1, ods. 2, ods. 3 písm.
1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/50/2020, zo
1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Žiline prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. IV.
2 Trestného poriadku obvinenú O. S., predtým S., nar. X. S. XXXX v Ž., naposledy bytom Š. XXX/XX, N., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Sučany neberie do väzby. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/57/2018, zo 16. decembra 2019 bola obvinená O. S. uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu
1, ods. 2, ods. 3 písm.
3 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov a 6 (šesť) mesiacov s tým, že
2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody ju zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň
1 Trestného poriadku per analogiam dedičov poškodenej E. S., zomrelej XX. N. XXXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Na základe podaného odvolania obvinenou O. S. a poškodeným F. S. Krajský súd v Žiline uznesením, sp. zn. 3To/50/2020, zo 7. októbra 2021 rozhodol tak, že
Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/50/2020, zo 7. októbra 2021, ako aj konaniu, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, podala obvinená O. S. (po podaní dovolania si zmenila priezvisko na S.) prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ing. Martina Chlapíka (plná moc č. l. 821, zv. č. III. súdneho spisu) dovolanie (č. l. 816-820, zv. č. III. súdneho spisu) v celom rozsahu, a to z dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. e), písm.
2 Trestného poriadku ustanovil obhajcu, keďže som nemala dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby s tým, že ak by mi súd nevyhovel, žiadala som, aby mi súd poskytol dostatok času na získanie peňažných prostriedkov na úhradu trov obhajoby. Súd však týmto návrhom nevyhovel a 16. decembra 2019 pojednával a rozhodol bez toho, aby som na pojednávaní mala svojho obhajcu. Týmto postupom bolo
môjho názoru zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, keďže na záverečnom pojednávaní som nemala obhajcu, ktorý by predniesol svoju záverečnú reč na moju obhajobu a uviedol tak všetky dôkazy a skutočnosti na moju obranu, pretože ja ako osoba neznalá práva, som presne nevedela, čo mám na svoju obranu uvádzať. Od hlavného pojednávania
obvinenej zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu. Obvinená poukázala aj na to, že jej súd neumožnil vykonať navrhované dôkazy na jej obhajobu, ale všetky zamietol, a to napriek tomu, že ich navrhla vykonať v zákonnej lehote po doručení obžaloby, ktorým postupom jej bolo zabránené zo strany súdu riadne sa brániť a bolo tak porušené jej právo na spravodlivý proces. Obvinená O. S. v ďalšej časti svojho dovolania vo vzťahu k rozhodovaniu sudcu, ktorý mal byť vylúčený z úkonov trestného konania, uviedla, že podaním zo
6 Trestného poriadku sa o námietke zaujatosti nekoná, keďže námietka je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
K uvedenému obvinená tiež uviedla (mutatis mutandis): ,,Súdy tak nemali použiť reštriktívny výklad tohto ustanovenia, ale predseda senátu súdu prvého stupňa mal v záujme zachovania môjho práva na spravodlivý proces nechať o vznesenej námietke rozhodnúť senát s možnosťou prieskumu tohto rozhodnutia súdom vyššieho stupňa. Dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu v tejto veci sa
môjho názoru potvrdili v jeho konaní tým, že najskôr v predmetnej veci vydal trestný rozkaz, kde mi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, kedy nebol použitý kvalifikačný znak, že som sa konania mala dopustiť na chránenej osobe vyššieho veku, ale už v konaní pred súdom zmenil túto kvalifikáciu s použitím tejto priťažujúcej okolnosti, čo v konečnom dôsledku viedlo k môjmu odsúdeniu na 7 rokov a 6 mesiacov". K dovolacím dôvodom, že bol obvinenej uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, menovaná uviedla, že už v odvolaní namietala použitie kvalifikačného znaku spáchania zločinu podvodu na chránenej osobe vyššieho veku. Súdy
obvinenej neaplikovali, resp. nesprávne aplikovali ustanovenie § 139 ods. 2 Trestného zákona,
ktorého ods. 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Len samotná skutočnosť, že poškodená bola osobou vyššieho veku, ešte neodôvodňuje aplikáciu § 139 písm. e) Trestného zákona. V súvislosti s uvedeným poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tdo/65/2013 (R 117/2014). Obvinená tiež poukázala aj na to, že skutková veta uvedená v trestnom rozkaze ako aj odsudzujúcom rozsudku je presne rovnaká, teda bez uvedenia konkrétnych skutočností, akým spôsobom mala trestný čin spáchať na chránenej osobe a akým spôsobom mala obvinená pri páchaní trestného činu využiť jej vyšší vek. Obvinená ďalej konštatovala, že (mutatis mutandis): ,,K použitiu zásady a princípu ultima ratio v trestnom konaní, kedy trestnoprávny postih má byť až krajným riešením takýchto občiansko právnych vzťahov, krajský súd uviedol, že na tento prípad túto zásadu nemožno použiť s poukazom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorej pripúšťa použitie toho princípu len vo sfére tzv. materiálnej protiprávnosti trestného činu, teda len pri posudzovaní závažnosti prečinov, a to v rámci posudzovania závažnosti konkrétneho prečinu. Ako uvádzam vyššie,
môjho názoru má byť správne kvalifikovaný skutok kladený mi za vinu ako prečin podvodu bez použitia kvalifikačného znaku na chránenej osobe vyššieho veku a pri prečine už možno
vyjadrenia krajského súdu použiť zásadu a princíp ultima ratio. Čo sa týka uplatňovania princípu ultima ratio v našom trestnom poriadku pri riešení trestných vecí, existuje tu bohatá judikatúra najvyšších súdnych autorít ako u nás v Slovenskej republike, tak aj v Českej republike, ktorá je nám svojou právnou úpravou nepochybne najbližšia, keďže sme v minulosti tvorili spoločný štát. Tejto bohatej judikatúre predchádzal určitý vývoj, z ktorého vyplynuli nepochybne závery o použití princípu ultima ratio v trestných veciach, ktoré majú súkromnoprávny základ, ktoré závery sa nepochybne vzťahujú aj na predmetnú prejednávanú trestnú vec". V súvislosti s uvedeným obvinená poukázala na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 541/2010, z
obvinenej O. S. (mutatis mutadnis): ,,...sa v danom prípade jedná o súkromnoprávny vzťah medzi fyzickými osobami - teda mnou ako obžalovanou a poškodenou, ktorý bolo možné riešiť inými inštitútmi civilného práva, a preto pri aplikácii princípu ultima ratio na predmetnú trestnú vec nemožno túto vec riešiť prostriedkami trestného práva a takýmto spôsobom zasahovať do súkromnoprávneho vzťahu medzi fyzickými osobami. Poškodená sa sama, svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohla ľahko vyvarovať a neuzavrieť predmetné zmluvy, ocitla v situácii, keď v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpila k rizikovým pôžičkám. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratický právny štát, je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu (mňa ako obžalovanej) bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu (poškodenej) pri ochrane práv a majetkových záujmov". Vo vzťahu k výmere uloženého trestu, obvinená uviedla, že je neprimeraný a pri jeho ukladaní sa súdy neriadili § 34 Trestného zákona. Dodala, že má tri maloleté deti, chorú matku a sama obvinená má vážne zdravotné problémy, a preto uložený trest nezodpovedá zásadám pre ukladanie trestov, je neprimerane prísny, pričom vôbec nezohľadňuje osobné pomery obvinenej a vplyv na jej rodinu a blízke osoby. Menovaná v súvislosti s vyššie uvedeným navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj rozsudok okresného súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Obvinená O. S. podaním z
1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolanie z hľadiska systematiky Trestného poriadku radíme k mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že jeho uplatnením sa zasahuje do právoplatného rozhodnutia. Následkom dovolania môže byť narušenie stability konečného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, a preto pri jeho uplatnení musí výrazne akcentovať záujem na zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia alebo aj konania, ktoré takémuto rozhodnutiu predchádzalo, nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. To vyžaduje existenciu zásadných, resp. podstatných chýb, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie obstáť a kedy nemožno na právoplatnosti viac trvať. Dovolanie si preto nemožno zamieňať s odvolaním, a teda s ďalšou riadnou opravnou inštanciou. Skôr, než Najvyšší súd Slovenskej republiky sústredí svoju pozornosť na analýzu uplatnených dovolacích dôvodov, považuje za potrebné podotknúť, že jeho viazanosť dôvodmi podaného dovolania v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa netýka formálno-právneho uplatnenia niektorého (či viacerých) z dovolacích dôvodov vymedzených v § 371 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, ale vecných chýb, ktoré dovolateľ vo svojom podaní namietol v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku. Zodpovednosť za kvalitu podaného dovolania tak v súlade s uvedeným znáša výlučne dovolateľ, keďže iba ten svojím podaním určuje mantinely prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda nemôže na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať chyby v napadnutom rozhodnutí, či v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by zodpovedali niektorému z prípustných dovolacích dôvodov. Ak však najvyšší súd zistí, že vymedzenie chýb napadnutého rozhodnutia a konania zodpovedá inému dovolaciemu dôvodu než tomu, ktorý označil obvinený, podradí toto vymedzenie pod zodpovedajúci dovolací dôvod (k tomu R 120/2012) a v ďalšom texte bude na tento postup poukázané. K jednotlivým dovolacím námietkam obvinenej potom najvyšší súd chronologicky uvádza nasledovné: Dovolací dôvod
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Najvyšší súd Slovenskej republiky na tieto teoretické východiská poukazuje práve z toho dôvodu, že obvinená O. S. (S.) namietala najmä to, že bolo porušené jej právo na obhajobu tým, že jej bol zrušený ustanovený obhajca
2 Trestného poriadku a následne neustanovenie obhajcu opätovne v tej istej veci pre nemajetnosť
2 Trestného poriadku. Je pravdou, že obvinenému sa musí poskytnúť primeraný čas a možnosť prípravy svojej obhajoby, ktorú vykonáva buď sám alebo prostredníctvom obhajcu. Práva obvineného ale nemožno zamieňať s pasivitou hraničiacou so svojvôľou. Okresný súd Liptovský Mikuláš obvinenej dňa 17. septembra 2019
2 Trestného poriadku ustanovil obhajcu JUDr. Petra Svrčeka (č. l. 401, zv. č. II. súdneho spisu) a zároveň jej bol zaslaný formulár na preukázanie pomerov potvrdzujúcich dôvodnosť ustanovenia obhajcu. Obvinená do dňa konania hlavného pojednávania na okresnom súde (16. decembra 2019), ani do dňa konania odvolacieho konania nepreukázala jej tvrdenia, že prostredníctvom svojej sestry S. S. zaslala okresnému súdu tzv. formulár o jej majetkových pomeroch potvrdzujúcich dôvodnosť ustanovenia obhajcu
2 Trestného poriadku. Na základe uvedeného, ako to už konštatoval aj krajský súd, postup, ktorý zvolil okresný súd, bol správny a zákonný, nakoľko zo súdneho spisu vyplývala snaha obvinenej mariť trestné konanie a okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 16. decembra 2019 eliminoval opätovnú možnosť obštrukčného správania zo strany obvinenej. V tejto súvislosti pripomína najvyšší súd rímsko-právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt", v zmysle ktorej „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. Preto najvyšší súd konštatuje, že nedošlo k porušeniu práva na obhajobu obvinenej O. S. zásadným spôsobom, a teda že neexistuje skutočnosť, ktorá sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku spočíva v tom, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Pod tento dovolací dôvod obvinená zaradila námietku, že podaním zo
6 Trestného poriadku sa o námietke zaujatosti nekoná, keďže námietka je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
S touto argumentáciou sa neskoršie stotožnil aj odvolací súd.
obvinenej mal o vznesenej námietke rozhodovať senát s možnosťou prieskumu rozhodnutia. Krivdu vidí aj v tom, že najskôr bol vydaný trestný rozkaz, kde bol obvinenej uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, kedy nebol použitý kvalifikačný znak, že sa konania mala dopustiť na chránenej osobe vyššieho veku, ale už v konaní pred súdom bola táto kvalifikácia zmenená s použitím tejto priťažujúcej okolnosti, čo v konečnom dôsledku viedlo k odsúdeniu vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov. K uvedenému dovolací súd uvádza nasledovné.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z tohto článku okrem práva na kvalitu spravodlivého procesu vyplýva aj „právo na nestranného sudcu". Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale iba na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982, Le Compte a ďalší p. Belgicku - rozsudok z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa posudzuje
vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania,
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu.
ESĽP je potrebné „ísť ďalej, než ako sa vec javí" (looking behind appearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justice must not only be done, it must also be seen to be done, rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku - zo 17. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku - z r. 1994). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Z tohto hľadiska preto nezáleží na subjektívnom pocite sudcu a jeho nestrannosti (najmä, ak sa vyjadrí, že sa necíti zaujatým). Podstatným je existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosti na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti (III.ÚS 47/05, I.ÚS 46/05). Najvyšší súd má za to, že o vznesenej námietke zaujatosti obvinenej voči predsedovi senátu Okresného súdu Liptovský Mikuláša bolo postupované v súlade so zákonom, na čo už rozsiahlo a správne reagoval aj krajský súd v rámci odvolacieho konania (k tomu strany 16 až 18 uznesenia krajského súdu). Tiež nenachádza taký pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon týka, aby to zakladalo dôvody vylúčenia. To vyplýva zo samotnej neurčitej formulácie námietky, že obvinená sa mala na úrade dozvedieť o údajných blízkych vzťahoch sudcu k policajtovi, ktorý má byť príbuzným nebohej poškodenej atď. Napokon, samotný procesný postup súdu, nech sa subjektívne javí akokoľvek nespravodlivý, neumožňuje rozhodovanie o námietke zaujatosti. Preto konštatuje správnosť postupu v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku. Len subjektívny pocit obvinenej, že predseda senátu konal voči nej zaujato, bez náležitých, opodstatnených a konkrétnych skutočností, preukazujúcich zaujatosť konajúceho sudcu, nemôže byť dôvodom ani na vylúčenie procesného sudcu a ani dovolacím dôvodom
1 písm. e) Trestného poriadku, a preto najvyšší súd uzatvára, že nezistil splnenie ani tohto dovolacieho dôvodu. K dôvodu dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku, bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenému bol uložený za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, - trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo - taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa. Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých trestných činov, ktoré majú odstupňovateľnú trestnú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56 Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona), trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona). Trest odňatia slobody (o ktorý ide aj v predmetnej veci), má konkrétne hranice trestnej sadzby určené v príslušnom ustanovení osobitnej časti trestného zákona
toho, o aký trestný čin ide, prípadne v akej alternatíve bol spáchaný. Uložením trestu mimo zákonnom ustanovenej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu. Dovolacím dôvodom
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku (viď nižšie) konštatuje, že v konečnom dôsledku budú môcť do úvahy prichádzať iné závery k prípadným úvahám o výške ukladaného trestu. Čo sa týka dovolacieho dôvodu
1 písm.
1, ods. 2, ods. 3 písm.
1, ods. 2 Trestného zákona najvyšší súd nezistil pochybenie. Na druhej strane však právna kvalifikácia
3 písm. d) sa odvíja od skutočnosti, že čin bol spáchaný na chránenej osobe.
1 písm. e) Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku, teda
3 Trestného zákona osoba staršia ako šesťdesiat rokov.
2 Trestného zákona ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.
ustálenej rozhodovacej praxe (R 117/2014) zavinenie vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby a podmienky použitia kvalifikačného pojmu chránená osoba (osoba vyššieho veku), je ďalšou osobitnou podmienkou okrem použitia ustanovenia § 18 Trestného zákona, aby bol naplnený kvalifikačný pojem chránenej osoby. Spočíva v súvislosti spáchania trestného činu s vekom chránenej osoby. Táto súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne. Vyžaduje sa, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá, alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových záveroch, t. j. v samotnom skutku odsudzujúceho rozsudku. Samotné odôvodnenie rozhodnutia, akokoľvek podrobné a presvedčivé, však nepostačuje. V prejednávanej veci najvyšší súd nenašiel v skutkovej vete rozsudku také skutkové okolnosti, ktoré by zodpovedali právnej kvalifikácii ustálenej prvostupňovým a odvolacím súdom. Daný skutok preto zodpovedá „len" pôvodnej kvalifikácii z obžaloby, teda
1, ods. 2 Trestného zákona. K zostávajúcej dovolacej námietke obvinenej, ktorou sa domáhala aplikácie princípu ultima ratio s poukazom na zásadu subsidiarity trestnej represie, najvyšší súd uvádza nasledovné. Aplikácia princípu ultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené na svojvoľnom výklade zákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno aplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona. Najvyšší súd už vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo vzťahu k prečinom plne opodstatnené, pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom deklarovanú možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne javí, z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho prečinu. V tomto prípade po neaplikovaní ustanovenia § 221 ods. 3 písm. d) Trestného zákona je možné uzavrieť, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností, za ktorých bol spáchaný a pohnútku páchateľky je závažnosť činu vyššia ako nepatrná. Najvyšší súd teda nezistil splnenie podmienok v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, s tým, že krajský súd je v ďalšom rozhodovaní viazaný naznačenými závermi. Súčasne obligatórne rozhodol o väzbe obvinenej tak, že ju do väzby nezobral pre neexistenciu väzobných dôvodov. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.