1 písm. a), b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/1/2023, z 21. februára 2023, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného E. F. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej aj „súd prvého stupňa") z 21. októbra 2022, sp. zn. 3T/28/2021 bol obvinený E. F. (ďalej aj „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a), b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. j), § 127 ods. 12 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom období od roku 2019 do dňa 11.12.2019, v mieste trvalého bydliska v prenajatom jednoizbovom byte č. XX v H., ul. X. č. XXXX/X, najmä pod vplyvom alkoholu ubližoval svojej družke poškodenej E. G., nar. XX.X.XXXX a svojim maloletým deťom najmä J. K., nar. X.X.XXXX, J. K., nar. X.X.XXXX, a to takým spôsobom, že družku bil päsťami tak, že jej vybil zub, kopal ju do oblasti rebier, búchal jej hlavu o stenu, dával jej facky, hodil do nej pohár, nútil ju piť alkohol, na základe lekárskeho ošetrenia zo dňa 11.12.2019 boli u poškodenej skonštatované evidentné opuchy aj hematómy obojstranne pod očami, obojstranne pred ušami, v oblasti príušných žliaz bol zistený hematóm vo vlasovej časti hlavy vpravo temporálne a na základe udaní o tom, že ju mal kopať do oblasti pravých rebier, boli zistené opuchy a palpačná citlivosť pri hlbšom nádychu a taktiež bola zistená obmedzená hybnosť v pravom uhle sánky,
odborného vyjadrenia mal poškodenej spôsobiť zranenia: viacnásobné pomliaždenie hlavy, pomliaždenie pravej polovice hrudníka a pomliaždenie pravej bedrovej oblasti, tieto poranenia sú ľahkého stupňa a rozsahu, ktoré nezanechajú trvalé následky, doba liečby v danom prípade predstavuje 7-10 dní, dobu práceneschopnosti nebolo potrebné vystaviť vzhľadom na ľahký charakter poranení, uvedené zranenia obmedzovali poškodenú E. G. v obvyklom spôsobe života bolestivosťou hlavy, pohmatovou citlivosťou hrudníka, pichaním pri hlbšom nádychu, táto bola obmedzovaná v obvyklom spôsobe života iba minimálne a poranenia boli prechodného charakteru, nakoľko sa jednalo o viacnásobné poranenia (hematómy) v oblasti tváre, u poškodenej E. G. znalec zistil prítomné evidentné stopy traumatickej emociality, odkazujúce na konanie obžalovaného - traumatické reminiscencie, úľakové reakcie, rozbitý rytmus spánku a bdenia, nízky prah pre signály hrozby a pocit totálnej bezmocnosti, hore uvedené dve maloleté deti obžalovaný fyzicky napádal, bil ich papučou, rukou, remeňom, palicou, ťahal ich za vlasy, chytil ich pod krk a hodil na matrac, kričal na nich, že ich „pozabíja", odopieral im stravu, hygienu, keďže im nenavaril teplé jedlo a ním kúpené chrumky a chipsy sám obžalovaný zjedol, deti spali len na matracoch zamorených plošticami, vyvolával v nich strach a stres, keďže kvôli hádkam a fyzickému napádaniu družky obžalovaným deti nemohli spať, plakali a kričali na neho, aby ju už prestal biť, pri osobnej prehliadke tela dňa 28.11.2019 lekár u týchto detí konštatoval nedostatočnú hygienu, že sú zanedbané a šatstvo majú v zlom stave, a znaleckým skúmaním u maloletého J. K., nar. X.X.XXXX, bola zistená emociálna traumatizácia, príčinne súvisiaca s konaním jeho otca a v jeho prípade manifestujúca tzv. somatickými markermi - pretrvávajúcim pomočovaním a poruchami zaspávania a u maloletej J. K., nar. X.X.XXXX, v prežívaní znalec zistil v súvislosti s násilnými prejavmi otca plačlivosť a nočný des, pričom všetky maloleté deti obžalovaného a jeho družky boli dňom 29.11.2019 umiestnené v Centre pre deti a rodiny v Bytči na základe predbežného opatrenia uznesenia okresného súdu, sp. zn. 1PPOm/1/2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2019. Súd prvého stupňa za to obvinenému uložil
3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, § 37 písm. m), § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 Trestného zákona súd zrušil vo výroku o trest trestný rozkaz Okresného súdu Martin, sp. zn. 1T/44/2019 z
1 Trestného poriadku súd odkázal poškodených - maloleté deti, zastúpené opatrovníkom - advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd") na podklade odvolania obvineného rozhodol uznesením z 21. februára 2023, sp. zn. 1To/1/2023 tak, že
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený prostredníctvom ustanoveného obhajcu, vo svoj prospech dovolanie, a to z dôvodov
1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku. V bližšom odôvodnení dovolania obvinený vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku namietal, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom argumentujúc v podstate tým, že závery vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 29/2020 vypracované znalcom PhDr. E. Y., PhD., z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológii dospelých, sa opierajú o také skutočnosti, ktoré neboli náležite zistené v trestnom konaní. Okrem toho, znalecký posudok nespĺňa formálne a obsahové náležitostí v zmysle osobitných právnych predpisov, keďže neobsahuje prílohy, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku a znalecká doložka neobsahuje obligatórnu náležitosť, ktorou je vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (hoci povinnosť jej uvedenia v znaleckom posudku vyplýva z ustanovenia § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Znalecký posudok a jeho závery sú preto
