Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/163/2022 Identifikačné číslo spisu: 4111233638 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 51aods.

5 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. 3.

1. Za vadu zmätočnosti dovolateľ považoval aj to, že odvolací súd úplne opomenul zhrnúť obsah jeho vyjadrenia zo dňa 3.11.2020, ktoré bolo z jeho strany adresované súdu prvej inštancie v nadväznosti na výzvu. Nešlo o svojvoľné vyjadrenie, kedy by sa dovolateľ dobrovoľne rozhodol reagovať písomne na podané vyjadrenie žalovaného. Nevidel dôvod na to, aby odvolací súd nereflektoval na jeho argumenty vo vyjadrení zo dňa 3.11.2020, pričom toto uvedené pasívne konanie odvolacieho súdu malo za následok, že bolo porušené právo na spravodlivý proces. 3.
2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca videl pri riešení otázky ,,Či súd je povinný pribrať do konania nového znalca z úradnej povinnosti v prípade, ak zistí, že doposiaľ pribratý znalec nie je spôsobilý (z pohľadu jeho odboru a odvetvia) posúdiť zadanú otázku, a to postupom podľa ustanovenia § 207 ods. 1

§ 51aods.

5 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z." Dovolateľ mal za to, že súd porušil predmetné ustanovenia, keď do konania nepribral vhodného znalca, hoci mal vedomosť, že aktuálne pribratý znalec, nebol spôsobilý zodpovedať zadefinovanú otázku. 4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolaciemu súdu odmietnuť dovolanie ako neprípustné, resp. zamietnuť ako nedôvodné. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§ 429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a pričom dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm.

1. f)CSP nie je prípustné a dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP nie je dôvodné. 6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014). 8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03]. 9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolanie podľa § 420 písm.
3. f)CSP 11. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
5. f)CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 14. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/ 42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti (bod 3.1 až 3.3). 15. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
6. f)CSP de facto tým, že súdy nesprávne a neúplne zistili skutkový stav, nesprávne vykonali navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili a tak dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. V súvislosti s tým namietal i nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozhodnutia súvisiace predovšetkým s procesom vykonávaného dokazovania. Za vadu zmätočnosti žalobca považoval aj to, že odvolací súd opomenul jeho vyjadrenie zo dňa 3.11.2020, ktoré bolo z jeho strany adresované súdu prvej inštancie v nadväznosti na výzvu a nevysporiadal sa s jeho argumentáciou. 16. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak ale ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 17. Dovolací súd pritom dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia odvolacieho súdu v spojení so súdom prvej inštancie je koherentná a ich rozhodnutia sú konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe odvolací súd dospel, je prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. 18. V posudzovanej veci odvolací súd predovšetkým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie - ktorým bola žaloba zamietnutá - ako vecne správny, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal výšku požadovaného nároku ku dňu skončenia nájmu. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia poukázal, že znalecký posudok Ing. Q. B. č. 10/2015 nepovažoval za dôkaz, ktorý by kvalifikovaným (odborným) spôsobom osvedčil výšku nároku žalobcu v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože znalec neoceňoval zvýšenie hodnoty predmetu nájmu (nehnuteľnosti) ku dňu skončenia nájmu na základe rekonštrukcie barového pultu žalobcom, ale oceňoval hodnotu barového pultu ako nábytku, ktorá je súčasťou nehnuteľnosti. Poukázal tiež na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, z ktorého vyplývalo, že znalec nebol oprávnený ohodnocovať zhodnotenie nehnuteľnosti, keďže nebol zapísaný ako znalec v danom odbore, preto súd prvej inštancie znalecký posudok spolu s dodatkom nepovažoval za dôkaz relevantný preukázať výšku sporného nároku žalobcu. Súd prvej inštancie ale následne poskytol žalobcovi priestor na doplnenie dokazovania ohľadne výšky žalovaného nároku, na čo žalobca najskôr reagoval pozitívne a prejavil záujem o možnosť predloženia súkromného znaleckého posudku, následne ale súdu prvej inštancie oznámil, že znalecký posudok podaný v konaní považuje za dostatočný. V nadväznosti na súd prvej inštancie rozhodol aj odvolací súd, ktorý zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, pričom jeho postup vo vzájomnej súvislosti s postupom a rozhodnutím prvoinštančného súdu nemožno považovať za neodôvodnený, dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu majú všetky náležitosti v zmysle § 220 v spojení s § 393 CSP. Odvolací súd sa pritom vysporiadal aj s námietkou pre odvolateľa zásadnou, ktorou bola námietka nepribral znalca zo správneho odboru samotným prvoinštančným súdom, keď konštatoval, že znalec, ktorý podal vo veci znalecký posudok bol ustanovený na návrh žalobcu, ktorý žiadal vykonať dokazovanie na určenie zostatkovej hodnoty barového pultu. Znalec podal znalecký posudok a vykonal i jeho doplnenie, ktoré dokazovanie ale bolo pre konanie nepoužiteľné. Žalobcovi preto súd prvej inštancie umožnil predložiť nový znalecký posudok, čo odmietol. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania výšky jeho oprávneného nároku. Napokon odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 19. Vzhľadom na dovolacie námietky týkajúce sa dokazovania najvyšší súd poukazuje na znenie § 185 ods. 1 CSP, v ktorom je uvedené, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať relevantný skutkový poznatok. K takémuto pochybeniu v konaní nedošlo, pretože žalobca nenavrhoval vykonať znalecké dokazovanie na ocenenie zvýšenia hodnoty predmetu nájmu (nehnuteľnosti) ku dňu skončenia nájmu rekonštrukciou barového pultu žalobcom, ktorý sa stal súčasťou prenajatej nehnuteľnosti, jedine ktoré dokazovanie mohlo objasniť skutočnosti rozhodné pre právne posúdenie uplatneného nároku. Žalobca i napriek poskytnutému priestoru predložiť na vec relevantný súkromný znalecký posudok, trval na tom, že znalecké dokazovanie vykonané na jeho návrh je spôsobilé relevantným spôsobom preukázať výšku sporného nároku. 20. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je aj dovolacia námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (
7. i)hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie, (
8. ii)pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne. 21. K hodnoteniu dôkazov súdmi nižších inštancií dovolací súd poukazuje, že do práva na spravodlivý proces sa premieta aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá síce nie je výslovne upravená v ústavnom poriadku, ale má svoj ústavnoprávny rozmer, keďže vyplýva z princípu nezávislosti súdov a sudcov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Porušením práva na spravodlivý proces je nesporne aj situácia, ktorá nerešpektuje pravidlá vymedzujúce proces vyhľadávania, vykonávania a hodnotenia dôkazov, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktorá vyšla najavo, alebo boli kvalifikovane namietané, ale nižšie súdy ich právne nezhodnotili v celom súhrne posudzovaných skutkových okolností bez toho, aby dostatočným spôsobom odôvodnili ich irelevantnosť. 22. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
9. f)CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil. 23. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie vyplýva, že súdy nižšej inštancie dospeli k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k preukázaniu výšky uplatneného nároku, ktorý nárok súdy považovali za daný, ktorá zodpovedá zhodnoteniu prenajatej veci žalovaného žalobcom. Žalobcova námietka, že nemal poskytnutý dostatočný priestor na zabezpečenie si súkromného znaleckého posudku odvolávajúc sa pritom, že nemal priestor ani na zhodnotenie listinného dôkazu - stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR k otázke posúdenia príslušnosti pribratého znalca do konania nemôže preto obstáť z dôvodu, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.7.2020 (č. l. 270 spisu) vyplýva, že stranám sporu bolo predmetné stanovisko poskytnuté na oboznámenie, žalobca nežiadal o poskytnutie lehoty na zváženie ďalšieho procesného postupu, jednoznačne vyjadril postoj ukončiť dokazovanie bez ďalších návrhov. 24. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie bol povinný pribrať do konania znalca z odvetvia a odboru, ktorý by bol príslušný na zodpovedanie úlohy, ktorú zadal znalcovi súd. Bolo povinnosťou súdu pribrať do konania znalca zo správneho odboru. Ako konštatoval i odvolací súd (bod 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku), prvoinštančný súd vykonal znalecké dokazovanie výlučne na návrh žalobcu, ktorý preukazoval výšku uplatneného nároku ako zostatkovú hodnotu barového pultu rekonštruovaného žalobcom. Až na námietku žalovaného, ktorý nesúhlasil so spôsobom akým žalobca vyjadroval a následne dokazoval výšku nároku, ktorá mala zodpovedať zvýšeniu hodnoty predmetu nájmu (nehnuteľnosti) ku dňu skončenia nájmu na základe rekonštrukcie barového pultu, súd zisťoval, či do konania pribratý znalec je odborne schopný zodpovedať aj dané ohodnotenie. Následne v konaní vyšlo najavo, že napriek tvrdeniam znalca, že odborne zdatným je, potom ako vykonal aj doplnenie znaleckého posudku, že nemá odborné znalosti, ktoré by spadali do odboru jeho pôsobnosti na posúdenie okolností v zmysle námietky žalovaného. Žalobcovi sa tým otvoril priestor na predloženie znaleckého posudku, ktorý by zodpovedal aj skutočnosti namietané žalovaným, t. j. skutočnosti ohľadne zvýšenia hodnoty predmetu nájmu, žalobca sa ale rozhodol, že upúšťa od ďalšieho dokazovania, nepredloží už žiaden dôkaz a nenavrhne vykonať ďalšie dokazovanie súdom, pričom bol názoru, že vykonané dokazovanie preukazuje výšku nároku dostatočným spôsobom. Procesná iniciatíva v oblasti dokazovanie v sporovom konaní sa skoro výlučne presunula na procesné strany, v ktorom konaní je na žalobcovi preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne. Žalobcom namietané „deficity v dokazovaní" preto nemohli pred odvolacím súdom uspieť. 25. Za porušenie práva na spravodlivý proces nemožno považovať ani tú skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, že žalobca v rámci odvolacieho konania podal dupliku (písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu) a argumentačne sa s týmto podaním nevysporiadal. Najvyšší súd zdôrazňuje, že z § 220 v spojení s § 393 CSP nevyplýva požiadavka na sumarizáciu celého obsahu súdneho spisu alebo všetkých písomných podaní sporových strán, v odvolacom konaní predovšetkým tých, ktoré boli podané v jeho priebehu, v odôvodnení odvolacieho rozsudku. Sudca do dôvodov rozsudku koncentruje vždy len podstatný obsah tých procesných úkonov a prednesov sporových strán, ktoré sú relevantné pre dané konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia rozsudku sa má strana predovšetkým dozvedieť o dôvodoch prijatia či odmietnutia svojho odvolacieho argumentu. Napokon predmetné vyjadrenie žalobcu (duplika) v prevažnej miere obsahuje zhrnutie odvolacej argumentácie a reakciu na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu. 26. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
11. f)CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu jej dovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
12. b)CSP 27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 28. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 29. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 30. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 31. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP. 32. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm.
13. b)CSP žalobca videl pri riešení otázky ,,Či súd je povinný pribrať do konania nového znalca z úradnej povinnosti v prípade, ak zistí, že doposiaľ pribratý znalec nie je spôsobilý (z pohľadu jeho odboru a odvetvia) posúdiť zadanú otázku, a to postupom podľa ustanovenia § 207 ods. 1

§ 51aods.

5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z.". Dovolateľ mal za to, že súd porušil predmetné ustanovenia, keď do konania nepribral vhodného znalca, hoci mal vedomosť, že aktuálne pribratý znalec, nebol spôsobilý zodpovedať zadefinovanú otázku.

1. Podľa § 207 CSP, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok.
2. Podľa § 51a ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z., ak je posudok nejasný alebo neúplný, znalec sa požiada o doplnenie alebo vysvetlenie. Ak to nevedie k potrebnému výsledku, priberie sa iný znalec.
3. Najvyšší súd predovšetkým zdôrazňuje, že Civilný sporový poriadok priniesol posun v oblasti dokazovania ako takého, a to najmä tým, že procesnú iniciatívu presúva takmer bezvýhradne na sporové strany, ktoré za svoje aktivitu resp. pasivity budú znášať zodpovednosť. Aj samotné inštitúty znaleckého dokazovania sú tak reflexiou nového prístupu k dokazovaniu ako takému, ktoré prinášajú do praxe zrýchlenie a zefektívnenie celého civilného procesu.
4. Už zo samotného znenia § 207 CSP vyplýva, že súd ustanoví znalca do konania „iba" na návrh strany sporu. Je teda zrejmé, že aj keby si súd nebol istý odbornou stránkou prejednávanej veci, nemôže ustanoviť znalca z vlastnej iniciatívy. Vyplýva to predovšetkým z koncepcia formálnej pravdy v civilnom procese - súd vníma skutkový stav tak, ako mu ho prednesú strany sporu.
5. I keď je to súd, ktorý pri ustanovovaní znalca do konania zvažuje výber vhodného odboru, do ktorého posudzovanie skutkových okolností spadá podľa vymedzenej otázky, na ktorú má znalec odpovedať, v danej právnej veci s ohľadom na vykonanie znaleckého dokazovanie na návrh žalobcu, akceptujúc zodpovedanie žalobcom položenej otázky znalcovi (pozri bod 24), odbornosť znalca ustanoveného do konania zodpovedala odboru, do ktorého primárne posúdenie spadalo.
6. Postupom podľa citovaného ustanovenia § 51a ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. sa odstraňujú „iba" nedostatky v kvalite znaleckého posudku (napr. nedostatok presvedčivosti, rozpor v logickom myslení, ktorý viedol k absurdným záverom, nesplnenie zadania posudku pre posudzovaný prípad), nie nedostatky dokazovania okolností, ktoré neboli podstatné pre právne posúdenie veci. Procesnej strane v kontradiktórnom konaní rozhodne nemôže byť priznané právo, aby súd procesným postupom ex officio (z úradnej činnosti) naprával pochybenia ňou navrhovaného znaleckého dokazovania, ktorým preukazuje skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú podstatné pre právne posúdenie veci.
7. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie žalobcu odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP (v časti, v ktorej namietal existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP), a vo zvyšku (v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie) zamietnuť v súlade s ustanovením §
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
10. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
11. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.