1 písm. a/ Tr. zák., o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo
c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. P. s a o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Obvinený J. P. bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 19. apríla 2011, sp. zn. 3T 20/2011, uznaný vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a/ Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ţe v období od konca mesiaca jún 2010 aţ do
1 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák. za pouţitia § 38 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 84 mesiacov s tým, ţe pre výkon 2 6 Tdo 17/2012 tohto trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia (§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).. Súd uvedeným rozsudkom
2 Tr. zák. zároveň zrušil výrok o treste uloţený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 5T 63/2010, zo dňa 7. decembra 2010, ktorým bol odsúdený
2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. s pouţitím § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo 6. júla 2011, sp. zn. 23To 53/2011, na podklade odvolania obvineného (výrok I.)
1 písm. d/, písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil vyššie citovaný rozsudok vo výroku o treste a
3 Tr. por. obvinenému pri nezmenenom výroku o vine uloţil
1 Tr. zák., za pouţitia § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 42 mesiacov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia (§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).
1 Tr. por. mu tieţ uloţil i ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.
2 Tr. zák. odvolací súd zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 5T 63/2010, zo dňa 7. decembra 2010, ktorým bol J. P. odsúdený
2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. s pouţitím § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto zrušené výroky obsahovo nadväzujúce, ak týmto rozhodnutím stratili podklad. Odvolanie manţelky obvineného E. P. bolo
1 zamietnuté ako oneskorene podané (výrok II.). Dňa 17. februára 2012 podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu na súde prvého stupňa dovolanie proti vyššie uvedeným rozhodnutiam, kde tento namieta tak uvedené 3 6 Tdo 17/2012 rozhodnutia ako i konania im predchádzajúce, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. Pokiaľ ide o prvý uplatnený dovolací dôvod (§ 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), poukázal obvinený na tú skutočnosť, ţe
jeho názoru konajúci prvostupňový súd rozhodol v chybnom zloţení, keďţe
1 Tr. zák. za pouţitia asperačnej zásady
2 Tr. zák. bolo moţné obvinenému ukladať trest odňatia slobody s hornou hranicou 10,64 roka (§ 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku – 3 aţ 8 rokov, § 360 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku v zmysle rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 5T 63/2010, zo 07. decembra 2010 – 6 mesiacov aţ 3 roky), a teda v zmysle § 237 ods. 3 písm. c/ Tr. por. mal rozhodovať senát a nie samosudca (viď i § 349 ods. 1 Tr. por.). Čo sa týka ďalšieho dôvodu dovolania, a síce, ţe rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.), tak jeho naplnenie vidí obvinený v tom, ţe tak súd ako i prokurátor pre účel odstránenia rozporov poškodených (dcéra a manţelka obvineného) medzi ich výpoveďami v prípravnom konaní a v konaní pred súdom nepostupovali dôsledne v zmysle § 264 Tr. por., ale „nútili“ poškodené osoby procesne neprípustným spôsobom k zmene výpovede. Namiesto toho, aby im bola zo strany súdu vedúceho hlavné pojednávanie predloţená zápisnica o ich výpovediach z prípravného konania na vysvetlenie rozporov, bola len rovno prokurátorom parafrázovaná výpoveď poškodených z prípravného konania. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. uviedol obvinený v prvom rade tú skutočnosť, ţe súdmi zistený skutok nevykazuje ani jeden z obligatórnych znakov zločinu týrania blízkej a zverenej osoby
1 písm. a/ Tr. zák., a to ani pri extenzívnom výklade tohto ustanovenia v neprospech obvineného a ani v kontexte výkladovej a rozhodovacej praxe súdov. Nesprávne právne posúdenie zisteného skutku je pritom dané
jeho názoru aj v tom, ţe v celom trestnom konaní nebolo preukázané, ţe by v dôsledku údajného týrania z jeho strany bolo spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie niektorou z foriem uvedených vo vyššie spomenutom ustanovení. V zmysle ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 20/1984, ZSP 44/2007, TR NS Rč 3 Tdo 1160/2005 – T 832) nebolo preukázané, ţe by tak zle nakladal s blízkou osobou, ţe by toto jeho správanie sa vyznačovalo hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti 4 6 Tdo 17/2012 s určitým trvaním, resp. ţe by sa jeho konanie vyznačovalo takou určitou mierou trvalosti a intenzity, aby bolo spôsobilé u poškodených vyvolať stav, ktorý pociťuje postihnutá osoba ako ťaţké príkorie, resp. psychické alebo i fyzické útrapy. V súvislosti s uvedeným dôvodom upozornil obvinený ďalej na to, ţe uţ vo svojom odvolaní poukazoval na výpovede poškodených – manţelky a dcéry na hlavnom pojednávaní, kde tieto jednoznačne popreli svoje tvrdenia z prípravného konania s tým, ţe trestná činnosť bola voči nemu vykonštruovaná zo strany vyšetrovateľa a keďţe na hlavnom pojednávaní vypovedali pod hrozbou trestnej zodpovednosti krivej výpovede, tieto ich výpovede musia byť hodnotené ako hodnoverné. Obvinený tieţ v odvolaní namietal neodstránenie rozporov medzi výpoveďami poškodených z prípravného konania a výpoveďami z hlavného pojednávania zo strany prvostupňového súdu, a to najmä obhajobou navrhnutými dôkazmi – vypočutím vyšetrovateľov z prípravného konania, aby sa títo vyjadrili k tvrdeniam poškodených, ţe ich výpovede v prípravnom konaní neboli vykonané zákonným spôsobom (dovolací dôvod
1 písm. g/ Tr. por.). Okresný súd uvedené dôkazy nevykonal a napriek rozporným tvrdeniam poškodených ho odsúdil s odôvodnením, ţe výpovede poškodených vykonané pred súdom vyhodnotil ako snahu vyviniť jeho osobu, a teda vzal za pravdivé výpovede vykonané v prípravnom konaní. Uvedeným spôsobom - bez odstránenia vyššie spomenutých rozporov – došlo
jeho názoru aj k porušeniu zásady ústnosti dôkazov vykonaných pred súdom. Pri vykonávaní dôkazov boli ale navyše porušené i ďalšie základné zásady trestného konania, a to predovšetkým zásadu rovnosti strán a kontradiktórnosti konania. Pokiaľ ide o odvolací súd, tak tento sa v odôvodnení svojho rozsudku stotoţnil s prvostupňovým súdom čo sa týka skutkového stavu, pričom rovnako tak ako súd prvého stupňa neuveril výpovediam poškodených z hlavného pojednávania, čo povaţuje obvinený za chybu hodnotenia odvolacieho súdu. Odvolací súd tieţ postupoval
neho v rozpore so zákonom ako i ustálenou súdnou praxou, keď sa vo svojom rozhodnutí odvolával na znalecký posudok psychológa bez toho, aby tohto predvolal a vypočul na súde k spôsobu vypracovávania tohto znaleckého posudku a jednotlivým okolnostiam tohto znaleckého skúmania, či bez jeho príp. konfrontácie s poškodenými. Obvinený tieţ upozornil na tú skutočnosť, ţe tak súd ako i orgány činné v trestnom konaní odmietli či nevykonali dôkazy (výsluchy navrhovaných susedov a iných rodinných 5 6 Tdo 17/2012 príslušníkov) za účelom náleţitého zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností (§ 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. por.), čoho dôsledkom bolo
jeho názoru nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, resp. nesprávne pouţitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. A na záver videl obvinený naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. i v tom, ţe oba vo veci konajúce súdy sa v napadnutých rozsudkoch nevysporiadali s jeho obranou pri posudzovaní viny, vychádzali iba z dôkazov, ktoré svedčili v jeho neprospech a boli vykonané len v prípravnom konaní (to je navyše v rozpore so zákonom, pretoţe súdy sú povinné prihliadať predovšetkým na dôkazy vykonané priamo pred súdom a na dôkazy z prípravného konania oba vtedy, ak by neboli v rozpore s dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní) a s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech sa vcelku nevysporiadali. Má za to, ţe ak súd povaţoval jeho námietky v rámci prednesenej obhajoby ako nedôvodné, bolo na ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti jeho obhajobu vyvracajú a svoje odôvodnenie podloţil takou kvalitou dôkazov, ktorá nevzbudzuje rozumné pochybnosti o jej pravdivosti. A napokon čo sa týka porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom, a teda dôvodu dovolania
1 písm. c/ Tr. por., tak toto spočíva
obvineného v prvom rade v tom, ţe súd ignoroval skúmanie ťaţkého príkoria u poškodených vo všetkých fázach trestného konania. V tomto smere tieţ obvinený poukázal na to, ţe odôvodnenie rozsudku všeobecného súdu, ktoré neobsahuje dostatočné dôvody alebo ktoré jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je v rozpore s právom na súdnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo tieţ povaţuje za naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 236/06). Napadnuté rozhodnutia povaţuje za arbitrárne, v rozpore s princípmi právnej logiky, zaloţené na svojvôli, nezákonne vykonaných dôkazoch a nepodloţenej právnej konštrukcii. Právo na obhajobu malo byť závaţným spôsobom porušené i tým, ţe nemal moţnosť preukázať, ţe prípravné konanie nebolo vykonané zákonným spôsobom (neboli na súd predvolané osoby zodpovedné za prípravné konanie), ţe nemal moţnosť pred súdom reagovať na vyjadrenia znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok z odboru psychológie 6 6 Tdo 17/2012 (§ 271 Tr. por.) a tieţ aj tým, ţe okrem poškodených nebol nikto iný pred súdom vypočutý (nemal teda moţnosť týchto podrobiť výsluchu pre náleţité objasnenie skutkového stavu). A na záver dovolania obvinený uviedol tú skutočnosť, ţe ak by potiaţe mal dovolací súd jeho vinu za preukázanú, ţiada, aby tento po vyslovení porušenia zákona (§ 386 ods. 1 Tr. por.)
