← Slovensko

určenie vlastníckeho práva

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/83/2023 Identifikačné číslo spisu: 1106200112 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1106200112.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobkyne Rímskokatolícka cirkev, Bratislavská arcidiecéza, Bratislava, Špitálska 7, IČO: 42 131 685, zastúpenej advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., Bratislava, Žižkova 22B, IČO: 36 718 432, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie Alexandra Dubčeka 1, IČO: 00 151 491, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/3/2006, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. júla 2022 sp. zn. 9Co/89/2021, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalobkyni priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  3. augusta 2020 č. k. 9C/3/2006-1313 žalobu zamietol (prvý výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok). 1.
  4. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa na základe žalobného návrhu zo dňa
  6. 2005, doručený súdu dňa
  8. 2006 domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie: N. S., Obec G. - mestská časť N. S., Okres G. F., parcela vedená Okresným úradom Bratislava, Katastrálnym odborom - pozemok registra "C" s parcelným číslom 2764, druh pozemku: ostatné plochy, o výmere 2 732 m2 (ďalej len ,,nehnuteľnosť“). 1.
  9. Vychádzajúc z tvrdení a skutkovej a právnej argumentácie procesných strán, súd ustálil jednu z najdôležitejších skutočností, ktoré boli medzi stranami sporné a od ktorej ustálenia a jej následného právneho posúdenia bolo závislé aj rozhodnutie súdu vo veci samej. Týmto najzásadnejším momentom bolo ustálenie spôsobu a dôvodu, na základe ktorého mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti (bod
  10. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/102/2015). 1.
  11. Súd sa preto v rámci dokazovania sústredil na dve skutočnosti a to pokiaľ ide o 1./ ustálenie charakteru Slovenského náboženského fondu, od ktorého si žalobca odvodzuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti a 2./ ustálenie charakteru spornej nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom kúpnopredajnej zmluvy z roku
  12. 1.
  13. Pokiaľ ide o existenciu Náboženského fondu do roku 1918, presnejšie do zániku Rakúsko-Uhorska dňa
  15. 1918, na území Uhorského kráľovstva (do ktorého spadalo aj územie Slovenska) pôsobil Magyar Katolikus Vallásalap (Maďarský katolícky náboženský fond) a jeho majetková podstata pozostávala z imania zrušených kláštorov, bratstiev, kanonikov, benefícií. K histórii a k existencii Náboženského fondu na území Slovenska do roku 1918 sa veľmi podrobne zaoberal vo svojom odbornom článku rektor Prešovskej univerzity, profesor K. H. spolu s S.. M. H.Ó., K.. a súd nemá dôvod sa s týmto odborným článkom nestotožniť. Na zvýraznenie súd uvádza, že podľa odborného názoru autorov článku, majetok Uhorského náboženského fondu bol spravovaný štátnymi inštitúciami (od roku 1867 uhorským ministerstvom náboženstva a verejného vzdelávania) za účelom podpory katolíckej cirkvi. Do roku 1918 nebol majetok vložený do Uhorského náboženského fondu majetkom katolíckej cirkvi (ten by mohol byť iba v prípade odlúčenia cirkvi od štátu, k čomu po
  16. Vatikánskom koncile napokon nedošlo). O.. Z.. S.. I. I., K.. sa vo svojom odbornom vyjadrení k existencii Náboženského fondu do roku 1918 zmienil len okrajovo, pričom na rozdiel profesora H. a S.. H., ktorí uviedli, že ,,zastavenie ďalšieho posilňovanie štátu v správe fondu znamenalo podpísanie konkordátu medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom r. 1855, kde v zmysle článku
  17. mali byť obidva fondy (Náboženský a Študijný) spravované v mene katolíckej cirkvi“, O.. Z.. S.. I. I., K.. zdôraznil, že v zmysle čl. 31 konkordátu ,,majetky, z ktorých pozostáva náboženský a študijný fond sú pôvodom cirkevným vlastníctvom (Ecclesiae proprietas) a budú menom Cirkvi spravované s tým, že konkordát sa uplatňoval aj na území Uhorska, a teda aj Uhorská náboženská základina bola oficiálne považovaná za verejný fond pozostávajúci z cirkevného majetku, ktorý je určený výlučne pre účely Katolíckej cirkvi a je spravovaný štátom. Naopak, k problematike právnej účinnosti konkordátu z roku 1855 (vrátane jeho článku
  18. alebo XXXI.) zaujal S.. K. G. negatívne stanovisko, v zmysle ktorého konkordát z roku 1855 ,,přímo nestanovil, že fondy jsou majetkem Katolické církve, protože chyběl církevní majetkový subjekt pro náboženské fondy“. K problematike právnej účinnosti konkordátu z roku 1855 zaujal právny názor aj Krajský súd v Trenčíne, ktorý v rozsudku sp. zn. 6Co/856/2015 zo dňa
  20. 2016 uviedol, že konkordát bol platne vypovedaný depešou ministra zahraničných vecí von Beusta zo dňa
  21. júla 1870 s tým, že platnosť výpovede bola potvrdená pápežskou alokáciou z
  22. novembra 1921 a pápežskou konštitúciou z
  23. decembra 1922, v dôsledku ktorej Svätá stolica vyhlásila, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do práv a povinností voči cirkvi týmito doteraz vykonávanými, a teda ako Svätá stolica, tak aj nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom
  24. Keďže ani zákonom č. 11/1918 Sb. o zriadení štátu československého nedošlo k recepcii a teda k prevzatiu konkordátu z roku 1855 do právneho poriadku ČSR, súd dospel k záveru, že aj napriek čl.
  25. konkordátu nebol majetok (hnuteľný a nehnuteľný) vložený do Uhorského náboženského fondu majetkom rímskokatolíckej cirkvi, ale bol majetkom patriacim výsostne iba fondu (základiny) ako takého (aj keď mohol mať pôvod v zrušených cirkevných reholí a rádov) s tým, že bol spravovaný štátom (od roku 1867 uhorským ministerstvom náboženstva a verejného vzdelávania) na prospech cirkvi a iných charitatívnych cieľov. 1.
