← Slovensko

22 665,12 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/5/2023 Identifikačné číslo spisu: 4116213414 Dátum vydania rozhodnutia: 15.02.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 407ods. 3 Ob

Z sa prednostne použije ustanovenie § 558 OZ o uznaní dlhu? 3.2. K právnej otázke

  1. a)dovolateľ v dovolaní uvádza, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru k 25. januáru 2011 - žalovaná sa dostala do omeškania so splnením dlhu dňa 26. januára 2011, týmto dňom zároveň začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá by pri pasivite žalobcu (čo sa nestalo) uplynula dňa 25. januára 2014. Na základe riadne dojednanej rozhodcovskej doložky pristúpil dovolateľ k uplatneniu pohľadávky v rozhodcovskom konaní. Uznesením Okresného súdu Nitra z 8. novembra 2012 č. k. 28Er/506/2012-23 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu absencie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Následne dňa 20. mája 2016 podal žalobca žalobu na všeobecnom súde, kde žalovaná vzniesla námietku premlčania. Žalobca z objektívnych dôvodov uplatnil svoj nárok na všeobecnom súde. Uplatnenie námietky premlčania za daných špecifických okolností možno preto považovať za zneužitie práva na úkor druhej strany sporu. Prezentovanú argumentáciu podporuje aj uznesenie Ústavného súdu ČR zo 7. decembra sp. zn. I. ÚS 2235/11. Spočívanie premlčacej lehoty počas rozhodcovského konania verifikuje takisto právny názor uvedený v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/31/2012 (ide o právnu vetu z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1CoE/215/2011). Podľa dovolateľa je vylúčené, aby bol veriteľ „z opatrnosti“ nútený duplicitne uplatňovať už raz judikované právo pred všeobecným súdom ešte skôr, ako bude právoplatne rozhodnuté o opodstatnenosti jeho nároku v exekučnom konaní. Je absolútne neprípustné, aby všeobecný súd za popísanej situácie neprihliadal na spočívanie premlčacej lehoty počas identifikovaných konaní. Podľa dovolateľa má byť predmetná otázka
  2. a)posudzovaná tak, že premlčacia lehota počas včas začatého rozhodcovského konania spočíva aj v prípade, ak je následne rozhodcovská doložka v exekučnom konaní vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka. 3.3. K druhej otázke vyššie uvedenej pod písm.
  3. b)dovolateľ uvádza, že zmluva o úvere ako absolútny obchodnoprávny vzťah podľa § 261 ods. 6 písm.
  4. d)ObZ, sa spravuje výlučne režimom premlčania podľa ObZ, bez ohľadu na povahu účastníkov daného vzťahu. V súlade s aplikáciou štvorročnej premlčacej lehoty podľa § 397 ObZ by k premlčaniu nároku zo zmluvy o úvere (za predpokladu nevyhnutného spočívania premlčacej lehoty počas rozhodcovského a exekučného konania) došlo až po podaní žaloby. Ak by sa dňom nadobudnutia účinnosti § 52 ods. 2 OZ, t. j. od 1. apríla 2015 mala na spotrebiteľské zmluvy automaticky aplikovať právna úprava premlčania podľa OZ, tak ako tvrdí žalovaná, došlo by k bezprecedentnému skráteniu premlčacej lehoty o jeden rok v neprospech žalobcu ako veriteľa. Dovolateľ poukazuje na právny názor najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/2/2013. Aj podľa konštantnej judikatúry platí v právnom poriadku SR zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti; akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžr/144/2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95, sp. zn. II. ÚS 60/2018). Je zrejmé, že pokiaľ ide o režim premlčania, musí byť v dôsledku absencie prechodných ustanovení akceptovaný stav, podľa ktorého sa dotknuté ustanovenie nevzťahuje na nároky vzniknuté pred jeho účinnosťou. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd odmietli aplikovať rozhodujúce právne normy (§

§ 407Ob

Z), pričom ustanovenie § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 interpretovali nesprávnym spôsobom a aplikovali ho na daný prípad retroaktívne. Podľa dovolateľa má byť predmetná otázka

  1. b)posudzovaná tak, že na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela OZ), sa ustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 aplikujú takým spôsobom, že nedochádza k skráteniu premlčacej lehoty, ktorá už začala plynúť. 3.4. K tretej otázke vyššie uvedenej pod písm.
