← Slovensko

určenie pravosti pohľadávky vo výške 19 288,22 eur

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obo/4/2023 Identifikačné číslo spisu: 1018201121 Dátum vydania rozhodnutia: 15.02.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 130ZP, účinného do 31.3.2002, v spojení s ust. § 57 ods. 1 Zo

PD. Ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 21.1.2011 bol žalobca vyzvaný na doplnenie dôkazov - výpočet priemerného mesačného zárobku zamestnancov úpadcu za roky 1991 až 1999 a mzdových listov žalobcu od 28.9.1990 do vyhlásenia konkurzu (

  1. 3.1999), tiež dokladov o tom, že v týchto rokoch mu boli vyplácané pôžitky, ktoré si uplatnil ako položku 2 prihlášky, ako i pracovnú zmluvu u úpadcu (č.l. 260). Žalobca listom zo dňa 20.1.2011 oznámil súdu, že navrhuje doplniť dokazovanie ohľadom zistenia jeho priemerného, resp. pravdepodobného zárobku u úpadcu zabezpečením mzdových listov od SKP, pričom dňa 24.3.2011 doručil súdu mzdové listy za roky 1989-1995 (č.l. 285 a nasl.) a pracovnú zmluvu so žalovaným.
  2. Súd prvej inštancie v konaní oboznámil sporové strany s rozsudkami týkajúcimi sa vyššie uvedeného nároku (pohľadávka č. 1), a to rozsudkami Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5C/177/1990-43 zo dňa 19.2.1991, č. k. 5C/177/1990-110 zo dňa 6.8.1992 a č. k. 5C/177/1990-173 zo dňa 8.6.
  3. Tiež s rozsudkami Krajského súdu v Bratislave č. k. 13Co/199/1991-65 zo dňa 19.6.1991 a č. k. 7Co/368/1992-127 zo dňa 25.3.1993 konštatujúc, že právoplatné sú výroky, že vylúčenie žalobcu z družstva zo dňa 28.9.1990 je neplatné a členský pomer navrhovateľa (žalobcu) u odporcu (žalovaného) trvá, že neprítomnosť žalobcu v práci dňa 13.8.1990 nie je neospravedlnenou absenciou a tiež, že prevedenie navrhovateľa (žalobcu) na inú prácu zo dňa 20.8.1990 je neplatné. K uvedenému nároku žalobcu súd ďalej uviedol, že danú vec treba posudzovať, vzhľadom k tomu, že predmetom konania je nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou z 28.9.1990, podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do 31.3.2002, pretože podmienkou vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je neplatnosť výpovede z 28.9.1990 a oznámenie žalobcu žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával.
  4. K nároku podľa ust § 61 ZP uviedol, že závisí od splnenia dvoch podmienok: právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a oznámenie žalobcu, že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával. Prvú podmienku vyhodnotil súd za splnenú, ohľadom splnenia druhej dospel k záveru, že za túto nemožno považovať list zo dňa 9.12.1991, ale dátum 13.11.1990, kedy sa zamestnávateľ o podaní žaloby o nároku na náhradu mzdy dozvedel. V tomto smere súd na pojednávaní dňa 26.1.2023 zmenil svoje právne posúdenie v tejto časti nároku tak, že pri nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 ZP) vznikol žalobcovi nárok od 13.11.1990, lebo síce pôvodnú prácu po 1.12.1990 požadoval až listom zo dňa 9.12.1991, ale dňa 18.10.1990 podal na Okresný súd Dunajská Streda žalobu o určenie, že vylúčenie z členského pomeru z družstva je neplatné, pričom zamestnávateľ (žalovaný) sa až na pojednávaní dňa 13.11.1990 dozvedel, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní. Nárok žalobcovi podľa súdu prvej inštancie teda vznikol od 13.11.1990 plus 6 mesiacov t.j. do 13.5.
  5. Súd v rámci predbežného posúdenia veci na pojednávaní dňa 20.10.2022 uviedol, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.5.2021 (č.l. 584) požiadal súd v zmysle § 61 ods. 2 ZP o využitie moderačného práva a nepriznanie nárokov žalobcu za obdobie presahujúce 6 mesiacov. Súd prvej inštancie zároveň poučil žalobcu, že v prípade žiadosti žalovaného o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP, bude musieť žalobca preukázať, že sa nezapojil do práce u iného zamestnávateľa za podmienok rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone svojej práce podľa pracovnej zmluvy, akú mzdu u iného zamestnávateľa za vykonanú prácu dostal a či to nebolo za nepriaznivých okolností a z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, pričom tento žiadne dôkazy nepredložil.
  6. Ďalej súd uviedol, že od 25.9.1992 do roku 1997 ide o nárok náhrady mzdy z neplatného prevedenia žalobcu na inú prácu (nemožnosť pokračovať v práci) - podľa ust. § 130 ZP, účinného v čase existencie prekážky na strane zamestnávateľa. Poukázal na bod 44 rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/4/2018, pričom na pojednávaní dňa 20.10.2022 vyzval žalobcu, aby upresnil za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy podľa §

§ 130ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom základe.

Tiež ho poučil, že musí doplniť dokazovanie ohľadom zistenia priemerného zárobku žalobcu za použitia § 17 zák. č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Uviedol, že pre zistenie priemerného zárobku žalobcu je rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok, t.j. doba od 1.7.1901 (pozn. odvolacieho súdu- správne od 1.7.1990) do 30.9.1990 a priemerný zárobok je treba zistiť z hrubej mzdy zúčtovanej žalobcovi k výplate a podľa doby ním odpracovanej v tomto období.

