o 74 420,77 eur (2 242 000 Sk) s prísl. - § 237f O.s.p.

Najvyšší súd 5 Cdo 136/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. P. P., zastúpeného JUDr. M. J.M.K., IČO: X., 2/ J. B.P., 3/ Ing. R. B.P., 4/ JUDr. Š. S., proti ţalovaným 1/ P. H., 2/ J. H., zastúpeným JUDr. D. K., o zaplatenie 74 420,77 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 2 C 118/2005, o dovolaní ţalobcu 1/ a ţalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z

1. decembra 2009 sp.zn. 8 Co 172/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
2. decembra 2009 sp. zn. 8 Co 172/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ţilina rozsudkom zo
3. januára 2009 č.k. 2 C 118/2005-222 (v poradí druhým) rozhodol tak, ţe ţalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ spoločne a nerozdielne 74 420,77 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 6% od
4. marca 2005 do zaplatenia, na účet ţalobcu 1/ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ trovy konania 3 721,03 € a trovy právneho zastúpenia 6 908,70 € k rukám ich právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Doplneným dokazovaním v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Ţiline zo dňa
5. mája 2008 sp.zn. 8Co 369/2007 mal za to, ţe v danej veci ide o nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ na vydanie majetkového prospechu získaného plnením z neplatného právneho úkonu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Vychádzal z rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa
6. júla 2004 č.k. 8 C 43/2000-113, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
7. januára 2005, z ktorého mal preukázané, ţe zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi účastníkmi dňa
8. septembra 1997, je neplatná. Ţalovaní 1/, 2/ sa na úkor ţalobcov 1/ aţ 4/ bezdôvodne obohacovali tým, ţe uţívali nehnuteľnosti vo vlastníctve ţalobcov 1/ aţ 4/ v rozpore s dobrou vierou, nakoľko im muselo byť zrejmé, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná. I napriek týmto skutočnostiam však naďalej uţívali 2 5 Cdo 136/2010 nehnuteľnosť a nemohli teda byť v uţívaní dobromyseľní. Pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti alebo nedobromyseľnosti uţívania nehnuteľnosti, sa súd prvého stupňa oboznamoval s písomnými podaniami a ďalšími dôkazmi, z ktorých vyplynulo, ţe napriek spochybneniu platnosti zmluvy o budúcej zmluve a rozdielnych názorov na povinnosť plniť, ţalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti drţali a uţívali aţ do protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti dňa
9. augusta
10. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi spornou. Ţalovaní 1/ a 2/ v konaní nijakým spôsobom nepreukázali dobromyseľnosť drţby, resp. nepreukázali okolnosti, z ktorých bolo moţno usudzovať na dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Nedostatok dobrej viery ţalovaných 1/ a 2/ v čase od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa
11. septembra 1997 aţ do protokolárneho odovzdania dňa
12. augusta 2002 bol preukázaný skutočnosťou, ţe ţalovaní 1/ a 2/ mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, ţe uzatvárajú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu. Ţalovaní 1/, 2/ mali vedomosť o tom, ţe zmluva o budúcej kúpnej zmluve je len predbeţnou zmluvou, ktorá spočíva vo vzniku záväzku kontrahovať. Z hľadiska objektívneho posudzovania veci, pri normálnej opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na kaţdom subjekte rozumne poţadovať, nemohla byť u ţalovaných 1/ a 2/ vyvolaná dobrá viera, ţe im vec patrí. Súd prvého stupňa mal preukázanú nedobromyseľnosť ţalovaných 1/ a 2/ aj z listinných dôkazov, a to najmä z ich listu označeného, ako stanovisko zo dňa
13. decembra 1999, kde sa prvý krát otvorene, priamo a preukázateľne vyjadrili, ţe je im známe, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná, napriek tomu aţ do protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti, t.j. do
14. augusta 2002, túto uţívali nedobromyseľne a muselo im byť známe, ţe sa bezdôvodne obohacujú na úkor ţalobcov 1/ aţ 4/. Ďalšou skutočnosťou, ktorou mal súd prvého stupňa nepochybne preukázanú nedobromyseľnosť ţalovaných 1/ a 2/, ktorí si boli vedomí svojej povinnosti platiť nájomné, bol aj list ţalovaných 1/ a 2/ zo dňa