  2. c)dovolateľ uvádza, že právne závery konajúcich súdov o potrebe aplikácie ustanovenia OZ nemajú oporu v praxi dovolacieho súdu a sú v rozpore s ustálenou právnou doktrínou. Z obsahu listiny predloženej dovolateľom do konania vyplýva, že žalovaná písomne uznala svoj záväzok zo zmluvy o úvere a bola ochotná ho splácať. V súlade s § 407 ods. 1 ObZ začala od tohto momentu plynúť nová štvorročná premlčacia lehota, v dôsledku čoho je vznesená námietka premlčania nedôvodná. Súdy však konštatovali, že nešlo o uznávací prejav v zmysle ustanovenia § 558 OZ, resp. § 407 ods. 1 ObZ. Osobitne dovolateľ zdôraznil, že v uznávacom prejave nemusí byť explicitne použité slovné spojenie „uznávam dlh“, resp. výslovne použitý pojem „uznanie“ (Najvyšší súd ČR sp. zn. 33Odo/1039/2004). Pričom dovolateľ poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax súdov napr. R 1/1961; R32/1979; rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/507/2001; 33Odo/1039/2004. Úkony žalovanej, vrátane jej prejaveného úmyslu („vyplatiť dlžobu“) bez námietok k právnemu dôvodu, výške alebo splatnosti záväzku spĺňajú náležitosti uznania záväzku podľa ObZ a ich následkom podľa § 407 ObZ je plynutie novej premlčacej lehoty, obdobne v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/123/2006 a podporne v uzneseniach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/929/2015, 32Cdo/719/20014, 23Cdo/2914/2015, 23Cdo/3930/2015, 33Cdo/1377/2017. 3.4.1. Dovolateľ apeloval aj na to, že v danom prípade žalovaná v konaní šikanózne vzniesla námietku premlčania na úkor ústretového žalobcu, čím sa však súdy nižšej inštancie vôbec nezaoberali. V tejto spojitosti dovolateľ k tejto otázke zároveň poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016, III. ÚS 72/2010, ako aj na odlišné stanovisko JUDr. Milana Ľalíka v náleze sp. zn. I. ÚS 547/2012 a odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Tkáčika k uzneseniu III. ÚS 572/2017. Podľa dovolateľa má byť predmetná otázka
  3. b)posudzovaná tak, že na tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy so spotrebiteľom, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 102/2014 Z. z. (novela OZ), sa ustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom od 1. apríla 2015 aplikujú takým spôsobom, že na právne úkony uskutočnené do 31. marca 2015 sa vzťahuje §

§ 407ods. 3 Ob

Z. 3.5. Navrhol, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že napadnutej žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania. 3.6. Dovolateľ doplnil svoju argumentáciu v dovolaní podaniami (z 31. októbra 2019 doručené na najvyšší súd dňa 4. novembra 2019, č. l. 182 a nasl. spisu a z 31. marca 2022 doručené na najvyšší súd dňa 1. apríla 2022, č. l. 191 a nasl. spisu), doručenými po lehote určenej na podanie dovolania (§ 427 CSP), v ktorých poukazoval na judikatúru najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“ alebo „ÚS SR“), Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR“) a Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“). 4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu žalobcu uviedla, že nie sú splnené žiadne podmienky pre prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, preto by mal najvyšší súd dovolanie v zmysle § 447 písm.

  1. c)CSP odmietnuť. Ak by bolo podľa názoru dovolacieho súdu dovolanie prípustné, navrhuje dovolanie ako nedôvodné zamietnuť podľa § 448 CSP a priznať jej právo na náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd (ďalej aj „dovolací súd“) uznesením z 25. apríla 2022 sp. zn. 2Cdo/253/2019 dovolanie žalobcu odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 5.1. V odôvodnení v súvislosti s dovolateľom nastolenými právnymi otázkami k prvej otázke s ohľadom na vymedzenie ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v judikáte R 71/2018 poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 z 22. februára 2018 a z neho plynúce závery v tejto otázke („ak žalobkyňa uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené bez toho, aby žalobkyňa mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto žalobkyňa musí niesť následky jej plynutia“), od ktorých sa odvolací súd neodklonil. K čomu poukázal aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 572/2017 z 20. septembra 2017 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 149/2018 z 8. marca 2018. Najvyšší súd ďalej uviedol, akým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil druhú a tretiu otázku položenú dovolateľom. 5.2. Dovolací súd uzavrel, že dovolanie dovolateľa nie je podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  2. a)a
  3. b)CSP prípustné, preto ho odmietol v zmysle § 447 písm.
  4. c)CSP. 6. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu ústavný súd nálezom z 10. januára 2023 sp. zn. IV. ÚS 459/2022 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/253/2019 z 25. apríla 2022 bolo porušené základné právo sťažovateľky (žalobcu) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“). Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/253/2019 z 25. apríla 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil mu povinnosť nahradiť trovy konania sťažovateľke. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 6.1. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie, ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie, bolo bez náležitého meritórneho vysporiadania sa s jej námietkami, neakceptujúc dovolací dôvod uplatnený podľa § 421 ods. 1 písm.
