Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/121/2022 Identifikačné číslo spisu: 4415200204 Dátum vydania rozhodnutia: 23.04.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 420písm.

1. f)CSP 26. V zmysle § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k dovolateľkou namietanej vade zmätočnosti. 28. Ustanovenie § 420 písm.
4. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 29. Dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP odvolaciemu súdu vytýkala nedostatky v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v otázke excesu súdneho exekútora, premlčania nároku žalobkyne a vo vzťahu k novotám v konaní. 30. Procesnoprávny rámec nezávislého rozhodovania všeobecných súdov predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.). Právo na spravodlivý proces je naplnené aj tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Obdobne k riešeniu tejto otázky pristupuje aj judikatúra ESĽP (pozri, napr. rozhodnutie Hirvisaari v. Fínsko). Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a náležite svoje rozhodnutia odôvodniť (I. ÚS 243/07). Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. 31. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 32. Aj Najvyšší súd SR už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že medzi práva strany v civilnom spore na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany konania. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/131/2009, sp. zn. 2Cdo/43/2012, sp. zn. 4Cdo/165/2009, sp. zn. 5Cdo/257/2010, sp. zn. 6Cdo/362/2013, sp. zn. 7Cdo/255/2012, sp. zn. 8Cdo/72/2013). 33. Dovolací súd na základe zhora uvedených úvah dospel k záveru, že námietka žalovanej vo vzťahu k neodôvodnenosti rozsudku odvolacieho súdu neobstojí. Odvolací súd sa vyjadril k otázke týkajúcej sa excesu súdneho exekútora v bode 31. rozsudku odvolacieho súdu, keď konanie exekútora označil za nesprávny úradný postup, t.j. za konanie ktoré bolo v rozpore s Exekučným poriadkom. K otázke premlčania sa odvolací súd obsiahlo vyjadril v bode 33. rozsudku, v ktorom uzavrel, že pred odvolaním súdneho exekútora z jeho funkcie v januári 2013, sa žalobkyňa nemohla dozvedieť o vzniku škody, ktorá jej bola spôsobená porušením povinností súdneho exekútora. V bode 35. rozsudku odvolací súd označil tvrdenia žalovaného, že JUDr. Vančíkovi po zániku jeho funkcie boli poukazované na jeho účet zrážky z dôchodku povinnej za skutočnosti, ktoré neboli sporné. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného z odvolania, že nezodpovedá za bezdôvodné obohatenie JUDr. Vančíka po odvolaní z funkcie, ani za škodu, ktorá mohla žalobcovi v príčinnej súvislosti s takýmto konaním vzniknúť, odvolací súd posúdil ako novotu v odvolacom konaní, na ktorú neprihliadal vzhľadom na neprípustnosť uplatnených nových tvrdených skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd postupoval v súlade s § 366 CSP, keďže uvedená argumentácia odvolateľky mohla byť použitá a uplatnená už v konaní na súde prvej inštancie. Právo na uvedenie prípadných novôt v odvolacom konaní je totiž podmienené nezavineným dovtedajším nepoužitím takýchto skutočností, čo však v tomto prípade nenastalo, lebo o tom, že platby na účet exekútora JUDr. Vančíka prichádzali aj po pozastavení a jeho neskoršom odvolaní z funkcie exekútora, bolo známe, už v konaní na súde prvej inštancie. 34. Dovolaciemu súdu zostáva len konštatovať, že odvolací súd sa zaoberal a riadne zodpovedal i odôvodnil odvolacie otázky žalovanej. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúce z § 393 ods. 2 a 3 CSP a z § 220 ods. 2 a 3 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. V danom prípade však z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak nemožno považovať za nepresvedčivé. 35. Dovolací súd konštatuje, že podstatou dovolacej námietky nie je neodôvodnenosť rozsudku odvolacieho súdu, ale nesúhlas dovolateľky s právnym názorom odvolacieho súdu v predmetných otázkach. Dovolací prieskum podľa § 420 písm.
6. f)CSP sa nevzťahuje na hmotnoprávnu revíziu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. 36. Aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP 37. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
2. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
3. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
4. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 38. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľky riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. 39. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP dovolateľka uviedla, právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, otázku začatia plynutia premlčacej doby pri nesprávnom úradnom postupe. Poukázala síce na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010, sp. zn. 3Cdo/321/2009, sp. zn. 2Mcdo/6/2014 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 907/2016, avšak v podstate argumentačne poukazovala na nesprávne ustálený skutkový stav v otázke ustálenia rozhodujúceho dňa pre začatie plynutia premlčacej doby. 40. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP má osobitný význam vzájomný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 písm.
7. a)CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018). 41. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami a vyjadrujú ju predovšetkým rozhodnutia a stanoviská Najvyššieho súdu SR, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princíp rovnosti, právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/129/2017). 42. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018). 43. Aby na základe dovolania podaného podľa tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017, 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 44. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm.
8. a)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine či iného predpisu hmotného práva), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky dovolateľky v dovolaní nenastolené a nepomenované nemajú z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia relevanciu. 45. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka nekonkretizovala právnu otázku, riešením ktorej sa odvolací súd odklonil od zaužívanej praxe dovolacieho súdu. Z dovolania vyplýva, že dovolateľka nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu v otázke okamihu začatia plynutia premlčacej doby pri nesprávnom úradnom postupe, pričom z judikatúry, na ktorú žalovaná poukazovala možno vyvodiť jej zameranie na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Jednoznačná právna otázka, ktorou by sa dovolací súd mal zaoberať však z dovolania nie je jasná. Pritom v zmysle bodu 16. uznesenia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2017 platí, že pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
9. f)CSP je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 46. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil, a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil), porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03). 47. Dovolateľka síce nastolila otázku v dovolaní, nešlo však o právnu otázku, ale o otázku skutkovú. Keďže v konaní na odvolacom súde ani na prvoinštančnom súde nebolo spochybnené, že by pre začiatok premlčacej doby bol rozhodujúci iný okamih ako ten, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvedel. V dôsledku uvedeného, pokiaľ ide o posudzovanú otázku nebol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 CSP.

