Obsah (14)

§ 21§ 53§ 11§ 45§ 262§ 7§ 3§ 193§ 185§ 220§ 257§ 420§ 421§ 419

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/92/2022 Identifikačné číslo spisu: 2216217507 Dátum vydania rozhodnutia: 19.06.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 21ods. 4 Zo

DD. Prípustnosť tohto druhu žaloby vyplýva priamo z ust. § 137 písm. d) CSP v spojení s § 21 ods. 2 ZoDD. Súd môže rozhodnúť o neplatnosti dražby len v prípade, ak dražba nebola uskutočnená v súlade so zákonom číslo 527/2002 Z. z., resp. záložná zmluva je neplatná. Podmienkou pre takéto rozhodnutie je naviac aj dôkaz o tom že boli, a teda nielen mohli byť, dotknuté práva osoby, ktorá podala návrh na určenie neplatnosti dražby. Súd potom určí neplatnosť dražby v prípade, ak porušenie ustanovení tohto zákona bolo takej povahy, že to malo preukázateľný vplyv na vydraženie predmetu dražby, a to tak, pokiaľ ide o splnenie predpokladov stanovených zákonom pre vykonanie dražby, ako aj pokiaľ ide o cenu dosiahnutú vydražením. 16. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že tu nebolo preukázané, že by veriteľ (žalovaný 1/) a úverový dlžník (K.) uzavreli predmetnú úverovú zmluvu (č. l. 26) ako zmluvu spotrebiteľskú, resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere

zákona č. 129/2010 Z. z., keď veriteľ (žalovaný 1/) mal v predmete podnikania o. i. poskytovanie úverov z vlastných zdrojov v rozsahu voľnej živnosti a na druhej strane úverový dlžník mal v predmete podnikania zapísané činnosti vyplývajúce z výpisu zo živnostenského registra tohto podnikateľa (č. l. 99), pričom

výsledkov vykonaného dokazovania je potrebné skonštatovať, že obidve zmluvné strany konali pri uzatváraní predmetnej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti. Obidve strany boli totiž v zmluve jednoznačne identifikované identifikačnými znakmi podnikateľa (obchodné meno, IČO, č. registrácie v obchodnom a živnostenskom registri), úverový dlžník vedel, že túto zmluvu uzaviera ako podnikateľ (toto výslovne vyplýva z jeho výsluchu), pri uzavieraní zmluvy predkladal veriteľovi svoj výpis zo živnostenského registra (nepopretá, resp. výsluchom svedka potvrdená skutočnosť), pričom v čase uzavretia zmluvy mal úverový dlžník aktívne (teda nie ukončené ani pozastavené) živnostenské oprávnenie. Už samotná zmluva je pritom nazvaná ako zmluva o podnikateľskom úvere a z jej článku I je bez pochýb zrejmé, že vzťahy vyplývajúce z tejto zmluvy sa týkajú podnikateľskej činnosti zmluvných strán, a že zmluvné strany pri uzavretí zmluvy konali v rámci svojho predmetu podnikateľskej činnosti, pričom úver bol poskytnutý za účelom rozvoja podnikania dlžníka, t. j. za účelom prefinancovania prevádzkových potrieb a nákladov dlžníka s tým, že dlžník sa zaviazal takto poskytnutý úver použiť výlučne na uvedený účel. Uvedené potvrdzuje aj vyjadrenie žalovaného 1/ na pojednávaní k okolnostiam poskytnutia predmetného úveru, keď uviedol, že žalovaný 1/ poskytuje výlučne len podnikateľské úvery, ktoré sú zabezpečené nehnuteľnosťou. 17. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcov, že daný úver má charakter spotrebiteľského úveru, čo vyplýva aj z bodu 4 predmetnej úverovej zmluvy, keď z uvedeného úveru mal byť sčasti vyrovnaný zostatok pohľadávky prednostného záložného veriteľa Indever s.r.o., a to priamo na účet tejto spoločnosti a následne mal byť tento úver použitý zväčša na kúpu, resp. rekonštrukciu domu žalobcov, t. j. na iný účel, než aký je uvedený v zmluve, súd uvádza, že uvedené tvrdenia žalobcov, a to aj v prípade ich (čiastočného) potvrdenia úverovým dlžníkom pri jeho výsluchu, je nutné skúmať výlučne len v medziach prehlásení úverového dlžníka ako zmluvnej strany v článku I úverovej zmluvy, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom odseku odôvodnenia rozsudku, pričom tu platí, že v prípade vyvolania omylu zo strany úverového dlžníka u veriteľa o skutkových okolnostiach, resp. o skutočnostiach faktického alebo právneho rázu napr. ohľadom účelu použitia úveru, /ktorý by úverový dlžník od začiatku chcel použiť na iný účel (aj)

požiadaviek jeho rodinných príslušníkov (vrátane žalobcov), t. j. v rozpore so svojím záväzkom a prehlásením v zmluve/ tá osoba, ktorá by sama spôsobila prípadnú neplatnosť zmluvy z takéhoto dôvodu, sa nemôže v zmysle § 40a druhá veta OZ tejto neplatnosti dovolať. A to už vôbec nie aj osoby iné ako ten, na ochranu ktorého by inak bol dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (napr. žalobcovia). Pri dôvode neplatnosti právneho úkonu

ustanovenia § 49a OZ sa pritom považuje taký právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý (v danom prípade veriteľ), neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Tu treba tiež zdôrazniť, že len v dôsledku prípadného omylu, ktorý by bol vyvolaný dlžníkom napr. v uvedenej otázke, by sa nezmenil charakter zmluvy, resp. ňou založeného zmluvného vzťahu. Zároveň je potrebné uviesť, že uvedené skutočnosti, ako aj celkový charakter úverovej zmluvy a konkrétne okolnosti daného prípadu tu súd skúmal a posudzoval výlučne pre potreby vysporiadania sa s dôvodmi podanej žaloby o určenie neplatnosti dražby v rámci tohto konania, kde úverový dlžník nie je stranou sporu, pričom súd svoje skutkové a právne závery v tejto súvislosti prijal po zohľadnení všetkých výsledkov a poznatkov z vykonaného dokazovania, vrátane v konaní uskutočnenej svedeckej výpovede tohto úverového dlžníka. K tomu súd len všeobecne konštatuje, že nemožno v rámci zmluvného vzťahu, kde bola obsahom uzavretej zmluvy o úvere prejavená slobodná autonómna vôľa jej obidvoch účastníkov, ospravedlniť opomenutie úverového dlžníka ako podnikateľa konať vo vzťahu k svojim právam a záväzkom s primeranou mierou obozretnosti a zodpovedne zvažovať vlastné konanie a jeho dôsledky. 18. Nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by predmetná zmluva o úvere bola spotrebiteľskou zmluvou (viď vyššie uvedené dôvody), zároveň platí, že ani v dražbe uplatnený nárok nevyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale vyplýva zo zmluvy o úvere uzavretej

Obchodného zákonníka, a teda pri tejto zmluve sa všeobecne (t. j. aj bez ohľadu na okruh strán sporu v tomto konaní) nemožno dovolávať jej posudzovania z hľadiska neprijateľných podmienok

§ 53

OZ, ako ani prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

§ 11ods.

1 zákona č. 129/2010 Z. z. Taktiež tu súd nezistil žiaden dôvod absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy (bez ohľadu na okruh strán sporu v tomto konaní), pre ktorý by potom bolo možné túto neplatnosť vzťahovať aj na predmetnú záložnú zmluvu z dôvodu jej akcesorickej povahy. Pri prípadnej čiastočnej alebo úplnej neplatnosti zmluvy o úvere by však bolo potrebné platnosť záložnej zmluvy ďalej posudzovať aj

jej bodu 1.3. (č. l. 232),

ktorého záložná zmluva zabezpečuje aj prípadný nárok veriteľa z vydania bezdôvodného obohatenia v prípade neplatnosti zmluvy o úvere. Pokiaľ žalobcovia, ktorí nie sú stranami zmluvy konkrétne namietali aj neplatnosť a neprimeranosť ustanovenia čl. III bod 3.

1. zmluvy o podnikateľskom úvere o tom, že úrok sa má stať súčasťou istiny, súd tu uvádza (aj bez ohľadu na okruh strán sporu v tomto konaní), že prípadná neplatnosť tohto ustanovenia by nemala vplyv na skutkový a právny stav zistený v tomto konaní, keď žalobcovia počas celého konania nepreukázali, že by toto ustanovenie zmluvy bolo v danom prípade použité, pričom zároveň žalovaný 1/ uvedené výslovne vylúčil vo svojom vyjadrení z
3. 2017 a nevyplýva to ani z listinných dôkazov.
4. Žalovaný 1/ ako úverový veriteľ uskutočnil pre omeškanie úverového dlžníka so zaplatením troch splátok splatných v novembri a decembri 2015 a v januári 2016 predčasné zosplatnenie predmetného úveru na základe oznámenia o zosplatnení zo dňa
6. 2016 (č. l. 60) v súlade s úverovou zmluvou (čl. 4 najmä body 4.
7. a 4.
8. VOP žalovaného 1/ podpísaných úverovým dlžníkom - č. l. 5 - 8 spisu) a zákonnou úpravou (§ 565 Občianskeho zákonníka, splnenie § 53 ods. 9 OZ sa tu nevyžaduje, keďže nejde o spotrebiteľskú zmluvu), čím vznikla úverovému dlžníkovi

dohodnutých podmienok povinnosť jednorazovo uhradiť veriteľovi celú zostávajúcu časť jeho záväzku z úveru. Keďže nebolo preukázané, že by tu išlo o spotrebiteľskú zmluvu, (vôbec že by išlo o taký druh zmluvy), pri ktorej by napokon platila aj fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti pre absenciu príslušných, žalobcami v žalobe namietaných povinných obsahových náležitostí, resp. ktorá by obsahovala neprijateľné podmienky a zároveň žalobcovia výšku pohľadávky uplatnenej v dražbe z iných hľadísk relevantne nenamietali a nespochybnili, výška pohľadávky uplatnenej v dražbe pri započítaní úhrad úverového dlžníka

splátkového kalendára tvoriaceho súčasť zmluvy, je jednoznačne zistiteľná zo zmluvy o vykonaní opakovanej dobrovoľnej dražby zo dňa

2. 2016 a k nej pripojeného vyhlásenia navrhovateľa dražby o spôsobilosti predmetu dražby o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon dražby (dražobný spis - príloha súdneho spisu). Žalovaný 1/ zároveň vo svojom vyjadrení z
4. 2017 špecifikoval, že predmetná pohľadávka pozostáva zo zameškaných 3 splátok splatných
6. 2015,
8. 2015 a
10. 2016 spolu vo výške 1.381,56 eura, z dlžnej istiny vo výške 18.597,73 eura, zmluvného úroku k
12. 2016 vo výške 1.021,09 eura, zmluvnej pokuty vo výške 6.000 eur a zmluvného úroku z omeškania z dlžnej istiny a riadnych úrokov k
14. 2016 vo výške 3.105,82 eura a 230,72 eura. Z uvedeného je zrejmé, že výška pohľadávky (istiny bez príslušenstva), ktorej správnosť nebola v konaní účinne spochybnená, nepochybne prevyšovala sumu 2.000 eur, a to ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva, a preto súd v tejto súvislosti nezistil porušenie § 3 ods. 6 ZoDD. V dôsledku nespornej existencie vyhlásenia navrhovateľa dražby o tom, že predmet dražby je možné dražiť, ktoré je prílohou vyššie uvedenej zmluvy o vykonaní dražby a je založené v dražobnom spise, je potrebné ďalej skonštatovať aj splnenie § 16 ods. 2, 3 a § 7 ods. 2 ZoDD v danom prípade, a teda že neboli v dražbe porušené ani tieto ustanovenia zákona, pričom tu žalobcovia svojou neopodstatnenou argumentáciou (viď dôvody vyššie) nemohli v danej súvislosti účinne spochybniť výšku uplatnenej pohľadávky a tým aj prípadný nesprávny obsah tohto vyhlásenia. Zároveň však platí, že ani nesprávne vyčíslenie pohľadávky uplatňovanej v dražbe, za ktoré zodpovedá navrhovateľ dražby, by bez ďalšieho neznamenalo aj dôvod na vyslovenie neplatnosti dražby (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/208/2013 zo dňa
16. 2014).
17. Súd v súvislosti s príslušnými námietkami žalobcov poukazuje aj na to, že žalovaný 1/ svojím podaním zo dňa
19. 2017 predložil súdu podacie hárky (č. l. 129) tak k oznámeniu o zosplatnení úveru (podacie hárky s dátumom podania zásielky
21. 2016), ako aj k oznámeniu o začatí výkonu záložného práva (podacie hárky s dátumom podania zásielky
23. 2016), ktoré svedčia o zaslaní týchto listov všetkým zmluvným stranám na tie adresy, ktoré boli pri nich uvedené v zmluve o úvere a v záložnej zmluve, pričom žalobcovia nepreukázali žiadne oznámenie zmeny doručovacej adresy úverovému, resp. záložnému veriteľovi ako ani to, že by nepreberali zásielky na uvedených adresách v čase doručovania. Pri takom preukázanom zaslaní listov tu bolo

§ 45ods.

1 Občianskeho zákonníka, s poukazom na príslušnú judikatúru súdov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/864/2004), rozhodujúce objektívne hľadisko, že dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu, s ktorým mal adresát možnosť oboznámiť sa, a to bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil.

1. Nakoľko vykonaním dokazovania tak ako vyplýva z vyššie uvedeného nebolo zistené, že by pohľadávka uplatnená v dražbe bola vytvorená (aj) na základe neplatných inštitútov (napr. neprijateľných podmienok), resp. nárokov, ktoré by úverovému veriteľovi neprislúchali (napr. z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), súd taktiež nezistil ani hrubý nepomer medzi hodnotou záväzku (v čase oznámenia o začatí výkonu záložného práva predstavovala suma dlžných splátok, zosplatnený zvyšok dlžnej istiny a vyčíslená zmluvná pokuta spolu sumu 25.979,29 eura, k tomu ešte úroky z omeškania z dlžnej istiny a riadnych úrokov vyčíslené k
3. 2016 vo výške 3.105,82 eura a 230,72 eura) a hodnotou zabezpečenia (33.000 eur). Pokiaľ sa týka namietaného porušenia § 11 ods. 1 ZoDD z dôvodu, že konaním dražby v B. sa žalobcom cielene znemožnilo zúčastniť sa na dražbe a dohliadať na jej priebeh, nakoľko ako starobní dôchodcovia nemajú dostatok finančných prostriedkov na úhradu cestovného, pričom zároveň to obmedzovalo aj potenciálnych účastníkov zúčastniť sa na nej a navyšovalo náklady na dražbu, súd aj tento dôvod žaloby považoval za neopodstatnený.

§ 11ods. 1 Zo

DD miesto, dátum a čas začatia dražby musia byť určené dražobníkom po dohode s navrhovateľom dražby tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe. Ak ide o dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti určenej na bývanie, je spravidla v rozpore s požiadavkou primeranosti a vhodnosti stanovených podmienok dražby také určenie miesta konania dražby, ktoré v dôsledku jeho neprimerane veľkej vzdialenosti od draženej nehnuteľnosti obmedzí možnosť účasti na dražbe tých záujemcov, pre ktorých môže byť geografická poloha nehnuteľnosti rozhodujúca (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/100/2012). Pri určení miesta dražby teda musí dražobník zvážiť, aký typ dražiteľov môže mať

všeobecnej skúsenosti najväčší záujem o daný predmet dražby, a či je geografické umiestnenie predmetu dražby rozhodujúcim kritériom pre určenie okruhu záujemcov, a tým aj miesta dražby. Pokiaľ ide o dražbu nehnuteľností určených na bežné bývanie, ako sú byty alebo rodinné domy, možno dôvodne usudzovať, že záujemcami o kúpu takýchto nehnuteľností sú spravidla obyvatelia okolitých miest, či obcí, ktorí v danom regióne už žijú, pracujú a majú rodinné zázemie, a len v menšej miere osoby zo vzdialenejších miest, ktoré by sa do tohto regiónu prípadne presťahovali. To však neznamená automaticky, že by sa mala dražba nehnuteľností konať vždy v obci, v katastri ktorej sú nehnuteľnosti situované, resp. v meste, ktoré je vždy najbližšie k draženej nehnuteľnosti. Ako to vyplýva z tvrdenia žalovaného 2/, ako aj dražobného spisu, miesto výkonu dražby, ktorá sa v prvom kole konala v užšom regióne kde sa nehnuteľnosť nachádza, a to v L. vzdialených od predmetu dražby XX km (cca 1 hodina cesty autom), bolo zmenené až po neúspešnom vykonaní prvého kola dražby na odľahlejšie miesto - mesto B., ktoré je vzdialené od predmetu dražby XX km (cca 1,5 hodiny cesty autom), pričom takýto postup bol logický vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na to, že dražobník mal v deň opakovanej dražby viacero dražieb. Určením miesta dražby v B., ktoré sú od X., kde má dražobník svoje sídlo, cca o 100 km bližšie ako obec K. T., v ktorom sa nachádza dražobná nehnuteľnosť, pritom došlo práve k zníženiu nákladov dražobníka minimálne v časti cestovných nákladov a zároveň vzhľadom na vzdialenosť tohto miesta od draženej nehnuteľnosti, čo je necelých 100 km (cca 1,5 hodiny cesty autom) a existujúce dopravné spojenie medzi dvomi miestami a čas konania dražby o 12:00 hod., možno nepochybne skonštatovať, že určením tohto miesta a času konania opakovanej dražby objektívne nemohla byť neprimerane obmedzená možnosť účasti na dražbe tých záujemcov, pre ktorých môže byť geografická poloha nehnuteľnosti rozhodujúca, čoho príkladom je aj samotný žalovaný 3/. Subjektívne dôvody, ktoré by neprimerane bránili v účasti na dražbe len žalobcom vzhľadom na ich osobné pomery sú pritom v daných súvislostiach právne irelevantné. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu § 11 ods. 1 ZoDD.