  5. b)CSP z dôvodu existencie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
  6. a)CSP) v otázke plynutia premlčacej lehoty v prípade uplatnenia práva na rozhodcovskom súde na základe neplatnej rozhodcovskej doložky (ktorej neplatnosť bola posúdená v neskoršom súdnom konaní) a bez prihliadnutia na aktuálnu judikatúru ústavného súdu. 6.2. Ústavný súd uviedol, že „za zásadnú právnu otázku, ktorá bola všeobecnými súdmi nesprávne právne vyriešená, považuje sťažovateľka otázku ne/spočívania premlčacej lehoty počas rozhodcovského a exekučného konania, v ktorom bola rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka. Okresný súd a krajský súd konštatovali, že nebola splnená podmienka uplatnenia práva na súde alebo inom príslušnom orgáne podľa § 112 Občianskeho zákonníka, čím došlo k premlčaniu uplatneného nároku sťažovateľky. (...) Zásadný argument sťažovateľky predstavuje jej tvrdenie o (
  7. i)poukaze najvyššieho súdu na jeho rozhodnutia, ktoré sa na uvedenú problematiku nevzťahujú, a (
  8. ii)ignorovanie rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. apríla 2021 (...) Súčasne výklad inštitútu premlčania všeobecnými súdmi, podľa ktorého mala sťažovateľka prezumovať neplatnosť uzatvorenej rozhodcovskej doložky, považuje sťažovateľka za neakceptovateľný, popierajúci zásadu „pacta sunt servanda“, ako aj sankcionujúci veriteľa pri legitímnom výkone jeho práva v minulosti na základe neskorších záverov súdnej praxe. Ostatné právne otázky formulované sťažovateľkou v dovolaní a ich posúdenie neboli predmetom hodnotenia ústavného súdu pre absenciu argumentácie v ústavnej sťažnosti.“ 6.3. Ústavný súd upozornil, „že požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej istoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 CSP vo funkčnej jednote s čl. 3 CSP zaradzujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). (...) Nie je možné intenzívnym výkladom pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ použitého v § 421 ods. 1 písm.
  9. a)CSP opomenúť (nezohľadniť) použiteľnú judikatúru ústavného súdu napriek tomu, že je v dôsledku kasačných konzekvencií vyplývajúcich z čl. 127 ods. 2 ústavy (a podrobnejšie upravených na úrovni zákona) zrejmé, že sa táto judikatúra v situácii vzájomnej rozpornosti s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu (a jemu podriadených súdov) v konečnom dôsledku aplikačne presadí, čo zodpovedá aj účelu konania o ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiam všeobecných súdov.“ 6.4. Ústavný súd tiež medziiným uviedol, že „pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (
  10. i)buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (
  11. ii)názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia tvoriace jeho ustálenú rozhodovaciu prax, malo by ísť o viacero takých rozhodnutí, keď zároveň až v situácii takto definovaného vytvorenia ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
  12. a)CSP) možno považovať dotknutú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu za vyriešenú v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  13. b)CSP. V opačnom prípade by čo i len jedno rozhodnutie trojčlenného dovolacieho senátu („vyriešením“ dotknutej právnej otázky) blokovalo akýkoľvek jej ďalší dovolací prieskum pre absenciu iného použiteľného dovolacieho dôvodu, teda podľa § 421 ods. 1 písm.
  14. a)alebo
  15. c)CSP, a to vrátane rozhodovania veľkého senátu. Každé ďalšie dovolanie by totiž muselo byť vo vzťahu k riešeniu predmetnej právnej otázky odmietnuté (k tomu aj rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 273/2021 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 58/2021 - II). 6.5. Ústavný súd konštatoval, že „najvyšší súd poukázal iba na jedno relevantné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 2Cdo/153/2017 z 22. februára 2018 nepublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, pozn.), ktoré riešilo otázku spočívania premlčacej lehoty, uzatvárajúc, že jej plynutie sa počas rozhodcovského a exekučného konania nezastavilo. Poukaz najvyššieho súdu na jeho rozhodnutia sp. zn. 2Obdo/5/2019 a 5Obdo/71/2020 (vydané po podaní dovolania) je pre chýbajúcu podobnosť ťažiskových okolností s prejednávanou vecou irelevantný (...) vo vzťahu k prvej položenej právnej otázke“. 6.5.1. Ústavný súd sa vzhľadom na poukaz najvyššieho súdu na jediné relevantné rozhodnutie dovolacieho súdu o spornej právnej otázke nestotožnil s názorom najvyššieho súdu, že predmetné rozhodnutie môže predstavovať otázku vyriešenú, teda otázku, o ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax, a to ani v prípade ponímania ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu len ako rozhodnutí najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Záver o neprípustnosti dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm.
