← Slovensko

o odvolaní obžalovaného a krajského prokurátora

Obsah (15)§ 219§ 258§ 39a§ 76§ 228§ 229§ 226§ 89§ 256§ 254§ 12§ 259§ 220§ 9§ 29

Najvyšší súd 2 To 1/2008 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Ing. Antona Jaku

§ 219ods.

1, ods. 2 písm. h/ Tr. zák. v znení zákona č. 183/1999 Z.z. na verejnom zasadnutí

  1. novembra 2008 v Bratislave o odvolaní obţalovaného a krajského prokurátora v Banskej Bystrici proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. júna 2007, sp. zn. 2 T 31/01 rozhodol t a k t o:

§ 258ods.

1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do

  1. januára 2006 sa napadnutý rozsudok z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný B. A., nar.
  2. júla 1978 o d s u d z u j e

§ 219ods.

2 Tr. zák. v znení účinnom do 1. septembra 2003 na trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov. 2 To 1/2008 2

§ 39aods.

2 písm. c/ Tr. zák. sa obţalovaný pre výkon trestu z a r a ď u j e do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. O d ô v o d n e n i e: Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2007, sp. zn. 2 T 31/01 bol obţalovaný B. A. uznaný za vinného z trestného činu vraţdy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm. h/ Tr. zákona v znení zák. č. 183/1999 Z.z. na tom skutkovom základe, ţe po vzájomnej dohode s troma členmi organizovanej skupiny v úmysle usmrtiť M. K., nar. X., ktorý vypovedal ako svedok v trestnej veci proti odsúdenému M. Č., ktorý za odmenu dohodol jeho likvidáciu, spoločne s ďalšou osobou, ktorá

  1. júna 2000 ako vodič riadila osobné motorové vozidlo zn. A. R., ŠPZ: B. k rodinnému domu Č. v B. – časť K., kde o 11.15 h obţalovaný vybehol z vozidla a samopalom vz. 58, nezisteného výrobného čísla z ľavej strany najmenej 28-krát vystrelil na M. K., nar. X., sediaceho v osobnom motorovom vozidle zn. L. R. F., ev. č. B. a spôsobil mu viacnásobné strelné rany s poškodením ľavej bedrovej tepny a tkanív brušnej dutiny, veľkých ciev pravej hornej končatiny, pravej dolnej končatiny, vedúcich k šoku z vykrvácania ako bezprostrednej príčiny smrti M. K., ku ktorej došlo
  2. júna 2000 o 12.35 h. (Na rozdiel od toho ako bol rozsudok vyhlásený súčasťou skutkového zistenia vo vyhotovení rozsudku a v jeho odpisoch je aj skutkové zistenie: „S vozidlom potom odišli do katastra obce S. Ľ., kde ho pri poľnej ceste smerom na P. zapálili.“) Následne presne nezisteného dňa, asi o týţdeň, ďalšie dve osoby v rodinnom dome v B. na ul. P. vyplatili odmenu obţalovanému B. A. a vodičovi vozidla vo výške 1 000 000,- Sk. Za to bol odsúdený

§ 219ods.

2 Tr. zák. na výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) rokov a

§ 39aods.

2 písm. c/ Tr. zák. bol zaradený do III (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

§ 76ods.

1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 bol obţalovanému uloţený aj ochranný dohľad na dobu 3 (troch) rokov, s podmienkami uvedenými v ustanovení § 77 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. zák.

§ 228ods.

1 Tr. por. súd obţalovanému uloţil povinnosť nahradiť poškodeným: 2 To 1/2008 3 - L. K., nar. X., bytom K. Č. škodu v sume 40 553,- Sk, - V., pobočka B. škodu v sume 990,- Sk, - U. P. a.s., L., B. škodu v sume 272 436,- Sk.

§ 229ods.

2 Tr. por. bola poškodená L. K. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaná na konanie o občianskoprávnych veciach a poškodený M. H., nar. X., bytom V., B.

§ 229ods.

1 Tr. por. s nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný B. A. a krajský prokurátor v Banskej Bystrici. Obţalovaný B. A. v písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal na to, ţe nesúhlasí s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa pri rozhodovaní v otázke viny opieral výlučne o výpovede nedôveryhodných svedkov, ktorých výpovede boli získané nezákonným spôsobom a naopak súd odmietal svedecké výpovede svedkov svedčiacich v jeho prospech, konkrétne K., K., T. a JUDr. S. ako výpovede nedôveryhodné, pretoţe ide o jeho (obţalovaného) priateľov. Krajský súd v napadnutom rozsudku za jeden z rozhodujúcich dôkazov svedčiacich o vine povaţoval tieţ záznam z priemyselnej kamery z čerpacej stanice S. v B., na ktorom má osoba (v tomto prípade obţalovaný) čerpať pohonné hmoty do motorového vozidla A. R. B., pričom v rozhodnutiach ktoré predchádzali predmetnému rozsudku ten istý súd záznam z uvedenej priemyselnej kamery vyhodnotil ako nízkej kvality, ktorý neumoţňoval jednoznačný záver, ţe na snímke je on. Za daného stavu preto jediným usvedčujúcim dôkazom je výpoveď svedka M. M. (výpoveď svedka S. S. je len výpoveďou odvodenou), pričom tento svedok opakovane v prípravnom konaní aj pred súdom vypovedal, ţe o skutku, ktorý je predmetom tohto trestného stíhania nič nevie a svoju výpoveď zmenil len pod nátlakom polície a jeho (svedkovho) trestného stíhania v inej trestnej veci – vraţdy I. O. (ČVS:PPZ- 6/BOK-S-I-2006). 2 To 1/2008 4 Ďalej obţalovaný namietal, ţe oproti obţalobe krajský súd zmenil skutok, nie je teda zachovaná jeho totoţnosť, čím je rozhodnutie súdu nezákonné (B. A. bol v obţalobe uvádzaný ako vodič, odsúdený bol ako priamy páchateľ – strelec). Za jednu z najdôleţitejších skutočností povaţuje tieţ novoprodukovaný dôkaz v inej veci – ČVS:PPZ-6/BOK-S-2007, obvinený I. Š., menovite výpoveď svedka K. D., ktorý ako páchateľa vraţdy M. K. označil R. P., pričom krajský prokurátor o tejto skutočnosti, hoci sa zúčastnil pri výsluchu tohto svedka, konajúci súd neupovedomil. Uvedený dôkaz pritom mohol priniesť iné rozhodnutie v tejto trestnej veci. Krajský súd pochybil tieţ pokiaľ sa týka uloţeného trestu vo výmere 24 rokov, ktorý je absolútne neprimeraný. Takýto trest v zmysle § 29 ods. 2 Tr. zák. je totiţ moţné uloţiť, okrem iných podmienok uvedených v tomto ustanovení, len vtedy ak moţnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťaţená, s čím sa krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Obţalovaný, ďalej vo svojich odvolacích námietkach uviedol, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici svojim rozhodnutím z 21. júna 2005 ho oslobodil

§ 226písm.

c/ Tr. por. spod skutku, ktorý mu bol kladený za vinu (a ktorý je predmetom tohto trestného stíhania). Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie krajský prokurátor a vo veci preto musel rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

  1. júla 2006 pod sp. zn. 2 To 5/2006 zrušil oslobodzujúci rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. V čase rozhodovania najvyššieho súdu sa však (obţalovaný) zdrţiaval v M., kde na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len EZR) vydaného Špeciálnym súdom Pezinok v inej trestnej veci (č.k. BB-Pšv 16/05) bol zadrţaný, súhlasil s vydaním na Slovensko, nezriekol sa však uplatnenia zásady špeciality. Dodatočný súhlas maďarskej strany s jeho trestným stíhaním bol daný aţ
  2. februára
  3. Z tohto dôvodu, v rozpore so zákonom bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  4. júla 2006, sp. zn. 2 To 5/2006, ale tieţ aj výpovede svedkov M. M., S. S. a M. Z. vykonané vo veci sp. zn. PPZ -6/BOK-S-I-2006 vzťahujúcej sa k trestnému stíhaniu 2 To 1/2008 5 obvineného M. Č., lebo zásada špeciality sa vzťahuje aj na neho (Česká republika kde bol zadrţaný v rámci extradície neriešila prípad vraţdy M. K.). Uvedené svedecké výpovede preto nemohli byť podkladom pre spomenuté rozhodnutie najvyššieho súdu a tento ani nemal vykonať neverejné zasadnutie o odvolaní krajského prokurátora, pretoţe obţalovaný sa o nových dôkazoch predloţených krajskou prokuratúrou nemohol dozvedieť (zdrţiaval sa v Maďarskej republike). Pokiaľ teda najvyšší súd napriek tomu rozhodol porušil čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – právo na spravodlivé súdne konanie. Okrem toho zdôraznil, ţe nezákonnosť konania proti jeho osobe je odôvodnená aj tým, ţe Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko v Banskej Bystrici vydalo
  5. januára 2007 pod sp. zn. BB-Pšv 15/06 EZR v tej istej veci (vraţda M. K.) čím pôvodný, skorší EZR stratil platnosť, pričom maďarská strana rozhodla o oboch a bez toho, aby obsahom EZR bol protokol o jeho výpovedi. Napokon ani rozhodnutie maďarskej strany o EZR neobsahuje súhlas s trestným stíhaním, ale len konštatovanie, ţe podmienky vydania trvajú a zároveň iniciálie, ako štátne občianstvo, trvalé bydlisko resp. meno matky nesúhlasia so skutočnosťou. Prvostupňový súd napriek uvedenému otvoril hlavné pojednávanie, na ktorom on ako obţalovaný nebol znovu (po zrušení oslobodzujúceho rozsudku) vypočutý. Krajský súd tento krát odsudzujúci výrok zaloţil okrem uţ spomenutého dôkazu, záberu priemyselnej kamery na čerpacej stanici S. v B., aj na zmenenej výpovedi svedka M. M. (po šiestich rokoch), pričom tento svedok zmenu odôvodnil nelogicky vyhráţkami „chlapov z východu“ a teda obavami o svoju bezpečnosť. Pravdou však je, ţe i keď policajti nepouţili na získanie jeho výpovede násilie, pragmaticky vyuţil príleţitosť dostať sa na slobodu – bol totiţ obvinený z vraţdy I. O., z ktorej ho obvinil nejaký iný svedok, a teda aj on pouţil rovnaký spôsob. Preto keď mu nejaký policajt opísal skutok vraţdy M. K.