1. Čo sa týka ďalších námietok, ktoré si žalobcovia uplatnili až na pojednávaní dňa
3. 2018, a ktorými namietajú ďalšie porušenia ZoDD (konkrétne jeho § 17 ods. 5, § 9 a § 14 ods. 1), ako aj porušenie bodu 4.
4. písm. b) úverovej zmluvy a obsah notárskej zápisnice N 161/2016 z
6. 2016 v časti dátumu oznámenia o opakovanej dražbe, uvedeného v článku 1 tejto zápisnice, súd k týmto neskôr doplneným dôvodom určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby v prvom rade uvádza, že podmienkou pre rozhodnutie o určení neplatnosti dražby je dostatočné preukázanie, že boli, a teda nielen mohli byť, dotknuté práva osoby, ktorá podala návrh na určenie neplatnosti dražby. Pri extenzívnom výklade porušenie ktoréhokoľvek zákonného ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách môže byť dôvodom pre podanie žaloby za predpokladu, že osoba, ktorá porušenie namieta, bola tým dotknutá na svojich právach. Musí teda existovať príčinná súvislosť medzi porušením konkrétneho zákonného ustanovenia a vznikom ujmy na právach žalujúcej osoby (toto platí aj v prípade vyššie posudzovaných dôvodov žaloby). Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v tejto súvislosti je pritom na žalobcovi. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do 3 mesiacov odo dňa príklepu, s výnimkou prípadu, že dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu. Takáto výnimka v preskúmavanej veci tvrdená nebola. Lehota 3 mesiacov uvedená v citovanom ustanovení má prekluzívny charakter. Jej uplynutím dôjde k zániku práva, pričom súd je povinný prihliadať na takýto zánik práva, aj keď to dlžník nenamieta (v danom prípade to žalovaný 1/ aj namietol). Zároveň nestačí, aby pred uplynutím tejto lehoty bola podaná na súd žaloba obsahujúca síce žalobný petit na určenie neplatnosti dražby, v ktorej je však uvedená len časť rozhodujúcich skutočností, ktoré

neskoršieho tvrdenia žalobcov boli dôvodom tvrdenej neplatnosti dražby. Tvrdenie skutočností tvoriacich predmet konania sa malo uskutočniť v priebehu prekluzívnej lehoty, a preto súd nemôže prihliadnuť na dodatočné uvádzanie ďalších skutkových dôvodov neplatnosti dražby až po uplynutí prekluzívnej doby. Toto platí pri všetkých dôvodoch uplatnených na pojednávaní

4. Okrem uvedeného však pri týchto doplnených dôvodoch nie je splnená ani podmienka, že prípadným porušením namietaných ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách by mohli byť a aj skutočne boli dotknutí vo svojich právach žalobcovia, čím nemohla byť preukázaná ani existencia príčinnej súvislosti medzi porušením konkrétneho zákonného ustanovenia a vznikom skutočnej ujmy na právach týchto žalujúcich osôb (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/16/2011). Nad rámec uvedeného však súd v danej súvislosti poukazuje aj na vyjadrenie žalovaného 1/ prednesené na pojednávaní
6. 2018, ktorým účinne vyvrátil tvrdenia žalobcov v danom smere, a to že namietané plnomocenstvo dané zamestnancovi má charakter generálneho plnomocenstva,

ktorého je zamestnanec oprávnený konať vo všetkých dražbách realizovaných jeho zamestnávateľom, a že úver bol vyplatený riadne a včas

bodu 4.1. písm. b) zmluvy o úvere, keďže museli byť splnené súbežne dve podmienky, z ktorých jednou bol výmaz starého záložného práva z LV, čo sa

udania žalovaného 1/ udialo práve v lehote 60 dní pred poskytnutím úveru. V prípade namietnutého dátumu v notárskej zápisnici pritom zrejme ide len o zjavnú nesprávnosť - chybu v písaní a ďalej samotný obsah dražobného spisu vyvracia tvrdenie žalobcov o porušení § 17 ods. 5 ZoDD voči dlžníkovi.

1. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, keďže nezistil opodstatnenosť ani jedného z uplatnených dôvodov neplatnosti dobrovoľnej dražby.
2. Záverom súd poznamenáva, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania predostreté najmä na ostatnom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania (vrátane výsluchu žalobcov, ako aj ďalších navrhnutých svedkov), súd už nepripustil, pretože ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že by v konečnom dôsledku len spôsobili predlžovanie konania a spôsobili by len oddialenie meritórneho rozhodnutia. Súd má za to, že v danej veci bol skutkový stav veci dostatočne a spoľahlivo zistený vykonanými dôkazmi vrátane výsluchu svedka - úverového dlžníka, ktorý má plnú spôsobilosť na právne úkony, t. j. spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním najmä listinnými dôkazmi založenými v spise, prednesmi strán sporu a výsluchom svedka, pričom prihliadol i na ďalší obsah spisového materiálu. Ďalšie argumenty strán sporu pritom súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa nimi osobitne nevysporiadal. I

už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Záverom súd konštatuje, že s ostatnými tvrdeniami strán sporu sa nezaoberal, pretože v prejednávanej veci boli právne irelevantné. 26. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol

ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., pričom dospel k záveru, že žalovaní majú právo na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100%, keďže žalovaní boli v tejto sporovej veci úspešní na 100% a neúspešní na 0%, t. j. čistý úspech žalovaných predstavuje 100%. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením

§ 262ods.

