1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej len „súd prvej inštancie" resp. „prvoinštančný súd") z
CSP zmenil tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 820,80 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 820,80 eura od
záverečnej lekárskej správy vystavenej MUDr. A. Š., doručenej
1 písm.
Lekárskeho posudku z 15. januára 2018, predloženého žalobkyňou, bolo ohodnotené jej bolestné z predmetnej zrážky bicyklov vo výške 45 bodov bez zvýšenia
pol. č. 111 c - jednostranná zlomenina horného a dolného rámu lonovej kosti vpravo, bez posunutia, so začiatkom liečenia dňa
lekárskych správ žalobkyňa v čase zrážky užívala lieky na vysoký tlak, štítnu žľazu a na trávenie bez uvedenia nejakých komplikácii alebo problémov. V deň zrážky pred nehodou bola ošetrená na chirurgickom oddelení, kde jej bola znesená časť nechta, pretože si zastrihla do nechta palca. Táto lekárska správa bola doplnená vyjadrením lekára zo 06. mája 2020, v ktorom sa uvádza, že žalobkyňa si zastrihla do okolia palca pravej ruky a počas zákroku pri jej ošetrení bolo aplikované také množstvo anestetika, ktoré nijakým spôsobom neovplyvnilo jej motorické, senzorické a psychické funkcie. Aplikáciu iných liečiv, anestetík ev. sedatív pri jej ošetrení vylúčil a následné prekrytie rany obväzovým materiálom bolo v takom rozsahu, že zásadným spôsobom neovplyvnilo úchopovú funkciu a motoriku ošetrenej končatiny. Ďalej bolo zistené, že na LV č. XXX S. E.. Ú.. E., X. H., je žalobkyňa vedená ako spoluvlastníčka polovice rodinného domu súpisné číslo XXXX na pozemku C KN parc. č. XXX/X s výmerou 542 m2 a
vyjadrenia jej právneho zástupcu poberala len dôchodok v celkovej výške asi XXX eur mesačne, bola bez úspor a ďalšieho príjmu. Žalovaný 1/ bol študentom
ustanovení § 3 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1, § 422 ods. 1, 2, § 444, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), e) a f), § 9 ods. 3, § 25 ods. 1 písm. c), § 52 ods. 5, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4, § 55 ods. 1, 2, 4, 5, 8 a 9, § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platného v čase zrážky dňa
Občianskeho zákonníka a súd neprihliadol na argumentáciu žalovaných 2/ a 3/, že žalobkyňa vzhľadom na svoj vek a skúsenosti mala predvídať a byť opatrnejšia vzhľadom na zónu s pohybom detí.
vyššie citovaných ustanovení zákona o cestnej premávke bolo nepochybné, že žalovaný 1/ porušil viaceré ustanovenia tohto zákona (bližšie uvedené v uznesení vyšetrovateľa); najmä tým, že išiel na bicykli po chodníku a prechádzal cez cestu popri priechode pre chodcov na bicykli, čo nie je dovolené ani chodcom
1 a 4, § 9 ods. 1 zákona o cestnej premávke. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa žalobkyňa nedržala riadidiel svojho bicykla obomi rukami, a že by bola nie pri plnom vedomí pod vplyvom lokálneho anestetika po ošetrení krátko pred predmetnou zrážkou. 1.4. Prvoinštančný súd bol názoru, že žalovaný 1/ je zodpovedný
1 Občianskeho zákonníka za vznik škody na strane žalobkyne vo forme bolestného z dôvodu porušenia viacerých ustanovení zákona o cestnej premávke. Výška škody ako náhrada bolestného vo výške 820,80 eura nebola medzi stranami sporná. Spornou skutočnosťou bola solidárna zodpovednosť maloletého žalovaného 1/ a jeho rodičov - žalovaných 2/ a 3/
1, 2 Občianskeho zákonníka.
1, 2 Občianskeho zákonníka dohliadajúce osoby (napr. rodičia) zodpovedajú za škodu spôsobenú napr. maloletými deťmi na princípe subjektívnej zodpovednosti, pričom ich zavinenie sa predpokladá. Zodpovednosti sa zbavia vtedy, ak preukážu, že náležitý dohľad nezanedbali. To, či bola zanedbaná povinnosť náležitého dohľadu alebo nie, sa posudzuje vždy
okolností každého jednotlivého prípadu, pričom je potrebné prihliadnuť aj na osobitné právne predpisy, vymedzujúce povinnosti dohliadajúcich osôb ako aj na povahové vlastnosti a celkové správanie sa dohliadanej osoby (mal. dieťaťa). Pod pojmom „náležitý dohľad" sa
judikatúry (napr. R 4/1970) nepovažuje taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností vykonávaný stále, nepretržite a bezprostredne, pretože v takom prípade by bola zákonom predpokladaná možnosť zbavenia sa zodpovednosti prakticky vylúčená. Pri posudzovaní intenzity náležitého dohľadu je potrebné vychádzať z povahových vlastností a celkového správania sa dohliadanej osoby (mal. dieťaťa). V danom prípade žalovaní 2/ a 3/ ako rodičia maloletého dieťaťa - žalovaného 1/ tvrdili, že ústne poučili svojho syna, žalovaného 1/, ako sa má správať na ceste, čo sa nedá preukázať listinnými dôkazmi, pretože takého poučenia rodičov sa bežne robia v rodinách ústne bez prítomnosti svedkov a vzhľadom na charakter sporu nie je ani predpoklad, že by žalovaní 1/ až 3/ tvrdili opak vo svoj neprospech. Keďže maloleté deti chodia bežne samé do školy a prechádzajú cez cestu, je bežné, že už od malička sú vedené rodičmi k opatrnosti pri prechádzaní cez cestu, ako aj v škole i v materskej škôlke. Žalovaní 2/ a 3/ predložili hodnotenie žalovaného 1/ ako žiaka základnej školy v čase zrážky, z ktorej vyplýva, že nemal študijné, ani výchovné problémy a žalovaní 2/ a 3/ sa zaujímali o jeho prospech a správanie. Procesná opatrovníčka maloletého žalovaného 1/ potvrdila, že na ÚPSVaR nemali doteraz žiadne záznamy o výchovných problémoch maloletého žalovaného 1/ a ich rodinu neviedli v ich evidencii. Samotný zákon o cestnej premávke dovoľuje cyklistovi staršiemu ako 10 rokov sa pohybovať po komunikácii bez dohľadu staršej osoby. Vzhľadom na okolnosti vzniku zrážky, spôsobenej nepriaznivým umiestnením všetkých osôb v určitom, rozhodnom momente, ako aj na povahové vlastnosti a študijné výsledky maloletého žalovaného 1/ bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalovaní 2/ a 3/ preukázali, že nezanedbali náležitý dohľad nad maloletým žalovaným 1/. Skutočnosť, že žalovaný 1/ spolu s 3 kamarátmi išli na bicykloch po chodníku a nie po ceste, hoci tým porušovali pravidlá cestnej premávky, možno hodnotiť z ich pohľadu skôr za ich určitú ochranu pred nákladnými a osobnými vozidlami, idúcimi po hlavnej ceste, i keď len do momentu, kým by neprechádzali cez hlavnú cestu na druhú stranu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie žalobu voči žalovaným 2/ a 3/ zamietol. Maloletý žalovaný 1/ bol v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie študentom bez príjmu a majetku, teda nemal z čoho zaplatiť náhradu škodu. Žalobkyňa mala 81 rokov. Toto však neboli dôvody na to, aby boli s maloletým žalovaným 1/ solidárne zodpovední za škodu aj jeho rodičia - žalovaní 2/ a 3/.
Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd tiež skúmal existenciu podmienok na primerané zníženie náhrady škody. Zistil pritom, že v danom prípade ide o škodu spôsobenú neúmyselne bez objektívnej možnosti jej zabránenia zo strany poškodenej, ale s objektívnou možnosťou jej zabránenia škodcom - maloletým žalovaným 1/ (ak by sa pozrel doľava aj ďalej od kamarátov a nevbehol by na bicykli na cestu, resp. by išiel cez priechod pešo a bicykel by tlačil vedľa seba). Škoda nebola vysoká a pozostáva len z náhrady za bolestné, maloletý žalovaný 1/ bol študentom bez príjmu a majetku, poškodená bola osoba vo veku 81 rokov, poberajúca len dôchodok vo výške okolo XXX eur mesačne bez úspor. Tieto podmienky vzniku škody nepovažoval za dôvod na mimoriadne zníženie náhrady škody
citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka a na skutočnosť, že žalovaný 1/ nemá príjem, nebolo možné prihliadnuť
3 CSP pri určení lehoty splatnosti dlhu. Žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta listom, ktorého súčasťou bol aj Lekársky posudok zo dňa 15. januára 2018 o výške žalovaného bolestného, vyzvala zákonných zástupov maloletého žalovaného 1/ na úhradu žalovanej sumy 820,80 eura do 30 dní od doručenia tejto výzvy.
poštovej doručenky žalovaná 2/ túto výzvu prevzala 07. februára 2018.
2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od uplynutia 30 dňovej lehoty od prevzatia výzvy - listu zo dňa 02. februára 2018, tak, ako žiadala žalobkyňa, a to až do zaplatenia. 1.5.
3 CSP prvoinštančný súd určil maloletému žalovanému 1/ dlhšiu lehotu na plnenie vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodnutia nemal žiadny príjem ako študent, mal 16 rokov a mohol by si cez letné prázdniny privyrobiť na letnej brigáde.
2 CSP nepriznal žiadnej strane právo na náhradu trov konania pre čiastočný úspech vo veci. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce uviedol, že žalobu voči žalovaným 2/ a 3/ zamietol, ako aj dôvody tohto rozhodnutia, avšak takýto výrok v rozsudku absentoval, a preto ho dopĺňacím rozsudkom zo
presvedčenia žalovaného 1/ nie je možné hovoriť o rozpore medzi záujmom maloletého dieťaťa a jeho rodičov, nakoľko všetci sú v procesnom postavení žalovaných, vyhodnotil odvolací súd za zjavne neopodstatnené. Uviedol, že hoc je žalovaný 1/ maloletým dieťaťom, má procesnú subjektivitu, pretože aj maloleté dieťa má spôsobilosť na práva a povinnosti. V konaní tak neexistovala prekážka, pre ktorú by mal súd konanie
Od procesnej subjektivity je potrebné odlíšiť procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť samostatne konať. Každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony. Procesná spôsobilosť vyjadruje oprávnenie konať samostatne pred súdom, t. j. realizovať jednotlivé procesné úkony v konaní. Absencia procesnej spôsobilosti neznamená, že konkrétny subjekt nemôže vystupovať v konaní, ale len to, že musí byť v konaní zastúpený zástupcom, resp. že procesné úkony môže uskutočňovať len prostredníctvom zástupcu. Aj maloleté dieťa má procesnú spôsobilosť, avšak v zásade iba v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony
hmotného práva. Úplná procesná spôsobilosť fyzickej osoby vzniká až plnoletosťou, t. j. dovŕšením osemnásteho roku veku a pred dovŕšením osemnásteho roku veku možno nadobudnúť spôsobilosť na právne úkony skôr, a to uzavretím manželstva, avšak za predpokladu, že maloletý dovŕšil šestnásť rokov. Rozsah procesnej spôsobilosti je teda priamo úmerný rozsahu spôsobilosti na právne úkony a plnú procesnú spôsobilosť nemajú maloletí a osoby obmedzené v spôsobilosti na právne úkony. V rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom, koná za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. V prejednávanej veci nemal žalovaný 1/ plnú procesnú spôsobilosť, avšak od začiatku konania bol zastúpený zákonnými zástupcami, rodičmi, ktorí boli zároveň žalovanými 2/ a 3/. Uvedené vyplýva už zo samotnej žaloby, keď žalobkyňa v jej bode I. uviedla, že žalovaný 1/ je synom žalovanej 2/ a žalovaného 3/ a zároveň tiež uviedla, že žalovaní 2/ a 3/ sú zákonnými zástupcami maloletého žalovaného 1/. Žaloba tak v tomto smere nebola postihnutá žiadnou vadou a už vôbec nie neodstrániteľnou, ako to namietal žalovaný 1/. Keďže žalovaný 1/ bol od začiatku konania zastúpený svojimi rodičmi ako zákonnými zástupcami, nebol dôvod na ustanovenie procesného opatrovníka pre neho v zmysle CSP. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody na zdraví spôsobenej žalovaným 1/, avšak z dôvodu, že tento je maloletý, uplatnila si ju solidárne aj voči jeho rodičom, žalovaným 2/ a 3/, keďže v zmysle § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka rodičia zodpovedajú za škodu spôsobenú maloletým spolu s ním spoločne a nerozdielne, pretože sú povinní vykonávať nad ním dohľad. Žalovanými tak bolo nielen maloleté dieťa, ale aj jeho zákonní zástupcovia, rodičia. Žalovaní 2/ a 3/ sa mohli zbaviť svojej zodpovednosti v zmysle § 422 Občianskeho zákonníka, ak by preukázali, že náležitý dohľad nezanedbali, čo napokon aj preukázali a žaloba bola voči ním zamietnutá. Žalovaní 2/ a 3/ mohli svoju obranu sústrediť výlučne na preukázanie toho, že náležitý dohľad nezanedbali. V procesnej obrane žalovaného 1/ mohli byť pasívni, prípadne mohli v jeho mene uznať uplatnený nárok, uzatvoriť zmier a podobne. Hoc žalovaní 2/ a 3/ takto nepostupovali, ide o možnosti, ktoré prichádzali do úvahy počas celého konania. Počas celého konania tak existovala potenciálna možnosť, že by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom. Zákon o rodine obsahuje v ustanovení § 31 ods. 2 osobitnú úpravu kolízie záujmov, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníku a viaže potrebu ustanovenia kolízneho opatrovníka už na možnosť stretu záujmov.
31 ods. 2 Zákona o rodine žiadny z rodičov nesmie zastupovať maloleté dieťa, ak by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. Práve
citovaného ustanovenia § 31 ods. 2 Zákona o rodine súd prvej inštancie správne uznesením ustanovil maloletému žalovanému 1/ kolízneho opatrovníka v osobe Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín a odvolací súd sa s postupom súdu prvej inštancie stotožnil a označil ho za správny.
Občianskeho zákonníka je nutné ustanoviť zastúpenému osobitného hmotnoprávneho zástupcu v prípade, ak dôjde k stretu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného alebo k stretu záujmov tých, ktorých zastupuje ten istý zákonný zástupca. Vyžaduje sa existujúca kolízia záujmov. Použitie uvedeného ustanovenia však neprichádza do úvahy, keďže v tomto prípade má Zákon o rodine vlastnú, špeciálnu právnu úpravu pre zastupovanie detí rodičmi pre prípad kolízie záujmov. Vychádza zo zvýšenej miery ochrany, ktorú poskytuje právo maloletému dieťaťu ako zastúpenému. Preto v zmysle § 31 ods. 2 stačí len potenciálna možnosť, že by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom. Nevyžaduje sa už existujúca kolízia záujmov, stačí možnosť jej existencie. Tá je v zmysle judikatúry daná vždy, ak ide o konanie, v ktorom sú účastníkmi aj rodič, aj maloleté dieťa, resp. viaceré deti, z ktorých aspoň jedno je zastúpené spoločným rodičom. Ak teda nastane prípad, že pre existenciu dôvodov
2 nemôže žiadny z rodičov ako zákonný zástupca zastúpiť svoje maloleté dieťa, súd mu ustanoví opatrovníka. Ide o osobitný typ opatrovníka - kolízneho opatrovníka. Ako bolo uvedené vyššie, potencialita stretu záujmov medzi žalovaným 1/ a jeho rodičmi, žalovanými 2/ a 3/ tu bola počas celého konania (hoc reálne nemusela nastať), a preto súd prvej inštancie pri ustanovení kolízneho opatrovníka maloletému žalovanému 1/ postupoval správne, pričom jeho ustanovenie nie je viazané iba na mimosporové konanie
CMP, ale za splnenia podmienok
2 Zákona o rodine môže byť ustanovený aj v sporovom konaní, dokonca aj len pri hmotnoprávnom úkone. Čo sa týka osoby opatrovníka, môže ním byť aj právnická osoba, pričom najčastejšie prichádza do úvahy orgán sociálnoprávnej ochrany detí, ktorým je aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, ktorého súhlas s ustanovením sa nevyžaduje. 2.2. Pokiaľ ide o samotný stret žalobkyne a žalovaného 1/ ako cyklistov dňa 13. októbra 2017, v dôsledku ktorého žalobkyňa spadla a utrpela zranenia, za tento aj
odvolacieho súdu zodpovedá jednoznačne žalovaný 1/, pričom spoluzodpovednosť žalobkyne neprichádza do úvahy. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že bol to žalovaný 1/ a nie žalobkyňa, kto porušil právne povinnosti, konkrétne povinnosti stanovené zákonom o cestnej premávke tak, ako ich vyhodnotil v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. Predovšetkým porušil zákaz jazdy na bicykli po chodníku a následne použil ako cyklista priechod pre chodcov, čo je rovnako zakázané. Pokiaľ by jazdil na bicykli ako predpisuje zákon o cestnej premávke (po cestičke pre cyklistov a kde nie je, pri pravom okraji vozovky) a ako cyklista by nevstúpil na priechod pre chodcov z chodníka, k stretu so žalobkyňou by nedošlo. Porušenie právnych predpisov zo strany žalovaného 1/ bolo dostatočne preukázané výpoveďami svedkov (kamarátov žalovaného 1/), a to aj v spojení s jeho vlastnou výpoveďou. Rovnako tak bolo preukázané, že v dôsledku nesprávnej jazdy žalovaného 1/ na bicykli tento vytvoril žalobkyni náhlu prekážku, ktorá v dôsledku toho do neho narazila a v dôsledku zrážky spadla. Z výpovede svedkov bolo tiež zrejmé, že žalobkyňa následne nebola schopná ďalšieho pohybu na bicykli. V nadväznosti na uvedené bolo zrejmé, že medzi konaním žalovaného 1/, ktorým porušil právne predpisy, a pádom žalobkyne, pri ktorom jej vznikli zranenia, je priama príčinná súvislosť. Nebyť konania žalovaného 1/, ktorým porušil viaceré ustanovenia zákona o cestnej premávke, k zrážke so žalobkyňou a tým aj k jej zraneniam a ku škode na jej zdraví by nedošlo. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný 1/ vytvoril žalobkyni náhlu prekážku, v dôsledku čoho spadla a utrpela zranenia, bol preto jednoznačne a presvedčivo odôvodnený, mal základ vo viacerých dôkazoch, ktoré v súhrne vylučujú iný záver, než aký prijal súd prvej inštancie. Na posúdenie zodpovednosti žalovaného 1/ neboli za danej dôkaznej situácie, kedy zo svedeckých výpovedí jednoznačne vyplynulo, že bol to žalovaný 1/, kto porušil všeobecne záväzné právne predpisy o jazde na bicykli, v dôsledku čoho došlo k zrážke, potrebné žiadne odborné vedomosti z iných odvetví. Pokiaľ preto žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, tento odvolací dôvod nebol daný. Okrem toho žalovaný 1/ ani len neuviedol, aký konkrétny dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal, navrhol, pričom tento by bol zároveň potrebný pre zistenie rozhodujúcej skutočnosti. Žalobkyňa jazdila po správnej strane cesty. Z vykonaného dokazovania nebola preukázaná žiadna okolnosť, ktorá by znižovala jej schopnosť jazdiť na bicykli, a v žiadnom prípade nezanedbala prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, keď narazila do žalovaného 1/ bez toho, aby urobila čokoľvek, čo by mohlo stretu s bicyklom žalovaného 1/ zabrániť, resp. aspoň zmenšiť následky vzájomného stretu bicyklov. Pokiaľ žalovaný 1/ jazdil na bicykli nesprávne a zákonom nedovoleným spôsobom, porušil viaceré ustanovenia právneho predpisu upravujúceho jazdu na bicykli a z vykonaného dokazovania je preukázané, že vo výhľade na cestu, po ktorej šla žalobkyňa, mu bránili jeho kamaráti, nemohol sa úspešne dovolávať porušenia prevenčnej povinnosti zo strany žalobkyne, ktorá jazdila na bicykli zákonom aprobovaným spôsobom, pričom je zároveň logické, že pokiaľ žalovaný 1/ pre svojich kamarátov nevidel žalobkyňu, nevidela ani ona jeho, resp. nemohla rozpoznať, že má záujem prejsť cez cestu. Ani prípadná znalosť miestnych pomerov zo strany žalobkyne nemohla viesť k záveru o porušení jej prevenčných povinnosti. Frekventovanosť cesty v mieste zrážky svedčí skôr v prospech záveru, že žalobkyňa prevenčnú povinnosť nezanedbala, keď musela venovať pozornosť nielen skupine kamarátov na bicykloch na chodníku, ale aj vozidlám jazdiacim po ceste. Argumentáciu žalovaného 1/, resp. jeho rodičov o porušení prevenčnej povinnosti žalobkyne ako cyklistky, ktorá preukázateľne neporušila žiadne dopravné predpisy, pričom žalovaný 1/ ich porušil viacnásobne, vyhodnotil odvolací súd ako bez reálneho základu, zjavne účelovú s cieľom znížiť mieru zodpovednosti žalovaného 1/. Ak žalovaný 1/ žalobkyňu nevidel, keďže mu vo výhľade prekážala iná osoba, a nestotožnil sa s tým, že žalobkyňa nevidela jeho a jeho kamarátov, ktorý pred prechodom pre chodcov pôsobili ako hlúčik osôb, a teda
presvedčenia žalovaného 1/ žalobkyňa bola povinná zvýšiť svoju ostražitosť a pozornosť, čo neurobila, tak aj v tomto bola evidentná účelovosť argumentácie žalovaného 1/, ktorý vôbec nemal ako cyklista jazdiť po chodníku a následne ako cyklista vstupovať na priechod pre chodcov. Pokiaľ by aj z bicykla zišiel, bol povinný presvedčiť sa pred vstupom na vozovku, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva. 2.
2.
obsahu len predžalobnou výzvou a žalobkyňa ňou nemenila splatnosť jej nároku, ale len poskytla žalovaným dodatočnú lehotu, aby sa vyhli konaniu pred súdom, čo je z obsahu výzvy zrejmé. Žalovaný 1/ bol jednoznačne prostredníctvom jeho zákonnej zástupkyne vyzvaný na náhradu škody už skôr, a to tak, aby škodu nahradil do
názoru odvolacieho súdu je naplnením tohto základného princípu len také poskytnutie súdnej ochrany, keď je strana žalovaného zaviazaná na plnenie v primeranej lehote nielen vzhľadom na okolnosti na jej strane, ale aj na strane žalobcu a s prihliadnutím na predmet sporu. Pomery žalovaného 1/ na jednej strane odôvodňovali určenie dlhšej lehoty na plnenie, no na strane druhej bola predmetom sporu náhrada škody na zdraví žalobkyne, ktorá dôvodne a oprávnene očakávala, že súdna ochrana, ktorej sa domáhala, jej bude poskytnutá účinne nielen v zmysle prejednania a rozhodnutia sporu v primeranej lehote, ale aj v zmysle poskytnutia priznaného peňažného plnenia v primeranej lehote vzhľadom k jej pomerom, ktoré tiež neboli veľmi priaznivé, keď jej príjem tvorili len dôchodkové dávky vo výške, ktorá môže postačovať len na uspokojovanie základných potrieb. Bez povšimnutia nebolo nemožné ponechať ani povahu uplatneného nároku, spočívajúceho v náhrade škody na zdraví, ktorú utrpela ako osoba vyššieho veku. Zhodnotením všetkých uvedených okolností dospel odvolací súd k záveru, že je namieste určiť žalovanému 1/ dlhšiu lehotu na plnenie, než základnú - trojdňovú, avšak nie ročnú, ako ju určil súd prvej inštancie. Za spravodlivú lehotu na plnenie, zodpovedajúcu pomerom strán sporu a povahe veci, považoval lehotu troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, počas ktorej považoval žalovaného 1/ objektívne spôsobilého škodu uhradiť, a to s prihliadnutím na tú skutočnosť, že aj popri štúdiu môže pracovať brigádne. V súvislosti s určením dlhšej lehoty na plnenie považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že aj keď pri jej určení posudzoval obdobné okolnosti, ako pri posudzovaní možnosti uplatnenia moderačného práva z hľadiska výšky náhrady škody, ide o dve kvalitatívne odlišné kategórie a splnenie podmienok pre určenie dlhšej lehoty na plnenie nemožno stotožňovať s podmienkami pre zníženie náhrady škody, kde sa vyžaduje splnenie prísnejších podmienok vyjadrených v zákonnom označení ich existencie ako „dôvody hodné osobitného zreteľa", zatiaľ čo na určenie dlhšej lehoty na plnenie postačuje „odôvodnený prípad". Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti výroku I. v priznanej istine a úroku z omeškania
1 CSP ako vecne správny potvrdil a v časti splatnosti priznaného plnenia ho
2.7. Odvolací súd napokon preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ nielen ako výrok závislý na vyhovujúcom výroku I., ktorý bol napadnutý odvolaniami strán sporu, ale aj ako výrok, ktorý bol napadnutý samostatným odvolaním žalobkyne a zároveň samostatným odvolaním žalovaných 2/ a 3/. Dospel k záveru, že výrok II. napadnutého rozsudku je vecne nesprávny. Aj keď sa žalobkyňa domáhala plnenia od žalovaných 1/ až 3/ solidárne a bolo jej plne vyhovené len vo vzťahu k žalovanému 1/ a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ bola jej žaloba v celom rozsahu zamietnutá, nebolo možné z týchto dôvodov rozhodnúť o náhrade trov konania spôsobom, ako rozhodol súd prvej inštancie z dôvodu čiastočného úspechu vo veci. Žalovaní 1/ až 3/ tvorili samostatné procesné spoločenstvo, pričom nárok žalobkyne bol voči žalovanému 1/ uplatnený na iných skutkových a právnych dôvodoch, ako voči žalovaným 2/ a 3/ v tom zmysle, že nárok žalobkyne bol voči žalovanému 1/ nárokom z titulu náhrady škody spôsobenej ním priamo, no voči žalovaným 2/ a 3/ predstavoval len nárok odvodený, založený na zodpovednosti žalovaných 2/ a 3/ ako rodičov maloletého žalovaného 1/ za dohľad nad ním a jeho správaním. Za daného stavu súd prvej inštancie bol povinný uvedené rozlišovacie kritéria a výsledok sporu premietnuť aj do rozhodnutia o náhrade trov konania. Keďže tak neurobil, posúdil nároky strán na náhradu trov konania nesprávne, a preto bolo potrebné výrok o náhrade trov konania
CSP zmeniť, pričom vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ bolo potrebné rozhodnúť o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania aj v zmysle § 396 ods. 2 CSP, keďže odvolací súd zmenil výrok I. napadnutého rozsudku v časti splatnosti priznaného plnenia. Žalobkyni bol priznaný voči žalovanému 1/ celý uplatnený nárok a voči žalovanému 1/ bola plne úspešná, a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Vo vzťahu žalobkyne a žalovaného 1/ odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobkyni nemal
Za tieto nemožno považovať ani vek, postavenie a sociálne pomery žalovaného 1/, keď je nevyhnutné zohľadniť aj sociálne pomery žalobkyne, ktoré nemožno hodnotiť ako výrazne priaznivé oproti žalovanému 1/. Okrem toho bol to postoj žalovaného 1/ a jeho rodičov, v dôsledku ktorých musela žalobkyňa uplatniť svoj nárok na náhradu škody na súde, pričom ten sa preukázateľne ukázal byť ako jednoznačný. Žalobe žalobkyne v časti nároku uplatneného voči žalovaným 2/ a 3/ nebolo vyhovené vôbec, a preto by v zmysle zásady úspechu v tejto časti patril nárok na náhradu trov konania žalovaným 2/ a 3/ voči žalobkyni. Odvolací súd však žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobkyni nepriznal, pretože v tomto vzťahu existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v povahe uplatneného nároku žalobkyňou voči žalovaným 2/ a 3/, ako aj v sociálnych pomeroch týchto strán sporu. Žalobkyňa si nárok na náhradu škody uplatnila voči žalovaným 2/ a 3/ v zmysle § 422 Občianskeho zákonníka. Za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyne jednoznačne zodpovedal maloletý žalovaný 1/. Povinnosť nad ním vykonávať dohľad patrí jeho rodičom, žalovaným 2/ a 3/. Zákon v tomto prípade predpokladá solidárnu zodpovednosť dohliadajúcich osôb. Subjektívna zodpovednosť dohliadajúcich osôb je konštruovaná na prezumpcii ich zavinenia vo vzťahu k zanedbaniu náležitého dohľadu a tejto zodpovednosti sa môžu zbaviť iba vtedy, ak preukážu, že náležitý dohľad nezanedbali. Pokiaľ sa teda žalobkyňa domáhala náhrady škody aj voči žalovaným 2/ a 3/, vychádzajúc z prezumpcie ich zodpovednosti vyplývajúcej priamo zo zákona, nepoznajúc ich osobné pomery a spôsob výchovy maloletého, nemohla v tejto časti predvídať výsledok sporu. Žalovaní 2/ a 3/ až v konaní preukázali, že náležitý dohľad nezanedbali, čím sa svojej zodpovednosti zbavili. Ide o špecifický prípad prezumovanej zodpovednosti, ktorý poškodená osoba nemajúca žiaden bližší vzťah ku škodcovi a k osobám vykonávajúcim nad ním dohľad, nemôže objektívne zhodnotiť z hľadiska možného výsledku sporu. Táto okolnosť spolu s tým, že žalovaní 2/ a 3/ sú zárobkovo činné osoby, žalovaný 3/ poberá aj dôchodkové dávky a len príjem žalovanej 2/ prevyšuje príjem žalobkyne, ktorá žije sama len z dôchodkových dávok a je osobou vyššieho veku, predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré odvolací súd považoval za spravodlivé nepriznať žalovaným 2/ a 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobkyni, hoc by im ako úspešným inak patrila. 2.
dovolateľov žalovaný 1/ v čase podania žaloby mal spôsobilosť na práva a povinnosti v zmysle § 61 CSP, avšak absentovala u neho procesná spôsobilosť
Úplnú procesnú spôsobilosť nadobudol dňa
presvedčenia dovolateľov riadne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Neexistuje ani prekážka pre to, aby žalobkyňa bola zaviazaná aj na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu v žalovanému 2/ a 3/, keďže vo vzťahu k nim bola žaloba zamietnutá. Ani prípadné nepriaznivé sociálne alebo majetkové pomery žalobkyne nemohli byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k úspešnej strane tým viac, že postavenie jednotlivých žalovaných konajúce súdy v danej veci vyhodnotili vo vzťahu k žalobkyni ako postavenie samostatné. Použitie § 257 CSP v prejednávanej právnej veci neodôvodňuje ani tá okolnosť, že zárobková a majetková situácia žalovaného 2/ a 3/ je prípadne lepšia, ako u žalobkyne. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, jednak pokiaľ ide o vedenie súdneho sporu, ako aj pokiaľ ide o jeho výsledok. Toto ustanovenie jednoznačne neslúži na odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami sporu, pričom konajúce súdy doposiaľ spravodlivo nezohľadnili podiel jednotlivých strán na vzniku a priebehu súdneho sporu. Z uvedených dôvodov žalovaní 2/ a 3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadali, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V závere svojho podania požiadali ešte o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
5. Žalobkyňa v podanom vyjadrení k dovolaniu chronologicky opísala priebeh konania, vyslovila presvedčenie, že napadnutý rozsudok je vecne správny a zákonný, namietla že žalovaní 2/ a 3/ nie sú oprávnení na podanie dovolania voči výrokom I., II. a IV. rozsudku odvolacieho súdu (keďže tieto výroky sa ich netýkajú), nakoľko to vylučuje ustanovenie § 424 CSP. Námietka procesnej nespôsobilosti žalovaného 1/ nemá žiadny význam pre správnosť záverov súdov nižších inštancií, keďže žalovanému 1/ bol ustanovený opatrovník na jeho zastupovanie, a to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Všetci žalovaní takýto postup súdu prvej inštancie nenamietli. Úvaha o tom, či považuje záujmy žalovaných za konfliktné patrila súdu prvej inštancie, ktorý ju správne posúdil. Žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
c) CSP žalovaní 2/ a 3/ namietali, že žalovaný 1/ nemal procesnú spôsobilosť (maloletý), pričom súdom prvej inštancie jemu ustanovený procesný opatrovník pôsobil v priebehu sporu len formálne (žalovaného 1/ nekontaktoval, nepodával za neho vyjadrenia, nepreposielal mu nijaké písomnosti, o priebehu súdneho konania a o jeho postupe sa dozvedal len príležitostne od svojich zákonných zástupcov). 14. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
f) CSP dovolatelia namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa trov konania, ktoré nie je
presvedčenia dovolateľov riadne a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené. Nesúhlasili ani s tým, aby žalobkyni nebola uložená povinnosť na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu v žalovaným 2/ a 3/, keďže vo vzťahu k nim bola žaloba zamietnutá. 15. Pred samotným meritórnym prieskumom veci sa dovolací súd (aj vzhľadom na námietku žalobkyne) najskôr zaoberal subjektívnou podmienkou prípustnosti dovolania žalovaných 2/ a 3/, ktorí napadli rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. 16.
17. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 419 až § 423 CSP), či bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 427 CSP) a či spĺňa zákonom vyžadované náležitosti vrátane osobitnej podmienky povinného právneho zastúpenia advokátom v dovolacom konaní (§ 428 a § 429 CSP). Subjektívnou podmienkou prípustnosti dovolania je uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku oprávnenou osobou. Medzi osoby oprávnené podať dovolanie patrí predovšetkým strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, sa rozumie strana, ktorá spor prehrala. Stranou v civilnom sporovom konaní sa rozumejú žalobca a žalovaný. Právo podať dovolanie teda nemá strana, v neprospech ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo. Skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska objektívneho nasleduje až po skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie nie je subjektívne prípustné, nepristúpi už k skúmaniu prípustnosti dovolania z objektívneho hľadiska (vrátane naplnenia dôvodov prípustnosti dovolania
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.