Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/52/2023 Identifikačné číslo spisu: 6119394428 Dátum vydania rozhodnutia: 28.03.2024 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 290ods. 1 Ob

Z, resp. musí oprávnená strana bez toho, aby jej takáto povinnosť výslovne vyplývala zo znenia zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy, zaviazanej strane predložiť písomnú výzvu, ktorá by bola už samotným kvalifikovaným návrhom na uzavretie budúcej zmluvy? 6. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že považuje napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny a riadne odôvodnený. Právne závery v ňom uvedené sú logické, presvedčivé, vychádzajú z vykonaného dokazovania a zákonnej interpretácie zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 17. marca 2017, ako aj relevantných, na vec aplikovaných, ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné ním napadnúť. 8. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj I. ÚS 438/2017). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 10. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám, nakoľko nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel dovolateľ prípustnosť dovolania (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. júna 2020 č. k. I. ÚS 51/2020). 11. Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 12. Podľa ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
3. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
4. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo
5. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 13. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ust. § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (ust. § 421 CSP v spojení s ust. § 432 CSP). Dovolací súd ďalej uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení(k tomu viď aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020,sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia". 14. Dovolací súd z dovolania zistil, že dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP položil právnu otázku, a to v nasledovnom znení: Musí oprávnená strana bez toho, aby jej takáto povinnosť výslovne vyplývala zo znenia zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy, zaviazanej strane spolu s výzvou na uzatvorenie budúcej zmluvy predložiť aj kvalifikovaný návrh na uzavretie budúcej zmluvy,

§ 290ods. 1 Ob

Z, resp. musí oprávnená strana bez toho, aby jej takáto povinnosť výslovne vyplývala zo znenia zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy, zaviazanej strane predložiť písomnú výzvu, ktorá by bola už samotným kvalifikovaným návrhom na uzavretie budúcej zmluvy?

1. Argumentácia dovolateľa použitá v prípade ním nastolených otázok sa premietla do tvrdení žalovaného, že podľa Zmluvy o budúcej zmluve mal žalovaný žalobcu na uzatvorenie zmluvy iba vyzvať, hoc aj ústne, pričom k samotnému podpísaniu realizačnej zmluvy nemuselo dôjsť bezprostredne po výzve, ale aj následne, či už u notára alebo na matrike, prípadne mohla byť zmluva podpísaná a podpisy mohli byť následne uznané za svoje. Za formalistický a nesprávny považuje dovolateľ údajný záver krajského súdu, že spolu s výzvou mal žalovaný žalobcovi predložiť aj kvalifikovaný návrh na uzavretie zmluvy o predaji podniku, resp. žalovaný mal predložiť žalobcovi písomnú výzvu, ktorá by bola už samotným kvalifikovaným návrhom. Podľa názoru žalovaného si odvolací súd výraz ,,výzva na uzatvorenie zmluvy podľa § 293 ods. 1 ObZ" nesprávne stotožnil s výrazom ,,návrh na uzatvorenie zmluvy podľa § 43a OZ" a tvrdí, že krajský súd zmluvu o budúcej zmluve vyložil v rozpore s ust. § 266 ObZ a odoprel autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére, v nadväznosti na čo dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že záväzok žalobcu uzavrieť budúcu zmluvu zanikol ex lege podľa § 292 ods. 3 ObZ dňa
2. júna 2017, pričom správny bol podľa dovolateľa záver súdu prvej inštancie, že záväzok žalobcu uzavrieť so žalovaným budúcu zmluvu nezanikol, nakoľko žalovaný preukázal, že v 90-dňovej lehote od zloženia časti kúpnej ceny žalobcom vyzval žalobcu na uzavretie budúcej zmluvy. Dovolateľ je presvedčený, že výzva žalobcovi mohla byť urobená riadne aj bez súčasného doručenia kvalifikovaného návrhu realizačnej zmluvy, resp. bez toho, aby sama musela byť kvalifikovaným návrhom realizačnej zmluvy.
3. S prihliadnutím na vyššie uvedené konštatovanie dovolateľa považuje najvyšší súd za žiaduce predovšetkým poukázať na to, že v danom prípade vo veci rozhodujúci odvolací súd prihliadal k obsahovému zneniu relevantných ustanovení Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa
4. marca 2017, ktorú koncipoval práve žalovaný, a to najmä k jej čl. II. bodom 2, 3 a 4., z ktorých znenia vyplýva prejav vôle zmluvných strán o tom, akým spôsobom, a v akom časovom horizonte má dôjsť k uzavretiu realizačnej zmluvy. 16.
