1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. O. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") zo 6. decembra 2018, sp. zn. 5T/52/2016 bol obvinený C. O. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona nezistiac žiadnu poľahčujúcu okolnosť
Trestného zákona a žiadnu priťažujúcu okolnosť
Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, pre výkon ktorého ho
2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1 písm. a) Trestného zákona uložil súd prvého stupňa obvinenému aj trest prepadnutia veci a to: - jeden mobilný telefón značky Samsung, čiernej farby, IMEI: XXXXXX/XXXXXXXX/X a SIM karta k nemu T-COM číslo XXXXXXXXXXXXXXXXXX-XL, - jeden mobilný telefón značky Nokia 6210, čiernej farby, IMEI: XXXXXX/XX/XXXXXX/X a SIM karta EASY, - 19 ks blistre lieku Naposim so 190 tabletami, - 1 ks drevená fajka, - 1 ks kovová fajka, - 1ks digitálna váha, - 8 ks bielych tabliet s obsahom anabolického steroidu, - 8 ks svetlomodrých tabliet s obsahom anabolického steroidu, - 1 ks plastová liekovka, ktoré sa nachádzajú, v úschove Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, Kalvárska ulica číslo 2, zapísané v knihe zaistených vecí pod poradovým číslo 23/16 s tým, že
5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Zároveň okresný súd uložil obvinenému
1 Trestného zákona, 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na 2 (dva) roky. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením zo 6. júna 2019, sp. zn. 4To/26/2019
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený C. O., prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Petra Križana, advokáta so sídlom v Nitre, Štefánikova trieda 2/3, vo svoj prospech dovolanie, a to z dôvodov
1 písm. c), písm.
2 písm.
j) Trestného zákona (na viacerých osobách) dôvodil, že
názoru niektorých sudcov, ako aj judikatúry, predaj drog viacerým osobám nie je možné právne kvalifikovať v zmysle § 172 ods. 2 písm.
kvalifikovanej skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, je definovanie (právne posúdenie) znakov základnej skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, ak by totiž bolo určité konanie zahrnuté už v znakoch základnej skutkovej podstaty, nebolo by možné, to isté konanie, považovať aj za znak kvalifikovanej skutkovej podstaty, pretože to spomínané ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona vylučuje. Vyjadril názor, že pojem „predá" omamnú látku, psychotropnú látku a podobne (ďalej len „droga"), je znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu
1 písm.
1 písm.
názoru dovolateľa, že nepostihuje predaj viacerých dávok drogy viacerým osobám (je nesporné a logické, že ak zákonodarca postihuje predaj jednej dávky drogy jednej osobe, postihuje aj predaj viacerých dávok drogy viacerým osobám), čo obvinený považoval za bežnú legislatívnu techniku zákonodarcu, ktorý pomerne často stanovuje rozsah činu (minimálnu hranicu) v jednotnom čísle, napríklad pri trestnom čine krádeže
1 Trestného zákona, či trestnom čine sprenevery
1 Trestného zákona stačí (z hľadiska predmetu útoku) na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti aj prisvojenie si, čo i len jednej cudzej veci (vyjadrené zákonodarcom „prisvojí si cudziu vec"), avšak to nič nemení na tom, že predmetom útoku môže byť aj viacero cudzích vecí, a preto z hľadiska základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže, či sprenevery je ľahostajné, či si páchateľ prisvojil jednu alebo viacero cudzích vecí, pričom ak ich súhrnná hodnota neprekročí zákonom stanovený rozsah uvedený v kvalifikovanej skutkovej podstate, pôjde stále len o základnú skutkovú podstatu trestného činu krádeže či sprenevery. Obdobne je to tak,
názoru obvineného, aj s predajom drog, pri ktorých základná skutková podstata a ani výklad pojmu „predá", nijako neobmedzuje počet kupujúcich. Na tomto podklade zhrnul, že za predaj drog je potrebné „
jeho názoru" považovať predaj aspoň jednej dávky drogy bližšie neobmedzenému množstvu kupujúcich, ktorých môže byť viacero (ľubovoľné množstvo), avšak môže byť aj jeden znak základnej skutkovej podstaty „predá", teda zahŕňa celú škálu konaní od jednorazového predaja jednej dávky drogy jednej osobe (prípadne viacerým osobám), cez predaj drog dílerským spôsobom (predávanie dávok viacerým osobám, a to prípadne aj viacerých dávok), či predaj drog tzv. komisionálnym spôsobom predaja (výrobca drog prenechá tovar distribútorovi s tým, že distribútor drogy predá konzumentom pre výrobcu za určitú províziu). To ale potom,
názoru dovolateľa, znamená, že predaj drog viacerým osobám (napríklad konzumentom) je už zahrnutý v znaku základnej skutkovej podstaty trestného činu
1 písm. c) Trestného zákona, a to v znaku „predá" a jeho konanie preto nie je možné právne kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin
1 písm. c), ods. 2 písm.
názoru obvineného, privileguje (v zmysle ochrany) niektoré skupiny kupujúcich [napríklad chránené osoby
2 písm. d) Trestného zákona, či osoby mladšie ako 15 rokov
3 písm. b) Trestného zákona] tak, že predaj drog tomuto okruhu osôb je okolnosťou opodstatňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby (teda kvalifikovanej skutkovej podstaty). Skutočnosť, že zákonodarca vyčlenil niektoré skupiny osôb z „balíka" kupujúcich však nijakým spôsobom nespochybňuje,
názoru obvineného, to, že podstatou predaja je predaj tovaru neobmedzenému okruhu zákazníkov, pričom zákonodarca privileguje niektoré skupiny osôb nie z hľadiska ich počtu, ale najmä z hľadiska ich postavenia, stavu, či veku. Na tomto podklade potom obvinený ďalej zhrnul, že predaj drog viacerým osobám bez ďalšieho je potrebné právne kvalifikovať len
základnej skutkovej podstaty zločinu
1 písm. c) Trestného zákona, pretože tento znak je zahrnutý už v znakoch základnej skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Obvinený v podanom dovolaní ďalej uviedol, že na kvalifikačné kritérium
j) Trestného zákona (na viacerých osobách) je možné nazerať aj z iného pohľadu a to v tom smere, že zmysel predložky na viacerých osobách je naplnený iba vtedy, ak nesú negatívne následky spáchania trestného činu aspoň tri osoby, pričom typickým príkladom, kedy možno konštatovať spáchanie trestného činu na viacerých osobách je napríklad vražda či znásilnenie aspoň troch osôb, zobratie aspoň troch rukojemníkov, alebo únos viacerých osôb, kedy je ujma na právach týchto osôb evidentná. V tejto súvislosti potom namietal, že v trestnom stíhaní v drogových veciach osoby kupujúce drogy nevystupujú v procesnom postavení poškodených, ale v procesnom postavení svedkov, čo vyplýva aj z praxe orgánov činných v trestnom konaní, čím nie je dôvod kupujúcich považovať automaticky za poškodených, keďže hoci pri predaji drog ide o tzv. „čierny obchod", vystupujú v ňom účastníci (kupujúci a predávajúci) na základe prejavu vzájomnej a súhlasnej vôle, pričom kupujúci samotnou kúpou drogy neutrpí ujmu na akýchkoľvek svojich právach, preto apriori bez toho, aby to bolo preukázané, nemožno konštatovať, že každý kupujúci je liečiacou sa drogovo závislou osobou, a teda túto okolnosť považovať za kvalifikačné kritérium
ustanovenia § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, sekundárne tiež nemožno,
názoru obvineného, automaticky spájať kúpu drogy s jej následnou aplikáciou, a teda vznikom, čo i len do úvahy prichádzajúcej ujmy na zdraví kupujúcich, zároveň platí, že nemožno tú istú osobu považovať aj za poškodeného aj za páchateľa trestnej činnosti, pritom práve identickým momentom - kúpou a následnou držbou drogy - sa sám dopúšťa úmyselného trestného činu. Skutočnosť, že predávajúci drogy predáva viacerým osobám (teda zohľadniť vyššiu závažnosť jeho konania), možno najmä prostredníctvom subsumpcie konania pod pojem spáchanie činu „vo väčšom rozsahu"
2 písm. e) Trestného zákona, samozrejme za predpokladu, že sa preukáže, že dealerstvom sa predávajúci obohatil aspoň o sumu 2.660 Eur. V tejto súvislosti vyjadril dovolateľ názor, že je mimoriadne prísne, aby páchateľ, ktorý predal trom užívateľom cigaretu marihuany, bol sankcionovaný trestom odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby 10-15 rokov s tým, že v prípade akceptácie predkladanej právnej kvalifikácie „iba"
1 Trestného zákona rozpätie trestnej sadzby 3-10 rokov trestu odňatia slobody poskytuje súdu dostatočné mantinely na uloženie spravodlivého trestu. V tejto súvislosti obvinený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tdo/75/2012, z ktorého vyplýva (str. 6 odôvodnenia uznesenia), že na naplnenie znakov trestného činu spáchaného závažnejším spôsobom konania s naplnením kvalifikačného znaku na viacerých osobách by musel byť predmetom útoku človek, preto najvyšší súd v tomto prípade kategoricky zamietol možnosť spáchania trestného činu krádeže na viacerých osobách. Osobitný kvalifikačný pojem
j) Trestného zákona by bolo možné,
názoru obvineného, aplikovať v prípade, ak by bol trestný čin spáchaný proti životu, zdraviu jednotlivých osôb, respektíve zásahom do ich telesnej integrity, keďže v takomto prípade by bol predmetom útoku človek. Namietal ďalej, že aj keď so súdmi nižšieho stupňa ustálenej skutkovej vety plynie, že mal minimálne od novembra 2014 za účelom získania finančného profitu zadovažovať a následne predávať omamné látky (marihuanu) viacerým drogovo závislým osobám v meste Nitra, v rámci súdneho konania nebolo preukázané, že skutkovú podstatu tak, ako je uvedená, naplnil, respektíve trestný čin spáchal na viacerých osobách. V dôvodoch podaného dovolania ďalej vyjadril názor, že svojím konaním nenaplnil ani kvalifikačné kritérium
b) Trestného zákona (po dlhší čas) a takéto konanie mu nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Uviedol, že jediný svedok, z výpovede ktorého možno usudzovať, že súd prvého považoval za preukázané kvalifikačné kritérium „po dlhší čas" je K. H. (strana 12 rozsudku súdu prvého stupňa). Jeho svedeckú výpoveď však považoval obvinený za nedôveryhodnú, keďže je v rozpore s jeho výpoveďou pred vznesením obvinenia, a to napriek tomu, že k výsluchu svedka po vznesení obvinenia došlo hneď na druhý deň, navyše vo výpovedi po vznesení obvinenia dotknutý svedok (K. H.) uviedol, že nikdy od obvineného marihuanu nekupoval. Poukazujúc na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra 2009, sp. zn. 23To/121/2009, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, obvinený namietal, že doba páchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
2 písm.
