Obsah (13)

§ 330§ 387§ 421§ 580§ 323§ 35§ 431§ 432§ 488§ 489§ 494§ 420§ 448

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/13/2023 Identifikačné číslo spisu: 4115206174 Dátum vydania rozhodnutia: 29.05.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

súdu prvej inštancie výška kompenzácie nebola medzi stranami sporná. Žalobca mal celkovo voči žalovanému pohľadávky z dodávky elektriny vo výške 127 545,06 eura, z ktorých 85 383,67 eura žalovaný uhradil

1. novembra 2014 a k zániku zvyšnej pohľadávky 42 161,39 eura prišlo jednostranným zápočtom žalovaného z
2. novembra
4. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z
5. októbra 2017 č. k. 15Cob/34/2017-287 v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že Zmluva medzi stranami zanikla dňa
6. septembra 2014, pričom súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný bol administratívne zaradený do režimu poslednej inštancie ešte v čase účinnosti Zmluvy. Prevádzkovateľ distribučnej sústavy Západoslovenská distribučná, a. s. sa o zániku Zmluvy mohol dozvedieť najskôr
7. septembra 2014, preto

odvolacieho súdu nebolo zrejmé, ako mohol byť žalovaný administratívne zaradený ešte počas trvania Zmluvy do režimu poslednej inštancie. Súd prvej inštancie zároveň neaplikoval § 54 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 5. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie konštatoval, že medzi sporovými stranami je sporná skutočnosť, či má žalovaný nárok na kompenzáciu a okolnosti započítania. Súd prvej inštancie aplikoval § 18 ods. 7 zákona o energetike, § 323 ods. 1 a 2, § 330 ods. 1 a 2, § 407 ods. 1 a 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“). Súd prvej inštancie zdôraznil, že

§ 330

OBZ má primárny význam pri určení, na ktorý záväzok sa poskytnuté plnenie započíta, vôľa dlžníka. Ak dlžník nevyužije svoje právo určiť záväzok, ktorý plní, započíta sa plnenie na dlh najskôr splatný. Žalovaný pri úhrade platby 85 383,67 eura neuviedol, ktorý konkrétne záväzok, z ktorej faktúry plní,

§ 330ods.

1 OBZ tak mala byť táto platba započítaná na najskôr splatné faktúry žalobcu, a to č. F201400840, č. F201400841 a č. F201400842, ktoré boli najskôr splatné, a to

1. septembra
2. Platbou vo výške 85 383,67 eura z
3. novembra 2014 prišlo k ich zaplateniu v celom rozsahu. Predmetom žaloby je zaplatenie faktúry č. F201400842, uvedená faktúra vzhľadom na § 330 ods. 1 OBZ už bola

súdu prvej inštancie v celosti žalovaným zaplatená, pričom žalobca nepristúpil k zmene žaloby. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danom prípade vznikol homogénny celok, kde nebolo možné zohľadniť jednotlivé dátumy splatnosti faktúr. Aj sám žalobca uplatňuje v tomto konaní nárok z konkrétnej faktúry. Ani prípadné uznanie záväzku nemá vplyv na splatnosť jednotlivých faktúr a neznamená, že by tým dochádzalo k zmene ich splatnosti. Medzi stranami neprišlo ani k novácii ich záväzkových vzťahov, z ktorých by vyplývala akákoľvek dohoda strán sporu smerujúca k zmene splatnosti faktúr. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaná suma 42 161,40 eura vyplývajúca z faktúry č. F201400842 bola v celosti zaplatená žalovaným úhradou sumy 85 383,67 eura. 6. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudkom z 31. mája 2022 č. k. 15Cob/11/2021-551 výrokom I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

§ 387ods.

2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukázal na dispozitívnosť ustanovenia § 330 OBZ. Záväzok, na ktorý sa poskytnuté plnenie bude započítavať, musí dlžník určiť najneskôr v momente plnenia. Ak tak neurobí, platí pravidlo,

ktorého sa plnenie započíta najskôr na záväzok s najstarším dátumom splatnosti. Uvedené pravidlo platí aj v prípade, že záväzok, na ktorý by sa malo plnenie započítať, je už premlčaný. 8. K žalobcom namietanej sudcovskej koncentrácii odvolací súd uviedol, že v danom prípade nemôže ísť o prípad sudcovskej koncentrácie, keď sporové strany po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie, neboli súdom prvej inštancie poučené. Súd prvej inštancie

odvolacieho súdu neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania, v dôsledku čoho mohli strany sporu prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ak sa súd prvej inštancie zaoberal skutkovým tvrdením žalovaného, že dlh vyplývajúci z faktúry č. F201400842 zanikol plnením z

1. novembra 2014 realizovaným vo výške 85 383,67 eura, nešlo o nesprávny procesný postup súdu. Odvolací súd zároveň poukázal na skutočnosť, že konanie sa začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, preto na postup súdu prvej inštancie do vydania v poradí prvého rozsudku nebolo možné aplikovať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii obsiahnuté v CSP.
2. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný najneskôr v okamihu plnenia určil, na ktorý konkrétny záväzok sa má plnenie započítať. V konaní bol preukázaný vznik záväzkového vzťahu na základe Zmluvy a predmetná Zmluva bola právnym dôvodom vzniku pohľadávok žalobcu.

čl. V bod 1. Zmluvy odberateľ bude dodávateľom fakturovaný na základe mesačného odberu elektriny a

bodu 2. fakturačným obdobím pre dodávku elektriny je kalendárny mesiac.

čl. V bod

1. Zmluvy v prípade dohodnutého mesačného odpočtu sú zálohové faktúry vyhotovované so splatnosťou do
2. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, pričom odberateľ je povinný dodávateľovi platiť zálohové platby vo výške 60 % objednaného množstva na príslušný mesiac vrátane fakturovanej DPH. Vyúčtovacia faktúra sa vzťahuje vždy na obdobie kalendárneho mesiaca a je splatná do
3. dňa od vystavenia faktúry.
4. Žalobca ako veriteľ bol povinný získané plnenie (keďže nebola iná dohoda medzi stranami sporu) započítať najprv na pohľadávky vyplývajúce z faktúr najskôr splatných, a to najskôr na príslušenstvo pohľadávky a pokiaľ tak nepostupoval, nemožno

odvolacieho súdu akceptovať jeho tvrdenie, že v danom prípade vznikol akýsi homogénny celok, kde nebolo možné zohľadniť jednotlivé dátumy splatnosti faktúr.

1. Započítacie prejavy žalovaného z
2. novembra 2014, z
3. júna 2016 a z
4. decembra 2019 nie sú súčasne uznaním pohľadávky, pretože nespĺňajú náležitosti uznania záväzku v zmysle § 323 OBZ a svojím obsahom k takémuto úkonu ani nesmerovali. Žalovaný v nich vo vzťahu k žalobcovi vyslovil, že žalobca má voči žalovanému pohľadávku vo výške 127 545,06 eura z titulu neuhradených faktúr. Z tejto formulácie nie je

odvolacieho súdu možné vysloviť, že by išlo o právny úkon uznania záväzku. Započítanie a uznanie záväzku sú dva odlišné právne úkony. Na rozdiel od uznania je započítanie jedným zo spôsobov zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Pri posudzovaní právnych úkonov je potrebné zohľadniť vôľu konajúceho. Preto nie je možné dospieť k záveru, že ak z nejakého dôvodu nedôjde k zániku pohľadávok započítacím prejavom, tak tento jednostranný právny úkon by mal byť považovaný za iný právny úkon uznania záväzku. 12. Keďže žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia zostatku neuhradenej sumy z faktúry č. F201400842, pričom nárok žalobcu zanikol v dôsledku prijatého plnenia žalovaného, súd prvej inštancie

odvolacieho súdu správne pristúpil k zamietnutiu žaloby.

1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zmení tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. 13.
2. Dovolacie dôvody žalobca vymedzil vadou spočívajúcou v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu v zmysle § 420 písm. f) CSP a nesprávnym právnym posúdením veci. 13.
3. Nesprávny procesný postup je

žalobcu naplnený akceptovaním účelovo zmenenej procesnej obrany žalovaného o zániku nároku žalobcu. Žalovaný od začiatku konania trval na tom, že nárok žalobcu zanikol započítaním s domnelou pohľadávkou žalovaného na úhradu kompenzácie za zvýšenú cenu elektriny. Žalobca bol žalovaným opakovane utvrdzovaný v tom, že jeho pohľadávka je dôvodná, avšak zanikla započítaním. Žalobca legitímne očakával, že po vrátení veci bude predmetom konania iba posúdenie, či došlo k splneniu podmienok pre vznik nároku žalovaného na kompenzáciu za zvýšenú cenu elektriny. Odvolací súd neodôvodnil správnosť postupu súdu prvej inštancie. Súdy mali

dovolateľa aplikovať čl. 5 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nedostatočné. 13.3. Nesprávne právne posúdenie veci vidí dovolateľ v troch právnych otázkach, ktoré doposiaľ nemali byť v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené [prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP]. 13.4. Prvou právnou otázkou je, či možno považovať započítanie pohľadávok

§ 580a nasl.

zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, resp. § 258 a nasl. OBZ na účely § 407 ods. 3 OBZ za formu čiastočného plnenia záväzku?

dovolateľa je nelogické, ak by dlžník započítaním neuznával svoj záväzok dlh voči veriteľovi, proti ktorému si započítava vlastnú pohľadávku. Je nepochybné, že započítaním pohľadávok a následnou úhradou zostatku žalovaný sledoval vysporiadanie svojich peňažných záväzkov voči žalobcovi. To, či započítaním reálne došlo k zániku pohľadávky, je na účely posúdenia, či dlžník uznáva svoj záväzok, bez právneho významu. Významným je zodpovedanie otázky, či veriteľ mohol z jeho konania dôvodne usudzovať, že uznáva svoj záväzok aj vo zvyšnom rozsahu. Dovolateľ v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

1. novembra 2005 sp. zn. 32Odo/901/2004 publikovaný v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek NS 4/2007 pod č. C
2. Formulácia v liste žalovaného z
3. novembra 2014 v znení „rozdiel medzi pohľadávkami dlžníka a veriteľa“ žalovaný neskôr doplatí, navodil u žalobcu dojem, že svoj záväzok bez rozporu uznáva. Uvedenú argumentáciu dovolateľ uvádzal spoločne k prvej a druhej právnej otázke. 13.
4. Druhou právnou otázkou je, či jednostranný právny úkon započítania vzájomných peňažných pohľadávok vyvolá účinky uznania záväzku

§ 323OBZ, aj keď nedosiahne zánik pohľadávok?

13.6. Treťou právnou otázkou je, či spôsobuje uznanie peňažného záväzku zo zmluvy, vnútorne štruktúrovaného

faktúr s odlišnou splatnosťou, v zmysle § 323 OBZ a § 407 ods. 3 OBZ vytvorenie jedného celistvého záväzku, pri ktorom sa ďalej neprihliada na splatnosť jednotlivých faktúr a veriteľ nemá povinnosť postupovať pri čiastočnom plnení dlžníka pri absencii jeho voľby

§ 330ods.

1 OBZ?

žalobcu formulácia použitá v započítacom prejave žalovaným nasvedčuje tomu, že hoci žalovaný doposiaľ evidoval svoj záväzok

jednotlivých faktúr, od daného momentu ho eviduje ako jeden celok vo výške 127 545,06 eura. Žalobca poukázal aj na § 407 ods. 1 OBZ

ktorého od uznania záväzku plynie nová štvorročná premlčacia lehota k celému uznanému záväzku.

žalobcu je tak priamo s týmto úkonom spojený vznik jednotného celku bez ohľadu na jeho predošlú vnútornú členitosť. Faktúra je platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky právneho úkonu (R 114/2014). Dôvodnosť nároku žalobcu vyplýva priamo zo Zmluvy. 14. K dovolaniu žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalovaný. Dovolanie žalobcu je

žalovaného nedôvodné. Žalovaný zaplatením faktúry č. 201400842 dňa

1. novembra 2014 za dodávku elektriny v mesiaci júl 2014 uhradil celú faktúru v sume 57 574,04 eura a dlh vyplývajúci z tejto faktúry zanikol zaplatením dňa
2. novembra 2014 v celom rozsahu.

judikatúry R 13/1990 ak pri plnení dlžník neuvedie, ktorý z viacerých dlho chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, hoci by mohol byť aj premlčaný. Žalovaný dovolaciemu súdu navrhuje dovolanie žalobcu zamietnuť ako nedôvodné.

1. Žalovaný súdu doručil
2. júna 2023 doplnenie vyjadrenia datované
3. júna 2023, v ktorom poukázal na zmenu správcu konkurznej podstaty úpadcu PB Power Trade, a.s. JUDr. E. E. nie je od
4. apríla 2023 správcom konkurznej podstaty úpadcu a od
5. marca 2023 má pozastavenú činnosť správcu. Z uvedeného dôvodu prišlo

žalovaného k strate aktívnej vecnej legitimácie.

1. K doplneniu vyjadrenia z
2. júna 2023 sa vyjadril žalobca v stanovisku z
3. septembra 2023, v ktorom poukázal na rozhodnutie publikované pod R 23/2016,

ktorého zmena osoby vo funkcii správcu konkurznej podstaty počas trvania konkurzu neznamená zmenu vecnej legitimácie účastníka konania. Uznesením Okresného súdu Žilina z

1. mája 2023 sp. zn. 4K/25/2014 bola do funkcie správcu ustanovená obchodná spoločnosť UBC 2020, k.s.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (

§ 35

CSP), po zistení, že dovolanie podala strana sporu, zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu prípustné, ale nie je dôvodné.

1. Najvyšší súd v prvom rade k zmene osoby správcu uvádza, že zmena vo funkcii správcu konkurznej podstaty počas trvania konkurzu neznamená zmenu vecnej legitimácie účastníka (uznesenie najvyššieho súdu z
2. júna 2015 sp. zn. 4Obo/19/2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2016 pod č. 23). Zmena v osobe správcu konkurznej podstaty nie je skutočnosťou, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností o ktorých sa koná (uznesenie najvyššieho súdu z
3. apríla 2017 sp. zn. 4Obo/2/2017). Z uvedených dôvodov nebolo potrebné, aby najvyšší súd rozhodoval o pokračovaní v konaní s novým správcom konkurznej podstaty a rovnako neboli dôvodné ani námietky žalovaného o strate aktívnej legitimácie na strane žalobcu.
4. Žalobca v dovolaní vymedzil dovolacie dôvody

§ 431CSP v spojení s § 420 písm.

f) CSP a

§ 432CSP v spojení s § 421 ods.

1 písm. b) CSP. 20. Vadu spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu, ktorým malo byť žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, vidí žalobca v akceptovaní postupu súdu prvej inštancie, ktorý neaplikoval sudcovskú koncentráciu konania pri zmene procesnej obrany žalovaného a v rozpore s čl. 5 CSP neodmietol a nesankcionoval procesný úkon žalovaného. Odvolací súd zároveň svoje rozhodnutie

dovolateľa nedostatočne odôvodnil.

1. Najvyšší súd konštatuje, že dovolateľom tvrdené pochybenia odvolacieho súdu nezistil. Z pohľadu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, žalobcovi bola poskytnutá zrozumiteľná odpoveď na procesný aspekt zmeny procesnej obrany žalovaného, a to v odsekoch
2. a
3. odôvodnenia odvolacieho súdu. Len samotná skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s poskytnutými odpoveďami nemôže znamenať, že odvolací súd rezignoval na svoju povinnosť svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.
4. Dovolací súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný už v podanom odpore proti platobnému rozkazu poukazoval jednak na jednostranný zápočet z
5. novembra 2014, pričom ku dňu zápočtu bol žalovaný žalobcovi dlžný sumu 127 545,06 eura, z ktorej 42 161,39 eura žalovaný započítal so svojou pohľadávkou proti žalobcovi a jednak na úhradu sumy 85 383,67 eura platbou na účet záložného veriteľa žalobcu
6. novembra
7. Žalovaný zároveň v odpore uviedol, že nie je správne tvrdenie žalobcu, že žalovaný
8. novembra 2014 uhradil na faktúru F201400842 sumu 15 412,64 eura, keď žalovaný zaplatil
9. novembra 2014 sumu 85 383,67 eura. V následnom vyjadrení žalobcu k odporu žalovaného žalobca uviedol, že nárok uplatnený žalovaným na finančnú kompenzáciu bol uplatnený bezdôvodne. Žalovaný naň

žalobcu nemal nárok, keďže povinnosť finančne kompenzovať zvýšenú cenu elektriny v zmysle čl. VII Zmluvy žalobcovi nikdy nevznikla. Napriek uvedenej skutočnosti (neuznaniu zápočtu žalovaného) a zároveň za absencie určenia žalovaným, na ktoré faktúry bolo plnené sumou 85 383,67 eura, prípadne dohody strán, žalobca sám v predmetnom vyjadrení určil, že týmto plnením považuje za uhradené neskoršie faktúry, a to č. F201400957 v sume 2 521,47 eura, č. F201400958 v sume 9 928,93 eura, č. F201400959 v sume 45 443,46 eura a č. F201401120 v sume 2 583,07 eura a ďalej aj faktúru č. F201400841 v časti 9 494,10 eura (zostatková výška), ktorá bola vystavená v ten istý deň ako faktúra č. 201400842 a s rovnakým dátumom splatnosti, zároveň ale s nižším poradovým číslom faktúry. 23. Žalovaný podaním z 7. januára 2020 uplatnil námietku premlčania voči ostatným pohľadávkam žalobcu, ktoré žalobca vyfakturoval žalovanému faktúrami č. 201400840, č. 201400841, č. 201400957, č. 201400958, č. 201400959 a č. 201401120 a ktoré žalobca v konaní neuplatnil. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že

rozhodnutia publikovaného pod R 13/1990 sa uhradí dlh najskôr splatný, ak dlžník pri plnení dlhu neuvedie, ktorý z viacerých dlhov chce plniť. 24.

najvyššieho súdu v posudzovanom prípade neprišlo zo strany žalovaného k zmene skutkových tvrdení, keď žalovaný od začiatku konania tvrdil, že všetky pohľadávky žalobcu zo Zmluvy zanikli, a to jednak zaplatením sumy 85 383,67 eura a zároveň zápočtom vzájomných pohľadávok vo výške 42 161,39 eura. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšej inštancie (ktorým je dovolací súd v zmysle § 442 CSP viazaný) vyplýva, že žalovaný pri plnení neuviedol, na ktoré pohľadávky žalobcu plní. Následná procesná obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení o platnosti jednostranného zápočtu z

1. novembra 2014, na ktorú poukazuje dovolateľ, vyplýva zo skutočnosti, že žalobca v tomto konaní uplatňuje nárok práve vo výške 42 161,40 eura zodpovedajúcej zápočtu uskutočnenému žalovaným (žalovaný započítaval svoju pohľadávku voči žalobcovi vo výške 42 161,39 eura). Žalobca tak nepovažoval zápočet uskutočnený žalovaným za platný, z ktorého dôvodu uplatnil v tomto konaní nárok na zaplatenie sumy 42 161,40 eura. Skutočnosť, že žalobca sám, na základe vlastného rozhodnutia určil, že uvedená žalovaná suma zodpovedá práve pohľadávke žalobcu za dodanú elektrinu a distribučné služby v mieste spotreby Trstínka cesta 8, Trnava, ktorú žalovanému vyfakturoval faktúrou č. F201400842 za obdobie od
2. júla 2014 do
3. júla 2014, splatnou dňa
4. septembra 2014 v sume 57 574,04 eura, je procesnou zodpovednosťou žalobcu. Žalobca od začiatku tvrdil, že žalovanému nikdy nevznikol nárok na úhradu kompenzácie za zvýšenú cenu elektriny. Pokiaľ bol toho názoru, že jednostranný zápočet žalovaného nebol platný, mal sám postupovať v zmysle § 330 ods. 3 OBZ a v konaní uplatniť pohľadávku, ktorá nezanikla plnením žalovaného z
5. novembra
7. Žalovaný tým, že poukázal na závery rozhodnutia publikovaného pod R 13/1990, poukázal na právne posúdenie veci (aplikáciu § 330 ods. 1 OBZ), ktoré v súlade so zásadou iura novit curia mal súd prvej inštancie aplikovať aj bez potreby takého návrhu zo strany žalovaného. Aplikácia príslušných právnych noriem na zistené skutkové okolnosti je totiž úlohou súdu a súd nie je viazaný právnym posúdením veci, ktoré navrhujú sporové strany.
8. Dovolací súd tak uvádza, že v danom prípade neprišlo k nesprávnemu procesnému postupu odvolacieho súdu. Odvolací súd sa síce venoval v odôvodnení svojho rozhodnutia predmetnej otázke z pohľadu namietanej sudcovskej koncentrácie konania, uvedené ale nepredstavuje procesné pochybenie odvolacieho súdu, ale predstavuje ďalšie dôvody pre odôvodnenie správnosti postupu súdu prvej inštancie. V danom prípade nebol daný dôvod ani na aplikáciu čl. 5 CSP, keď žalovaný procesnými úkonmi nezneužíval jemu patriace práva.
9. Najvyšší súd konštatuje, že v posudzovanej veci nesprávny procesný postup odvolacieho súdu nezistil. Nie je preto daný dôvod na vyslovenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.
10. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci najvyšší súd uvádza, že ako prvou sa bude zaoberať právnou otázkou žalobcu, ktorú v poradí vymedzil ako tretiu, a to z dôvodu, že od vyriešenia uvedenej právnej otázky bude závisieť prípustnosť prvých dvoch právnych otázok dovolateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že tretia právna otázka bola otázkou podstatnou pre rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň nebola doposiaľ predmetom rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, najvyšší súd konštatuje prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP. 29. Žalobcova tretia právna otázka v znení, či spôsobuje uznanie peňažného záväzku zo zmluvy, vnútorne štruktúrovaného

faktúr s odlišnou splatnosťou, v zmysle § 323 OBZ a § 407 ods. 3 OBZ vytvorenie jedného celistvého záväzku, pri ktorom sa ďalej neprihliada na splatnosť jednotlivých faktúr a veriteľ nemá povinnosť postupovať pri čiastočnom plnení dlžníka pri absencii jeho voľby

§ 330ods.

1 OBZ? sa skladá z dvoch podotázok. Prvou podotázkou je, či uznanie vnútorne štruktúrovaného záväzku z jednej Zmluvy v podobe viacerých faktúr má za následok vznik jedného záväzku. Druhou podotázkou je, či v prípade vzniku takéhoto jedného záväzku zo Zmluvy veriteľ pri plnení dlžníka nemá aplikovať § 330 ods. 1 OBZ. 30.

§ 488zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. 31.

§ 489

OZ záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. 32.

§ 494

OZ z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať. 33. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že na základe Zmluvy mali žalobcovi vznikať pohľadávky na zaplatenie ceny za dodanú elektrinu a zabezpečenie distribučných služieb od žalovaného a žalovanému vznikať záväzky zaplatiť za odobranú elektrinu a distribučné služby žalobcovi dohodnutú cenu, na základe mesačných odpočtov spotrebovanej elektriny. Zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami je právnym úkonom, na ktorého základe vznikol medzi žalobcom a žalovaným právny vzťah v zmysle § 488 a § 489 OZ. Konkrétne záväzky žalovaného vznikali zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou, avšak až po pristúpení ďalšej skutočnosti, ktorou bolo uplynutie dohodnutého obdobia (kalendárneho mesiaca) a spotreba elektriny žalovaným v jednotlivých miestach spotreby. Zo Zmluvy tak žalovanému voči žalobcovi vznikali jednotlivé záväzky za príslušný kalendárny mesiac, za príslušné miesto spotreby, a to v rozdielnej výške

spotreby elektriny žalovaným a rovnako aj s odlišným dátumom vzniku a splatnosti jednotlivých záväzkov. 34. Riešenie navrhované dovolateľom v tretej právnej otázke predpokladá vznik jedného záväzku nahradením viacerých záväzkov žalovaného zo Zmluvy, a to na základe uznania záväzkov žalovaným, ktoré je

žalobcu obsiahnuté v započítacom prejave žalovaného. 35.

§ 323ods.

1 veta prvá OBZ ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. 36. Právnym dôsledkom uznania záväzku

§ 323

OBZ je vznik vyvrátiteľnej domnienky, že záväzok v čase jeho uznania existoval a začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej doby. Z právnej úpravy uznania záväzku obsiahnutej v § 323 OBZ nevyplýva, že by zákon s uznaním záväzku spájal účinky nahradenia pôvodných záväzkov novým záväzkom (privatívna novácia v zmysle § 570 ods. 1 OZ). Uvedené by bolo možné uskutočniť výlučne dohodou zmluvných strán.

1. Nie je preto možné dospieť k žalobcom navrhovanému právnemu posúdeniu veci, že uznaním záväzku žalovaným malo prísť k vzniku jedného záväzku žalovaného zo Zmluvy. Právna úprava uznania záväzku takýto právny účinok s uznaním záväzku nespája. Uznanie záväzku tvrdené žalobcom by sa týkalo jednotlivých záväzkov žalovaného zo Zmluvy, pri ktorých by jednotlivo vznikla vyvrátiteľná domnienka, že záväzok v čase jeho uznania trval a začala by plynúť nová premlčacia doba opäť k jednotlivým záväzkom.
2. Dovolanie žalobcu v časti jeho tretej právnej otázky preto nie je dôvodné. Najvyšší súd sa vzhľadom na konštatované závery nezaoberal druhou podotázkou týkajúcou sa aplikácie § 330 ods. 1 OBZ.
3. Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalobca v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie ceny za dodanú elektrinu a distribučné služby za obdobie od
4. júla 2014 do
5. júla 2014 v mieste spotreby Trstínska cesta 8, Trnava, fakturovanú žalovanému faktúrou č. 201400842 so splatnosťou
6. septembra 2014 spolu s úrokom z omeškania od
7. septembra 2014 do zaplatenia. Žalobca tak sám v konaní neuplatnil jeden celistvý nárok zo Zmluvy.
8. Vzhľadom na prijatý právny záver k tretej právnej otázke dovolateľa, nie je

najvyššieho súdu možné založiť prípustnosť dovolania žalobcu v zmysle § 421 ods. 1 CSP v časti prvých dvoch právnych otázok dovolateľa.

§ 421ods.

1 CSP je jedným z aspektov skúmaných dovolacím súdom pred prijatím záveru o prípustnosti dovolania skutočnosť, či od vyriešenia právnych otázok dovolateľa záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pre dovolacie konanie (rovnako ani prípadné následné konanie na súdoch nižšej inštancie) nemá význam riešenie otázok hypotetických, akademických, otázok, ktoré nemajú oporu v zistenom skutkovom stave a zároveň takých, ktorých vyriešenie spôsobom navrhovaným dovolateľom by v ďalšom konaní neovplyvnilo právne posúdenie veci.

1. Keďže najvyšší súd dospel k záveru, že dovolateľom tvrdené uznanie záväzku nemôže mať za následok vznik jedného záväzku žalovaného z viacerých záväzkov žalovaného, pre rozhodnutie tejto veci nie sú (a neboli ani z pohľadu rozhodnutia odvolacieho súdu) podstatné otázky týkajúce sa toho, či možno jednostranné započítanie pohľadávok považovať za čiastočné plnenie v zmysle § 407 ods. 3 OBZ, prípadne, či jednostranné započítanie pohľadávok má účinky uznania záväzku aj v prípade, ak je neplatné.
2. Najvyšší súd poukazuje aj na skutočnosť, že v posudzovanom konaní nebolo sporné, či záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 42 161,40 eura, na základe Zmluvy, fakturovaný žalobcom žalovanému faktúrou č. F201400842 splatnou
3. septembra 2014, vznikol. Žalovaný v konaní nenamietal, že by k vzniku tejto pohľadávky žalobcu neprišlo. Sporným bolo, či žalovaný zodpovedajúci záväzok voči žalobcovi splnil, teda či prišlo k zániku jeho záväzku. Prvé dve právne otázky dovolateľa by tak malo význam v dovolacom konaní zodpovedať len v prípade pozitívnej odpovede na tretiu právnu otázku dovolateľa.
4. Najvyšší súd z uvedených dôvodov konštatuje, že prípustnosť dovolania žalobcu

§ 420písm.

f) CSP nezistil. V časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd konštatoval prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP v časti tretej právnej otázky, avšak nezistil dôvodnosť dovolania. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu

§ 448CSP zamietol.

1. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej sporovej strane v dovolacom konaní priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.