15. januára 2000, v ktorom uviedli, ţe do skončenia súdneho konania budú peniaze za nájomné ukladať do notárskej úschovy, čo však neurobili. Pokiaľ odporcovia v konaní namietali premlčanie, súd prvého stupňa k tejto námietku neprihliadol. Vychádzal pri jej posudzovaní z § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka. Mal za to, ţe z neplatného právneho úkonu nemôţu vzniknúť platné právne účinky, teda nemôţe začať plynúť premlčacia doba. Pokiaľ ţalovaní 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania, poukazovali na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd mal za to, ţe v danom prípade lehota na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu v Ţiline zo dňa
16. júla 2004 č.k. 8C/43/2000-113, ktoré rozhodnutie bolo doručené navrhovateľom v decembri 2004 3 5 Cdo 136/2010 aţ januári 2005, pričom právoplatnosť nadobudlo
17. januára
18. Prvostupňový súd mal nepochybne zistené, ţe nehnuteľnosť ţalovaní 1/ a 2/ uţívali 59 mesiacov a 21 dní ku dňu odovzdania vrátane. V zmysle vyjadrenia realitných kancelárií nájomné za nebytové priestory bolo v danej lokalite od 29,87 €/m2 do 49,79 €/m2 za jeden rok. Keby súd vychádzal i z najniţšej hodnoty 29,87 €/m2, rátal by len zastavenú uţívaciu plochu vo výmere 587 m2 a nerátal by do tohto aj záhradu vo výmere 518 m2, nájomné by bolo ročne 17.536,35 €, mesačne 1.461,36 €. Súd však vychádzal zo sumy 1.261 €, a to aj z tohto dôvodu, ţe súčasný nájomník platí nájomné mesačne v tejto výške. Za dobu, kedy ţalovaní 1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosť, prináleţí preto titulom bezdôvodného obohatenia ţalobcom 1/ aţ 4/ istina vo výške 174.420,76 €. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ aj úrok z omeškania vo výške 6% z istiny od
19. marca 2005 do zaplatenia. Vychádzal z toho, ţe ţalobcovia 1/ aţ 4/ zaslali ţalovaným 1/ a 2/ oznámenie o urovnaní, ktoré obdrţali
20. marca 2005 s lehotou zaplatenia do
21. marca
22. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
23. decembra 2009 sp.zn. 8 Co 172/200 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ sumu 38.712,69 € so 6%-ným úrokom z omeškania od
24. apríla 2005 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti, pokiaľ išlo o sumu 35.708,08 € s príslušenstvom, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa mal za to, ţe nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ je dôvodný iba čiastočne. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti uţívali dobromyseľne, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa
25. januára 2000, kedy podali ţalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy, a tým si museli byť vedomí, ţe uţívajú nehnuteľnosti bezdôvodne. Odvolací súd sa vysporiadal s vznesenou námietkou premlčania tak, ţe za objektívnu lehotu v danom prípade povaţoval lehotu 10 ročnú, keďţe ţalovaní 1/, 2/ sa úmyselne bezdôvodne obohacovali. Pričom subjektívna lehota u ţalobcov 1/ aţ 4/ na podanie ţaloby beţala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina sp.zn. 8 C 43/2000, t. j.
26. januára
27. Ţalobu ţalobcovia 1/ aţ 4// podali na súd dňa
28. mája 2005, teda podľa názoru odvolacieho súdu v zákonnej dvojročnej lehote. Odvolací súd bol toho názoru, ţe navrhovateľom prináleţí bezdôvodné obohatenie odo dňa
29. januára 2000 do dňa protokolárneho odovzdania nehnuteľností, t.j. do dňa
30. augusta
31. Jedná sa o 30 mesiacov a 21 dni. Výšku bezdôvodného obohatenia, predstavujúcu nájomné za predmetné nehnuteľnosti mesačne v sume 1.261 €, povaţoval odvolací súd za nespornú, lebo túto sumu 4 5 Cdo 136/2010 ţalovaní 1/ a 2 / nespochybňovali. S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho názoru, ţe ţalobcom 1/ aţ 4/ prináleţí bezdôvodné obohatenie v celkovej sume 38.712,69 € (1.166.258,50 Sk), ako aj úrok z omeškania vo výške 6% od
32. marca 2005 do zaplatenia. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca 1/, ako aj ţalovaní 1/,2/. Ţalobca 1/ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a nevyhovel návrhu ţalobcov 1/ aţ 4/ a ako aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na § 238 ods. 1 O.s.p a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/,c/ O.s.p. Namietal nesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu , ktorý vyslovil, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uţívali predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa
33. januára 2000, kedy podali ţalobu o neplatnosť zmluvy a tým si museli byť vedomí, ţe uţívajú nehnuteľnosti bezdôvodne. Bol toho názoru, ţe z obsahu neplatnej zmluvy o budúcej zmluve nemoţno dospieť k záveru, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosti dobrovoľne, keďţe sami nepopierali vedomosť o existencii zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá len zaväzovala účastníkov zmluvy k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej by ţalovaní 1/ a 2/ nadobudli vlastnícke právo. Ţalovaní 1 /a 2/ predmetné nehnuteľnosti vyuţívali na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti (čo v konaní nepopreli), na základe čoho im nehnuteľnosti slúţili na dosahovanie zisku z podnikania. Uvedenou skutočnosťou sa odvolací súd v rámci prejednania veci nezaoberal. Do uvedenej nehnuteľnosti neinvestovali ako do vlastnej, vedomí si, ţe im na základe zmluvy o budúcej zmluve nehnuteľnosti nepatria, a preto tieto nemohli uţívať dobromyseľne. Ţalovaní 1/ a 2/ dobromyseľné uţívanie nehnuteľnosti od obdobia
34. septembra 1997 do
35. Januára 2000, v konaní ţiadnym spôsobom nepreukázali, zároveň nepreukázali ani ţiadnu okolnosť, z ktorej by bolo moţné túto dobromyseľnosť odvodzovať, Dovolateľ mal za to, ţe odvolací súd dospel pri zmene rozsudku súdu prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Obohatenie na strane ţalovaných 1/ a 2/ spočívalo v uţívaní nehnuteľnosti, ktorému zodpovedá peňaţná náhrada. Namietol, ţe dobromyseľnosť je podstatná iba s poukazom na § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri vydávaní úţitkov z bezdôvodného obohatenia. 5 5 Cdo 136/2010 Ţalovaní 1/ a 2/ namietali vo svojom dovolaní, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení a ţiadali rozsudok odvolacieho súdu ako neodôvodnený a zmätočný zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietali nesprávny právny názor odvolacieho súdu v tom, ţe podaním ţaloby o neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve dňa
36. januára 2000 prestali byť dobromyseľní v uţívaní a úmyselne sa bezdôvodne obohacovali. Mali za to, ţe v danom prípade nepostačovala predpokladaná, ale sa vyţadovala skutočná vedomosť ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Aţ dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa
37. júla 2004 sp.zn. 8 C 43/2000 mali skutočnú vedomosť o tom, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná. Na druhej strane ohľadom platnosti zmluvy o budúcej zmluve nemali pochybnosti ţalobcovia 1/ aţ 4/, ktorí dňa
38. februára 2000 odstúpili od zmluvy a následne podali na súd návrh na vypratanie uţívaných nehnuteľností. Rozsudkom Okresného súdu Ţiline zo dňa
39. októbra 2000 sp. zn. 2 C 372/ v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo dňa
40. júna 2002 sp.zn. 6 Co 400/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
41. augusta 2002 im bola uloţená povinnosť vypratať uţívaný nebytový priestor – nehnuteľností v kat. území B., ktoré s vedomím budúcich vlastníkov dobromyseľne uţívali na základe zmluvy o budúcej zmluve. Z uvedeného bolo zrejmé, ţe oba súdy povaţovali zmluvu o budúcej zmluve za platnú a platné a účinné aj odstúpenie ţalobcov v 1/ aţ 4/ rade od zmluvy o budúcej zmluve. Napriek skutočnosti, ţe v rozsudkoch nebol riešený ich nárok na vrátenie splatenej časti kúpnej ceny vo výške 2.100.000,- Sk, v lehote určenej súdom, dňa
42. augusta 2002 protokolárne odovzdali nehnuteľnosti ţalobcom 1/ aţ 4/. Mali za to, ţe v posudzovanom prípade ide o synalagmatický záväzok, teda o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Pokiaľ odvolací súd priznal nárok ţalobcom 1/ aţ 4/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, išlo o priznanie nároku nad rámec zákonnej úpravy, nakoľko protiplnenie sporových strán sa titulom neplatného právneho úkonu uţ raz uskutočnilo, preto ţalobcovia 1/ aţ 4/ nemali titul na podanie ţaloby. Namietali i nesprávny právny záver súdu v prípade premlčania nároku. Pokiaľ súd dospel k názoru, ţe na ich strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, určite však nie úmyselné (pretoţe úmysel by musel smerovať k získaniu bezdôvodného obohatenia a musel by existovať uţ v čase získania bezdôvodného obohatenia), nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ rade by bol premlčaný v trojročnej objektívnej premlčacej dobe a nie v 10 ročnej, ako dospel k záveru odvolací súd. Pri absolútne neplatnom právnom úkone objektívna premlčacia doba začne plynúť uţ od vzniku takéhoto úkonu, t.j. v tomto prípade začala plynúť dňa
43. septembra 1997, kedy bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, ţe bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Ak by v ich 6 5 Cdo 136/2010 prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu, potom sa ţalobcovia 1/ aţ 4/ uţ dňa
44. augusta 2002, t.j. v deň, kedy protokolárne odovzdali uţívané nehnuteľnosti, dozvedeli tom, kto sa na ich úkor obohatil a v akej výške. S prihliadnutím na deň uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde (
45. mája 2005), nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ by bol premlčaný i vzhľadom na márne uplynutie tak objektívnej, ako i subjektívnej premlčacej doby. Ak by sa okolnosti ohľadom získaného bezdôvodného obohatenia ţalobcovia 1/ aţ 4/ dozvedeli aţ dňom právoplatnosti rozsudku, mali subjektívnu premlčaciu dobu zachovanú, avšak objektívna premlčacia doba márne uplynula uţ dňa
46. septembra 2000, pričom platí, ţe subjektívna doba môţe plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôţe prekročiť, takţe aj v tomto prípade by bol nárok premlčaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo zrejmé a dostatočne zjavné, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalovaní 1/a 2/ nehnuteľnosti uţívali bez právneho dôvodu, pričom plynutie subjektívnej premlčacej doby odvodil od dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina, sp.zn. 8C/43/2000, dňa
47. januára
48. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie účastníkov je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. 7 5 Cdo 136/2010 Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe dovolatelia oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný a nepreskúmateľný. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva 8 5 Cdo 136/2010 na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z
49. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
50. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z
51. apríla 2007). Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. 9 5 Cdo 136/2010 Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
52. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
53. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
54. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
55. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
56. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania je takým právom, je to, ţe súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je jednou zo záruk, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym. Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne 10 5 Cdo 136/2010 vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa. Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového stavu pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí, a to tak vo výroku o priznaní nároku vo výške 38 712,68 € s príslušenstvom ţalobcom 1/ aţ 4/, ako aj vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti nároku ţalobcov 1/ aţ 4/, vychádzal a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Odvolací súd uviedol vo svojom stručnom odôvodnení, iba “ţe podľa jeho názoru ţalovaní 1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosti dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa
57. januára 2000, kedy podali ţalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy a tým si museli byť vedomí, ţe nehnuteľnosť uţívajú bezdôvodne. “Tento jeho záver, odlišný od záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, však neodôvodnil. Následne iba matematicky prerátal výšku nájomného, prestavujúceho podľa názoru odvolacieho súdu výšku bezdôvodného obohatenia, za obdobie od
58. januára 2000 do
59. augusta 2002 a zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ spoločne a nerozdielne sumu 38 712,69 € so 6 % úrokom z omeškania od
60. apríla 2005 do zaplatenia. Ďalej uviedol, ţe „za objektívnu lehotu v danom prípade povaţoval lehotu 10 ročnú, keďţe sa ţalovaní 1/ a 2/ úmyselne obohacovali, pričom subjektívna lehote u ţalobcov 11 5 Cdo 136/2010 na podanie ţaloby beţala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina, t. j. odo dňa
61. januára 2005“. Odvolací súd však nevysvetlil, odkedy začala táto objektívna lehota plynúť a z akých dôvodov dospel k záveru, ţe sa ţalovaní 1/a 2/ úmyselne obohacovali. Úplne bez odôvodnenia ponechal odvolací súd námietky ţalovaných 1/ a 2/ o synalagmatickom záväzku, vo vzťahu ku vzájomnému konaniu účastníkov v ďalších súdnych sporoch, vyvolaných zmluvou o budúcej zmluve, uzavretou medzi účastníkmi dňa
62. septembra
63. Hoci všetky námietky ţalovaných 1/ a 2/, ktoré uvádzali v konaní, ako aj v podanom odvolaní, v rozsudku písomne uviedol, v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozhodnutia sa nimi vôbec nezaoberal. Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O. s.p. ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
64. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
65. júna 2011 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová