marca 2024 v Bratislave, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 24. júla 2023, sp. zn. BB - 9T/7/2021, takto rozhodol:
1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 24. júla 2023, sp. zn. BB-9T/7/2021 sa zrušuje.
1 Trestného poriadku vec sa vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom prvého stupňa Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo ,,špecializovaný trestný súd“) z 24. júla 2023, sp. zn. BB-9T/7/2021, bol obžalovaný PhDr. Q. T. uznaný za vinného v bode 1) zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
Trestného zákona, v bode 2) a v bode 3) zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v bode 1) minimálne od roku 2000 do minimálne roku 2011, bol obžalovaný PhDr. Q. T., ako osoba vystupujúca pod prezývkou „F.“ činný pre zločineckú skupinu osôb, ktorej členovia sa v rámci svojho pôsobenia označovali ako „B.“ a ktorá pôsobila od roku 1997 najmä v Bratislave a v západnej časti územia Slovenskej republiky a existovala s cieľom získania najmä finančných a iných výhod páchaním rôznej, najmä násilnej a majetkovej trestnej činnosti a jej príslušníci boli zoskupení v jednotlivých úrovniach a stupňoch riadenia a organizácie vo vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti, dlhodobo koordinovane páchali zločiny, kde najvyššie postaveným členom bol T. R. (zatknutý dňa
dohody následne z tejto sumy odovzdávať 4.000,- eur Ing. F. Č., avšak v uvedenom období mu odovzdal hotovosť trikrát po 4.000,- eur a raz 2.000,- eur a Mgr. N. W. z predmetnej prevzatej sumy rozdelil hotovosť vo výške 4.000,- eur v rovnakom pomere medzi seba a obžalovaného PhDr. Q. T., ktorý ju vo výške 2.000,- eur preberal vo svojej kancelárii alebo v kancelárii Mgr. N. W. v budove Prezídia Policajného zboru v Bratislave, pričom obžalovaný PhDr. Q. T. v uvedenom období takto prevzal úplatok v celkovej výške 16.000,- eur, v bode 3) po tom, čo bol dňa 01. júna 2018 Mgr. V. R. vymenovaný do funkcie prezidenta Policajného zboru SR, pri osobnom rozhovore v kancelárii prezidenta Policajného zboru SR v budove Prezídia Policajného zboru v Bratislave na Račianskej ulici č. 45 uviedol Mgr. N. W., v tom čase vo funkcii zástupcu riaditeľa Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru vo vzťahu k osobe Mgr. H. A., že všetci v jeho okolí robia ,,kšefty“ a od jeho osoby potom chcú, aby ťahal každého zo „sračiek“ a on z toho nič nemá, tlmočil Mgr. N. W. predmetný rozhovor Mgr. H. A. a dohodli sa, že Mgr. H. A. bude mesačne odovzdávať finančné prostriedky Mgr. V. R., Mgr. N. W. a obžalovanému PhDr. Q. T., v tom čase vo funkcii riaditeľa Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru a následne od augusta 2018 do konca roka 2019 Mgr. H. A. v pravidelných mesačných intervaloch odovzdával Mgr. N. W. finančné prostriedky vo výške 45.000,-eur na rôznych miestach na území Slovenskej republiky, z ktorých si Mgr. N. W. ponechával časť prevzatej sumy vo výške 15.000,-eur, z ktorej odovzdával obžalovanému PhDr. Q. T. hotovosť 1.000,-eur a časť prevzatej sumy vo výške 30.000,-eur odovzdával Mgr. V. R. v jeho kancelárii prezidenta Policajného zboru osobne, alebo ich odovzdal obžalovanému Mgr. Q. T., ktorý ich následne Mgr. V. R. odovzdal, pričom tieto finančné prostriedky Mgr. H. A. odovzdával Mgr. N. W. a zároveň jeho prostredníctvom obžalovanému PhDr. Q. T. ako odplatu za monitorovanie odpočúvania a rozpracovania Mgr. H. A. a ďalších jemu blízkych osôb zo strany niektorého z ozbrojených bezpečnostných zborov na Úrade zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru a finančné prostriedky odovzdával aj prostredníctvom Mgr. N. W. Mgr. V. R. ako odplatu za poskytovanie informácií z prostredia Policajného zboru SR, pričom tak obžalovaný PhDr. Q. T. v uvedenom období prevzal úplatok v celkovej výške 17.000,- eur, Za to mu Špecializovaný trestný súd uložil:
2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm.
