5 Cdo 96/2000 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci ţalobcov 1/ L. Ď., bývajúcej v R., 2/ I. Ď., bývajúceho v M., 3/ L. M., bývajúceho v Ţ., 4/ C. M., bývajúceho v D., okres Ú., 5/ J. Č., bývajúcej v Ţ., zastúpenej opatrovníčkou S. H., bývajúcou v Ţ., 6/ M. K., bývajúcej v Ţ., 7/ A. R., bývajúcej v Ţ., 8/ I. B., bývajúcej v Ţ., 9/ I. Š., bývajúcej v Ţ., 10/ S. M., bývajúceho v Ţ., 11/ J. M., bývajúceho v Ţ., ţalobcovia 10/, 11/ zastúpení JUDr. M. B., advokátkou v Ţ., proti ţalovaným I/ Š. K., bývajúcemu v Ţ., II/ P. K., bývajúcemu v M., III/ V. O., bývajúcej v S., IV/ M. H., bývajúcej vo V., V/ V., S., o zaplatenie 1 886 986,70 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde v Ţiline pod sp.zn. 12 C 44/96, o dovolaní ţalobcov 10/, 11/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
- októbra 1997 sp.zn. 7 Co 1267/97, rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
- októbra 1997 sp.zn. 7 Co 1267/97 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : 5 Cdo 96/2000 2 Okresný súd v Ţiline rozsudkom z
- októbra 1996 č.k. 12 C 44/96 – 65 zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali, aby ţalovaným bola uloţená povinnosť zaplatiť im finančnú čiastku, predstavujúcu podiel ich právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch. Mal za to, ţe povinnosť určená v rozhodnutí bývalého Štátneho notárstva v Ţ. sa viazala na osobu F. K., toto neprešlo na právnych nástupcov – ţalovaných I/ aţ IV/ a potom, ak nehnuteľnosti, ktoré títo zdedili po svojom právnom predchodcovi F. K., ktoré následne predali, resp. im boli vyvlastnené nemôţu zakladať ich povinnosť vyplatiť ţalobcom získanú finančnú protihodnotu. Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcov 1/, 2/, 3/, 8/, 9/, 10/ a 11/ rozsudkom z
- októbra 1997 sp.zn. 7 Co 1267/97 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň samostatným výrokom pripustil dovolanie. Výrok o pripustení dovolania odôvodnil tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to v otázke, či povinnosť právneho predchodcu ţalovaných I/ aţ IV/, vyplývajúca z rozhodnutia krajského súdu o rozdelení náhrady v prípade scudzeniach zdedených pozemkov v budúcnosti prešla na základe dedenia na samotných ţalovaných I/ aţ IV/. Sám bol toho názoru, ţe povinnosť dediča, ktorý majetok poručiteľa prevzal, uspokojiť dedičské práva spoludedičov – vyplatiť im prípadné dedičské spolupodiely, mohla byť časovo odsunutá – podmienená len za predpokladu, ţe táto i konkrétne bola v dedičskom rozhodnutí i určená. Týmto spôsobom však v prejednávanej veci, v dedičskom konaní po poručiteľovi J. K., konkrétna povinnosť stanovená nebola. Nemohla sa potom ani stať právom, ktoré by či uţ ako pohľadávka mohla prejsť na právnych nástupcov po rodičoch ţalobcov, resp. ako povinnosť ţalovaných ako právnych nástupcov po preberateľovi F. K.. Za ţivota právneho predchodcu ţalovaných F. K., pozemky, ktoré boli predmetom dedičského konania po J. K. scudzené neboli a i z tohto dôvodu (keďţe v čase smrti poručiteľa povinnosť neexistovala) nemohla byť predmetom prechodu na právnych nástupcov po F. K.. 5 Cdo 96/2000 3 Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia 10/ a 11/. Navrhli, aby dovolací súd tento rozsudok ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietali nesprávne právne posúdenie veci. Poukazovali predovšetkým na to, ţe smrťou dlţníka, v prejednávanej veci preberateľa dedičstva F. K., povinnosť určená rozhodnutím štátneho notárstva, resp. súdu nezanikla, pretoţe toto plnenie sa neviazalo výlučne na jeho osobu, ale v zmysle ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka prešlo na jeho dedičov. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p., a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto však zo súdneho spisu nevyplývajú. V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 písm.a/ O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v dôvodoch rozhodnutia vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu. To znamená, ţe dovolatelia boli oprávnení napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť napadnutého rozsudku len vo vzťahu k tej otázke zásadného právneho významu, pre ktorú pripustil odvolací súd dovolanie. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. 5 Cdo 96/2000 4 Podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka smrťou dlţníka povinnosť nezanikne, ibaţe jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlţník. V danom prípade je nepochybné, ţe na základe rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Ţ. z
- júna 1963 sp.zn. D 614/64 preberateľom majetku po poručiteľovi J. K. sa stal jeho syn F. K. bez povinnosti vyplatiť odstupujúcich dedičov. V dôsledku odvolania ostatných dedičov Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