  16. b)CSP založený na argumente, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola vytvorená, je s ústavnou relevanciou nesprávny. 6.6. Ústavný súd napokon vytkol najvyššiemu súdu, že vôbec nereflektoval na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 486/2018 z 15. apríla 2021, v ktorom svoje predchádzajúce názory korigoval, keď judikoval: „Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou dojednaných obchodných podmienok medzi stranami, nastolila subjektívny stav právnej istoty a právny predchodca sťažovateľky dôvodne vychádzal z tohto dojednania, keď si právo proti žalovanej uplatnil na rozhodcovskom súde. V čase tohto jeho úkonu nemal žiaden dôvod na to, aby rozumne predpokladal opak, ktorý spočíval v neskoršom posúdení neplatnosti rozhodcovskej doložky. Bolo by v rozpore s právnou istotou nastolenou stranami uzavretou zmluvou, aby sťažovateľka neplatnosť rozhodcovskej doložky predpokladala a konala v protiklade s ňou tak, že by si právo zo zmluvy uplatnila na súde. Sťažovateľka dôvodne vychádzala z nespochybneného zmluvného dojednania a nárok si uplatnila na inom, na základe zmluvy príslušnom orgáne. Stotožnenie sa so správnosťou záveru, že dojednaný a dovtedy, čo sa týka právomoci, nespochybnený rozhodcovský súd, nie je iným príslušným orgánom podľa § 112 Občianskeho zákonníka, by nevyhnutne viedlo nielen k tomu, že by sťažovateľka musela konať neracionálnym spôsobom, ale aj k popretiu zmyslu § 112 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je ochrana oprávnenej osoby pred plynutím premlčacej doby v prípade riadneho uplatnenia nároku v konaní, ktoré neviedlo k jeho právoplatnému priznaniu alebo ku skutočnému vymoženiu, a preto tento výklad popiera účel a význam aplikovaného zákonného ustanovenia, čo vedie k jeho rozporu so základnými právami sťažovateľky.“ 7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. - ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“) dospel k záveru, že dovolanie je v časti prípustné, ale nedôvodné a v časti neprípustné. 8. Žalobca vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  17. b)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 8.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. K tomu dovolací súd uvádza, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu (porovnaj sp. zn. 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania. 10. Žalobca definoval ako právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, otázku ne/spočívania premlčacej lehoty podľa § 112 OZ počas rozhodcovského a exekučného konania, v ktorom bola rozhodcovská doložka posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá je absolútne neplatná a rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul. 11. V súvislosti s predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  18. b)CSP dovolací súd uvádza, že právne účinky dovolania nastávajú podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Prípustnosť dovolania treba preto posudzovať podľa stavu v čase jeho podania. Vzhľadom na zistenie, že z dovolania vyplýva zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovaná relevantná právna otázka, na základe čoho dovolací súd skonštatoval, že dovolanie je v danom prípade procesne prípustné podľa § 421 ods. 1 písm.
  19. b)CSP. Vzhľadom na prípustnosť dovolania podrobil dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Pristúpil teda k posúdeniu, či je dovolanie aj dôvodné, to znamená, či je v ňom opodstatnene žalobcom uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 CSP (nesprávne právne posúdenie veci). 11.1. Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 12. Vo vzťahu k vyššie vymedzenej otázke dovolací súd uvádza, že takto vymedzená právna otázka už bola v čase podania dovolania (9. augusta 2019, č. l. 154 a nasl. spisu), aj rozhodnutia odvolacieho súdu (22. január 2019), dovolacím súdom vyriešená, a to v rozhodnutí najvyššieho súdu z 27. augusta 2018 sp. zn. 2Cdo/153/2017. 12.1. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 o zaplatenie sumy 6.801,33 eur s príslušenstvom dovolací súd dovolanie žalobkyne zamietol konštatujúc náležite žalobkyňou konkretizovanie zásadnej právnej otázky, a to otázky spočívania premlčacej doby počas rozhodcovského a následne exekučného konania, ktorá právna otázka nebola doteraz vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, so záverom, že premlčacia doba sa nezastavila, a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania. 12.2. K uvedenej otázke najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/153/2017 uviedol citujúc § 112 OZ, že v prerokúvanej veci bolo exekučné konanie na okresnom súde pod sp. zn. 16Er/1858/2011 zastavené z dôvodu, že bolo vedené na základe materiálne nevykonateľného exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku, ktorý obsahoval rozhodcovskú doložku vyhodnotenú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda je neplatným zmluvným dojednaním, preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve uvedená. V zmysle uvedeného, ak žalobkyňa uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle § 112 OZ. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie, bolo vedené bez toho, aby žalobkyňa mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania, a preto žalobkyňa musí niesť následky jej plynutia (obdobne uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 149/2018 z 8. marca 2018, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 572/2017 z 20. septembra 2017). 12.3. Vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Cdo/153/2017 sa vzťahuje na právny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. 13. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedenou právnou interpretáciou vyjadrenou v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/153/2017 a nemá právny dôvod na jej spochybnenie. Vyššie citované právne závery pod bodmi 12.1. a 12.2. sú podľa právneho názoru dovolacieho súdu plne aplikovateľné aj na prejednávaný spor, preto dovolací súd na uvedené rozhodnutie vecne nadväzuje a v názorovej línii s ním najskôr podotýka, že k zmene právneho stavu, najmä s ohľadom na rozhodujúce zákonné ustanovenie § 112 OZ, nedošlo, aj preto nemá dôvod sa od tohto rozhodnutia odkloniť. 14. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané, a pre ktoré bol na súde, alebo u iného príslušného orgánu, navrhnutý výkon rozhodnutia. 14.1. Občiansky zákonník v § 112 upravuje spočívanie premlčacej doby, ktorého podstata spočíva v tom, že okamihom nastania právnej skutočnosti, premlčacia doba prestáva plynúť a po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia pokračuje v plynutí. Inštitútom spočívania premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho práva domáha na súde alebo u iného orgánu. Právnym dôvodom spočívania premlčania je uplatnenie práva veriteľom na súde alebo inom príslušnom orgáne. Zákon pre iný príslušný orgán nestanovuje žiadne podmienky. Pre zabezpečenie cieľa, ktorý inštitút spočívania má zabezpečiť, musí ísť o orgán, ktorý je kompetentný uplatnené právo zrealizovať, či už vydaním exekučného titulu, vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu alebo speňažením zálohu na dobrovoľnej dražbe. 14.2. Dikcia § 112 OZ jasne ustanovuje „súd“ ako „inštitúciu“, u ktorej je potrebné uplatniť svoje právo včas. „Ustanovenie § 112 OZ upravuje tzv. spočívanie premlčacej lehoty, ktorého podstata spočíva v tom, že okamihom nastania právnej skutočnosti (v tomto prípade okamihom doručenia žaloby na súd) premlčacia lehota prestáva plynúť ....“, alternatívne hypotéza § 112 OZ uvádza možnosť uplatnenia svojho práva na „iný príslušný orgán“, za ktorý „(...) možno považovať rozhodcovský súd (Stály rozhodcovský súd alebo individuálne určeného rozhodcu; rozhodcovská zmluva alebo doložka predstavuje zúženie právomoci súdu a konštituovanie právomoci rozhodcovského orgánu), priestupkový orgán v rámci priestupkového konania, ako aj súd rozhodujúci v trestnom konaní o právach poškodeného (ide o uplatnenie práva na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní)“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., Občiansky zákonník I, § 1 - § 450, Komentár, 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2019, str. 778 - 781, tiež rozsudok najvyššieho súdu z 25. apríla 2022 sp. zn. 2Cdo/239/2020, rozsudok z 30. novembra 2022 sp. zn. 5Cdo/64/2020). 15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd akcentuje, že základnou podmienkou, aby došlo k spočívaniu premlčacej doby v zmysle § 112 OZ je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil buď na všeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým môže byť v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) i rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd ako iný príslušný orgán musí disponovať právomocou a príslušnosťou na konanie. Nevyhnutným predpokladom pre založenie právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor v rámci rozhodcovského konania je rozhodcovská zmluva. Kde niet rozhodcovskej zmluvy, niet ani rozhodcovského konania. Podstatou rozhodcovskej zmluvy je prenesenie právomoci štátnych súdov na základe dohody strán na iné orgány tak, ako to pripúšťa ústava v čl. 46 ods. 1 a na to nadväzuje Civilný sporový poriadok v § 3 v znení: „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“ Zákonodarca v tomto ustanovení reflektuje možnosť, okrem iného, aj alternatívneho riešenia sporov prostredníctvom spektra metód, ktoré reguluje tuzemský právny poriadok. Rozhodcovský súd je v zmysle tohto ustanovenia „iným orgánom“. Rozhodcovská zmluva je rozhodujúcim faktorom umožňujúcim začatie a priebeh rozhodcovského konania. Podľa tuzemskej právnej úpravy táto zmluva upravuje spôsob a možnosť určenia stáleho rozhodcovského súdu (alebo rozhodcu ad hoc) na prejednanie a rozhodnutie konkrétneho sporu, pričom taká zmluva vymedzuje aj procesný rámec rozhodcovského konania. Rozhodcovské konanie je vždy založené na predchádzajúcom súhlase strán s riešením ich sporu rozhodcami. 15.1. Literatúra udáva pojmové znaky rozhodcovského konania: (
  20. i)vyňatie rozhodovania o veci z právomoci súdov v prospech právomoci rozhodcov; (
