1 a 3, § 711 ods. 1 písm. d), ods. 2 a 6 a § 115 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným existoval nájomný vzťah k predmetnému bytu, založený nájomnou zmluvou z
1 písm. d) OZ, pričom skutkovo vymedzil výpoveď tým, že žalobca ako nájomca prenechal byt inému do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa. Týmto svojim konaním mal hrubo porušiť jednak článok VIII. nájomnej zmluvy a takisto aj článok VIII. Odsek 1 Všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len „VZN“) mesta Dubnica nad Váhom č. 1/
OZ, ktorými sú - trvalé spolužitie osôb patriacich do spoločnej domácnosti (zároveň s ním musí existovať úmysel trvalého spolužitia) a spoločná úhrada nákladov domácnosti. Spoločné bývanie sa predpokladá, nie je to však nevyhnutné. Pritom každá fyzická osoba môže patriť len do jednej spoločnej domácnosti. Z výpovedí žalobcu a svedkov G. I. a C. Ď.O. vyplýva, že žalobca brata ubytoval preto, lebo nemal kde ísť bývať po tom, čo sa ku priateľke brata žalobcu prisťahovala jej dcéra s vnučkou na prelome rokov 2018 a 2019. Takisto to, že žalobca od brata za bývanie v jeho byte nič nechcel ani nechce. Možno konštatovať, že jednak absentuje úmysel trvalého spolužitia žalobcu so svojim bratom a takisto nešlo o spoločnú úhradu nákladov domácnosti. Brat žalobcu
názoru súdu zdieľal spoločnú domácnosť so svojou priateľkou, avšak pre nedostatok miesta v jej byte musel v roku 2018 opustiť túto ich spoločnú domácnosť, pričom u neho nebol daný úmysel trvalého spolužitia s bratom. Išlo o vyriešenie náhlej životnej situácie spočívajúcej v strate možnosti bývať u jeho priateľky.
výpovede svedkyne C. Ď. (priateľky brata žalobcu), tohto pozná osem rokov, pričom za ním pravidelne chodieva na návštevu do predmetného bytu, od ktorého má aj kľúče (dal jej ich brat žalobcu), aj za účelom, aby urobila kontrolu, keby sa niečo stalo a podobne. Priateľ u nej prespáva približne asi 4x do týždňa, pričom uvažovali aj nad spoločným bývaním. Tieto okolnosti viedli okresný súd k záveru o neexistencii spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata. Bolo pre okresný súd zvláštnym javom, ak 51 ročný žalobca (zamestnaný, má priateľku), ktorý vlastní od roku 2005 vlastný byt, kde ubytoval iba svoju priateľku (teda sám tam nebýva), zároveň vlastní záhradnú chatku s priľahlým pozemkom, garáž a takisto je podielovým spoluvlastníkom ďalšieho bytu, zdieľa spoločnú domácnosť v byte o výmere 28,32 m2 so svojim 47 ročným bratom (ktorý je zamestnaný, má priateľku a dieťa). Takisto svedkyňa C. Ď., priateľka brata žalobcu, vypovedala, že väčšinou keď príde na návštevu za priateľom je v byte iba jej priateľ. Do bytu pritom príde asi päťkrát za mesiac. Z uvedených výpovedí súd prvej inštancie zistil aj ďalší dôležitý záver, a tým je absencia spoločnej úhrady nákladov domácnosti. Ako totiž vypovedal samotný žalobca, od svojho brata za ubytovanie nič nechcel, dohodli sa iba na tom, že brat naplní chladničku a nakúpi drogériu. K rovnakému záveru vedie aj tá skutočnosť, vyplývajúca z výpovede žalobcu, že: „Nemá vedomosť, komu bol syn brata zverený do osobnej starostlivosti, s bratom tieto veci nerozoberajú a nestarajú sa do vlastných záležitostí. Každý majú svoje problémy.“ Z uvedeného súd prvej inštancie usúdil, že žalobca a jeho brat nezdieľajú ani vlastné problémy, nieto ešte spoločnú domácnosť. To nasvedčuje účelovosti a nedôveryhodnosti argumentácie žalobcu o existencii spoločnej domácnosti s jeho bratom, ktorému dal do užívania prenajatý byt bez súhlasu prenajímateľa. Argumentácia žalobcu, že s bratom žil v spoločnej domácnosti (spolu zdieľali spoločnú domácnosť), tak potom nie je dôvodná. K argumentácii žalobcu ohľadne bezodplatnosti užívania bytu jeho bratom súd uviedol, že je nespravodlivé, aby bol žalovaný zaťažený dôkazným bremenom ohľadne toho, či žalobca prenechal svojmu bratovi byt do užívania odplatne. Je iluzórne a následne aj v rozpore s bežným ponímaním spravodlivosti, aby súd vyžadoval od žalovaného preukázanie tejto okolnosti, vzhľadom na blízky vzťah žalobcu a jeho brata (ktorému žalobca pomohol v jeho životnej situácii). Negatívne následky toho, že žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť
bodu 8 článku VIII. nájomnej zmluvy (povinnosť bezodkladne nahlásiť všetky zmeny, ktoré by mohli mať vplyv na výpočet výšky nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu), nemôže niesť žalovaný ako prenajímateľ. Súd akcentoval zásadu ex in iuria ius non oritur - z bezprávia (porušenie práva) nemôže vzísť právo. Ak žalobca trvalo prenechal do užívania byt svojmu bratovi (popri tom, že ďalej byt sám užíval), mal túto skutočnosť žalovanému aspoň nahlásiť. Ubytovanie ďalšej dospelej osoby v 1-izbovom byte totiž má významný vplyv minimálne na výpočet úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Možno teda uzavrieť, že odplatnosť užívania bytu bratom žalobcu nemôže žalovaný objektívne preukázať. To však na výsledku právneho posúdenia tejto okolnosti, resp. dôvodnosti výpovede nájmu bytu, nič nemení. Ak aj nebola jednoznačne preukázaná odplatnosť užívania bytu bratom žalobcu (a teda nebol preukázaný vznik podnájmu bytu), aj samotné bezodplatné užívanie bytu bratom žalobcu, je hrubým porušením nájomnej zmluvy v zmysle § 711 ods. 1 písm.
súdu prvej inštancie aj legitímna otázka, či bolo možné už v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy uvažovať o naplnení účelu nájmu, a či žalovaný pri uzatváraní zmluvy vykonal patričné zisťovanie toho, s kým uzatvára nájomnú zmluvu (v tom zmysle, či sú rešpektované Zásady a záväzné podmienky prideľovania mestských nájomných bytov
článku V. VZN č. 01/2009). V tomto smere je časť obrany žalovaného (týkajúca sa nesprávne uvádzaných údajov o bydlisku a majetkových pomeroch žalobcu) nedôvodná, pretože na prípadné zavádzanie žalovaného ohľadne ľahko overiteľných údajov o jeho osobe mal reagovať žalovaný v rozhodujúcom čase. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že dňa 6. novembra 2018 podpísal so žalovaným kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol uvedený byt, pričom on nemal vedomosť o tom, že žalovaný si nesplnil povinnosť zverejnenia zmluvy
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, a preto bol v domnení, že byt je jeho, tak k nej súd uviedol, že nie je dôvodná. Je totiž notorietou, že vlastnícke právo k bytu sa nadobúda po zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dovtedy nemôže byť kupujúci subjektívne presvedčený (teda byť v domnení) o svojom vlastníckom práve k bytu. Žalobca sa nemohol v čase po uzavretí kúpnej zmluvy a pred zápisom (povolením vkladu) vlastníckeho práva správať akoby nájomný vzťah už neexistoval. Ďalej bol ako nájomca nájomnou zmluvou viazaný a nebol vlastníkom bytu. Teda žalobca nemohol nerešpektovať svoju povinnosť neprenechať inej osobe byt do podnájmu, resp. užívania, bez súhlasu prenajímateľa. Súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalobca radšej od prenajímateľa nevypýtal súhlas s prenechaním bytu do užívania bratovi. Nie je vylúčené, že by taký súhlas dostal. Je takisto účelovým tvrdením žalobcu, že svojho brata ubytoval iba dočasne, nakoľko ešte v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie brat žalobcu v byte býval. 4. Rozhodnutie o náhrade trov konania okresný súd odôvodnil
1 a 2 zákona č. 150/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s tým, že žalovaný bol v konaní plne úspešný. Rozhodnutie odvolacieho súdu
ktorého žalobca so svojím bratom G. I. netvorili/netvoria spoločnú domácnosť v zmysle § 115 OZ.
OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia možno domácnosť, resp. spoločnú domácnosť vymedziť ako trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých fyzických osôb, ktoré osoby zároveň spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. 8. Vykonaným dokazovaním, výpoveďami svedkov G. I. a C. Ď., bolo
odvolacieho súdu preukázané, že brat žalobcu tvoril do roku 2018 spoločnú domácnosť so svojou priateľkou, ale musel jej byt opustiť z dôvodu, že k nej, do jednoizbového bytu, prišla bývať jej dcéra s dieťaťom. Svedok G. I.
svojej výpovede požiadal brata /žalobcu/, či by nemohol ísť bývať k nemu a ten ho,
svojej výpovede, keďže nemal kde ísť bývať a mal rodinné problémy, prichýlil. Súčasný stav spolužitia žalobcu a jeho brata G. I. v predmetnom byte vyplynul z výpovedí svedkov G. I. a C. Ď.. Svedok G. I. vypovedal, že v predmetnom byte prespáva 20-krát do mesiaca a zvyšok je u priateľky. Tá /svedkyňa C. I.Š./ vypovedala, že menovaný u nej prespáva asi 4-krát do týždňa a do predmetného bytu za svedkom G. I. chodieva asi 5-krát do mesiaca, pričom má v byte aj osobné veci a hygienické potreby, a od predmetného bytu má aj kľúče, ktoré jej dal brat žalobcu. Samotný žalobca má
svojej výpovede tiež dlhodobo priateľku, ktorú ubytoval vo svojom vlastnom byte, kde on
svojej výpovede sem tam prespáva. 9.
odvolacieho súdu uvedený skutkový stav súd prvej inštancie správne z hľadiska § 115 OZ vyhodnotil tak, že žalobca a jeho brat G. I. netvoria spoločnú domácnosť. Je celkom zrejmé, že v čase nasťahovania sa svedka G. I. do predmetného bytu nemali ani žalobca, ani menovaný svedok, v úmysle vytvoriť spoločnú domácnosť, teda trvalé spolužitie. Menovaný svedok potreboval vyriešiť bývanie po tom, čo musel opustiť byt priateľky, ku ktorej sa nasťahovala dcéra s dieťaťom a požiadal o pomoc brata - žalobcu. Ten mu pomoc poskytol a kvôli rodinným problémom ho prichýlil. Žalobca teda začal žiť v predmetnom byte spolu so svojím bratom, nie v úmysle vytvoriť trvalú spoločnú domácnosť, ale len aktuálne riešili potrebu bývania brata žalobcu. K zmene takto vytvoreného spolužitia žalobcu a jeho brata v predmetnom byte na spoločnú domácnosť nedošlo
odvolacieho súdu ani plynutím času, hoci brat žalobcu v predmetnom byte žije už štvrtý rok.
zisteného skutkového stavu žalobca i jeho brat majú každý priateľku. Žalobca vo vlastnom byte ubytoval svoju priateľku a prespáva tam,
svojej výpovede sem-tam. Brat žalobcu tiež prespáva u svojej priateľky,
jej výpovede 4-krát do týždňa a ona ho v predmetnom byte navštevuje, pričom má v byte svoje osobné veci a hygienické potreby a má aj kľúč od predmetného bytu. Z uvedeného možno vyvodiť, že určité spoločenstvo spolužijúcich osôb vytvára brat žalobcu, nie so žalobcom, ale so svojou priateľkou.
1 písm. d) OZ.
odvolacieho súdu nemožno v súdenej veci pre odlišný skutkový stav vychádzať. V prípade, v ktorom boli uvedené rozhodnutia vydané, nájomca umožnil užívanie prenajatého bytu bez súhlasu prenajímateľa tretej osobe, ktorá ale bola členom jeho spoločnej domácnosti /priateľovi svojej dcéry ako ďalšej osobe za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti/. V tomto prípade,
zisteného skutkového stavu, ktorý bol správne po právnej stránke posúdený súdom prvej inštancie, ale žalobca a jeho brat netvorili spoločnú domácnosť a preto skutočnosť, že žalobca bez súhlasu žalovaného ako prenajímateľa umožnil svojmu bratovi užívať predmetný byt, môže byť dôvodne posúdená ako hrubé porušenie povinnosti nájomcu zakladajúce dôvod pre výpoveď nájmu bytu
1 písm. d) OZ.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté
1 v spojení s čl. 4 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi. Dovolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného k dovolaniu 15. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len ,,dovolateľ”), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a),
OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. Pokiaľ ide o spolužitie osôb, nezáleží na tom, či sa tieto osoby považujú za osoby blízke z hľadiska OZ (§ 116). Domácnosť môžu tvoriť manželia, rodičia a deti, ale aj osoby, medzi ktorými neexistuje žiaden príbuzenský vzťah. Ani prihlásenie sa na trvalý pobyt, či prechodný pobyt
zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky nie je znakom pojmu „domácnosť“. Podstatná je fakticita spoločného bývania, resp. spolužitia osôb.
