1 písm. a) Trestného zákona, prerokoval na neverejnom zasadnutí s následným verejným vyhlásením rozsudku konanom
1 Trestného poriadku sa vyslovuje, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 17. augusta 2023, sp. zn. 6To/13/2023, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku bol porušený zákon v ustanoveniach § 42 ods. 1 Trestného zákona a § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku v neprospech obvineného X. O.. II.
2 Trestného poriadku rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 17. augusta 2023, sp. zn. 6To/13/2023, sa zrušuje v celom rozsahu; zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. III.
1 Trestného poriadku sa Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z
1 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe, že dňa 20. apríla 2020 v čase približne o 13:05 hod. v miestnosti č. XXX ubytovne B.. R., oddelenia výkonu trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby J., F. XXX/XX, XXX XX J., po predchádzajúcom sňatí pút z rúk a následnej výzve príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže nstržm. Y.O. O., funkčne zaradeného ako samostatný strážny úseku eskortnej a špeciálnej činnosti, aby obžalovaný prešiel do časti uvedenej miestnosti za mrežový gáter, kde mu mala byť vykonaná osobná prehliadka, na výzvu reagoval verbálnym, odmietavým stanoviskom a vzápätí poškodeného nstržm. Y. O. fyzicky napadol tým spôsobom, že ho jedenkrát udrel oboma rukami zovretými v päsť do oblasti hrudníka, pričom poškodenému nstržm. Y. O. nespôsobil žiadne zranenie, ktoré by si vyžiadalo lekárske ošetrenie. Za to súd obvinenému uložil
1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. l),písm. o), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
2 Tr. zák. súd určil obvinenému skúšobnú dobu v trvaní 5 (päť) rokov.
4 písm. j) Tr. zák. súd obvinenému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.
4 písm. k) Tr. zák. súd obvinenému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Proti tomuto rozsudku okresného súdu, čo do výroku o treste v neprospech obvineného, podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „prokurátor“), na podklade ktorého Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 17. augusta 2023, sp. zn. 6To/13/2023, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok
1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a rozhodujúc sám
3 Tr. por. súd
1 Tr. zák., za použitia§ 36 písm. l), písm. o), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. obvinenému uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
2 písm. b) Tr. zák. súd obvineného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Dňa
1 písm. a), písm. b), písm. c), písm.
zákona vyžaduje, - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V rámci odôvodnenia podaného dovolania obvinený vymedzil len dôvod dovolania
1 písm. c) Tr. por., ktorý mal
jeho názoru spočívať v tom, že v skutkovej vete výroku odsudzujúceho rozsudku okresného súdu sa mu kladie za vinu konanie právne kvalifikované ako prečin útoku na verejného činiteľa, avšak poškodenému nespôsobil žiadne zranenie, ktoré by si vyžadovalo lekárske ošetrenie. V ďalšej časti svojej dovolacej argumentácie obvinený uviedol, že vyhlásením
1 písm. b) Tr. por., ktoré učinil po prednesení obžaloby na hlavnom pojednávaní, stratil akúkoľvek možnosť právne a skutkovo sa obhájiť v rámci dokazovania. Uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 1 rok považoval za neprimerane prísny. Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon v príslušných ustanoveniach a rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného X. O. sa vyjadril prokurátor podaním z 8. februára 2024 poukazujúc na nedostatok dovolania spočívajúci v absencii špecifikácie dovolacích dôvodov s výnimkou dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por. K námietke obvineného, že poškodenému nespôsobil žiadne zranenie, ktoré by si vyžadovalo lekárske ošetrenie uviedol, že spôsobenie zranenia objektívne si vyžadujúceho vyšetrenie alebo lekárske ošetrenie, nie je znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák. Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného spočívajúcu v namietaní nemožnosti riadne sa v konaní obhájiť na základe účinného vyhlásenia o vine
1 písm. b) Tr. por., prokurátor poukázal na skutočnosť, že obvinený bol pred týmto vyhlásením vo veci konajúcou samosudkyňou riadne poučený postupom
257 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), ods. 4, ods. 5, ods. 8 Tr. por. a
7 Tr. por. uznesením takéto vyhlásenie obvineného prijal, v nadväznosti na čo už na hlavnom pojednávaní nevykonal dokazovanie vo vzťahu k vine, ale iba vo vzťahu k ukladanému trestu odňatia slobody. Záverom, k námietke obvineného ohľadom neprimeranosti uloženého trestu odňatia slobody uviedol, že táto nie je spôsobilá naplniť žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov, nakoľko pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Tr. por., ktorý nebol naplnený, keďže obvinenému bol uložený trest na samej spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného X. O. postupom
c) Tr. por. ako nedôvodné odmietol. Obvinený následne svoje dovolanie doplnil podaním z 20. februára 2024, v ktorom uplatnil dovolací dôvod
1 písm. h) Tr. por., a síce bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. V intenciách uplatneného dôvodu dovolania namietal neuloženie súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
por. predsedom senátu predbežne preskúmal dovolanie obvineného, ako i predložený spisový materiál, a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
por. a § 388 ods. 1 Tr. por. Najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia na úrovni riadneho opravného prostriedku. Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por. a v dovolaní sa musí vždy uviesť dôvod dovolania a aké chyby sa vytýkajú (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), pričom dovolací súd je viazaný uplatnenými vecnými dôvodmi dovolania (dovolateľom vytýkanými chybami) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, resp. z iných, dovolateľom neuvedených dôvodov (§ 374 Tr. por., § 385 Tr. por.). Obsah konkrétne uplatnených vytýkaných chýb a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, by mal vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
1 Tr. por., pričom však z ustálenej súdnej praxe (R 120/2012-I.) vyplýva, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie obvineného v časti obsahujúcej námietky týkajúce sa nepoužitia ustanovení o súhrnom treste vo vzťahu k jeho predchádzajúcemu odsúdeniu rozhodnutím cudzozemského súdu je opodstatnené, avšak uvedené námietky nespadajú pod dovolací dôvod
1 písm. h) Tr. por., ale pod dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por., keďže nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia vo vzťahu k výroku o treste treba rozumieť nesprávnu aplikáciu ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste a takými sú ustanovenia § 41 Tr. zák. a § 42 Tr. zák. o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu a ustanovenie o ukladaní trestu odňatia slobody
2 Tr. zák. (R 5/2011). Z predloženého spisu je zrejmé, že obvinený bol rozsudkom Okresného súdu v Břeclavi zo
1 písm. a), písm. d), ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu
1 Trestného zákonníka Českej republiky, v bode
1 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky, v bode 10. - 16. z prečinu krádeže
1 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu
1 Trestného zákonníka Českej republiky, v bodoch
1 písm. a) Trestného zákonníka Českej republiky, v bode 18. z prečinu krivého obvinenia
1 Trestného zákonníka Českej republiky. Za skutky v bodoch
1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 549/2011 Z. z.“) tak, že rozsudok Okresného súdu v Břeclavi zo 14. júla 2022, sp. zn. 2T/85/2022, právoplatný 14. júla 2022, sa uznáva a vykoná na území Slovenskej republiky v časti, ktorou bol X. O. uznaný za vinného z prečinu krádeže
1 písm. a), písm. d), ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu
1 Trestného zákonníka Českej republiky a iné na skutkovom základe v ňom uvedenom s uložením
2 a § 43 ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky súhrnného nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) mesiacov a
1 a § 43 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky úhrnného nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) mesiacov s tým, že
2 písm. a) Tr. zák. súd obvineného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
2 Tr. zák. právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní na účely trestného konania sa zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj
právneho poriadku Slovenskej republiky.
1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest
zásad na uloženie úhrnného trestu.
3 Tr. zák. ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený alebo ak skorší rozsudok bol vydaný súdom iného členského štátu Európskej únie. Najvyšší súd v súvislosti s otázkou uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k predchádzajúcemu odsúdeniu rozhodnutím cudzozemského súdu poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu z 22. júla 2021, sp. zn. 4Tdo 37/2020, v zmysle ktorého
dôvodovej správy k zákonu č. 334/2012 Z. z., ktorým bolo okrem iného do Trestného zákona doplnené vyššie citované ustanovenie § 7b a upravené ustanovenie § 42 ods. 3 Trestného zákona o nemožnosť použitia ustanovení o súhrnom treste vo vzťahu k rozhodnutiu súdu iného členského štátu, táto právna úprava vychádzala z ustanovenia čl. 3 ods. 3 a 4 rámcového rozhodnutia Rady 2008/675/SVV z
rámcového rozhodnutia č. 2008/909/SVV, teda
zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“), uznaný. Ani ustanovenie § 42 ods. 3 Trestného zákona, ale ani rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod číslom 14/2016 nevylučujú (použijúc aj vyššie uvedený výklad rámcového rozhodnutia č. 2008/675/SVV Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z
zákona č. 549/2011 Z. z.), bolo
názoru najvyššieho súdu povinnosťou súdov nižšieho stupňa toto odsúdenie zohľadniť, a to aj pri úvahách o ukladaní súhrnného trestu. Pokiaľ krajský súd použitie ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. v prejednávanej veci vylúčil, nesprávne použil iné hmotnoprávne ustanovenie, tým naplnil dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por., a preto najvyšší súd jeho rozhodnutie vo výroku o treste zrušil a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. V novom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní obvineného v časti týkajúcej sa výroku o treste a pri úvahách o uložení trestu zohľadniť aj ustanovenia o ukladaní súhrnného trestu (najmä § 42 Tr. zák.) v nadväznosti na predchádzajúce odsúdenie obvineného cudzozemským súdom uznané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 2023, sp. zn. 4Ntc/28/2022. Ďalšie námietky obvineného nepovažoval najvyšší súd za opodstatnené. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Tr. por.). Za porušenie práva na obhajobu
tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený
12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. považuje najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a síce pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je nevyhnutné, ako aj napokon zo samotnej dikcie Trestného poriadku vyplýva, aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou, zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach, vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. K obvineným uplatnenej námietke vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por., že poškodenému nespôsobil žiadne zranenie, ktoré by si vyžadovalo lekárske ošetrenie najvyšší súd, v zhode s vyjadrením prokurátora uvádza, že spôsobenie zranenia objektívne si vyžadujúceho vyšetrenie alebo lekárske ošetrenie, nie je znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa
1 písm. a) Tr. zák., pre ktorý bol obvinený uznaný za vinného. Trestného činu útoku na verejného činiteľa
uvedeného ustanovenia sa dopustí ten, kto použije násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Na naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu zákon nevyžaduje, aby použitím násilia došlo k ublíženiu na zdraví. Násilím v zmysle tohto ustanovenia je okrem iného aj konanie proti telu napadnutého, pri ktorom je použitá fyzická sila, nevyžaduje sa však, aby týmto konaním v konečnom dôsledku došlo k ublíženiu na zdraví. Z uvedeného teda vyplýva, že pre trestnosť prečinu útoku na verejného činiteľa sa požaduje použitie násilia v úmysle pôsobiť na výkon verejného činiteľa, pričom však nie je potrebné žiadnym spôsobom ublížiť na zdraví (R 22/1966). Argumentácia obvineného je preto v tomto smere bez akejkoľvek právnej relevancie. Pokiaľ ide o ďalšiu dovolaciu námietku obvineného vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1. písm. c) Tr. por., spočívajúcu v namietaní nemožnosti riadne sa v konaní obhájiť na základe učineného vyhlásenia o vine
1 písm. b) Tr. por. najvyšší súd uvádza, že s poukazom na vyhlásenie
1 písm. b) Tr. por., ktoré učinil na hlavnom pojednávaní a ktoré súd uznesením prijal, je toto súdom prijaté vyhlásenie o vine, neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania
1 písm. c) Tr. por. S poukazom na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu v tejto veci konajúci senát 5T pripomína, že ustanovenie § 257 ods. 5 a ustanovenie § 334 ods. 4 Trestného poriadku nemožno vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a ods. 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá) Trestného poriadku. V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) a proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku) dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby (§ 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. c/, § 372 ods. 1 Trestného poriadku). [Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2016, sp. zn. 6 Tdo 3/2016, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 12/2017]. Obvinený v podanom dovolaní uplatnil tiež dovolacie dôvody
1 písm. a), písm. b), písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.