§ 421ods.

1 písm.

1. c)CSP 48. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
2. c)CSP je relevantná právna otázka, ktorá už bola dovolacím súdom riešená, pri jej riešení ale ešte nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory, čo sa prejavuje v ich pretrvávajúcom rozdielnom rozhodovaní. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska tohto ustanovenia, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm.
3. c)CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Dovolateľ je povinný tiež uviesť, ako je dovolacím súdom právna otázka rozhodovaná rozdielne a doložiť konkrétne označené rozhodnutia dovolacieho súdu. 49. Dovolací súd uvádza, že dovolateľka v dovolaní zákonným spôsobom nevymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľka sa v dovolaní nestotožnila s riešením otázky, že žalobkyňa sa nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môže domáhať bez toho, aby sa predtým domáhala svojho nároku od JUDr. Vančíka titulom bezdôvodného obohatenia. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cz/110/84, sp. zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2014, sp. zn. 6Cdo/27/2016, sp. zn. 6Cdo/9/2016, sp. zn. 6Cdo/184/2018, sp. zn. 1Cdo/128/2019, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, sp. zn. II. ÚS 17/2013, alebo sp. zn. II. ÚS 570/2013 a zároveň poukázala na odlišnú judikatúru, o ktorú oprel svoj právny názor odvolací súd. Z dovolania však nie je zrejmá právna otázka, na ktorú by mal dovolací súd dať odpoveď. 50. Dovolací súd podotýka, že vo vzťahu k súdnemu exekútorovi neexistuje konkurencia nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia s nárokom na náhradu škody voči štátu. Z hľadiska postavenia súdneho exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Medzi exekútorom a žalobkyňou v prejednávanej veci nešlo o súkromnoprávny vzťah, ale o verejnoprávny vzťah, pretože exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil (resp. mal plniť) úlohy štátneho orgánu, exekútor nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči žalobkyni ako účastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci (a zákonnej právomoci) vykonávajúci exekučnú činnosť, ktorou na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/128/2019, 6Cdo/74/2022 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 53/2024 zo 6. februára 2024, s ktorými sa senát dovolacieho súdu stotožňuje. Preto právna otázka dovolateľky ohľadom prednosti uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody nie je pre rozhodnutie odvolacieho súdu podstatná a dostatočne relevantná, pretože aj zastupujúca exekútorka za JUDr. Vančíka, JUDr. Peláneková, realizovala platby oprávnenej až v čase po pozastavení výkonu funkcie exekútora JUDr. Vančíka (napr. suma 58,98 eur dňa 4. decembra 2013). 51. Nad rámec uvedeného je podľa názoru dovolacieho súdu tiež potrebné v uvedenej súvislosti upriamiť pozornosť i na ustanovenie § 31, ktoré bolo do Exekučného poriadku doplnené čl. I, bodom 11 zákona č. 2/2017 Z. z., ktorý v zmysle čl. VII tohto zákona nadobudol účinnosť 1. apríla 2017. Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017 (viď. čl. I bod 114 zákona č. 2/2017 Z. z.) ,,Ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.“ Z citovaného zákonného ustanovenia jasne vyplýva, že právnu úpravu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, nemožno aplikovať na exekučné konanie začaté pred 1. aprílom 2017. V prejednávanej veci nielen dotknuté exekučné konanie začalo pred účinnosťou uvedenej novely Exekučného poriadku, ale naviac žalobkyňa začala celý proces uplatňovania nároku náhrady škody proti žalovanej ešte pred účinnosťou tohto právneho predpisu, potom vzhľadom na vyššie uvedené je aplikácia neskoršej právnej úpravy na prejednávanú vec bez akýchkoľvek pochybností vylúčená. 52. V dôsledku uvedeného, pokiaľ ide o posudzovaný dovolací dôvod, nebol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm.
4. c)CSP. 53. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmto princípom ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. 54. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľkou podľa § 420 písm.
5. f)a § 421 ods. 1 písm.
6. a)a
7. c)CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol v zmysle § 447 písm.
8. f)CSP. 55. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd SR neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.