dovolateľa poukázať, napr. na § 474 ods. 1 OZ,
ktorého, ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Napriek tomu, že OZ neurčuje žiadnu lehotu na vznik spoločnej domácnosti, možno túto v prípade potreby odvodiť, napr. z § 474 ods. 1 OZ, teda trvanie jedného roka. Uvedené by znamenalo, že
súdu druhej a prvej inštancie by síce spoločná domácnosť nevznikla, ale napriek tomu by spolu žijúca osoba bola oprávnenou dediť po nájomcovi bytu. Žalobca svojho brata prichýlil na prelome rokov 2018 a 2019, pričom v situácii žalobcu a jeho brata nastala zmena a brat už so žalobcom v predmetnom byte nebýva, lebo sa brat asi na prelome 11.2021 a 12.2021 odsťahoval a už so žalobcom nebýva. Napriek uvedenému má za to, že počas ich spolužitia v jednej spoločnej domácnosti v trvaní cca 3 roky nepochybne tvorili spoločnú domácnosť. Zároveň zdôraznil, že žalovaný nikdy netvrdil, že by mu spoločným bývaním žalobcu a jeho brata vznikla akákoľvek škoda, nedoplatok na platbách, alebo že by sa na nich ktokoľvek sťažoval.
X, písm. d/ OZ, lebo týmto spolužitím nevznikol podnájom bytu, ale spoločná domácnosť, ktorej vedenie s navrhovateľkou oprávňovalo priateľa jej dcéry Y. V. priamo na základe zákona, bez potreby súhlasu odporcu ako prenajímateľa, predmetný byt spoločne s navrhovateľkou (a jej dcérou) užívať.“ b. s právnym názorom pod písm. a. sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014 publikovanom aj v Zbierke stanovísk NS SR č. 6/2015 uviedol: „Dôvodom pre výpoveď bolo, že hrubo porušovala povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu tým, že prenechala byt do podnájmu inému. V byte bývala aj jej dcéra a v období posledného roka aj jej priateľ X.“ Pokiaľ X. so súhlasom navrhovateľky žil s ňou a jej dcérou v spoločnej domácnosti, bol oprávnený v byte bývať na základe odvodeného právneho vzťahu. Nešlo o podnájom. Odporca nemal preto dôvod vypovedať navrhovateľke nájom bytu s odôvodnením, že byt prenechala bez jeho súhlasu do podnájmu. Súd prvého stupňa - napriek tomu, že ide o rozdielne právne tituly užívania bytu - dôsledne nerozlíšil prenechanie bytu (jeho časti) do podnájmu tretej osobe a spolužitie v spoločnej domácnosti, pričom ich súčasná existencia je zásadne vylúčená. Skutočnosť, že navrhovateľka prijala do bytu priateľa svojej dcéry ako ďalšiu osobu za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti (hoci bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa) nezakladá teda dôvod pre výpoveď nájmu bytu
1 písm. d) OZ. Výpoveď z nájmu bytu, daná navrhovateľke
1 písm. d) OZ nebola platná. Navrhovateľka bývala s dcérou ako členkou domácnosti, preto tento vzťah sám osebe vylučuje vznik podnájomníckeho vzťahu. Žiadne skutkové zistenie neumožňovalo prijať záver, že X. býva v byte ako podnájomník (§ 719 Občianskeho zákonníka). c. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/72/2000, v ktorom posudzoval spolužitie babky a jej vnuka a uviedol, že vzhľadom na blízky pomer nájomcu a tretej osoby, ktorá s ním žila v jednom byte nepovažoval ostatné okolnosti za právne relevantné. „Skutkové zistenia odvolacieho súdu, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní, založil odvolací súd v podstate na tých istých dôkazoch, z ktorých vyvodil skutkový stav okresný súd, ba ich vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. v takom rozsahu, ako to bolo potrebné pre správne posúdenie daného právneho vzťahu účastníkov z hľadiska vyriešenia zásadnej otázky, či medzi nájomníčkou bytu a žalovaným, ktorí boli osobami blízkymi (stará matka a vnuk) vznikla spoločná domácnosť, v ktorej žili v deň smrti nájomníčky a či žalovaný nemal vlastný byt. Vzhľadom na tento ich blízky pomer ostatné okolnosti dôvodne odvolací súd nepovažoval za právne relevantné. Odvolací súd v týchto smeroch vychádzal z riadne vykonaných dôkazov. Jeho závery, že žalovaný žil s nájomníčkou v spoločnej domácnosti v deň jej smrti a nemal vlastný byt, sú v súlade s týmito vykonanými dôkazmi.“ d. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/196/2013 v nasledovnom znení: „V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka vypovedala, že byt, ktorého je nájomníčkou, poskytla svedkovi Š. N., ako svojmu dlhoročnému rodinnému známemu, s ktorým sa navštevuje, za účelom ubytovania jeho zamestnancov na čas vykonania zákazky v Bratislave v rozsahu dvoch týždňov.“ „Z uvedeného je potom zrejmé, že navrhovateľka mala snahu vyhovieť prosbe svojho známeho a poskytnúť mu pomoc, nekonala tak s úmyslom prenechať mu byt na užívanie do podnájmu. ... Vzhľadom na všetky skutkové okolnosti danej veci odvolací súd dospel k záveru, že vzťah medzi navrhovateľkou a svedkom Š. N., resp. medzi navrhovateľkou a u nej v byte ubytovanými osobami, nie je možné považovať za „podnájom bytu“ v zmysle § 719 OZ, ale za občiansku výpomoc navrhovateľky svedkovi ako svojmu dlhoročnému známemu, na základe ktorej boli v jej byte ubytovaní jeho zamestnanci, s ktorými však navrhovateľka nebola v žiadnom právnom vzťahu.“ e. Vo vzťahu k výkladu pojmu trvalosť v rámci spoločnej domácnosti a jej výkladu poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 388/2018. 22. Dovolateľ je názoru, že je potrebné aplikovať právny názor Ústavného súdu SR o dotváraní práva a požiadavke, aby súdy nepostupovali formalisticky a doslovne. Je nevyhnutné sa vcítiť do situácie žalobcu, s ktorým žalovaný uzatvoril cca 15 nájomných zmlúv, ktorými sa mu nájom predlžoval od r. 2014. Počas tohto obdobia žalovaný neuviedol, že by mal jediný problém so žalobcom, alebo že by sa na neho niekto sťažoval. Následne, keď žalobca požiadal o odpredaj bytu do svojho vlastníctva, bola s ním kúpna zmluva dňa 6. novembra 2018 uzatvorená a žalobca riadne uhradil aj dohodnutú kúpnu cenu. V objektívnom predpoklade, že sa čoskoro stane vlastníkom, prichýlil k sebe svojho brata na prelome r. 2018 - 2019 a s týmto zdieľal spoločnú domácnosť. V tom čase ani jeden z nich netušil, či to bude trvať mesiac, rok, tri roky alebo viac, teda žalobca a jeho brat sa nedohodli na tom koľko bude ich spolužitie trvať. 23. Dovolateľ je názoru, že ak nekonal žalovaný bez zbytočného odkladu po tom, ako sa dozvedel o tom, že v byte sa zdržiava aj brat dovolateľa, teda
ustálenej súdnej praxe v lehote cca 8 dní, nebol oprávnený po viac ako 40 dňoch zaslať žalobcovi výpoveď z nájmu. 24. Súdy nižšej inštancie sa
dovolateľa pritom bez odôvodnenia odchýlili nielen od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/199/2013 z
vedomosti dovolateľa ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti bola identifikovaná dovolateľom nasledovná právna otázka: 1. Vznikne spoločná domácnosť
OZ medzi nájomcom a jeho rodinným príslušníkom, ak nájomca poskytne bývanie v ním užívanom prenajatom byte svojmu rodinnému príslušníkovi, ktorý sa dočasne ocitol bez bývania a títo sa spoločne podieľajú na úhrade nákladov na bývanie? 26. Dovolateľ na základe vyššie uvedeného mal za to, že v tomto konaní záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu aj od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
jeho vedomosti ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti identifikoval nasledovnú právna otázku: 2. V situácii, ak zo strany prenajímateľa nehnuteľnosti nedôjde k vypovedaniu nájmu bytu bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o výpovednom dôvode
1 písm. d) OZ dozvedel, je možné toto konanie považovať za súhlas s konaním nájomcu a za odpadnutie výpovedného dôvodu