  1. Dal do pozornosti, že tiež podľa záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/368/1992 zo dňa 25.3.1993 žalobca v žalobe, ani v priebehu konania, nárok na náhradu mzdy nešpecifikoval, nepredložil výpočet náhrady mzdy z pracovného nároku, ani doklady, z ktorých výšku svojho priemerného zárobku odvodzoval. Súd prvej inštancie konštatoval, že priemerný zárobok musí byť vypočítaný podľa príslušných ustanovení ZP, pričom ide teda o upresnenie žalobného návrhu, ktorý určuje rozsah, v akom súd vec prejedná a rozhodne. Súd prvej inštancie mal za to, že podobne sa bude postupovať aj pri nároku podľa ust. § 130 ZP, t.j. na náhradu mzdy z neplatného prevedenia žalobcu na inú prácu od 25.9.1992, pričom pre zistenie priemerného zárobku žalobcu bol rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok (1.4.1992 až 30.6.1992). Súd prvej inštancie v zmysle záverov odvolacieho súdu sp. zn.1Obo/4/2018 konštatoval, že žalobca musí určiť, aká časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane zamestnávateľa a doložiť dôkazmi, ako sa v čase, kedy takáto prekážka mala trvať u zamestnávateľa, dožadoval zamestnávania, či sa v relevantnom čase (t. j. po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva) skutočne o prácu uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa.
  2. K pohľadávke č. 2, týkajúcej sa nároku vo výške 46 985 Sk (1 559,62 eur), poukázal na bod 51 rozhodnutia sp. zn. 1Obo/4/2018, podľa ktorého tento nárok nebol v konaní nijako bližšie špecifikovaný, žalobca ho nekvalifikoval právnymi, ani skutkovými dôvodmi, a odkazuje len na konanie sp. zn. 9C/61/94, pričom žalobca k tomuto nároku žiadne dokazovanie nenavrhol. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/61/94 zo dňa 6.2.1996, ide o náhradu škody za naturálne pôžitky od roku 1990 do 1994, s úrokom z omeškania spolu vo výške 44 525 Sk. Súd prvej inštancie zistil z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Cbsi/48/2005-105 z 8.11.2006, že v konaní sp. zn. 9C/61/1994 si žalobca uplatnil náhradu škody spôsobenú nevydaním naturálnych pôžitkov za roky 1990-
  3. Tento nárok žalobca špecifikoval a doplnil dôkazmi, predložil dôkazy týkajúceho sa toho, že predstavenstvom úpadcu boli v uvedených rokoch vyplácané pôžitky, ktoré si žalobca uplatnil pod položkou 2 prihlášky. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 26Co/165/96, 26Co/150/96-195 zo dňa 10.9.1996 bolo potrebné zistiť, kedy boli vydávané naturálne pôžitky za rok 1990 kvôli premlčaniu.
  4. Pri nároku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur) - pohľadávka č. 3, súd prvej inštancie poukázal na bod 52 odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/4/2018, podľa ktorého je predmetom konania zaradenie do príslušnej triedy, ako aj to, že popretá bola len do výšky 4 184 Sk (č. l. spisu 65), teda rozdiel vo výške 178,70 Sk (5,93 eur) musí byť tiež predmetom rozhodovania o určení pravosti a výšky uplatnenej pohľadávky. V časti 4 184 Sk musí tiež súd prvej inštancie posúdiť, či má byť táto správcom uznaná pohľadávka zaradená do
  5. triedy, ako ju zaradil správca, alebo do
  6. triedy ako to uplatnil žalobou žalobca. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie skonštatoval, že ide o nárok na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej dovolenky. Z rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda rozsudok sp. zn. 6C/13/1992, spolu s doplňujúcim rozsudkom a opravným rozsudkom (právoplatným dňa 7.7.1997) vyplynulo, že: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1.424,32 Sk, 3% úrok z omeškania zo sumy 1.200,-Sk od 17.2.1992 do 30.4.1995 a vo výške 22% od 1.5.1995 až do zaplatenia, trovy súdneho konania vo výške 1.573,20 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na účet Okresného súdu v Dunajskej Strede trovy súdneho konania 200,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“. K uplatnenému nároku uviedol, že žalobca si prihlásil 1 424,32 Sk (47,28 eur), úroky z omeškania (ktoré nevyčíslil) a trovy konania vo výške 1 573,20 Sk (52,22 eur), na základe rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18.9.1995, sp. zn. 6C/13/1992, dopĺňacieho rozsudku zo dňa 24.4.1997, sp. zn. 6C/13/1992 a opravného uznesenia zo dňa 17.6.1997, sp. zn. 6C/13/1992, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 7.7.
  7. Žalobca si spolu prihlásil 2 997,52 Sk a pohľadávku žiadal zaradiť do
  8. triedy, túto správca na prieskumnom pojednávaní uznal vo výške 4 184,-Sk v
  9. triede (138,88 eur). V priebehu pojednávania správca listom zo dňa 8.10.2001 uznal túto pohľadávku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur), a teda pri uznanej pohľadávke 4 184 Sk v priebehu súdneho konania uznal 4 362,70 Sk, t.j. aj s úrokmi, pričom žalobca si uplatnil žalobou len istinu t.j. 2 997,52 Sk, bez vyčíslenia úrokov. Súd prvej inštancie uviedol, že sa nebude uznanou čiastkou 4 362,70 Sk zaoberať, lebo súd skúma len popretú pohľadávku a správca ju vo výške 4 184 Sk uznal. Dodal, že správca čiastku 4 362,70 Sk uznal po prieskumnom pojednávaní, čo mu ZKV neumožňuje, aj s úrokmi, ktoré vyčíslil, pričom žalobca si tieto neuplatnil. Podľa názoru súdu prvej inštancie, nakoľko správca uznal pohľadávku vo výške 4 184 Sk (138,88 eur), v časti pravosti pohľadávky vo výške 4 184 Sk (138,88 eur) bolo potrebné konanie zastaviť (súd sa výškou už nezaoberá) a v časti zaradenia tejto pohľadávky bolo potrebné ju zaradiť do 4.triedy.
  10. V ďalšom súd prvej inštancie postupoval v zmysle záverov obsiahnutých v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/160,161/2007 zo dňa 5.9.2008 a sp. zn. 1Obo/4/2008 zo dňa 17.7.
  11. Súd prvej inštancie oboznámil sporové strany s listinnými dôkazmi v súdnom spise sp. zn. 5C/177/90 a sp. zn. 8Cbi/6/2009, zároveň poukázal aj na konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 35Cb/12/1999 (predtým sp. zn. 9C/61/94), ktoré je t. č. prerušené. Oboznámil sporové strany aj s nárokom uplatneným v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 8Cbi/6/2009 o zaplatenie 88 258,20 eur, ktoré je právoplatne skončené. Zároveň sporové strany oboznámil s tým, že na č.l. 285-291 sa nachádzajú mzdové listy. Tiež ich oboznámil s názorom odvolacieho súdu, ktorý skonštatoval, že zo žalobného petitu je jednoznačné, že žalobca si v incidenčnej žalobe neuplatnil žiaden nárok spočívajúci v príslušenstve pohľadávky, t.j. úrokoch z omeškania. Súd prvej inštancie tiež k danej veci preštudoval spis sp. zn. 35Cb/12/1999 (predtým vedený pod sp. zn. 9C/61/1994).
  12. Konštatoval, že pri pohľadávke č. 1 - nárok vo výške 522 623,02 Sk (nárok podľa § 61 ods. 1, 2 a § 130 ZP účinný do 31.12.1996), ide o pohľadávku v konkurznej prihláške špecifikovanú sumou 508 658 Sk s úrokom z omeškania a trovy konania 13 965,02 Sk a ide o nárok na náhradu ušlej mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Uviedol, že na riešený vzťah sa musia aplikovať ustanovenia zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, pričom tento sa podporne použije v zmysle odkazu v ust. § 35 ods. 4, v spojení s ust. § 57 ods. 1 ZoPD a ust. § 33 ods. 2 ZoPD. Právoplatne bolo o neplatnosti zániku členstva žalobcu v družstve vylúčením zo dňa 28.9.1990 z družstva rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5C/177/90-110 zo dňa 6.8.1992 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Co/368/92-127 zo dňa 25.3.1993, pričom rozhodnutie o neplatnosti zániku členstva žalobcu vylúčením nadobudlo právoplatnosť dňa 24.9.
  13. Súd posudzoval vec podľa ust. § 61 ods. 1 a ods. 2 ZP a ust. § 130 ods. 1 ZP, pričom pri nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 ZP) súd prvej inštancie uzavrel, že nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vznikol žalobcovi od 13.11.1990, a nie od 9.12.1991, kedy listom požadoval pôvodnú prácu, ktorú skutočnosť súd zistil zo súdneho spisu sp. zn. 5C/177/1990, konštatujúc, že dňa 18.10.1990 podal žalobca na Okresný súd Dunajská Streda žalobu o určenie, že vylúčenie z členského pomeru z družstva je neplatné, pričom až na pojednávaní dňa 13.11.1990 sa zamestnávateľ dozvedel, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobca svoje tvrdenie, že v deň neplatnej výpovede (28.9.1990) a následne dňa 1.10.1990 oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, nepreukázal, a teda nárok mu vznikol od 13.11.1990 do 13.5.
  15. Vo vzťahu k uvedenému dospel súd prvej inštancie k názoru, že žalobca nespresnil svoj návrh za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy podľa § 61 ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom základe. Žalobca ako dôkaz navrhol mzdové listy žalobcu u úpadcu za rok 1989 a 1990 a mzdové listy pracovníkov úpadcu vykonávajúcich rovnakú alebo podobnú prácu v rokoch 1991 až
  16. Spoločnosť PRO DOMO, a.s. poskytujúca služby správy registratúry, u ktorej boli dôkazy uložené, zaslala priemerný hrubý zárobok zamestnancov Agrokombinátu PD Lehnice, evidovaných na rovnakom stredisku ako žalobca, resp. vykonávajúcich rovnakú/podobnú prácu za obdobia rokov 1991-
  17. Tiež mu oznámila, že rozhodnutia predstavenstva družstva o vyplatených naturálnych pôžitkoch v prípade, ak existujú, sa nachádzajú v Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Šaľa, pričom uviedla aj výšku vyplatených pôžitkov za roky 1991-1996 s tým, že nie všetkým boli naturálne pôžitky vyplatené. Súd prvej inštancie mal za to, že nakoľko žalobca len poukázal na mzdové listy bez náležitého vysvetlenia spôsobu výpočtu nároku podľa § 31 ZP, nesplnil dôkaznú povinnosť, konštatujúc, že podkladom pre výpočet priemerného zárobku sú mzdové listy, ale pri výpočte treba zohľadniť sviatky, dovolenku, prípadnú práceneschopnosť a ošetrenie člena rodiny ako i čas, počas ktorého žalobca ako nezamestnaný poberal príp. podporu v nezamestnanosti. S týmto sa žalobca nijako nevysporiadal. Žalobcov návrh na vykonanie dôkazu archivovanými materiálmi - mzdovými listami všetkých pracovníkov, ktorými chcel preukázať a špecifikovať svoje nároky, súd nepripustil. Žalobca k zisteniu priemernej mzdy nenavrhol žiadne dôkazy, len uviedol, že očakáva, že súd si dôkazy zabezpečí sám, pričom takýto postup nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.5.2021 (č.l. 584) požiadal súd v zmysle § 61 ods. 2 ZP o možnosť využitia moderačného práva a nepriznanie nárokov žalobcu za obdobie presahujúce 6 mesiacov. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade žiadosti žalovaného o zníženie prípadne nepriznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP bolo na žalobcovi preukázať, že sa nezapojil do práce u iného zamestnávateľa za podmienok rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone svojej práce podľa pracovnej zmluvy, akú mzdu u iného zamestnávateľa za vykonanú prácu dostal a či to nebolo za nepriaznivých okolností a z akého dôvodu sa do práce nezapojil, a teda dôkazné bremeno bolo na žalobcovi.
  18. Ďalej uviedol, že od 25.9.1992 do 1997 ide o nárok na náhrady mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa (nemožnosť pokračovať v práci) podľa § 130 ZP účinného v čase existencie prekážky na strane zamestnávateľa. Pre zistenie priemerného zárobku žalobcu bol rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok, t.j. od 1.4.1992 do 30.6.
  19. Pri uplatňovaní nároku podľa § 130 ZP žalobca neurčil, aká časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane zamestnávateľa a ani nedoložil dôkazmi ako sa v čase, kedy táto prekážka mala trvať, u zamestnávateľa dožadoval zamestnávania, či sa po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení členstva (po 30.8.1993) skutočne o prácu uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa. Z obsahu žalobného návrhu nemožno abstrahovať, že sa žalobca domáhal v incidenčnom konaní aj nároku podľa §130 ZP.
  20. Uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca neupresnil svoj návrh, za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy podľa §

§ 130ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom základe.

Žalobca nedoplnil dokazovanie ohľadom zistenia priemerného, resp. pravdepodobného zárobku žalobcu, a teda žalovaný nemohol namietať výšku v súlade s §

§ 130ZP.

Súd prvej inštancie sa tiež stotožnil s názorom žalovaného, že zamestnávateľ (žalovaný) nie je povinný nárok žalobcu špecifikovať. Žalobca k zisteniu priemernej mzdy nenavrhol žiadne dôkazy, len uviedol, že očakáva, že si ich súd zabezpečí sám. Súd prvej inštancie mal za to, že až po špecifikácii nároku a uvedenia spôsobu výpočtu by mohol žalovaný túto výšku namietať, pričom poukazovanie žalobcu na mzdové listy bez uvedenia, čo sa má nimi preukázať, nie je možné chápať ako unesenie dôkazného bremena, pričom aj samotný odvolací súd vo svojom poslednom zrušujúcom uznesení uviedol, že žalobca procesne riadnym spôsobom svoje nároky nešpecifikoval, a preto žalovaný nemohol podrobne reagovať na podanú žalobu. 23. Pri nároku vo výške 46 985 Sk, predstavujúcom pohľadávku č. 2, uviedol, že v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/61/1994 zo dňa 6.2.1996 ide o náhradu škody za naturálne pôžitky od roku 1990 do roku 1994 s úrokom z omeškania. Pri tomto nároku žalobca ohľadom údajov o druhu a množstve odpredaných naturálnych pôžitkoch na pojednávaní dňa 11.9.1997 navrhol vykonať dokazovanie zápisnicami z porád predstavenstva družstva, oznámeným svedkom JUDr. H., vedúcim sekretariátu žalovaného. Tieto dôkazy mali poskytnúť údaje o druhu a množstve odpredaných naturálnych pôžitkoch členom a zamestnancom družstva v žalovaných rokoch. Z obsahu súdneho spisu sp. zn. 9C/61/1994 bolo nesporné, že o druhu a množstvách naturálií v jednotlivých rokoch každoročne rozhodovalo predstavenstvo družstva na svojich poradách. Spoločnosť PRO DOMO, a.s., žalobcovi oznámila, že rozhodnutia predstavenstva družstva o vyplatených naturálnych pôžitkoch v prípade že existujú, sa nachádzajú v Štátnom archíve v Bratislave, pobočka Šaľa. Výšku vyplatených naturálnych pôžitkov uviedla spoločnosť v tabuľke a upozornila žalobcu, že nie všetkým pracovníkom boli vyplatené naturálne pôžitky, a zároveň aj podľa žalovaného v dokladoch úpadcu sa nenachádzajú listinné dôkazy, že žalobcovi bolo schválené vydanie naturálnych pôžitkov v ním uvádzanom množstve a hodnote. Právny nárok na vydanie naturálnych pôžitkov pre členov družstva nebol. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo na žalobcovi, aby dôkazy na preukázanie svojho nároku predložil, keďže ani sám žalovaný nemohol tieto doklady predložiť, lebo ich nemal. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca na pojednávaní dňa 26.1.2023 navrhol dôkaz na zistenie trhových cien obilnín za roky 1990-1996 s tým, že s týmto dôkazom sa začal zaoberať jeho právny zástupca, bližšie však neuviedol, čo daným dôkazom chcel ozrejmiť. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 25.1.2023 uviedol celý priebeh pojednávaní na Okresnom súde Dunajská Streda v konaní sp. zn. 9C/61/1994 bez toho, aby špecifikoval výšku svojho nároku 46 985 Sk a doložil ju potrebnými dôkazmi a iné dôkazy nenavrhol ani nepredložil. Súd preto dospel k záveru, že žalobca ani k pohľadávke č. 2 neuniesol dôkazné bremeno. 24. Ohľadom nároku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur), predstavujúcom pohľadávku č. 3, súd skonštatoval, že ide o nárok na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej dovolenky. Ďalej uviedol, že dňa 14.8.2006 (č.l. 82) bol Krajskému súdu v Bratislave doručený rozsudok sp. zn. 6C/13/1992 z Okresného súdu Dunajská Streda, spolu s doplňujúcim rozsudkom a opravným rozsudkom (právoplatný 7.7.1997), z ktorého vyplynulo, že: „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1.424,32 Sk, 3% úrok z omeškania zo sumy 1.200,-Sk od 17.2.1992 do 30.4.1995 a vo výške 22% od 1.5.1995 až do zaplatenia, trovy súdneho konania vo výške 1.573,20 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a na účet Okresného súdu Dunajská Streda trovy súdneho konania 200,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“. Žalobca si teda prihlásil 1 424,32 Sk (47,28 eur), úroky z omeškania (ktoré nevyčíslil), trovy konania vo výške 1 573,20 (52,22 eur) Sk na základe rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18.9.1995, sp. zn. 6C/13/1992, dopĺňacieho rozsudku sp. zn. 6C/13/1992 z 24.4.1997 a opravného uznesenia sp. zn. 6C/13/1992 zo dňa 17.6.1997, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 7.7.1997. Spolu si prihlásil 2 997,52 Sk (t.j. bez úrokov z omeškania, ktoré nevyčíslil) a pohľadávku žiadal zaradiť do 1. triedy pre rozvrh. Správca konkurznej podstaty na prieskumnom pojednávaní uznal pohľadávku vo výške 4 184 Sk v 4. triede (138,88 eur). V priebehu pojednávania správca listom zo dňa 8.10.2001 (č.l. 15) uznal túto pohľadávku vo výške 4 362,70 Sk (144,82 eur). To znamená, že pri uznanej pohľadávke na prieskumnom pojednávaní vo výške 4 184 Sk, v priebehu súdneho konania správca uznal 4 362,70 Sk, t.j. aj s úrokmi, ale žalobca si uplatnil žalobou len istinu, t.j. 2 997,52 Sk bez vyčíslenia úrokov. Súd prvej inštancie sa uznanou čiastkou 4 362,70 Sk nezaoberal, lebo môže skúmať len popretú pohľadávku a správca ju vo výške 4 184 Sk uznal, dodal, že správca čiastku 4 362,70 Sk uznal po prieskumnom pojednávaní, čo mu ZKV neumožňuje. Podľa názoru súdu prvej inštancie, nakoľko správca uznal pohľadávku vo výške 4 184 Sk (138,88 eur) v časti pravosti pohľadávky vo výške 4 184 Sk (138,88 eur) súd konanie zastavil (súd sa výškou už nezaoberá) a v časti zaradenia tejto pohľadávky ju zaradil do 4 triedy. 25. Záverom k tvrdeniu žalobcu, že v zmysle § 390 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) Krajský súd v Bratislave nemá právomoc na rozhodnutie v merite veci, nakoľko rozhodnutie súdu už bolo raz odvolacím súdom zrušené a vrátené na ďalšie konanie, dodal, že právomoc súdov je daná v ust. § 3 a § 4 CSP a uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1Obo/4/2018-457 zo dňa 17.7.2018 je právoplatné. Súd nižšej inštancie je povinný riadiť sa právnym posúdením súdu vyššej inštancie a na jeho základe spor rozhodnúť, pričom súd prvej inštancie v tomto smere aj postupoval. K tvrdeniu žalobcu, že výsledkom neodborného konania správcu je neprimeraná dĺžka predmetného incidenčného konania, čo nepriaznivo ovplyvňuje aj dĺžku konkurzného konania, súd prvej inštancie dodal, že predovšetkým žalobca nepriaznivo ovplyvňuje daný spor a tým aj dĺžku konkurzného konania, zdôrazňujúc, že žalobca až v poslednom vyjadrení zo dňa 25.1.2023 navrhol vykonanie dôkazov. 26. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm.

  1. a)CSP), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.
  2. b)CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
  3. d)CSP). Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm.
  4. e)CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.
  5. f)CSP), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.
  6. g)CSP) a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
  7. h)CSP). 27. Žalobca namietal, že krajský súd ako súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 390 CSP v tejto fáze konania už nemal právomoc na rozhodovanie v merite veci, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už dvakrát odvolacím súdom zrušené a vec bola dvakrát vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ mal za to, že sú splnené predpoklady na použitie ust. § 390 CSP a bola tu daná zákonná povinnosť najvyššiemu súdu postupovať podľa tohto ustanovenia bez možnosti úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť, tu poukázal aj na nález Ústavného súdu SR z 15.8.2018 č. k. I. ÚS 227/2018-54, podľa ktorého nerešpektovanie ust. § 390 CSP zakladá nielen porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale aj porušenie práva na súdnu ochranu. Odvolateľ preto namietal nezákonnosť konania na súde prvej inštancie, ako aj samotný rozsudok. 28. Uviedol, že súd prvej inštancie jeho námietky bez náležitého vysvetlenia ponechával bez povšimnutia, pričom s námietkami sa náležite nevysporiadal ani v priebehu konania, ani v odôvodnení rozsudku. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci nie je náležite „legalizované“ poukazujúc len všeobecne na právne názory a závery odvolacieho súdu bez konkretizácie a bez konkrétneho aplikovania názoru odvolacieho súdu na danú procesnú a skutkovú situáciu. Konštatoval, že súd prvej inštancie ani v novom konaní neodstránil nedostatky dovtedajšieho konania, čo do vykonaného dokazovania, ako aj odôvodnenia rozhodnutia v merite veci. 29. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí odvolával a použil dôkazy v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 8Cbi/6/2009 poukazujúc na to, že predsedníčka senátu mala neoprávnene dať zaprotokolovať v zápisnici, že „súd oboznamuje sporové strany s obsahom založených dokladov.“ Tu poukázal na zvukový záznam z pojednávania, kde predsedníčka senátu na pojednávaní vyhlasuje, že súd oboznamuje sporové strany s obsahom založených dokladov, pričom v skutočnosti žiadne oboznámenie s danými dokladmi z konania sp. zn. 8Cbi/6/2009 nebolo realizované. Tento postup považuje odvolateľ za protizákonný, majúc za to, že súd prvej inštancie použil dôkazy z konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8Cbi/6/2009 pričom odpisy daných listín neboli žalobcovi počas konania doručené, čoho dôsledkom nemohol spochybniť listiny alebo ich obsah. 30. Odvolateľ bol toho názoru, že k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie došlo vážnym odignorovaním intencií odvolacieho súdu, vyslovených v zrušujúcich uzneseniach a nerešpektovaním záverov dovolacieho súdu vyslovených v zrušujúcom uznesení zo dňa 28.6.2017, sp. zn. 2Obdo/V/4/2017. Tvrdil, že svojvoľným postupom a „fiktívnym“ vykonávaním dokazovania súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, a teda následkom svojvoľného postupu súdu prvej inštancie je opätovne nedostatočne zistený skutkový stav a s tým spojené nesprávne rozhodnutie vo veci samej ako aj o trovách konania. 