ustanovenia § 250j ods. l Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/223/4621-23713/2011/999608-r zo dňa
1 písm.
l OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca z dôvodu, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe ktorého dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu.
ţalobcu z Nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 vyplýva záver, ţe tento povaţoval postupy a rozhodnutia daňových orgánov za neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť a tento Nález ÚS SR je takou novou skutočnosťou, ktorá má generálny vplyv na celé daňové konanie, teda postupy a rozhodnutia daňových orgánov.
ţalobcu rozhodnutia správcu dane ako aj ţalovaného boli vydané v rozpore s ust. § 2 ods. 1, § 12, § 18 ods. 2 a § 21 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH ako aj čl. 4 ods. 7, čl. 37, čl. 48, čl. 79, čl. 84, čl. 98, čl. 114 a čl. 201 ods. 1 písm. a) Nariadenia rady EHS 2913/92 - Colný kódex.
ţalobcu, ak daňové orgány neboli kompetentné rozhodovať o prípadnej platbe DPH, tak nemohli rozhodovať ani o udelení pokuty v prípade tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo viazanom reţime. Na základe vyššie uvedeného, ţalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a zrušil rozhodnutie ţalovaného ako aj správcu dane a odloţil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, ţe podkladom pre uloţenie pokuty bolo právoplatné rozhodnutie správcu dane z
1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, 3 2Sžf/3/2012 ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu
druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP).
3 OSP predmetom preskúmania môţe byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe podkladom pre uloţenie sankcie bolo rozhodnutie, ktoré vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený, teda namiesto colného úradu príslušný správca dane. Nesúhlasil so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s jeho ţalobnými námietkami. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania, ţalobca namietal nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť rozhodnutia ţalovaného nesúhlasiac s jeho dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti, ţe Ústavný súd SR vo svojom Náleze III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 povaţoval postupy a rozhodnutia správnych orgánov za neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť.
2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach 4 2Sžf/3/2012 sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010– www.concourt.sk). Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo ţalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na jeho primárne námietky oponujúce rozhodnutiu správneho orgánu, a ktoré bude mať aj oporu v administratívnom spise. Skonštatovanie krajského súdu, ţe „rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom“, však zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na ţalobcove námietky uvedené v ţalobe a nie je ani reakciou na obsah administratívneho spisu. V tejto veci odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu č. III. ÚS 283/2010 z 27.10.2010, (Výrazný nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd sa v značnej miere obmedzil na vysvetlenie poslania colného skladu a sledujúc si svoju líniu tvrdil, že v danom prípade išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, hoci aj v colnom sklade, a preto sťažovateľ bol povinný v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH platiť daň. Najvyšší súd sa však nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH,
ktorého majú colné predpisy pri dovoze prednosť pre zákonom o DPH. Ústavný súd považuje túto skutočnosť za rozhodujúcu pre posúdenie veci“), ktorý ţalobca uviedol v ţalobe ako aj v odvolaní a z ktorého je zrejmé, ţe Najvyšší súd svojím rozsudkom vo veci, sp. zn. 5Sţf/91/2008 z 21.októbra 2009, sa dostatočne nevysporiadal s námietkou ţalobcu, či bol alebo nebol vo veci oprávnený rozhodovať správca dane a ţalovaný alebo
V tejto súvislosti súd poznamenáva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky poloţil ESD uznesením, sp. zn. 1 Sţp/1/2010 z 22. marca 2011, po zrušení rozsudku sp. zn. 5Sţf/91/2008 z 20.10.2009, prejudiciálne otázky vzťahujúce sa na obdobný prípad. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený. Takto musí postupovať aj v prípade, ak uţ iné rozhodnutie správneho orgánu, čo aj formálne 5 2Sžf/3/2012 právoplatné, a ktoré je podkladom pre vydanie ďalšieho rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty) bolo vydané orgánom na to oprávneným. Ak by sa uvedená skutočnosť preukázala, tak rozhodnutie, ktoré bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté ţalobou, išlo by v danom prípade o ničotné rozhodnutie (paakt) a na túto skutočnosť by súd musel z úradnej povinnosti prihliadať. Ak teda v posudzovanej veci krajský súd
názoru najvyššieho súdu nepreskúmal komplexne ţalobcove námietky, je potom jeho rozhodnutie predčasné, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní sa s ţalobnými dôvodmi znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené zadosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa. V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, dňa 22. augusta 2012 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.