2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v spojení s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu v časti výroku o treste odňatia slobody z dôvodov
1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por., pretoţe na základe nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku, resp. nesprávneho pouţitia iného hmotnoprávneho ustanovenia povaţuje uloţený trest za neprimeraný. Má totiţ za to, ţe hoci mu odvolací súd zníţil z dôvodu
2 písm. c/ Tr. zák. súdom prvého stupňa uloţený trest odňatia slobody o polovicu z 84 mesiacov na 42 mesiacov, i tento trest neprimerane nadhodnocuje represívnu funkciu trestu, keďţe odvolací súd bol oprávnený mu v zmysle § 39 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. uloţiť trest odňatia slobody v dĺţke 6 mesiacov, čo však tento neurobil a toto svoje oprávnenie nevyuţil, aj keď mohol, a to vzhľadom na znenie článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Dňa 21. marca 2012 bolo na príslušný prvostupňový súd doručené i písomné vyjadrenie námestníka okresného prokurátora k predmetnému dovolaniu, z ktorého obsahu je zrejmé, ţe tento sa s dôvodovou argumentáciou dovolateľa nestotoţňuje. Predovšetkým má za to, ţe nie je moţné akceptovať ten názor dovolateľa, ţe za situácie, keď sa pri pouţití asperačnej zásady zvyšuje horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody príslušného trestného činu na 8 rokov a viac, je daná príslušnosť senátu a nie samosudcu, nakoľko jediným a výhradným kritériom na rozlíšenie príslušnosti senátu a samosudcu môţe byť iba základná trestná sadzba uvedená v osobitnej časti Trestného zákona, a to bez ohľadu na jej zákonné zvýšenie alebo zníţenie, čo súvisí s nebezpečnosťou činu. Ak by v dôsledku pouţitia asperačnej zásady malo dôjsť k zmene príslušnosti zo samosudcu na senát, znamenalo by to, ţe uţ po podaní obţaloby, kedy ešte nie je moţné predpokladať súdny výsledok vzťahujúci sa k vine obvineného, mal by samosudca vedený vytvorenou konštrukciou domnienky viny prihliadať na nevyhnutnosť zvýšenia trestnej sadzby v dôsledku pouţitia asperácie a zohľadňovať túto skutočnosť pri určení zmeny príslušnosti zo samosudcu na senát, čo by predstavovalo zásah do ústavnej zásady prezumpcie neviny, ktorú súd nemôţe a nesmie ignorovať. 7 6 Tdo 17/2012 Čo sa týka potom ďalších argumentov dovolateľa, sústreďujúcich sa na dôkaznú a vyhodnocovaciu činnosť súdov, tak tieto
neho stoja mimo dovolacích dôvodov
1 písm. c/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, tak ako ho ustálil a zistil prvostupňový súd, ako aj odvolací súd, tak tento nevykazuje ţiadne nedostatky takého charakteru, ktoré by dovoľovali spochybniť v tej nadväznosti prijaté právne závery súdov o vine obvineného. A ako uviedol v tejto súvislosti ďalej, ţiadna skutočnosť uvádzaná dovolateľom týkajúca sa nevyhovenia návrhom na vykonanie dôkazov alebo odstránenie rozporov nenasvedčuje tomu, ţe by súdy vybočili zo zákonom vymedzeného priestoru dokazovania. To isté pritom platí aj pre napádaný postup súdov týkajúci sa nevypočutia znalca – psychológa, ktorý v prípravnom konaní znalecky vyšetril poškodené osoby. S poukazom na ust. § 268 ods. 2 Tr. por. by bez súčinnostnej pomoci prokurátora a obvineného vo forme súhlasu, ako tomu bolo v danom prípade, nebolo moţné na hlavnom pojednávaní namiesto výsluchu znalca prečítať znalecký posudok. Vo vzťahu k vyššie spomenutým rozporom vo výpovediach svedkov upozornil zároveň na to, ţe vychádzajúc z formulácie ust. § 254 ods. 1 Tr. por. („môţe“) súd tieto ani nemusí odstraňovať. S ohľadom na vyššie uvedené povaţuje teda námietky dovolateľa, napádajúce dokazovacie postupy súdu za vecne nepriliehavé, argumentačne neudrţateľné a v konečnom dôsledku aj odporujúce ust. § 371 ods. 7 Tr. por., keďţe tieto neboli z jeho strany namietané najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, a z toho dôvodu nie sú potom
neho dané dôvody
1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. V tomto smere povaţoval za potrebné dodať zároveň tieţ to, ţe je výsostným právom súdu zváţiť, akú voľbu dôkazného prostriedku pouţije pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. práva
1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú povaţuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami. A na záver upozornil námestník okresného prokurátora na tú skutočnosť, ţe obsah konkrétnych námietok a právnych názorov dovolateľa smeruje len ku skutkovým zisteniam súdov, revízia ktorých nie je s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v dovolacom konaní moţná. Napadnuté rozhodnutia zodpovedajú pritom
jeho názoru zistenému skutkovému 8 6 Tdo 17/2012 stavu veci a zákonu a vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obvinenému J. P. povaţuje z toho dôvodu za zákonné a dôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje preto podané dovolanie
c/ Tr. por. odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, ţe dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), a ţe spĺňa obligatórne obsahové náleţitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, ţe bola splnená aj podmienka dovolania
1 Tr. por., veta prvá, keďţe obvinený pred podaním dovolania vyuţil svoje právo a podal riadny opravný prostriedok. Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, ţe podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
1 písm. b/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zloţení.
1 písm. c/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
1 písm. g/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
1 písm. i/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. 9 6 Tdo 17/2012
3 Tr. por. dôvody
odseku 1 písm. a/ aţ g/ nemoţno pouţiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa uţ v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
3 Tr. por. v dovolaní moţno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predloţený spisový materiál a s ohľadom na vyššie citované ust. § 371 ods. 3 Tr. por. dospel k takému záveru, ţe pokiaľ ide o uplatnené dôvody dovolania
1 písm. b/, písm. c/, písm. g/ Tr. por., tak v tomto smere je moţné sa zaoberať v podstate len tými námietkami obvineného J. P., ţe súd prvého stupňa rozhodoval v nezákonnom zloţení a ţe konajúce súdy prihliadali v rozpore so zásadou ústnosti len na výpovede poškodených E. P. ml. a E. P. st. z prípravného konania, a to napriek tomu, ţe tieto odchýlenie sa od daných výpovedí na hlavnom pojednávaní náleţite vysvetlili, pretoţe len v prípade týchto výhrad bola splnená podmienka ich namietania najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Čo sa týka pritom prvej z vyššie uvedených námietok obvineného, tak v tomto smere povaţuje dovolací súd za potrebné upozorniť v prvom rade na tú skutočnosť, ţe pokiaľ Trestný poriadok v § 349 ods. 1, resp. § 237 ods. 3 písm. b/ ustanovuje, ţe samosudca je príslušný na konanie o prečinoch a zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov, tak tu má na mysli príslušnú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, bez ohľadu na jej prípadnú neskoršiu úpravu (či uţ jej zniţovanie alebo zvyšovanie)
ďalších v tomto smere do úvahy pripadajúcich ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona. Trestný poriadok pritom zároveň upravuje len jednu výnimku, kedy sa vyššie uvedené pravidlo nepouţije, a to v tom prípade, ak má byť uložený súhrnný trest alebo spoločný trest a skorší trest bol uložený v konaní pred senátom (§ 349 ods. 2 Tr. por.) - vtedy je na konanie príslušný vţdy senát. 10 6 Tdo 17/2012 Keď sa potom s poukazom na uvedené vrátime k nami posudzovanému prípadu, tak treba konštatovať, ţe tu síce bol tieţ obvinenému J. P. ukladaný súhrnný trest, no skorší trest mu bol uloţený v konaní pred samosudkyňou (konanie vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 5T 63/2010), z čoho je zrejmé, ţe vyššie zmienená výnimka v zmysle § 349 ods. 2 Tr. por. sa v jeho prípade nemohla aplikovať. O podanej obţalobe pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s hornou hranicou trestnej sadzby 8 rokov teda v zmysle § 237 ods. 3 písm. b/ Tr. por. správne rozhodovala samosudkyňa Okresného súdu Trenčín, a nie senát tohto súdu, ako sa toho domáha obvinený v podanom dovolaní. Pokiaľ ide o ďalšiu výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, ţe konajúce súdy v danom prípade nesprávne vyhodnotili výpovede oboch poškodených z prípravného konania ako dôveryhodné, na rozdiel od ich výpovedí na hlavnom pojednávaní, ktoré v protiklade k tomu posúdili ako účelovo zmenené v prospech obvineného, s cieľom vyviniť ho spod obţaloby, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, ţe nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy niţších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretoţe tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. z dovolacieho konania vylúčené. Uvedené pritom rovnako platí tieţ i pre odmietnutie vykonania obvineným navrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovaţoval za potrebné z hľadiska náleţitého zistenia skutkového stavu (v tomto smere viď i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené pod R 21/2010). Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemoţno vyvodzovať ţiadny dovolací dôvod. Tak zo znenia dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por., ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, ţe trestné konanie je v zásade dvojinštančné, a ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného dovolania 11 6 Tdo 17/2012 upozorňuje ďalej tieţ na to, ţe v predmetnom prípade nedošlo k ţiadnemu porušeniu zásady ústnosti (§ 2 ods. 18 Tr. por.), tieţ ţiadneho zákonného ustanovenia, ktoré by stanovovalo povinnosť prihliadať na dôkazy z prípravného konania iba vtedy, ak by tieto neboli v rozpore s dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní a rovnako nebolo porušené ani ust. § 264 Tr. por. pri odstraňovaní rozporov medzi výpoveďami poškodených na hlavnom pojednávaní a ich skoršími výpoveďami z prípravného konania (tu je potrebné obvineného upozorniť predovšetkým na to, ţe v zmysle § 264 ods. 2 Tr. por. predloţenie skoršej výpovede
odseku 1 spočíva v prečítaní tých častí zápisnice o skoršom výsluchu, ku ktorým sa má vyslúchaný vyjadriť a vysvetliť rozpory medzi svojimi výpoveďami). Obe poškodené boli na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vypočuté, no keďţe sa tieto v rámci svojich výsluchov na hlavnom pojednávaní odchýlili od svojich skorších výpovedí z prípravného konania, boli im tieto na odstránenie vzniknutých rozporov zo strany príslušného prokurátora v súlade s § 264 Tr. por. prečítané (konkrétne boli prečítané výpovede E. P. st. z
1 písm. i/ Tr. por., tak ani v tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ţiadnu opodstatnenosť námietok obvineného, pretoţe ako uţ aj bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak, ako bol zo strany súdov niţších stupňov zistený je pre dovolací súd záväzný a pokiaľ ide potom o jeho právne posúdenie, tak toto je i
jeho názoru správne, keďţe posudzovaný skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a/ Tr. zák. Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako ţiaduce poukázať na to, ţe to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní uţ nemá oprávnenie preskúmavať. 12 6 Tdo 17/2012 A úplne na záver vo vzťahu k tej výhrade obvineného, ţe jemu uloţený trest odňatia slobody povaţuje za neprimeraný, je potrebné uviesť iba toľko, ţe tejto nielenţe nezodpovedá ţiadny z uplatnených dovolacích dôvodov, ale vôbec ţiadny zo zákonom stanovených dôvodov dovolania. Ak bol v danom prípade uloţený trest v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a pri jeho uloţení boli dodrţané všetky zákonné ustanovenia nemoţno sa len s poukazom na jeho neprimeranosť domáhať v tomto smere ţiadnej zmeny (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.