1, ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného B. E. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 10. marca 2021, sp. zn. 5T/62/2020, uznal obvineného B. E. za vinného zo zločinu vydierania
1, ods. 2 písm.
2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
2 písm. b) Tr. zák. súd obvineného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 16. júna 2021, sp. zn. 4To/13/2021, rozhodol tak, že postupom
1 písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obvinenému uložil
2 Tr. zák., za použitia § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., v spojení s § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
2 písm. b) Tr. zák. súd obvineného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
2 Tr. zák. zrušil výrok o treste uložený mu rozsudkom Okresného súdu Poprad z
1 písm. c), písm.
názoru obvineného zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Mal za to, že súdy sa napriek tomu, že má objektívne vážnu psychickú poruchu (bipolárnu afektívnu poruchu), dostatočne nevysporiadali s otázkou jeho (ne)príčetnosti v čase skutku a nevykonali v tomto smere dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu.
názoru obvineného súdy neodôvodnili, prečo sa nezaoberali možnosťou zmenšenej príčetnosti alebo neprihliadli na možnosť pripustenia poľahčujúcej okolnosti
Dr. A. PhD. považoval za nepoužiteľný, nakoľko znalkyňa nemala pri vyhotovení znaleckého posudku k dispozícii celý spisový materiál. Obvinený v dovolaní ďalej namietal porušenie ustanovenia § 2 ods. 11 Tr. zák. okresným súdom z dôvodu neudelenia súhlas na vyšetrenie pred iným znalcom z odboru psychiatrie po odmietnutí jeho návrhu na doplnenie dokazovania. V závere dovolania poukázal na svedeckú výpoveď poškodenej, ktorú považoval za hranú, keďže poškodená nevykazovala znaky strachu a obáv z jeho osoby. Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil a aby v zmysle § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň v zmysle § 388 ods. 2 Tr. por. navrhol, aby dovolací súd nariadil, aby vec rozhodol iný sudca. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej len „prokurátor“) podaním zo 14. novembra 2023 konštatujúc, že konajúce súdy sa s argumentami obvineného už zaoberali a oba súdy k nim poskytli dostatočné vyjadrenia, s ktorými sa stotožňuje. Vo vzťahu k znaleckému posudku MUDr. Y. uviedol, že je preukázané, že obvinený bol v čase činu príčetný a teda dokázal rozpoznať jeho protiprávnosť a zároveň ovládať svoje konanie, a to napriek zistenej bipolárnej afektívnej poruche, čo bolo potvrdené aj výpoveďou znalkyne na hlavnom pojednávaní pri zachovaní práva obvineného na vykonanie jej výsluchu vrátane kladenia otázok. Skutočnosť, že nebolo vyhovené návrhu obvineného na vykonanie výsluchu znalkyne v prípravnom konaní považoval za absolútne nepodstatnú, keďže tento výsluch bol vykonaný na hlavnom pojednávaní. V hypotetickom pripustení zmenšenej príčetnosti u obvineného zákon
názoru prokurátora nijako obligatórne nezaväzuje súd k postupu
Tr. zák. a na postup
zák. neboli v danej veci splnené podmienky. Záverom svojho vyjadrenia prokurátor poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov zakotvenú v § 2 ods. 12 Tr. por. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného B. E.
1 Tr. por. Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len odvolací súd [§ 322 ods. 3 Tr. por., § 326 ods. 5 Tr. por.]. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu
2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Tr. por.). Za porušenie práva na obhajobu
tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený
12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. považuje najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a síce pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je nevyhnutné, ako aj napokon zo samotnej dikcie Trestného poriadku vyplýva, aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou, zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach, vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Zásadné porušenie práva na obhajobu, podmieňujúce naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por., však nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným v porovnaní s tým, ako to vo veci vykonali príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). Porušenie práva na obhajobu nemôže byť odôvodnené tým, že súdy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., vyhodnotili dôkazy odlišným spôsobom, ako je predstava obvineného. K obvineným namietanému nevykonaniu ním navrhovaného dokazovania, najvyšší súd poukazuje na svoju konštantnú rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej zdôrazňuje, že pokiaľ ide o obvineným namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov, takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov najvyšší súd dopĺňa, že súd nie je povinný vykonať dôkazy navrhnuté stranami konania, či vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť vhodné dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). V nadväznosti na to je potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený počas konania predložil viacero návrhov na dokazovanie, resp. doplnenie dokazovania, pričom niektorým bolo vyhovené. Zvyšné nevykonané návrhy súd prvého stupňa uznesením
3 Trestného poriadku odmietol. Následne
1 Trestného poriadku vyhlásil dokazovanie za skončené. (...) Odmietnutím vykonania navrhnutých dôkazov nedošlo k porušeniu práv obvineného, keďže (ako už bolo uvedené vyššie) medzi práva obvineného nepatrí vyhovenie všetkým návrhom na vykonanie dokazovania. Je na súde zvážiť, či navrhnutý dôkaz považuje za relevantný na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Ak dospeje k negatívnemu výsledku, je povinný rozhodnúť o odmietnutí dôkazu. Dovolací súd z predloženého spisu pritom zistil, že súd prvého stupňa sa zaoberal všetkými navrhnutými dôkazmi, pričom v prípade ich nevykonania boli návrhy zákonným spôsobom odmietnuté s náležitým odôvodnením. Dôvodnosť odmietnutia však dovolací súd nebol oprávnený skúmať. Naopak odvolací súd nemal povinnosť vyrovnať sa s návrhmi, nakoľko zo strany obvineného neboli prezentované. [Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2020, sp. zn. 2 TdoV 3/2019] Nevykonanie dôkazu, resp. jeho odmietnutie, nemožno považovať za nezákonnosť rozhodnutia a konania mu predchádzajúcemu. Je plne na úvahe v predmetnej trestnej veci konajúceho a rozhodujúceho súdu, aby sám rozhodol
okolností prípadu, ktoré dôkazy na zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu na to, ktorá zo strán konania ich navrhla. Preto, aj v argumentačnej zhode so svojím vyššie citovaným rozhodnutím, na margo námietky obvineného o porušení jeho práva na obhajobu v kontexte dostatočného nevysporiadania sa s nevykonaním ním navrhovaného dôkazu, najvyšší súd uzatvára, že zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 10. marca 2021 (č. l. 470 - 475 spisu) vyplýva, že okresný súd návrh obvineného, resp. jeho obhajcu na doplnenie dokazovania (okrem iného aj pribratím iného znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria a výsluchom psychiatričky obvineného MUDr. C.) odmietol vykonať s odôvodnením, že ide o dôkazy, ktoré sa týkajú buď okolností nepodstatných pre rozhodnutie vo veci alebo okolností, ktoré bolo možné zistiť už skôr súdom vykonanými dôkazmi. Následne súd uznesením
1 Tr. por. vyhlásil dokazovanie za skončené. S vykonanými dôkazmi, ako i s odmietnutím návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania zo strany obhajoby sa okresný súd dostatočne a procesne správne vysporiadal aj v odôvodnení svojho rozsudku (str. 15). I krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a zrozumiteľne zosumarizoval dôvody, pre ktoré ani on doplnenie dokazovania na verejnom zasadnutí nevykonal (str. 12). Uvedený postup okresného súdu a na neho nadväzujúce rozhodnutie krajského súdu nemôže súd dovolací hodnotiť inak, než za súladný so zákonom. Je jednoznačne súladné so zákonom, ak o vine a treste rozhodujúci súd, súc viazaný zásadami zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností [§ 2 ods. 10 Tr. por.] a voľného hodnotenia dôkazov [§ 2 ods. 12 Tr. por.] vykoná len tie dôkazné návrhy, ktoré
jeho úvahy môžu prispieť k náležitému objasneniu skutočností dôležitých pre posúdenie veci a vydanie spravodlivého meritórneho rozhodnutia. V tejto súvislosti treba ešte doplniť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Konajúci súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obvineným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov trestnej veci uvádzaných obvineným. Rozhodnutia okresného a krajského súdu, ktoré z hľadiska obsahu ich odôvodnenia tvoria jednotu, uvedené kritéria spĺňajú. Krajský súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku po konštatovaní dôvodnosti podaného dovolania obvineného (z iných dôvodov ako uviedol obvinený) poukázal na správnosť rozsudku okresného súdu v otázke viny obvineného, pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlil priebeh dokazovania v konaní pred súdom, ako i spôsob a zásady vyhodnocovania dôkazov pri riešení otázky viny obvineného. Taktiež zrozumiteľným a akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody pochybenia okresného súdu pri ukladaní trestu. Následne krajský súd (na s. 12 a nasl. napadnutého rozsudku) in concreto poukázal na nesprávnosť odvolacej argumentácie obvineného, pričom sa s každou pre rozhodnutie relevantnou otázkou vysporiadal. Najvyšší súd v tejto časti odkazuje dovolateľa, zastúpeného obhajcom z radov advokátov, na podrobné a argumentačne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Keďže sa najvyšší súd s právnymi závermi krajského súdu v napadnutom rozsudku stotožnil a neidentifikoval v nich žiadne pochybenie odôvodňujúce mimoriadny zásah v dovolacom konaní, nepovažuje najvyšší súd za efektívne opätovne uvádzať celú právnu argumentáciu krajského súdu, preto v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia odkazuje na právne a argumentačne správne závery napadnutého rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd odmietol aj tie výhrady obvineného, ktoré sa týkali porušenia ustanovenia § 2 ods. 11 Tr. zák. okresným súdom z dôvodu neudelenia súhlasu na vyšetrenie pred iným znalcom z odboru psychiatrie po odmietnutí jeho návrhu na doplnenie dokazovania. Keďže zvolený postup súdu plne zodpovedá § 2 ods. 11, ods. 12 Tr. por. majúc na zreteli, že k porušeniu práv obvineného nemôže dôjsť takým postupom orgánov činných v trestnom konaní/súdu, ktorý je v súlade so zákonom (lege artis), najvyšší súd žiadne (nieto ešte zásadné) porušenie práv na obhajobu nezistil. Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku obvineného týkajúcu sa nevykonania výsluchu znalkyne MUDr. Y. v prípravnom konaní, keďže v postupe orgánov činných v trestnom konaní nezistil žiadne pochybenia v intenciách ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Tr. por., a síce „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie [§ 272 ods. 3 Tr. por., § 2 ods. 10 Tr. por., § 2 ods. 11 Tr. por.], a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ [§ 240 ods. 3 veta druhá Tr. por.], alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie [§ 240 ods. 4 veta tretia Tr. por.]. Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Tr. por., nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom - môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. Nevykonanie (svojvoľné), pre spravodlivé rozhodnutie dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Tr. por. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Tr. por.), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Čo sa týka uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., tak pod tento je z dovolacích námietok obvineného potencionálne podraditeľná námietka týkajúca sa objektívnosti znaleckého posudku PhDr. Q. PhD. z dôvodu, že znalkyňa nemala pri vyhotovení znaleckého posudku k dispozícii celý spisový materiál. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že uvedené obvinený namietal už v podanom odvolaní a krajský súd sa s touto dovolacou argumentáciou vysporiadal. Preto najvyšší súd poukazuje na vecne a argumentačne správne odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý k tejto otázke uviedol, že „Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovaného poukazujúcej na závery znaleckého posudku PhDr. A. PhD. a skutočnosť, že znalkyňa nemala k dispozícii ani jednu výpoveď obžalovaného, krajský súd konštatuje, že je síce pravdou, že znalkyňa uviedla, že výpoveď obžalovaného nemala k dispozícii, túto opakovane žiadala, avšak čo sa týka osobnosti poškodenej, na svojich záveroch trvá, s vysokou pravdepodobnosťou by neboli iné, aj keď by mala k dispozícii ďalší spisový materiál. Znalkyňa PhDr. A. zároveň potvrdzuje skutočnosť, že poškodená L. C. je spôsobilá správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, pričom jej všeobecná vierohodnosť je vyššia, avšak nie vysoká vzhľadom na mierne vyššiu tendenciu vedomej fabulácie, pričom neboli zistené forénzne významné tendencie poškodiť páchateľovi.“ K dovolaciemu dôvodu
1 písm.
2 Tr. zák. Pod dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. i) Tr. por., ale úsilie obvineného naproti tomu smerovalo k zmene pre neho nepriaznivých skutkových zistení, čo je však v prípade dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. vylúčené. Naplnenie daného dovolacieho dôvodu by bolo možné konštatovať v situácii, ak by skutkové zistenia súdov skutočne napĺňali zákonné znaky nepríčetnosti v zmysle § 23 Tr. zák., teda duševnou poruchou vyvolanú absenciu ovládacej alebo rozpoznávacej schopnosti, avšak súdy by tieto skutkové závery nesprávne právne posúdili, čo však nie je prejednávaný prípad. Pokiaľ ide o námietku obvineného týkajúcu sa nepoužitia ustanovenia § 39 Tr. zák. najvyšší súd poukazuje na stanovisko R 5/2011,
ktorého „[h]motnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. (...) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod "nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia", zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. (...) Nepoužitie ustanovenia § 39 Tr. zák. (...) nezakladá žiadny dovolací dôvod.“ K námietke neprihliadnutia na poľahčujúcu okolnosť
c) Tr. zák. najvyšší súd uvádza, že vychádzajúc z judikátu R 18/2015,
ktorého „[o]tázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného
1 Tr. por...“, možno rezultovať, že uplatnená námietka stojí mimo rámca dovolacieho prieskumu. Skutkovej povahy sú aj námietky obvineného týkajúce sa vierohodnosti dôkazov, rozporov vo svedeckých výpovediach a hodnotenia vykonaných dôkazov. Námietky takejto povahy dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. nenapĺňajú, pretože sú z dovolacieho prieskumu vylúčené, keďže v dovolacom konaní správnosť a úplnosť skutkového stavu dovolací súd nemôže skúmať a ani meniť. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por. nie sú dané, a preto dovolanie obvineného B. E. na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, postupom
c) Tr. por. odmietol. Rozhodnuté bolo pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.