1 písm. j) zákona 503/2003 Z. z., pričom svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil Obvodný pozemkový úrad tým, že vlastníctvo, navrátenie ktorého si uplatňuje žalobca, stratil kúpnopredajnou zmluvou č. 13/79; 35/77; 3/78 uzatvorenou s ONV v Banskej Bystrici a
názoru správneho orgánu kúpnopredajné zmluvy neboli uzatvárané v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, nakoľko boli pozemky odpredávané za rovnakú kúpnu cenu, za akú by boli vyvlastňované a vyvlastnenie bolo legálnou cestou odnímania vlastníckeho práva. Rozsudkom 23Sp/13/2006 Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, pričom sa stotožnil s názorom správneho orgánu, nakoľko výkup pozemkov v L. G. P. bol uskutočnený za ceny určené vtedajšími platnými právnymi predpismi a podmienky uzatvárania kúpnych zmlúv nemožno považovať za nápadne nevýhodné a teda nie je potrebné skúmať ani druhú podmienku reštitučného titulu § 3 ods. 1 písm. j) zákona 503/2003 Z. z. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 23Sp/13/2006 zároveň konštatoval, že hoci kúpnu zmluvu uzatváral nevlastník, žalobca nie je oprávnenou osobou po U. C. a neplatnosti kúpnej zmluvy sa má domáhať v občianskom súdnom konaní. Na základe odvolania žalobcu rozsudkom 2 Sž - o - KS zo dňa 01. augusta 2007 Najvyšší súd SR rozsudok potvrdil. Následne podal žalobca sťažnosť
čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, pričom namietal porušenie svojho vlastníckeho práva. Ústavný súd SR však ústavnú sťažnosť na predbežnom prejednaní odmietol pre nedostatok právomoci. Nato žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva, pričom konanie bolo vedené na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 6C/401/2011 a následne na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/170/2015. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatočného vymedzenia nehnuteľnosti v reálnom stave - absencia geometrického plánu, ktorý by vyčlenil konkrétne časti parciel. Z tohto dôvodu nechal vyhotoviť geometrický plán č. 32616881 - 150/2016, na základe ktorého vymedzil nehnuteľnosti, ktorých sa domáha. Tvrdil, že dve kúpne zmluvy uzatváral žalobcov švagor U. C., ktorý pozemky nikdy nevlastnil, pozemky boli v užívaní žalobcu. Kúpne zmluvy boli pritom uzatvárané
skutočnej držby na základe geometrických plánov. Uzatvorené kúpne zmluvy sú teda neplatné. V súvislosti so zmenou žaloby doplnil argumentáciu vo vzťahu k zmluve č. 3/78, keď tvrdil, že túto uzavieral v tiesni, nakoľko štátne orgány sa vyhrážali vysťahovaním a zatopením domov. Tiež poukázal na to, že tieseň nebola vyvolaná hrozbou vyvlastnenia. Tiež tvrdil, že sa mu vyhrážali väzením, ak zmluvu nepodpíše. Za majetok dostal peniaze, ale
jeho názoru sa za ne nedal kúpiť približne rovnaký dom. Bol postavený pred situáciu, že buď sa vysťahuje bez náhrady, alebo dostať nejaké peniaze. 1.
ktorého, okrem iného reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je najmä Obč. zákonník) vo vzťahu špeciality, pričom oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca, sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
všeobecných predpisov, najmä
1 Obč. zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti
p., ak mohla žiadať o vydanie veci
reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
evidencie nehnuteľností a evidenčného listu, tento geometrický plán vychádzal ohľadne vlastníctva zo zápisu v pozemkovej knihe. Správnosti tohto výkladu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že na základe tvrdení samotného žalobcu, tento mal vo vydelenom stave reálne v prírode aj v skutočnosti vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli aj predmetom kúpnej zmluvy č. 3/78 uzavretej samotným žalobcom, ale v tomto geometrickom pláne mu vždy svedčí len postavenie užívateľa. Pokiaľ teda geometrický plán uvádza oddelene vlastníka a užívateľa, na toto označenie nemožno nahliadať ináč, len ako na označenie kto bol v pozemnoknižnej vložke zapísaný ako vlastník a kto je skutočný vlastník. Z tohto geometrického plánu pritom vyplýva, že v kolónkach pri U. C. odkazuje na zápisy v PKV č. 313 pod B 802a, B 858a, B 875a, b. Súd zároveň rozhodol o náhrade trov konania
úspechu strán v konaní.
odvolacieho súdu bolo potrebné zohľadniť druh a dôvod uplatneného nároku žalobcom, ktorý má svoj základ v sedemdesiatych rokoch, kedy došlo k zámeru v danej oblasti budovať priehradu, tak ako to bolo aj v iných oblastiach. V konaní bolo preukázané, že žalobca uplatnil v súlade so zákonom číslo 503/2003 Z. z. nárok na vrátenie nehnuteľného majetku pozemnoknižných parciel číslo XXXX-XXXX zapísaných v pozemnoknižnej zápisnici číslo 313 v reštitučnom konaní, pričom sa odvolal na § 3 ods. 1 písmeno j) zákona číslo 503/2003 Z. z. a na kúpne zmluvy číslo 13/79, 35/77 a 3/78, keď tvrdil, že tieto uzatvoril v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Je teda nepochybné, že o nároku vo vzťahu k zmluve č. 3/78 bolo rozhodované v danom reštitučnom konaní, teda o právnom úkone, o ktorom žalobca v reštitučnom konaní tvrdí, že ho uzatváral v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, pričom tento argument uplatňuje aj v tomto konaní, resp. tvrdí, že pri uzatváraní zmluvy bol v tiesni a pod nátlakom. Zároveň sa však reštitučného nároku domáhal aj s odkazom na zmluvu č. 13/79, pričom v terajšom konaní sa domáha, aby súd určil, že nehnuteľnosti, ktoré na základe tejto zmluvy prešli na Čsl. štát, patria do dedičstva po jeho rodičoch. 2.1. Správny orgán jeho žiadosti nevyhovel, rozhodnutím číslo OPÚ-49/2006/SLZ zo dňa 25. januára 2006 rozhodol, že sťažovateľ nespĺňa podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ani mu za tieto pozemky nevzniká právo náhrady. Dôvodom zamietavého rozhodnutia správneho orgánu bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by kúpna zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, pretože sťažovateľovi bola vyplatená náhrada za pozemky v súlade s vtedy platnými cenovými predpismi, a keďže
ustanovenia § 3 ods. 1 písmeno j) zákona číslo 503/2003 Z. z. musia byť obidve podmienky - tieseň i nápadne nevýhodné podmienky, splnené kumulatívne, bolo zbytočné skúmať existenciu tiesnivých okolností, ktoré viedli sťažovateľa k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. S vysloveným právnym názorom sa stotožnil Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdil (rozsudok KS Banská Bystrica č. k. 23 Sp 13/2006-18 z
názoru ústavného súdu v prípade, ak oprávnená osoba nevyužila možnosť uplatniť si nárok na základe reštitučných predpisov, môže podať žalobu zmysle Občianskeho zákonníka. Žalobca však využil možnosť domáhať sa svojho práva v zmysle reštitučných predpisov, kde nebol úspešný a z rovnakého dôvodu opakovane podáva novú žalobu. Daný postup v zmysle uvedeného rozhodnutia predpokladá uplatnenie práva len vtedy, ak by žalobca nevyužil možnosť uplatniť nárok v reštitučnom konaní, nie vtedy, ak v reštitučnom konaní nie je úspešný a opätovne podá žalobu o prinavrátenie vlastníckeho práva. Potom vyvstáva otázka, či aj v takomto prípade môže mať naliehavý právny záujem na určení, hoci v reštitučnom konaní úspešný nebol. To platí predovšetkým minimálne vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli odpredané zmluvou č. 3/78. 2.3. Okresný súd vo veci správne aplikoval § 49 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktorého uplatnený nárok žalobcom a mohol posudzovať, nemohol vychádzať z predpokladov, ktoré upravujú reštitučné zákony. Citované ustanovenie umožňovalo žalobcovi od zmluvy odstúpiť. Právo na odstúpenie bolo možné uplatniť najneskôr vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, keďže nesporne ide o majetkové právo. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca od zmluvy neodstúpil. Argumentuje však rovnako, ako v reštitučnom konaní, ktoré má iné podmienky pre uplatnenie nároku, zároveň o nároku.
503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
To znamená, že zákon určil lehotu na uplatnenie špecifikovaných práv k pozemkom za špecifických okolností v presne určenej dobe. Nepochybne zákon jednoznačne upravil, že ak sa právo neuplatní, právo zanikne. To znamená, že za podmienok daných týmto zákonom sa už nemôže domáhať nárokov v zmysle reštitúcie. Tiež treba dodať, že v hierarchii rozhodujú iné orgány ako v prípade uplatnenia práva
všeobecných predpisov občianskeho práva. V zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu žalobca mohol podať žalobu v zmysle všeobecných ustanovení občianskeho práva, avšak aj v zmysle nich sa nárok posudzuje, teda v zmysle § 49 OZ, kde pri naplnení tvrdených podmienok mal žalobca právo len na odstúpenie od zmluvy. Tvrdenia o tiesni a nápadne nevýhodných podmienkach vzhľadom na dôvody uvedené v bode 51 tohto odôvodnenia nie sú významné, súd ich ani nemôže posudzovať. Dôsledkom preukázanie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok je možnosť odstúpenia od zmluvy, nie vyslovenie jej neplatnosti. Žalobca iný argument vo vzťahu k určeniu práva v tomto zmysle neuviedol. Ak sa okresný súd zaoberal tvrdenými skutočnosťami žalobcom, bolo tak tomu z dôvodu odpovede na argument, ktorý žalobca považoval za kľúčový. Tieto závery slúžia aj pre posúdenie prípadnej zmluvy z hľadiska nedostatku slobody, keď danú možnosť (absolútna neplatnosť) súd skúma z úradnej moci. Slobodu prejavu však nemožno zamieňať za tieseň. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca nekonal slobodne. Zmluvu podpísal, ním tvrdené skutočnosti o podpisovaní čistého papiera neboli preukázané, ani to, že by pracovníčky ONV vyvíjali na neho nátlak. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, ktorá vyplýva z výpovede žalobcu, keď tvrdil, že U. C. dostal nejaké peniaze, sa dozvedel až po roku 1990, že to bolo za pozemky, pričom následne uviedol, že zmluvu hneď nepodpísal, čakali viacerí, či podpíše U. C., „ale keď podpísal švagor, tak potom ako švagor podpísal, tak to podpísal aj on.“ Ak teda tvrdí, že U. C. nikdy nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv, vzájomne si odporuje, keď pri podpisovaní zmluvy mal vedomosť, že podpisuje aj U. C., švagor. 2.4. K ďalším námietkam vo vzťahu k zmluve 3/78 odvolací súd doplnil k argumentom žalobcu z dôvodu, aby dostal špecifickú odpoveď, keďže argumentoval tiesňou a nápadne nevýhodnými podmienkami, že
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/31/2011 zo dňa 29. júna 2011, nápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať
konkrétnej okolnosti daného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o posúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer získanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o nevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadná. Nemožno však hovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších cien nehnuteľností s hodnotami cien nehnuteľností v neskoršom období, pretože takéto nevýhodné podmienky boli všeobecne produktom vtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosť predával. Odvolací súd poukazuje na úvod odôvodnenia, keď v takejto situácii boli bez rozdielu všetci občania v prípade výkupu, či vyvlastnenia pozemkov. Nápadnú nevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými právnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným porovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v porovnaní s inými občanmi", resp.
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžl 376/2009 z
pozemkovej knihy a
zápisu v evidencii nehnuteľností, teda zápisov na evidenčných listoch, ktoré evidovali vlastníkov, nie užívateľov, v podstate nerešpektovali reálnu deľbu a užívací stav v danom prípade. Kúpnou zmluvou číslo 13/79 zo dňa 26. novembra 1979 U. C. odpredal rodinný dom č. p. XXX za 23.280,- Kčs, drobné stavby za 19.516,- Kčs, ploty 983,- Kčs, trvalé porasty 5.287,- Kčs a pozemok o výmere 283 m2 za 1 m2 po 4 Kčs, spolu za pozemok 1.132,- Kčs, spolu 50 198,- Kčs.
bodu I. tejto zmluvy je konštatované, že predmetom odplatného prevodu
156/1975 Zb. sú nehnuteľnosti zapísané v katastrálnom území L. G. P. s odkazom na zápis v pozemkovej knihe číslo 313, evidované na meno U. C., stav
evidencie nehnuteľností, evidenčný list č. XXX v zmysle geometrického plánu, parc. č. XXXX o výmere 283 m2, zastavaná plocha. Vyššie uvedená parcela EN č. XXXX bola kúpnou zmluvou RI 1060/87, RI 1060/87 zo dňa
skutočného stavu, z ktorého
evidencie nehnuteľností štát vychádzal pri odkupovaní pozemkov. Námietka, že U. C. odpredané nehnuteľnosti nevlastnil, by mohla byť správna, ak by žalobca preukázal, aký on mal sám (či jeho rodičia) podiel na celom pozemnoknižnom telese, a aký U. C., pretože jeho tvrdenie, že nebol vlastníkom zapísaným v PK, nie je pravdivé, pretože U. C. bol tiež pozemno-knižným spoluvlastníkom. Okrem toho žalobca tvrdil, že užíval aj so sestrou pozemky. Ako odvolací súd vyššie konštatoval, po ukončení zápisov v PK dochádzalo v čase vojny, resp. po tomto období k prevodom, nakladaní s nehnuteľnosťami, pričom vôbec nie je vylúčené, že U. C. s manželkou takto začal užívať niektoré pozemky napr. na základe darovania. Práve z dôvodu nového spôsobu zapisovania a vo vzťahu ku kontinuite s PK evidencia nehnuteľností vychádzala z užívacieho stavu, s odkazom na zápisy v PK, čo však neznamená, že pôvodne zapísaný vlastník bol aj skutočným vlastníkom. Ani v minulosti neboli neobvyklé žaloby o určenie vlastníctva nehnuteľností zapísaných v evidencii nehnuteľností. Žalobca nepredložil zrejme ani relevantné časti vl. č. 313 PK, len útržkovité zápisy,
svojho uváženia, ani informáciu o uzavretí vložky. Za daného stavu má takýto výpis historickú hodnotu, zo zápisov vychádzala evidencia nehnuteľností, ktorá zohľadnila zmeny po ukončení zápisov. Odvodzovanie vlastníckeho práva len s odkazom na PK nie je postačujúce, zvlášť, keď podiely spoluvlastníkov neboli určené a na základe reálnej deľby spoluvlastníci nehnuteľnosti užívali. Žalobca sám potvrdil, že čakal, kým U. C. podpíše zmluvu, až potom podpísal on, mal teda vedomosť, že aj on predával, nič nenamietal, hoci v konaní tvrdí, že nikdy nič nevlastnil. K argumentu, že súd v správnom konaní uviedol, že štát kupoval od nevlastníka a odkázal žalobcu na civilné konanie, odvolací súd poznamenáva, že v správnom konaní súd žiadne dôkazy nevykonával, preto ani nemohol vysloviť žiadny právny záver o vlastníctve.
ktorej nikto nemôže na iného preniesť viac práv, ako sám má. Riešil otázku preukázania vlastníckeho práva prevodcu titulom geometrického plánu. Geometrický plán nikdy nebol a nie je verejnou listinou preukazujúcou vlastnícke právo. Krajský súd nerešpektoval zásadu formálnej pravdy, v rámci dokazovania, keď bez akýkoľvek dôkazov predložených žalovanými odmietol prijať ako dôkaz čestné prehlásenia svedkov. A naopak, nerešpektoval závery toho istého súdu, čo sa týka absencie vlastníctva prevodcu pri kúpnych zmluvách a možnosti žalobcu domáhať sa svojho práva v civilnom konaní. Odvolací súd oprel rozsudok o nasledovné závery : - žalobca nepreukázal tieseň a nápadne nevýhodné podmienky uzatvorenia kúpnej zmluvy 3/78, ktorú uzatváral sám. Odvolací súd odkázal na závery KS Banská Bystrica 23Sp/13/2006 a následne NS SR 2Sžo KS 101/2006, ktorými nebolo konštatované splnenie podmienok na navrátenie pozemkov
reštitučných predpisov. S týmto záverom sa odvolací súd stotožnil, zároveň však poukázal na to, že tieto súdy žiadne dokazovanie v rámci správneho súdnictva nevykonali a teda nemožno brať do úvahy záver o absencii vlastníctva U. C.. Žalobca preukázal tieseň a nevýhodnosť podmienok listinnými dôkazmi, ako aj svojou výpoveďou, Tieto neboli nijakým procesným spôsobom vyvrátené. Arbitrárne rozhodovanie súdu, bez toho, aby boli dodržané základné zásady civilného sporového poriadku, nebolo doteraz predmetom rozhodovania dovolacieho súdu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. 3.2. Odvolací súd sa odklonil od záväzného právneho názoru a judikatúry Ústavného súdu, keď dovodil, že neuplatnením práva v lehote danej reštitučnými predpismi právo zanikne. Ústavný súd naopak v rozhodnutí II. ÚS 231/2009 uvádza, že vlastník nestráca svoj vlastnícky vzťah k majetku, a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhal
všeobecných predpisov občianskeho práva. Súd nepovažoval za naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou podania žaloby o určenie vlastníckeho práva, rozpor medzi stavom zapísaným v katastri a stavom skutočným a právnym. Poukázal na rozhodnutie NS SR 4Cdo/130/2007, ktoré však bolo už prekonané rozhodnutím sp.zn. ÚS SR II. ÚS 249/2011, v zmysle ktorého existencia špeciálnych právnych predpisov (reštitučných zákonov) nebráni vlastníkovi domáhať sa svojho vlastníctva na všeobecnom súde žalobou o určenie vlastníckeho práva. Z právneho názoru ÚS SR vyplýva, že reštitučné zákony aj keď majú vo vzťahu k OZ povahu lex specialis, nevylučujú možnosť domáhať sa svojho práva žalobou na všeobecnom súde. 3.
evidenčného listu. O skutočnosti, že geometrický plán nie je a nikdy nebol verejnou listinou preukazujúcou vlastníctvo kohokoľvek, diskutovať nemožno. Zatiaľ čo odvolací súd spochybňuje identifikáciu pozemkov patriacich žalobcovi a jeho rodičom v nadväznosti na ich reálne vyčlenenie v teréne, a stotožnenie parcelných čísel pozemkov v evidenčných listoch žalobcu a jeho rodičov so súčasnou evidenciou pozemkov, naopak pri posúdení platnosti kúpnych zmlúv, ktoré využívali parcelné čísla, druhy a výmery pozemkov práve z evidenčných listov, tieto plne akceptuje. V prípade, že nie je zrejmé, aké pozemky vlastnil žalobca a jeho rodičia, ako môže byť zrejmé, aké konkrétne nehnuteľnosti boli predmetom kúpnych zmlúv. Tak ako boli rodičia žalobcu a on sám formálne podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v PKV č. 313 (pričom mali reálne vyčlenené časti) tak, musel byť iba podielovým spoluvlastníkom PKV č. 313 ako U. C.. Zatiaľ čo pri žalobcovi a jeho rodičoch je toto prekážkou preukázania ich vlastníctva, u U. C., tento princíp odvolací súd prehliada. Z tohto hľadiska sú dôvody súdu zmätočné a nepreskúmateľné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd riešil v rozsudku otázku platnosti kúpnych zmlúv, ktoré podpisoval na strane predávajúceho nevlastník a riešil otázku preukázania vlastníckeho práva prevodcu titulom geometrického plánu. 4. Žalovaný 1/ považuje dovolanie za nedôvodné a navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol a žalovanému 1/ priznal náhradu trov dovolacieho konania. Žalobca právne otázky, ktoré
jeho názoru nesprávne právne posúdil odvolací súd a od ktorých záviselo rozhodnutie vo veci, v podanom dovolaní neuviedol. Žalovaný konštatuje, že z obsahu podaného dovolania nemožno identifikovať: - ktoré právne otázky považuje žalobca za otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie vo veci, - ako ich odvolací súd rozhodol, - ako o nich rozdielne rozhodol dovolací súd (resp. ktoré z nich doposiaľ neboli riešené) - ako o nich malo byť správne rozhodnuté. Žalobca v dovolaní namietal, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal tieseň a nápadne nevýhodné podmienky kúpnej zmluvy č. 3/78, ktorú uzavrel žalobca ako predávajúci, ani v prípade, že by žalobca bol preukázal splnenie týchto podmienok, nemohol by byť v konaní v tejto časti žaloby úspešný, nakoľko preukázateľne a nepopierateľne nevyužil svoje právo a od kúpnej zmluvy neodstúpil v zmysle § 49 ods. 3 OZ. Právne posúdenie tohto nedostatku je obsiahlo zdôvodnené v napadnutom rozsudku (body 47., 48., 49. rozsudku odvolacieho súdu). Ďalšia námietka žalobcu spočíva v tom, že
odvolacieho súdu žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom podanie žaloby o určenie vylučuje špeciálna právna úprava. Vytýkaný právny záver však odvolací súd neučinil. Žalobca využil možnosť domáhať sa svojich práv v zmysle reštitučných predpisov, kde nebol úspešný a z rovnakého dôvodu opakovane podáva novú žalobu. Žalovaný 1/ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 460/2017, ktorého právna veta znie: Ak určovacia žaloba obchádza reštitučný predpis, možno jej použitie a priori vylúčiť. Ústavný súd sa aj v tomto prípade v zásade stotožňuje so závermi predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (II. ÚS 249/2011), ktorý výnimočne pripustil použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými predpismi, ale dopĺňa, že tento nález nebolo možné interpretovať tak, akoby v tejto veci taxatívne a navždy ustanovil výnimky, kedy je možné využitie určovacej žaloby, a pokiaľ určitý prípad pod ne podradiť nemožno, musí byť návrh zamietnutý. Nález obsahuje aj všeobecné pasáže, ktoré sa netýkajú len poľnohospodárskych reštitúcii, a vyplýva z neho aj to, že v každom jednotlivom prípade sa môžu vyskytovať okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie určovacej žaloby ako jediného možného prostriedku nápravy krívd. Výnimočnosť tohto postupu u žalobcov sa však z odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov nijako nepodáva, preto ich hoci aj vyše 10-ročný procesný postup treba považovať za nepreskúmateľný a arbitrárny, teda v rozpore s citovanými článkami ústavného poriadku. Dôležité sú i bod 8., 10. a 11. tohto odôvodnenia: 8. V naznačenom smere sa mali všeobecné súdy po kasačnom náleze predovšetkým zamerať na otázku, či existujú v súdenom prípade konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia nemohli reálne využiť jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy, alebo či im nezostalo nič iné, než sa majetku po svojich rodičoch domáhať určovacou žalobou. Zatiaľ sa javí, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku
zákona č. 229/1991 Zb. nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to skôr zrejme iba ich subjektívna okolnosť, ktorou sa však nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počítal aj s možnosťou riešiť reštitučný nárok v prípade, keď nemožno pozemok vrátiť "in natura" (pre jeho zastavanosť), preto nemali mať otvorenú cestu na uplatnenie určovacej žaloby; v takomto prípade skutočne mala prevážiť zásada "vigilantibus iura" nad nedbanlivosťou a laxnosťou žalobcov. 10. V tejto situácii na strane žalobcov bola zjavná absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho nemohla byť naplnená preventívna funkcia ich žaloby
c) OSP, a teda nie je daná ani naliehavosť právneho záujmu na jej podaní.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného
CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné
1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 16. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 17. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
jeho názoru došlo v konaní pred súdom prvom inštancie a odvolacím súdom. Dovolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 51/2020, III. ÚS 387/2021) v prípade posudzovania prípustnosti dovolania je dovolací súd viazaný vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ vyjadril predovšetkým svoj nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, zopakujúc pritom svoju odvolaciu argumentáciu. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu prípadu (sporu), však významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/8/2020, 9Cdo/216/2021). 20. Dovolateľ v dovolaní prezentoval polemiku so závermi odvolacieho súdu, namietal, že odvolací súd riešil otázku platnosti kúpnych zmlúv, ktoré podpisoval na strane predávajúceho nevlastník a titulom geometrického plánu, čím mal
neho prelomiť zásadu,
ktorej nikto nemôže na iného preniesť viac práv, ako sám má. Ďalej
dovolateľa odvolací súd riešil otázku preukázania vlastníckeho práva prevodcu titulom geometrického plánu, pričom geometrický plán nikdy nebol a nie je verejnou listinou preukazujúcou vlastnícke právo. Z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu je však jednoznačne zrejmé, že jeho rozhodnutie nespočívalo na právnom závere, že došlo k uzatvoreniu platnej kúpnej zmluvy, ktorú by na strane predávajúceho podpisoval nevlastník a ani na závere, že právnym titulom preukazujúcim vlastnícke právo je geometrický plán. Dovolateľ zrejme sledoval zámer polemizovať so záverom odvolacieho súdu ohľadom preukázania vlastníctva U. C. k predmetným nehnuteľnostiam, odvolací súd sa tejto otázke venoval v bodoch 57.-
dovolateľa arbitrárne rozhodovanie súdu, bez toho, aby boli dodržané základné zásady civilného sporového poriadku, nebolo doteraz predmetom rozhodovania dovolacieho súdu. Dovolací súd ani v tejto námietke neidentifikoval vymedzenie takej právnej otázky, pri ktorej riešení by sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Námietky dovolateľa v tomto smere majú charakter námietky nesprávneho hodnotenia dôkazov, tieto však nepredstavujú vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 v spojení s § 432 ods. 2 CSP. 22.
dovolateľa sa odvolací súd odklonil od záväzného právneho názoru a judikatúry Ústavného súdu SR, keď dovodil, že neuplatnením práva v lehote danej reštitučnými predpismi právo zanikne a žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, s poukazom na rozhodnutia sp.zn. II. ÚS 231/2009 a II. ÚS 249/
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.