- novembra 1964 sp.zn. 7 Co 754/64 napadnuté uznesenie potvrdil avšak s tým, ţe v prípade scudzenia pozemkov za náhradu sa táto náhrada rozdelí v rovnakom pomere medzi všetkých dedičov. Podľa dôvodov tohto rozhodnutia takto bude ostatným dedičom zaistený nárok na výplatu z dedičstva (v prípade scudzenia označených pozemkov), pretoţe bez tohto doplnku by si v budúcnosti nemohli uplatňovať ţiaden nárok, keďţe podľa uznesenia štátneho notárstva by ich nárok zanikol. V prejednávanej veci (v súvislosti aj s vymedzenou dovolacou otázkou) sporným teda ostal výklad výrokovej časti súdneho rozhodnutia, konkrétne, či a aké práva a povinnosti z neho vyplývajú pre právnych nástupcov po poručiteľovi F. K.. Pre posúdenie tejto právnej otázky zásadného významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, povaţoval dovolací súd za rozhodujúci obsah právoplatných rozhodnutí bývalého štátneho notárstva a krajského súdu a cieľ nimi sledovaný, t.j. spravodlivé vysporiadanie ustupujúcich dedičov s prihliadnutím na podmienky a okolnosti, za ktorých k tomuto vysporiadaniu došlo. Z rozhodnutia bývalého štátneho notárstva je zrejmé, ţe prakticky jediným a rozhodujúcim aktívom po zomrelom poručiteľovi bola poľnohospodárska pôda, o ktorej je všeobecne známe, ţe je výrobným faktorom, ktorý sa nespotrebúva a pri riadnom uţívaní ani neopotrebúva. Dôvodne preto moţno predpokladať, ţe dedičia po poručiteľovi si uvedomovali jej jedinečnosť a hodnotu, a ţe len v dôsledku vtedajších právnych úprav ukladajúcich členovi druţstva povinnosť zdruţiť pozemky do spoločného druţstevného hospodárenia a presadzujúcich nadobúdanie pôdy v dôsledku dedenia len jedným z dedičov (§ 23 ods. 1 zák.č. 49/1959 o jednotných roľníckych druţstvách a § 40 zák.č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom), 5 Cdo 96/2000 5 rešpektovali také vysporiadanie dedičstva, pri ktorom sa výlučným vlastníkom všetkej pôdy stal len jeden z nich – právny predchodca ţalovaných 1/ aţ 4/. Pokiaľ krajský súd v dôsledku odvolania ustupujúcich dedičov poţadujúcich poskytnutie náhrady pre prípad, ţe v budúcnosti dôjde k scudzeniu pôdy, a to rozdelením vyplatenej náhrady podľa výšky dedičských podielov, túto poţiadavku akceptoval a potvrdil ju právoplatným rozhodnutím, mohli ustupujúci dedičia, spoliehajúc sa na právoplatné rozhodnutie orgánu štátu nadobudnúť presvedčenie o spravodlivom vysporiadaní dedičstva. Rozdelenie náhrady za pôdu, ktorá pripadla do výlučného vlastníctva jednému z dedičov, v prípade jej scudzenia medzi ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov, predstavovalo, vzhľadom na uţ uvedené okolnosti, za ktorých k tejto úprave vysporiadania došlo, spravodlivú alternatívu takému vysporiadaniu dedičstva (najmä z hľadiska hodnoty pôdy v čase jej scudzenia, ovplyvňujúcu dohodnutú náhradu), pri ktorom by predmet dedičstva pripadol do podielového spoluvlastníctva dedičov podľa výšky ich dedičských podielov. Vzhľadom na podmienku scudzenia pôdy v budúcnosti je zrejmé, ţe právo na náhradu nebolo obmedzené len na osoby ustupujúcich dedičov, ale sa malo týkať aj ich právnych nástupcov, a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť poskytnúť náhradu sa netýkala len toho dediča, ktorému pripadla pôda do výlučného vlastníctva ale aj tých jeho právnych nástupcov, ktorí sa stanú jej vlastníkmi a pripadne im náhrada za pôdu v prípade jej scudzenia. Dôvera občanov v právo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím patrí medzi základné istoty, na ktoré sa moţno v demokratickom a právnom štáte spoliehať. Pretoţe Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 11 Ústavy Slovenskej republiky takýmto štátom, nemôţe byť takáto dôvera právnych nástupcov ustupujúcich dedičov v predmetnej veci sklamaná. Rozhodnutie o vysporiadaní dedičstva v prejednávanej veci, so zreteľom na jeho obsah, moţno povaţovať za obdobu (analógiu) zmluvy (dohody), ktorá zakladajúc majetkové právo zaväzuje nielen jej účastníkov, ale aj ich právnych nástupcov, a ktorá im umoţňuje domáhať sa práv, resp. nárokov ňou zaloţených, ak sa stanú splatnými. I keď v rozhodnutí sa neuvádzala konkrétna výška náhrady ustupujúcim dedičom (a ani sa uvádzať nemohla, lebo vzhľadom na to, ţe 5 Cdo 96/2000 6 sa mala odvíjať od skutočne poskytnutej náhrady za pôdu v čase jej scudzenia a nie od jej hodnoty ako predmetu dedičstva, sa mohla stať známou aţ v budúcnosti), bola určená takým spôsobom, ktorý pri splnení v ňom uvedenej podmienky umoţňoval jej vyčíslenie bez akýchkoľvek pochybností. So zreteľom na uvedené posúdenie veci odvolacím súdom v otázke po právnej stránke zásadného významu nebolo správne, preto dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2003 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: