Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/29/2023 Identifikačné číslo spisu: 3117217428 Dátum vydania rozhodnutia: 28.05.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Čanádyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 255ods.

1 CSP a § 262 ods. 1 CSP žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo zákonných ustanovení § 255 ods. 1, 2 CSP vyplýva, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.
2. Ďalej odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza zo zásady procesného zavinenia. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, spočívajúce napríklad v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak ale žalobca žalobu zobral späť bez uvedenia dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, teda procesné zavinenie nemožno pričítať žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. O samotnej výške náhrady trov konania (vrátane posúdenia účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby) však rozhodne súd až po právoplatnosti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd v tomto smere poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. januára 2011 vo veci sp. zn. 6MCdo 19/2010, podľa ktorého ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. (pozn. teraz § 255 ods. 2 CSP) náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch účastníkov (strán) vo veci a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá strana) nahradil pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhému účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre nedostatok podmienok konania), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi (v režime § 146 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 OSP) /pozn. teraz v režime § 256 ods. 1 CSP/ otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť sčasti zastavené, a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2 OSP) /pozn. teraz § 255 ods. 2 CSP/ celkovú otázku, z akej časti bol ten ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu.
4. Odvolací súd skonštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že strany využili svoje právo na právne zastúpenie v tomto konaní. Žaloba bola na súd doručená dňa
5. augusta
6. Pred otvorením pojednávania súdu dňa
7. septembra 2021 vzala žalobkyňa žalobu späť v časti o zaplatenie istiny tak, že predmetom konania zostane zaplatenie úroku z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 32 338,70 eura od
8. decembra 2015 do
9. februára 2019 a náhrady trov konania, a to z dôvodu, že žalovaný túto sumu žalobkyni dobrovoľne uhradil po začatí konania. Rozsudkom zo
10. októbra 2021 bolo konanie v časti o zaplatenie istiny zastavené a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania bolo žalobe vyhovené. Hoci rozsudkom nebolo súdom prvej inštancie rozhodnuté o nároku žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcich priznané úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy 32 338,70 eura od
11. decembra 2018 do
12. februára 2019, nebolo možné vydať vo veci dopĺňací rozsudok podľa § 225 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. Rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci nadobudol právoplatnosť dňom
13. novembra
14. Zároveň žiadna zo strán v lehote 15 dní od doručenia rozsudku nepodala návrh na doplnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe uvedených skutočností odvolací súd ďalej skonštatoval, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne vychádzal z toho, že pokiaľ ide o konanie v časti o zaplatenie 32 338,70 eura, treba s poukazom na vyššie citované rozhodnutie najvyššieho súdu ustáliť, že v tejto časti konania mala žalobkyňa procesný úspech. Žalobkyňa mala ďalej procesný úspech v časti konania o zaplatenie úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 32 338,70 eura od
15. decembra 2018 do
16. februára 2019, avšak v časti o zaplatenie žalovaných úrokov z omeškania nad uvedené úroky z omeškania jej žalobe vyhovené nebolo (i keď o zamietnutí žaloby v tejto časti konania nebolo rozhodnuté samostatným výrokom), a teda logicky ide o procesný neúspech. Keďže po späťvzatí časti žaloby o zaplatenie istiny zo strany žalobkyne zostal predmetom konania nárok žalobkyne na úrok z omeškania z istiny za časovo presne ohraničené obdobie, súd prvej inštancie správne postupoval, keď uplatnený nárok žalobkyne na dané úroky z omeškania pre účely rozhodovania o trovách konania a určenie pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní vyčíslil. Správne potom súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobkyni priznaná výška úrokov z omeškania spolu s istinou je vo výške 32 573,85 eura, čo predstavuje z celkovej uplatnenej istiny 32 338,70 eura s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 32 338,70 eura od
17. decembra 2015 do dňa zaplatenia, t.j.
18. februára 2019 /spolu suma 40 583,56 eura/ 80,30 %; žalobkyni nepriznaná suma úrokov z omeškania vo výške 8 010,08 eura, čo predstavuje z celkovej uplatnenej sumy istiny 32 338,70 eura s 8,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 32 338,70 eura od
19. decembra 2015 do dňa zaplatenia, t.j.
20. februára 2019 /spolu suma 40 583,56 eura/ 19,70 %. Úvahe súdu prvej inštancie, ktorý následne vyslovil, že pomer úspechu a neúspechu žalobkyne v konaní z celkovej uplatnenej sumy predstavuje 60,60 % (80,30 - 19,70), tak nebolo podľa odvolacieho súdu čo vytknúť.
21. Záverom odvolací súd uviedol, že žiadna zo strán netvrdila a nepreukázala v konaní existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, a aplikácie tohto ustanovenia sa ani nedovolávala.
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.

§ 255ods.

1 CSP s tým, že žalovaný bol v odvolacom konaní vo vzťahu k žalobkyni v celom rozsahu úspešný, a preto mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

1. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) a žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
2. Mala za to, že uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné z dôvodu, že odvolací súd v rámci jeho odôvodnenia tvrdil vzájomne protichodné a logicky nezlučiteľné skutočnosti, pričom v rámci odvolacieho konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, spôsobil procesné pochybenia majúce za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k jeho zmätočnej a nepreskúmateľnej argumentácii, čím došlo aj k znemožneniu uplatnenia príslušných prostriedkov procesnej obrany zo strany dovolateľky. Odvolací súd sa podľa názoru dovolateľky nevysporiadal s viacerými jej podstatnými námietkami a argumentami, ktoré boli súčasťou konania pred súdom prvej inštancie i odvolacieho konania, najmä pojednávania pred súdom prvej inštancie dňa
3. septembra 2021, odvolania a písomného vyjadrenia žalobcu v odvolacom konaní z
4. decembra 2021 doručeného súdu prvej inštancie dňa
5. decembra
6. Odvolací súd sa vôbec nevyjadril k argumentom a námietkam týkajúcim sa nároku na náhradu trov konania strany sporu úspešnej v príslušnom súdnom konaní a zároveň žiadne z nedostatkov rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcich sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania procesne úspešnej strany sporu, hoci boli namietané v odvolaní, neodstránil, keď sa obmedzil iba na zopakovanie argumentácie súdu prvej inštancie. Odvolací súd taktiež uviedol v napadnutom uznesení argumentáciu, ktorá sa týkala odlišného skutkového stavu, než aký bol riešený v tomto súdnom konaní, čím došlo k vydaniu nesprávneho a prekvapivého rozhodnutia.
7. Tvrdené pochybenia odvolacieho súdu dovolateľka bližšie charakterizovala tým, že odvolací súd na jednej strane v bode
8. odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že súdom prvej inštancie nebolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcich rozsudkom zo
9. októbra 2021 priznané úroky z omeškania 5% ročne zo sumy 32 338,70 eura od
10. decembra 2018 do
11. februára 2019 a nebolo možné vydať vo veci dopĺňací rozsudok, ale na druhej strane v bode
12. odôvodnenia napadnutého uznesenia tvrdil, že v časti o zaplatenie žalovaných úrokov z omeškania nad uvedené úroky z omeškania jej žalobe vyhovené nebolo (i keď o zamietnutí žaloby v tejto časti konania nebolo rozhodnuté samostatným výrokom). Z uvedeného je zrejmý rozpor, keď odvolací súd sám potvrdzuje, že výroková časť rozsudku súdu prvej inštancie hovorí iba o 100% úspechu žalobkyne v predmetnom súdnom spore vo veci samej, ale zároveň, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď uplatnený nárok žalobkyne na dané úroky z omeškania pre účely rozhodovania o trovách konania a určenie pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní vyčíslil. Žalobkyňa počas celého konania vrátane odvolacieho tvrdila, že mala v danej veci úspech v rozsahu 100 %, pričom o tom svedčí aj znenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nebol v časti výroku I a výroku II napadnutý opravnými prostriedkami a nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Dovolateľka zdôraznila, že z uvedenej výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva jej úspech v predmetnom súdnom spore v plnom rozsahu. Odvolací súd teda dospel k záveru o údajnom čiastočnom procesnom neúspechu žalobcu v rozpore so znením samotného rozsudku súdu prvej inštancie a tento postup odvolacieho súdu považovala dovolateľka za zmätočný a nepreskúmateľný.
13. Ďalej dovolateľka uviedla, že v nadväznosti na znenie uvedenej výrokovej časti už v rámci odvolania namietla, že súd prvej inštancie pri vydaní rozsudku nepostupoval podľa zákonných ustanovení § 256 ods.

§ 255ods.

1 CSP, ale začal nesprávne posudzovať vplyv žalobkyni priznaného úroku z omeškania na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. V tejto súvislosti upozornila na to, že z jej strany nebol nikdy úrok z omeškania žalovaný ako konkrétna peňažná suma, t.j. nebol kapitalizovaný pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie. Uvedenú skutočnosť však konajúce súdy ignorovali a tvrdili, že mohli sami vyčísliť úrok z omeškania pre účely rozhodovania o trovách konania. Záver odvolacieho súdu považovala dovolateľka za rozporný so skutkovým stavom veci, aj v priamom rozpore s jej procesnými úkonmi v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd vychádzal iba z domnelých úkonov žalobkyne, ktoré nemajú oporu v skutkových okolnostiach prípadu, resp. sám posudzoval danú právnu vec nad rámec jej skutočne vykonaných úkonov. V tejto súvislosti dovolateľka poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v otázke nároku na náhradu trov konania, ktorú reprezentuje napríklad rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018 vo veci sp. zn. 41Co/1/2018, v ktorom sa jednoznačne konštatovalo, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu strán sporu kapitalizoval žalobcom uplatnený úrok z omeškania ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu pre posudzovanie pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v konaní je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, keďže toto príslušenstvo žalobca v žalobe nevyčíslil. K uvedenému rozhodnutiu sa odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia nijako nevyjadril, hoci sa priamo týkalo riešenej podstatnej právnej otázky v konaní, na rozdiel od uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2011 vo veci sp. zn. 6MCdo/19/2010, ktoré sa týkalo odlišnej skutkovej situácie. Dovolateľka uviedla, že už v odvolaní namietala, že odvolací súd sa obmedzil iba na matematický výpočet výšky jej nároku na náhradu trov konania v nadväznosti na výšku priznaného úroku z omeškania. 16. V nadväznosti na vyššie uvedené procesné porušenia dovolateľka namietala, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil uznesenie vo vzťahu k vlastnej argumentácii týkajúcej sa výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj vo vzťahu k argumentácii žalobkyne uplatnenej v odvolacom konaní. Ďalej namietala, že odvolací súd neuviedol konkrétne (jednoznačne), ktorý dôvod z ním vymenovaných ho viedol k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie a zamietnutiu odvolania, pričom zo súčasného odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu nevedela posúdiť, ktorý konkrétny dôvod viedol odvolací súd k prijatiu rozhodnutia o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie. 17. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril. 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) najskôr skúmal, či je dovolanie prípustné. 19. Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). 20. Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014). 21. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z ustanovení § 419 a nasl. CSP, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). 22. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vady konania vymenované v ust. § 420 CSP sú špecifické tým, že zakladajú nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Vyplýva to z ust. § 431 CSP, podľa ktorého dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 23. Podľa § 357 písm.
3. m)CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. 24. V posudzovanom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60,60%. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2021 vo veci sp. zn. 1VObdo/2/2021, z ktorého vyplýva, že „za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 CSP, možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania, keďže uznesenie o náhrade trov konania je rozhodnutím o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí“. Uznesenie Veľkého senátu nadväzuje na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“), a to nález z 2. apríla 2020 vo veci sp. zn. I. ÚS 387/2019 a uznesenie ÚS SR z 15. augusta 2018 vo veci sp. zn. I. ÚS 275/2018. 25. Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je potrebné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie o tomto nároku končí, a teda je proti nemu prípustné dovolanie v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP. 26. Ustanovenie § 420 písm.
5. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu, a pod. 27. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom sa musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami, uplatnenými účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. 28. Dovolací súd poukazuje aj na nálezy ÚS SR z 13. novembra 2018 vo veci sp. zn. III. ÚS 314/2018 a 21. januára 2021 vo veci sp. zn. II. ÚS 120/2020, z ktorých o. i. vyplýva, že podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie“ toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol) a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Súdne rozhodnutie preto musí byť považované za súčasť procesného postupu súdu“. 29. Dovolací súd konštatuje, že vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
6. f)CSP bol oprávnený posúdiť, či napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spĺňa požiadavky riadne zdôvodneného súdneho rozhodnutia, práva žalobkyne na spravodlivé súdne konanie. Aplikáciu procesnej normy, ktorú pri rozhodovaní vo veci odvolací súd aplikoval, vyjadril v bode 15. odôvodnenia svojho rozhodnutia, najmä na strane 6, a v bode 18. odôvodnenia svojho rozhodnutia sa podrobne vyjadril k vyčísleniu úspechu žalobkyne v konaní pomerom uplatneného nároku k priznanému nároku a súčasne sa stotožnil so závermi rozhodnutia súdu prvej inštancie vyjadrenými v bode 19 na strane 7 rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý stanovil pomer úspechu žalobkyne v konaní na 60,60%. 30. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je možné konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie nebolo dostatočne zdôvodnené. Odvolací súd podrobne v napadnutom rozhodnutí rozobral ustanovenie § 255 ods. 2 CSP aj vo väzbe na rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu, vyčíslil pomer úspechu a neúspechu žalobkyne v konaní vychádzajúc z predmetu konania - žalovaná istina a príslušenstvo, istina, ktorá bola predmetom späťvzatia žaloby a príslušenstvo, ktoré bolo predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie. Nie je možné konštatovať, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je riadne zdôvodnené aj vo vzťahu k odvolacím dôvodom. Rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje právnu kvalifikáciu, ktorú pri rozhodnutí odvolací súd aplikoval (v zhode s aplikáciou právnej normy, ktorú aplikoval súd prvej inštancie), pričom toto zdôvodnenie je dostatočné, percentuálna výška úspechu žalobkyne v konaní bola podrobne vyčíslená. Nie je možné konštatovať, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobkyne. 31. Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s napadnutou časťou rozhodnutia súdu prvej inštancie tvorí jeden celok. Súdy v inštančnom postupe aplikovali pri rozhodovaní o náhrade trov konania a vyčíslení pomeru úspechu žalobkyne v konaní ustanovenie § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Dovolací súd konštatuje, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia je v rozhodovaní odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie dostatočne zdôvodnená, a to aj v časti výpočtu percentuálnej sadzby úspechu žalobkyne v konaní, v rámci ktorého zohľadnil jej procesný neúspech v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania prevyšujúcich priznané úroky z omeškania. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v súlade aj s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2018 vo veci III. ÚS 439/2018, v zmysle ktorého sú závery všeobecného súdu založené na aplikácii zásady úspechu strán sporu doplnenej o aplikáciu zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie ústavne udržateľné, a taktiež aj v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2015 vo veci II. ÚS 535/2015, v zmysle ktorého úroky z omeškania žiadané za určité obdobie sú z hmotnoprávneho hľadiska predmetom konania a nie je možné na ne neprihliadať z pohľadu úspechu a neúspechu strán sporu ako pohľadu rozhodujúceho pre otázku náhrady trov konania. 32. Dovolací súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá právu žalobkyne na spravodlivý súdny proces, keď toto rozhodnutie je dostatočne zdôvodnené, riadne reflektujúce na odvolacie námietky, súčasne poukazujúce na správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie sú aj pre dovolací súd zrejmé a zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých konajúce súdy rozhodli. 33. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie nie je procesne prípustné, a preto ho dovolací súd v zmysle § 447 písm.
7. c)CSP odmietol. 34. V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni ako neúspešnej strane (§ 453 ods.

§ 255ods.

1 CSP). Keďže však podľa obsahu spisu žalovanému v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s článkom 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (k uvedenému porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018). 35. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.