Obsah (10)

§ 118§ 255§ 5§ 396§ 438§ 80§ 419§ 421§ 447§ 2

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/342/2021 Identifikačné číslo spisu: 8708204391 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

podlahovej plochy bytov a pivníc. Znalecký posudok č. 21/2006 bol vyhotovený ešte pred kolaudáciou stavby v čase rozostavanosti objektu. Správa katastra S. zapísala na LV č. XXXX k. ú. Š. podiely žalovaných

rekapitulácie v posudku č. 21/

1. Po predaji prevažnej časti bytov si niektorí zo žalovaných začali nárokovať aj na nebytové priestory, ktoré neboli predmetom ich zmlúv, resp. tvrdili, že ide o spoločné časti a spoločné zariadenia domu. Každý zo žalovaných mal v zmluve špecifikovaný predmet zmluvy, takisto žalovaní podpisovali protokol o odovzdaní nehnuteľnosti. Žalobca sa snažil vec riešiť aj prostredníctvom opravy zápisu v katastri, avšak Správa katastra S. mu oznámila, že nebytové priestory neboli predmetom zápisu na LV. Zdôraznil, že nie je sporné vlastníctvo žalovaných k bytom, je sporné len vlastníctvo k uvedeným nebytovým priestorom a tým je dotknuté aj spoluvlastníctvo na spoločných častiach a spoločných zariadeniach k domu a pozemku. 1.
2. Po vyriešení otázky naliehavosti právneho záujmu súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil

§ 118, § 119 ods.

1, 2, § 120 ods. 1, § 121 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 66 ods. 1 a § 82 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon). Uviedol, že pojmovým znakom nebytového priestoru, ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie na iné účely ako na bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako nebytové priestory. Pri posúdení otázky, či miestnosť alebo súbor miestností je nebytovým priestorom treba vychádzať zo stavebnoprávnych predpisov. Vymedzenie pojmu nebytového priestoru teda predpokladá právoplatné rozhodnutie stavebného úradu o tom, že miestnosť alebo súbor miestností sú určené na iné účely ako na bývanie. Rozhodujúcim pre otázku, či v konkrétnom prípade ide o nebytový priestor, je kolaudačný stav a nie stav faktický, t. j. spôsob užívania miestnosti alebo súboru miestností. Ak sa v kolaudačnom rozhodnutí povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Ako vyplýva zo zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, dokončené stavby sa môžu užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia na určený účel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol určený kolaudačným rozhodnutím, prípadne v stavebnom povolení, môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní v stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby. Až z takéhoto rozhodnutia stavebného úradu súd vychádza. Z uvedených dôvodov dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetné priestory doposiaľ nenadobudli charakter nebytových priestorov ako samostatného predmetu občianskoprávnych vzťahov a hoci plocha týchto priestorov nebola predmetom kúpnych zmlúv so žalovanými, nebolo možné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva k „nebytovým priestorom“ v znení petitu žaloby, preto žalobu zamietol. 1.4. Poukazom na § 335 ods. 1 CSP súd prvej inštancie zároveň s rozhodnutím vo veci samej zrušil neodkladné opatrenie (predtým predbežné opatrenie) vzhľadom na zamietnutie žaloby. O trovách strán sporu rozhodol

§ 255ods.

1 CSP a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z
2. januára 2020, č.k. 15Co/49/2019-1105 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nebytových priestorov v bytovoapartmánovom dome číslo súpisné XXXX stojacom na parcele KN C XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. Š., označených ako garáž č. XX.XX o výmere 30,03 m2, sklad č. XX.XX o výmere 5,40 m2, administratíva č. X.XX o výmere 8,80 m2 a WC č. X.XX o výmere 1,70 m2 . Ďalej určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, číslo súpisné XXXX, stojacom na parcele č. KN C XXXX/X zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. Š. v podiele 4593/212243 a podielovým spoluvlastníkom k parcele č. KN C XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 541 m2 zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. Š. v podiele 4593/
3. Zároveň určil spoluvlastnícke podiely žalovaných na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súpisné č. XXXX, stojacom na parcele č. KN C XXXX/X a k parcele č. KN C XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 541 m2 zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. Š., potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zrušení neodkladného opatrenia a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania. 2.
4. K záveru o dôvodnosti odvolania žalobcu odvolací súd dospel po zopakovaní dokazovania v zmysle § 384 ods. 1 CSP, na základe ktorého zistil, že spor o vlastníctvo bližšie nešpecifikovaného priestoru medzi stranami vznikol po vykonaní kolaudácie stavby v zmysle ustanovenia § 76 a nasledujúcich zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Správne konania, ktorých výsledkom bolo stavebné a kolaudačné rozhodnutie o stavbe teda už boli ukončené a pre ich obnovu neexistuje

názoru odvolacieho súdu žiaden právny dôvod. Priestory, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania boli v kolaudačnom rozhodnutí zahrnuté, ale nebol jasne určený ich charakter, čo vytvorilo priestor pre spor. Na žiadosť súdu prvej inštancie Obec N. ako príslušný stavebný úrad podaním zo dňa 25. júna 2013 oznámil, že z hľadiska stavebného, rešpektujúc vyjadrenia v kolaudačnom konaní dotknutých orgánov a na základe predložených podkladov považoval sporné miestnosti za samostatné nebytové priestory a ak tieto neboli v zmluvách o prevode vlastníctva bytov v dome

§ 5zákona č.

182/1993 Z.z. zahrnuté, nie sú súčasťou podielu priestoru na spoločných častiach a zariadeniach jednotlivých bytov. Uvedené vyjadrenie stavebného úradu je

odvolacieho súdu bližším určením charakteru priestorov, ktoré doposiaľ neboli jasným a určitým spôsobom definované kompetentným orgánom. Kolaudačným rozhodnutím Obce N. z

1. marca 2007 bolo povolené užívanie stavby v
2. podzemnom podlaží tak, že táto obsahuje výťahovú šachtu so schodišťom a chodbou, kotolňu, pivničné priestory a nevyužitý priestor v rozlohe 36,10 m2 a sklad 5,40 m
3. Na základe uvedeného odvolací súd nemal pochybnosti, že žalobcom žiadané priestory sú nebytovými priestormi, pričom tento charakter bol určený stavebným úradom. Žiaden právny predpis nezakazuje stanoviť charakter priestorov vytvorených stavebnou činnosťou aj po vydaní kolaudačného rozhodnutia, ak takýto priestor v kolaudačnom rozhodnutí nebol bližšie špecifikovaný, hoci bol zahrnutý, pričom charakter stavby sa nemení. Tomuto vyslovenému názoru prisvedčuje

odvolacieho súdu aj skutočnosť, že tak príslušný orgán samosprávy, ako aj súd nemôžu ponechať bez vyriešenia otázku, ktorá je medzi stranami dlhé roky spornou a ponecháva tak v právnej neistote obe strany sporu. Takýto postup súdu by bol odmietnutím spravodlivosti. Keďže predmetné priestory neboli predmetom prevodu na žalovaných, svojho práva vlastniť tieto sa žalobca nikdy nevzdal a tieto určil ako nebytové príslušný stavebný úrad, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 388 CSP a určil vlastníctvo priestorov v prospech žalobcu, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ktoré určenie privodilo zároveň zmenu podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu u žalovaných. 2.2. O trovách konania bolo rozhodnuté

§ 396ods.

2 v spojení s § 257 CSP, v zmysle ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody vzhliadol odvolací súd v okolnostiach, ktoré viedli k uplatnenie nároku žalobcu na súde, ktoré okolnosti však nezavinili žalovaní, ale ich vznik je možné pripísať nedôslednosti žalobcu v stavebnom konaní. Napriek úspešnosti žalobcu v konaní preto odvolací súd náhradu trov konania žalobcovi proti neúspešným žalovaným nepriznal.

1. Proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 32/ a 33/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), eventuálne písm. b) CSP. Navrhli, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 3.
2. Dovolatelia namietali, že pre určenie, či nejaký priestor bytového domu je nebytovým priestorom ako samostatný predmet právnych vzťahov možno postupovať výlučne

ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a nie

zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý použil odvolací súd. Uvedené ustanovenie zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov totiž nevyhnutne vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu. Záver o nevyhnutnosti existencie rozhodnutia stavebného úradu vyplýva

dovolateľov aj z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2002, sp. zn. 4Cdo/27/2002, ktorý bol zverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod R 87/2003, v zmysle ktorého pojmovým znakom bytu, ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 OZ, je účelové určenie miestnosti, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. I keď predmetom sporu neboli byty, ale nebytové priestory, vyššie uvedená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR je

dovolateľov plne aplikovateľná aj vo vzťahu k nebytovým priestorom, pretože z hľadiska nevyhnutnosti existencie rozhodnutia stavebného úradu je právna úprava definície bytu a nebytového priestoru totožná. V prípade, že by tomu tak nebolo a uvedenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu by nebolo možné považovať za ustálenú vo vzťahu k nebytovým priestorom, jednalo by sa o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a prípustnosť dovolania by tak bola daná v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Primárne však dovolatelia namietajú, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky odklonil od vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorej právoplatné rozhodnutie stavebného úradu je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty, resp. v danom prípade ako nebytové priestory. Sám odvolací súd totiž konštatoval, že kolaudačné rozhodnutie je vo vzťahu k predmetným „nebytovým priestorom" nejasné a tieto priestory ako nebytové neoznačuje. Z uvedeného nemožno

dovolateľov dovodiť iné, než že rozhodnutie stavebného úradu vo vzťahu k predmetným „nebytovým priestorom“ neexistuje. Dovolatelia nespochybňujú možnosť nápravy pochybení v rozhodnutiach orgánov verejnej moci, ale vždy len na základe a v medziach zákona, čo vyššie uvedený postup aprobovaný odvolacím súdom nespĺňa. Vzhľadom na absenciu rozhodnutia stavebného úradu vyžadovanú pre existenciu nebytového priestoru ako predmetu právnych vzťahov bolo výsledkom rozhodnutia odvolacieho súdu, že existenciu predmetných „nebytových priestorov“ založil sám svojim rozhodnutím. Napadnuté rozhodnutie má preto právotvorné účinky, pre jeho vydanie však absentuje hmotnoprávna úprava, ktorá by vydanie takéhoto konštitutívneho rozhodnutia umožňovala. Rozhodnutím dovolacieho súdu tak došlo

dovolateľov k porušeniu čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. Dovolatelia považujú rozhodnutie odvolacieho súdu za porušujúce princíp právnej istoty, keď kolaudačné konanie inicioval sám žalobca, bol jeho účastníkom a viac rokov akceptoval aj kolaudačné rozhodnutie navodzujúce právny stav dlhodobo evidovaný v katastri nehnuteľností. Pokiaľ za tejto situácie súd akceptoval jeho požiadavku a vytvoril v prospech žalobcu nebytové priestory neurčené takto kolaudačným rozhodnutím, zasiahlo rozhodnutie odvolacieho súdu zásadným spôsobom do právnej istoty žalovaných. 4. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu nestotožnil s argumentáciou dovolateľov a navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol ako neprípustné, alternatívne zamietol ako nedôvodné. Už samotné vymedzenie prípustnosti dovolania dovolateľmi je

žalobcu nesprávne, nelogické, keď ide o také dôvody prípustnosti, ktoré popri sebe nemôžu obstáť, pretože na jednej strane dovolatelia tvrdia, že sa odvolací súd pri riešení právnej otázky „odklonil od ustálenej praxe“, na druhej strane však tvrdia, že daná právna otázka „nebola doposiaľ riešená“. Napriek tomu, že dovolatelia namietajú nesprávne právne posúdenie veci, tvrdia, že odvolací súd z vykonaného dokazovania nesprávne zistil skutkový stav veci a nesprávne ho posúdil, t.j. dovolaním namietajú skutkové otázky. Žalobca poukázal na to, že sporné nebytové priestory boli predmetom stavebného aj kolaudačného konania, ako aj na existenciu právoplatného kolaudačného rozhodnutia. Tvrdenie dovolateľov, že by sa odvolací súd svojim rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tak nie je

žalobcu dôvodné, naopak, má za to, že pojmové znaky nebytových priestorov boli naplnené. Dovolateľmi citované rozhodnutia najvyššieho súdu nie sú v danom prípade použiteľné skutkovo, ani právne a nepreukazujú, že by rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

žalobcu je nesporné, že priestory, ktoré boli predmetom žaloby o určenie vlastníctva sú určené na iný účel ako na bývanie a tiež nespĺňajú charakter spoločných častí domu, ani spoločných zariadení domu v zmysle zákonnej definície.

1. Lustráciou v Registri obyvateľov Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zistil, že žalovaná 26/ zomrela dňa X. Z. XXXX, t. j. v priebehu dovolacieho konania. Na základe uznesenia o dedičstve Okresného súdu Nitra zo dňa
2. septembra 2022, sp.zn. 11D/79/2022 právnym nástupcom žalobkyne 26/ sa stal jej manžel, žalovaný 26/. Z údajov zapísaných na LV č. XXXX, katastrálne územie Š. dovolací súd zároveň zistil, že na základe dedičského uznesenia zo dňa
3. marca 2022, č.k. 33D/1750/2021-85 právnym nástupcom žalovaného 9/ sa stal Z. Q., narodený XX. X. XXXX. 6.

§ 438ods.

1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) pre konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak zákon neustanovuje inak. Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 61 CSP). Ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví (§ 62 CSP). Ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi

povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých

výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve (§ 63 ods. 1, 2 CSP).

1. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade ide nepochybne o majetkový spor, dovolací súd rozhodol o pokračovaní v dovolacom konaní s právnym nástupcom žalovaného 9/, Z. Q.. Vo vzťahu k zomrelej žalovanej 26/ dovolací súd konanie zastavil, keďže dedičom sa stal jej manžel, ktorý v konaní vystupuje ako žalovaný 26/.
2. V priebehu dovolacieho konania dovolatelia podali návrh na zmenu subjektu konania na strane žalobcu a žalovaných 31/ dôvodiac, že po začatí dovolacieho konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv a povinností, o ktorých sa koná. Za takú skutočnosť označili zmenu vlastníka nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu na základe kúpnych zmlúv uzatvorených v priebehu dovolacieho konania. 9.

§ 80ods.

1, ods. 2 CSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu

odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. 10. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že návrh na zmenu subjektu konania môže podať len žalobca,

názoru dovolacieho súdu ale uvedené bezvýhradne neplatí v dovolacom konaní. Dovolací súd v súvislosti s týmto záverom poukazuje na už vyššie citované ustanovenie § 438 ods. 1 CSP,

ktorého na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Najvyšší súd už vo svojom rozhodnutí z

1. januára 2019, sp.zn. 8Cdo/152/2018 uviedol, že strana sporu, na základe procesného úkonu ktorej sa začína osobitné konanie o dovolaní, je v dovolacom konaní v procesnej pozícii obdobnej pozícii žalobcu v „základnom“ sporovom konaní. Z logiky veci vyplýva, že je potrebné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného. Iný záver by spôsobil celkom nedôvodnú nerovnosť strán; kým žalobca ako dovolateľ by bol oprávnený chrániť svoje práva návrhom na zmenu, žalovanému ako dovolateľovi by takéto právo nesvedčalo. Na základe uvedeného má dovolací súd za to, že návrh na zmenu subjektu konania je v dovolacom konaní oprávnený podať nielen žalobca, ale aj žalovaný v procesnom postavení dovolateľa, dôvodnému návrhu dovolateľov na zmenu subjektu na strane žalovaných 31/ preto vyhovel.
2. Návrhu dovolateľov na zmenu subjektov na strane žalobcu dovolací súd nemohol vyhovieť z dôvodu, že zákonom vyžadovaný súhlas osoby, ktorá má vstúpiť na miesto žalobcu, P.. T. K. nebol v danom prípade udelený. Dňa
3. februára 2024 bolo dovolaciemu súdu doručené podanie žalobcu, prílohou ktorého je čestné vyhlásenie P.. T. K., ktorá v predmetnom čestnom vyhlásení zo dňa
4. decembra 2023 uviedla, že nesúhlasí s pokračovaním predmetného dovolacieho konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd návrhu dovolateľov na zmenu subjektu na strane žalobcu nevyhovel.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), senát 9C, ktorému bola vec pridelená
6. júla 2023 na základe Opatrenia č. 6 k Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1, 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 13.

§ 419

CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 14.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 15. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 16. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). Dovolací súd v dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi. 17. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, by mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/67/2017, sp. zn. 4Cdo/95/2017, sp. zn. 7Cdo/140/2017). Tento dôvod prípustnosti sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná odvolacím súdom, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. 18. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382). 19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav veci; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 20. Prípustnosť dovolania vyvodzujú dovolatelia z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
7. a)CSP s tým, že ak by

dovolacieho súdu nebolo možné dovolateľmi označenú judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa bytov považovať za ustálenú vo vzťahu k nebytovým priestorom, išlo by

dovolateľov o otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ nevyriešenú a prípustnosť dovolania by tak bola daná

§ 421ods.

1 písm. b) CSP. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu z

1. júna 2008, sp.zn. 2Cdo/122/2007, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „ak je určitý konkrétny priestor skolaudovaný ako nebytový priestor, nemôže byť vzhľadom na definíciu pojmu bytu určený ako byt (iba ak by došlo k čiastočnej alebo úplnej zmene užívania stavby), to platí aj obrátene.“ Dovolací súd má za to, že judikatúra najvyššieho súdu v otázke nevyhnutnosti existencie rozhodnutia stavebného úradu pre určenie, či konkrétny priestor možno považovať za byt ako predmet občianskoprávnych vzťahov, je analogicky použiteľná aj v prípade nebytových priestorov, a teda v danom prípade ide o otázku, ktorá už dovolacím súdom bola vyriešená.
2. V súvislosti s právnym posúdením dovolatelia poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu z
3. mája 2002, sp. zn. 4Cdo/27/2002, zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 87/2003, resp. na súvisiacu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, na základe ktorej majú dovolatelia za to, že predpokladom vzniku bytu, resp. nebytového priestoru ako samostatného predmetu občianskoprávnych vzťahov je účelové určenie konkrétnych miestností právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Odvolací súd sa mal od uvedenej rozhodovacej praxe odkloniť, keď „sám konštatoval, že kolaudačné rozhodnutie je vo vzťahu k predmetným nebytovým priestorom nejasné a tieto priestory ako nebytové neoznačuje“. Z uvedeného

dovolateľov vyplýva, že zákonom vyžadované rozhodnutie stavebného úradu vo vzťahu k sporným priestorom neexistuje, preto priestory, ktoré sú predmetom sporu nemožno z právneho hľadiska považovať za nebytové priestory. Posudzujúc dovolanie

jeho obsahu dovolací súd zistil, že v danom prípade otázkou, pri riešení ktorej sa mal odvolací súd

dovolateľov odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je, či rozhodnutie príslušného stavebného úradu v podobe kolaudačného rozhodnutia je nevyhnutným predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov ako nebytové priestory. Dovolatelia majú za to, že odvolací súd posúdil uvedenú otázku v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, s uvedením tvrdením dovolateľov však nemožno súhlasiť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je založené práve na existencii zákonom, resp. judikatúrou vyžadovaného právoplatného rozhodnutia stavebného úradu o účelovom určení sporných priestorov v podobe kolaudačného rozhodnutia zo dňa 13. marca 2007, doplneného vyjadrením príslušného stavebného úradu, a tiež na konštatovaní, že nevyriešenie sporu za daných okolností by bolo neprípustným odopretím spravodlivosti, keď správne konania, ktorých výsledkom bolo stavebné a kolaudačné rozhodnutie o stavbe boli už ukončené a pre ich obnovu v súčasnosti neexistuje žiadny zákonný dôvod. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na obsah kolaudačného rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že predmetné priestory (označené ako „nevyužitý priestor“ a „sklad“) boli určené na iné účely ako na bývanie. Uvedenú skutočnosť v priebehu konania potvrdil aj samotný stavebný úrad, ktorý na základe dožiadania súdu upresnil, že ide o nebytové priestory. Predmetné oznámenie stavebného úradu, ktorým vysvetlil obsah svojho nepochybne existujúceho rozhodnutia skutočne nemožno považovať za rozhodnutie stavebného úradu o účelovom určení miestností, ktoré tak zákonná definícia nebytového priestoru, ako aj ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu vyžaduje, uvedené však odvolací súd vo svojom rozhodnutí ani netvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že predmetné vyjadrenie stavebného úradu predstavuje

odvolacieho súdu bližšie určenie charakteru priestorov, ktoré boli v kolaudačnom rozhodnutí zahrnuté. Skutočnosť, že v rozhodnutí stavebného úradu nie je výslovne uvedené, že sporné miestnosti sú nebytovými priestormi, nemožno

názoru dovolacieho súdu vyhodnotiť tak, že kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu vo vzťahu k týmto priestorom vôbec neexistuje. Uvedené vyplýva aj z legálnej definície nebytového priestoru

§ 2ods.

3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení účinnom do

1. marca 2024), v zmysle ktorej je nebytovým priestorom miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu.
2. Pokiaľ dovolatelia v súvislosti s právnym posúdením namietali, že pre určenie, či nejaký priestor bytového domu je nebytovým priestorom ako samostatný predmet právnych vzťahov možno postupovať výlučne

ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a nie

zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, z ktorého vychádzal odvolací súd, dovolací súd uvádza, že legálna definícia nebytových priestorov je obdobná v obidvoch uvedených právnych predpisoch, túto námietku dovolateľov preto nemožno považovať za relevantnú. 23. Z vyššie citovanej zákonnej definície nebytových priestorov možno a contrario vyvodiť, že všetky miestnosti, ktoré

kolaudačného rozhodnutia neboli určené na bývanie sú nebytovými priestormi (pokiaľ sa nejedná o príslušenstvo bytu, ani o spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu). Vzhľadom na uvedené možno dospieť k záveru, že pre definovanie určitých miestností ako nebytové priestory stačí, ak z obsahu kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že ide o priestory určené na iné účely ako na bývanie. Uvedené je dôležité aj s ohľadom na skutočnosť, že kolaudačné rozhodnutia vydané stavebnými úradmi nielen pred rokom 1989, ale aj v neskoršom období, spravidla neobsahovali žiadne konkrétne zmienky o nebytových priestoroch, a teda požiadavka striktne formálneho označenia priestorov v kolaudačnom rozhodnutí slovami „nebytový priestor“ nie je z hľadiska aplikačnej praxe realizovateľná. Dôležitejšie však je, že takéto konkrétne označenie nebytových priestorov nevyžaduje ani znenie zákona. 24. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že odvolací súd sa pri svojom právnom závere od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení dovolacej otázky neodchýlil, práve naopak v plnom rozsahu ju rešpektoval. 25. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia neopodstatnene tvrdili dôvod prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. a),

1. b)CSP, a teda dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Dovolanie preto s poukazom na ustanovenie § 447 písm.
2. c)CSP odmietol. 26. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.