1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b), písm. f) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To/87/2020, z 23. novembra 2020 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného N. B. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. 1T/37/2020, zo 16. septembra 2020, bol obvinený N. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu krádeže
1 , ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b), písm.
4 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu s prihliadnutím na § 37 písm. h), § 38 ods. 5, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne; pričom na výkon trestu odňatia slobody bol
2 písm. b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Okresný súd
2 Trestného zákona zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Humenné, sp. zn. 3T/147/2018, z
3 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov s probačným dohľadom ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Napokon
1 Trestného poriadku obvineného zaviazal na náhradu škody poškodenému Š. T., nar. X. T. XXXX v V., trvale bytom O. U. XXX/X, W. vo výške 4 000,- EUR. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania obvineného N. B. uznesením, sp. zn. 8To/87/2020, z 23. novembra 2020 rozhodol tak, že
Obvinený N. B.Á. podal proti uzneseniu odvolacieho súdu vlastnoručne napísané (č. l. 355 a nasl. spisu) dovolanie, v ktorom namietal najmä nevykonanie dôkazov sudkyňou JUDr. Volkaiovou a zamietnutie ním navrhovaných požiadaviek. Hodnotil konanie na okresnom a krajskom súde, s ktorým sa nestotožnil. Navrhol uznať ho nevinným, čo by preukázal aj prípadným detektorom lži. Súčasťou tohto podania bolo aj podanie ,,odvolanie", v ktorom popisuje priebeh konania a zároveň jeho vyjadrenia k uvedenému priebehu, s čím súhlasil a s čím naopak nie. Ďalším podaním z
1 písm. c), písm. g) a § 374 ods. 3 Trestného poriadku, v ktorom uviedol nasledovné: ,,Dovolací dôvod
3 Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je daný tým, že v konaní na prvostupňovom súde bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu, pričom také vytýkané pochybenie nebolo napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. OČTK ani súd v rozpore s vyhľadávacou zásadou a v rozpore s § 2 ods. 10 Trestného poriadku nevykonali žiadne úkony s cieľom zistiť skutočných páchateľov predmetného skutku. Vo vzťahu k výpovedi H. W. (ktorá ma ako jediná usvedčuje) som navrhoval previerku výpovede na mieste činu alebo rekonštrukciu činu, a to počas vyšetrovania, následne tiež pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu a napokon na hlavnom pojednávaní. Vo všetkých prípadoch bol tento návrh na doplnenie dokazovania zamietnutý, čím bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a moje právo na obhajobu
9 Trestného poriadku a tomu zodpovedajúce povinnosti OČTK a súdu (vyjadrené pre OČTK napr. aj v § 2 ods. 10 Trestného poriadku alebo pre súd pri aplikácii výkladu argumentom a minori ad maius napr. v § 2 ods. 11 Trestného poriadku). Uvedené pochybenia neboli napravené ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku. OČTK v prípravnom konaní, ani prvoinštančný súd v konaní pred súdom nevykonali postupom
Trestného poriadku odber mojej vzorky DNA za účelom porovnania s DNA profilom zo získanej vzorky z miesta činu, pričom o takýto postup som opakovanie žiadal aj vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaní (viď. napr. zvukový záznam z hlavného pojednávania). Poškodený, ako aj svedkyňa H. W. zhodne uviedli, že páchateľ zvonil na zvonček na dverách bytu. OČTK zaistili upotrebiteľné stopy DNA na zvončeku pri dverách poškodeného, pričom tieto neporovnali s mojou vzorkou DNA, ktorú som opakovane chcel dobrovoľne poskytnúť, aby som preukázal svoju nevinu, no toto mi to nebolo zo strany OČTK ani konajúcich súdov umožnené. Aj týmto bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a moje právo na obhajobu
9 Trestného poriadku a tomu zodpovedajúce povinnosti OČTK a súdu (vyjadrené pre OČTK napr. aj v § 2 ods. 10 Trestného poriadku alebo pre súd pri aplikácii výkladu argumentom a minori ad maius napr. v § 2 ods. 11 Trestného poriadku), pričom také vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Uvedená pasivita OČTK a doposiaľ konajúcich súdov postupom v rozpore so základnými zásadami trestného konania. Uvedeným postupom príslušné OČTK a doposiaľ konajúce súdy zásadným spôsobom porušili moje právo na obhajobu a spravodlivý súdny proces. Dovolací dôvod
3 Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1, písm. c) Trestného poriadku spočívajúci v tom, že v konaní na prvostupňovom súde bolo zásadným spôsobom porušené moje právo na obhajobu, pričom také vytýkané pochybenie nebolo napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku, je naplnený aj ďalej uvedeným. Pri rozhodovaní o škode konajúci súd vychádzal len z výpovede samotného poškodeného, pričom táto nebola podložená inými dôkazmi (žiadne záznamy o úsporách, listiny preukazujúce existenciu a výber peňažných prostriedkov, ich získanie z iných právnych skutočností). Ak subjekt namieta vznik škody, potom sa musí hodnoverným a nespochybniteľným spôsobom preukázať vznik škody a následne súd po vykonanom dokazovaní musí ustáliť výšku škody. Výpoveď poškodeného nie je podložená dodatočnými dôkazmi a nemá žiadnu právnu preukaznú hodnotu. Prvoinštančný súd pochybil, keď ma zaviazal v rozhodnutí prvoinštančného súdu k náhrade škody, ktorej vznik ani výška neboli bez dôvodných pochybností preukázané a také vytýkané pochybenie nebolo napravené ani v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Uplatnený dovolací dôvod
3 Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je daný tým, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pretože rozhodnutie prvoinštančného súdu je založené na nezákonných dôkazoch, pričom také vytýkané pochybenie nebolo napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Na hlavnom pojednávaní 2. septembra 2020 svedkyňa H. W. uviedla, že pred rekogníciou uskutočnenou v priestoroch OR PZ Košice, Odbor kriminálnej polície, prišiel do jej bytu poverený príslušník PZ s ďalšou nemenovanou osobou a uskutočnili prvotnú rekogníciu. O takto uskutočnenej prvotnej rekognícii však nebola spísaná žiadna zápisnica. Týmto konaním bolo hrubým spôsobom porušené ustanovenie § 58 ods. 1 Trestného poriadku. V rámci prvotnej rekognície
fotografií je potrebné poskytnúť v tom istom čase na nahliadnutie svedkovi viaceré fotografie s osobami obdobného vzhľadu. Nakoľko neexistuje žiadna zápisnica ani fotodokumentácia z priebehu prvotnej rekognície, vyvstávajú dôvodné pochybnosti, či osoby pri takej rekognícii použitých fotografiách boli vekovo a vzhľadovo podobné alebo účelovo odlišné od mojej osoby a či taká prvotná rekognícia bola uskutočnená procesne legálnym spôsobom (k tomu viď. napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 2Tdo/1/2015). Svedkyňa H. W. uviedla, že jej bol na nahliadnutie poskytnutý album s fotografiami a hneď na prvej strane bola iba jediná fotografia, a to fotografia mojej osoby. K opakovanej rekognícii, z
1 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom, že v neprospech obvineného boli porušené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2 ods. 1, ods. 9, ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku, § 58 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne s takým výrokom, aby zrušil uznesenie krajského súdu a chybné konanie, ktoré uzneseniu krajského súdu predchádzalo, a po zrušení uznesenia krajského súdu, aby zrušil aj rozhodnutie prvoinštančného súdu a ďalšie rozhodnutia obsahovo na také rozhodnutia nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a postupom
1 Trestného poriadku, aby prikázal súdu prvého stupňa vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. K podanému dovolaniu sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II (č. l. 393-394 spisu), ktorý k dovolaciemu dôvodu
1 písm.
1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b), písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Pokiaľ ide o ustanovenie § 374 ods. 3 Trestného poriadku, nemožno ho uplatňovať ako samostatný dôvod dovolania. Uvedené ustanovenie len v nadväznosti na ustanovenia § 369 Trestného poriadku a § 372 ods. 1 Trestného poriadku vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti alebo odvolaní). Ak dovolateľ namieta chybu konania na súde prvého stupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov dovolania uvedenému v § 371 Trestného poriadku, a takto musí byť aj v dovolaní označená (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) [k tomu uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/73/2012, z 18. decembra 2012, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/2014]. V danom prípade táto podmienka splnená nebola. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania, uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku - zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu: Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu možno chápať ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého práva na obhajobu. Právo na obhajobu, garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy, sa pritom premietlo do viacerých ustanovení Trestného poriadku, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z čiastkových práv, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod. Zásadným porušením práva na obhajobu je možné chápať predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda prípad, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho obligatórne mal mať. Také porušenie musí mať, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, podstatný vplyv na výsledok konania, teda na rozhodnutie vo veci samej. Ako vyplýva z judikatúry, za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Ak obvinený v rámci práva na obhajobu navrhuje dôkazy, potom povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť, a to vyhovieť mu, alebo ho odmietnuť. Po oboznámení sa so spisovým materiálom dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom obvineného N. B. tak, ako to má na zreteli dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu obvinený namietal predovšetkým nezákonnosť dôkazov, nevykonanie ním navrhovaných dôkazov. Dovolací súd poznamenáva, že okresný súd sa s vykonanými dôkazmi podrobne vysporiadal v odôvodnení jeho rozsudku (strany 6 až 11 predmetného rozsudku), čo následne potvrdil aj odvolací súd, ktorý sám veľmi podrobne rozoberal vykonané dokazovanie (strany 4 až 7 predmetného uznesenia). Obvinený preto v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov dostal v potrebnom rozsahu odpovede na všetky podstatné okolnosti daného prípadu a tiež na svoje obhajobné saj odvolacie námietky. Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, a preto dovolaciu argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú. K dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku:
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi a judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
l písm. g) Trestného poriadku argumentoval vecne, nie však relevantne, predovšetkým tým, že namietal vykonanie rekognície pri hodnotení dôkazov. K uvedenému sa podrobne vyjadril súd prvého stupňa vo svojom rozsudku, kde uviedol: ,,Súd pri hodnotení dôkazov neprihliadol na vykonanú rekogníciu z dôvodu, že výpoveď svedkyne H. W. ohľadom spôsobu vykonania daného úkonu vyvolala pochybnosti o zákonnosti zvoleného postupu. Svedkyňa H. W. na hlavnom pojednávaní k spôsobu vykonania rekognície vypovedala, že po jej prvej výpovedi z
názoru súdu nemá dôkaznú relevanciu a nie je možné na ňu pri hodnotení vykonaných dôkazov prihliadať. Svedkyni nebol priamo ukázaný páchateľ skutku, sama označila páchateľa, v danom prípade však súd prísne posudzuje kritéria zákonnosti jednotlivých dôkazných prostriedkov vzhľadom aj na druh a výšku trestu, ktorý obžalovanému hrozil". Pokiaľ ide o túto skutočnosť, ku nej sa už skôr vyjadrili tak súd prvého stupňa a odvolací súd sa s uvedeným tvrdením plne stotožnil a odkázal naň. Zvolený postup bol v plnom rozsahu zákonný a najvyšší súd sa s argumentáciou súdov stotožňuje. Najvyšší súd pokladá za neakceptovateľnú požiadavku, aby v prípravnom konaní nezákonne vykonaná rekognícia, na ktorú súdy v rozhodovacej činnosti vôbec neprihliadali, znamenala anulovanie zákonne vykonaného dokazovania v konaní pred súdom.
10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
11 prvej vety Trestného poriadku súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli.
12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Čo sa ešte týka namietanej výšky spôsobenej škody, k tomu dovolací súd rovnako ako krajský súd uvádza, že nárok na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený a bol objektivizovaný výpoveďou poškodeného. Výpoveď poškodeného ako celok bola vyhodnotená ako konzistentná a pravdivá. Preukázateľne poškodený vypovedal aj o odcudzení vkladnej knižky, o ktorej existencii niet žiadnych pochybností, keďže súčasťou spisového materiálu je žiadosť o umorenie tejto vkladnej knižky, vrátane oznámenia o začatí umorovacieho konania. Preto nie je dôvod na pochybnosť o výške nároku spôsobenej škody, resp. odcudzených finančných prostriedkov. Najvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli v konaní pred súdom dôkazy vykonané zákonným spôsobom a následne tomu zodpovedajúc v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku aj náležite vyhodnotené. S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Na záver je nevyhnutné zdôrazniť, že na pochybenia, na ktoré dovolateľ v písomnom dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu nepoukázal, najvyšší súd neprihliadal, a to bez ohľadu na to, že by s poukazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku dôvody
ods. 1 písm. i) zásadne neovplyvnili postavenie obvineného. Vzhľadom na to, že najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania namietaných obvineným, rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.