2 C.s.p. (výrok II)."

1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd"), na odvolanie žalobcov rozsudkom z
2. marca 2020 sp. zn. 9Co/159/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.
3. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny, lebo boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky pri realizácii dražby v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách uplatnené v odvolaní. 2.
4. Odvolací súd svoj rozsudok odôvodnil takto: „Z obsahu spisu vyplýva, že dňa
6. 2012 uzavreli žalovaný 1 ako veriteľ a K. L. (svedok) Zmluvu o podnikateľskom úvere zabezpečenom nehnuteľnosťou č. XXXXXXX vo výške úveru 20.000 eur. Dňa
8. 2012 uzavrel žalovaný 1 ako záložný veriteľ so žalobcami 1 a 2 ako záložcami Zmluvu o zriadení záložného práva na záloh označený v zmluve. Dňa
10. 2016 uzavreli žalovaný 1 ako navrhovateľ dražby a žalovaný 2 ako dražobník Zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby na právny titul vzniku pohľadávky navrhovateľa označili Zmluvu o podnikateľskom úvere č. Z.. zo dňa
12. 2012 (dlžná suma ku dňu podpísania zmluvy 30.336,92 eura). Dňa
14. 2016 žalovaný 1 ako navrhovateľ dražby vystavil Vyhlásenie navrhovateľa dražby o spôsobilosti predmetu dražby a pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon dražby

§ 7ods.

2 zákona o dobrovoľných dražbách (dlžná suma ku dňu podpísania zmluvy o výkone dražby 30.336,92 eura). Predmetná nehnuteľnosť bola vydražená v II. kole dražby, ktorá sa konala dňa

3. Priebeh dražby bol osvedčený Notárskou zápisnicou č. N 161/2016, Nz 28361/2016 zo dňa
5. 2016 vystavenou JUDr. S. J. G.., so sídlom T.G. C. XX, XXXXX B. a zapísanou v Notárskom centrálnom registri listín pod č. NCRIs 29174/
6. Nehnuteľnosť bola vydražená v II. kole dražby za cenu 27.000 eur a vydražiteľom sa stal žalovaný 3 D. S.. Pohľadávka na strane veriteľa, na základe ktorého žalovaný 1 navrhol vykonať dražbu vznikla zo Zmluvy o podnikateľskom úvere zabezpečenom nehnuteľnosťou č. XXXXXXX, uzavretej dňa
8. 2012 medzi žalovaným 1 ako záložným veriteľom.
9. Žalobcovia trvajú na tom, že žalovaný 1 nesprávne vyčíslil pohľadávku, ktorá bola dôvodom pre začatie výkonu záložného práva a porušil zákon o dobrovoľných dražbách (§ 7 ods. 2).
10. Odvolací súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou žalobcov náležitým spôsobom vysporiadal, preto nemôže obstáť námietka žalobcov označená v odseku
11. V odseku
12. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo žalobcami tvrdený dôvod neplatnosti dražby nemôže obstáť. Keďže žalobcovia žiadne nové skutočnosti ani tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie vysporiadal v napadnutom rozsudku neuviedli, poukazuje odvolací súd na odôvodnenie tejto časti napadnutého rozsudku v odseku 19., s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil. Na doplnenie už len uvádza, že uvedenie nesprávnej výšky pohľadávky vo vyhlásení záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky nemôže založiť neplatnosť dražby, nakoľko úver nebol v celosti splatený a záložný veriteľ navrhol dražbu, pričom z ceny vydraženej nehnuteľnosti, ktorú uhradil žalovaný 3 bola pohľadávka žalovaného 1 uspokojená, nemohlo teda ani uvedením (prípadnej) nesprávnej výšky pohľadávky dôjsť k žiadnemu zásahu do práv žalobcov. Naviac, v posudzovanej veci nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, pretože žalovaný 1 si splnil svoju povinnosť

ust. § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách a urobil vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú dražbu navrhol. Zmluva o vykonaní dražby potom túto náležitosť obsahovala a ani prípadné uvedenie nesprávnej výšky pohľadávky vo vyhlásení žalovaného 1 jej neplatnosť nespôsobuje. Za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva zodpovedá záložný veriteľ

ust. § 33 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách a zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne porušením tejto povinnosti sa nemôže zbaviť. Ak sa žalobcovia domnievajú, že im bola uvedením nesprávnej výšky pohľadávky vo vyhlásení žalovaného 1 spôsobená škoda, môžu sa potom samostatnou žalobou jej náhrady od žalovaného 1 domáhať (pozri rozhodnutie ÚS sp. zn. ÚS II. 722/2015).

1. Žalobcovia poukázali na ustanovenia zmluvy o úvere: zmluvná podmienka uvedená v čl. 4 bod 4.
2. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP") s tým, že k zosplatneniu celého úveru nedošlo; čl. II. Predmet zmluvy bod 2.3., ktoré považovali za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, keď okresný súd sa ich argumentáciou nezaoberal. Uvedenú námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú a poukazuje na záver súdu prvej inštancie v odseku
3. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil, v ktorom okresný súd uzavrel, že nemožno sa dovolávať posudzovania úverovej zmluvy z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok

§ 53

Občianskeho zákonníka (ani prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti

§ 11ods.

1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), keďže nebolo preukázané, že úverová zmluva by bola spotrebiteľskou zmluvou, pričom v dražbe uplatnený nárok vyplýva zo zmluvy o úvere uzavretej

Obchodného zákonníka. Zároveň v odseku 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne súd prvej inštancie konštatoval, že v úverovej zmluve boli obidve strany jednoznačne identifikované identifikačnými znakmi podnikateľa, úverový dlžník vedel, že túto zmluvu uzatvára ako podnikateľ (výslovne vyplýva z jeho výsluchu), v čase uzavretia zmluvy mal aktívne živnostenské oprávnenie, ktoré preukázal výpisom zo živnostenského registra. Aj odvolací súd má za to, že označenie predmetnej zmluvy ako zmluvy o podnikateľskom úvere je jednoznačné, pričom aj v jej čl. I. sa zmluvné strany dohodli, že konajú v rámci svojho predmetu podnikateľskej činnosti. Odvolací súd konštatuje, že je nutné ešte podotknúť, že

§ 3ods.

3 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy (spotrebiteľským úverom nie sú: úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov), preto nemožno predmetnú úverovú zmluvu aj v prípade, že by sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu (čo však v danom prípade neplatí) považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, tak ako to (nedôvodne) tvrdia žalobcovia. Samotní žalobcovia už v odvolaní nezotrvali na tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, teda záver súdu prvej inštancie, ktorý bezúročnosť a bezpoplatkovosť nekonštatoval (ani) nenamietali.

1. Žalobcovia namietajú, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam s poukazom na výsluch dlžníka K. (úverový dlžník) na pojednávaní dňa
3. 2018 (zmluvu chceli pôvodne podpísať jeho starí rodičia, úverom chceli zaplatiť skorší úver vo výške 5.000 eur spoločnosti InDevel, rekonštruovať byt a časť z nich dali vnukovi na kúpu osobného auta, splátky platili pravidelne odo dňa poskytnutia prostriedkov veriteľom na osobný účet žalobcov až do času omeškania). Odvolací súd poukazuje na výpoveď svedka K., ktorej podstatný obsah zhrnutý súdom prvej inštancie v odseku
4. odôvodnenia napadnutého rozsudku je zhodný s obsahom výpovede tohto svedka zachytenej v zápisnici z pojednávania zo dňa
7. Pričom z výsluchu tohto svedka nevyplývajú žiadne skutkové zistenia, ktoré by boli v rozpore s tým, čo uviedol konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom žalobcovia v podanom odvolaní nešpecifikovali a neuviedli, v čom by nesprávne skutkové zistenia mali spočívať. Odvolací súd námietku ohľadom nesprávnych skutkový zistení nepovažuje za dôvodnú. Možno iba prisvedčil žalobcom, že z výpovede svedka nevyplýva, že by tieto požičané finančné prostriedky požil sám, alebo by ich použil na iný účel ako uviedol.
8. Ďalej žalobcovia namietali, že žalovaný 1 nepreukázal opak toho, čo svedok uviedol a čo vyplýva aj z dokazovania. Odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie v odsekoch
9. a
10. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých je odôvodnený záver súdu prvej inštancie o charaktere predmetnej úverovej zmluvy, ktorá bola uzavretá

ustanovení Obchodného zákonníka a nespĺňa charakter spotrebiteľskej zmluvy. Pričom aj

odvolacieho súdu dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou zaťažovala žalobcov, ktorí túto skutočnosť (iba) tvrdili a aj v odvolaní naďalej tvrdia. Ani výpoveďou svedka (K.) však žalobcovia túto skutočnosť nepreukázali, pričom žalovaný 1 resp. žalovaní počas celého konania tvrdili, že predmetná úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou, a teda ani logicky nebolo namieste, aby vyvracali tvrdenia svedka. Taktiež nemožno súhlasiť s námietkou, že žalovaný 1 nedokázal, že dlžník použil požičané finančné prostriedky na výkon podnikania, nakoľko charakter zmluvy vyplýva z jej obsahu (čl. I), nie z faktického sa správania dlžníka po podpise zmluvy, ktoré nemá žalovaný 1 akým spôsobom ovplyvniť. Ak aj dlžník použil poskytnuté finančné prostriedky na iný účel v rozpore s obsahom zmluvy o úvere, uvedené možno vyhodnotiť ako porušenie ustanovenia zmluvy dlžníkom. 28. S ohľadom na uvedené v odseku 25., 26., 27. sa odvolací súd nestotožnil s námietkou, že súd prvej inštancie predmetnú úverovú zmluvu ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania nesprávne právne posúdil, ak jej nepriznal spotrebiteľský charakter. 29. Vytýkanie nesprávneho posúdenia zákonného procesu zosplatnenia úveru s poukazom na § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka žalovaným 1

odvolacieho súdu neobstojí. S uvedeným sa súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal v odseku

1. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to práve s dôrazom na záver o nespotrebiteľskom charaktere predmetnej úverovej zmluvy, keď aj odvolací súd sa s názorom súdu prvej inštancie stotožnil a odkazuje naň.
2. Žalobcovia namietali, že konajúcemu súdu bolo doručené dňa
4. 2018 ako dôkaz Upovedomenie o začatí trestného stíhania zn. ČVS - ORP - 184/OEKBB-2013 zo dňa
6. 2013, pričom okresný súd sa však súvislosťami podstatnými (zločin podvodu) spáchanými žalovaným 1 nezaoberal, pričom na uvedené konanie žalovaného 1 chceli žalobcovia k veci vypovedať, čo im však nebolo umožnené, preto týmto postupom im bolo odňaté právo na spravodlivý proces. 31.

§ 193

CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

1. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie citované v odseku
2. taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, ktoré nemožno riešiť ako prejudiciálne, keď ich riešenie je v kompetencii príslušných vnútroštátnych a medzinárodných súdov a ich rozhodnutiami je súd viazaný. Súd je totiž viazaný tým, že bol spáchaný trestný čin. Trestný čin je definovaný v § 8 Trestného zákona ako protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon ustanovuje inak, pokiaľ ide o materiálny korektív formálnej definície trestného činu vzťahujúci sa avšak len na prečin, ktorým je vo všeobecnosti jeho nepatrnosť v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Znaky (skutkovej podstaty) trestného činu sú uvedené jednak vo všeobecnej časti Trestného zákona a jednak v osobitnej časti Trestného zákona. V danej veci nebolo žalobcami preukázané ich tvrdenie, že žalovaný 1 mal v súvislosti s predmetnou úverovou spáchať trestný čin podvodu (§ 221 Trestného zákona), a to ani s predložením označeného upovedomenia, keďže nebolo predložené rozhodnutie, ktorým by bol žalovaný 1 v súvislosti s úverovou zmluvou uznaný za vinného. Preto námietka žalobcov z odseku
3. neobstojí. 33.

§ 185Civilného sporového poriadku, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

1. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcov, že z dôvodu ich nevypočutia im bolo odňaté právo na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na záver súdu prvej inštancie v odseku
2. (správne
3. - poznámka dovolacieho súdu) odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že okresný súd postupoval správne, keď nevykonal dôkaz žalobcov ich výsluchom, čo okresný súd (náležite) odôvodnil už v spomínanom odseku
4. (správne
5. - poznámka dovolacieho súdu), na ktorý odvolací súd poukazuje a stotožňuje sa so záverom okresného súdu, že takéto výsluchy by boli nehospodárne a nadbytočné, keďže samotní žalobcovia neboli účastníkmi predmetnej zmluvy, ktorú uzavrel svedok K. L., a ktorý bol v konaní aj vypočutý, keď jeho výpoveď aj súd prvej inštancie v konaní zohľadnil. Pričom odvolací súd poukazuje na záver v odseku
6. a dopĺňa, že nie je predmetom tohto konania rozhodovať o tom, či bol spáchaný trestný čin.
7. V tejto súvislosti v spojení so záverom v odseku
8. ešte odvolací súd uvádza, že súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu a proces dokazovania

Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade, takže súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa presúva na procesné strany. V danej veci dôkazná povinnosť týkajúca neplatnosti dobrovoľnej dražby stíha žalobcov. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného postupuje vo svoj neprospech. Procesná nečinnosť strany v tomto smere má (pre ňu) negatívne dôsledky pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre neho) nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Ďalej, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy strán sporu (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/153/2011). Ďalej odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. 36. Žalobcovia namietali, že okresný súd sa nezaoberal platnosťou zmluvy o zriadení záložného práva, popri zásade akcesority - záložné právo existuje iba vtedy, ak je daná existencia alebo predpoklad existencie hlavného záväzku a takisto zánikom hlavného záväzku dochádza k zániku záložného práva a zásada subsidiarity - k výkonu záložného práva možno pristúpiť až po tom, keď záložný dlžník dlh riadne a včas nesplnil (§ 559 Občiansky zákonník). Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že okresný súd konštatoval, že dôvod absolútnej neplatnosti nezistil, pre ktorý by bolo možné túto neplatnosť vzťahovať aj na predmetnú záložnú zmluvu z dôvodu jej akcesorickej povahy. Taktiež nezistil hrubý nepomer medzi hodnotou záväzku (v čase oznámenia o začatí výkonu záložného práva predstavovala suma dlžných splátok 25.979,29 eura (plus úroky z omeškania 3.105,82 eura a riadne úroky 230,72 eura a hodnotou zabezpečenia 33.000 eur. Zaoberal sa aj zosplatnením úveru zo strany žalovaného 1, a to v odseku 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uzavrel, že z dôvodu omeškania dlžníka so zaplatením troch splátok splatných v novembri a decembri 2015, v januári 2016 vznikla žalovanému 1 ako veriteľovi

dohodnutých podmienok povinnosť jednorazovo uhradiť veriteľovi celú zostávajúcu časť dlhu z úveru.

1. Námietku žalobcov, že nemohlo dôjsť k platnému zabezpečeniu pohľadávky (akcesorickou zmluvou) pokiaľ nedošlo k naplneniu hlavného záväzkového úverového vzťahu, a to vo forme poukázania finančných prostriedkov na účet, keď finančné prostriedky boli na účet žalobcov poskytnuté až v marci 2013, napriek tomu, že záložné právo v zmysle Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa
3. 2012 bolo na ťarchu nehnuteľnosti zapísané už dňa
5. 2012, považuje odvolací súd za nedôvodnú, keďže zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nevyplýva skutočnosť tvrdená žalobcami, že nemohlo dôjsť k platnému zabezpečeniu pohľadávky pokiaľ nedošlo k poukázaniu finančných prostriedkov na účet. Pojmové vymedzenie záložného práva vyplýva z § 151a Občianskeho zákonníka a slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že ak dlžník nesplní svoj záväzok včas a riadne (§ 559 Občianskeho zákonníka), záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť pohľadávku vrátane jej príslušenstva z predmetu záložného práva, t. j. zálohu. Záložné právo ako vecné právo je vo vzťahu akcesority k záväzkovému vzťahu, v rámci ktorého sa nachádza zabezpečená pohľadávka. V danej veci je takou pohľadávka veriteľa - žalovaného 1 voči žalobcom 1 a 2 v zmysle Zmluvy o podnikateľskom úvere zabezpečenou nehnuteľnosťou č. Z. zo dňa
7. 2012, v ktorej v článku IV. si účastníci tejto zmluvy dohodli podmienky čerpania úveru vrátane písm. b), z ktorého vyplýva, že zvyšná časť čerpaného úveru uhradí veriteľ dlžníkovi v lehote 60 dní odo dňa, kedy bude na príslušnom LV nehnuteľnosti, ako záložný veriteľ zapísaný výlučne veriteľ... Pričom uvedené zmluvné dojednanie korešponduje aj s tvrdením žalobcov o tom, kedy bolo záložné právo zapísané na LV a kedy bol poukázaný zvyšok finančných prostriedkov zo strany veriteľa - žalovaného
9. Ďalej žalobcovia namietali, že nebolo možné predmetnú nehnuteľnosť dražiť vzhľadom na to, že v čase oznámenia o začatí výkonu záložného práva zo dňa
11. 2016 bola dlžná suma bez príslušenstva vo výške 165,50 eura, s čím sa odvolací súd nestotožnil, keď ohľadom tohto tvrdenia žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie konštatoval s poukazom na vyjadrenie žalovaného 1, že pohľadávka pozostáva zo sumy troch zameškaných splátok vo výške 1.381,56 eura, dlžnej istiny 18.597,73 eura, zmluvného úroku 1.021,09 eura, zmluvnej pokuty 6.000 eur, úroku z omeškania 3.105,82 eura a úrokov 230,72 eura. Následne právne uzavrel, že výška pohľadávky (bez príslušenstva), nepochybne prevyšovala sumu 2.000 eur, a to ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva, preto nebolo porušené ust. § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách s čím sa odvolací súd stotožnil. S ohľadom na vyššie uvedené nič nebránilo žalovanému 1 postupovať

zákona o dobrovoľných dražbách, za účelom dosiahnuť uspokojenie zabezpečenej pohľadávky priamo zo zálohu, keďže jeho pohľadávka nebola riadne splnená. 39.

čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 40.

čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. 41.

čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. 42.

čl. 21 ods. 3 prvá veta Ústavy SR, iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. 43.

nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/2000 zo dňa

2. 2001 Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca.

okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia. 44. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

1. Článok 21 ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné" v záujme naplnenia tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ústava vo viacerých článkoch používa termín „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti" (napr. v čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4). Hoci ho používa v rôznych súvislostiach, nemožno mu pripisovať rôzny obsah. Rovnaký termín obsahuje aj dohovor (napr. v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55; rozsudok Matter v. Slovenská republika z
2. júla 1999, § 66).
3. Ústavný súd v súlade s medzinárodným štandardom sa už k tomuto ústavnému termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti" vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre (napr. I. ÚS 33/95, II. ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98) tak, že ho „možno vysvetliť ako naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti". Inými slovami, zásah musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť. Obidva posudzované články ústavy majú síce inú štruktúru a formuláciu podmienok, ale s odvolaním sa na vyššie uvedené nemôže byť v prístupe k ich výkladu a uplatňovaniu v konkrétnej veci podstatný rozdiel. Aj

čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním" treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. 47. Odvolací súd konštatuje, že neobstojí ani poukaz žalobcov na princíp primeranosti v prípade straty svojho obydlia oproti skutočnej výške pohľadávky v čase oznámenia o začatí výkonu záložného práva s ohľadom na už uvedené v odseku 38.. Taktiež sa nestotožnil s porušením práva vlastniť majetok

čl. 20 a práva na obydlie, keďže uvedené v konaní nebolo preukázané. 48. Žiada sa ešte zdôrazniť, že zo súdom prvej inštancie citovaného § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách vyplýva, že neplatnosť dražby ako verejného konania je možné určiť iba súdom, za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré však v danej veci neboli naplnené. 49.

§ 220ods.

2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

odseku 3., ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

1. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
2. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
3. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozsudkom odvolací súd konštatuje, že námietka žalobcov, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nie je nedôvodná (správne - nie je dôvodná, pozn. dovolacieho súdu). Súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v rozsahu postačujúcom pre správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalovaného a ich právnou argumentáciou. Zo strany súdu prvej inštancie

odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu vyhovenia žalobe (správne - nevyhovenia žalobe, pozn. dovolacieho súdu). Zároveň

odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil v odsekoch

1. až
2. napadnutého rozsudku.
3. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.
4. I

už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 55. Skutočnosť, že súd nerozhodol

predstáv a očakávaní žalobcov, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010,

ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)." O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1, 2 a 3 priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keď nezistil skutočnosti odôvodňujúce postup

§ 257CSP.

O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník."

1. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, jeho prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhli zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec tomuto súdu vrátiť na ďalšie konanie i odložiť vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. 3.
2. Dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP vymedzili tak, že: a/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz výsluchom žalobcov a svedkyne R. L. (dcéry žalobcov), túto vadu uplatnenú v odvolaní odvolací súd nenapravil, čím dostatočne nebol náležite zistený skutkový stav, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ohľadom zamietnutia žaloby; b/ k vyjadreniu žalovaných žalobcovia nedostali možnosť vyjadriť sa; c/ súdy nevysvetlili z akého dôvodu sa odklonili od jasného znenia zákona o dobrovoľných dražbách a nevzhliadli porušenie tohto zákona; d/ rozhodnutie súdov označili za svojvoľné (arbitrárne), nemajúce oporu v zákone, zmätočné a krajne nespravodlivé; e/ odvolaciemu súdu vyčítali, že nesprávne posúdil charakter zmluvy o úvere v dôsledku nevykonania výsluchov žalobcov a svedkyne. Rozhodnutím o zamietnutí žaloby došlo k narušeniu princípov právnej istoty a práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. 3.2. Dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP žalobcovia osobitne v dovolaní nevymedzili. 3.3. Ich dovolanie v ďalšej časti obsahuje „Opis skutkového stavu a predmet sporu v konaní pred súdom prvej inštancie" (viď časť II. dovolania), „Rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené odvolacím súdom" (viď časť III. dovolania), „Rozhodnutie odvolacieho súdu" (viď časť VI. dovolania). V časti III. a IV. dovolania dovolatelia argumentačne vysvetľujú, sumarizujú a opakujú dôvody dovolania, ktoré už uplatnili v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP. Vyjadrujú sa ku skutkovej a právnej stránke prípadu, polemizujú so zisteniami a právnymi názormi súdov. 4. K dovolaniu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 3/, ktorí ho navrhli odmietnuť pre jeho neprípustnosť, resp. ako nedôvodné zamietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" event. „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 6.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

1. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.
2. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
3. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
4. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
5. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a