  21. ii)nezávislosť a nestrannosť rozhodcov; (iii) právomoc rozhodcu vydať vo veci samej vynútiteľné rozhodnutie. (Pozri BĚLOHLÁVEK, A. J.: Arbitration, ordre public and criminal law: (interaction of private and public international and domestic law; Vol. 1. Kyiv, TAXON, 2009, s. 421). 15.2. Subjekty práva môže zaväzovať nielen súdne rozhodnutie, ale aj iný výsledok mimosúdneho riešenia sporov, uznaný štátom, ktorým bez pochýb je napríklad aj rozhodcovský rozsudok vydaný podľa ZoRK. Podstatné je, že rozhodnutie riešiť spor týmto spôsobom vyplýva z vôle dotknutých osôb, nepostihnutej žiadnou právne relevantnou vadou. 15.3. Právomoc rozhodcovského súdu, či rozhodcu, sa zakladá písomnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Aby mal rozhodcovský súd právomoc a mohol rozhodovať, vždy musí existovať platná rozhodcovská zmluva, resp. platná rozhodcovská doložka. Iba platná rozhodcovská zmluva (doložka) môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu určitú vec prejednať a rozhodnúť; pokiaľ je tento právny úkon (rozhodcovská zmluva/doložka) absolútne neplatný, hľadí sa naň, akoby nikdy nebol uzavretý (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/105/2011, neskôr R 66/2013). 15.4. Legálna definícia rozhodcovskej zmluvy je obsiahnutá v § 1 ods. 1 ZoRK. Ide v podstate o osobitný typ zmluvy, ktorej formu a podstatné obsahové náležitosti vymedzuje ZoRK. Na vznik rozhodcovskej zmluvy sa použijú všeobecné ustanovenia o uzavretí zmluvy (§ 43a a nasl. OZ) a zmluvy ako právneho úkonu (§ 34 a nasl. OZ). Ide totiž o dvojstranný alebo viacstranný právny úkon medzi dvoma alebo viacerými subjektmi. Len rozhodcovská zmluva ako platný právny úkon je predpokladom vzniku špecifického procesného vzťahu medzi zmluvnými stranami, pretože len s platným právnym úkonom objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik (rovnako aj zrušenie) práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom plnenia, je absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické najmä, že pôsobí ex tunc (od začiatku), nastáva priamo zo zákona a môže sa jej dovolávať každý, kto má na tom právny záujem, nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. Určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, pričom sa na ňu prihliada aj bez námietky, t. j. z úradnej povinnosti (ex offo). Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Z judikatúry (R 39/1998) vyplýva, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. 16. Rozhodcovské konanie je prípustný spôsob riešenia sporov aj zo spotrebiteľských zmlúv v prípade, ak rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prípustným spôsobom riešenia týchto sporov je tiež v prípade, ak bola rozhodcovská doložka dojednaná individuálne. Základom rozhodcovského konania aj v spotrebiteľských veciach je rozhodcovská zmluva založená na slobodnej vôli zmluvných strán, nezaťaženej žiadnou právne relevantnou vadou, podrobiť sa právomoci rozhodcu a výsledku rozhodcovského konania. Toto rozhodnutie zahŕňa vždy aj implicitné zrieknutie sa niektorých zložiek súdnej ochrany (napr. možnosť predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru, či podať návrh ústavnému súdu ohľadne súladu právnych predpisov). 16.1. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo vymedziť, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom je to, že sú zo zákona neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzatvára zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, „profesionálne znalý podnikateľ“ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. V spotrebiteľských zmluvách je zakázané používať neprijateľné podmienky, ktorých úprava je obsiahnutá v § 53 OZ. 16.2. V § 53 ods. l OZ zákonodarca vymedzil všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak by zmluva obsahovala ustanovenia spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach, ale v neprospech dodávateľa, takáto podmienka by v zmysle tejto právnej úpravy nebola neplatná. Čo treba rozumieť „značnou nerovnováhou“, možno vydedukovať z úpravy neprijateľných podmienok upravených v ods. 4 § 53 OZ. Za značnú nerovnováhu treba vždy považovať také právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, ktorými sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, resp. nápravy už prijatého plnenia (vrátane uplatnenia nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, omeškanie či škodu), alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. 16.3. Ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa vzťahuje iba na tie spotrebiteľské zmluvy, pri uzatváraní ktorých spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy, ale nemohol/nemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú vopred pripravené, naformulované. Pri iných spotrebiteľských zmluvách, kde sa dojednávajú podmienky individuálne, sa ich neprijateľnosti nemožno dovolávať. 16.4. V ods. 2 a 3 § 53 OZ sa spresňuje, ktoré podmienky, ak boli individuálne dojednané, sa za neprijateľné nepovažujú. V prípade pochybností, či sporu musí dodávateľ preukázať, že zmluvné podmienky boli dohodnuté individuálne. Ak to nepreukáže, platí, že neboli individuálne dojednané. 16.5. Právnym následkom neprijateľnej zmluvnej podmienky je absolútna neplatnosť takéhoto zmluvného dojednania. 