2 písm. a) Trestného zákona zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
3 Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest prepadnutia majetku.
1, ods. 2 Trestného zákona súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti vykonávať povolanie spojené s výkonom právomoci verejného činiteľa na dobu päť rokov. II. Odvolanie a vyjadrenie k nemu Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný PhDr. Q. T. v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom zvoleného obhajcu, podané na poštovú prepravu
12 Trestného poriadku. Skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, pričom súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci. Existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov o vine, ku ktorým je potrebné vykonať ďalšie dôkazy na zachovanie práva obžalovaného na obhajobu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré bolo rozsudkom a ním predchádzajúcim konaním porušené. Vo vzťahu ku skutku 1) obžalovaný uviedol, že súd odignoroval námietky obhajoby a stotožnil sa iba s verziou deja prezentovaného obžalobou. Rozsudok obsahuje zovšeobecnené odôvodnenie viny bez konkretizácie vlastnej úvahy súdu vo vzťahu k podstatným okolnostiam, najmä k vine obžalovaného, čo je v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Už samotný súd naznačil, že vo výpovediach svedkov A., K. a H. boli rozdiely, hoci ich nesprávne považoval za rozdiely nie zásadného charakteru. Ide tu o zjavné reťazenie ,,kajúcnikov“, ktorých výpovede sú len vo všeobecnej rovine. Súd neprihliadol na rozhodujúci dôkaz preukazujúci nepravdivosť výpovedi usvedčujúcich svedkov A., K., H., ktorým bol personálny list obžalovaného, oboznámený na hlavnom pojednávaní 8. februára 2023, ktorý vyvracal výpovede týchto svedkov. V časových obdobiach uvádzaných svedkami obžalovaný nepracoval v Policajnom zbore Slovenskej republiky a teda nemohol ani len teoreticky poskytovať nejaké informácie z prostredia polície. Súd neprihliadol ani na skutočnosť, že obžalovaný nikdy nepracoval na skupine ,,B.“, nemal teda prístup k spisom, v ktorých túto skupinu rozpracovávali, takže nemohol mať informácie o pripravovaných, či exitujúcich trestných stíhaniach. Plánované úkony, odposluchy, sledovanie, či ďalšie úkony
Trestného poriadku sa vykonávali v rámci konkrétneho spisu, čo spochybňuje hodnotenie súdu. Obžalovaný nemal k informáciám o sledovaní ani odpočúvaní v tom čase žiadny prístup, nakoľko bol v tej dobe rádovým operatívcom na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Nitre (ďalej aj ,,KRPZ Nitra“). Súd nijako nevysvetlil, že by mal obžalovaný prístup k daným informáciám v rozhodnom období, ktoré tvorí predmet skutku 1), čím je výrok o vine nepreskúmateľný. Za riaditeľa Úradu zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru (ďalej aj ,,ÚZPČ“) nastúpil
skutkovej vety rozsudku najvyššie postavený člen danej zločineckej skupiny T. R. kategoricky poprel akékoľvek poskytnutie finančných prostriedkov obžalovanému za akúkoľvek službu. K výpovedi svedka A. sa postupne prispôsobovali aj výpovede svedka K. a H.. Súd odmietol svedectvo T. R.Š., ktorý v tomto konaní ako svedok vôbec nevypovedá o účasti obžalovaného na trestnej činnosti, a to z dôvodu jeho nepriznania sa k svojej vlastnej trestnej činnosti v jeho trestných veciach, za ktorú bol právoplatne odsúdený. Výpoveď svedka T. R. k podstatnej okolnosti, ktorá je predmetom tohto trestného stíhania (popretie poberania peňazí obžalovaným od R. za poskytnutie informácií) je potvrdená i samotnou výpoveďou svedka A. z
obžalovaného nevznesenie obvinenia z trestného činu podplácania voči týmto osobám, dokonca ani dočasné neodloženie vznesenia obvinenia, ani podmienečné zastavenie trestného stíhania. Pokiaľ tvrdili, že poskytovali finančné prostriedky, ktoré im mal odovzdať svedok R. za informácie z prostredia polície, išlo o znaky trestného činu korupcie, avšak získali výhodu faktickej beztrestnosti. Za obdobnú situáciu a postup orgánov činných v trestnom konaní vyslovil Európsky súd pre ľudské práva porušenie práva na spravodlivé konanie
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci Adamčo proti Slovenskej republike (rozhodnutie z
neho neuveriteľné a zarážajúce, že ochrankár, ktorý je s R. v každodennom kontakte, nevedel stotožniť obžalovaného. Z dôvodu rozporov výpovedí usvedčujúcich svedkov na hlavnom pojednávaní považuje obžalovaný ich výsluchy (ako aj samotný skutkový stav) za dôvodne pochybné. Ku skutkom pod bodom 2) a 3) obžalovaný uviedol, že rozsudok obsahuje iba zovšeobecnené odôvodnenie jeho viny, bez konkretizácie vlastnej úvahy súdu vo vzťahu k podstatným okolnostiam o vine obžalovaného, čo je v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Takýmto konaním súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie obžalovaného, v súvislosti s čím odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
skutku pod bodom 1) aj obžalovaný. V týchto veciach bol ako člen senátu aj sudca JUDr. Ján Giertli, na hlavnom pojednávaní, hlasovaní a rozhodovaní. Výpoveď A. bola vyhodnotená tak, že sa mal zvlášť významnou mierou podieľať na objasnení trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Títo istí svedkovia vystupujú aj v prípade obžalovaného, pričom je zrejmé, že sudca JUDr. Giertli je týmto ovplyvnený a má tendenciu prikloniť sa a dôverovať svedectvu A. a K., ktorí vystupujú ako kľúčoví svedkovia. Z uvedeného dôvodu existuje dôvodná pochybnosť o jeho nezaujatosti k veci. Sudca odmietol konať o námietke zaujatosti založenej na tom, že v médiách sa objavila SMS komunikácia v trestnej veci Č. a spol., pričom išlo o komunikáciu, v ktorej bol operatívcom F. spomínaný nejaký sudca Giertli a to v zmysle, že ,,Giertli zostáva v službách“. F. je v súčasnej dobe obvinený vo veci ovplyvňovania trestných konaní. Trestné stíhanie obžalovaného sa vykonalo v rámci akcie ,,Q.“. Z medializovaných informácií, ako aj výsluchu osoby Q. K. boli preukázané dôvodné podozrenia, že dochádzalo k ovplyvňovaniu trestného stíhania aj v predmetnej trestnej veci. Súd pritom odmietol vypočuť Q. K. ako svedka. To, že orgány činné v trestnom konaní zabezpečujú dôkazy,
obžalovaného vôbec nevylučuje, že dôkazom v trestnom konaní môže byť aj informácia získaná Slovenskou informačnou službou. Taktiež súd odmietol vypočuť vyšetrovateľku B. a pracovníkov inšpekcie, vyšetrovateľa V. E. a ďalšie osoby, ktoré obžalovaný navrhol, čím mu neumožnil reálne sa brániť voči obžalobe. Obžalovaný predložil anonymizované uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. IV/3 GPt 117/21/1000-27, v ktorom sa píše o nekalých praktikách vyšetrovateľov národnej kriminálnej agentúry. Poukázal na to, že sú to osoby, ktoré sa podieľali aj na jeho trestnom stíhaní. V uvedenom uznesení sú citované časti nahrávok, ktoré
generálnej prokuratúry usvedčujú pracovníkov národnej kriminálnej agentúry z manipulácie v trestných konaniach. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 33/2021 plynú závažné skutočnosti vyvolávajúce podozrenia, že v trestných veciach malo dochádzať ku skresľovaniu dôkaznej situácie vytváraním nepravdivých dôkazov, skresľovaním podmienok rozhodovania o väzbe, pričom o týchto skutočnostiach mal vedieť aj vyšetrovateľ Č.. Tvrdenia prokurátora o tom, že A. A. vo svojej výpovedi klamal, sú nelogické. A. sa stal kajúcnikom v roku
prokurátora už bola táto osoba riadne vypočutá dňa 8. novembra 2016 v úplne rovnakom predmete konania a vyšetrovací spis s obsahom jeho výpovede ako svedka je súčasťou spisu. Uvedené konanie
obžalovaného potvrdzuje zaujatosť prokurátora. Orgány činné v trestnom konaní odmietli vykonať aj ďalšie dôkazy ako je konfrontácia svedka T. R. so svedkami A., K., H.. Konfrontácie neboli vykonané ani na hlavnom pojednávaní. Súd absolútne neprihliadol na obhajobu obžalovaného a nijako sa s ňou nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu obžalovaný navrhol odvolaciemu súdu zrušiť rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, z 24. júla 2023, sp. zn. BB-9T/7/2021
1, písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku, v celom rozsahu a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu s tým, aby
Trestného poriadku bola vec prejednaná a rozhodnutá iným samosudcom alebo aby
3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby
a) Trestného poriadku, alternatívne
c) Trestného poriadku. Prokurátor vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 5. decembra 2023 uviedol, že odôvodnenie odvolania obžalovaného považuje za nedôvodné, do veľkej miery založené na nesúvisiacich okolnostiach. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za logický, presvedčivý a zákonný v časti uznania viny a uloženia trestu odňatia slobody a trestu zákazu činnosti. III. Konanie o odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“ alebo ,,odvolací súd“) ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli podaným odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku, a po vykonaní takto vymedzeného prieskumu dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.
1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie
1 alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku. Odvolací súd z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred Špecializovaným trestným súdom na základe odvolania podaného obžalovaným zistil, že napadnutý rozsudok je nutné zrušiť v celom rozsahu z dôvodov § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku pre podstatné chyby konania, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pre pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať a vykonať ďalšie dôkazy. Zároveň odvolací súd rozhodol
1 Trestného poriadku o vrátení veci Špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, keďže doplnenie konania odvolacím súdom by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom, a to riadiac sa nasledovným:
12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada voľného hodnotenia dôkazov ustanovená vo vyššie citovanom § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
ktorej má súd hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarala strana alebo súd. Táto základná zásada trestného konania musí byť realizovaná v obsahu vyhotovenia konkrétneho meritórneho rozhodnutia, z ktorého musí byť zrozumiteľne a preskúmateľne zistiteľné akým spôsobom súd vyhodnotil v trestnom konaní získané a vykonané dôkazy, a ako dospel k svojmu rozhodnutiu, pričom má svoj zákonný odraz vo formálnych požiadavkách kladených na vyhotovenie rozsudku, a síce
1 Trestného poriadku,
ktorého v odôvodnení rozsudku musí súd uviesť: - ktoré skutočnosti vzal za dokázané, - o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera, - akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, - ako sa súd vyrovnal s obhajobou, - prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov, - akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu, pričom ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva požiadavka, aby každé rozhodnutie bolo dostatočne a presvedčivo odôvodnené, keďže rozhodnutie by malo byť zákonné a spravodlivé (z pohľadu výroku) a presvedčivé (z pohľadu odôvodnenia). Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť o opodstatnenosti výrokov rozhodnutia z hľadiska vecnej správnosti, zákonnosti a spravodlivosti. Riadne odôvodnenie rozhodnutia má vplyv nielen na možnosť uvádzať návrhy a argumenty procesnými stranami s tým, aby bolo k nim zaujaté stanovisko v odôvodnení rozhodnutia, ale aj na možnosť účinne napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom jednak na zabránenie tomu, aby bolo rozhodnutie arbitrárne, resp. naopak, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné. V tejto súvislosti netreba opomenúť tú skutočnosť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odvolací súd ďalej uvádza, že
ustálenej súdnej praxe zo zásady spravodlivého súdneho konania, ktorú treba odvodiť z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva nutnosť, aby v súdnom rozhodnutí odôvodnenie výroku o vine zo spáchania skutku napĺňajúceho trestný čin zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov trestného činu mimo rozumných pochybností. Ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné. Podstata odvolacích námietok obžalovaného je založená na tom, že vo veci rozhodol zaujatý sudca, ako aj na spochybňovaní správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa tým, že namieta spôsob, akým súd hodnotil jednotlivé vykonané dôkazy, obmedzený rozsah dokazovania, ktoré súd prvého stupňa zvolil, ako aj skutočnosť, že nebol zbavený mlčanlivosti, čím mu súd neumožnil realizovať jeho právo na obhajobu v dostatočnom rozsahu, vrátane nedostatočného odôvodnenia rozsudku, či ignorovania dôkazov svedčiacich v jeho prospech. V prvom rade je potrebné uviesť, že zaujatosť odvolateľom namietaného sudcu už bola predmetom preskúmania súdom druhého stupňa, ako to vyplynulo z uznesenia najvyššieho súdu (č. l. 1437 spisu a nasl.). Odvolateľ sa v ďalšom opiera predovšetkým o nedôveryhodnosť výpovedí svedkov V. A., V. K. a Q. H., ktorých výpovede sú v príkrom rozpore s tým, čo uvádza svedok T. R., od ktorého mali títo svedkovia „nosiť“ peniaze obvinenému. Zdôrazňuje pritom výhody poskytnuté týmto svedkom v ich trestných konaniach. Spochybňuje tiež výpoveď svedka Ing. N. W., ale aj skutočnosť, že za trestný čin podplácania, ktorého sa dopustili nimi popísaným konaním, neboli svedkovia vôbec trestne stíhaní. K tomu je potrebné uviesť, že ak prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
12 Trestného poriadku, a teda ich hodnotil
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a na základe toho dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, nemôže odvolací súd takýto rozsudok zrušiť, ani keby sám, na základe vlastného presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V posudzovanom prípade však odvolací súd zistil, po oboznámení sa s obsahom spisu, s odôvodnením rozsudku a s obsahom podaného odvolania vo vzťahu k vyššie uvedenej všeobecne platnej povinnosti súdu postupovať pri hodnotení dôkazov dôsledne, starostlivo a s poukazom na všetky v konaní zákonne získané a použiteľné dôkazy obligatórne vyjadreného starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu to, že Špecializovaný trestný súd pri plnení takto vymedzenej povinnosti riadiť sa pri ustálení skutkových záverov vyššie špecifikovanými požiadavkami nepostupoval dôsledne a dopustil sa pochybení, ktoré majú za následok nelogickosť a v konečnom dôsledku nedostatočnú preskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku. Primerane tento záver odvolacieho súdu platí aj na odôvodnenie skutkových zistení zo strany Špecializovaného trestného súdu, pri preskúmaní ktorých možno konštatovať viaceré nejasnosti ohľadom úplnosti a presvedčivosti úvah, ktorými sa Špecializovaný trestný súd spravoval pri finálnom zhodnotení vykonaného dokazovania, a na podklade ktorých dospel k skutkovému stavu tak, ako je tento podrobne opísaný v skutkovej vete rozsudku. Zistenia vyjadrené v skutkovej vete a ich odôvodnenie v rozsudku špecializovaného trestného súdu trpia v dôsledku nedostatočne starostlivo vykonaného uváženia všetkých okolností prípadu viacerými závažnými rozpormi a medzerami, na podklade čoho ich nemožno označiť za logicky udržateľné. V podstatných častiach sa javia ako neúplné a opomínajúce viacero pre objasnenie skutkového stavu dôležitých okolností, ktoré nemajú odraz ani v odôvodnení rozsudku, čo je potom v prirodzenom rozpore s vyššie uvedeným obsahom § 168 a nasl. Trestného poriadku. Skutkové a právne závery uvedené v napadnutom rozsudku nie sú v niektorých podstatných častiach relevantným spôsobom zdôvodnené, resp. ich základ možno identifikovať len obtiažne, resp. nepriamo. Je preto v tomto smere potrebné prisvedčiť obhajobe a to na základe skutočne rozsiahlym spôsobom namietaných a otázky vzbudzujúcich okolností v odvolaní obžalovaného, že špecializovaný trestný súd sa vysporiadal s podstatou obhajobnej argumentácie prezentovanej obžalovaným nedostatočne, a na obhajobou zdôrazňované rozpory a mnohé nezrovnalosti vo vykonaných dôkazoch nereagoval. Po dôkladnom preštudovaní rozsudku Špecializovaného trestného súdu ohľadom skutku v bode 1) možno identifikovať v zásade zhodný pôvod vyššie uvádzaných nedostatkov v skutkových zisteniach. Týmto sú predovšetkým (no nielen) skutočnosti plynúce z obsahu jednotlivých svedeckých výpovedí svedkov V. A., V. K. a Q. H.. Výpovede týchto svedkov vykazujú viaceré nezrovnalosti a rozpory. Na to nadväzujú ďalšie (a pre vytvorenie si úplného obrazu o skutkovom deji nemenej dôležité) čiastkové nezrovnalosti aj ohľadom skutkov v bode 2) a 3) vo výpovedi svedka Ing. N. W..
názoru odvolacieho súdu závažnými rozpormi vo výpovediach svedkov A., K., H. a W. sa Špecializovaný trestný súd nevysporiadal tak, aby učinil zadosť vyššie podrobnejšie precizovaným kritériám platným pre možnosť vyslovenia záveru o vine obžalovaného. Ide najmä o nasledovné (najpodstatnejšie) rozpory týkajúce sa skutku pod bodom 1) : - svedok V. A. na hlavnom pojednávaní (č. l. 1241 - 1267) ohľadom skutku v bode 1) uviedol, že „od T. R. a W. S. vie, že R. mal platiť obžalovanému mesačne sumu 20.000,-Sk, a sumu v rokoch 2002 alebo 2003 osobne obžalovanému svedok odovzdával, rovnako sa tak malo diať v roku 2004 alebo 2005 do roku 2008-2009 kedy mal s obžalovaným posledné stretnutie, ako však sumu odovzdal si nespomenul, svedok tvrdí, že obžalovaný mal pracovať pre SIS a potom ako šéf na odposluchoch, a mal nosiť do skupiny informácie, že je niekto rozrábaný políciou, alebo bude zadržaný“, pričom v inom trestnom konaní svedok uviedol, že „od roku 2004 sa so skupinou nestýkal“, ktorá skutočnosť bola oboznámená na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. júna 2022 (č. l. 1734 - 1741), - svedok V. K. (č. l. 1262 a nasl.) na hlavnom pojednávaní uviedol, že „obžalovaného vnímal od roku 2000, nosil do skupiny informácie z polície, (napr. kedy sa diala nejaká akcia), dostával za to mesačne od R. 30.000,- Sk, jedenkrát mu peniaze aj bol odniesť,
svedka obžalovaný robil na odposluchoch a na ÚBOK, pred zadržaním svedka
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia Trestného poriadku (zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu (III. ÚS 758/2016 - rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 53/2016, III. ÚS 665/2016, I. ÚS 384/2019). Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri E. Adamčo v. Slovenská republika rozhodnutie z
názoru odvolacieho súdu skutočnosťou, ktorá by dokresľovala autenticitu skutkového deja tak, ako je tento opísaný v skutkovej vete rozsudku špecializovaného trestného súdu, pričom obžalovaný to v celom rozsahu poprel. Svedok H. A. o tom, že W. dáva peniaze obžalovanému, vedel len z počutia, avšak tieto okolnosti zostali zo strany Špecializovaného trestného súdu nepovšimnuté, hoci ak mal svedok W. prístup k žiadaným informáciám, vyvstáva oprávnená otázka, z akého dôvodu by platil za ich poskytnutie obžalovanému, najmä ak nemali mať medzi sebou dobré vzťahy, pričom zmienku o prezentovaných rozporoch nemožno nájsť ani v odôvodnení rozsudku špecializovaného trestného súdu. Prípadné objasnenie takto prezentovaných rozporov by iste prispelo aj k posúdeniu miery vierohodnosti obrany obžalovaného, či výpovedí svedkov, ktorí však potvrdili fungovanie korupčného trojuholníka v zložení A.-R.-W., najmä s ohľadom na okolnosť, že svedok W. tvrdí, že poskytnutie peňazí obžalovanému bolo jeho „osobnou iniciatívou“, peniaze obžalovanému mal dávať „zo svojho“ nakoľko obžalovaný mal mať lepší prehľad o činnosti a aktivitách úradu, ktorý obžalovaný viedol. Bolo potrebné prinajmenšom upresniť, aké informácie obžalovaný svedkovi W. poskytoval, o ktorých sám svedok nevedel, najmä ak svedok V. R. uvedené tvrdenia o prijímaní úplatkov poprel a uviedol, že „obžalovaný a W. sa neznášali a nejde mu do hlavy, aby z titulu problémov medzi nimi dával W. obžalovanému peniaze.“ Súd prvého stupňa nevenoval pozornosť nielen skutočnosti, že v danej veci stoja proti sebe dve skupiny dôkazov, na jednej strane výpovede svedkov A., K. a H. vrátane svedka W., osôb odsúdených za rôznu trestnú činnosť, ale ani podstatným výhodám, ktoré za svedectvá získali, vrátane toho, že za aktuálne prejednávanú trestnú činnosť obžalovaného stíhaní vôbec neboli. Pričom na druhej strane existujú výpovede svedkov R., F., V., B., Č., S., ktorí vôbec o účasti obžalovaného na trestnej činnosti nevypovedajú, rozbor ich svedeckých výpovedí však v rozsudku absentuje. K záverom súdu prvého stupňa ohľadom výpovede svedka T. R. je potrebné uviesť, že hoci súd prvého stupňa argumentuje jeho nepriznaním sa k rozsiahlej trestnej činnosti v jeho trestných veciach, pre ktorú bol právoplatne odsúdený, nemožno uvedené vôbec porovnávať. V tomto trestnom konaní vystupuje ako svedok, a má teda v zmysle Trestného poriadku povinnosť vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, čo nemožno zamieňať s jeho postavením v kauze, kde je obvinený, a z toho titulu mu Trestný poriadok priznáva úplne iné práva v konaní, vrátane práva na svoju obranu uvádzať akékoľvek okolnosti, aj nepravdy (ustanovenie § 34 Trestného poriadku). Nakoľko si je odvolací súd vedomý obsahu § 2 ods. 12 Trestného poriadku, zdrží sa na tomto mieste akýchkoľvek hodnotiacich úsudkov vo vzťahu ku konštatovanej hodnovernosti označených svedeckých výpovedí, avšak ako skôr mätúcu hodnotí tú skutočnosť, že Špecializovaný trestný súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s vyššie vymedzenými a pre riadne zistenie skutkového stavu ťažiskovo významnými rozpormi obsiahnutými v jednotlivých svedeckých výpovediach V. A., V. K. a Q. H.. Pre komplexné posúdenie ich výpovedí a odstránenie rozporov v nich by bolo vhodné vykonať aj ich konfrontácie či už s obžalovaným, alebo aj so svedkom T. R.. Zhrnutie najpodstatnejších dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané a obhajobou vážne spochybnené nebolo Špecializovaným trestným súdom aj následne vyhodnotené čo sa týka najmä skutkového posúdenia, na ktoré plynulo nadväzuje právne posúdenie. Preto nebolo možné zaujať jednoznačné stanovisko k tomu, či tieto dôkazy v dostatočne relevantnej miere dokumentujú priebeh skutku tak, aby bolo možné posúdiť to, či Špecializovaný trestný súd formuloval svoje skutkové závery v miere nevylučujúcej rozumné pochybnosti o priebehu skutkového deja. Bez riadneho zohľadnenia vyššie uvádzaných nejasností je potom záver Špecializovaného trestného súdu o vine obžalovaného neúplný. Vzhľadom na nepopierateľný význam výpovedí menovaných svedkov je potom akceptovanie takto zisteného stavu objasnenia okolností potrebných pre spravodlivé rozhodnutie pre účely vyslovenia finálneho rozhodnutia vo veci samej minimálne predčasné. Najvyšší súd považuje za potrebné záverom vo vzťahu k vyššie uvedenému bezprostredne dodať, že úplne rešpektuje, že je to práve Špecializovaný trestný súd, ktorý videl menovaných svedkov, a z toho dôvodu aj musel vnímať ich reakcie. Je tomu tak s poukazom na existenciu zásady ústnosti a bezprostrednosti
18, ods. 19 Trestného poriadku. Hodnotenie dôkazu (vrátane výpovede svedka)
12 Trestného poriadku, ale musí zároveň ten - ktorý súd vykonať tak, že uváži všetky okolnosti prípadu i v ich súhrne, teda skúma, či výpoveď svedka je logická, či sa svedok prípadne aj v okolnostiach menej podstatných neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí súd dotazom zistiť, prečo k nim vo výpovedi dochádza. Pri hodnotení tohto dôkazu je potom súd povinný pristúpiť k svedeckej výpovedi ako celku, čo znamená, že je potrebné vziať do úvahy rozsah a závažnosť prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlení, prečo k týmto rozdielom došlo. Aby však mohol spoľahlivo dôkaz zhodnotiť, musí vziať do úvahy i dôkazy ostatné, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať, prečo k nim dochádza a jedine takto môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia pre spoľahlivé vyslovenie záveru o vine obžalovaného. Je totiž potrebné zdôrazniť, že práve faktor osobného oboznámenia sa s produkovanými dôkazmi vo veci je ťažiskového významu pre výpoveď svedka na hlavnom pojednávaní, ktorú z hľadiska tak verbality, ako aj neverbality môže posúdiť v úplnom rozsahu najvýstižnejšie skutočne len súd prvého stupňa. Preto najvyšší súd uzatvára, že posúdenie vierohodnosti výpovedí svedkov A., K., H. a po doplnení dokazovania aj svedka W. v nadväznosti na ostatné vo veci vykonané dôkazy bude najmä po ich doplnení vo vyššie naznačenom smere výlučne úlohou Špecializovaného trestného súdu. Tým ale nie je nijak dotknutá povinnosť Špecializovaného trestného súdu zistiť dôvod vyššie opísaných rozporov vo výpovediach menovaných svedkov, ako aj zohľadniť a podrobiť hlbšej analýze (najmä, no nielen) nimi uvádzané skutočnosti, ktoré doposiaľ nenašli svoj odraz vo vypracovanom rozsudku. Najvyšší súd ako súd odvolací sumarizujúc s poukazom na § 322 ods. 1 Trestného poriadku uzatvára, že keďže nie je úlohou odvolacieho súdu nahrádzať, resp. dopĺňať dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa, ak je takýto procesný postup spojený s neprimeranými ťažkosťami (a napokon v posudzovanej veci by v konečnom dôsledku mohol viesť aj k iným skutkovým záverom), je nevyhnutné (aj vzhľadom na zachovanie princípu dvojinštančnosti konania), aby bol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušený, a vec vrátená Špecializovanému trestnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolací súd k takto formulovanému procesnému postupu pristúpil aj z toho dôvodu, že s poukazom na vyššie uvedené nedostatky v skutkových zisteniach existujú dôvodné pochybnosti o správnosti označených skutkových zistení, ktoré bude musieť Špecializovaný trestný súd pri novom prejednaní veci odstrániť, a to v zmysle skôr načrtnutých intencií. Je tomu tak aj z dôvodu, že po preskúmaní odvolania obžalovaného, v spojení s obsahom spisového materiálu, je zrejmé, že vyššie formulované pochybenia nebolo možné teoreticky odstrániť ani na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom, ani prípadným doplnením dokazovania, a to s poukazom na rozsah potrebných úkonov nasledujúcich po zrušení odvolaním napadnutého rozsudku Špecializovaného trestného súdu a vrátení veci tomuto súdu prekračujúcom rámec § 322 ods. 3 Trestného poriadku. O to viac, ak riadiac sa obsahom § 322 ods. 1 Trestného poriadku platí zákonom upravená limitácia oprávnenia odvolacieho súdu vrátiť vec súdu prvého stupňa najmä v prípade, ak by bolo doplnenie dokazovania odvolacím súdom spojené s neprimeranými ťažkosťami, resp. by tieto dokonca viedli k odlišným skutkovým záverom, ak by sa jednalo o dôkazy zásadné a rozhodné a nie len o ozrejmenie akejsi spornej otázky menšieho významu. Tak tomu bolo aj v trestnej veci obžalovaného predstavujúcej predmet odvolacieho prieskumu najvyšším súdom. Pre úplnosť najvyšší súd uv
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.