Najvyšší súd 6Sžo/36/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek sená

§ 8

citovaného zákona dôvodil, ţe je vecne príslušným správnym orgánom na vydanie rozhodnutia o nároku na poskytnutie právnej pomoci a má povinnosť posúdiť v tomto konaní tri podmienky: stav materiálnej núdze ţiadateľa, vylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu a hodnotu sporu, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Uviedol, ţe za účelom posúdenia ţiadosti, ţalobca na jeho výzvu predloţil všetky doklady potrebné na posúdenie podmienky stavu materiálnej núdze s tým výsledkom, ţe na základe týchto predloţených dokladov o príjme a informácií o majetkovej situácii, preukázal, ţe v čase vydania rozhodnutia spĺňal zákonom stanovenú podmienku stavu materiálnej núdze. Rovnako pozitívne posúdil aj podmienku hodnoty sporu. Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe pri posudzovaní ďalšej podmienky na priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, t.j. ţe spor nie je zrejme bezúspešný vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“ alebo „zákon č. 36/2005 Z. z.“), ktorý upravuje predpoklady zmeny rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností. Zdôraznil, ţe zákon o rodine stanovuje špecifické podmienky, bez splnenia ktorých nie je moţné zmeniť pôvodné súdne rozhodnutie a preto preskúmal splnenie týchto podmienok v zmysle zákona. V tejto súvislosti uviedol, ţe v posudzovanom prípade ţalobca tvrdil, ţe existujú dôvody pre zmenu rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, avšak toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal, ani neoznačil dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať jeho tvrdenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku logicky vyplýva, ţe v posudzovanom prípade postačovalo, ak ţalobca v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci pred Centrom právnej pomoci skutočnosti tvrdil, bez toho, aby bol povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, resp. ţe Centrum právnej pomoci malo prijať akýkoľvek dokument či tvrdenie ţiadateľa bez ich zhodnotenia. Ţalovaný nesúhlasil s týmto názorom súdu prvého stupňa a s odvolaním sa na ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. argumentoval tým, ţe ţalobca neoznačil dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať jeho tvrdenia o tom, z akého dôvodu poţaduje zmenu rozsudku vydaného Okresným súdom Michalovce č. k. 19P 11/2007- 123 zo dňa 21. apríla 2008 v časti úpravy práv a povinností k maloletému M. R.. Ţalovaný 4 6Sţo/36/2011 poukázal na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., v zmysle ktorého sa na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)], ak zákon neustanovuje inak, opakovane, a odvolaním sa na ustanovenia § 32 ods. 2, § 34 ods. 1, 2, 3, 4 správneho poriadku, namietal, ţe ţalobca v posudzovanom prípade ţiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení neoznačil a preto jeho tvrdenia o tom, z akého dôvodu poţaduje zmenu rozhodnutia vydaného v právnej veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu nie je moţné povaţovať za dôkaz. Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe z gramatického výkladu ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. vyplýva, ţe pri rozhodovaní o nároku na poskytovanie právnej pomoci musí, pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu, prihliadnuť najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na zistenie skutkového stavu. Zdôraznil, ţe tento výpočet je exemplifikatívny, čo umoţňuje prihliadnuť aj na ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynú z konkrétnych okolností kaţdého jednotlivého prípadu. Z uvedeného mal za to, ţe zákon o poskytovaní právnej pomoci nerozlišuje medzi otázkami hmotného a procesného práva (zákon vymenúva príkladmo inštitút premlčania, preklúzie, označenie dôkazov) a ukladá mu preskúmavať otázku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu z hľadiska hmotnoprávneho aj procesného práva. Dôvodil tieţ tým, ţe v prípade, ak by preskúmaval spor len z hľadiska ustanovení procesného práva, ako argumentuje súd prvého stupňa, neaplikoval by dôsledne ustanovenie § 8 zákona č. 324/2005 Z. z. a konal by v rozpore s jeho znením. Ţalovaný namietal, ţe súd prvého stupňa nevzal do úvahy skutočnosť, ţe neschopnosť ţalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia nebola jediným dôvodom, pre ktorý vyslovil, ţe v danej veci nie je moţné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Uviedol, ţe v posudzovanej veci vzal do úvahy aj tvrdenia ţalobcu o jeho pomeroch, z ktorých vyplýva, ţe jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi, a ţe nemá zabezpečenú bytovú otázku, avšak súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal. S poukázaním na ustanovenia § 32 ods. 1, 2, a § 34 ods.

ţ 6 správneho poriadku uviedol, ţe v správnom konaní sa uplatňuje zásada materiálnej pravdy, ktorá reflektuje poţiadavku zákona, aby úplne a presne zistil skutočný stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, nakoľko v opačnom prípade by bolo jeho rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a zistený skutkový stav by bol nedostačujúci pre posúdenie veci, ktorá skutočnosť by zakladala nezákonnosť jeho rozhodnutia a postupu. Ţalovaný mal za to, ţe 5 6Sţo/36/2011 v konaní o nároku na poskytnutie právnej pomoci nemôţe vzhľadom na aplikáciu ustanovení správneho poriadku o dokazovaní v správnom konaní ponechať otázku zrejmej bezúspešnosti sporu bez posúdenia a je povinný zisťovať náleţite skutkový stav tak, ako mu to ukladá správny poriadok. Ţalovaný poukázal ďalej na to, ţe obdobne ako konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci aj Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 138 ods. 1 OSP stanovuje podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta súdom, pričom pre oba inštitúty je spoločné to, ţe zákonodarca okrem splnenia podmienky pomerov účastníka konania (materiálnej núdze ţiadateľa) vyţaduje splnenie ďalšej podmienky a to, ţe nesmie ísť o zrejme bezúspešné uplatnenia práva. V tomto smere zároveň poukázal na akúsi diferenciu posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu, keď Občiansky súdny poriadok termín „svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenia práva“ nedefinuje, pričom zákon č. 327/2005 Z. z. poskytuje bliţšie zdôvodnenie tohto pojmu tým, ţe uvádza, na aké skutočnosti má prihliadnuť pri posúdení otázky zrejmej bezúspešnosti sporu. Upriamil pozornosť tieţ na ďalšiu špecifičnosť konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci tkvejúcu v tom, ţe zákon č. 327/2005 Z. z. stanovuje ďalšiu podmienku (na rozdiel od § 30 a § 138 OSP), ktorá musí byť kumulatívne splnená, a to podmienku hodnoty sporu (§ 6 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona) a z uvedeného vyvodil jednak záver, ţe účelom zákonodarcu je neposkytovať právnu pomoc v tzv. bagateľných sporoch a ďalej, ţe pri výklade ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. nie je moţné postupovať rovnako ako pri aplikácii § 138 ods.

§ 30OSP.

Ţalovaný za správny nepovaţoval výklad, ţe posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len na tvrdení ţiadateľa argumentujúc, ţe by potom posudzoval len otázku materiálnej núdze ţiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď ţiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku a takýto postup by znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov, návrhov zaloţených na tvrdení ţalobcu, ktoré nevie preukázať. V tejto súvislosti uviedol, ţe si je vedomý toho, ţe podmienku zrejmej bezúspešnosti sporu je potrebné v kaţdom prípade starostlivo zvaţovať vzhľadom na moţnú prejudíciu súdneho sporu a mal za to, ţe účelom zákona č. 327/2005 Z. z. je vylúčiť priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v sporoch, ktoré je moţné označiť za zrejme bezúspešné, čím sa v konečnom dôsledku zniţuje zaťaţenie súdov tzv. šikanóznymi návrhmi a tieţ sa eliminuje aj riziko uloţenia povinnosti nahradiť trovy konania. Ďalej ţalovaný namietal odvolávajúc sa na ustanovenia § 249 ods. 2, § 250b ods.