16.6. Pojmovým znakom neprijateľnej podmienky je, že nemôže ísť o zmluvné ustanovenie, ktoré by bolo zmluvnými stranami individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 druhá veta OZ). V prípade zmlúv, nedojednaných individuálne, ide o tzv. adhézne zmluvy, pri ktorých adresát nemá možnosť negociačným vyjednávaním zmeniť predložený návrh obsahu zmluvy a tým dochádza k „výraznému obmedzovaniu zmluvnej voľnosti, pretože pri nich odpadá negociačné konanie zmluvných strán o obsahu zmluvy“ (LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné: všeobecná časť - rodinné právo: vecné práva; 1., 3. dopln. a preprac. vyd., Bratislava, IURA EDITION, 2006, s. 54.). Zákonodarca prezumuje, že individuálne dojednaná nie je zmluva, s ktorou sa spotrebiteľ mohol oboznámiť pred podpisom, ale nemohol ovplyvniť jej obsah. V súvislosti s otázkou individuálneho dojednania stanovuje § 53 ods. 3 OZ prezumpciu, podľa ktorej ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 16.7. Zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov doplnil do § 53 ods. 4 OZ nové písmeno r). Podľa tohto ustanovenia sa za neprijateľnú podmienku považujú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených v zákone č. 335/2014 Z. z. K zásadným požiadavkám podľa tohto zákona (§ 3 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z.) patrí to, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí byť písomná, obsahovo a formálne oddelená od spotrebiteľskej zmluvy a nesmie obsahovať dojednania, ktoré nesúvisia so spotrebiteľským rozhodcovským konaním. Písomná forma spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je zachovaná aj vtedy, ak bola uzavretá elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie jej obsahu a identifikáciu zmluvných strán, ktoré spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu uzavreli. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nesmie obsahovať dohodu o osobe konkrétneho rozhodcu. Zásadné je aj to, že nie je možné v rozhodcovskej zmluve vylúčiť možnosť, aby sa spotrebiteľ mohol aj napriek uzatvorenej rozhodcovskej zmluve obrátiť na súd (§ 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z.). Podľa intertemporálneho ustanovenia - § 879s OZ sa táto podmienka bude skúmať pri tých spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté po 31. decembri 2014 (Cirák, J., Hanzelová, I. a kol.: Občianske právo s vysvetl., vydanie 2009, Wolters Kluwer s. r. o., komentár k § 53 OZ). 17. Najvyšší súd v mnohých svojich rozhodnutiach (viď napr. R 66/2013, sp. zn. 3ECdo/105/2014, 4Cdo/34/2013, 2ECdo/148/2013, 4Cdo/56/2013, 5ECdo/210/2013, 7ECdo/30/2013, 8ECdo/179/2014 a ďalšie) judikoval, že rozhodnutie vydané na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky je rozhodnutím ničotným, nevyvolávajúcim žiadne právne účinky. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky; absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. 18. V rozhodnutí R 68/2013 najvyšší súd uvádza, že v spotrebiteľských veciach klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany práv spotrebiteľa. V dôsledku toho aj v prípade, že spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní alebo podľa ustanovení ZoRK je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky); v prípade zistenia, že rozhodcovská zmluva (doložka) nebola (platne) uzavretá, musí exekučný súd konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Tým exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. 19. V rozhodnutí R 77/2015 najvyšší súd prijal záver, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy. Ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio). 20. Vyššie uvedené teoretické a aplikačné východiská sú použiteľné v prejednávanom spore. Zohľadňujúc ich dovolací súd zastáva názor, že nie je nesprávny záver odvolacieho súdu, že nárok žalobcu voči žalovanej je premlčaný, pretože premlčacia doba sa nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj exekučného konania. 21. V prejednávanej veci si žalobca žalobou podanou súdu prvej inštancie 20. mája 2016 uplatnil voči žalovanej zaplatenie sumy 22.665,12 eur s prísl. na základe uzatvorenej zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov na prefinancovanie bývania č. XXXXX/XXXXXX z 12. februára 2008 medzi právnym predchodcom žalobcu VOLKSBANK Slovensko a. s. ako veriteľom a D. A. a žalovanou, ako dlžníkmi (ďalej aj „úverová zmluva“ alebo „zmluva o úvere“) a podľa tejto zmluvy poskytnutého peňažného plnenia veriteľom dlžníkom vo výške 75.018,26 eur s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške 5,40 %. Dlžníci porušili povinnosť splácať úver riadne a včas, preto žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 25. januára 2011, pričom úverová pohľadávka žalobcu ku dňu 30. septembra 2011 predstavovala sumu vo výške 76.918,56 eur. Zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere bolo zabezpečené záložným právom zriadeným v prospech žalobcu, ako záložného veriteľa, na nehnuteľnostiach vo vlastníctve dlžníka D. A.. Uznesením Okresného súdu Nitra z 29. decembra 2010 sp. zn. 31K/48/2010, bol na majetok dlžníka D. A. vyhlásený konkurz, v ktorom boli založené nehnuteľnosti speňažené. V zmysle konečného rozvrhu výťažku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa (žalobcu) z 25. januára 2012, suma určená na uspokojenie pohľadávky predstavovala 52.385,06 eur, ktorý výťažok sa započítal na príslušenstvo a vo zvyšku na istinu uplatnenej pohľadávky (na istinu započítaných 47.980,27 eur; na úroky započítaných 1.364,29 eur; na úroky z omeškania započítaných 10,98 eur; na poplatky započítaných 3.029,52 eur spolu 52.385,06 eur). S poukazom na uvedené pohľadávka žalobcu po započítaní výťažku predstavovala síce sumu 24.533,50 eur, v súdnom konaní si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie 22.665,12 eur s prísl. 21.1. Uplatneniu nároku žalobcu súdnou cestou predchádzalo uplatnenie jeho nároku vo výške 24.533,50 eur s prísl. návrhom z 10. novembra 2011 v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky ako súčasti zmluvy o úvere. Rozhodcovský súd rozsudkom z 26. júna 2012 sp. zn. II/2011-8324 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 24.533,50 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od 31. januára 2012. Na základe právoplatného (6. júla 2012) a vykonateľného (9. júla 2012) rozhodcovského rozsudku sa žalobca domáhal núteného výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní, a to podaním doručeným súdnemu exekútorovi 24. augusta 2012. Uznesením Krajského súdu v Nitre z 21. januára 2014 č. k. 25CoE/242/2013-46 bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Nitra z 8. novembra 2012 č. k. 28Er/506/2012-23, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože krajský súd (v zhode s okresným súdom) vychádzajúc zo zistenia, že medzi oprávnenou a povinnou bola uzavretá zmluva o úvere ako spotrebiteľská zmluva a úver na základe nej poskytnutý ako spotrebiteľský podľa § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, konštatoval s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. OZ a Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Krajský súd uzavrel, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok vydaný v rozpore so zákonom nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať. 21.2. Na základe žalobcom podaného dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd uznesením z 27. apríla 2015 sp. zn. 5ECdo/153/2014 dovolanie odmietol so záverom, že odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne, keď konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. 21.2.1. Najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5ECdo/153/2014 uviedol: Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm.
  22. c)tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. 22. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou 12. februára 2008 vyplynulo, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, bola uvedená ako súčasť zmluvy o úvere v bode V. Rozhodcovská doložka, podľa ktorej „dlžník súhlasí, aby prípadné spory vzniknuté z uzavretia tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave podľa Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie.“ K právnemu posúdenia rozhodcovskej doložky s takýmto (a obdobným) obsahom už najvyšší súd zaujal závery v množstve svojich rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu (k tomu pozri mutatis mutandis rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1ECdo/12/2014, 2ECdo/147/2013, 3Cdo/13/2013, 4ECdo/92/2014, 5Cdo/44/2013, 6ECdo/184/2013, 5ECdo/153/2014). Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej (R 77/2015). 23. V prejednávanom spore odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca si svoju pohľadávku voči žalovanej uplatnil až po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď žalovaná vzniesla námietku premlčania, na ktorú súd musel prihliadať a nemohol premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 OZ). 23.1. Súd prvej inštancie uviedol, že „Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania. Žalobca sa bránil tým, že predmetná pohľadávka nemôže byť premlčaná, nakoľko žalobca si po skončení konkurzného konania uplatnil zostatok pohľadávky v rozhodcovskom konaní a následne v exekučnom konaní, ktoré bolo ukončené až uznesením Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2015 sp. zn. 5ECdo/153/2014. Žalobca poukazoval na ustanovenie § 112 OZ (...) Zároveň poukazoval na § 19 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. s tým, že vzhľadom na tieto ustanovenia potom premlčacia doba spočívala. Súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožnil, nakoľko v danom prípade nebola splnená podmienka uplatnenia práva „na súde alebo u iného príslušného orgánu“ v zmysle § 112 OZ, keďže rozhodcovský súd nemožno považovať za „príslušný orgán“, nakoľko v exekučnom konaní bola jednoznačne konštatovaná neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky. Tak, ako právny zástupca žalovanej aj súd poukazuje na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, a to napr. rozsudok KS v Košiciach sp. zn. 6Co/116/2014 z 21. októbra 2014, v ktorom sa uvádza, že „s otázkou spočívania premlčacej doby v zmysle § 112 Obč. zák. počas rozhodcovského konania sa súd prvého stupňa dôsledne a správne vyporiadal v dôvodoch napadnutého rozsudku. Podstatnou je tá skutočnosť, že ak žalobca uplatnil svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal právomoc vydať rozsudok v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu, a tým nie je splnená podmienka uplatnenia práva u príslušného orgánu v zmysle ustanoveni

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.