  26. Pokiaľ ide o existenciu Náboženského fondu od roku 1918 a jeho činnosť do roku 1938, kedy došlo k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy, tá bola priamoúmerne závislá od politickej a náboženskej klímy v podmienkach štátu. Dá sa povedať, že rímskokatolícka cirkev na čele so Svätým stolcom bola veľkým politickým a náboženským podporovateľom Habsburgovcov vrátene jej ríše (1526-1918), a preto logicky prijímala rozpad c. a k. monarchie dňa
  28. 1918 s veľkou nevôľou. Nástupnícke demokratické štáty, vrátane Československa na oplátku taktiež zaujali opatrný postoj k Svätému stolcu. Napätia súviseli najmä s tým, že územná organizácia jednotlivých uhorských arcibiskupstiev (Ostrihomské, Jágerské) a biskupstiev, ktoré zasahovali do územia Československa sa nezhodovala s budúcimi hranicami Československého štátu. Zo strany politických predstaviteľov Československa (Y..A.. S., D.. G., I.. Š.) bolo neakceptovateľné, aby boli územia jednotlivých biskupstiev a diecéz spravované zo zahraničia (Rakúsko, Maďarsko). K tomu sa pridala aj otázka, za akých podmienok bude cirkev v Československu nakladať s majetkom na území novovzniknutej republiky. Keďže vytýčenie medzinárodných hraníc bolo definitívne schválené medzinárodným spoločenstvom až dňa
  30. 1920 (Y.), československá vláda prostredníctvom ministra s plnou mocou pre správu Slovenska (I.. Š.) začala pre územie Slovenska od roku 1919 s vydávaním jednotlivých nariadení, ktoré sa dotýkali aj pravidiel nakladania s majetkom cirkvi, a taktiež s majetkom bývalého Uhorského náboženského fondu. Napr. dňa
  32. 1919 bolo vydané Nariadenie č. 102/2019 (č. l. 316-317), v zmysle ktorého všetky verejné základiny (Náboženský, Študijný a iné), ktorých správu doposiaľ vykonával štát, bude zastupovať Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave (§ 1). Rozsah pôsobnosti, ktorý bol ustanovený nariadením bývalého uhorského kráľovského ministra náboženstva a verejnej výučby č. 10.165/1867 pre správu verejných základín (Kőzalapitványi kir. ügygazgatósag) ustanovený, prevezme Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave (§ 2). Dňa
  34. 1919 bolo vydané Nariadenie č. 132/2019 zo (č. l. 331), v zmysle ktorého všetky majetky hnuteľné i nehnuteľné patriace arcibiskupstvu ostrihomskému, biskupstvu nitrianskemu, spišskému, bansko-bystrickému, kapitule ostrihomskej, vácovskej, základiny náboženstva a výučby, seminára ostrihomského a peštianského, benediktínov panónskych, opátstva lekirského, jásovského a zircského sa dávajú pod zátvor (arch.: práv. opatrenie, ktorým sa majiteľovi majetku zabraňuje voľne ním disponovať), nakoľko sa nachádzajú na území Slovenska (§1). Všetky ostatné majetky a základiny rímskokatolíckej cirkvi, ktoré spravujú i teraz rímskokatolícki biskupovia, preláti, kapituly a kláštory na území Slovenska, dávajú sa pod dozor Centrálnej komisie rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko (§ 2, § 3). Isté uvoľnenie vzťahov medzi Československým štátom a Svätým stolcom nastalo v roku
  35. Po dohode so Svätou stolicou boli dňa
  36. februára 1921 v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi, v období medzivojnovej republiky, a to Z. I. (Spišská diecéza), H. H. (Nitrianska diecéza) a S. G. (Banskobystrická diecéza). Dňa
  38. 1923 (č. l. 343) vydal minister s plnou mocou pre správu Slovenska Nariadenie č. 8544, na základe ktorého došlo k zrušeniu Centrálnej komisie rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko a k ustanoveniu Likvidačnej komisie, ktorej predsedu a ďalších členov vymenovalo ministerstvo školstva a národnej osvety (vyhl. č. 8545 zo dňa
  40. 1923). Z hľadiska historického charakteru základín osvedčuje správa Likvidačnej komisie pre správu cirkevných majetkov na Slovensku, zriadená pri referáte Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave zo dňa
  42. 1927, ktorá sumarizuje historický vývoj základín (fondov), pričom v správe sa okrem iného odvoláva na nález Najvyššieho správneho súdu zo dňa
  44. 1922 pod č. 4050, avšak s tým, že čo sa týka účelového majetku cirkevného viazaného nemožno priznávať, že by týmto bolo rozhodnuté aj pokiaľ sa týka práve predmetných a v pôvodnom Uhorskom zákonodarstve súhrnne verejnozákladinným pojmom označeným fondovým majetkom. Majetky Náboženskej, Študijnej a Univerzitnej základiny povahovej, ani po stránke historickej, ani po stránke formálnej a účelovej, nie sú účelovým majetkom cirkevným, ale verejnoprospešným a verejno-účelovými základinami. Napätia medzi Svätou stolicou, ktorú na území ČSR od roku 1923 zastupoval apoštolský nuncius Z..D.. P. S. a československou vládou vyvrcholili náhlym odchodom apoštolského nunciaz Prahy dňa
  45. júla 1925 a to potom, ako sa pod dohľadom prezidenta T.G. Masaryka schválil pamätný deň upálenia Jána Husa zákonom č. 65/1925 Sb. o sviatkoch a pamätných dňoch Československej republiky. Ďalším výrazným medzníkom vzťahov medzi Svätou Stolicou a Československou republikou predstavovalo uzavretie medzinárodnej zmluvy pod názvom Modus vivendi v roku 1927, s platnosťou od
  47. 1928, vyhlásenej v Zbierke zákonov a nariadení štátu Československého dňa
  49. 1937 (č. l. 354). Na základe tohto aktu práva došlo k urovnaniu ohľadom úpravy hraníc cirkevných provincií a vymenovania biskupov. Československo týmto krokom opätovne nadviazalo diplomatické vzťahy so Svätou stolicou, ktoré boli prerušené od roku
  50. Svätá stolica a československá vláda sa predovšetkým dohodli na úprave hraníc jednotlivých diecéz tak, aby korešpondovali s československou štátnou hranicou (čl. I Modus vivendi). Súčasne sa obe stranami dohodli na tom, aby nútená správa cirkevných hnuteľných a nehnuteľných majetkov bola dočasná do okamihu uzavretia dohody o vytvorení nových hraníc jednotlivých diecéz a ich financovaní s tým, že táto správa sa bude vykonávať pod predsedníctvom episkopátu príslušného územia (čl. II Modus vivendi), k čomu došlo až v roku 1937, vydaním pápežskej buly ,,Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa
  52. 1937, ktorou boli uvedené do súladu hranice jednotlivých diecéz s hranicami štátnymi s výnimkou severovýchodných hraníc ČSR, kde sa ponechal doterajší stav. Uzavretie medzinárodného aktu Modus vivendi v roku 1927 dalo podnet k tomu, aby sa súčasťou Likvidačnej komisie pre správu verejnozákladinných majetkov na Slovensku (do správy ktorej patril aj Náboženský a Študijný fond) kooptovali aj zástupcovia rímskokatolíckej cirkvi. Konkrétne z listinného dôkazu na č. l. 240-243 vyplýva, že z dôvodu uskutočňovania pozemkovej reformy na cirkevných majetkoch, spravovaných Likvidačnou komisiou pre správu cirkevných majetkov na Slovensku v Bratislave, bola na schôdzi ministerskej rady, konanej dňa
  53. mája 1929 vzatá na vedomie správa ministra zahraničných vecí, podľa ktorej boli s poukazom na čl. II Modus vivendi pribratí do doterajšej úradníckej Likvidačnej komisie pre správu niektorých cirkevných majetkov na Slovensku nielen zástupcovia štátu, t. j. ministerstva zahraničných vecí, resp. ministerstva školstva a národnej osvety, ale aj zástupcovia cirkvi (epiškopátu), pod vedením spišského biskupa Z. I. a ďalších zástupcov z jednotlivých diecéz s tým, že kompetencie biskupského zboru v rámci Likvidačnej komisie boli tieto: 1./ dozor nad bežným hospodárením cirkevných statkov, uskutočňovaným Likvidačnou komisiou, 2./ rozhodovanie o všetkých veciach hospodárenia, ku ktorým je podľa platných predpisov potrebný predchádzajúci cirkevný súhlas, 3./ rozhodovanie vo všetkých administratívnych veciach zásadného charakteru (napr. mimoriadne investície väčšieho objemu). Splnomocnený zástupca biskupského zboru predsedal jednotlivým zhromaždeniam Likvidačnej komisie, ktoré sa mali konať pravidelne, každé dva až tri mesiace. Ďalšie uvoľňovanie vzťahov medzi štátom a cirkvou pokiaľ ide o správu a nakladanie s cirkevným majetkom a s majetkom verejných fondov (Náboženský, Študijný) predstavovalo vydanie Nariadenia vlády ČSR č. 204/1937 zo dňa
  55. 1937 (č. l. 351), na základe ktorého došlo k zrušeniu zátvoru cirkevného majetku a verejných fondov a dozoru nad cirkevným majetkom, ktoré boli predtým nariadené ministrami s plnou mocou pre správu Slovenska (t.j. pokiaľ ide o nariadenia č. 132/2019 zo dňa
  57. 1919, č. 158/1919 zo dňa
  59. 1919, č. 7/1921 zo dňa
  61. 1921 a č. 30/1921 zo dňa
  63. 1921). Z uvedenej analýzy vyplýva, že pokiaľ ide správu a nakladanie s majetkom bývalého Uhorského náboženského fondu, tak po roku 1918 prevzal správu majetku verejných fondov (t. j. Náboženského, Študijného), resp. náboženských základín bez pochybností Československý štát. Na území Slovenska vykonával štát správu náboženského fondu prostredníctvom ním určených orgánov (t.j. postupne prostredníctvom Generálneho finančného riaditeľstva v Bratislave v roku 1919, následne prostredníctvom Centrálnej komisie od roku 1919 do roku 1923 a neskôr prostredníctvom Likvidačnej komisie od roku 1923, ktorá pod vedením ministerstva školstva a národnej osvety dňa
  65. 1938 uzavrela kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bolo aj prevod vlastníckeho práva k parc. č.
  66. Pokiaľ ide dispozičné právo rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenska nakladať s vlastným majetkom, tak po roku 1918 bolo značne obmedzené (doslova bolo dané nariadením ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 132/2019 zo dňa
  68. 1919 pod ,,zátvor“). Istý posun v nakladaní s cirkevným majetkom pre cirkev znamenalo prijatie aktu Modus vivendi v roku 1927 a vydanie pápežskej buly ,,Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ zo dňa
  70. 1937, ktorou boli uvedené do súladu hranice jednotlivých diecéz s hranicami štátnymi s výnimkou severovýchodných hraníc ČSR, kde sa ponechal doterajší stav. Pre toto konanie je však podstatná skutočnosť, v zmysle ktorej majetok Slovenského náboženského fondu v období od roku 1918 do roku 1938 nebol majetkom rímskokatolíckej cirkvi, ale naďalej ostal majetkom Slovenského náboženského fondu ako takého (podobne ako v prípade Uhorského náboženského fondu do roku 1918). Správcom majetku Slovenského náboženského fondu bol v uvedenom období výsostne štát prostredníctvom ním určených inštitúcii (Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave, Centrálna komisia, Likvidačná komisia) s tým, že až po uzavretí Modus vivendi v roku 1927 začala participovať na správe majetku Slovenského náboženského fondu katolícka cirkev a to kooptovaním členov biskupského zboru do Likvidačnej komisie pre správu verejnozákladinných majetkov na Slovensku. Likvidačná komisia do dňa uzavretia kúpnopredajnej zmluvy (t.j.
  72. 1938) postupovala pod vedením ministerstva školstva a národnej osvety. Činnosť epiškopátu v rámci Likvidačnej komisie sa obmedzovala iba na to, aby hospodárenie s majetkom Slovenského náboženského fondu bolo súladné s cieľmi katolíckej cirkvi. Z uvedeného tak vyplýva, že participovanie cirkvi na správe Slovenského náboženského fondu nemôže mať automaticky za následok právne nástupníctvo cirkvi po tomto fonde. Taktiež majetkový substrát verejného fondu (Náboženský, Študijný, Univerzitný) v období od roku 1918 do roku 1938 nemožno automaticky považovať za imanie katolíckej cirkvi. 1.
  74. Ohľadom činnosti Slovenského náboženského fondu v období od roku 1938 do roku 1959 súd zistil, že od roku 1938 do roku 1945 bola Likvidačná komisia zrušená a jej funkciu prevzala novozriadená päťčlenná „Správna rada verejnozákladinných majetkov na Slovensku“. Po oddelení základinných majetkov od cirkevných sa postupne oddeľovala aj agenda Verejných základín od Správy cirkevných majetkov. Na základe oznámenia č. 7.130/46-prez. zo dňa
  76. 1946 Povereníctvo školstva a osvety (Centrálna správa verejnozákladinných majetkov) potvrdilo, že majetky Slovenskej študijnej základiny, Slovenskej univerzitnej základiny, Slovenskej náboženskej základiny, Školskej štipendijnej základiny Jána Pálfyho v Pezinku, školskej štipendijnej základiny Jána Pálffyho v Častej slúžia verejným sociálnym, študijným a kultúrnym cieľom. Z obsahu listu č. 7804/46 zo dňa
  78. 1946 vyplýva, že Náboženská študijná a Univerzitná základina ako majetok štátu a jeho fondov v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 134/1946 Sb. Zákon o dávce z majetkového přírůstku a o dávce z majetku, nepodliehajú prihlasovacej povinnosti podľa cit. zákona. Vyhláškou povereníctva školstva a osvety č. 1964, č. 7200/46-prez, bola zrušená Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave dňom
  80. 1946 a dňom
  82. 1946 agendu a pôsobnosť prevzalo Povereníctvo školstva o osvety - odbor pre správu základín. Z listu Povereníctva školstva a osvety, odbor pre správu základín v Bratislave č. 1700/1948 zo dňa
  84. 1948 vyplýva, že Náboženská základina je spravovaná štátom, preto by mala byť vyňatá z revízie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. Z listu Povereníctva školstva a osvety, odbor pre správu základín v Bratislave potvrdenie č. 5365/1948 zo dňa
  86. 1948 vyplýva, že na pozemky Študijnej základiny, Univerzitnej základiny, Náboženskej základiny, Študijnej základiny Jána Pálffyho a Školskej štipendijnej základiny Jána Pálffyho sa nevzťahuje zákon č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Z listu Povereníctva školstva a osvety, odbor pre správu základín v Bratislave rozhodnutie č. 5455/1948 zo dňa
  88. 1948 vyplýva, že verejné základiny sú vyňaté z novej pozemkovej reformy. Z obsahu vyhlášky Štátneho úradu pre cirkevné veci č. 351/1950 Zb. o prevzatí správy niektorých majetkových podstát náboženským fondom (č. l. 66) vyplýva, že Náboženský fond prevezme správu majetkových podstát rádov a kongregácií, ktoré neslúžia rehoľným účelom (§ 1). Výnosy plynúce z týchto majetkových podstát ostávajú zachované pre náboženské účely rímskokatolíckej cirkvi, a použijú sa najmä k úhrade osobných a vecných potrieb rádov a kongregácií. Z obsahu vyhlášky Štátneho úradu pre cirkevné veci č. 352/1950 Zb. o Náboženskom fonde (č. l. 66) vyplýva, že Náboženské fondy český a moravsko-sliezky a Náboženská základina na Slovensku sa zlučujú v jediný náboženský fond, ktorý spravuje Štátny úrad pre cirkevné veci. Z návrhu na prijatie uznesenia kolégia Slovenského úradu pre veci cirkevné (č. l. 1208-1210) vyplýva, že uvedený orgán po prejednaní správy o priebehu likvidácie a hospodárenia Slovenského náboženského fondu na základe pripomienok prijal toto uznesenie: I/ Likvidácia SNF bude prevedená v zásade doterajším spôsobom a organizáciou práce SNF a za zachovania terajšieho stavu zamestnancov do
  91. Toto rozhodnutie sa prijíma z dôvodu nutnosti zosúladenia postupu likvidácie Náboženskej matice v Prahe. Z tohto dôvodu uvedený orgán uložil Slovenskému náboženskému fondu likvidáciu nehnuteľného majetku darovaním a predajom s uprednostnením socialistického sektoru, ďalej postup pokiaľ ide o likvidáciu pohľadávok, ďalej pokiaľ ide o zostavenie účtovnej evidencie s tým, že Slovenský náboženský fond zostaví počiatočnú bilanciu ku dňu prevzatia majetku reholí a kongregácii do správy, z ktorej bude jasné, aký majetok a v akej hodnote bol od jednotlivých kláštorov prevzatý a to v termíne do
  93. 1957 s tým, že záverečná uzávierka Slovenského náboženského fondu bude zostavená tak, aby znej bolo jasné, aký majetok bol prevzatý od jednotlivých kláštorov, ako bolo s týmto majetkom naložené a aké príjmy a výdavky mal Slovenský náboženský fond so správou a likvidáciou tohto majetku. Z oznámenia Povereníctva školstva a kultúry zo dňa
  95. 1959 (č. l. 1256-1258, 1260) vyplýva, že uvedený orgán po dôkladnom zvážení veci vyhovel návrhu Slovenského náboženského fondu zo dňa
  97. 1958 v tomto rozsahu, že súhlasí, aby na ukončenie zvyšných likvidačných prác boli ponechaní i naďalej v pracovnom pomere Slovenského náboženského fondu a to pán. D. Š. a pani E. E., a súčasne súhlasí, aby odborné účtovné práce boli vykonávané externým účtovníkom a v čase bezpodmienečne nutnom k ich vykonaniu s tým, že úplné ukončenie likvidácie vrátane nezlikvidovanej časti základného majetku Slovenského náboženského fondu musí byť vykonané do
  99. 1959 s tým, aby Slovenský náboženský fond predložil správu o priebehu končiacich sa likvidačných prác ku dňu
  101. 1959, z ktorej bude vidno, ktoré práce bude ešte potrebné vykonať po tomto termíne. Ako bolo ďalej naložené s verejnými základinami svedčí inventár verejných základín založený v Štátnom ústavnom archíve SSR, spracovaný Š. Y. a Z. W. v Bratislave v roku 1975, kde sa sumarizuje vývoj správy verejných základín z rokov 1919 až 1954, kde sa zároveň konštatuje, že z dôvodu zabezpečenia kontinuity a riadneho hospodárenia nová štátna správa prostredníctvom Cirkevného referátu pri ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska zriadila na týchto majetkoch na jar v roku 1919 dočasné trojčlenné kuratória. Ich úlohou bolo zistiť konečný stav benefícií a dbať o zachovávanie ich účelom majetkovej podstaty. Takto bolo zriadených celkovo päť kuratórií a keďže ich činnosť nebola dostatočná minister s plnou mocou pre Správu Slovenska na základe § 14 zák. č. 64 Zbierky zákonov zo dňa
  103. 1918 uvalil na všetky majetky okrem iného aj základín na území Slovenska nútený štátny dozor a zriadil Centrálnu komisiu pre správu rímskokatolíckych cirkevných majetkov na Slovensku, ktorá do správy postupne prevzala majetkové komplexy s tým, že táto Centrálna komisia bola zrušená nariadením ministra s plnou mocou pre Správu Slovenska ku dňu
  105. 1923 a jej kompetencie boli prenesené na Likvidačnú komisiu pre správu cirkevných majetkov na Slovensku zriadenú pri Referáte ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave s tým, že na základe úpravy pomerov medzi Československým štátom a cirkvou reprezentovanou Vatikánom (Modus vivendi) cirkevné majetky maďarských cirkevných ustanovizní na území Slovenska prešli do správy apoštolského administrátora v Trnave, ktoré pre ich správu zriadil tzv. Ústrednú správu Dr. Pavla Jantauscha niektorých cirkevných majetkov na Slovensku. Pod správou Likvidačnej komisie zostali len majetky verejných základín, pre ktoré bola zriadená ústredná správa pod názvom „Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave“. Pred rozbitím Československej republiky v roku 1939 pod správou Likvidačnej komisie podliehali majetky Náboženského fondu, Študijného fondu, a majetok Univerzitného fondu. 1.
  106. Z dokazovania vyplýva, že v dôsledku politického a spoločenského vývoja v 50-tych rokoch minulého storočia mohlo dôjsť k utlmeniu činnosti Slovenského náboženského fondu, resp. k zániku fondového života ako takého. Z dokazovania však nevyplýva, že by určitým aktom práva došlo zo strany štátu alebo ním určeného štátneho orgánu k zrušeniu alebo k zániku Slovenského náboženského fondu ako subjektu práva. Žalobca a ani žalovaný nepredložili súdu žiaden relevantný dôkaz o zániku Slovenského náboženského fondu, či už legislatívneho charakteru (napr. zákon, vyhláška, nariadenie), administratívneho charakteru (rozhodnutie príslušného štátneho orgánu) alebo v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (2 Cdo 201/2009, 1 Cdo 247/2006, atď), tieto zhodne uvádzali, cit.: ,,... fondový život tu (na Slovensku) zanikol - došlo k ukončeniu činnosti fondu ... za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina (fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom) ...“, pričom uvedené závery najvyššieho súdu odkazovali na: 1./ odborný článok Oldřicha Pejsa ,,K historickým souvislostem existence náboženské matice u nás“, in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha, 1989, 2./ nález Ústavného súdu Českej republiky z
  108. 2005, sp. zn. II. ÚS 189/02, 3./ rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
  110. 2006 č.k. 5 A 35/2002-
  111. 1.
  112. S poukazom na historický, politický a spoločenský paralelný vývoj Náboženskej matice v Českej republike a na Slovensku, súd v tomto konaní dospel k záveru, že Slovenský náboženský fond (ktorý v roku 1938 nadobudol spornú nehnuteľnosť) po právnej stránke nemohol na Slovensku do roku 1989 zaniknúť a z tohto dôvodu nemožno považovať rímskokatolícku cirkev po roku 1989 za právneho nástupcu Slovenského náboženského fondu najmä z týchto dôvodov: 1./ Z odborného článku S.. K. G. vyplýva nasledovné: ,,Ustanovení § 14 zákona č. 218/1949 Sb., které rušilo všechny předpisy upravující právní poměry církví a náboženských společností, se existence náboženských fondů nedotklo. I nadále tedy zůstal zachován český náboženský fond (česká náboženská matice) a moravskoslezský náboženský fond (moravskoslezská náboženská matice). Nová právní úprava jim však odebrala dosavadní práva a povinnosti a především je zbavila příjmů a výdajů, protože právní úprava těchto příjmů a výdajů byla derogačním ustanovením § 14 zrušena. Za této situace byly náboženské fondy paralyzovány ve své činnosti a Státní úřad pro věci církevní (dále jen SÚC), který převzal podle § 3 zákona č. 217/1949 Sb. dozor nad fondy a jejich ústřední správu, hledal vhodnou cestu pro jejich zrušení. Názor, že náboženské fondy zanikly účinností zákona č. 218/1949 Sb., byl odmítnut, protože pro něj v dikci generálního zrušovacího ustanovení paragrafu 14 tohoto zákona nelze nalézt oporu, neboť toto ustanovení vylučuje tak extenzivně pojatý výklad úmyslu zákonodárce. Náboženské fondy nešlo likvidovat ani podle § 39 zákona č. 280/1948 Sb., spolu se zeměmi a zemskými fondy, neboť zemské národní výbory byly pouze správci majetku náboženských fondů a fondy samotné nebyly za fondy zemské považovány. Nakonec se dospělo k tomu, že k jejich zrušení je oprávněn přímo SÚC. Tehdy se tvrdilo, že kabinetní listy císaře Josefa II., jimiž byly fondy zřízeny, jsou výnosy moci zeměpanské vládní a správní a nikoliv moci zákonodárné, což mělo opravňovat SÚC k jejich zrušení bez výslovného zákonného zmocnění. Ke zrušení náboženských fondů sice nakonec nedošlo, ale
  114. 1950 byla uveřejněna v Úředním listě vyhláška SÚC č. 352 z
  116. 1950, která sloučila Náboženské fondy český a moravskoslezský a Náboženskou základinu na Slovensku v jediný náboženský fond. Za této situace se v červnu 1950 utvořil Náboženský fond v Praze, který se stal právním nástupcem sloučeného českého náboženského fondu a moravskoslezského náboženského fondu. Pro Náboženský fond v Praze vydal SÚC
  118. 1950 Statut pod č. j. 3/166-13/
  119. Tento náboženský fond nesl od
  120. 7.1951 název Náboženská matice v Praze. Je tedy nepochybné, že byla zachována plná právní kontinuita obou náboženských fondů a pozdější Náboženské matice. V letech 1955-1989 tedy Náboženská matice převáděla darovacími smlouvami bezplatně majetek řádů a kongregací na československý stát s odvoláním na vyhlášku č. 351/1950 Ú.l., a úřední sdělení č. 158/1951 Ú.l.(II.); 2./ názor K. G. o kontinuálnej činnosti Náboženského fondu v Československu v rokoch 1955 až 1989 a o tom, že v päťdesiatych rokoch minulého storočia bola zachovaná plná právna kontinuita nielen Náboženského fondu českého a moravskoslieszkeho, ale ja právna kontinuita Slovenského náboženského fondu podporuje aj právny názor Okresného súdu Trenčín, vyjadrený v rozsudku sp. zn. 20C/102/2006 zo dňa
  121. 04 2015, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Trenčíne (sp. zn. 6Co/856/2015), podľa ktorého nebolo nijakým spôsobom preukázaný zánik Študijného fondu ako subjektu práva, ak existoval majetkový substrát takejto základiny, 3./ v čase vydania Notárskej zápisnice dňa
  123. 1996 č. N72/96, N z 45/96 spísanej notárkou JUDr. Dalmou Nürnbergerovou, bol posledným vlastníkom evidovaným v katastri nehnuteľností Slovenský náboženský fond (č. l. 83), pričom podľa výpisov identifikácie parciel (č. l. 53, 55) bola v čase vydania notárskej zápisnice v roku 1996 Slovenská národná rada, resp. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky iba užívateľom (nájomcom) parc. č. 2764, 4./ Povereníctvo školstva a kultúry v čase likvidácie Slovenského náboženského fondu v päťdesiatych rokoch minulého storočia oznámením zo dňa
  125. 1959 (č. l. 1256-1258, 1260) dalo súhlas fondu, aby na ukončenie zvyšných likvidačných prác boli ponechaní i naďalej pracovnom pomere tohto fondu pán D. Š. a pani E. E.Á.. Súčasne uložilo fondu pokyn, aby úplné ukončenie likvidácie vrátane nezlikvidovanej časti základného majetku fondu bolo vykonané do
  128. Následne mal Slovenský náboženský fond predložiť povereníctvu správu o priebehu končiacich sa likvidačných prác ku dňu
  130. 1959, z ktorej malo byť zrejmé, ktoré práce bude ešte potrebné vykonať po tomto termíne. 1.
  131. V tejto súvislosti neboli súdu doručené zo strany Štátneho archívu v Bratislave (č. l. 1024-1260) žiadne dôkazy o prevode vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 2764 ako nezlikvidovanej časti základného majetku Slovenského náboženského fondu (napr. kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou) na iný subjekt práva. 1.
  132. Z dokazovania vyplýva, že aj keď v päťdesiatych rokoch minulého storočia dochádzalo k postupnej likvidácii majetku patriaceho Slovenskému náboženskému fondu, resp. majetku, ktorý mal náboženský fond iba vo svojej správe (t.j. majetok štátom zrušených a násilne likvidovaných mužských rádov a reholí na základe akcie K - Kláštory zo dňa
  134. a
  136. 1950, resp. majetok štátom zrušených a násilne likvidovaných ženských rádova reholí na základe akcie R zo dňa
  138. 1950), ani v roku 1959 nedošlo k úplnému zániku fondového života na Slovensku, keďže i naďalej bolo potrebné podľa pokynov povereníctva školstva a kultúry, aby Slovenský náboženský fond prostredníctvom svojich zamestnancov spravoval štátom zverený majetok, za účelom jeho ďalšej likvidácie (odpredaj a darovanie tohto majetku prioritne subjektom pôsobiacim v socialistickom sektore). Ako aj uviedol S.. K. G.Č., v rokoch 1955 až 1989 dochádzalo k ďalším prevodom majetku, ktorý bol v správe náboženského fondu. Súd sa preto nemohol stotožniť so závermi Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 201/2009 zo dňa
  141. Slovenský náboženský fond mal vo svojom majetkovom substráte pozemok parc. č. 2764 s tým, že jeho užívateľom sa stala Slovenská národná rada a neskôr Kancelária Slovenskej národnej rady. Keďže ani Štátny archív v Bratislave nepredložil súdu relevantný dôkaz o zániku Slovenského náboženského fondu v päťdesiatych rokoch minulého storočia a ani dôkaz o ukončení likvidácie nezlikvidovanej časti základného majetku Slovenského náboženského fondu (viď pokyn povereníctva školstva a kultúry zo dňa
  143. 1959), súd v nadväznosti na zistenie notárky JUDr. Dalmy Nürnbergerovej zo dňa
  145. 1996 (t.j. posledný zápis vlastníckeho práva k danej pozemkovo-knižnej vložke pod B1 a B2 je v prospech Slovenského náboženského fondu ústredie v Bratislave zo dňa
  147. 1938) dospel k záveru, že fondový život päťdesiatych rokoch minulého storočia pokiaľ ide o Slovenský náboženský fond nemohol úplne zaniknúť, nakoľko sa likvidačnej komisii Slovenského náboženského fondu nepodarilo previesť vlastnícke právo k pozemku parc. č. 2764 na iný subjekt. 1.
  148. Pokiaľ ide o otázku právneho nástupníctva rímskokatolíckej cirkvi, vzhľadom na zachovanie právnej kontinuity Slovenského náboženského fondu po roku 1989 na Slovensku (viď Študijný fond - rozsudok Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 5Co/376/2013 z
  150. 2014, rozhodnutie Ústavného súdu SR č. III. ÚS 139/2016-17 zo dňa
  152. 2016, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/856/2015, resp. kontinuita Náboženskej matice v Českej republike) sa rímskokatolícka cirkev na Slovensku nemohla stať právnym nástupcom Slovenského náboženského fondu. 1.
  153. Majetok Uhorského náboženského fondu a po roku 1918 Slovenského náboženského fondu vlastnícky patril vždy náboženskému fondu, ktorý bol samostatnou právnickou osobou, verejným fondom, pričom tento fond (základina) bol odlišný od rímskokatolíckej cirkvi a nebol ani jej právnickou osobou. Ani po uzatvorení Modu vivendi v roku 1927 neprešla správa Náboženskej základiny do rúk rímskokatolíckej cirkvi. Majetky verejnoprávnych základín (vrátane Náboženského fondu) dostali osobitnú ústrednú správu, ktorá od roku 1935 začala pôsobiť ako Centrálna správa verejnozákladinných majetkov v Bratislave. S poukazom na ust. § 18 ods. 1, ods. 2 písm. b) v spojení s § 854 Občianskeho zákonníka je potom potrebné Slovenský náboženský fond považovať za právnickú osobu, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Skutočnosť, že Slovenský náboženský fond mal spôsobilosť mať práva a povinnosti potvrdzuje aj fakt, že bol zapísaný ako vlastník predmetných pozemkov v pozemkovej knihe. 1.
  154. Z obsahu rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 16643/24 zo dňa
  156. 1924 vyplýva, že cirkevný majetok bol a je majetkovou podstatou sui generis, ktorá slúži výhradne účelom konfesným a na ktorú platné právo nenazerá inak ako na predmet istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov, správa majetku cirkevného je v rukách kléru a vplyv štátnej moci sa obmedzuje na intenzívny dozor a zákazy voľného nadobúdania, scudzenia a zabavenia cirkevných statkov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 9720/25 zo dňa
  158. 1925 cirkevným majetkom, imaním (bona ecclesiastica) rímskokatolíckej cirkvi sa má rozumieť súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patriac cirkvi sú trvale spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúži účelom cirkvi. Z uvedených rozhodnutí ako aj z oboznámených kánonov Kódexu kanonického práva možno uzavrieť, že cirkevným majetkom je taký majetok, ktorý patrí celej rímskokatolíckej cirkvi, Apoštolskému stolcu alebo nejakej cirkevnej právnickej osobe, ide o majetok, ktorý slúži výhradne účelom rímskokatolíckej cirkvi, a jeho správa je v rukách rímskokatolíckej Cirkvi, pričom z hľadiska štátu je len predmetom istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov. Žiadna z uvedených podmienok v súvislosti s majetkovým substrátom verejného fondu (Náboženského, Študijného, Univerzitného) nebola splnená. 1.
  159. Súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní v tejto veci nestotožnil ani so závermi Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo/247/2006 zo dňa
  161. 2008, na ktoré poukázal žalobca. Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí riešil obdobnú skutkovú situáciu, keď v pozemkovej knihe bola zapísaná Študijná základina ako vlastník nehnuteľností, ktorých vydania sa domáhala rímskokatolícka cirkev podľa zákona č. 282/1993 Z. z., pričom okresný a krajský súd posúdili Študijnú základinu ako samostatnú právnickú osobu, ktorá nebola organizačnou súčasťou rímskokatolíckej cirkvi, a z toho dôvodu nepovažovali rímskokatolícku cirkev za oprávnenú osobu v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z. Najvyšší súd SR uzavrel, že pre posúdenie, či žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Zb. nie je podstatnou samotná skutočnosť, že Študijná základina netvorila súčasť hierarchického zriadenia cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely zákona nemožno obísť, aký bol pôvod, účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmaril účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer zákona č. 282/1993 Zb. Za plne súladné s účelom a zmyslom zákona preto je, aby v takomto prípade za oprávnenú osobu bola považovaná rímskokatolícka cirkev v SR. Z dokazovania v tejto právnej veci však vyplýva, že majetok Slovenského náboženského fondu, t.j. parc. č. 2764 nepatril pôvodne rímskokatolíckej cirkvi, ale šlo o pozemok, na ktorom sa nachádzala Stará vinárska škola s tým, že na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
  163. 1938 mal pozemok slúžiť pre potreby vybudovania nového kňazského seminára. Navyše, ako bolo vyššie uvedené, súd sa nestotožňuje s tvrdením najvyššieho súdu o ukončení činnosti Slovenského náboženského fondu a o zániku jeho právnej subjektivity. Z tohto dôvodu súd nezdieľa názor najvyššieho súdu, že ukončením činnosti fondu sa zmaril účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou. K tomu je potrebné uviesť, že s vydávaním nehnuteľností, ktoré patrili verejným základinám nepočítal ani zákon č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého si žalobca uplatnil reštitučný nárok na vydanie pozemku parc. č. 2764 v inom súdnom konaní tunajšieho súdu (sp. zn. 19C/80/2007), pretože z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že predmetom vydania nie sú nehnuteľnosti, ktoré boli majetkom verejných základín (školské, univerzitné, náboženské). V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, že verejné základiny (tiež nadácie alebo fundácie), tvorili spravidla nehnuteľné majetky, ktoré určil zakladateľ a ktorých výnos slúžil na podporovanie cirkevných inštitúcií a osôb. Keďže v konaní bolo preukázané, že predmetný majetok (t.j. pozemok - parc. č. 2764) nepatril rímskokatolíckej cirkvi, ani žiadnej jej právnickej osobe a nešlo o cirkevný majetok, ale jednalo sa o vlastníctvo samostatnej právnickej osoby Slovenského náboženského fondu, zapísaného v pozemkovej knihe, žalobca nemôže byť považovaný za oprávnenú osobu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. 1.
  164. Žalobcu, ani inú cirkevnú právnickú osobu, ani rímskokatolícku cirkev nemôže súd pokladať za právneho nástupcu Slovenského náboženského fondu. Menovaná základina mala s rímskokatolíckou cirkvou spoločné len to, že jej majetkový substrát slúžil pre potreby rímskokatolíckej cirkvi. Inak sa však jednalo o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá nebola nijako s rímskokatolíckou cirkvou zviazaná. 1.
  165. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by menovaný fond zanikol. V zmysle Základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora O.. Š. X. základina zanikne: 1./ ak zanikne jej účel, najmä splnením alebo tým, že sa jeho splnenie stane raz navždy nemožným, 2./ zánikom majetkového substrátu, 3./ ak sa splní príčina určená zakladateľom, napríklad využil svoje vymienené právo základinu zrušiť, alebo uplynul čas alebo nastala rozväzovacia podmienka zakladateľom určená a 4./ základina zanikne ak ju zruší vrchnostenská moc. V konaní nebolo preukázané, že by niektorý z uvedených dôvodov zániku fondu nastal. Podľa uznesenia vlády Československej republiky č. 8 zo dňa
  166. októbra 1952 Náboženský fond bol výslovne vyňatý zo zrušenia, ktoré dopadlo na všetky fondy, účelové imania a nadácie v správe ústredných úradov a ich orgánov. Uvažovať by sa dalo o zániku Slovenského náboženského fondu z dôvodu zániku jeho majetkového substrátu. V konaní však bolo preukázane, že ešte v roku 1996 bol ako posledný vlastník parc. č. 2764 evidovaný práve Slovenský náboženský fond. Súdu teda chýbali dôkazy o tom, žeby celý majetkový substrát Študijného fondu zanikol, čím by zanikol aj samotný fond a bolo by možné uvažovať o právnom nástupníctve žalobcu. 1.
  167. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k rovnakým záverom ako Okresný súd Trenčín v konaniach 15C/87/2007 a 19C/87/2007, v zmysle ktorých aj v prípade, ak by sa Slovenský náboženský fond mal pokladať za tzv. zbožnú nadáciu rímskokatolíckej cirkvi, či inú cirkevnú právnickú osobu (čo však súd ako je vyššie uvedené vylučuje), musel by žalobca preukázať jej zánik v zmysle Kódexu kanonického práva, pričom podľa oboznámených kánonov Kódexu kanonického práva cirkevná právnická osoba zaniká, ak ju kompetentná vrchnosť zruší alebo, ak počas sto rokov nevyvíja svoju činnosť. Ani takéto skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Ani tzv. územný princíp, na ktorý sa odvoláva žalobca a poukazuje naň aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 119/02 zo dňa
  168. októbra 2002 nič nemení na závere súdu, že žalobca, ani iná cirkevná právnická osoba, či samotná rímskokatolícka cirkev nie je právnym nástupcom Slovenského náboženského fondu. Uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prvom rade odôvodňoval právne nástupníctvo rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, pokiaľ ide o majetok vedený v pozemkových knihách na Ostrihomskú, Rábsku či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi (hoci nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom sporu boli zapísané v pozemkových knihách ako vlastníctvo Náboženskej základiny) a nie pokiaľ ide o majetok, ktorého vlastníkom bola Náboženská základina. Ani Modus vivendi z roku 1927, ani Apoštolské konštitúcie "Ad ecclesiastici regiminisincrementum" a "Qui divino" nestanovili (a objektívne vzaté ani nemohli stanoviť, keď Náboženský fond v tom čase existoval, vykonával činnosť a bol pod dohľadom a správou štátnych orgánov) právne nástupníctvo po Náboženskej základine, ale len určili obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. O právnom nástupníctve rímskokatolíckej cirkvi, prípadne niektorého jej útvaru po náboženskom fonde vzhľadom na územný princíp by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by tento fond preukázateľne zanikol a z nejakého dôvodu by sa dalo dôvodne domnievať, že jeho právneho nástupcu treba hľadať medzi subjektmi rímskokatolíckej cirkvi. 1.
  169. S poukazom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že Slovenský náboženský fond, ktorému svedčil zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe ešte aj v roku 1996, bol od svojho založenia samostatným subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou, nebol ani útvarom rímskokatolíckej cirkvi, jej právnickou osobou a ani majetok Náboženskej základiny nebol majetkom cirkevným. 1.
  170. Pokiaľ ide o skutočnosti, uvedené v Notárskej zápisnice č. N72/96, N z 45/96 zo dňa
  172. 1996 spísanej notárkou JUDr. Dalmou Nürnbergerovou (č. l. 83-84), vzhľadom na výsledky dokazovania v tomto konaní, súd sa nestotožnil s tvrdením notárky, podľa ktorého na základe vyjadrenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa
  174. 1996 malo dôjsť k zániku Náboženského fondu v Bratislave. Uvedený názor ministerstva kultúry, ktorý si bez ďalšieho skúmania osvojila notárka a premietla ho do notárskej zápisnice je v absolútnom rozpore so skutkovým stavom, zisteným v tomto konaní. Z dokazovania vyplýva, že Slovenský náboženský fond do roku 1989 nemohol zaniknúť, z dôvodu existencie jeho majetkového substrátu (napr. parc. č. 2764) a neexistencie legitímneho aktu práva, na základe ktorého malo dôjsť k zániku jeho právnej subjektivity. 1.
  175. Tvrdenie notárky o tom, že majetok Slovenského náboženského fondu prešiel na základe ust. § 4 ods. 3 a § 15 Nariadenia vlády ČSR č. 81/1958 Zb. o správe národného majetku do vlastníctva štátu, v zast. Slovenskou národnou radou je v rozpore s výsledkami dokazovania, zistenými v tomto konaní. 1.
  176. S poukazom na vyššie uvedené právne názory nemožno prisvedčiť súdnej notárke o legálnom zabratí parc. č. 2764 Československou republikou v období neslobody. Parc. č. 2764 nikdy nebola národným majetkom s tým, že štát v zast. Kanceláriou Národnej rady SR bol vždy iba užívateľom (nájomcom) tejto parcely, zneužijúc stav neslobody v päťdesiatych rokoch minulého storočia a z dôvodu systematického paralyzovania činnosti nielen rímskokatolíckej cirkvi, ale aj Slovenského náboženského fondu. Koniec koncov, ak by bolo pravdivé tvrdenie o nadobudnutí parc. č. 2764 štátom v zmysle Nar. č. 81/1958 Zb., uvedená skutočnosť by sa už dávnejšie premietla aj do príslušného zápisu do katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti je použiteľné aj stanovisko Generálnej prokuratúry zo dňa
  178. 1954 č. T 282/54-ZO-33 (č. l. 246), v zmysle ktorého ,, ... majetok cirkvi a náboženských spoločností nie je socialistickým osobným vlastníctvom; cirkevný majetok nebol zoštátnený; vlastníctvo cirkví, prípadne cirkevných inštitútov trvá a štát na majetok len dozerá ... “. Aj keď v prípade parc. č. 2764 sa nikdy nejednalo o cirkevný majetok, uvedený názor generálnej prokuratúry je možné použiť aj v kontexte odborného článku P. G. na majetok Slovenského náboženského fondu, pokiaľ ide o úvahu o jeho údajnom vyhlásení za národný majetok v zmysle Notárskej zápisnice zo dňa
  181. 1.
  182. Z tohto dôvodu Kancelária Národnej rady SR a ani jej právny predchodca nemohli s majetkom Slovenského náboženského fondu (t.j. vrátane parc. č. 2764) nakladať ako s vlastným. Ak žalovaný vykonával jeho reálnu držbu a správu, s poukazom na pozemkovoknižný zápis z roku 1996 k parc. č. 2764, ktorý svedčil Slovenskému náboženskému fondu ústredie Bratislava, nemohli byť žalovaný a ani jeho právny predchodca - Slovenská národná rada dobromyseľnými držiteľmi (§ 134 ods. 1, § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka). 1.
  183. Zo strany žalobcu nebolo preukázané jeho prvotné tvrdenie, žeby Slovenský náboženský fond zanikol a žalobca bol jej právnym nástupcom. V konaní nebola vyvrátená hodnovernosť zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností v prospech Slovenského náboženského fondu ako pôvodného vlastníka. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
  185. 1938 nebol sporný pozemok (parc. č. 2764), ale iba pozemky, uvedené v pozemkovoknižnej vložke č. 1020, súd sa s obranou žalovaného nemohol stotožniť, lebo z obsahu pozemkovoknižnej vložky č. 10867 (č. l. 50) jednoznačne vyplýva, že pozemky, tvoriace obsah pôvodnej pozemkovoknižnej vložky č. 1020 (vrátane parc. č. 2764) boli na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
  187. 1938 č. 10317 prenesené do novej pozemkovoknižnej vložky č.
  188. Pokiaľ ide o dohodu medzi Svätou stolicou a Československu republikou tzv. Modus vivendi, žalovaný namietal, že z právneho hľadiska sa nejednalo o medzinárodnú zmluvu a to z dôvodu, že dohodu uzavrela vláda Československá republika bez toho, aby získala samotný súhlas od parlamentu, takže nešlo o všeobecne záväznú normu, resp. medzinárodnú zmluvu, ktorá by riešila všetky otázky týkajúce sa vzťahu štátu a cirkvi. V tejto súvislosti súd zistil, že Modus vivendi medzi Svätým stolcom a Československou republikou bol uzavretý dňa
  191. V januári 1928 bol potvrdený vzájomnou výmenou nót a platnosť nadobudol
  192. februára
  193. V Zbierke zákonov a nariadení Československej republiky bol Modus vivendi uverejnený dňa
  194. októbra 1937 pod č. 118.672/II-7/37, čím sa stal všeobecne záväznou právnou normou. Z tohto dôvodu súd vyhodnotil námietku žalovaného o právnej nezáväznosti Modusu vivendi ako neopodstatnenú. 1.
  195. Je nepochybné a v prejednávajúcej veci nesporné, že v prípade Slovenského náboženského fondu sa jedná o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného fondu, ktorá nebola nijako s rímskokatolíckou cirkvou viazaná. Z tohto dôvodu dospel potom súd k tomu záveru, že Slovenský náboženský fond (Náboženská základina, Náboženská matica cirkvi a ani náboženskou spoločnosťou a jeho majetok nebol majetkom cirkevným. Žalobca v konaní nepreukázal dôvod a spôsob nadobudnutia spornej nehnuteľnosti, a taktiež nepreukázal, že by bol právnym nástupcom po Slovenskom náboženskom fonde. Pokiaľ ide o historický pôvod pozemku- parc. č. 2764, ani tento nemožno považovať za cirkevný majetok, nakoľko sa jednalo o pozemok po bývalej Starej vinárskej škole. Žalobca nepreukázal, že by bol pôvodným vlastníkom pozemku- parc. č. 2764, ako v prípade pozemkov, vyplývajúcich z jednotlivých protokolov o delimitácii nehnuteľného majetku jednotlivých arcidiecéz a diecéz, patriaceho rímskokatolíckej cirkvi (č. l. 413-431), preto súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu zamietol. 1.
  196. Súd je si plne vedomý rozhodnutia Najvyššieho súdu 1MCdo 9/
  197. Rovnako sa stotožňuje v plnom rozsahu s konštatovaním Najvyššieho súdu v tom smere, že ratio legis zák. č. 161/2005 Z. z. je aspoň čiastočne potrebné zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností, pričom jeho cieľom bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť nárok v lehote určenej zákonom 282/93 Z. z. Rovnako faktom je, že žalobca patrí medzi štátom registrované cirkvi a rovnako sa stotožňuje aj s konštatovaním v tom smere, že Modus vivendi zo
  199. 1927 upravil vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou, kde následne boli určené obvody diecézne na území Československej republiky tak, aby sa tieto kryli so štátnymi hranicami, avšak ani po uzavretí Modusu vivendi v roku 1927 neprešla správa majetku Náboženského fondu do rúk cirkvi, keďže majetok verejnoprávnych základín aj náboženského fondu dostali osobitnú ústrednú správu, ktorú počnúc rokom 1935 bola zverená Centrálnej správe verejnozákladinných majetkov v Bratislave. 1.
  200. Pokiaľ ide o odklon od doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 201/2009 sp. zn. 1 Cdo 247/2006, sp.zn. 1MCdo 9/2007, sp. zn. 7 Cdo 146/2011), resp. o odklon od právneho názoru Krajského súdu v Bratislave v zmysle uznesenia sp. zn. 9Co/102/2015 zo dňa
  202. 2017 pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu a právne nástupníctvo žalobcu po Slovenskom náboženskom fonde, súd tento odklon odôvodňuje článkom 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Súd nepovažuje obdobné rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/856/2015 zo dňa
  204. 2016 a sp. zn. 5Co/376/2013 zo dňa
  206. 2014 za ojedinelé vybočenie z ustáleného rámca rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky tak, ako to namietal právny zástupca žalobcu, práve naopak, súd považuje doterajšie rozhodnutia najvyššieho súdu za prekonané (a čiastočne aj za nepreskúmateľné) aj s prihliadnutím na právny názor Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 139/2016-17 zo dňa
  207. marca 2016 (č. l. 1150-1160), ktorý v súvislosti s ústavnou sťažnosťou Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Nitra v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne 5Co/376/2013 zo dňa
  209. 2014 pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľka považovala napadnutý rozsudok krajského súdu za „nesprávne rozhodnutie“, ktoré je po skutkovej a právnej stránke nedostatočne odôvodnené. Základom sťažnostnej argumentácie bol nesúhlas sťažovateľky s posúdením jej aktívnej legitimácie v konaní pred všeobecnými súdmi (t. j. právneho nástupníctva po Študijnom fonde založeným cisárovnou Máriou Teréziou), a tým aj posúdením splnenia podmienok na vrátenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v zmysle reštitučného zákona. Preskúmaním pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom okresného súdu o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky v reštitučnom konaní, pričom v súlade s § 219 ods. 2 OSP konštatoval správnosť jeho záveru, že v okolnostiach daného prípadu Študijný fond ako verejný fond nebol právnym predchodcom sťažovateľky (išlo o samostatnú právnickú osobu), a preto ani sťažovateľka nemôže byť považovaná za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, ktorej by svedčal reštitučný titul podľa § 3 reštitučného zákona. Krajský súd sa stotožnil aj s názorom okresného súdu, že závery predchádzajúceho reštitučného konania vedeného pod sp. zn. 13 C 52/1996 sa v tomto konaní nepotvrdili, keďže sťažovateľka nebola vlastníkom sporných nehnuteľností „v čase prevzatia“, resp. „prechodu do vlastníctva štátu v období od
  210. novembra 1938 do
  211. januára 1990“. Na základe uvedených skutočností rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Krajský súd tak zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. 1.
  212. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si síce náhradu trov konania uplatnil, avšak z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému nejaké trovy vznikli, preto mu súd nárok na náhradu trov konania nepriznal.
  213. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z
  214. júla 2022 sp. zn. 9Co/89/2021 rozhodol tak, že: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra "C" s parcelným číslom 2764, druh pozemku ostatné plochy, o výmere 2.732m2 v podiele 1/1, katastrálne územie N. S., obec G. - mestská časť N. S., okres G. F., parcela vedená Okresným úradom Bratislava, Katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX (prvý výrok). Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhý výrok). Odvolací súd opravuje záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie v časti označenia žalovaného tak, že správne označenie žalovaného znie: „Slovenská republika za ktorú koná Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka č. 1, Bratislava, IČO: 00 151 491“ (tretí výrok). 2.
  215. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok je potrebné zmeniť podľa § 388 C.s.p. 2.
  216. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku registra "C" s parcelným číslom 2764, druh pozemku : ostatné plochy, o výmere 2 732 m2 v podiele 1/1, katastrálne územie: N. S., obec G. - mestská časť N. S., okres G. F., parcela vedená Okresným úradom Bratislava, Katastrálnym odborom na LV č. XXXX. 2.
  217. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci ( pozri odsek 1.2.) avšak vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu a k záveru, že ustálené judikatúra Najvyššieho súdu SR na vec sa vzťahujúca je už prekonaná ( bližšie pozri odsek 8.2.). 2.
  218. Vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 9Co/102/2015-745 zo dňa 30.03.2017 odvolací súd vyjadril názor, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný, keďže Rímskokatolícka cirkev je právnym nástupcom Slovenskej náboženského fondu. Otázka právneho nástupníctva bola vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššie súdu SR a aj napriek záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku nie je dôvod aby odvolací súd svoj názor o aktívnej legitimácii žalobcu v konaní žiadnym spôsobom korigoval. 2.
  219. Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. 2.
  220. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich nepublikovaných rozhodnutia a to sp. zn. 1Cdo/247/2006 zo dňa 25.8.2008, sp. zn. 1MCdo/9/2007 zo dňa 27.2.2009, sp. zn. 2Cdo/201/2009 zo dňa 30.11.2010, sp. zn. 7Cdo/146/2011 zo dňa 20.6.2012, sp. zn. 5Cdo/7/2020 zo dňa 27.4.2022 a nepriamo aj v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/48/2009 zo dňa 28.10.2010 posudzoval charakter Slovenského náboženského fondu a jeho majetku a dospel k záverom, že Slovenský pozemkový fond ako samostatný subjekt práva s osobitným charakterom a vlastnosťami bol súčasťou celého organizmu cirkvi a to tiež v majetkovom pomere, že Rímskokatolícka cirkev bola uznaná za oprávnenú osobu vo vzťahu k majetku patriacemu a odňatému náboženskej základine. Tiež dospel k záverom, že pre určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola pôvodne evidovaná v Pozemkovej knihe v prospech Slovenského náboženského fondu, je rozhodujúci pôvod (majetkový základ), účel a cieľ, pre ktorý bol Slovensky nábožensky fond zriadený a ktorému slúžil. Najvyšší súd SR v uvedených rozhodnutiach konštatoval, že nie je potrebné zaktivňovať činnosť Slovenského náboženského fondu, pretože jeho majetkový substrát je jasný a vlastníctvo Rímskokatolíckej cirkvi k nemu stále trvá. 2.
  221. Odvolaciemu súd nie je známe, žeby závery vyjadrené v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súd SR boli neskoršími rozhodnutiami Najvyššieho súd SR spochybnené alebo prekonané a preto nevidí dôvod, aby tieto rozhodnutia neboli považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ ktorú je v zmysle právnej istoty a základných princípov Civilného sporového poriadku (čl

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.