1 Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4To/40/2022, z 19. mája 2022 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného K. P. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš, sp. zn. 3T/75/2021, z 31. januára 2022 bol obvinený K. P. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona, ktorých sa dopustil na skutkovom základe, že dňa
1, s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 a § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace; pričom
1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov.
1, ods. 2 Trestného poriadku súd uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenému Q. Č. škodu vo výške 793,10 eur a
2 Trestného poriadku ho so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozhodujúci tak na podklade odvolania obvineného ako i prokurátora a poškodeného, rozhodol rozsudkom, sp. zn. 4To/40/2022, z 19. mája 2022 tak, že napadnutý rozsudok
1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil obvinenému
rovnakých ustanovení Trestného zákona ako prvostupňový súd úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, ktorý mu
1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov.
V ostatných výrokoch zostal napadnutý rozsudok nezmenený. Obvinený K. P. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
1 písm. a) Trestného zákona, kde by sa malo vyžadovať konanie, ktoré závažnejším spôsobom narušuje verejný kľud a poriadok na mieste, na ktorom má prístup širší okruh ľudí individuálne neurčených. Je paradoxné, že najprv moje konanie malo byť posudzované ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a len na základe konania poškodeného a nepreukázaných následkov môjho konania bolo voči mojej osobe vznesené obvinenie a došlo k tomu. že som v konečnom dôsledku bol aj odsúdený. pričom som bol zaviazaný nahradiť poškodenému aj škodu. Hodnotenie priestupkového deja a deja v trestnom konaní je diametrálne odlišné, pričom nebolo mojou povinnosťou na hlavnom pojednávaní dokazovať svoju nevinu a v podstate, ak som využil svoje právo odoprieť vypovedať, tak táto skutočnosť nemala byť hodnotená v môj neprospech, ale v zásade mal súd vyhodnotiť dostupné dôkazy a pokiaľ boli pochybnosti o tom, či sa stal skutok, ktorý je popísaný v obžalobe, t. j. či som poškodeného udrel, alebo neudrel, tak mal súd vyhodnotiť tieto skutočnosti v môj prospech a rozhodnúť o mojom oslobodení. Je pozoruhodné, že poškodený neutrpel zranenie následkom údajného môjho úderu, ale len následkom údajného pádu na zem s tým, že musela byť preukázaná príčinná súvislosť medzi úderom a pádom. Pokiaľ teda sa mal incident udiať takým spôsobom, ako to uvádzal poškodený, tak je nelogické, že poškodený nepodal bezodkladne trestné oznámenie, resp. neprivolal na miesto samé políciu, ale podal len trestné oznámenie, a to s odstupom viacerých dní, teda v tomto smere nastala vážna pochybnosť, ako malo dôjsť k údajnému zraneniu poškodeného, keďže skutok bol klasifikovaný
odbornej literatúry pri zlomenine kostrče sa postihnuté osoby sťažujú na veľmi ťažké bolesti v oblasti zadku po zlomenine kostrče, pričom tento typ bolesti je známy ako kokcygodýnia a vyznačuje sa silnými bolesťami v oblasti kostrčovej kosti, vyžarovaním v análnej a bedrovej oblasti, pričom po zlomenine kostrče sú primárnymi príčinami bolesti a opuchy a hematómy (podliatiny). Je potrebné rektálne vyšetrenie lekárom a dochádza k tomu, že takýto pacient má problémy pri vyprázdňovaní, pri pohlavnom styku a pri bežnom pokojnom sedení, pričom takéto následky neboli zistené, ani poškodený nebol podrobený takýmto vyšetreniam, pričom zlomenina kostrče spôsobuje silnú bolesť v postihnutej oblasti zadku a označuje sa ako tupá a neznesiteľná, a teda ak by takéto príznaky mal poškodený, určite by musel vyhľadať bezodkladne lekársku starostlivosť. Mali by sa vyhotoviť dve röntgenové snímky navzájom kolmo, aby sa dala takáto zlomenina vyhodnotiť, kde v lekárskom posudku nie sú takéto skutočnosti zaznamenané, a preto je možné takýto znalecký posudok pokladať za povrchný, nič nedokazujúci a súd ho nemal vyhodnotiť v neprospech obžalovaného, ale nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, resp. vypočuť pôvodného ošetrujúceho lekára. Teda priebehu následkov údajnej zlomenine kostrče, jej diagnostikovanie, kde poškodený nebol práceneschopný, evokuje účelovosť konania poškodeného so snahou vyvolať
názoru u obžalovaného fiktívne zranenie, ktoré by malo za následok možnosť trestného stíhania obžalovaného a vyhodnotenia aj ďalšieho konania v súvislosti s výtržníctvom. Teda samotný rozsudok, ako aj jeho zdôvodnenie je v zásadnom rozpore s objektívnym skutkovým stavom z hľadiska vyhodnotenia, kde nebolo preukázané, že by obžalovaný poškodeného udrel päsťou, ani že by poškodený utrpel také zranenia, aké sú popisované v znaleckom posudku s tým, že vierohodnosť výpovedi poškodeného je zásadným spôsobom narušená, jednak vyhľadaním ošetrenia s odstupom času, nie keď sa stala udalosť, ale u lekára vo Zvolene, kde sa nevylučuje určitá prepojenosť a previazanosť a následné podanie trestného oznámenia, ktoré je účelového charakteru, pretože ak by v skutočnosti utrpel poškodený zlomeninu kostrče, musel by byť práceneschopný a musel by mať iné príznaky a iné zistenia, ako to uvádza znalec, a teda
názoru obžalovaného bol celý incident nafúknutý, umelo vykonštruovaný a účelový so snahou privodiť pre obžalovaného následok vo forme trestného stíhania a odsúdenia, čo sa mu aj podarilo. Pri údere päsťou do ľavej časti tváre v oblasti spánku by musel takýto úder, ktorý mal byť značnej intenzity, kde pri poškodenom, kde nie sú uvedené údaje o jeho váhe a výške, mal stratiť stabilitu, ale na tvári neboli zistené žiadne poranenia a ani takéto poranenia menovaný neuvádzal, pričom ak by úder smeroval na ľavú stranu tváre poškodeného a bol značnej intenzity, tak by zrejme jeho telo rotovalo a spadol by bokom, resp. pri strate stability by sa zrútil na zem a udrel by si hlavu, ale je nelogické, že sa mal údajne posadiť, pričom takéto zranenie takýmto spôsobom vzniknúť nemohlo, a preto celé rozhodnutie súdu je postavené na úvahách a domnienkach a účelovom tvrdení poškodeného, kde pri páde na asfaltovú cestu pri strate stability by došlo skôr k zraneniu zadnej časti hlavy a nie kostrče, pretože ak by menovaný padal tak, že by si nesadol v podstate na zem. Takýto priebeh úrazového deja je krajne nepravdepodobný a bohužiaľ znalec sa s takýmito skutočnosťami nezaoberal, ani súd nebral do úvahy autentické záznamy o podaní vysvetlenia na Policajnom zbore
článku 4. Protokolu č. 7 Dohovoru vzťahovať tak na činy patriace
slovenského práva medzi trestné činy, ako aj na činy patriace medzi priestupky. V tomto smere je možno poukázať na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom v tomto prípade sa jednalo o totožnosť konania, t. j. skutku, ktorý bol posudzovaný raz ako priestupok a raz ako prečin ublíženia na zdraví a výtržníctva, avšak jednalo sa o identické konania. Obžalovaný síce využil svoje zákonné prostriedky, podal sťažnosť voči uzneseniu o začatí trestného stíhania, odpor voči trestnému rozkazu, odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš.
10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie, pričom dôkazy sa obstarávajú z úradnej povinnosti. Teda orgány činné v trestnom konaní sú povinné nielen objasňovať okolnosti proti obvinenému, ale aj okolnosti svedčiace v jeho prospech. Keďže táto povinnosť nebola dodržaná, dochádza k porušeniu práva na obhajobu, pretože neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhoval obžalovaný a ktoré by mali byť v jeho prospech najmä z hľadiska objektívnosti lekárskych správ a pravdepodobnosti následkov konania.
2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsobom vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Samotný poškodený uviedol, že pracuje v obchodnej spoločnosti ako manager a nebolo skúmané, či v inkriminovanom období pracoval, či dostal za prácu mzdu a podobne. Trestné právo má byť použité len ako najkrajnejší prostriedok pre typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda tam, kde nie sú iné možnosti. Trestné konanie je kontradiktórne v zmysle § 2 ods. 14 Trestného poriadku, kde strany sú si v konaní rovné. Rovnosť nemôže byť len formálna a musí byť i faktická, kde zástupca poškodenej strany by nemal nahrádzať činnosť prokurátora, ale by sa mal zamerať len na preukázanie výšky spôsobenej škody, a teda rovnosť v tomto smere zachovaná nebola z hľadiska rovností zbraní. Dôkazné bremeno obžaloby upravené v Smernici o prezumpcii neviny v čl. 22 spočíva na prokuratúre a v prípade akýchkoľvek pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a teda súd mohol v zmysle § 2 ods. 11 Trestného poriadku vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, pričom prokurátor neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie rozhodujúcich skutočnosti a súd prvého stupňa a odvolací súd sa nesprávnym spôsobom stotožnili s takýmto postupom prokurátora. Prezumpcia neviny je ustanovená čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, pričom hlavne ide o zásadu aplikácie (‚in dubio pro reo'), pretože súd môže uznať obžalovaného za vinného len vtedy, ak z vykonaného dokazovania bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obžalovaný spáchal skutok, ktorý sa mu v obžalobe kladie za vinu, pričom z tejto zásady vyplýva, že nedokázaná vina je to isté ako dokázaná nevina, čo by malo k dôjsť k oslobodeniu spod obžaloby
c ) Trestného poriadku. Teda len bezpečné zistenie skutkového stavu a následkov konania môže viesť zo strany orgánov činných v trestnom konaní k meritórnemu rozhodnutiu o rozhodných skutočnostiach týkajúcich sa trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného, čo sa v tomto prípade nestalo a postup orgánov činných v trestnom konaní popísaných v dovolaní zo strany obžalovaného je vyhodnotený ako nezákonný, rozporuplný a postavený na nepravdepodobných skutočnostiach, účelových tvrdeniach a spochybnených lekárskych správach". Na základe toho obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom s poukazom na ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), ods. 3 Trestného poriadku (pozn. v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku je oprávnený dovolanie podať jedine minister spravodlivosti) porušenie zákona v jeho neprospech,
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici. Zároveň, aby zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
1 Trestného poriadku naposledy označenému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. K dovolaniu sa, využijúc svoje právo
Trestného poriadku, vyjadril prokurátor, a síce takto: „Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom má spočívať v tom, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhol odsúdený a ktoré by mali byť v jeho prospech najmä z hľadiska objektívnosti lekárskych správ a pravdepodobnosti následkov konania. Dovolací dôvod
1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku
dovolateľa spočíva v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a tiež, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu. Uvedené
názoru dovolateľa spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní síce vykonali dokazovanie vo veci samej, avšak na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnemu právnemu a skutkovému záveru v neprospech obžalovaného.
dovolateľa je paradoxné, že jeho konanie bolo najskôr posudzované ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a až následne mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin, za ktorý bol aj odsúdený. Hodnotenie priestupkového deja a deja v trestnom konaní je diametrálne odlišné, pričom nebolo jeho povinnosťou na hlavnom pojednávaní dokazovať nevinu a v prípade, ak využil svoje zákonné právo odoprieť vypovedať, tak táto skutočnosť nemala byť hodnotená v jeho neprospech. Súd mal hodnotiť dostupné dôkazy a pokiaľ mal pochybnosti o tom, či sa stal skutok, ktorý je popísaný v obžalobe, t. j. či poškodeného udrel, alebo neudrel, tak mal uvedené skutočnosti vyhodnotiť v jeho prospech a rozhodnúť o jeho oslobodení. Je pozoruhodné, že poškodený neutrpel zranenia následkom údajného úderu, ale len následkom údajného pádu na zem s tým, že musela byť preukázaná príčinná súvislosť medzi úderom a pádom. Pokiaľ sa však mal incident udiať takým spôsobom, ako to uvádza poškodený, tak je nelogické, že poškodený nepodal bezodkladne trestné oznámenie, resp. neprivolal na miesto samé políciu, ale podal len trestné oznámenie, a to s odstupom viacerých dní. Je logické, že v prípade, ak by došlo k zraneniu pri konflikte, tak by musel poškodený vyhľadať lekárske ošetrenie bezodkladne, nie až s odstupom niekoľkých dni. Poškodený však pred ošetrujúcim lekárom vôbec neuvádzal úder päsťou, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Dovolateľ taktiež namieta aj vypracovaný znalecký posudok. Ďalej uvádza, že znalec v posudku ustálil dobu liečenia a práceneschopnosť na 28 dní, avšak v uvedenom smere nebolo zistené, že by poškodený bol uznaný za práceneschopného a obmedzený v obvyklom spôsobe života. Súd sa však s uvedenými skutočnosťami nezaoberal.
odbornej literatúry pri zlomenine kostrče sa postihnuté osoby sťažujú na veľmi silné bolesti v oblasti zadku, pričom pacient má problémy pri vyprázdňovaní, pri pohlavnom styku a pri bežnom sedení. Uvedené následky však u poškodeného neboli zistené a poškodený nebol ani podrobený takýmto vyšetreniam. Keďže zlomenina kostrče
dovolateľa spôsobuje silnú bolesť v postihnutej oblasti zadku a označuje sa ako tupá a neznesiteľná, tak mal poškodený vyhľadať lekársku starostlivosť bezodkladne. Znalecký posudok považuje dovolateľ za povrchný, keďže neboli vyhotovené dva röntgenové snímky, ktorými by sa dala predmetná zlomenina vyhodnotiť. Súd teda
jeho názoru nemal znalecký posudok vyhodnotiť v jeho neprospech, ale mal nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, resp. vypočuť pôvodného ošetrujúceho lekára. Samotný rozsudok, ako aj jeho zdôvodnenie je v zásadnom rozpore s objektívnym skutkovým stavom z hľadiska vyhodnotenia, kde nebolo preukázané, že by obžalovaný poškodeného udrel päsťou, ani že by poškodený utrpel také zranenia, aké sú popisované v znaleckom posudku s tým, že vierohodnosť výpovedi poškodeného je zásadným spôsobom narušená, jednak vyhľadaním ošetrenia s odstupom času, nie keď sa stala udalosť, ale u lekára vo Zvolene, kde sa nevylučuje určitá prepojenosť a previazanosť, a následné podanie trestného oznámenia, ktoré je zo strany poškodeného účelového charakteru, pretože ak by poškodený utrpel zlomeninu kostrče, musel by byť práceneschopný a musel by mať iné príznaky ako tie, ktoré uvádza znalec. Aj keby bolo pravdou, že došlo z jeho strany k odsoteniu poškodeného, ktorý útočil na obžalovaného, tak následok, ktorý nastal, nebol úmyselný, ale vyplýval až z následného efektu, ktorý nastal, kde nebol posudzovaný dôvod nutnej obrany a ani to akým spôsobom poškodený útočil na obžalovaného. K námietkam dovolateľa, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, uvádza, že právo na obhajobu možno rozdeliť na právo na osobnú obhajobu (tzv. materiálnu obhajobu), ktorá spočíva v práve obvineného obhajovať sa sám, t. j. obvinený má právo vyjadrovať sa ku všetkým okolnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazoch o nich, uvádzať okolnosti, navrhovať a predkladať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti ako aj opravné prostriedky; a právo na tzv. formálnu obhajobu, teda práva obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním. Zo spisového materiálu vyplýva, že u obvineného bolo právo na obhajobu (materiálnu aj formálnu) zachované. Odsúdenému K. P. bolo uznesením povereného príslušníka OO PZ Veľký Krtíš z 23. mája 2021 vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví
1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a) Trestného zákona. Následne bol
Trestného poriadku a nasl., ktorému Generálna prokuratúra SR nevyhovela, o uvedenom bol odsúdený upovedomený
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Navyše poznamenávam, že počas konania na súde prvého stupňa boli vykonané všetky potrebné dôkazy, ktoré boli potrebné pre prijatie zákonného rozhodnutia. Všetky dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom a taktiež všetky hlavné pojednávania boli zaznamenávané s využitím technického zariadenia na zaznamenávanie zvuku. Z vykonaných hlavných pojednávaní boli vyhotovené aj zápisnice obsahujúce prítomnosť osôb, ktorých účasť na nich bola nevyhnutná. Odsúdený bol už v prípravnom konaní poučený o všetkých svojich procesných právach. Z uvedeného mám za to, že neexistujú také pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, prípadne oboch procesne aktívnych súdov, ktoré by mali za následok závažné porušenie práva na obhajobu. V súhrnne možno konštatovať, že vznesené námietky dovolateľom aj vzhľadom na množstvo vykonaných procesných úkonov nemôžu zakladať dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, a to že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Čo sa týka dovolacieho dôvodu
1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku, tvrdím, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané zákonným spôsobom a taktiež je rozhodnutie založené na správnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu. Odsúdený na hlavnom pojednávaní konanom
1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o dovolaní je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré súdy vyhodnotili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací. K námietkam odsúdeného navyše poznamenávam, že Trestný poriadok neurčuje lehotu na podanie trestného oznámenia. V danom prípade ide o dispozičné právo poškodeného, prípadne aj svedkov, kedy a či podajú trestné oznámenie. Obzvlášť pri trestnom čine ublíženia na zdraví, kedy sa následok protiprávneho konania zvykne objaviť až s odstupom niekoľkých hodín, prípadne dní od konania páchateľa. Tiež je potrebné poukázať, že o porušení zásady ‚ne bis in idem', teda nie dvakrát v tej istej veci tu nemožno hovoriť, keďže odsúdený za uvedený skutok nebol v priestupkovom konaní uznaný za vinného. Rovnako uvádzam, že odsúdený v priebehu celého trestné konania mal možnosť namietať tak osobu znalca ako aj závery jeho vypracovaného znaleckého posudku, prípadne navrhnúť na hlavnom pojednávaní vypočuť osobu znalca. Uvedené však odsúdený nenavrhol a vypracovaný znalecký posudok nenamieta . Ďalej všeobecne konštatujem, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení a nie k revízii skutkových zistení v konaní pred súdom I. stupňa, ktorého skutkové závery môže dopĺňať a korigovať odvolací súd. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia po existencii dovolacích dôvodov je dovolací súd viazaný skutkovými zisteniami, ktoré ustália súdy I. a II. stupňa, pokiaľ výslovne nedošlo k procesným a hmotnoprávnym pochybeniam. Z horeuvedených dôvodov, preto navrhujem dovolanie K. P.
c) Trestného poriadku zamietnuť". Poškodený sa cez svoju obhajkyňu vyjadril v tom smere, že z podaného dovolania vyplýva, že obvinený primárne zo svojho subjektívneho pohľadu spochybňuje vykonané dokazovanie OČTK a súdu, nestotožňuje sa s ich závermi a nesúhlasí s rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov. To však nemôže byť predmetom dovolacieho konania
1 Trestného poriadku. Mal za to, že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa nebolo porušené žiadne ustanovenie v neprospech obvineného. Zistený skutkový stav zodpovedá skutočnosti, je zjavné, že bol zistený bez dôvodných pochybností, pričom súdy svoje úvahy vo svojich rozhodnutiach jasne a podrobne špecifikovali. Dôkazy boli vykonané zákonne. Ich spôsob vykonania nenamietal obvinený v žiadnom štádiu konania. Nebolo porušené ani žiadne právo na obhajobu. Skutok bol správne právne posúdený a nedošlo ani k žiadnemu nesprávnemu použitiu hmotnoprávneho ustanovenia. Navrhol teda dovolanie obvineného buď odmietnuť
c) Trestného poriadku alebo zamietnuť
1 Trestného poriadku. Obvinený na vyjadrenia prokurátora a poškodeného reagoval tak, že v plnom rozsahu zotrval na podanom dovolaní. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
l písm. c) Trestného poriadku argumentoval tým, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhoval vo svoj prospech, predovšetkým tie z hľadiska objektívnosti lekárskych správ a pravdepodobnosti následkov konania. Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť, že obvinený sa v danej veci zastupoval sám. Zo spisu je zrejmé, že obvinený mal pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Okrem toho sa vyjadroval ku všetkým dôkazom, či už vykonaných v rámci prípravného konania, ako aj konania pred súdom.
najvyššieho súdu hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm.
12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je taktiež zjavné, že všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
l písm.
1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd prvého stupňa alebo odvolací súd návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. Povinnosťou súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery. Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu, pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa vysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia. Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť obvineného ,,skontrolovať", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami, ako aj argumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu. Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07). Okresný súd Veľký Krtíš na str. 4-6 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Najvyšší súd považuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa za dostatočný príklad toho, ako má odôvodnenie rozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke článku 6 ods. 1 Dohovoru. Tu treba poznamenať, že aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol odvolanie obvineného a poškodeného, na str. 4-5 aproboval v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa. Na tom nič nemení skutočnosť, že dokazovanie pred súdom prvého stupňa bolo rýchle a s nadštandardným využitím čítania a oboznamovania dôkazov, lebo uvedené bolo vykonané v súlade s Trestným poriadkom. Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku:
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi a judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený K. P. v podstate poukazoval na vykonané znalecké dokazovanie. Obvinený namietal najmä znalecký posudok znalca MUDr. Y. č. 44/2021 z 20. mája 2021 a lekárske správy. Konkrétne ich obsah, ale u správ aj čas ich vzniku, a to všetko v spojitosti s údajnými pochybnosťami o zranení poškodeného. Čo sa týka skutočností týkajúcich sa posudzovania predmetného znaleckého posudku a lekárskych správ, takto formulované dovolacie námietky smerujú výlučne len voči finálnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, ktoré nekorešponduje jeho predstavám, ktorými sa súdy navyše vyčerpávajúco zaoberali. K tvrdeniam obvineného najvyšší súd dodáva, že obzvlášť pri trestnom čine ublíženia na zdraví sa následok protiprávneho konania zvykne objaviť až s odstupom času, t. j. niekoľkých hodín, prípadne dní. K ostatnému uplatnenému pre dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku sa obvinený vyjadril v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.