názoru obvineného nepreskúmateľné. V tomto smere obvinený ďalej uviedol, že na návrh obhajoby, aby znalec predložil iný znalecký posudok, resp. aby súd doplnil dokazovanie týmto znaleckým posudkom na hlavnom pojednávaní, aby bolo zrejmé, z akých konkrétnych podkladov znalec vychádzal, súd prvého stupňa tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Predmetný dôkaz - znalecký posudok č. 29/2020 bol podstatným dôkazom vo vzťahu k posúdeniu naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, preto došlo k porušeniu jeho právo na obhajobu. V nadväznosti na uvedené poznamenal, že na to, aby išlo o zákonný dôkaz, musia byť splnené viaceré predpoklady, medzi ktoré patrí: že dôkaz bol získaný z prameňa, ktorý stanovuje alebo pripúšťa zákon; zabezpečenie a vykonávanie procesným subjektom k tomu oprávneným; v zodpovedajúcom štádiu trestného konania a postupom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. V tomto prípade tieto teoretické východiská pri posudzovaní zákonnosti dôkazu vo vzťahu k znaleckému posudku neboli naplnené. V trestnom konaní teda nebolo postupované v zmysle § 145 Trestného poriadku, keďže znalec pri spracovaní znaleckého posudku nevychádzal len z dôkazov, ktoré sa nachádzali v trestnom spise, ale sám si zadovažoval podporné dôkazy, z ktorých pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal. Znalec konal v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku.
názoru obvineného pri vypracovaní znaleckého posudku mal vychádzať len z dôkazov, ktoré boli získané v súlade so zásadou zákonnosti, resp. náležitým procesným postupom. V prípade, ak znalec vyhodnotí obsah spisu ako nedostatočný, je oprávnený navrhovať vykonanie ďalších dôkazov, v žiadnom prípade však nesmie sám vykonávať procesné úkony resp. dokazovanie. Toto oprávnenie znalca (navrhovať doplnenie dokazovania na účely spracovania znaleckého posudku) aj v zmysle judikatúry (R 11/1977, R 37/1984) je využiteľné v prípadoch, ak znalec dôkazný materiál nachádzajúci sa v spise považuje za nedostatočný, prípadne neúplný. Napriek tomu súd nepostupoval ani v zmysle ustanovenia § 146 Trestného poriadku a vytýkané chyby znaleckého posudku neboli uvedeným spôsobom odstránené. Z uvedeného dôvodu,
názoru obvineného nemôže obstáť zistený skutkový stav a tento nemožno považovať z hľadiska vykonaného dokazovania za zákonný. Súd mal postupovať v zmysle judikátu R 40/1972, a teda preveriť znalecký posudok najmä z toho, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či skutkové východiská znaleckého posudku sa opierajú o skutočnosti náležite zistené v trestnom konaní, či naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné alebo dokonca také, ktoré logicky odporujú iným výsledkom dokazovania, a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto podkladov. Závery, ku ktorým znalec dospel, odporujú uvedenému judikátu, pretože znalec sa opieral o také skutočnosti, ktoré neboli náležite zistené a ktoré ani neboli súčasťou tohto trestného spisu. Jeho odsúdenie tak bolo založené v rozhodujúcej miere na dôkaze získanom nezákonným spôsobom. Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený namietal nesprávne právne posúdeniu zisteného skutku spočívajúce v tom, že neboli naplnené všetky zákonné znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, a teda konkrétne - preukázanie časového rámca doby trvania útokov na poškodené osoby - bližšie nešpecifikovaným uvedením v popise skutku ,, v presne nezistenom období od roku 2019 do dňa 11.12.2019". V prípade nepreukázania naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, jeho konanie mohlo napĺňať nanajvýš znaky skutkovej podstaty ublíženia na zdraví, ktoré je typickým jednorazovým konaním. V ďalšej časti dovolania obvinený s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999; Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998), ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky namietal nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, najmä odvolacieho súdu. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil, že rozhodnutím krajského súdu, ako aj rozhodnutím okresného súdu bol porušený zákon a zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa (§ 386 ods. 2 Trestného poriadku) a
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Martin, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Dovolanie bolo v zmysle § 376 Trestného poriadku zaslané na vyjadrenie ostatným stranám konania, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „prokurátor") ktorý uviedol, že v danom prípade nie je daný dovolací dôvod
1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku.
jeho názoru v danej trestnej veci boli vykonané všetky potrebné dôkazy na to, aby súd mohol vo veci následne náležite rozhodnúť. Orgány činné v trestnom konaní zaobstarali vo veci všetky dôkazy tak v prospech, ako aj v neprospech obvineného. V kontexte uvedeného prokurátor zdôraznil, že odsúdenie obvineného nebolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze - znalecký posudok č. 29/2020 vypracovaný znalcom PhDr. E. Y., PhD. č. 29/2020, ktorého vykonanie sa spochybňuje. O vine obvineného svedčia aj ďalšie dôkazy, ktoré boli zabezpečené v prípravnom konaní a následne, ktoré boli vykonané v rámci hlavných pojednávaní. S ohľadom na uvedené, je
názoru prokurátora uznesenie krajského súdu správne a zákonné, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného
To znamená, že ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku, nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
1 Trestného poriadku ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku alebo zamietne
1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania
1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (R 120/2012). Obvinený uplatnil dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (ďalej tiež „OČTK") a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiž zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz, alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov (R 24/2020). Najvyšší súd poznamenáva, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku a nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (a contrario § 371 ods. 5 Tr. por.). O nesprávnu aplikáciu práva ide najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin v tomto prípade nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom takáto nesprávna subsumpcia bola v neprospech obvineného (teda spravidla pôjde o prísnejšiu skutkovú podstatu). Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je potom nesprávna aplikácia určitého ustanovenia hmotnoprávnej povahy. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Tr. por.). Inak povedane´, vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru a nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu druhého stupňa [primerane pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/7/2018 z 03. septembra 2018 (publikované v Zbierke pod číslom 96/2018)]. Po posúdení obsahu dovolacích námietok obvineného (pričom o ide o totožné dôvody ako uviedol vo svojej obhajobe pred súdom prvého stupňa a v konaní pred odvolacím súdom) najvyšší súd dospel k záveru, že podstatu väčšiny z nich (bez ohľadu na ich podradenie pod konkrétny dovolací dôvod dovolateľom) tvorí nesúhlas obvineného s ustáleným skutkovým stavom (jeho rozsahom a správnosťou) a s hodnotením vykonaných dôkazov. Ide o námietky smerujúce voči hodnoteniu dôkazov, spochybňovanie záverov znaleckého dokazovania, nepreukázania skutkového stavu a samotného skutku, či znakov skutkovej podstaty trestného činu, nesprávneho zistenia priebehu skutku, deformácia skutkových zistení. Obvinený analyzuje a hodnotí dôkaznú situáciu, polemizuje so skutkovými závermi súdov nižšieho stupňa a napáda spôsob hodnotenia dôkazov prezentujúc opačné, vlastné závery. Najvyšší súd však zdôrazňuje, že v dovolacom konaní nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (pokiaľ nejde o výnimku
3 Tr. por.), čo je explicitne vyjadrené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Zabezpečiť správnosť a úplnosť skutkových zistení a následne ustáliť skutok je vecou súdu prvého stupňa, prípadne korekcie odvolacieho súdu, a dovolací súd už nie je oprávnený zistený skutok skúmať ani prehodnocovať, ale musí ho ako správny prezumovať a vychádzať z neho. Rovnako to platí o hodnotení dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré hodnotenie je predpokladom pre ustálenie skutkových záverov. S ohľadom na uvedené, tieto námietky nebolo možné podradiť pod žiaden dovolací dôvod, pretože nespadajú do rozsahu dovolacieho prieskumu a z tohto dôvodu sa nimi dovolací súd nemohol ani meritórne zaoberať. Rovnaký záver platí i pre námietky dovolateľa, ktoré boli formulované všeobecne, bez ich bližšej špecifikácie, v nadväznosti na nesúhlas obvineného s hodnotením skutkového stavu a jeho rozsahu, dôkazov a výsledku konania: v tomto prípade išlo o námietku porušenia práva na obhajobu, práva na objektívne objasnenie veci a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. V kontexte uvedených zistení považuje najvyšší súd za žiaduce pripomenúť, že obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
10 a ods. 11 Trestného poriadku, ako aj vlastné hodnotenie dôkazov
12 Trestného poriadku nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá,
ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy
predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Pokiaľ ide o prevyšujúce dovolacie námietky v súvislosti s hodnotením dôkazov z pohľadu zákonnosti, a to konkrétne tvrdením obvineného o nepoužiteľnosti znaleckého posudku č. 29/2020, vypracovaného znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, PhDr. E. Y., PhD, ako podkladu pre napadnuté súdne rozhodnutie, sa žiada uviesť, že v posudzovanej veci prípadné vyslovenie dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku vyžaduje pochybenie istej intenzity, keď konkrétne (ako to najvyšší súd opakovane zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti) zistené porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K tomuto (porušeniu práva na spravodlivý proces) by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje (čo korešponduje zmyslu dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý „prelamuje" zásadu právnej istoty len v prípade zistení tých najzávažnejších pochybení). Okrem potreby poukazu na to, že problém zákonnosti má relevanciu z pohľadu naposledy uvedeného dovolacieho dôvodu len v súvislosti s podstatným dôkazom z hľadiska preukázania viny (hodnotenie, ktoré dôkazy sú zásadné, je pritom v plnej „réžii" súdov nižšieho stupňa, keďže ide o otázku skutkového charakteru), je následne nevyhnutné zdôrazniť i tú skutočnosť, že nie každé porušenie zákona aj pri takomto (rozhodujúcom alebo jedinom) dôkaze vedie k rovnakému záveru z pohľadu jeho následnej možnej použiteľnosti ako podkladu pre napadnuté súdne rozhodnutie (pri každom porušení zákona je totiž potrebné sa zo strany príslušného súdu zaoberať jeho závažnosťou a príp. do úvahy prichádzajúcou dodatočnou odstrániteľnosťou). Platí taktiež, že záver o nezákonnosti a z toho titulu aj nepoužiteľnosti sa môže týkať aj len časti, napr. svedeckej výpovede. Zjednodušene povedané, následky pochybení pri dokazovaní sa teda posudzujú materiálne a vždy individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu (výnimkou je následok explicitne uvedený v § 119 ods. 4 Trestného poriadku), keď niekedy je možná dodatočná konvalidácia, niekedy naopak a v niektorých prípadoch ani nie je potrebná (pre záver o použiteľnosti dôkazu napriek zistenému porušeniu zákona nie závažného charakteru). Najvyšší súd tak, posudzujúc vytýkané pochybenia v procese zákonnosti získania dôkazov, resp. porušovania zákonných postupov pri získaní dôkazov, čo má priamy vplyv na možnosti prípustnosti, teda použiteľnosti dôkazu v trestnom konaní, a to konkrétne znaleckého posudku, v prvom rade uvádza, že v zmysle § 146 Trestného poriadku, ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca. Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku sa musia zakladať na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že táto situácia v prejednávanej veci nenastala a objektívne nebolo nutné doplniť predmetný znalecký posudok, resp. priberať iného znalca (tak ako to namieta obvinený). Vychádzajúc z prezentovaných záverov, sa žiada doplniť, že základným kritériom preskúmateľnosti znaleckého posudku je možnosť preverenia znalcovho postupu, podkladov, ktoré mal znalec k dispozícii, resp. využitých metód, prostredníctvom ktorých sa dostal k vysloveným záverom (ako odpovediam na položené otázky). Podstatnou náležitosťou pre preskúmateľnosť znaleckého posudku je aj jeho zrozumiteľnosť. Je teda zrejmé, že ak má byť znalecký posudok v procese dokazovania predmetom hodnotenia, je potrebné, aby disponoval kritériom preskúmateľnosti. V zmysle aplikačnej praxe, súd pristupuje k hodnoteniu znaleckého posudku tak, ako pristupuje k vyhodnoteniu akéhokoľvek iného dôkazu v trestnom konaní, v žiadnom prípade však nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť vyslovených záverov. Predmetom skúmania potom bude nielen úplnosť záverov vo vzťahu k zadaniu úlohy znaleckého dokazovania (resp. presvedčivosť takýchto záverov), ale napríklad aj jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, či splnenie formálnych náležitostí kladených na písomné vyhotovenie znaleckého posudku osobitným právnym predpisom (zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Z obsahu súdneho spisu, síce vyplýva, že znalecký posudok trpí formálnou vadou spôsobenou práve nedodržaním pravidiel predpísaných osobitným právnym predpisom (§ 17 ZZT), a to konkrétne - znalecká doložka, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou znaleckého posudku (č. l. 203), neobsahuje vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (pozn. - iné povinné údaje - ako identifikačné údaje znalca, označenie odboru a odvetvia, v ktorých je znalec oprávnený podávať znalecké posudky poradové číslo úkonu znaleckej činnosti, pod ktorým je znalecký posudok zapísaný v denníku - obsahuje), avšak túto právnu vadu bolo možné odstrániť. Keďže táto právna vada bola dodatočne odstránená [poučením znalca
, 145, Trestného poriadku, § 347 Trestného zákona - viď zápisnica s hlavného pojednávania z 23. augusta 2022 (č. l. 654) ], takýto dôkaz (tzv. relatívne neúčinný) bolo možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní v súlade s ustanovením § 119 Trestného poriadku, a preto jeho vykonaním na hlavnom pojednávaní nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Naviac, z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa je zrejmé, že odsúdenie obvineného nebolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze - znaleckom posudku, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Naopak, vo svetle nižšie uvedených skutočností ide o dôkaz skôr podporného charakteru, a to s poukazom na to, že primárnym usvedčujúcim dôkazom bola predovšetkým svedecká výpoveď poškodených osôb - E. G. a maloletých detí, ktoré boli jedinými priamymi svedkami konania obvineného, a tiež výpovede ďalších osôb Mgr. H. Z. a Mgr. Y. M., ktoré boli nepriamymi svedkami násilia páchaného na poškodených - maloletých detí, spôsobujúcich im psychické a fyzické utrápenie, ako aj ďalšie podporné dôkazy, a to konkrétne - odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva, odvetia chirurgie, so špecializáciou na traumatológiu MUDr. J. D.; - odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatria a sexuológia MUDr. E. F.; - odborné vyjadrenie znalkyne MUDr. A. F. (ohľadne zranení poškodenej E. G.); obrazovo - zvukové záznamy (na DVD nosiči, na ktorých sú zachytené výsluchy poškodených - maloletých detí ), a tiež listinné dôkazy. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že vypracovanie znaleckého posudku znalcom PhDr. E. Y., PhD. z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, slúžilo v predmetnej veci v procese dokazovania na posúdenie dôkaznej hodnoty usvedčujúcej informácie podanej „nositeľom" - poškodenej E. G., a teda súviselo s preukazovaním naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodenia súdnych rozhodnutí, najvyšší súd uvádza, že po preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, ako aj obsahu rozsudku okresného súdu v predmetnom konaní [v súlade so ustáleným právnym názorom ústavného súdu (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože tieto konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok] dospel k záveru, že súdy nižšej inštancie sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (Boldea proti Rumunsku z
ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Napokon, pokiaľ ide o právne posúdenie veci v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku, ani v tejto otázke najvyšší súd nevzhliadol opodstatnenosť námietok obvineného. S ohľadom na námietky obvineného vo vzťahu k nesprávnej kvalifikácii skutku, najvyšší súd podotýka, že popísanému skutkovému stavu, bez akýchkoľvek pochybností, plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného, ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a), b), ods. 3 písm.
Trestného poriadku, a preto ho
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.