jeho predstavy a ponúkol mu, ţe ak to zopakuje ako svedok bude prepustený z väzby a zastavia jeho trestné stíhanie, bol to pre neho výhodný obchod. Pritom nie je rozhodujúce, ţe v jeho výpovediach je viacero nezrovnalostí, rozporov či uţ ohľadne toho, či poznal M. K., kto mu mal povedať, resp. ho poslať za advokátom M., ktorý mu mal dať informácie o odstránení M. K., kto zabezpečil chatu na Č. pre obţalovaného, ako aj rozdiely pri popise samotného vykonania skutku a pouţitej zbrane vrátane likvidácie (podpálenia) motorového vozidla pouţitého pri čine (A. R. B.). 2 To 1/2008 6 Rovnako tento svedok rozdielne vypovedá aj ohľadne tzv. čestného prehlásenia, ktoré mal

jednej verzie napísať sám vo väzbe v L. a neskôr tvrdil, ţe toto mu nadiktoval Mgr. M., pričom obsahom tohto prehlásenia bol práve nátlak polície, ktorý vyvíjala na neho, aby svedčil, ţe K. zavraţdil B. A. na pokyn M. Č. a Mgr. D. M. s J. M. za to vyplatili 1 000 000,- Sk. Na hlavnom pojednávaní tento svedok o.i. tvrdil, ţe po čine mal (obţalovaný) vysielačkou volať M. Z., aby čakal autom pri S. Ľ.. Vysielačky sa však jednak nikdy nenašli a okrem toho svedok K. uvádzal, ţe videl spolujazdca po čine v aute (A. R.), ktorý drţal v ruke mobilný telefón - teda nie vysielačku ako tvrdil svedok M. M.. Rovnako ako predchádzajúci svedok M. M. je nedôveryhodným svedkom aj svedok Z. B.. Ani ten sa niekoľko rokov k danému prípadu nevedel vyjadriť a rozporne po šiestich rokoch zmenil výpoveď, tak ţe telefón poţičaný mu obţalovaným a zameraný v oblasti Č. nepouţil on (B.), ale na také tvrdenie ho mali naviesť jeho advokáti. Dôvodom zmeny jeho výpovede je však to, ţe v čase keď bol v núdzi, nezamestnaný, bolo mu umoţnené zamestnať sa v obţalovaného firme na šrotovisku. Potom čo sa on zdrţiaval v Maďarskej republike svedok neuniesol skutočnosť, ţe firma zarába státisíce a on má len obyčajný plat, a teda chcel získať takým spôsobom celú firmu. Pritom o tendenčnosti celej výpovede tohto svedka, ale aj rozsudku krajského súdu svedčia výpovede J. K. a JUDr. J. S., ţe v čase skutku bol v T. na pojednávaní okresného súdu. Obţalovaný preto ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby rozhodol sám a spod obţaloby krajského prokurátora ho oslobodil. Na verejnom zasadnutí pre neúplnosť dokazovania, dosiahnutie spojenia jeho veci s trestnou vecou M. Č. a spol., týkajúcou sa vraţdy M. K. a zabezpečenia tak práva na 2 To 1/2008 7 spravodlivý proces navrhol vec vrátiť po zrušení napadnutého rozsudku aţ do štádia prípravného konania (vyšetrovateľovi). Krajský prokurátor v odôvodnení svojho odvolania konštatoval, ţe s rozsudkom krajského súdu sa stotoţňuje vo výroku o treste, ochrannom opatrení aj náhrade škody, nie však vo výroku o vine. Z vykonaného dokazovania totiţ vyplýva, ţe pri zachovaní totoţnosti skutku mal krajský súd konanie obţalovaného posúdiť ako trestný čin vraţdy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm. c/, písm. h/ Tr. zák. spáchaný organizovanou skupinou

§ 89ods.

26 Tr. zák. v znení zákona č. 183/1999 Z. z., pretoţe obţalovaný iného úmyselne usmrtil, spáchal taký čin opätovne (bolo mu vznesené obvinenie z trestného činu vraţdy

§ 219ods.

1 Tr. zák.) v úmysle získať majetkový prospech a z inej obzvlášť zavrhnutia hodnej pohnútky (za odmenu na svedkovi) a spáchal taký čin ako člen organizovanej skupiny. Ţiadal preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a ako súd odvolací sám vo veci rozhodol, a to aj po úprave skutku (o účasť iných osôb) zodpovedajúcej navrhovanej právnej kvalifikácii. Obaja odvolatelia zároveň navrhli odvolanie druhej procesnej strany zamietnuť ako nedôvodne

§ 256Tr.

por. v znení účinnom do

  1. januára
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

§ 254ods.

1 Tr. por. (v znení účinnom do

  1. januára 2006, a to so zreteľom na ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. účinného od
  2. januára 2006) zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia mohli podať odvolanie ako aj zákonnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a dospel k týmto záverom: Krajský súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obţalobe, ktorá bola na B. A. podaná, vrátane preverenia jeho obhajobných tvrdení. 2 To 1/2008 8 V týchto smeroch krajský súd dôkazy vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak ako sú uvedené v § 2 ods. 6 Tr. por. nemoţno nič vytknúť. Prvostupňový súd starostlivo zváţil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval na obhajobné tvrdenie obţalovaného, ktoré preveril vykonaným dokazovaním a následne spôsobom nevzbudzujúcim

zistenia odvolacieho súdu pochybnosti o správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré boli nevyhnutné pre záver o zavinení obţalovaného, pokiaľ ide o ním zamýšľaný následok, t. j. smrť M. K.. V tomto smere krajský súd predovšetkým výstiţne poukázal na to, ţe obţalovaný bol zo spáchania skutku usvedčený nielen výpoveďou svedka M. M., ale v náväznosti na ňu aj výpoveďami ďalších svedkov, či uţ S. S., Z. B., M. Z., R. K., T. M., P. L., znaleckými posudkami, obrazovým záznamom priemyselnej kamery z čerpacej stanice S. v B. s pripojenou fotodokumentáciou, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi zaloţenými v spise, ktoré plne odôvodňovali záver, ţe skutok sa stal tak ako je to uvedené v skutkovej vete vyhláseného rozsudku a tento spôsobom tam popísaným spáchal obţalovaný B. A.. Na základe takto vykonaných dôkazov neobstoja

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani obhajobné tvrdenia uplatnené obţalovaným v rámci odvolacieho konania, ku ktorým najvyšší súd predovšetkým dodáva, ţe námietka obţalovaného, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici nemohol v predmetnej veci konať vzhľadom k tomu, ţe v rámci extradičného konania z Maďarskej republiky sa nevzdal zásady špeciality nie je namieste. Krajský súd túto prekáţku odstránil, a teda mohol v konaní pokračovať na základe dodatočného súhlasu Maďarskej republiky s jeho trestným stíhaním v predmetnej trestnej veci, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť zo

  1. februára 2007, č. 9.B. 1128/200614.szám. Rozhodnutie Súdu hlavného mesta Budapešť pritom netrpí ani vytýkanou chybou, ţe vzniklo na základe EZR vydaným Špeciálnym súdom v Pezinku
  2. januára 2007, sp. zn. 2 To 1/2008 9 BB-Pšv 15/06 v tejto istej veci čím pôvodný skorší EZR (sp. zn. BB-Pš 16/05) stratil platnosť. Z porovnaniach oboch EZR, jednoznačne vyplynulo, ţe námietka obţalovaného nemá ţiadne opodstatnenie, pretoţe EZR neboli vydané v tej istej veci a EZR vydaný Špeciálnym súdom v Pezinku nemohol teda zrušiť predchádzajúci EZR vydaný Krajským súdom v Banskej Bystrici. Rozhodnutie súdu hlavného mesta Budapešť konvalidovalo aj predchádzajúce konanie, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  3. júla 2006, sp. zn. 2 To 5/2006, ktorému v tom čase neboli známe okolnosti ohľadne ţiadosti slovenskej strany o dodatočný súhlas s jeho trestným stíhaním a samozrejme ani skutočnosť, ţe obţalovaný sa zdrţuje v cudzine. Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky nepochybil ani v tom pokiaľ o odvolaní krajského prokurátora rozhodol na neverejnom zasadnutí, pretoţe takýto postup mu umoţňovalo ustanovenie § 263 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Nie je namieste ani odvolacia námietka obţalovaného, ţe v predmetnom rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť sú nesprávne uvedené niektoré konkrétnosti potrebné na identifikáciu jeho osoby a nie je v ňom výslovne uvedené, ţe vydáva súhlas s jeho trestným stíhaním v danej veci v Slovenskej republike. K tomu najvyšší súd iba podotýka, ţe aj keď rozhodnutie maďarského justičného orgánu obsahuje obţalovaným udávané nepresnosti vôbec to neznamená, ţe sa nevzťahuje na obţalovaného, ktorý je presne identifikovaný menom, priezviskom a dátumom a miestom narodenia, ako aj ostatnými náleţitosťami obsiahnutými v tomto rozhodnutí, zvlášť vo väzbe na obsah Európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného justičnými orgánmi Slovenskej republiky. Dostatočne určito v rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť je tieţ vyjadrený súhlas s trestným stíhaním pre predmetný skutok tým, ţe podmienky pre vydanie obţalovaného trvajú. V opačnom prípade rozhodnutie maďarského justičného orgánu by muselo byť negatívne vymedzené. Nie je moţné súhlasiť ani s námietkami smerujúcimi k tomu, ţe rozhodnutie maďarského justičného orgánu je nezákonné, pretoţe k EZR slovenskej strany nebol 2 To 1/2008 10 pripojený protokol o jeho výsluchu a navyše súhlas s jeho trestným stíhaním na Slovensku mal retroaktívne účinky vzhľadom k uţ citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  4. júla 2006, sp. zn. 2 To 5/
  5. V týchto súvislostiach je potrebné uviesť, ţe pre vydanie EZR sa nevyţaduje pripojenie protokolu o výsluchu obvineného (resp. obţalovaného). Realizácia EZR je plne v kompetencii doţiadaného štátu, a preto doţadujúcej sa strane, v tomto prípade justičným orgánom Slovenskej republiky neprislúcha preskúmavať správnosť rozhodnutia súdu cudzieho štátu ohľadne vydania vyţiadaných osôb na trestné stíhanie, resp. súhlasu s ich trestným stíhaním. Namietaním retroaktívneho účinku takéhoto rozhodnutia je vlastne nepriamo namietaná zákonnosť rozhodnutia iného štátu. Napokon zrejme ani sám odvolateľ takúto námietku nepovaţoval za relevantnú, pretoţe v opačnom prípade by musel ţiadať zastaviť trestné stíhanie, čo ale nenavrhoval. V tomto konkrétnom prípade však z hľadiska uplatnenej odvolacej námietky t.j. porušenie zásady špeciality takáto situácia (t.j. porušenie spomenutej zásady) neprichádza do úvahy dokonca ani vtedy, kedy neplatili uţ vyššie uvedené dôvody, pretoţe obţalovaný B. A. sa na území Slovenskej republiky zdrţiaval preukázateľne od
  6. apríla 2006 do
  7. augusta 2006 (t.j. viac ako 45 dní) a jej územie mohol slobodne opustiť (nikto ho na tomto území neobmedzoval a ani nenútil ho opustiť, len jeho vlastná snaha vyhnúť sa prebiehajúcemu trestnému stíhaniu vedeného v zmysle Trestného poriadku. V takomto prípade

§ 12ods.

2 písm. a/ zákona č. 403/2004 o EZR v znení neskorších predpisov uplatnenie zásady špeciality neprichádza do úvahy totiţ vôbec. Neopodstatnená je tieţ odvolacia námietka obţalovaného, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval nezákonne pokiaľ svojim uznesením z 11. júla 2006, sp. zn. 2 To 5/2006 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2005, sp. zn. 2 T 31/01, ktorým bol

§ 226písm.

c/ Tr. por. oslobodený spod skutku, ktorý mu bol kladený za vinu, a to len na základe dôkazov – svedeckých výpovedí M. M., Z. B., M. Z. a S. S., ktoré boli vykonané v inej trestnej veci a ich pouţitie v predmetnej trestnej veci ako dôkazu je neprípustné. V tomto prípade najvyšší súd však výpovede uvedených svedkov nepouţil ako dôkaz (taký záver by predpokladal skutočné vykonanie výsluchov označených svedkov k obsahu ich výpovedí urobených v inej trestnej veci v konaní pred odvolacím súdom). 2 To 1/2008 11 Spomenuté výpovede tvorili moţný okruh dôkazných prostriedkov v trestnej veci, a preto odvolací súd v zrušujúcom uznesení pokynom, ktorý má povahu záväznosti (§ 264 ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006) nariadil výsluch uvedených osôb. Aţ výsledok tejto procesnej činnosti krajského súdu bolo moţné povaţovať za dôkaz, ktorý je hodnotiteľný pri rozhodovaní o všetkých otázkach, ktoré je potrebné riešiť v rámci trestného konania, predovšetkým o skutku ktorý je ústredným predmetom trestného stíhania. To napokon bolo jedným z dôvodov prečo najvyšší súd uvedené rozhodnutie krajského súdu

§ 258ods.

1 písm. c/ Tr. por. zrušil a

§ 259ods.

1 Tr. por. mu vec vrátil s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský súd na podklade tohto uznesenia najvyššieho súdu a v jeho intenciách aj doplnil dokazovanie (vypočul aj obţalovaného, pretoţe aj konfrontácia a vyjadrenie obţalovaného k iným výpovediam je treba povaţovať za jeho výpoveď) a nie je preto opodstatnená ani odvolacia námietka obţalovaného, ţe napadnuté rozhodnutie sa opiera výlučne o výpoveď nedôveryhodného svedka M. M. a ţe došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu tým, ţe znovu nevypovedal. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť, ţe M. M. síce zmenil svoju pôvodnú výpoveď, ale súčasne aj to, ţe hodnoverne vysvetlil, ţe obţalovaného neusvedčoval v dôsledku vyhráţok voči svojej osobe, z ktorých mal obavu. Na druhej strane argumentácia obţalovaného obsiahnutá v jeho odvolaní, ţe tento svedok je nedôveryhodný (nielen preto, ţe mal uţívať psychoaktívne látky), ale najmä z toho dôvodu, ţe bol nahovorený na výpoveď, aby skutok popísal

predstáv polície, z čoho mu mali plynúť výhody v podobe prepustenia z väzby a zastavenia trestného stíhania je len ničím nepodloţená konštrukcia obţalovaného, odhliadnuc od toho, ţe popísať priebeh vykonania skutku, tak ako to urobil M. M. nemohol

predstáv polície, pretoţe takto popísať skutok mohol len ten kto jeho priebeh priamo vnímal. Okrem toho na rozdiel od konštrukcie odvolacích námietok obţalovaného je treba zvýrazniť, ţe podstatné časti výpovede M. M. korešpondujú s ďalšími dôkazmi obsiahnutými v spise napr. svedeckými výpoveďami R. K., P. L. či T. M., ktorí popisovali pohyb pouţitého motorového vozidla A. R. B. v B., ale aj bezprostredný priebeh samotného skutku 2 To 1/2008 12 (zastrelenia) M. K. vrátane toho, ţe spolujazdec v tomto motorovom vozidle údajne telefonoval (

výpovede M. M. boli pouţité vysielačky). V neposlednom rade treba zvýrazniť, ţe svedok M. M. svojou výpoveďou nezískal ţiadne výhody, práve naopak priznal ňou, ţe sa zúčastnil uvedeným spôsobom na tomto skutku a trestné stíhanie voči jeho osobe bolo len odloţené. Takisto z vykonaných dôkazov je presvedčivo preukázateľné, ţe obţalovaný je spájaný so skutkom aj pouţitým motorovým vozidlom, ktoré si nemohol vyzdvihnúť na základe súhlasu V. D. ako tvrdil, ale toto auto bez jeho súhlasu a bez súhlasu majiteľa servisu v T. Z. T. (čl.692) bolo z jeho servisu odňaté partiou štyroch chlapov (z ktorých jeden bol B. A.). Napokon so skutkom je spojený tieţ záznamom priemyselnej kamery z čerpacej stanice S. v B., ktorá dokumentuje prítomnosť tohto vozidla spolu s obţalovaným v inkriminovanom čase v B.. K ostatne uvedenému v reakcii na odvolaciu námietku obţalovaného najvyšší súd len dodáva, ţe v ţiadnom zo svojich rozhodnutí najvyšší súd nespochybňoval zábery z priemyselnej kamery na čerpacej stanici S. v B.. V súlade s ustálenou judikatúrou v predchádzajúcich rozhodnutiach sa len s konečnou platnosťou na rozdiel od tohto ostatného rozsudku nevyjadroval k tomu, ako mal prvostupňový súd hodnotiť jednotlivé dôkazy, a k akým celkovým skutkovým zisteniam mal dospieť. V náväznosti na uvedené skutočnosti nemá ţiadne opodstatnenie ani najdôleţitejšia odvolacia poţiadavka B. A. (

jeho názoru) na potrebu výsluchu svedka K. D., ktorý v inej trestnej veci za páchateľa vraţdy M. K. označil R. P., ktorý sa tým svedkovi údajne mal sám pochváliť.

zistení odvolacieho súdu však ţiadne dôkazy obsiahnuté v spise ani len nenaznačujú spojenie R. P. s práve prejednávanou trestnou vecou a uvádzané sprostredkované skutočnosti týmto svedkom sú v rozpore s vykonanými dôkazmi a výpoveďou M. M., ktorý ţiadnu inú osobu okrem obţalovaného a seba samého pri vraţde M. K. neuvádzal. Preto návrhy obţalovaného na doplnenie dokazovania, vrátane potreby vrátenia veci do prípravného konania si odvolací súd neosvojil. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuveril ani ďalším obhajobným námietkam B. A., predovšetkým tvrdeniu, ţe v čase spáchania skutku sa nenachádzal v B., ale zúčastnil sa hlavného pojednávania na Okresnom súde T. v trestnej veci J. K., resp. poobede pri motoreste v blízkosti R. S. mal stretnutie s A. P., za účelom predaja motorového vozidla V.. 2 To 1/2008 13 Najvyšší súd pritom vychádzal z toho, ţe uvedenú obhajobu obţalovaného síce vo svojich výpovediach potvrdzovali J. K. a JUDr. J. S., ale J. K. vo svojej prvotnej výpovedi

  1. februára 2001, uviedol, ţe na deň
  2. júna 2000 (t.j. deň vraţdy M. K.) si vôbec nespomína, a aţ v ďalšej výpovedi zo dňa
  3. apríla 2001, potom keď sa rozprával so svojim obhajcom (JUDr. S.) o dátume
  4. júna 2000 si spomenul, ţe obţalovaný bol s ním na pojednávaní na Okresnom súde T. a sedel v pojednávacej miestnosti. Vo výpovedi z
  5. júna 2001, t.j. po výpovedí JUDr. M. J., uţ si nespomínal, či obţalovaný bol v budove súdu, či inde. Rovnako JUDr. J. S. vo svojej prvotnej výpovedi
  6. marca 2001 tvrdil, ţe obţalovaný bol v pojednávacej miestnosti okresného súdu, pretoţe s J. K. boli ako dvojičky (JUDr. J. S. bol obhajcom J. K.). Vo svojej výpovedi
  7. júna 2001, ktorá nasledovala aţ po výpovedi JUDr. M. J., ktorý prejednával inkriminovaný deň vec J. K., uţ tvrdil, ţe nevie či obţalovaný bol v pojednávacej miestnosti okresného súdu. Pritom z výpovede JUDr. M. J. práve vyplynulo, ţe obţalovaný kritického dňa na pojednávaní J. K. na Okresnom súdu T. sa nezúčastnil a výpovede obţalovaného, ako aj svedkov JUDr. J. S. a J. K. v tomto prípade moţno hodnotiť len ako účelové, prispôsobujúce sa vývoju dôkaznej situácie. To isté je treba konštatovať aj ohľadne údajného zapoţičania mobilného telefónu obţalovanému Z. B., ktorý bol zameraný deň pred vraţdou M. K. v oblasti Č., kde

výpovede M. M. mal byť ubytovaný obţalovaný pred skutkom a v deň vraţdy bol zameraný v oblasti R. S., kde zasa

uţ uvedenej vezie obţalovaného sa mal uskutočniť predaj motorového vozidla V.. Ani v tomto prípade obhajobnú verziu nepotvrdzuje jednak A. P., ktorý nevedel potvrdiť či vozidlo V. mu ponúkal pri R. S. obţalovaný a zároveň tvrdil, ţe vozidlo mu ponúkala len jedna osoba (

verzie obţalovaného mal byť prítomný aj K.). Verziu obţalovaného nepotvrdzuje ani výpoveď svedka T. T., ktorý mal obţalovanému pri motoreste v R. S. priniesť z K. špeciálny kľúč na koleso, lebo dostal defekt. Obţalovaný mu mal volať totiţ o 13.30 hod., svedok nevedel však v ktorý deň v roku 2000 to bolo a okrem toho zo záznamu hovorov z 27. júna 2000 z mobilného telefónu obţalovaného, zaloţeného v spise, je zaznamenaný hovor aţ o 15.09 hod., aj to nie svedkovi T. T.. 2 To 1/2008 14 Na základe uvedeného tieto obhajobné tvrdenia nemôţu byť takými skutočnosťami ktoré by spochybnili dôkazy, ktoré usvedčovali obţalovaného zo spáchania skutku, ktorý mu bol kladený za vinu. Z výpovede M. Z., ktorá na rozdiel od iných jeho výpovedí bola vykonaná v tomto konaní, a to zákonným spôsobom je tieţ preukázateľné, ţe uţ v roku 2000 udrţiaval B. A. s M. M. priateľský vzťah, navštívil ho, prespal u neho a zúčastnil sa v B. na diskotéke vo F., čo teda svedčí o tom, ţe M. M. sa s poţiadavkou na likvidáciu M. K. logický mohol obrátiť práve na neho, čo sa napokon aj stalo. Je síce pravdou, ako tvrdí obţalovaný vo svojich odvolacích námietkach, ţe z výpovede M. M. nie je zrejmé, ţe Mgr. D. M. sa chcel skontaktovať práve s B. A., ale vyplýva z nej, ţe sa mal nakontaktovať na niekoho z východu a je logické, ţe sa nakontaktoval na osobu, ktorú nielen poznal, ale mal s ňou priateľský vzťah. Pokiaľ sa týka námietky obţalovaného, ţe v dôsledku zmeny dôkaznej situácie krajský súd zmenil skutok tak, ţe oproti obţalobe kde bol obţalovaný len v pozícii šoféra sa stal priamym páchateľom, a teda nebola zachovaná totoţnosť skutku, čím rozsudok súdu prvého stupňa je nezákonný, najvyšší súd uvádza, ţe

ustálenej súdnej praxe totoţnosť skutku

§ 220ods.

1 Tr. por. je zachovaná, ak je zhoda aspoň buď v konaní alebo následku, alebo aspoň čiastočná zhoda v podstatných okolnostiach prípadu, čím je potrebné rozumieť skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú konanie páchateľa alebo následok jeho konania z hľadiska právnej kvalifikácie, ktorá prichádza do úvahy. Z uvedeného je potom zrejmé, ţe totoţnosť skutku bola v danom prípade zachovaná a rozsudok z uvedeného pohľadu je v súlade so zákonom. Na základe všetkých týchto uvádzaných skutočností preto ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ţiadne pochybnosti o tom, ţe skutok sa stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, a ţe tento spáchal spôsobom tam ustáleným obţalovaný B. A.. Na tom nemôţu nič zmeniť ani vytýkané drobné nepresnosti vo výpovediach svedka M. M., ktorý vytýka obţalovaný v rámci svojho odvolania, pretoţe nijakým zásadným spôsobom nemajú vplyv na jej podstatný obsah, ako na to poukázal uţ krajský súd. 2 To 1/2008 15 Nepochybil preto krajský súd ani pokiaľ konanie obţalovaného po právnej stránke kvalifikoval ako trestný čin vraţdy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm. h/ Tr. zák., ako to podrobne a vecne správne aj odôvodnil. Najvyšší súd preto v ďalšom len poukazuje v tomto smere na príslušné dôvody v napadnutom rozsudku. K uvedenému len dodáva v reakcii na odvolacie námietky krajského prokurátora, ţe neprichádzalo do úvahy posúdiť skutok tak, ţe bol spáchaný organizovanou skupinou, ako sa toho domáhal krajský prokurátor. Uvedený kvalifikačný moment, znak kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu bol do Trestného zákona zavedený totiţ aţ zákonom č. 253/2001 Z.z., účinným od 1. augusta 2001, preto krajský súd správne aplikoval v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák. pre právne posúdenie tohoto skutku zákon priaznivejší pre páchateľa, t.j. účinný v čase spáchania skutku. Rovnako nebolo namieste po právnej stránke kvalifikovať konanie obţalovaného ani ako trestný čin vraţdy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. t.j., ţe spáchal skutok opätovne. Pod týmto pojmom je treba rozumieť také prípady ako to uvádza aj krajský prokurátor keď páchateľ trestný čin uvedený v ods. 1, § 219 Tr. zák. opakuje. Ide teda hlavne o súbeh trestných činov, pričom nie je treba, aby za takýto čin bol uţ páchateľ právoplatne odsúdený, ale samozrejme patria sem aj prípady, ak páchateľ bol uţ za taký čin právoplatne odsúdený alebo aj potrestaný. Pokiaľ nejde o recidívu znak opätovnosti z dôvodu súbehu moţno aplikovať len vtedy, ak sa vedie spoločné trestné stíhanie pre skutky vytvárajúce súbeh. Tento názor vychádza z poţiadavky rešpektovania prezumpcie neviny a zároveň z reálneho moţného iného výsledku trestného stíhania, v samostatne prebiehajúcej trestnej veci, ktorá by bola meritórne posúdená neskôr, ako vec v ktorej má súd rozhodnúť o právnom posúdení konania aj s pouţitím znaku opätovnosti pri trestnom čine vraţdy. Uvedené kritérium opätovnosti preto nespĺňajú argumenty krajského prokurátora, ţe vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad boja proti organizovanej kriminalite Východ, vzniesol B. A. 15. novembra 2006 pod sp. zn. PPZ-33/BOK-V-2006, obvinenie pre iný taký čin vraţdy spáchaný formou spolupáchateľstva

§ 9ods.

2, § 219 ods. 1 Tr. zák. 2 To 1/2008 16 V spojitosti s uvedenou problematikou prokurátor na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nepriliehavo argumentoval rozhodnutím konajúceho senátu 2 To 3/2007, keďţe toto je zaloţené na inom skutkovom základe. Posúdenie znaku opätovnosti tam totiţ vychádza zo zistenia, ţe páchateľ uţ bol za trestný čin vraţdy odsúdený a potrestaný, a preto okrem naplnenia znaku opätovnosti mal byť vo vzťahu k trestnému činu vraţdy povaţovaný aj za obzvlášť nebezpečného recidivistu v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 1. januára 2006). Na druhej strane krajský súd pochybil pri ukladaní trestu. Za trestný čin vraţdy

§ 219ods.

2 Tr. zák.

Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu bolo moţné uloţiť trest odňatia slobody vo výmere od 12 do 15 rokov alebo výnimočný trest. V zmysle § 29 ods. 1 Tr. zák. sa ním rozumie buď trest odňatia slobody vo výmere od 15 aţ do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doţivotie.

§ 29ods.

2 Tr. zák. trest odňatia slobody nad 15 rokov aţ do 25 rokov mohol súd uloţiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť bol veľmi vysoký a moţnosť nápravy páchateľa bola obzvlášť sťaţená. O tom, ţe spáchaný skutok má pre spoločnosť veľmi vysoký stupeň nebezpečnosti nemá samozrejme pochybnosti ani najvyšší súd. Na druhej strane z dôkazov, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal prvostupňový súd bez akýchkoľvek pochybností nevyplýva, ţe moţnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťaţená, zvlášť keď krajský súd tento záver urobil bez toho, aby k tomu vykonal aj patričné, hlavne znalecké dokazovanie. Skutočnosť, ţe trestná činnosť obţalovaného B. A. má gradujúci charakter, ako to vyplýva z registra trestov, a s čím súhlasí aj najvyšší súd k takémuto záveru však nestačí. Za daného dôkazného stavu však

názoru najvyššieho súdu, pokiaľ by aj prvostupňový súd doplnil dokazovanie v tomto smere a boli by preukázané všetky podmienky § 29 ods. 2 Tr. zák. pre uloţenie výnimočného trestu, pripadalo by pri zohľadnení všetkých kritérií rozhodných pre jeho ukladanie, uloţiť tento trest pri jeho dolnej hranici a nie takmer celkom na hornej hranici, ako postupoval prvostupňový súd. 2 To 1/2008 17 Za tohto stavu preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovaţoval za účelné doplniť dokazovanie v naznačenom smere a dospel k záveru, ţe aj trest uloţený

§ 219ods.

2 Tr. zák. (bez aplikácie § 29 ods., 1, ods. 2 Tr. zák.) na jeho hornej hranici t.j., vo výmere 15 rokov splní všetky kritéria jeho účelu tak ako ich má na mysli ustanovenie § 23 ods. 1 Tr. zák. t.j., predovšetkým podmienky individuálnej a generálnej prevencie. Pre jeho výkon preto obţalovaného

§ 39aods.-2 písm.

c/ Tr. zák. zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny. Pretoţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ţiadne pochybenie krajského súdu o uloţenom ochrannom dohľade ani vo výroku o náhrade škody, na základe odvolaní obţalovaného B. A. a krajského prokurátora rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohoto rozsudku. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný žiadny ďalší riadny opravný prostriedok. V Bratislave 11. novembra 2008 JUDr. Peter K r a j č o v i č , v.r. predseda senátu Vypracoval: JUDr. Ing. Anton Jakubík Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíkova

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.