§ 250hods.

1 OSP, ţe súd prvého stupňa dôsledne neaplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú postup súdu v konaní a rozhodovaní podľa druhej hlavy 6 6Sţo/36/2011 piatej časti OSP. Poukázal na to, ţe ţalobca v ţalobe o preskúmanie rozhodnutia neoznačil, v čom vidí nezákonnosť predmetného rozhodnutia, neuviedol ţiadne tvrdenia, na základe ktorých nesúhlasil s predmetným rozhodnutím, pričom ţaloba nespĺňala náleţitosti podľa ustanovenia § 249 ods. 2 OSP konštatujúc, ţe ak trpela ţaloba takýmito vadami, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa nariadiť ţalobcovi ich odstránenie, pretoţe neodstránenie vád je dokonca dôvodom pre zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP. Upriamiac ďalej pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sţo/51/2005 namietal, ţe ţalobca v ţalobe netvrdil, ţe bol jeho postupom ukrátený na svojich právach, ale poukazoval len na svoju situáciu dodajúc, ţe aţ na pojednávaní konanom dňa

1. mája 2011 právny zástupca ţalobcu špecifikoval petit návrhu. Odvolávajúc sa na zásadu iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) ţalovaný mal za to, ţe súd prvého stupňa v posudzovanom prípade porušil dispozičnú zásadu a zásadu koncentrácie konania, nakoľko povinnosť ţalobcu vymedziť v ţalobe dôvody nezákonnosti nie je moţné nahradiť postupom a rozhodovaním súdu nad rámec ustanovený ţalobou poukazujúc na to, ţe v posudzovanom prípade nešlo o prípad, kedy súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi ţaloby (§ 250j ods. 3 OSP). Záverom poukázal na to, ţe rozhodol v zmysle ustanovení zákona č. 327/2005 Z. z. a správneho poriadku a svoje rozhodnutie povaţuje za vecne správne dôvodiac tým, ţe ţalobca v posudzovanom prípade ani neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a preto mu nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal. Taktieţ poukázal na to, ţe rozhodnutie č. 3N 519/10 zo dňa
2. apríla 2010 spĺňa všetky formálne náleţitosti poţadované zákonom a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Taktieţ namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa o uloţení mu povinnosti nahradiť trovy konania majúc za to, ţe na strane ţalovaného je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd náhradu trov ţalobcovi neprizná dôvodiac tým, ţe rozhodnutie súdu v posudzovanom prípade záviselo od vyslovenia právneho názoru na aplikáciu ustanovenia § 8 zákona č. 327/205 Z. z., pričom ide o prvé rozhodnutie správneho súdu vo vzťahu k aplikácii citovaného ustanovenia zákona o poskytovaní právnej pomoci. Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia za 1 úkon bez ich ďalšej špecifikácie. Vo svojom vyjadrení poukázal na právo na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa právo, aby kaţdá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú moţnosť obhajovať svoju záleţitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej 7 6Sţo/36/2011 strane, pričom poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu prípad Szabovicz c/a Švédsko č. 434/
3. Uviedol ďalej, ţe podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Sţo 51/2005 správny orgán (správne malo byť uvedené „súd“) pri preskúmavaní rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy na základe ţaloby musí najprv zistiť, či sú splnené podmienky pre postup podľa druhej hlavy piatej časti OSP, pričom podľa obsahu podania ţalobcu je zrejmé, ţe postupom ţalovaného bol ukrátený na svojich právach a súd v priebehu konania zisťuje, či je tvrdenie ţalobcu pravdivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, ţe miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, www.supcourt.gov.sk a senát súdu dospel k záveru, pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné a preto odvolaním napadnutý rozsudok zmenil (§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
4. augusta 2012 (§ 156 ods.

ods. 3 OSP). Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP ). 8 6Sţo/36/2011 Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní, pričom ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu sp. zn. 3N 519/10 zo dňa 27. apríla 2010, ktorým podľa ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci, ak

1. a)sa nachádza v stave materiálnej núdze,
2. b)nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a
3. c)hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je moţné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, ţe ţalovaný mal na základe priloţených listinných dokladov za preukázané, ţe žalobca ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z. z. Ţalovaný v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, ţe úspešným ţiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môţe byť len ten, kto súčasne preukáţe splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 cit. zákona. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo 9 6Sţo/36/2011 a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Ustanovenie § 8 zák. č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí ţalovaný pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vţdy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii ţalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Za stavu, keď ţalovaný v predmetnej veci posudzoval otázku zrejmej bezúspešnosti sporu aj z hľadiska posúdenia schopnosti žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení postupoval v súlade s cit. zák. ustanovením. Pri posudzovaní schopnosti ţiadateľa je správny orgán oprávnený posúdiť schopnosť žiadateľa tieto dôkazy označiť, avšak bez ich následného vyhodnotenia v tom smere, či by ţalobca uniesol dôkazné bremeno v konkrétnom konaní, nakoľko právne posúdenie veci - kvôli ktorej sa domáha práva na poskytnutie právnej pomoci - patrí výlučne do právomoci súdu. Odvolací súd s odvolaním sa na ust. § 6 cit. zákona konštatuje, ţe ţalovaný ako príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretoţe bez splnenia podmienky, ţe „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemoţno poţadovaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď ţiadateľ ďalšie dve podmienky splnil. Za stavu, keď ţalobca neoznačil ţiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, týkajúcich sa zmeny pomerov oproti stavu v roku 2001, kedy Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. 13C 270/01-17 zo dňa 9. októbra 2001 zveril maloletého M. R., nar. X. do osobnej starostlivosti matky, podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR, ţalovaný správne konštatoval, ţe v danom prípade nie je moţné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého ţalobca ţiada súd o zverenie dieťaťa do výchovy a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Záver ţalovaného, ktorý s poukazom na nesplnenie všetkých troch zákonných podmienok v zmysle § 6 zák. č. 327/2005 Z. z. súčasne, ţalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal, je preto v súlade so zákonom. 10 6Sţo/36/2011 Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii ţalovanému v tom, ţe za správny nemoţno povaţovať výklad, ţe posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len na tvrdení ţiadateľa s tým, ţe potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze ţiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď ţiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiţ znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov zaloţených na tvrdení ţalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotoţnil sa tieţ s názorom ţalovaného, ţe za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z. z. citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu, ţalovaný v predmetnej veci postupoval v súlade so zákonom, dôsledne zisťoval skutočný stav, za ktorým účelom si zadováţil dostatočné podklady pre rozhodnutie, aplikujúc ustanovenia § 32 ods. 1, 2 a § 34 ods.

ţ 6 správneho poriadku a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj tvrdenia ţalobcu o jeho pomeroch, z ktorých vyplynulo, ţe jeho jediným príjmom je dávka v hmotnej núdzi a tieţ, ţe nemá bytové podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloleté dieťa, pričom jeho pomery neumoţňujú uspokojovať ani jeho vlastné potreby, nieto potreby maloletého dieťaťa. Vo veci bolo nesporne zistené, ţe ţalobca neoznačil ani jeden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o tom, ţe výchova maloletého M. R. je zo strany jeho matky zanedbávaná. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP zmenil a ţalobu zamietol. Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe vydaním napadnutého rozhodnutia zo strany ţalovaného správneho orgánu, ktorým z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok nebol žalobcovi priznaný nárok na právnu pomoc v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci, právo ţalobcu domáhať sa zmeny zverenia maloletého dieťaťa a úpravy práv a povinností k nemu, nebolo dotknuté. 11 6Sţo/36/2011 O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. O náhrade trov právneho zastúpenia ţalobcu súdom ustanovenému advokátovi JUDr. J.ánovi Č.isárovi rozhodne Krajský súd v Košiciach po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným rozhodnutím. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa 22. augusta 2012 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth