Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obo/8/2022 Identifikačné číslo spisu: 1013895149 Dátum vydania rozhodnutia: 29.05.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 365ods.

1 písm.

1. e)CSP, a teda nevykonaniu navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností uviedol, že trvá na záveroch v ním predloženom znaleckom posudku č. 529/2016 (vyhotoveným znaleckou organizáciou JHS s.r.o.), v odbornom vyjadrení č. 65/2017 (vyhotovenom znaleckou organizáciou Expert Group, k.s.). Odmieta závery vyjadrené v odbornom vyjadrení č. 148/2016 (vyhotovenom Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline). Poukázal na to, že uvedené tri znalecké dokazovania, resp. vyjadrenia, ako aj ďalší znalecký posudok č. 6/2016 (vyhotovený znalcom Ing. Jakubom Kintlerom, PhD.), doloženým do spisu, obsahujú sporné a v mnohých prípadoch protichodné závery, a preto navrhol v zmysle § 208 ods. 3 CSP vykonanie výsluchu znalcov, resp. oprávnených osôb nasledovne: k znaleckému posudku č. 529/2016 (zn. org. JHS s.r.o.) Ing. Janu Lalíkovú a Igora Slemenského, k znaleckému posudku č. 6/2016 znalca Ing. Jakuba Kintlera, PhD., k odbornému vyjadreniu č. 148/2016 (Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline) Ing. Tatianu Šajtlavovú a doc. Ing. Jána Podhorského, CSc. a k odbornému vyjadreniu č. 65/2017 (zn. org. Expert Group, k.s.) Ing. Zuzanu Jánošdeákovú. Z navrhnutých výsluchov znalcov krajský súd vykonal iba výsluch Ing. Jakuba Kintlera, PhD. k záverom uvedeným v znaleckom posudku č. 6/2016, pričom ostatné návrhy výsluchov zamietol ako nehospodárne a nadbytočné. Odvolateľ poukázal na to, že vykonaním výsluchu znalca Ing. Jakuba Kintlera, PhD., ktorý zotrval na svojich záveroch uvedených v znaleckom posudku, nedošlo k odstráneniu vytýkaných rozporov a nedostatkov ním vyhotoveného znaleckého posudku, a preto bolo vo veci potrebné vykonať navrhnuté dokazovanie výsluchom a následne a zrejme tiež vykonať ďalšie znalecké dokazovanie v zmysle § 207 ods. 3 CSP. Odvolateľ má za to, že odmietnutím návrhov na dokazovanie došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
2. e)CSP. 13.

§ 365ods.

1 písm.

1. b)CSP žalobca uviedol, že odmietnutím jeho návrhov na doplnenie dokazovania výsluchmi došlo k znemožneniu uskutočňovania práv žalobcu v konaní v takej miere, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava SR“). Poukázal, že prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri hodnotení znaleckého posudku je vo všeobecnosti prijímaný záver, že hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd však hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Zároveň sa však v odôvodní rozhodnutia náležitým spôsobom nevysporiadal s obsahom znaleckého posudku č. 529/2016 a odborných vyjadrení a ich rozpormi so znaleckým posudkom č. 6/2016 vyhotoveným súdnym znalcom Ing. Jakubom Kintlerom, PhD. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR v otázke presvedčivého odôvodenia. Poukázal tiež na vyslovený názor Ústavného súdu SR, že ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú medzi stranami konania spornú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo v konečnom dôsledku znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného považuje žalobca odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za arbitrárne, a má za to, že sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal s uvedeným znaleckým posudkom a odborným vyjadrením, čím podľa jeho názoru došlo k znemožneniu uskutočňovania práv žalobcu v konaní v takej miere, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a teda k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
2. b)CSP. 14.

§ 365ods.

1 písm.

1. f)CSP žalobca uviedol, že zastáva názor, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo zvyšnej nepriznanej časti 5 846 824,46 eura s príslušenstvom je dôvodný v celom rozsahu a za týmto účelom predložil súdu prvej inštancie znalecký posudok č. 529/2016 (vyhotovený znaleckou organizáciou JHS s.r.o.) a poukázal na závery v ňom uvedené. Argumentoval, že odmietnutím návrhov na doplnenie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov a rozhodnutia o výške nároku žalobcu výhradne na podklade znaleckého posudku č. 6/2016 (vyhotovenom súdnym znalcom Ing. Jakubom Kintlerom, PhD.) rezultoval záver, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím došlo k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu. 15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že podľa jeho názoru odvolaním nie je možné napadnúť len výrok II. a III. rozhodnutia. Poukázal, že výsledkom prejednania a rozhodnutia sporu prvoinštančným súdom v tomto konaní je výška bezdôvodného obohatenia, ktorá bola zistená znaleckým posudkom, a teda súd vychádzajúc zo záverov tohto znaleckého posudku, žalobe v časti vyhovel a priznal časť uplatneného nároku. dôvodom. Výrok I. (ktorým súd čiastočne žalobe vyhovel) žalobca nenapadol z dôvodu, že súhlasí s názorom súdu, ktorým uznal existenciu bezdôvodného obohatenia, avšak nesúhlasí s jeho ustálenou výškou. Uviedol, že žalobca na jednej strane poukazuje na nesprávnosť skutkového zistenia vykonaným dokazovaním znaleckým posudkom obstaraným súdom prvej inštancie (č. 6/2016), teda že znalecký posudok ako taký neobstojí, na druhej stane opomína skutočnosť, že tento znalecký posudok a závery v ňom uvedené tvoria podklad aj pre výrok I. napadnutého rozhodnutia, ktorý žalobca odvolaním nenapadol. Žalovaný zastáva názor, že ak žalobca považuje skutkové závery zistené súdom na základe znaleckého posudku za nesprávne a nedostatočné, nemožno ich z rovnakých dôvodov použiť ani pre rozhodnutie vo výroku I. rozsudku, keďže by v zmysle tejto žalobcovej argumentácie vlastne prvoinštančný súd dospel na základe toho istého vykonaného dokazovania aj k správnym skutkovým zisteniam čo do výroku II. Žalovaný teda považuje argumentáciu odvolateľa za nelogickú a vnútorne rozpornú a poukázal na naviazanosť výroku I. a výroku II. napadnutého rozhodnutia. Poukázal na ustanovenie § 379 písm.
2. a)CSP, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Uviedol, že odvolaním je dotknutý nielen výrok II. rozhodnutia, ale aj výrok I., čo má vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia. Argumentoval, že v prípade závislosti výrokov môže odvolací súd prejednať aj závislý výrok bez toho, aby bol odvolateľom napadnutý a účinky sa vzťahujú aj na tento nenapadnutý výrok, ale závislý výrok. Závislosť výrokov od seba závisí od konkrétneho právneho vzťahu. O závislosti možno hovoriť aj vtedy, ak medzi výrokmi existuje istý vzťah prejudiciality (R 73/2004). Poukázal, že zmena výroku II. napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žaloby vo zvyšku na priznanie celej požadovanej sumy bezdôvodného obohatenia na jednom skutkovom základe spôsobí, že výrok I. rozhodnutia sám osebe neobstojí z vyššie uvedených dôvodov. Ak by odvolací súd svojim rozhodnutím zrušil výrok II. napadnutého rozhodnutia, následkom by bolo zmätočné a nepreskúmateľné rozhodnutie v merite sporu z dôvodu, že o jednom žalovanom nároku na základe rovnakého skutkového a právneho základu by súd rozhodol na základe rozdielneho zisteného a odporujúceho si skutkového stavu, došlo by k porušeniu princípu právnej istoty a princípu legitímneho očakávania z dôvodu, že súd má za rovnakých skutkových okolností rozhodovať rovnako a ustálene, ako aj porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.

§ 365ods.

1 písm. b) CSP žalovaný uviedol, že vo vzťahu k námietkam žalobcu ohľadne rozporov v záveroch vyjadrených v znaleckých posudkoch, resp. odborných vyjadreniach, súd vyslúchol znalca ustanoveného súdom, pričom nedospel k záveru o nepresvedčivosti posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logickému odôvodneniu jeho záverov a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. V rámci procesu hodnotenia dôkazov, súd hodnotí znalecký posudok tým, že skúma, či odôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, či je logické a či znalec prihliadol na všetko, čo mu bolo predložené na účely vypracovania znaleckého posudku. Súd neposudzuje vecnú správnosť znaleckého posudku. Hodnotenie spočíva len v tom, či je znalec vierohodný a či odôvodnenie jeho posudku zodpovedá pravidlám správneho myslenia. Žalovaný uviedol, že dôvodom pre nevyhovenie dôkazného návrhu strany sporu je v zmysle ustálenej súdnej praxe argument, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je nahrnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo že dôkaz neoverí či nevyvráti tvrdenú skutočnosť, a teda je nadbytočným z dôvodu, že táto skutočnosť už je doterajším konaním bez dôvodných pochybností overená alebo preukázaná. Poukázal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s odvolateľom namietanými rozpormi v znaleckých posudkoch, resp. odborných vyjadreniach. Žalovaný je názoru, že odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle ustálenej súdnej praxe neobstojí. 17.

§ 365ods.

1 písm. e) CSP uviedol, že súd prvej inštancie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, na ktorú poukázal vo vyjadrení k odvolaniu, dostatočne zistil skutočnosti rozhodujúce pre prijatie rozhodnutia o priznaní nároku na bezdôvodné obohatenie, ako aj o jeho výške znaleckým posudkom a prijal záver, že ďalšie vykonávanie dokazovania by bolo finančne a časovo náročné, ako aj nadbytočné a nemalo by vplyv na zmenu rozhodnej skutočnosti. Nevykonanie navrhovaných dôkazov žalobcom nemôže mať za následok porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že súd prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoj postup, odstránil rozpory namietané žalobcom v znaleckých posudkoch, resp. odborných vyjadreniach, konkretizované vo svojich vyjadreniach a zároveň súd považoval vykonanie ďalšieho dokazovania za nehospodárne a nadbytočné z dôvodu, že nemajú potenciál preukázať rozhodnú skutočnosť, resp. je preukázaná inými dôkazmi alebo už bola spoľahlivo zistená doterajších dokazovaním. 18.

§ 365ods.

1 písm.

1. f)CSP uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam vykonaným znaleckým dokazovaním, pričom má za to, že súd uviedol v odôvodnení rozhodnutia záver, ku ktorému dospel vychádzajúc z dielčích a pre rozhodnutie vo veci samej významných skutkových zistení a uviedol aj na základe akých dôkazov k nemu dospel. 19. V nadväznosti na uvedené argumenty žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 387 CSP potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 20. K vyjadreniu žalovaného doručeného súdu žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej k rozsahu odvolania voči výroku II. a výroku III. napadnutého rozhodnutia uviedol, že odvolanie môže podať iba strana v konaní, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Žalobca považoval za nelogické a neprípustné podanie odvolania voči napadnutému rozhodnutiu v časti, v ktorej mu súd prvej inštancie výrokom I. vyhovel, pričom sa domnieva, že prípadné odvolacie proti napadnutému rozhodnutiu vo výroku I. by odvolací súd bol povinný odmietnuť v zmysle ustanovenia § 386 písm.
2. b)CSP, pretože by bolo podané neoprávnenou stranou. Uviedol, že podľa jeho názoru výrok I. nie je závislý od výroku II. a výroku III., a preto nepodlieha prieskumu odvolacieho súdu v rozsahu ustanovenia § 379 CSP. Poukázal, že práve žalovaný bol oprávnený podať odvolanie voči výroku I., keďže ho zaviazal uhradiť žalobcovi 1 565 797,31 eura s príslušenstvom a ten tak neurobil, v čoho dôsledku sa napadnutý rozsudok stal právoplatným a vykonateľným. V zmysle uvedené je teda názoru, že zo strany žalovaného ide o snahu o dodatočnú nápravu nenapadnutia výroku I. opravným prostriedkom zo strany žalovaného. 21. K naplneniu odvolacích dôvodov žalobca uviedol, že zákon neustanovuje predpoklady pre nariadenie vypracovania revízneho znaleckého posudku a ponecháva ich na úvahe súdu, pre prípad, ak by mal súd pochybnosti o správnosti už vypracovaného znaleckého posudku. Je názoru, že ak mal súd k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádzal zo záveru druhého znaleckého posudku. Pre túto úvahu bolo potrebné vypočuť oboch znalcov. Ak by ani takto nedošlo k odstráneniu rozporov, bolo potrebné závery posudkov preskúmať iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou. Opätovne poukázal, že sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nevysporiadal žiadnym spôsobom so závermi ostatných znaleckých dokazovaní. S ohľadom na uvedené zotrval na svojich odvolacích návrhoch. 22. V nadväznosti na uvedené vyjadrenie podal žalovaný odvolaciu dupliku v ktorej sa pridržiaval už doteraz uvedených argumentov a má za to, že žalobca mal napadnúť odvolaním celý rozsudok ako celok, resp. predmetom preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu má byť tak výrok II. ako aj výrok I. nenapadnutý odvolaním. Poukázal na ich vzájomnú závislosť. Nad rámec už uvedených argumentov uviedol k tvrdeniam žalobcu v odvolacej replike, že stanovisko žalobcu, v zmysle ktorého je odvolaním možné napadnúť len rozhodnutie vydané v neprospech strany, nie je v zmysle právnej teórie prípustné a nie je v tomto ponímaní správne z dôvodov, ktoré vyplývajú jednak z právnej doktríny, ako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V zmysle právnej doktríny, kedy je rozhodnutie vydané v neprospech strany, je ponechané na výklad orgánov aplikujúcich právo. Pri posudzovaní, či je rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu sa budú zohľadňovať iné skutočnosti ako pri žalovanom. Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, bude porovnanie petitu posledného procesného úkonu urobeného žalobcom v priebehu konania na súde prvej inštancie. Navzájom sa porovnáva ich obsah a rozsah v tom zmysle, či výrok rozhodnutia znevýhodňuje žalobcu, pričom za znevýhodňujúce, resp. vydané v neprospech žalobcu sa považuje najmä, keď žalobe nebolo vyhovené v časti alebo v celom rozsahu. Podľa žalovaného je zrejmé, že žalobca mal v pomere žaloby a výsledku v spore neúspech, keďže neuspel so svojim nárokom vo výške 73,22 % a uspel len vo výške 26,78 %, a teda mal napadnúť odvolaním aj výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti taktiež poukázal na názor vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/206/2019 zo dňa 22. júla 2020, ktorý vychádza podľa žalovaného z rovnakej situácie a v ktorom súd uviedol, že ak sa odvolaním vytýkané chyby týkajú viacerých výrokov rozhodnutia, potom sa odvolanie vzťahuje aj na výrok rozhodnutia, u ktorého nie je splnená objektívna stránka prípustnosti odvolania. 23. K argumentácii žalobcu vo vzťahu k záverom uvádzaným v znaleckom posudku súdneho znalca a k nevykonaniu navrhnutých dôkazov výsluchom svedkov za účelom odstránenia namietaných rozporov v znaleckých dokazovaniach, nad rámec už uvedeného vo vyjadrení k odvolaniu, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní správne, keď obom stranám sporu predložil znalecký posudok Ing. Jakuba Kintlera, PhD., na vyjadrenie, ktoré obe strany aj podali a vzniesli námietky a poukázali a jeho rozpory s už predloženými znaleckými posudkami, resp. odbornými vyjadreniami. Uviedol, že všetky znalecké posudky a odborné vyjadrenia doložené do spisu boli navzájom obom stranám konania doručené a strany sa k nim vyjadrili. Súd prvej inštancie postupoval podľa žalovaného správne, keď odstraňoval námietky a rozpory vznesené stranami sporu k znaleckému posudku formou ich oznámenia súdnemu znalcovi, ktorý sa k nim písomne vyjadril a následne aj jeho výsluchom. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že v tomto prípade mal súd postupovať tak, že keď mal k dispozícii dva znalecké posudky s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, mal vykonať dokazovanie výsluchom znalcov, eventuálne dať tieto závery preskúmať iným znalcom. Poukázal, že znalecký posudok predložený žalobcom neobsahuje doložku podľa § 209 ods. 2 CSP, a preto nie je možné, aby sa dokazovanie ním vykonávalo ako znaleckým posudkom zaobstaraným súdom. Uvedený znalecký posudok sa vykonal ako listinný dôkaz. Odborné vyjadrenie, hoci obsahuje doložku podľa § 209 ods. 2 CSP nie je znaleckým posudkom a súd prvej inštancie ustálil, že pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia je potrebný znalecký posudok. Žalovaný záverom uviedol, že z dôvodu neexistencie dvoch znaleckých posudkov (vyplývajúcej z vyššie uvedenej argumentácie týkajúcej sa § 209 ods. 2 CSP) so vzájomne si odporujúcimi závermi, potom nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie hodnotil, ktorý znalecký posudok a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo záveru druhého znaleckého posudku, a preto vykonať výsluch znalcov pre odstránenie rozporov v záveroch uvedených v týchto znaleckých posudkoch, prípadne aj pristúpiť k revíznemu znaleckému dokazovaniu. 24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd, príp. najvyšší súd“), ako súd funkčne príslušný podľa § 34 ods. 3 CSP rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku krajského súdu ako súdu prvej inštancie prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo v napadnutej časti rozhodnuté (§ 359 CSP), proti rozsudku, proti ktorému zákon podanie tohto opravného prostriedku nevylučuje (§ 355 ods. 1 CSP ) a dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej II. a III. výrokovej vete vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP verejne vyhlásený, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke najvyššieho súdu dňa 23. mája 2024. 25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 27. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 28. Z vyššie uvedených ustanovení CSP vyplýva, že vecná správnosť ako zákonný predpoklad na vydanie potvrdzujúceho rozhodnutia súdu sa vyžaduje iba v prípade výroku preskúmavaného rozhodnutia. Vecná nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebráni tomu, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Samozrejme musí platiť, že rozhodnutie vo výroku vecne správne bolo vydané na základe postupu súdu súladného s ustanoveniami procesného práva. K záveru o vecnej správnosti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie môže odvolací súd dospieť aj z odlišných dôvodov ako súd prvej inštancie, pričom odvolací súd je oprávnený v zákonných medziach v odvolacom konaní zopakovať alebo doplniť dokazovanie a takto vykonané dokazovanie vyhodnotiť. Potvrdzujúce rozhodnutie môže byť založené aj na odlišnom právnom posúdení ako súd prvej inštancie, a to za splnenia podmienky ustanovenia § 382 CSP (výzva stranám sporu k možnému použitiu ustanovenia, ktoré nebolo pri doterajšom rozhodovaní vo vec použité), čím sa zabráni prijatiu tzv. prekvapivého rozhodnutia. Ak sa odvolací súd stotožní v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne ich na zdôraznenie správnosti doplniť o ďalšie dôvody. Aj v takomto prípade skráteného odôvodnenia však odvolací súd musí dať stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným pred súdom prvej inštancie, ak k nim v napadnutom rozhodnutí nezaujal stanovisko súd prvej inštancie, a zároveň vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami (t. j. takými, ktoré v prípade ich preukázania môžu priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa) uvedenými v odvolaní (porov. Števček in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1295-1297). 29. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov rozsudku krajského súdu v napadnutej časti, stotožňuje sa s týmto odôvodnením a odkazuje naň. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 30. Na doplnenie správnosti odôvodnenia a k odvolacím námietkam žalobcu a k vyjadreniu žalovaného k nim uvádza, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody, vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v ďalšom konaní posudzoval: námietku, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), námietku, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP), námietku, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Odvolací súd ako dôvodné akceptoval vyjadrenie žalovaného k odvolaniu s výnimkou časti, v ktorej sa venuje rozsahu odvolania s tým, že žalobca mal napadnúť aj I. výrokovú vetu, keďže nebol úspešný v celom objeme uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ide o závislý výrok k II. výrokovej vete (podrobnejšie uvedené v bode 43. tohto odôvodnenia). 31. Medzi stranami po viacerých predchádzajúcich odvolacích konaniach už nebolo sporné právne posúdenie uplatneného nároku - ako vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ, teda plnenia, resp. náhrady za prijaté plnenie bez uzavretej zmluvy. Sporná a namietaná aj v tomto odvolacom konaní zostala výška tejto náhrady, ktorá aj v zmysle záverov súdu vyššej inštancie v tomto konaní, mala byť určená na základe výsledkov odborného znaleckého posúdenia. 32. Vo vzťahu k námietke nevykonania navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré mali spočívať vo výsluchu navrhnutých znalcov, resp. osôb, ktoré vyhotovili súkromný znalecký posudok a odborné vyjadrenie, ktoré predložil žalobca, odborné vyjadrenie predložené žalovaným, ako aj súdom ustanoveného znalca, a v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces na strane žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zreteľne odôvodnil vo svojom rozhodnutí, prečo tento dôkazný prostriedok nevykonal a návrh na ich vypočutie zamietol. Uviedol, že výsluchom znalca ustanoveného súdom odstraňoval rozpory medzi súdnym znaleckým posudkom a súkromným znaleckým posudkom, ako aj odbornými vyjadrenia, pričom znalec jasne a zrozumiteľne na pojednávaní zodpovedal otázky, ktoré boli stranami konania uvádzané ako sporné. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že výpoveď ostatných navrhovaných osôb k záverom uvedeným v ich odborných vyjadreniach a súkromnom znaleckom posudku, by žiadnym spôsobom nemalo potenciál preukázať rozhodnú skutočnosť, majúcu vplyv na závery uvedené znalcom v jeho výpovedi, ako ani závery uvedené v ním vypracovanom znaleckom posudku. Výsluchy ostatných navrhovaných osôb považoval za nadbytočné, nemajúce potenciál spochybniť závery, ktoré sú preukázané inými dôkazmi a ako také vo svojej podstate za nehospodárne, a preto ich nevykoval. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/2004) a ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/2004) 33. Odvolateľ uviedol, že súhlasí so závermi uvedenými v ním predloženom súkromnom znaleckom posudku č. 529/2015 a odbornom vyjadrení č. 65/2017. Namieta závery odborného vyjadrenia č. 148/22016 predloženého žalovaným, a zároveň neodstránenie rozporov medzi znaleckými posudkami súdom určeného znalca a znalca, ktorého si vybral sám žalobca a jeho posudok predložil súdu ako listinný dôkaz znaleckého posudku spolu s odborným vyjadrením ním vybratej znaleckej organizácie. 34. Súd prvej inštancie odstraňoval namietané rozpory výsluchom súdom ustanoveného znalca, ktorý na pojednávaní dňa 22. februára 2022 uviedol, že na svojich záveroch uvedených v znaleckom posudku zotrváva, taktiež ozrejmil, že rozhodný región vymedzil ako územie celej Slovenskej republiky, nakoľko žalobca má monopolné postavenie na trhu a pôsobí na celom území. K uvedenému dôvodil, že tak postupoval aj z dôvodu, že pracoval s agregovanými údajmi, účtovnými podkladmi, ktoré sa týkali celého hospodárenia žalobcu. Pri vymedzení obvyklej ceny sa musí zohľadniť trhové prostredie, dodávatelia, odberatelia, ktorí v tomto prípade nie sú. Za rozhodné obdobie pre výpočty za rok 2002 použil roky 2000 a 2001, keďže od roku 2002 vykazoval žalobca záporný hospodársky výsledok a vypočítaval obvyklú cenu za rok 2002. Pri výpočte obvyklej ceny zohľadnil cenovú diskrimináciu vzhľadom na množstvo odobranej vody. 35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s čl. 15 CSP ako aj § 191 CSP, keď si ustálil názor, že výpovede ostatných navrhnutých osôb nepovažoval za potenciálne ovplyvniť závery vypočutého znalca určeného súdom. Odvolateľ namietal závery prijaté v odbornom vyjadrení žalovaného č. 148/2016, pričom poukázal, že odporujú určeniu rozhodného regiónu v ním preloženom znaleckom posudku č. 529/2015. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že rozhodný región bol v tomto posudku vymedzený ako Zemplín v Košickom kraji, pričom znalec stanovenie obvyklej ceny určil v rozpätí 0,00 Sk/m3 až 2,00 Sk/m3. . Výška cenového rozpätia je v súlade so závermi znaleckého posudku č. 6/2016 vyhotoveného súdom ustanoveným znalcom, ako aj v súlade so zákonom o cenách. Pokiaľ ide o rozpor v závere otázky týkajúcej sa súvisu navýšenia ceny s priamymi nákladmi žalobcu, odvolací súd konštatuje, že záver znaleckého posudku č. 529/2015 konštatuje priamy súvis navýšenia ceny, pričom vychádza z definície ustanovenia § 2 ods. 3 písm.
3. a)zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, ako aj výšky vypočítaného doúčtovania. Záver znaleckého posudku vyhotoveného súdnym znalcom konštatuje, že súvis s priamymi nákladmi možno konštatovať len čiastočne, nakoľko z podkladov nie je možné jednoznačne identifikovať priame náklady žalobcu. Znalec vyslovil názor, že navýšenie ceny, ktoré súvisí s priamymi nákladmi žalobcu je v celkovej výške 0,175 Sk/m3, teda v sume, ktorú si žalobca dodatočne vyfakturoval. Za cenu obvyklú určil sumu 0,921 Sk/m3. Odvolateľom predložený znalecký posudok č. 529/2015 určil cenu súladnú s právnymi predpismi ako cenové rozpätie, tak ako súdny znalec. Odborné vyjadrenie č. 65/2017, ktoré predložil taktiež odvolateľ určilo obvyklú cenu vo výške 2,00 Sk/m3, pričom rozhodný región bol stanovený ako miesto reálneho odberu. Podklady a vstupné údaje pri spracovaní odborného vyjadrenia č. 65/2017 pre toto vymedzenie však nekorešpondujú s podkladmi, na ktorých bolo založené znalecké dokazovanie vychádzajúce z ekonomických ukazovateľov vyplývajúcich z účtovných podkladov. V ďalšom kroku súdom ustanovený znalec určil cenu obvyklú v zákonných limitoch tohto cenového rozpätia. Zo znaleckého posudku č. 529/2015 vyplýva záver, že kalkulácia ekonomicky oprávnených nákladov pre rok 2002 vychádzala z percentuálneho podielu jednotlivých položiek kalkulácie na celkových ekonomicky oprávnených nákladoch pre rok 2003. Hlavná účtovná kniha však znalcovi neposkytla informácie, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne stanoviť ekonomickú oprávnenosť nákladov vstupujúcich do kalkulácie nákladov a cien odobratej povrchovej vody. Záver znaleckého posudku konštatuje, že rozdiel medzi ekonomicky oprávnenými nákladmi a cenou za povrchovú vodu za 1 m3 po zaokrúhlení predstavuje sumu 0,60 Sk/m3 (dodatočne účtovanú sumu), a táto je v zákonných limitoch na stanovenie ceny. Súdom ustanovený znalec dospel k záveru, že presne identifikovať súvis s priamymi nákladmi z predložených podkladov nie je možné, avšak priklonil sa k názoru, že predmetná suma 0,60 Sk/m3 súvisí k vynaloženými nákladmi za odber vody a je v zákonných limitoch na jej stanovenie. Pokiaľ ide o vymedzenie rozhodného regiónu, súdny znalecký posudok ho vymedzil ako územie celej Slovenskej republiky, čo konzumuje vymedzenie regiónu znaleckým posudkom č. 529/2015, ktorý ho vymedzil ako Košický kraj. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k záverom odborného vyjadrenia žalovaného č. 148/2016, ohľadne vymedzenia rozhodného regiónu, ten nebol vymedzený s poukazom na tvrdenie, že ho nemožno vymedziť s ohľadom na odlišnosti vo vstupných údajoch. Otázka súvisu navýšenia ceny s priamymi nákladmi žalobcu, bola zodpovedaná tak, že žalobcovi nemali vzniknúť a ani nebolo preukázané, že by mu reálne vznikli nejaké náklady súvisiace s odberom vody. 36. Zo záverov uvedených v odbornom vyjadrení č. 148/2016 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktoré predložil žalovaný, vyplýva (vychádzajúc aj údajov uvedených v súkromnom znaleckom posudku žalobcu), že žalovaný predstavuje väčšinového odberateľa povrchovej vody od žalobcu (až vo výške presahujúcej 75 % množstva odobratej vody) v posudzovanom roku 2002. Uviedol, že je zaužívanou praxou pri cenotvorbe, počítať s množstevnými a vernostnými rabatmi pre najväčších a najvýznamnejších klientov. Taktiež s ohľadom na predpokladané vynaložené náklady na strane žalovaného súvisiace s odberom povrchovej vody treba počítať, že tieto vstupujú do nákladov spoločnosti žalovaného na výrobu elektriny a stávajú sa tak súčasťou tvorby ceny elektriny. Zároveň Ústav súdneho inžinierstva nesúhlasí s určením ekonomicky oprávnených nákladov v znaleckom posudku č. 529/2015, nakoľko bola na ich výpočet použitá kalkulácia predložená žalobcom za rok 2003, t. j. pri určovaní nákladov sa vychádzalo z roku nasledujúceho pre rok posudzovaný, čo považuje za nepoužiteľný údaj pre ustálenie záveru o tom, že dofakturácia v uplatnenej výške zodpovedá ekonomicky oprávneným nákladom vynaloženým žalobcom. Kalkulácia spracovaná odkazom na rok 2003 nezohľadňuje plánový stav na rok 2002, keďže kalkulácie pre príslušný rok sa spracúvajú v roku predchádzajúcom. Kalkulácia za rok 2002 predložená nebola, teda nebola ani podkladom na vyhotovenie súkromného znaleckého posudku predloženého žalobcom. Z údajov za odber povrchovej vody za roky 2003 až 2005, ktoré poskytol žalovaný vyplýva, že v roku 2003 sa odber povrchovej vody oproti roku 2002 znížil, pričom cena bola vo výške 0,8268 Sk/m3. Súdom ustanovený znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal najmä z účtovných podkladov za roky 1999 až 2004, hlavných kníh a správ o výsledku rozboru hospodárskej činnosti za roky 2000 až 2004. K námietke odvolateľa, že odborné vyjadrenie č. 65/2017 má odvolací súd (predtým aj súd prvej inštancie) posudzovať ako dôkaz znaleckým posudkom vyhotoveným súdom ustanoveným znalcom, odvolací súd uvádza, že strany konania majú možnosť postupom súladným s ustanovením § 209 CSP predložiť súdu súkromný znalecký posudok, pričom ak tento obsahuje náležitosť v zmysle ustanovenia § 209 ods. 2 CSP, a to doložku znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, má súd postupovať pri vykonávaní tohto dôkazu, akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Odvolací súd sa však nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na odborné vyjadrenie predložené stranou v konaní v zmysle ustanovenia § 206 CSP. Najvyšší súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na odlišnosť znaleckého posudku a odborného vyjadrenia tak, ako ju vníma aj zákonodarca, a síce, že znalecké dokazovanie sa vykonáva vtedy, keď je predmetom posúdenia taká zložitá odborná otázka, na zodpovedanie ktorej odborné vyjadrenie nepostačuje a sú potrebné vedecké poznatky. Odborné vyjadrenie má zodpovedať otázky, na ktoré netreba vedecké znalosti. Odborné znalosti možno charakterizovať ako vedomosti, na získanie ktorých je potrebná odborná znalosť alebo odborná skúsenosť. Zároveň je potrebné poukázať na to, že v zmysle § 206 CSP odborné vyjadrenie zabezpečuje na návrh strany sporu súd. Uplatňovanie dôkazných prostriedkov v rámci procesného útoku a procesnej obrany strany sporu (nesporne zahŕňajúc aj odborné vyjadrenia) je plne v súlade so základnými zásadami Civilného sporového poriadku a kontradiktórnosťou civilného sporového konania, avšak nemožno popierať zmysel a účel podmienky úrovne odbornosti, resp. vedeckosti znaleckého dokazovania obsiahnutej v ustanovení § 207 CSP. Najvyšší súd v tejto súvislosti uzatvára, že nemožno sa stotožniť s argumentom odvolateľa, že uvedením „vyhlásenia“ znalca (tzv. doložky), v ním predloženom odbornom vyjadrení, je možné „pretransformovať“ listinný dôkaz, ktorým odborné vyjadrenie je, na znalecký posudok s dôkaznou váhou znaleckého posudku vyhotoveného súdom ustanoveným znalcom. V opačnom prípade by takýto výklad ustanovenia § 209 ods. 2 CSP potieral rozdiel medzi znaleckým posudkom a odborným vyjadrením ako takým. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 195/2012-66 zo dňa 16. augusta 2012, v ktorom vyjadril názor, že pri určovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia, ktorý zostal v predmetnom konaní sporný, je potrebné vychádzať z výsledkov znaleckého dokazovania, čím taktiež poukázal na zložitosť odbornej otázky, na ktorú sú potrebné vedecké poznatky v danom vedeckom odbore, a teda na určenie výšky žalobného nároku je potrebné znalecké dokazovanie. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného aj znalecké dokazovanie nariadil. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ani ustanovenie § 18 zákona č. 382/2004 Z. z. zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2018, v zmysle ktorého pri vykonávaní ostatných znaleckých úkonoch znaleckej činnosti znalec primerane použije ustanovenia o znaleckom posudku, teda pripojí k odbornému vyjadreniu tzv. doložku s vyhlásením znalca, v kontexte na ustanovenie § 209 ods. 2 CSP, tak ani tento postup nemôže mať za následok stotožnenie odborného vyjadrenia so znaleckým posudkom, resp. jeho dôkaznej váhy, práve s poukazom na primárny účel odlišnosti týchto dvoch procesných inštitútov. Ak by odvolací súd prijal takúto argumentáciu, došlo by k následku, kedy by pri posúdení vysoko odborných otázok kľúčových pre rozhodnutie sporu súdmi, bolo možné obchádzať (minimálne spochybňovať) znalecké dokazovanie vykonané súdom „len“ odborným vyjadrením vždy a priori. V konkrétnych súvislostiach znaleckého posudku vyhotoveného súdnym znalcom, súkromným znaleckým posudkom č. 529/2015, ako aj odbornými vyjadreniami s akcentom na ustanovenie § 209 ods. 2 CSP nemožno hovoriť o existencii viacerých navzájom si odporujúcich znaleckých posudkoch. Odvolací súd zároveň obiter dictum uvádza, že aj v prípade protichodných znaleckých posudkov, automatické nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania, nemusí byť vždy správne ani hospodárne. 37. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, keď nevzhliadol dôvod na základe ustáleného zisteného skutkového stavu za potrebné a hospodárne vykonať ďalšie znalecké dokazovanie, nakoľko mal sporné otázky v kontexte všetkých vykonaných dôkazov za odstránené. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a posúdil a správne z nich ustálil skutkový stav veci. Najvyšší súd uvádza, že pri hodnotení znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku sa uplatňujú pravidlá hodnotenia dôkazov v zmysle základných zásad civilného sporového procesu upravených v čl. 15 a § 191 CSP a vyhodnocujú sa podľa voľného hodnotenia dôkazov. Pri jeho vyhodnocovaní súdom nepodliehajú hodnoteniu znalecké závery čo do ich odbornej správnosti. Predmetom hodnotenia je presvedčivosť posudku, jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Znalecký posudok sa hodnotí z troch hľadísk, a to z formálneho, či posudok spĺňa formálne požiadavky, materiálneho, či obsahuje logickú analýzu skutočnosť, z ktorých znalec vychádzal a či analyzuje všetky skutočnosti, ktoré majú byť hodnotené a či záver posudku je logickým vyústením rozboru skúmaného materiálu. Tretie kritérium hodnotenia je samotná osoba znalca. Súd nehodnotí správnosť odborných záverov ako takých. Osoba súdneho znalca spochybnená nebola. Súd prvej inštancie konštatoval, že namietané rozpory považuje za odstránené. 38. Do dispozičnej právomoci súdu v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Súd vykonáva dokazovanie a hodnotí predložené dôkazy podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozhodnutia. V preskúmavanej veci nemal odvolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom súd prvej inštancie neriadil. 39. K odvolacej námietke nevykonania ďalšieho znaleckého dokazovania súdom, v dôsledku ktorého malo dôjsť k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS 332/2009). Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za nevyhnutné zaoberať skutočnosťou, či o takýto prípad nejde aj v predmetnej súdenej veci, avšak dospel k záveru, že o takýto prípad v danej veci nejde. 40. Najvyšší súd nesúhlasí s odvolateľom, že nevykonaním navrhnutého dôkazného prostriedku, a to ďalším súdno-znaleckým dokazovaním znaleckým ústavom v zmysle ustanovenia § 207 ods. 3 CSP, neboli zistené rozhodujúce skutočnosti. Do dispozičnej právomoci súdu v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Svoje úvahy o tom uvedie v rozhodnutí vo veci samej. Oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy nie je možné zamieňať s právom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, s jej návrhmi dôkazov a ani s jej vyhodnotením dôkazov. Odvolací súd poukazuje, že návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom je prípustný len v obzvlášť závažných prípadoch, vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreného v uznesení sp. zn. III. ÚS 332/2009 zo dňa 26. januára 2010 k porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza v prípadoch, kedy súd nevykoná stranou navrhovaný dôkaz, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej lej „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/2003). 41. Odvolací súd nad rámec už uvedeného uvádza, že v zmysle § 207 ods. 3 CSP sa znalecký ústav do konania priberie len v obzvlášť závažných prípadoch, ktoré si vyžadujú osobitné vedecké posúdenie alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Na margo uvedeného najvyšší súd uvádza, že v kontexte všetkých konštatovaných odborných záverov a výpovede súdneho znalca na pojednávaní vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svoje voľnej úvahy jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a v záveroch k posudzovanej otázke nevzhliadol taký rozpor, na základe ktorého by považoval za opodstatnené vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že stranou konania bolo predložené odborné vyjadrenie vypracované Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktoré poukázalo na viaceré nedostatky súkromného znaleckého posudku, týkajúcich sa vstupných údajov pre prijatie explicitných záverov na položené otázky. Zhodne so znaleckými posudkami však prijal záver, že suma fakturovaná žalobcom aj po jej dofakturovaní je sumou zákonnou, zhodujúcou sa aj v rozhodnom regióne. Odvolací súd na tomto mieste dodáva, že odborné vyjadrenie č. 148/2016 vyhotovené znaleckým ústavom je listinným dôkazom, ktoré síce nenahrádza znalecké dokazovanie, avšak je opodstatnené mu pri prijatí záveru o nastolených vedeckých otázkach venovať adekvátnu pozornosť a náležite vyhodnotiť jeho dôkaznú silu v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, s poukazom na osobitné postavenie Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline ako znaleckého ústavu v zozname znalcov, ktoré vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a predstavuje tzv. pomyselný vrchol v sústave znalcov. 42. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil váhu vykonaných dôkazov a zistil skutkový stav, keď sa priklonil k záverom súdom ustanoveného znalca, a to aj s poukazom práve na väčšiu presvedčivosť a odbornosť súdneho znaleckého posudku v kontexte ďalších vykonaných dôkazov a odborné vyjadrenie Ústavu súdneho inžinierstva. Okrem už uvedeného odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie ustanovil súdneho znalca z odboru Ekonómia a manažment, pričom znalecká organizácia, ktorá vyhotovila súkromný znalecký posudok č. 529/2015, predložený žalobcom, je zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v odbore Ekonomika a riadenie podnikov, čo je odbor s iným obsahovým zameraním ako odbor Ekonómia a manažment podnikov (viď obsahové vymedzenie znaleckých odborov a odvetví na www.slov-lex.sk). 43. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobca mal napadnúť aj výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým mu bola priznaná časť z uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/206/2019, z ktorého uzavrel, že ak sa odvolaním vytýkané chyby týkajú viacerých výrokov rozhodnutia, potom sa odvolanie vzťahuje aj na výrok rozhodnutia, u ktorého nie je splnená objektívna stránka prípustnosti odvolania. V uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu sa však v bode 21. odôvodnenia uvádza: „podať odvolanie je oprávnená strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku teda vyplýva, že odvolanie môže podať len tá strana sporu, ktorej nebolo rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorej bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jej právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie sporovej strany, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu jej bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/215/2010). Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (k tomu pozri i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/240/2012).“ Žalovaný opomenul prihliadnuť aj na závery najvyššieho súdu, ktoré sú uvedené v nasledujúcom bode 22. odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 8Cdo/206/2019: ... súd uložil žalovanej povinnosť zaplati