1 písm. d) OZ? Na základe vyššie uvedeného má dovolateľ za to, že bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. b) CSP. 27. Dovolateľ ďalej poukázal na rozsudok odvolacieho súdu, bod 13., v ktorom sa odvolací súd zhoduje so súdom prvej inštancie v tom, že v spolužití žalobcu a jeho brata absentuje aj druhý zákonný znak spoločnej domácnosti, spoločné uhrádzanie potrieb členov domácnosti. Žalobca vypovedal, že je s bratom dohodnutý na tom, že za užívanie predmetného bytu naplní chladničku, nakúpi drogériu. Brat žalobcu ako svedok potom vypovedal, že sa so žalobcom dohodol na tom, že bude prispievať na stravu. Žalobca s bratom teda nehospodária spoločne, bez vzájomného rozlišovania so svojimi príjmami a netvoria spotrebné spoločenstvo, ktorým spoločná domácnosť je. V ich prípade možno skôr hovoriť o tom, že brat žalobcu poskytuje žalobcovi určité protiplnenie za možnosť užívania predmetného bytu. S uvedeným právnym názorom KS v Trenčíne nie je možné súhlasiť. Nie je striktne odlíšené, ktoré spoločné veci smú a nesmú členovia domácnosti používať. Náklady na potreby domácnosti pritom uhrádzajú aj tí, ktorí spoločne prispievajú len na tú časť osobných potrieb, ktorá súvisí napríklad s bývaním, stravovaním, kým ďalšie (vlastné) potreby ako ošatenie, kultúru a podobne si obstarávajú a uhrádzajú sami. Nie je dokonca ani vylúčené, aby jednotlivé spolu žijúce osoby mali vlastné úspory. Nie je tiež potrebné, aby všetky osoby prispievali na chod domácnosti v rovnakej miere, alebo aby prispievali výlučne finančne. Každý z členov domácnosti tak prispieva
svojich vlastných možností. Ako uviedol žalobca spolu s jeho bratom, tak brat počas ich spoločného bývania naplnil chladničku a kupoval drogériu. Uvedené ale neznamená že by netvorili spotrebné spoločenstvo. Žalobca zaplatil za vodu, brat kúpil drogériu a umyť a oholiť sa mohli obaja, alebo žalobca zaplatil elektrinu, brat naplnil chladničku a uvariť a najesť sa mohli opäť obaja. Z uvedeného je zrejmé, že je bez významu rozlišovať, čo kúpil alebo uhradil žaloba a čo jeho brat, lebo pôžitky z uvedeného ekonomického nákladu požívali obaja spoločne a nerozdielne. 28. Tak ako uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014 publikovanom aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6/2015, výpoveď z nájmu bytu, daná
1 písm. d) OZ nebola platná, keďže navrhovateľka bývala s dcérou ako členkou domácnosti, preto tento vzťah sám osebe vylučoval vznik podnájomníckeho vzťahu. Nájomníčka k sebe do bytu prijala okrem svojej dcéry aj priateľa svojej dcéry, pričom tento „priateľ jej dcéry“ nepochybne nebol blízkou osobou
Napriek uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto publikovanom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že skutočnosť, že navrhovateľka prijala do bytu priateľa svojej dcéry ako ďalšiu osobu za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti (hoci bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa) nezakladá teda dôvod pre výpoveď nájmu bytu
1 písm. d) OZ. Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v konaní pod sp. zn. 3Cdo/72/2000 skonštatoval, že vzhľadom na blízky pomer nájomcu a osoby, ktorú k sebe do bytu prijal, ostatné okolnosti ohľadne podmienok spoločnej domácnosti nie sú právne relevantné. Dovolateľ opätovne zdôraznil, že žalobca nezarábal a ani nezarába na svojom bratovi, ale tomuto chcel len pomôcť, keďže sa jeho brat dostal do ťažkej životnej situácie. Z uvedeného dôvodu mu žalobca nezištne ponúkol, že s ním môže bývať v spoločnej domácnosti, pričom od neho nechcel a ani v súčasnosti nedostáva žiadne peniaze, okrem príspevku na stravu, resp. aby niekedy aj on nakúpil potraviny do chladničky (tieto následne užívajú
toho, kto má na čo chuť). Je toho názoru, že situácia, kedy nájomca do svojej domácnosti príjme iného člena svojej blízkej rodiny je bežnou vecou a nie je možné, aby prenajímateľ (Žalovaný) uvedené konanie sankcionoval výpoveďou z nájmu bez toho, aby nájomcovi (Žalobcovi) zaslal akékoľvek upozornenie na domnelé porušenie zmluvy o nájme, resp. aby požiadal nájomcu (Žalobcu) o zdôvodnenie, na základe akého dôvodu sa v prenajatom byte nachádza jeho brat.
dovolateľa postupovali čestne, keď brat dovolateľa sa nezatajoval, na zazvonenie otvoril dvere a netvrdil, že je len návšteva, ako to majú v obľube tvrdiť iný užívatelia bytov, čo potvrdil aj svedok G.. D. L.. Za takéto čestné správanie je potom žalobca sankcionovaný výpoveďou z nájmu bytu, ktorý užíval od r. 2014. Zároveň dovolateľ poukazuje aj na to, že v prípade hrubého porušenia povinnosti z nájmu musí byť daná časová súvislosť a nie ako v tomto prípade, kedy po tom, ako pri kontrole otvoril dvere na byte brat žalobcu prešlo viac ako 40 dní do spísania výpovede z nájmu z dôvodu údajného prenechania bytu do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa a žalovaný prijal dve platby nájomného. Ad absurdum by totiž prenajímateľ mohol dať výpoveď z nájmu
1 písm. d) OZ aj po uplynutí 6 mesiacov odo dňa oznámenia nájomcu, že k nemu prišla bývať jeho dcéra, alebo priateľka, pričom by si riadne plnil svoje povinnosti, uhrádzal nájomné aj plnenia spojené s užívaním bytu.
našej vedomosti ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti identifikoval nasledovnú právnu otázku:
1 písm.
jeho názoru vyvodil nesprávny právny záver v bode 12. svojho rozsudku týkajúceho sa spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata G. I., čím sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalovaný poukazuje, že otázka „spoločnej domácnosti“ je v právnom poriadku SR jasne definovaná, taktiež je v tejto oblasti dostatok judikatúry, a teda ako súd prvej inštancie, tak odvolací súd založili na tomto svoje rozhodnutia; preto dovolanie žalobcu považuje za neprípustné.
OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. OZ vymedzuje pojem domácnosti tak, že ju tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvalo žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.
tohto ustanovenia teda domácnosť tvoria fyzické osoby nezávisle od toho, či sú navzájom blízkymi osobami
OZ, to znamená, že členmi domácnosti môžu byť aj osoby, ktoré navzájom
OZ nie sú blízke, naopak, navzájom blízke osoby nemusia tvoriť spoločnú domácnosť. Spolužitie sa považuje právom za trvalé, ak sú objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť také spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu (R 34/1982). Taktiež judikatúra súdov uvádza, že ani bývanie niekoľkých osôb v spoločnom byte nie je ešte spoločnou domácnosťou, aj keď všetky spolubývajúce osoby rovnakým dielom znášajú náklady na nájomné, plyn, elektrinu a iné platby spojené s užívaním bytu, ak však každý zo spolubývajúcich si žije na svoj účet a k ostatným nemá bližší vzťah vyplývajúci z uvedenej spolunáležitosti v spoločnej domácnosti (R 34/1960). 36. Ak žalobca v konaní tvrdil, že s bratom G.U. I. tvoril spoločnú domácnosť v jednoizbovom mestskom nájomnom byte o rozlohe 28,32 m2, niesol v predmetnom konaní on toto dôkazné bremeno. Žalobca počas konania a aj vo svojom dovolaní tvrdí, že on užíval predmetný byt ako nájomca a svojho brata G. I. len „prichýlil“, čím
neho mali vytvoriť spoločnú domácnosť. V predmetnom konaní bolo
názoru žalovaného vykonané rozsiahle dokazovanie, v ktorom bolo jasne a bez pochybností preukázané, že samotné skutočnosti uvádzané v celom konaní žalobcom nepreukazujú existenciu spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata - svedka G. I.. Toto žalobca nepreukázal ani výpoveďami nim navrhnutých a vypočutých svedkov (podrobne sa žalovaný k výpovediam svedkov vyjadril vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo
písm. b) uvedeného ustanovenia. Žalobcom formulovaná otázka, či vznikne spoločná domácnosť medzi nájomcom (teda žalobcom) a jeho rodinným príslušníkom (svedkom), ak mu poskytne bývanie v ním užívanom prenajatom byte, keď sa ocitol bez bývania a spoločne sa podieľajú na nákladoch na bývanie, bola v podstate v konaní zodpovedaná a preukázaná, naviac odpoveďou na samotnú otázku žalobcu je práve znenie ustanovenia § 115 OZ a s tým súvisiaca rozsiahla judikatúra v tejto oblasti. Rovnako aj ďalšia žalobcom položená otázka na strane 11 dovolania (viď. R 34/1960). Spoločná domácnosť vznikne medzi osobami, ktoré spolu trvale žijú a spoločne sa podieľajú na nákladoch. Žalobca so svedkom nepreukázali splnenie ani jedného tohto dôvodu. Z konania vyplynulo, že žalobca reálne v byte nikdy nežil (a už vôbec nie po dobu, keď tento byt užíval svedok, tiež bolo preukázané, že nikdy nemali úmysel vytvoriť spoločnú domácnosť, trvalé spolužitie. Naviac žalobca i svedok tvrdili, že svedok sa na úhrade nákladov na bývanie nepodieľal.
odsek 1 písmeno d) OZ dozvedel, že je možné toto konanie považovať za súhlas s konaním nájomcu a za odpadnutie výpovedného dôvodu
1 písm. d) OZ?“. Žalobca uvádza, že lehota 31 dní nie je
neho lehota bez zbytočného odkladu. Žalovaný poukazuje na to, že ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d) OZ okrem iného uvádza, že Prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa. Zákonodarca teda Prenajímateľovi stanovil jeho možnosť pri zistení taxatívnych skutočností možnosť vypovedať nájom bytu a formu akou si túto možnosť môže uplatniť, nestanovil mu lehotu na uplatnenie tejto možnosti. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že rozhodne je judikatúrou tiež vyriešené, že výpovedný dôvod bol daný ku dňu výpovede, ako aj ku dňu doručenia výpovede; napokon v danom prípade dokonca trval aj počas celého súdneho konania. V ustálenej súdnej praxi tiež platí, že výpovedný dôvod
1 písm. d) OZ je zjavne sankčnej povahy a jeho cieľom je postihnúť hrubé porušenie povinností nájomcu bytu. Právo vypovedať nájom svedčí predovšetkým prenajímateľovi ako vlastníkovi bytu; prostredníctvom výpovede prenajímateľ tak realizuje svoje vlastnícke právo, t.j. právo ktoré sa nepremlčuje, a teda si ho vlastník môže kedykoľvek uplatniť. Nie je pritom podstatné, aké zákonné výpovedné dôvody v zmysle § 711 ods. 1 OZ prenajímateľ vo výpovedi z nájmu bytu uplatní a tiež nie je podstatné aká dlhá doba uplynula od naplnenia uplatnených výpovedných dôvodov do dania (doručenia) výpovede nájomcovi bytu. Taktiež žalovaný poukazuje na skutočnosť, že prenajímateľ nie je povinný (žiadna právna norma mu neukladá túto povinnosť) vyzývať alebo upozorňovať nájomcu na skutočnosť, že porušuje nájomnú zmluvu a poskytovať mu akúkoľvek lehotu na nápravu. Žalovaný pri zistení akýchkoľvek porušení aj pri iných nájomcoch toto nerobil, nie je dôvod, prečo by mal robiť nejakú výnimku pri žalobcovi. Argumenty žalobcom uvádzané v dovolaní o odstúpení od zmluvy sú absolútne irelevantné v danom konaní, nakoľko OZ a napokon aj samotná nájomná zmluva taxatívne stanovujú spôsoby ukončenia nájomnej zmluvy, čo žalovaný ako nájomca riadne v súlade so zákonom využil. 41. Čo sa týka argumentácie žalobcu o prijímaní nájomného žalovaným od žalobcu, žalovaný uvádza, že má právo na nájomné až do doby odovzdania predmetu nájmu. Preto táto argumentácia žalobcu je pre danú vec nepodstatná, účelová a nedôvodná. 42. Zo všetkých uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že neboli naplnené dovolacie dôvody
1 písm. a),
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 47.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
1 písm.
1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného
uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania, a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania Dovolací súd je viazaný iba vymedzením dovolacieho dôvodu a právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto riešenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2 CSP). Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré nie sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Táto otázka má byť vymedzená tak, aby odpoveď na ňu priniesla vyriešenie právneho problému, a zároveň aby jej právne posúdenie odvolacím súdom prinieslo všeobecné riešenie tej istej typovej právnej situácie. 54. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie sporu odvolacím súdom spočívajúce v nesprávnom výklade pojmu spoločná domácnosť v spojení s výpovedným dôvodom
1 písm. d) OZ. Formuloval otázku, pri ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to konkrétne od rozhodnutia R 72/2015 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013 z
OZ medzi nájomcom a jeho rodinným príslušníkom, ak nájomca poskytne bývanie v ním užívanom prenajatom byte svojmu rodinnému príslušníkovi, ktorý sa dočasne ocitol bez bývania a títo sa spoločne podieľajú na úhrade nákladov na bývanie? 55.
OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. 56.
1 OZ prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.