1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Z. G. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 15. júna 2020, sp. zn. 1T/98/2019 bol obvinený Z. G. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ"), uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
prílohy č. 1 k zákonu NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, patrí účinná látka metamfetamín do II. skupiny psychotropných látok. Za to okresný súd uložil obvinenému
2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm.
4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súd prvého stupňa obvinenému zároveň
1 písm. c) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci, ktorú získal trestným činom, a to peňažnej hotovosti vo výške 226,65 eur.
1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona okresný súd uložil obvinenému aj ochranný dohľad na 16 (šestnásť) mesiacov a
1 písm. a), písm.
2 Trestného zákona, § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil obvinenému aj obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania návykových látok počas ochranného dohľadu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali prokurátor Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa (ďalej aj „prokurátor") a obvinený odvolania s tým, že na podklade odvolania prokurátora Krajský súd v Prešove (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") rozsudkom z 3. februára 2021, sp. zn. 10To/25/2020
1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obvinenému
2 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, pre výkon ktorého ho
4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,
1 písm. c) Trestného zákona trest prepadnutia veci - peňažnej hotovosti 226,65 eur, pričom odvolanie obvineného
Proti naposledy označenému rozsudku krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Martina Staroňa, advokáta, so sídlom v Prešove, Hlavná 89, vo svoj prospech dovolanie z dôvodov plynúcich z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený, po zrekapitulovaní rozhodnutí súdov nižšieho stupňa a podaného odvolania, vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku namietal, že rozhodnutia súdov nižších stupňov boli založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, a to konkrétne na nesprávnom posúdení § 113 Trestného poriadku dospejúc k nesprávnemu záveru, že v predmetnej trestnej veci nedošlo k sledovaniu osôb
uvedeného ustanovenia (§ 113 Trestného poriadku), pretože to nevplynulo zo žiadneho dôkazu. Obvinený v tejto súvislosti namietal, že nie je možné uveriť tomu, že orgány činné v trestnom konaní (ďalej tiež „OČTK") realizovali v tak krátkom časovom slede zadržanie viacerých osôb, bez toho, aby realizovali sledovanie či už obvineného ako záujmovej osoby, alebo ostatných svedkov, OČTK museli mať vopred pripravenú taktiku a museli vedieť, kde sa obvinený zdržiava a aké sú prístupové cesty k nemu, museli monitorovať chatu vo I. V., ako aj jednotlivých zadržaných svedkov a obvineného. V nadväznosti na to obvinený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. apríla 2015, sp. zn. 1Tdo/12/2015, ktorým bolo vyhovené dovolaniu obvineného, a v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že pokiaľ majú OČTK podozrenie zo spáchania konkrétnej trestnej činnosti, musia postupovať výhradne
Trestného poriadku, pričom ho nesmú obchádzať prostredníctvom zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, či zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia, inak je ich postup nezákonný. V tejto súvislosti potom obvinený namietal, že v prejednávanej trestnej veci postupovali OČTK
zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore a nie
Takýto postup dovolateľ následne vyhodnotil ako nezákonný. Obvinený zopakoval, že bez realizácie sledovania
Trestného poriadku by nebolo možné realizovanie množstva zadržiavacích úkonov v tak krátkom čase. Namietal, že 22. januára 2019 o 12:01:07 hod. bol zachytený telefonický rozhovor medzi svedkom S. O. a obvineným a už o 13:32 hod. bol v blízkosti čerpacej stanice Slovnaft v N. Y. zadržaný svedok S. O., pritom
názoru obvineného nebolo reálne, aby OČTK na podklade zachyteného odposluchu z 12:01:07 hod. zistili vozidlo, ktoré mal používať svedok S. O. v daný deň, a na ktorom sa mal dostaviť na chatu k obvinenému v obci I. V. a už vôbec nebolo reálne zistiť trasu jazdy svedka S. O., ktorý nebol zadržaný v obci J. V., ktorá ako tvrdil krajský súd, je jedinou obcou v smere z alebo do I. V., ale bol zadržaný v N. Y. na čerpacej stanici. Obvinený ďalej dôvodil, že okresný súd síce poukázal na to, že už na základe zistení z odpočúvania a záznamov telekomunikačnej prevádzky bolo nepochybne možné stotožniť dotknuté osoby, ako aj v príslušných informačných systémoch Policajného zboru zistiť možné spôsoby ich prepravy, a možné trasy týchto osôb späť z I. V., avšak toto nebolo reálne možné u svedka S. O. v tak krátkom čase 22. januára 2019 od 12:01:07 hod. do 13:32 hod., naviac z vykonaného dokazovania vyplynulo, že svedok S. O. mal byť na chatu vo I. V. k obvinenému dovezený vodičom K. H., čo tiež svedčí o tom, že OČTK nemohli ani tušiť, či majú lustrovať motorové vozidlo svedka S. O. alebo svedka K. H. a následne, zastavenie ktorého motorového vozidla a zadržanie páchateľa majú realizovať. Toto svedčí,
názoru obvineného, o tom, že zo strany polície muselo byť realizované nezákonné sledovanie, či už obvineného, alebo svedka S. O., kedy OČTK museli presne vopred vedieť, ktoré motorové vozidlo použije svedok S. O., kadiaľ pôjde a podobne. To isté sa týka aj svedka Z. O., ktorý mal rovnako šoféra a OČTK nemohli po zachytenej telefonickej komunikácii vedieť, ktorým motorovým vozidlom a kedy pôjde na chatu svedok Z. O. a S. K., lebo táto informácia zo zachytenej telefonickej komunikácie medzi obvineným a svedkom Z. O. vôbec nevyplynula. Ani v tomto prípade nemohli OČTK,
názoru dovolateľa, bez predchádzajúceho nezákonného sledovania Z. O. a S. K. alebo obvineného, respektíve chaty vo I. V. tušiť, že
názoru obvineného, preukazuje, že OČTK museli mať vopred informácie o pohybe osoby Z. O. a S. K. v priebehu 22. januára 2019, ako aj o osobe obvineného, a to preto, lebo realizovali nezákonné sledovanie osôb v rozpore s § 113 Trestného poriadku. Dovolateľ ďalej poukázal na časový sled zadržania ďalších osôb svedčiaci,
jeho názoru, o tom, že zo strany polície bolo realizované nezákonné sledovanie osôb, kedy k ďalšiemu zadržaniu svedkov S. K., či Z. O. došlo v ten istý deň (22. januára 2019), ale o 17:35 hod., respektíve 18:15 hod., pričom aj v tomto prípade nie je možné, aby OČTK zistili osobné motorové vozidlá, na ktorých uvedené osoby pôjdu z obce I. V., keďže tieto osoby mali šoférov, pričom zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by OČTK mali vedomosť o osobnom motorovom vozidle, v ktorom sa mali viesť Z. O. alebo S. K. smerom z obce I. V. s tým, že OČTK nemohli ani opoznať uvedené osoby
vozidla, teda museli ísť pri zastavovaní vozidla „na istotu", čo bez predchádzajúceho sledovania osoby nebolo možné. Obvinený upriamil pozornosť aj na výpoveď svedka S. Q., ktorý uviedol, že polícia ho sledovala už z obce I. V., pričom po ceste bol oslepovaný diaľkovými svetlami neoznačeného policajného vozidla, v obci J. V. bol napokon zastavený označenou hliadkou polície, bez toho, aby jeho vozidlo malo zlý technický stav, alebo aby bol porušilpravidlá cestnej premávky, pričom ihneď po zastavení mu policajt povedal, aby nechal ruky na volante a povedal mu podrobnosti o tom, odkiaľ ide, s kým bol a hlavne sa ho opýtali, či na chate vo I. V. sú psy agresívne, či teda bude potrebné použiť zbrane, čo tiež svedčí o tom, že bez sledovania by polícia o psoch na chate nevedela a nemusela by sa zaujímať o to, či sú psy agresívne. Tieto informácie nemohla polícia,
názoru dovolateľa, bez nezákonného sledovania získať, pretože medzi obvineným a svedkom S. Q. neprebehla žiadna komunikácia, v dôsledku čoho pokyn na zastavenie vozidla, ako aj informácie o jeho pohybe, museli byť získané nezákonným spôsobom, sledovaním
Trestného poriadku, na ktoré nemali orgány činné v trestnom konaní povolenie súdu. Dovolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že v J. V. polícia zadržala dotknuté osoby už večer, avšak až ráno išla zadržať obvineného priamo na chatu vo I. V., a preto nemohla mať informácie získané zákonne a oficiálnym spôsobom, a to aj v tom smere, že na chate sú psy, pretože o psoch žiadna zo zadržaných osôb po zadržaní večer nevypovedala. Obvinený tvrdil, že policajti niekoľko dní nezákonne sledovali chatu vo I. V. a následne od zadržania prvých páchateľov vo večerných hodinách na ceste v obci J. V., nezákonne sledovali motorové vozidlá a chatu naďalej a pripravovali sa na ranné zadržanie obvineného. Poukazujúc na výpoveď svedka Y. S. obvinený argumentoval tým, že pri zastavení jeho vozidla prišla kriminálna polícia v neoznačených vozidlách z toho istého smeru, tesne po jeho zastavení hliadkou Policajného zboru s tým, že z výpovede svedka ktp. mjr. X. vyplynulo, že od zastavenia vozidla svedka Y. S. do príchodu kriminálnej polície prešlo 2 až 3 minúty. V tejto súvislosti obvinený namietal, že neoznačené vozidlá polície sa používajú na sledovanie osôb, pričom kriminálna polícia musela svedka Y. S. sledovať a byť nablízku, pričom jeho zastavenie hliadkou Policajného zboru bolo len formálne a účelové na zakrytie skrytého nezákonného sledovania jeho osoby. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že keď prišli príslušníci polície na chatu do obce I. V. ráno, zadržali ho, urobili prehliadku chaty, pričom išlo o príslušníkov polície v civilnom oblečení s tým, že policajt, ktorý mal kameru na krku, sa ho spýtal až posmešne (čo počuli všetci tam prítomní, a to M. K., K. G. a S. G.), či im nebolo divné, že v poslednom čase psy brechali. Obvinený v tejto súvislosti tvrdil, že psy v poslednom čase naozaj stále brechali smerom k lesu, pričom on a jeho sestra tomu nevenovali pozornosť, čo znamená, že polícia ich už dlhší čas priamo pri chate sledovala. Za daného stavu považoval obvinený postup polície za nezákonný, a to nielen pokiaľ išlo o sledovanie páchateľa a pervitínu, ale aj pokiaľ išlo o prehliadku osobného motorového vozidla so súhlasom prokurátora a zaistenie „drogy", pritom išlo o úkony, ktorými sa získal dôkaz podstatný pre vznesenie obvinenia, táto nezákonnosť sa následne preniesla aj na dôkazy získané v prípravnom konaní a na dokazovanie v konaní pred súdom prvého stupňa, bez možnosti napraviť túto nezákonnosť (tzv. „teória otrávených plodov z otráveného stromu"). Z tohto dôvodu sú,
názoru obvineného, takto získané dôkazy v zmysle ustanovenia § 119 ods. 4 Trestného poriadku dôkazmi nepoužiteľnými v trestnom konaní. S poukazom na uvedené vzhliadol obvinený aj dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku, pretože rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 113 Trestného poriadku a nezákonne vykonané dôkazy mali následne negatívny vplyv aj na právo obvineného na obhajobu, pretože hoci sa bránil poukazujúc na tieto nezákonné postupy OČTK, ani súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd jeho obhajobné námietky nebrali do úvahy a vyhodnotili ich ako neopodstatnené. S poukazom na uvedené vzhliadol obvinený naplnenie aj dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, pretože bolo zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 3. februára 2021, sp. zn. 10To/25/2020 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu
1 písm. g), písm. c), písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 113, § 119 ods. 4, § 206, § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného,
2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z
1 Trestného poriadku prikazuje Okresnému súdu Stará Ľubovňa, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol,
2 Trestného poriadku obvineného, neberie do väzby. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor namietajúc, že dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval, len poukazoval na dôvody uvedené v iných častiach dovolania. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že k nezákonnému sledovaniu
Trestného poriadku tak, ako to s poukazom na dôkazy zabezpečené pred súdom dôvodil obvinený, nedošlo a doplnil, že s námietkou nezákonného sledovania sa vysporiadali už nižšie konajúce súdy. Namietal, že obvinený v prevažnej časti dovolania poukázal na vykonané dôkazy, pričom hodnotil skutkové zistenia súdu prvého stupňa, čo je ale z dovolacieho prieskumu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vylúčené. Vo vzťahu k dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku prokurátor argumentoval, že aj keď súd nevykonal dôkaz, ktorý navrhla obhajoba, neznamená to, že došlo k naplneniu uvedeného dovolacieho dôvodu. Okresný súd sa,
názoru prokurátora, vysporiadal s návrhmi na doplnenie dokazovania na hlavnom pojednávaní, pričom možno konštatovať, že boli vykonané všetky podstatné dôkazy navrhnuté, či už zo strany prokuratúry alebo zo strany obhajoby pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného
c) Trestného poriadku odmietol, respektíve
1 Trestného poriadku zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho/miernejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda situácia, že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018). Inak povedane´, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru a nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu druhého stupňa [primerane uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/7/2018 z 3. septembra 2018 (publikované v Zbierke pod číslom 96/2018)]. Dovolací súd teda hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, a ktorý je vymedzený v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, zodpovedá znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, pod ktorú bol napadnutým rozsudkom podradený.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania, teda k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda ich vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní tých dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 3Tdo/26/2017, 3Tdo/39/2019, 4Tdo/88/2015). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistene´ porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov, tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej rozhodovacej praxi však ako podklad pre záver o porušení práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), skúma celkovú spravodlivosť procesu (primerane napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu z
1 písm. c), písm.
3 Trestného poriadku), preto je jeho použitie striktne vymedzené zakotvením konkrétnych dovolacích dôvodov a podstatne užšie ako odvolanie a z tohto dôvodu spravidla jedna vecne vymedzená chyba napadnutého rozhodnutia alebo konania mu predchádzajúceho napĺňa len jeden dovolací dôvod. Ak by sa snáď dovolacie dôvody aj mali v určitej konkrétnej situácii s ohľadom na určitú namietanú chybu „prekrývať", použitie priliehavejšieho ustanovenia §-u 371 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé na podklade aplikácie princípu špeciality. Aj keď, ako to už bolo uvedené, sa obvinený domáhal uplatnenia troch dovolacích dôvodov, z vecného hľadiska ich oprel o vymedzenie „len" jednej,
jeho názoru, zásadnej chyby spočívajúcej v tom, že v prejednávanej trestnej veci bolo v prípravnom konaní vykonané sledovanie osôb
policajného zákona [zákona číslo 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „policajný zákon")], teda v rozpore s ustanovením § 113 Trestného poriadku, keďže OČTK v tom čase disponovali reálnym podozrením, že obvinený mal distribuovať omamné a psychotropné látky, dôvodiac ďalej, že promptný postup OČTK pozostávajúci zo série na seba nadväzujúcich úkonov a dobrá znalosť miestnych pomerov v jeho trestnej veci, nemohol byť realizovaný bez nezákonného sledovania v rozpore s § 113 Trestného poriadku, čo
názoru dovolateľa, vyplýva aj z výpovedí svedkov.
ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu (rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012) sa viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku týka (vecného) vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Inak povedané je úlohou dovolateľa, aby v podanom dovolaní vecne špecifikoval konkrétne chyby rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu predchádzalo, je však už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie. Podstata dovolacích námietok obvineného spočívala v tom, že v jeho trestnej veci došlo k postupu v rozpore s ustanovením § 113 Trestného poriadku. Uvedené ustanovenie (§ 113 Trestného poriadku) obsahuje úpravu sledovania osôb a vecí. Pokiaľ by sa v prejednávanej veci skutočne zistilo, že orgány činné v trestnom konaní sledovali osoby v rozpore s ustanovením § 113 Trestného poriadku (nedodržali by postup v ňom obsiahnutý), znamenalo by to, že dôkazy, ktoré vzišli z tohto dôkazného prostriedku, boli vykonané v rozpore so zákonom, teda nezákonným spôsobom, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že napadnuté rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, čím by došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu plynúceho z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Z uvedeného je teda zrejmé, že postup v rozpore s ustanovením § 113 Trestného poriadku, by mohol naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku, nejde však o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorým sa rozumie, napríklad nesprávna aplikácia ustanovenia § 42 Trestného zákona o súhrnnom treste alebo § 47 Trestného zákona v súvislosti s uplatnením zásady „trikrát a dosť" a podobne, preto túto námietku pod dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku nebolo možné podradiť (nesprávna aplikácia ustanovenia § 113 Trestného poriadku nie je spôsobilá tento dovolací dôvod naplniť). Obdobne tak dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku nenapĺňa námietka, že nesprávne posúdenie a nezákonné dôkazy mali následne negatívny vplyv na práva obvineného na obhajobu, keďže tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd jeho obhajobné námietky nebrali do úvahy a vyhodnotili ich ako neopodstatnené. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že ani obvinený nemá nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave, príslušné orgány sú povinné jeho návrhmi, podnetmi, ako aj námietkami sa riadne zaoberať, svoje rozhodnutie o nich náležite odôvodniť, nie sú však povinné im vyhovieť (primerane v tomto smere napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky II. ÚS 88/1999, IV. ÚS 423/2009, I. ÚS 241/2019, IV. ÚS 194/2024). Nič z obsahu spisu [pritom už v zmysle starorímskej zásady platí, že „čo nie je v spise nie je na svete" („quod non est in actis, non est in mundo")], žiaden dôkaz, či iný podklad, okrem presvedčenia a tvrdenia obvineného, nenasvedčuje tomu, že by orgány činné v trestom konaní realizovali v prípravnom konaní nezákonné sledovanie osôb v rozpore s ustanovením § 113 Trestného poriadku (
príslušných ustanovení policajného zákona). Vo vzťahu k poukazu obvineného na rozsudok najvyššieho súdu z 15. apríla 2015, sp. zn. 1Tdo/12/2015 je potrebné uviesť, že toto rozhodnutie nie je na prejednávaný prípad použiteľné, keďže najvyšší súd konštatoval porušenie ustanovenia § 113 Trestného poriadku z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní, ako to vyplýva z v spise (vo veci sp. zn. 1Tdo/12/2015) nachádzajúcich sa úradných záznamov polície, hoci disponovali informáciami o podozrení z páchania úmyselnej trestnej činnosti obvineným v predstihu, a to minimálne 7 dní pred zadržaním páchateľa a zaistením „drogy", bez toho, aby začali trestné stíhanie a postupovali
Trestného poriadku na podklade príkazu, vykonávali sledovanie
policajného zákona. Toto však nie je prípad prejednávanej veci. Námietky, ktorými obvinený spochybňoval reálnosť tak promptného postupu orgánov činných v trestnom konaní (realizácia série zaisťovacích úkonov), poukazujúc na výpovede svedkov, z ktorých vyhodnocoval vlastné skutkové závery, dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, ale ani