5. Odvolací súd jedine výkladom predmetných zmluvných ustanovení Zmluvy o budúcej zmluve o predaji časti podniku uzavretej medzi stranami sporu dňa
6. marca 2017 (čl. II bod 2, bod
7. písm. a) a bod
8. písm. a), dospel k záveru, že žalovaný (ako budúci predávajúci) a žalobca (ako budúci kupujúci) budúcu Zmluvu o predaji časti podniku (ktorá podľa § 476 ods. 2 Obchodného zákonníka vyžaduje obligatórne písomnú formu a osvedčené podpisy predávajúceho a kupujúceho) uzavrú (včasným písomným prijatím návrhu, t.j. podpísaním návrhu a osvedčením podpisu druhej zmluvnej strany) v lehote do 90-ich dní (teda do
9. júna 2017) odo dňa zloženia časti kúpnej ceny v sume 10 000 eur (teda odo dňa
10. marca 2017), na čo žalovaný žalobcu vopred vyzve (hoc aj ústne). 16.
11. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, založeného na výklade zmluvných dojednaní, jednoznačne plynie záver, že 90-dňová lehota plynula nielen na vyzvanie žalobcu na uzavretie realizačnej zmluvy, ale aj na jej riadne uzatvorenie. Zmluva je dvojstranný právny úkon skladajúci sa z dvoch jednostranných právnych úkonov, a to návrhu na uzavretie zmluvy (oferta) a prijatia návrhu (akceptácia) a keďže realizačnou zmluvou mala byť zmluva o predaji časti podniku, ktorá má ex lege písomnú formu s úradne osvedčenými podpismi zmluvných strán, je v súdenej veci nepochybný záver krajského súdu, že zmluvnými stranami v zmluve dohodnutej 90-dňovej lehote, t.j. najneskôr do
12. júna 2017, malo dôjsť ku kompletnému (t.j. právne perfektnému) uzavretiu obchodu, a teda k riadnemu podpisu realizačnej zmluvy, s úradne osvedčenými podpismi oboch zmluvných strán. Nie je teda možné stotožniť sa s výkladom dovolateľa, že v danom prípade stačilo, ak v 90-dňovej lehote iba akoukoľvek formou vyzval žalobcu na uzavretie realizačnej zmluvy a ak tento tejto výzve nevyhovel, vznikol žalovanému nárok na započítanie zloženej zálohy na kúpnu cenu časti podniku proti zmluvnej pokute za porušenie povinnosti uzavrieť realizačnú zmluvu v dohodnutej lehote. 16.
13. Dovolateľ je toho názoru, že podľa Zmluvy o budúcej zmluve mal žalovaný žalobcu na uzatvorenie zmluvy iba vyzvať, hoc aj ústne, pričom k samotnému podpísaniu realizačnej zmluvy nemuselo dôjsť bezprostredne po výzve, ale aj následne, či už u notára alebo na matrike, prípadne mohla byť zmluva podpísaná a podpisy mohli byť následne uznané za svoje. Dovolací súd uvádza, že citovaný predpoklad žalovaného ale nie je v rozpore s rozhodnutím odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že v 90-dňovej lehote malo dôjsť k výzve, k predloženiu návrhu zmluvy žalobcovi na preštudovanie, podpis zmluvy i úradné osvedčenie podpisov žalobcu i žalovaného na tejto zmluve. Nie je teda rozhodujúci časový horizont medzi samotnou výzvou, ktorá mohla byť tak v ústnej ako i písomnej forme a uzavretím realizačnej zmluvy, ale samotný okamih uzavretia realizačnej zmluvy v lehote určenej zmluvnými stranami, teda do 90-tich dní (teda do
14. júna 2017) odo dňa zloženia časti kúpnej ceny v sume 10 000 eur, po predchádzajúcej výzve žalovaného. A opäť iba výkladom zmluvných ustanovení, z ktorých vyplýva, že žalovaný žalobcu na uzavretie budúcej zmluvy vyzve, a že žalobca budúcu zmluvu uzatvorí na základe výzvy žalovaného, a preto povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu o predaji časti podniku svedčala žalobcovi až potom, čo ho na to žalovaný vyzval, dospel odvolací súd k predpokladu, že aby žalobca mohol splniť záväzok uzavrieť so žalovaným zmluvu o predaji časti podniku, spolu s výzvou na uzavretie budúcej zmluvy mal žalovaný žalobcovi predložiť (doručiť) aj písomný návrh na uzavretie budúcej zmluvy, resp. výzvu, ktorá by bola už samotným návrhom na uzavretie zmluvy o predaji časti podniku, resp. ak by žalovaný žalobcu len ústne vyzval bez písomného návrhu, (resp. žalovaný by žalobcovi predložil (doručil) len písomnú výzvu, ktorá by nebola samotným návrhom), žalobca by nemal ako splniť záväzok spočívajúci v uzavretí budúcej zmluvy v lehote 90-tich dní odo dňa zloženia časti kúpnej ceny v sume 10 000 eur, pretože by nemal aký návrh (ofertu) písomne prijať, t.j. podpísať osvedčeným podpisom. Dovolateľ ako dovolaciu otázku zásadného významu koncipoval v znení, či musí oprávnená strana zaviazanej strane spolu s výzvou na uzatvorenie budúcej zmluvy predložiť aj kvalifikovaný návrh na uzavretie budúcej zmluvy,

§ 290ods. 1 Ob

Z, resp. či musí oprávnená strana zaviazanej strane predložiť písomnú výzvu, ktorá by bola už samotným kvalifikovaným návrhom na uzavretie budúcej zmluvy, a to bez toho, aby jej takáto povinnosť výslovne vyplývala zo znenia zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy. Zabúda pritom, že práve zo zmluvy vyplýva povinnosť žalovaného (ako budúceho predávajúceho) a žalobcu (ako budúceho kupujúceho) budúcu Zmluvu o predaji časti podniku uzavrieť v lehote do 90-tich dní (teda do 19. júna 2017) odo dňa zloženia časti kúpnej ceny v sume 10 000 eur (teda odo dňa 20. marca 2017), na čo žalovaný žalobcu vopred vyzve. Teda bez ohľadu na formu výzvy, bolo povinnosťou žalovaného najneskôr do 19. júna 2017 zabezpečiť všetky podmienky na to, aby žalobca po tejto výzve (nech už by bola urobená akýmkoľvek spôsobom, a v akomkoľvek čase od zloženia zálohy) mohol pristúpiť k podpisu realizačnej zmluvy, spolu s osvedčením podpisov zmluvných strán, k čomu v súdenej veci nedošlo. Nie je možné prisvedčiť dovolateľovi ani v jeho tvrdení, že na strane odvolacieho súdu došlo k samoúčelnému stotožneniu výzvy a návrhu na uzavretie realizačnej zmluvy. Uvedené vyplynulo práve z neformálnosti výzvy, ktorej sa žalovaný od počiatku dovoláva a ktorá mala predchádzať riadnemu uzavretiu realizačnej zmluvy (ktorá má ex lege písomnú formu s úradne osvedčenými podpismi). Takúto zmluvu nemožno uzavrieť iba ústnou výzvou, ale je nutné, aby jej uzavretiu najneskôr do 19. júna 2017 predchádzalo tiež predloženie písomného návrhu a zabezpečenie možnosti úradného osvedčenia podpisov. Uvedený záver odvolacieho súdu má svoj hmotnoprávny podklad práve v znení čl. II., bodov 3. a 4. zmluvy, ktorú vypracoval žalovaný, a ktorý sám nastavil podmienky uzavretia realizačnej zmluvy ako aj zistenom skutkovom stave. 16.4. Dovolací súd ako nezrozumiteľnú hodnotí námietku dovolateľa, kedy tento tvrdí, že krajský súd zmluvu o budúcej zmluve vyložil v rozpore s ust. § 266 ObZ a odoprel autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére, v nadväznosti načo dospel podľa žalovaného k nesprávnemu právnemu záveru. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že tento sa pred jeho vydaním náležite zaoberal obsahovým znením relevantných ustanovení Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 17. marca 2017, najmä jej čl. II. bodom 2., 3. a 4., práve z ktorých znenia vyplýva autonómny prejav vôle zmluvných strán o tom, akým spôsobom a v akom časovom horizonte má dôjsť k uzavretiu realizačnej zmluvy. 17. Dovolací súd pripomína, že vzhľadom na to, že odpoveď na právnu otázku, od ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá nebola dovolacím súdom ešte vyriešená, je výsledkom výkladu zmluvy o budúcej zmluve, nejde o taký charakter otázky, ktorú mal na mysli zákonodarca v § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP. Dovolací súd nie je oprávnený uskutočňovať výklad medzi stranami sporu uzatvorenej zmluvy, resp. jej jednotlivých ustanovení. Taktiež dovolací súd nemôže posudzovať, či konkrétne zmluvné dojednanie je, alebo nie je určité prípadne, či je zrozumiteľné, alebo nie. K tomu dovolací súd len poznamenáva, že samotný výklad zmluvy (vrátane jej príloh) a v nej dojednaných pojmov, ako aj naplnenie predpokladov ich existencie, či posúdenie povahy týchto úkonov, predstavuje zisťovanie obsahu zmluvy ako súčasť skutkového stavu veci, a teda nejedná sa o preskúmavanie správnosti alebo nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (k tomu viď aj sp. zn. 4Obdo/45/2017). 17.1. Rovnako tak v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/27-28/2019 dovolací súd uviedol, že „pokiaľ súd zisťuje obsah zmluvy, a to aj za pomoci výkladu prejavov zmluvných strán v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rieši skutkové otázky. Výsledkom tejto činnosti súdu sú skutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové závery súdu. Hodnotiaci skutkový záver súdu tvoriaci podstatu tohto výsledku, nemožno považovať za právne posúdenie. Pri riešení skutkovej otázky sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo, alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté. Pokiaľ súd na základe výsledkov dokazovania zisťuje obsah právneho úkonu, oboznamuje sa s tým, čo a ako je v právnom úkone vyjadrené a v spojitosti s tým posudzuje určitosť a zrozumiteľnosť vyjadrenia vôle zmluvných strán, sú výsledkom tohto zisťovania skutkové závery". 17.2. V nadväznosti na uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaného nie je zamerané na riešenie právnych otázok, hoci v texte dovolania uviedol, že právnou otázkou je interpretácia zákonnej požiadavky doručenia výzvy spolu s návrhom na uzavretie realizačnej zmluvy. Naopak, z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ nesúhlasí predovšetkým so skutkovými (a nie s právnymi) závermi súdov nižšej inštancie. Posúdenie Zmluvy o budúcej zmluve o predaji časti podniku uzavretej medzi stranami sporu dňa 17. marca 2017 a posúdenie z nej vyplývajúcich podmienok uzavretia budúcej realizačnej zmluvy môže byť predmetom len konkrétneho sporového konania. V skutočnosti ide o zisťovanie obsahu zmluvy ako súčasť skutkového stavu veci a nie o právne posúdenie veci (rovnaký záver bol vyslovený v uznesení najvyššieho súdu zo dňa 31. júla 2018 sp. zn. 4Obdo/45/2017, ktorý bol úspešne podrobený testu ústavnosti v uznesení ústavného súdu zo dňa 15. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 123/2020). 17.3. Dovolací súd zároveň poukazuje na záver vyslovený ústavným súdom v uznesení zo dňa 15. apríla 2020 sp. zn. III. ÚS 123/2020, v zmysle ktorého „podľa názoru ústavného súdu už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej zovšeobecnenia" (viď bod 25. predmetného uznesenia). Argumentácia žalovaného obsiahnutá v jeho dovolaní, napriek snahe o jej všeobecnú formuláciu, predmetný atribút zovšeobecnenia nespĺňa. Otázka, ktorej vyriešenia sa žalovaný domáha, je výlučne otázkou individuálneho právneho posúdenia prejednávanej veci, je závislá výlučne na interpretácii textu konkrétnych ustanovení zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 17. marca 2017 (najmä jej čl. II. bodov 2., 3. a 4.) a zisteného skutkového stavu. 17.4. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že meritórne preskúmanie dovolania žalovaného je vylúčené, keďže právna úprava vzhľadom na jednoznačné znenie ustanovení § 421 a § 432 CSP nepripúšťa posudzovanie skutkových otázok v dovolacom konaní. Dovolanie žalovaného je preto v tejto časti procesne neprípustné. 18. V rámci podaného dovolania žalovaný napadol aj II. a III. výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak vo vzťahu k uvedenému žalovaný nepredostrel žiadnu dovolaciu argumentáciu. 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa § 447 písm.
3. c)CSP, odmietol. 20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (ust. § 451 ods. 3 veta druhá CSP). O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.