názoru dovolateľa, dodržaný postup pri rekognícii ani v tom, že svedok mal byt' pred ukázaním podozrivej osoby vyzvaný orgánmi činnými v trestnom konaní, aby osobu opísal. Vzhľadom na to, že úkon rekognície vykazuje množstvo podstatných vád bolo potrebné tento dôkaz považovať,
názoru obvineného, za absolútne neúčinný, navyše z výsluchu dotknutého svedka z
názoru dovolateľa potvrdzuje, že obvinený nikdy s marihuanou neobchodoval, pritom na hlavnom pojednávaní konanom
názoru obvineného, muselo ovplyvniť jeho schopnosť reprodukovať skutočnosť. Svedok H. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že si chodieval po marihuanu k obvinenému do práce v F., kde mal obvinený
svedkovho vyjadrenia pracovať v nejakej firme, avšak toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, keďže v F. nikdy v žiadnej firme nepracoval, posledné tri roky pracoval vo firme M. R., s.r.o., ktorá sídli v mestskej časti X. - H., t. j. na úplne inej strane mesta X., navyše na hlavnom pojednávaní konanom 20. decembra 2016 len potvrdil, že obvinený je konzumentom drog (čo sám obvinený nespochybňuje), pričom si mali párkrát spolu zafajčiť, viac marihuany u neho nevidel, čo
názoru obvineného potvrdzuje, že nikdy s marihuanou neobchodoval. Výsluch dotknutého svedka považoval obvinený zároveň za nezákonný a nepoužiteľný v trestnom konaní z dôvodu jeho závislosti na drogách a užívaní týchto drog aj v čase bezprostredne predchádzajúcom úkonom trestného konania, okrem toho spomínaný svedok (H. Y.) nebol po vznesení obvinenia vypočutý, a preto mal byť tento dôkazný prostriedok vylúčený z trestného spisu. Poukazujúc na rozhodnutie zverejnené v publikácii „Zo súdnej praxe" pod číslom 54/2001 uviedol, že podstatnou chybou konania je aj situácia, keď súd opiera svoje skutkové zistenia a právne závery o dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom konaní neboli vykonané zákonom predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred súdom neboli sanované. K výsluchom ďalších svedkov, a to H. O., R. R., H. J., Mgr. H. G. a U. R. uviedol, že ani jeden z nich nepreukázal páchanie trestnej činnosti jeho osobou, práve naopak z ich výpovedí vyplýva, že si od neho marihuanu nikdy nekupovali, respektíve ani nemajú vedomosť, že by sa takejto činnosti vôbec venoval, svedok H. J. na hlavnom pojednávaní nepotvrdil, že by obvinený mal spáchať skutok kladený mu za vinu. Hodnotenie dôkazov okresným a krajským súdom vykazuje,
názoru obvineného, znaky svojvôle. V podanom dovolaní obvinený ďalej namietal, že návrh na vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky z
názoru dovolateľa, iba stroho odkázal na obsah spisového materiálu a v podstate kopíroval návrh prokurátora. V tejto súvislosti obvinený zdôraznil, že pokiaľ bol príkaz vydaný na základe operatívneho spisu, už podaním z
názoru dovolateľa, účinné. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PL. ÚS 8/06 a Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp zn. PL. ÚS 10/2014-29. Obvinený taktiež namietal nezákonnosť znaleckého posudku obsahujúceho rozbor jeho moču, keďže z jeho obsahu plynie, že papierová obálka predložená na skúmanie s popisom „vzorka moču označená ako C. O. X.X.XXXX" obsahovala prasknutú skúmavku bez označenia so vzorkou moču s objemom približne 4 ml, pričom vzorka moču bola čiastočne vyliata do plastového vrecka. Z uvedeného je,
názoru dovolateľa zrejmé, že došlo k poškodeniu vzorky moču, ktorá bola nedostatočne označená a
všetkého kontaminovaná, a preto nebola vhodná na skúmanie, pričom zároveň existuje pochybnosť, či to bola vôbec vzorka moču jeho, preto by aj tento dôkazný prostriedok mal byť,
jeho názoru, vylúčený z trestného spisu a vzorka ani nemala byť podrobená znaleckému skúmaniu. Obvinený ďalej v podanom dovolaní dôvodil, že
súdmi nižšieho stupňa ustálenej skutkovej vety mal mať na základe nezákonne vykonanej domovej prehliadky v sklenenom pohári 1-2 obvyklé jednotlivé dávky drogy, v malej plastovej krabičke 1-2 obvyklé jednotlivé dávky drogy, v druhej malej plastovej krabičke minimálne 3 obvyklé jednotlivé dávky drogy (marihuany), vzhľadom ale na to, že Trestný zákon neurčuje pri jednotlivých druhoch drog, čo sa rozumie pod obvykle jednorazovou dávkou drogy, tento právny pojem bol definovaný súdnou praxou, pričom pri marihuane sa vychádza z priemernej hmotnosti tabakovej cigarety (0,5 g) s tým, že množstvá nedosahujúce túto hmotnosť sa považujú za zbytkové množstvá drogy (či stopové množstvá drogy), ktoré nemajú byť predmetom trestnoprávneho postihu. V tomto kontexte potom poukázal na obsah uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/104/2016. Vzhľadom na skutočnosť, že u obvineného bolo zaistené technické konope, na základe žiadneho z vykonaných dôkazov nebolo,
jeho názoru, možné ustáliť, čo mal v skutočnosti poskytovať a či išlo o látku, ktorú v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. a ustálenej rozhodovacej praxe bolo možné vzhľadom na množstvo účinnej látky THC považovať za omamnú látku, tak ako mu je to kladené za vinu, keďže z výpovedí svedkov nemožno bez pochybností dospieť k záveru, že mal poskytovať marihuanu a nie technické konope a že svedkovia vedeli rozpoznať rozdiel medzi technickým konope a marihuanou s vyšším obsahom THC, ktorá je drogou. Obvinený ďalej vyčítal súdu prvého stupňa, že na hlavnom pojednávaní, na ktorom vyhlásil a odôvodnil v krátkosti napadnutý rozsudok, v rámci toho konštatoval, že neverí, že zadržaný kokaín a jeho množstvo 98 obvyklých dávok mal obvinený pre vlastnú spotrebu. V tejto súvislosti potom ešte poukázal na obsah uznesenia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/65/2010, z ktorého plynie nesprávnosť poukazovania na absolútnu omamnú látku, keďže takýto pojem nevyplýva z ustanovení § 135 Trestného zákona, § 171 Trestného zákona a ani § 172 Trestného zákona, takúto látku si nekupuje ani koncový konzument, ktorý nemá možnosť si zistiť v akej konkrétnej kvalite konkrétnu omamnú látku kupuje. Obvinený preto takýto postup v prejednávanej veci považoval za hrubé nerešpektovanie zákona a poukázal ešte na to, že kokaín bol kupovaný spoločne. Poukazujúc na rozhodnutie ESĽP vo veci Breukhoven proti Českej republike vytýkal ďalej súdu prvého stupňa nevykonanie, napriek riadnemu návrhu, výsluchu svedka O. E. dôvodiac jeho dlhodobým pobytom v zahraničí, keďže tento svedok bol určite minimálne na sviatky doma, čo plynie z jeho facebookového profilu s tým, že aj keby bol v zahraničí, okresný súd mal možnosť vypočuť ho dožiadaním. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. II. ÚS 61/94, III. ÚS 95/97, III. ÚS 173/2002, I. ÚS 549/2000), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6To/6/2011, Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, II. ÚS 46/2015, I. ÚS 311/2017 namietal, že
jeho názoru mu mali súdy nižšieho stupňa priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona], keďže v mieste trvalého bydliska má dobrú povesť, Mestská polícia Nitra neeviduje voči jeho osobe žiadne priestupkové konanie, z miesta pracoviska je tak isto hodnotený kladne, jeho pracovná morálka je uspokojivá, raz bol postihnutý pre priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, do rozporu so zákonom sa dostal dvakrát, ale hľadí sa na neho ako keby nebol odsúdený, v čase rozhodovania súdom nižšieho stupňa bol riadne zamestnaný vo firme Y. R., s.r.o., výživné platil pravidelne, s deťmi sa stretával a riadne sa o ne staral, počas prepustenia z väzby sa riadne správal, probáciu zvládol nadštandardne s tým, že v jeho prípade okresný súd vzhliadol výnimočnú okolnosť, v dôsledku čoho bol aj prepustený z väzby, keďže už samotná jeho väzba začala pôsobiť na zdravotný stav jeho syna R. O., nar. XX. H. XXXX (čo preukázal prílohami) s tým, že počas jeho pobytu na slobode sa obvinenému podarilo tento negatívny stav maloletého dieťaťa zastaviť a jeho zdravotný stav sa zlepšil, avšak žiadnu z týchto skutočností okresný ani krajský súd nezobrali pri ukladaní trestu do úvahy, pritom nie je vylúčené, aby súd priznal poľahčujúcu okolnosť aj vtedy, ak páchateľ už bol v minulosti odsúdený pre iný trestný čin, ak je preukázané, že páchateľ po odpykaní predchádzajúceho trestu viedol riadny život, pričom prihliadnuť je potrebné najmä na povahu spáchaných trestných činov, časový odstup od ich spáchania a podobne. Poukazujúc opätovne na existenciu výnimočných okolností v jeho prípade, ktoré opodstatňovali jeho prepustenie z väzby, na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, spisová značka 5To/131/2019 zaoberajúce sa individualizáciou trestu, znenie ustanovenia § 34 ods. 3 Trestného zákona, na skutočnosť, že má 3 maloleté deti, na právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, namietal, že v jeho prípade bolo namieste použitie mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 Trestného zákona, keďže výnimočnosť okolností opodstatňujúcich mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby môže spočívať aj v potrebe starostlivosti o osoby, ktoré sú na páchateľa trestného činu odkázané výživou alebo výchovou (primerane R 3/1970), pritom nevyužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona môže predstavovať nedostatočnú individualizáciu trestu (primerane rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 311/2017). V tejto súvislosti poukázal ešte na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 2027/17, ktoré presne špecifikuje a poukazuje na stav, v akom sa momentálne nachádza. S odkazom na rozhodnutia ESĽP vo veciach Wagner a J. M. W. L. proti Luxembursku, Mennesson proti Francúzsku, Anayo proti Nemecku, Gozum proti Turecku a autoritatívny výklad Výboru pre práva dieťaťa namietal, že vždy, keď je rozhodované s dopadom na konkrétne dieťa, rozhodovací proces musí zahrňovať posúdenie možného dopadu na dotknuté dieťa a z odôvodnenia rozhodnutia musí byť jasné, že najlepší záujem dieťaťa bol vzatý do úvahy. Poukazujúc ďalej na § 61a Trestného poriadku, vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenského súdy, ako aj na inštrukciu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 37/2014, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 4 Ndt /11/2017, dovolateľ argumentoval, že došlo k porušeniu jeho práv, keďže okresný súd vykonal minimálne hlavné pojednávanie z 20. decembra 2016 bez využitia nahrávacieho zariadenia. V tomto kontexte doplnil, že pokiaľ súd vykoná hlavné pojednávanie bez použitia nahrávacieho zariadenia, považuje sa takýto postup sudcu za dôvod na jeho vylúčenie z prejednávanej veci, preto okresný súd rozhodol v nezákonnom zložení, keďže takýto postup zákonného sudcu (vykonanie hlavného pojednávania bez jeho nahrávania) je dôvodom pre jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil, že z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g),
2 Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/26/2019 zo
1 Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky prikázal Krajskému súdu Nitra, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. V doplnení podaného dovolania poukazujúc na R 18/2015, rozhodnutia Okresného súdu Nitra, sp. zn. 5T/52/2016, Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 311/2017, namietal nepoužite ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona v jeho prípade, keďže súd prvého stupňa o existencii výnimočnej okolnosti v jeho prípade meritórne rozhodol (pri rozhodovaní o väzbe), avšak táto skutočnosť nebola premietnutá do konečného rozhodnutia súdu vo veci samej. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej tiež „prokurátor"), ktorý v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 Trestného poriadku. Vo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa nezákonnosti výpovedí svedkov, či ich nedostatočnej preukaznej hodnoty prokurátor uviedol, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, ani ich neúplnosť, či nesprávne hodnotenie dôkazov a podobne, preto tieto skutočnosti dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku nenapĺňajú. Prokurátor sa nestotožnil ani s tvrdením obvineného v tom smere, že skutok, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, nespĺňa kvalifikačné kritérium „po dlhší čas" a „na viacerých osobách", keďže z opisu skutku uvedeného v rozsudku okresného súdu,
názoru prokurátora, nepochybne vyplýva, že obvinený odovzdal najmenej štyrom osobám omamnú látku na účel konečnej spotreby, pričom páchanie skutku po dlhší čas bolo preukázané hlavne výpoveďami svedkov, ktorí si od obvineného drogy kupovali, alebo im ich poskytol bezodplatne. Všetky vytýkané nedostatky prípravného a súdneho konania boli krajským súdom,
názoru prokurátora, starostlivo skúmané a vyhodnotené, obvinený v podanom dovolaní opätovne poukazuje na tie isté skutočnosti ako v podanom odvolaní, ktorým sa Krajský súd v Nitre podrobne zaoberal, reagoval na námietku obvineného ohľadne nezákonnosti konania súdu prvého stupňa tým, že vykonal hlavné pojednávanie z 20. decembra 2016 bez využitia nahrávacieho zariadenia.
názoru prokurátora namietané odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa [dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku] sú presvedčivé a dávajú odpoveď na všetky otázky vrátane toho, prečo súdy nižšieho stupňa neuverili obrane obvineného s tým, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z riadne vykonaných dôkazov, ktorých vyhodnotením súdy nižšieho stupňa dospeli k zákonným a správnym záverom, pričom sa riadne vysporiadali so skutkovými a právnymi námietkami, nenechali otvorenú žiadnu spornú otázku, vina obvineného bola riadne dokázaná, taktiež súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval,
názoru prokurátora, dôsledne
12 Trestného poriadku, dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, neporušil žiadne práva obvineného tým, že si neosvojil ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov. S poukazom na uvedené dôvody súdy nižšieho stupňa,
názoru prokurátora, v plnom rozsahu objasnili skutkový stav veci, ktorý správne právne posúdili, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky obvineným podané dovolanie
1 písm.
1 písm.
7 Trestného poriadku dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, preto námietky dovolateľa v tom smere, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa nie sú,
jeho názoru, náležite odôvodnené v zásade žiaden dovolací dôvod nenapĺňajú. Na strane druhej je potrebné obvinenému prisvedčiť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, II. ÚS 449/2015, IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 76/2007, I. ÚS 241/2007). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z
názoru najvyššieho súdu, tak okresný, ako aj krajský súd v zásade dostatočným spôsobom, ktorý nie je možné považovať za svojvoľný, či arbitrárny, uviedli, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnali s obhajobou, z odôvodnenia ich rozhodnutí plynie, prečo nevyhoveli návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravovali, keď posudzovali dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Vychádzajúc z ustanovenia § 374 ods. 1 Trestného poriadku je úlohou obvineného (kvalifikovane zastúpeného obhajcom), aby v podanom dovolaní vecne špecifikoval konkrétne chyby rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu predchádzalo, a aj keď je už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie (rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012), nie je úlohou dovolacieho súdu si konkrétne vecne nešpecifikované dôvody pri ich absencii domýšľať, či hľadať, v čom by mohli konkrétne dôvody obvineného námietok spočívať (primerane napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Obvinený pritom v podanom dovolaní okrem nespokojnosti s odôvodnením nepoužitia zvukového záznamu z hlavného pojednávania
Trestného poriadku a neprihliadnutia na negatívny dopad výkonu trestu na jeho deti, nešpecifikoval žiadne konkrétne argumenty, s ktorými sa súdy nižšieho stupňa nemali dostatočným spôsobom vysporiadať. Vo vzťahu k nevyhotoveniu zvukového záznamu z hlavného pojednávania odvolací súd na strane 9 svojho rozhodnutia,
názoru najvyššieho súdu, zákonu zodpovedajúcim spôsobom vysvetlil, že nezaznamenanie hlavného pojednávania takýmto spôsobom nemá za následok nezákonnosť vyhláseného rozhodnutia. V tejto súvislosti najvyšší súd dodáva, že povinnosť zvukovo zaznamenávať priebeh súdneho pojednávania
Trestného poriadku prispieva jednak k zákonnosti súdneho pojednávania, pretože umožňuje ľahšiu kontrolu dodržiavania príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov, ale taktiež aj dôstojnosti súdneho pojednávania a v neposlednom rade zvukový záznam priebehu súdneho pojednávania zjednodušuje riešenie sporov o správnosť jeho protokolácie. Obvinený však v dôvodoch podaného dovolania nenamietal žiadne konkrétne chyby majúce vplyv na jeho postavenie alebo na zákonnosť vykonaného dokazovania, ktoré by bolo možné jednoduchším spôsobom vysvetliť, objasniť, alebo napraviť za použitia chýbajúceho zvukového záznamu hlavného pojednávania, nenamietal nesprávnosť protokolácie hlavného pojednávania, ktoré nebolo zvukovo zaznamenané, či ne/dôstojnosť zvukovo nezachyteného hlavného pojednávania. Uvedenými námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenaplnil (s tým, že otázkami nevyhotovovania zvukového záznamu z hlavného pojednávania a ne/zohľadnenia možného negatívneho dopadu trestu na deti dovolateľa, sa najvyšší súd ďalej zaoberal aj nižšie). Pokiaľ obvinený namietal, že nebolo vyhovené jeho návrhu na doplnenie dokazovania, pričom v konkrétnej rovine poukázal na nevyhovenie jeho návrhu na vypočutie svedka O. E. na hlavnom pojednávaní a zabezpečenie spisov operatívno-pátracieho charakteru ako podkladu vydania príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a domovej prehliadky, k tomu je potrebné uviesť, že za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
3 Trestného poriadku odmietol), napokon následne okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené, teda rozhodol, že ďalšie dokazovanie vykonávať nebude. Z uvedeného je teda zrejmé, že súdy nižšieho stupňa sa dôkaznými návrhmi obvineného zaoberali, procesne na ne reagovali a v dôvodoch svojich rozhodnutí vysvetlili, prečo im nevyhoveli, pričom tento obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu prvého stupňa o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ktorú nie je možné považovať za svojvoľnú, či arbitrárnu, dovolací súd v rámci dovolacieho konania, nie je oprávnený preskúmavať, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom
1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku,
ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (primerane už spomínané rozhodnutie publikované pod číslom R 7/2011). Ani týmito námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenaplnil.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Úspešné uplatnenie vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu predpokladá, že v prejednávanej veci konala alebo rozhodovala vylúčená osoba, ktorá je zároveň z procesného hľadiska nositeľom postavenia orgánu činného v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), sudcu alebo prísediaceho, a o vylúčení ktorej nebolo rozhodnuté.
1 Trestného poriadku, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Pomerom úradnej osoby k prejednávanej veci je najmä vzťah prezentovaný záujmom úradnej osoby na výsledku prejednávanej veci, napr. z dôvodu, že v takejto veci vystupuje ako poškodený alebo poškodeným je jej blízky príbuzný, alebo vzťah založený na situácii, že úradná osoba bola svedkom prejednávanej veci a podobne. Pomerom k osobe, ktorej sa úkon týka, jej zástupcovi, či inému orgánu činnému v tomto konaní môže byť napríklad vzťah príbuzenský, úzko priateľský alebo prípadne naopak nepriateľský, opierajúci sa však o konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné takýto pomer vyvodiť. Vždy však ide o okolnosti, ktoré bránia byť sudcovi vo veci, či už subjektívne alebo objektívne nestranným. Okolnosti, ktoré bránia sudcovi objektívne byť nestranným, nastávajú nezávislé od jeho vôle, vyvolávajú však oprávnené pochybnosti o jeho nestrannosti, so zreteľom napr. na štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával a aj keby sudca subjektívne bol nestranným, nemôže vo veci pre ich existenciu konať v zmysle teórie zdania,
ktorej nestačí,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.