1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku zjavne nenapĺňajú, pretože ide o námietky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho prieskumu vylúčené, keďže v dovolacom konaní, ako to už bolo uvedené, správnosť a úplnosť skutkového stavu, dovolací súd nesmie skúmať a ani meniť, pritom súd prvého stupňa dostatočným, zrozumiteľným a logickým spôsobom, s ktorým sa krajský súd stotožnil a doplnil, objasnil svoje úvahy vedúce ho k záveru o vine a treste obvineného, a ktoré nie je možné považovať za svojvoľné, či arbitrárne. Uvedenými námietkami sa obvinený v zásade dožadoval „iba" iného hodnotenia vykonaných dôkazov
svojich predstáv, teda v zásade zmeny zisteného skutkového stavu vo svoj prospech, čo však dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, ale ani
1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku z už vyššie uvedených dôvodov nenapĺňa s tým, že okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia doplnených o argumentáciu krajského súdu [odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (primerane napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 17/2018)] v zásade dostatočným spôsobom, ktorý nie je možné považovať za svojvoľný, či arbitrárny, uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu, ako sa vysporiadal s obhajobou obvineného a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. Napriek tomu nad rámec uvedeného len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že okresný súd (strana 13 odsek 4, strana 14 odsek 1) a krajský súd (strana 6 odsek 4 odsek 5, strana 7, strana 8 odsek 1 odsek 2) dostatočným, zrozumiteľným a logickým spôsobom vysvetlili, prečo obhajobu obvineného o nezákonnom postupe polície sledovaním považovali za neopodstatnenú poukazujúc na to, že v predmetnej trestnej veci sa viedlo trestné stíhanie už od 27. novembra 2018, v rámci ktorého na podklade príkazu na odpočúvanie a záznamu telekomunikačnej prevádzky boli získané informácie, ktoré sa stali podkladom pre ďalšie úkony v prejednávanej trestnej veci, ďalšie informácie boli získavané z informačných systémov Policajného zboru, taktiež boli využívané informácie operatívno-pátracieho charakteru s tým, že obvinenému bolo vysvetlené, že sledovanie osôb a vecí v zmysle § 113 Trestného poriadku predstavuje určitú, dopredu naplánovanú, sústavnú činnosť, ktorá má monitorovať po dlhšiu dobu pohyb osoby alebo veci, pritom v prejednávanej veci jednotlivé úkony nadväzovali na seba v krátkom časovom slede, boli prispôsobované aktuálnym, postupne získavaným informáciám s tým, že preverenie informácie nie je možné stotožňovať so sledovaním osoby a veci v zmysle Trestného poriadku. Zároveň bolo obvinenému vysvetlené, že po začatí trestného stíhania, po tom čo orgány činné v trestnom konaní disponujú spoľahlivým informáciami o tom, že obvinený sa mal dopúšťať trestnej činnosti, neznamená, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu používať prostriedky, úkony, vykonávané
policajného zákona, pokiaľ nie sú upravené v Trestnom poriadku (napríklad oprávnenie na zastavovanie dopravného prostriedku). Nič preto, ako to už bolo vyššie uvedené, nenasvedčuje tomu, že by v prejednávanej veci orgány činné v trestnom konaní vykonávali nelegálne sledovanie osôb v rozpore s ustanovením § 113 Trestného poriadku a o opaku nesvedčia ani tvrdenia obvineného s tým, že súdy nižšieho stupňa sa týmito námietkami obvineného zaoberali, reagovali na ne, ich neakceptovanie jasným, zrozumiteľným. logickým a presvedčivým spôsobom, ktorý nie je možné považovať za svojvoľný, arbitrárny, či inak ústavne nekonformný alebo rozporný so zákonom (Trestným poriadkom), vysvetlili. Nezákonnými potom neboli ani vykonané prehliadky motorových vozidiel a zaistenie psychotropných látok, ktorých nezákonnosť obvinený odvodzoval „len" od údajného nezákonného sledovania osôb. Vyššie uvedenými námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku zjavne nenaplnil. Vzhľadom na to, že obvinený Z. G. skutočnosťami, ktoré uviedol vo svojom dovolaní, zjavne nenaplnil dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. i), ale ani písm. g) Trestného poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí jeho dovolanie
c) Trestného poriadku odmietol. Na základe vyššie uvedených dôvodov preto senát najvyššieho súdu jednomyseľne rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.