31. Odvolateľ namietal vykonanie dokazovania v súvislosti s nárokmi prihlásenými do konkurzu dňa 17.9.1999 pod bodom 2, špecifikovanými ako 46 985 Sk, ako nárok na náhradu škody s úrokmi z omeškania na základe žaloby zo dňa 25.4.1994 a výsledkov prerušeného konania na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9C/61/1994 a sumu 8 471,50 Sk ako nárok na trovy prerušeného konania v danom konaní. Mal za to, že z prihlášky je zrejmé, že nárok na náhradu škody z dôvodu nevydania naturálnych pôžitkov žalobcovi je pôvodne uplatnený na Okresnom súde Dunajská Streda vo výške 46 985 Sk s úrokom z omeškania a žalobca si do konkurzu prihlásil aj ďalší nárok na trovy tohto prerušeného konania vo výške 8 471,50 Sk. Poukázal na to, že v danom prerušenom konaní boli vykonané dva odborné znalecké posudky, a teda súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby vykonal dôkaz odbornými znaleckými posudkami aj bez návrhu žalobcu. Zároveň poukázal na to, že v priebehu konania (vo vyjadrení zo dňa 25.1.2023) poukazoval aj na ďalšie listinné prostriedky zo spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C/61/1994 (bližšie uvedené v odvolaní v bode 15.), ktorých obsah súd prvej inštancie neskúmal, nevykonal dokazovanie prečítaním ich obsahu a bez uvedenia dôvodu odmietol vykonať aj ďalšie žalobcom navrhnuté dôkazy. Vzhľadom na uvedené mal preto odvolateľ za to, že nakoľko si súd prvej inštancie aj bez návrhu neobstaral, resp. nezabezpečil nevyhnutné dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a tieto dôkazy bez uvedenia náležitého dôvodu nevykonal, tak nesprávne a nespravodlivo rozhodol vo veci ako aj o trovách konania. 32. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 26.1.2023, ktoré nebolo náležite pripravené, súd nepostupoval v zmysle intencií odvolacieho a dovolacieho súdu, čím odňal žalobcovi právo na spravodlivý súdny proces. Zároveň poukázal na obsah zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 20.10.2022, ktorý je dôkazom, že krajský súd neoboznamoval sporové strany s dokladmi (listinami) ich prečítaním. Z obsahu zvukového záznamu podľa odvolateľa vyplýva, že predsedníčka senátu iba vymenovala určité listiny zo súdnych spisov identifikovaním ich názvu a uvedením pod akým číslom listov sa nachádzajú v danom súdom spise. Žalobca preto navrhol odvolaciemu súdu vykonať dokazovanie zvukovým záznamom z daného pojednávania, ktorým má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 33. Podľa žalobcu predsedníčka senátu neodôvodnene zaprotokolovala, že sporové strany netrvajú na prečítaní obsahu listín založených v súdnych spisoch sp. zn. 5C/177/90 a sp. zn. 8Cbi/6/2009, pričom právny zástupca žalobcu neuviedol, že netrvá na prečítaní obsahu listín a uspokojuje sa iba so stručným oboznámením ich obsahu. Právny zástupca mal vyhlásiť, že trvá na oboznámení sa s obsahom rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990 prečítaním, avšak predsedníčka senátu mala opakovane prerušovať jeho prejav, v ktorom vysvetľoval žiadosť o vykonanie dokazovania týmito dôkazmi. Vzhľadom na uvedené žalobca namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, keďže právny zástupca nedostal možnosť vysvetliť dôvod vykonania navrhnutého dôkazu ako aj to, že právny zástupca nedostal možnosť vysvetliť, že obsah navrhnutého listinného dôkazu je mu známy od klienta (žalobcu), ale v priebehu konania tento rozsudok mu nebol zaslaný, a preto podľa ust. § 204 CSP malo byť vykonané dokazovanie prečítaním listiny alebo oboznámením jej obsahu. Uzavrel, že súd prvej inštancie svojvoľným postupom a ním zdanlivým spôsobom vykonávania dokazovania opakovane zmaril účel incidenčného konania, konanie zaťažil vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. 34. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 ZP), nároku na náhradu mzdy z titulu prekážky na strane zamestnávateľa (§ 130 ods. 1 ZP), tiež v súvislosti s nárokom na náhradu škody spôsobenej nevydaním naturálnych pôžitkov a nárokom žalobcu na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej dovolenky v roku 1990 tvrdil, že súdom prvej inštancie nebolo v priebehu konania riadne vykonané žiadne dokazovanie. Poukázal, že v spisoch sp. zn. 5C/177/1990, sp. zn. 9C/61/1994 a 6C/13/1992 sa nachádzajú mzdové listy žalobcu za roky 1989 a 1990, pričom tieto obsahujú údaje o priemernom zárobku žalobcu v daných rokoch. Namietal, že súd prvej inštancie preskúmal tieto listiny a nevykonal dokazovanie bez náležitého vysvetlenia prečo nepoužil predložené mzdové listy. Za nesprávne považoval tvrdenie súdu prvej inštancie, že rozhodným obdobím pri zisťovaní priemerného zárobku pre účely stanovenia náhrady mzdy je predchádzajúci kalendárny štvrťrok, tu poukázal na ust. § 4 ods. 1 vyhlášky č. 235/1988 Zb. zo dňa 27.12.1988 účinného od 1.1.1989, podľa ktorého je rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny rok. 35. Ďalej uviedol, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 3.3.2020 namietal, že prejavy správcu konkurznej podstaty z prieskumného pojednávania, sú ako právne úkony neurčité a z uvedeného dôvodu neplatné, teda neúčinné. Neurčitosť právnych úkonov správcu podľa žalobcu spočíva v tom, že ich obsah je nejasný, nakoľko správca na prieskumnom pojednávaní dňa 1.10.1999 nevyjadril to, že:
  8. a)z uplatnených rôznorodých pohľadávok v prihláške pod bodmi 1 až 3, ktorú alebo ktoré uznáva v sume 4 184 Sk v 4. triede úplne alebo v určitej časti,
  9. b)z uplatnených rôznorodých pohľadávok v prihláške pod bodmi 1 až 3, ktorú alebo ktoré popiera v sume 576 893,04 Sk v 1. triede úplne alebo v určitej časti. Správca na prieskumnom pojednávaní dňa 1.10.1999 presne, konkrétne a nespochybniteľne vyjadril iba to, že z celkovej sumy žalobcových pohľadávok akú finančnú sumu uznáva a akú finančnú sumu popiera, čím spôsobil neurčitosť popieracieho a uznávacieho prejavu a neurčitosť týchto právnych úkonov. Žalobca dodal, že v súvislosti s namietaním neplatnosti/neúčinnosti uznávacieho a popieracieho prejavu správcu doplnil nové skutočnosti a súvislosti bližšie špecifikované v bode 51 jeho odvolania. Odvolateľ tiež namietal správnosť rozsudku z dôvodu, že tento sa vo svojom rozsudku bez náležitého odôvodnenia nevysporiadal so žalobcovými argumentami a skutkovými tvrdeniami uvedenými vo vyjadreniach z 3.3.2022 a 25.5.2022 týkajúcimi sa popieracieho a uznávacieho prejavu správcu konkurznej podstaty. 36. Odvolateľ zdôraznil, že vyjadreniami zo dňa 3.3.2022 a 25.5.2022 a uvedením nových argumentov a dôkazov v konaní nastala nová dôkazná situácia, preto vzhľadom na nové skutočnosti a okolnosti, ktoré pred tým neboli predmetom skúmania súdu, zotrvanie na všetkých záveroch odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/4/2018 z 17.7.2018 nie je možné. Preto na základe nových súvislostí a argumentov súd prvej inštancie nedôvodne nepreskúmal tieto nové súvislosti a bezdôvodne nevykonal dokazovanie navrhnutými listinnými dôkaznými prostriedkami. Uviedol, že nespôsobilosť dôvodu popieracieho prejavu správcu nie je eliminovaná výkladom odvolacieho súdu, nakoľko dodatočný výklad popieracieho prejavu správcu je v rozpore s pôvodným jazykovým prejavom. Odvolateľ má zároveň za to, že v prípade výkladu odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/4/2018 v bode 42 sa nejedná o výklad pôvodného dôvodu popieracieho dôvodu správcu, ale jeho pretransformovanie, zároveň takýto výklad nie je namieste, nakoľko v prípade samotného dôvodu popieracieho prejavu sa nejedná o výklad právneho úkonu. 37. Ďalej odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu k žiadosti správcu o moderáciu, tu poukázal, že nie je dôvod na využitie moderačného práva incidenčného súdu, nakoľko správca neuviedol na prieskumnom pojednávaní, že úpadca, resp. právny zástupca úpadcu v prerušenom konaní sp. zn. 5C/177/90 navrhol nepriznať žalobcovi náhradu mzdy nad 6 mesiacov a správca na prieskumnom pojednávaní dňa 1.10.1999 neuviedol ani zdôvodnenie takejto žiadosti. Vo vzťahu k uvedenému mal odvolateľ za to, že aj v prípade náležitej žiadosti o moderáciu súdu zo strany správcu by nebolo možné v zmysle právnych predpisov aplikovateľných na daný prípad znížiť nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného vylúčenia z členstva v družstve pod 9 mesiacov. 38. Záverom uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nerešpektovalo ustálenú judikatúru, túto nezohľadnil a ani v priebehu konania ani v napadnutom rozsudku náležite neskúmal a neodôvodnil, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávky z uspokojenia v konkurze tak, ako boli prihlásené. Zároveň dodal, že súd prvej inštancie nerozhodol o nároku žalobcu na náhradu mzdy uplatneného z titulu nevyplatenej dovolenku v sume 5,93 eur (178,70 Sk) a ani o náhrade trov dovolacieho konania sp. zn. 2ObdoV/4/2017. 39. Odvolaciemu súdu navrhol, aby zmenil uznesenie (správne má byť rozsudok - pozn. odvolacieho súdu) Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cbsi/1/2018-765 zo dňa 26.1.2023 tak, že uplatnenú pohľadávku vo výške 19 288,22 eur (581 077,04 Sk) prizná ako oprávnenú so zaradením v triede uspokojenia č. 1 podľa rozvrhu a žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania, odvolacích konaní a dovolacieho konania. 40. K podanému odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril. 41. Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní odvolania v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) na nariadenom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), po zopakovaní a doplnení dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 384 ods. 1 a 2 CSP), dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti odvolania žalobcu, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 a § 390 CSP) a v časti zamietavého výroku a výrokoch týkajúcich sa zastavenia časti konania a zaradenia pohľadávky do 4. triedy potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 42. Primárne najvyšší súd vychádzajúc z odvolacích námietok opätovne uvádza, že je funkčne príslušný na prejednanie odvolaní proti rozsudkom krajských súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriek skutočnosti, že právna úprava Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 výslovne neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie, na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 (viď ustanovenie § 10 ods. 2 OSP), s výnimkou konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie § 31 ods. 2 CSP). V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 470 ods. 4 CSP, v zmysle ktorého konania začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie začalo. Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 na krajskom súde ako súde prvej inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku. Táto istá zásada platí aj pre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval najvyšší súd, tak je najvyšší súd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných zásad, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, ako aj z ustanovenia § 34 CSP v spojení s ustanovením § 31 ods. 2 CSP. V ustanovení § 31 ods. 2 CSP je výslovne upravená funkčná príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným v sporoch o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Z uvedeného vyplýva záver, že aj v ďalších veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov účinných do 30. júna 2016, rozhoduje o odvolaniach najvyšší súd (rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017 a uznesenie zo 14. mája 2020, sp. zn. 5Obo/12/2019). 43. Odvolací súd úvodom ďalej konštatuje, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody, vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v ďalšom konaní posudzoval: - námietku, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm.
  10. a)CSP) - námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, námietku, že súd prvej inštancie odignoroval intencie odvolacieho súdu v jeho zrušujúcich rozhodnutiach ako aj závery dovolacieho súdu, námietku svojvoľného vykonávania dokazovania súdom prvej inštancie, ktorými malo dôjsť u žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
  11. b)CSP) - námietku, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, (§ 365 ods. 1 písm.
  12. d)CSP) - námietku nevykonania navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, potrených na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm.
  13. e)CSP) - námietku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.
  14. f)CSP) - námietku, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.
  15. g)CSP) - nesprávne právne posúdenie otázky ohľadom žiadosti správcu konkurznej podstaty o moderačné právo na nepriznanie náhrady mzdy nad 6 mesiacov (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
  16. h)CSP). 44. Odvolateľ jednotlivo (prehľadne a adresne) v odvolaní nevysvetlil či a prípadne v čom konkrétne sú podľa jeho názoru naplnené jednotlivé odvolacie dôvody. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže. Výnimkou sú len procesné podmienky konania (§ 161 CSP), na ktoré odvolací súd prihliada, aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). K výroku o zmene časti meritórneho rozhodnutia o zamietnutí žaloby. 45. Je zrejmé, že najvyšší súd bol pri prejednaní a rozhodnutí sporu limitovaný v procesnej rovine dôvodmi odvolania podaného žalobcom (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vo vecno-právnej rovine (tak ako aj súd prvej inštancie) predmetom sporu podľa vymedzenia v žalobe (§ 216 ods. 1 CSP), a právnym charakterom uplatneného nároku. 46. K zvolenému procesnému postupu v odvolacom konaní je potrebné uviesť, že kľúčové bolo zistenie o čiastočnom nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v jeho predchádzajúcom kasačnom uznesení súdom prvej inštancie, čo sa odvíjalo aj od súdom prvej inštancie nesprávne posúdeného charakteru uplatnenej pohľadávky vo vzťahu k nárokom, ktoré sú predmetom konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990. V tomto kasačnom uznesení (sp. zn. 1Obo/4/2018) najvyšší súd výslovne uložil súdu prvej inštancie (v bodoch 47 a 48 uvedeného rozhodnutia) čo do výpočtu náhrady škody podľa § 35 ods. 4 ZoPD postupovať tak, že táto náhrada má zodpovedať spôsobom jej určenia analogickému použitiu ust. § 61 ods. 1 a 2 ZP. Pri posúdení nároku na náhradu mzdy z neplatného prevedenia žalobcu na inú prácu, je potrebné aplikovať ust. § 130 ZP účinného v čase existencie prekážky na strane zamestnávateľa. Za účelom ustálenia výšky takejto náhrady si súd prvej inštancie mal zabezpečiť dôkazy, čo však v konečnom dôsledku vzhľadom na pokračovanie v tomto konaní v rámci prebiehajúceho incidenčného konania musí urobiť súd prejednávajúci vec v dôsledku popretia predmetnej pohľadávky. 47. Ustanovenie § 61 ods. 2 ZP sa podľa staršej judikatúry, aplikovateľnej na danú vec, s ohľadom na posudzovanie podmienok a predpokladov moderácie súdu za relevantné obdobie od oznámenia žalobcu, že trvá na zamestnávaní v pôvodnom zaradení, interpretuje tak, že súd môže znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru len za obdobie, ktoré presahuje 6 mesiacov a len na základe žiadosti zamestnávateľa. 48. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Týmto ustanovením sa súd prvej inštancie pri novom prejednaní a rozhodnutí sporu napadnutým rozsudkom neriadil a svoj postup odôvodnil neunesením dôkazného bremena žalobcom, čím nepochybne došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, teda že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že pre zistenie rozsahu nároku boli príslušné listiny, t.j. mzdový list pre relevantné obdobie, obsiahnuté priamo v spise. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace práva na spravodlivý proces treba považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (obdobne viď uznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017). Uvedenú vadu videl najvyšší súd v tom, súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne a preskúmateľne nevysvetlil, prečo nepovažoval dôkaz doložený v spise - a to pre vec relevantný mzdový list, za dostačujúci pre posúdenie a vyriešenie základného predpokladu žaloby. 49. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vydal bez doplnenia dokazovania a vyhodnotenia dôkazov podľa záväzného právneho názoru vyjadreného v predchádzajúcom kasačnom uznesení odvolacieho súdu, boli by splnené dôvody pre opätovné zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 2 písm.
  17. b)CSP). Uvedenému procesnému postupu v danom odvolacom konaní však bránilo splnenie podmienok ustanovenia § 390 CSP, podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b/ odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Preto za rešpektovania naposledy citovaného zákonného ustanovenia najvyšší súd v odvolacom konaní na prejednanie veci nariadil pojednávanie (15. februára 2024) a v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie dôkazmi, ktoré podľa obsahu spisu mal k dispozícii súd prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania a po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach, dospel odvolací súd k nasledovným, pre vec relevantným zisteniam a záverom: 50. Pohľadávka žalobcu bola preskúmaná na prieskumnom pojednávaní 1.10.1999, konkurzný súd následne oznámil žalobcovi, že žalovaný uznal jeho pohľadávku vo výške 4 184 Sk v 4. triede a poprel pohľadávku vo výške 576.893,04 Sk v 1. triede. Žalobca na základe toho podal žalobu, ktorou žiada určiť, ž

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.