Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/242/2021 Identifikačné číslo spisu: 8702899967 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP namietajúc, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku splatnosti nezmluvného záväzku (bod 64. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu - poznámka dovolacieho súdu), konkrétne otázku splatnosti záväzku na náhradu škody, na ktorú je priamo naviazané omeškanie dlžníka podstatné pre rozhodnutie o úrokoch z omeškania. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný ním napadol rozsudok odvolacieho súdu len v rozsahu časti výrokov I. a II., t. j. iba v časti priznania úroku z omeškania a závislého výroku V. o nároku na náhradu trov konania. 22. Podľa žalovaného v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená právna otázka: „Ktorým dňom nastáva splatnosť záväzku na náhradu škody (z nezmluvného záväzku), a kedy sa dlžník dostáva do omeškania - či dňom vzniku škody, - dňom akéhokoľvek vyčíslenia výšky škody, alebo - dňom správneho vyčíslenia výšky škody. 23. Poukázal na to, že pri zmluvných záväzkoch dlžník spravidla splatnosť záväzku pozná, inak je to ale v prípade nezmluvných záväzkov, kedy z logiky veci vyplýva, že, či už ide o náhradu škody alebo o vydanie bezdôvodného obohatenia, taký záväzok vzniká bez dohody strán a je otázne, kedy sa tieto záväzky stanú splatné, a kedy sa dlžník dostane do omeškania. Podľa žalovaného sa nárok na náhradu škody mohol stať splatným najskôr v deň právoplatnosti konečného rozhodnutia súdu. 24. Žalovaný mal za to, že k otázke splatnosti mimozmluvných záväzkov neexistuje žiadna ustálená relevantná judikatúra dovolacieho súdu, existujú len rozhodnutia k splatnosti nároku na nemajetkovú ujmu (rozhodnutie NS SR z 24. júna 1998 sp. zn. 1Co/15/1977 a rozhodnutie NS SR zo 14. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011), čo je síce druh zodpovednosti za škodu, ale nie je úplne totožný. 25. Kým súd prvej inštancie vyslovil právny názor, že nárok na náhradu škody sa stal splatným v čase, keď došlo k jej vzniku, odvolací súd vyslovil právny názor, že nárok na náhradu škody sa stal splatným v čase, keď ho žalobca vyčíslil škodcovi prvýkrát. Škodca sa potom dostáva do omeškania v nasledujúci deň, alebo po uplynutí lehoty určenej súdom. 26. S uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (vo vzťahu k splatnosti nároku a priznaniu úroku z omeškania od 09. 12. 2003) by podľa žalovaného bolo možné súhlasiť, avšak iba za predpokladu správneho vyčíslenia výšky škody. V prejednávanej veci bol nárok na náhradu škody vyčíslený a uplatnený nesprávne, keďže v pôvodne podanej žalobe nárok nebol vyčíslený, po roku od podania žaloby bol nárok vyčíslený na sumu 676.112,82 eur (t. j. 20.368.574,815 Sk). Táto suma bola následne ešte viackrát navyšovaná a znižovaná na základe procesných návrhov žalujúcej strany. Celkovo teda žalobca, znalci a oba súdy dospeli k rôznym výškam žalovaného nároku a to v rozpätí od 32.232 eur do sumy 825.777 eur. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že nemohol vedieť, akú sumu mal v roku 2003 dobrovoľne plniť žalobcovi. Odvolací súd na jednej strane uviedol, že žalovaný mal plniť už v roku 2003 sumu 676.112,82 eur, sám však vo svojom rozhodnutí dospel k názoru, že správna výška škody je 253.390,33 eur. Uvedený názor by podľa žalobcu v praxi znamenal reálne vylúčenie súdnej ochrany škodcu. Škodca by bol takto nútený obratom zaplatiť čokoľvek, čo mu poškodený vyčísli, lebo v opačnom prípade by sa dostal do omeškania. 27. Právny názor odvolacieho súdu žalovaný nepovažuje ani za správny, ani za spravodlivý, preto žiada, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby spolu s ním zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby zmenil oba rozsudky v časti priznaného úroku z omeškania tak, že žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietne (keďže podľa jeho názoru sa nárok na náhradu škody mohol stať splatným najskôr odo dňa právoplatnosti rozsudku). 28. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca 1/ a žalobca 2/. Z vyjadrenia žalobcu 1/ vyplýva, že dovolanie žalovaného považuje za nedôvodné, keďže neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, preto ho navrhol odmietnuť, resp. zamietnuť. 29. Z vyjadrenia žalobcu 2/ je zrejmé, že dovolací dôvod uvedený žalovaným považuje za neprípustný, keďže otázka okamihu splatnosti nároku na náhradu škody bola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu s odkazom na § 563 OZ (6Cdo/16/2010, 7MCdo/15/2011), preto navrhol dovolanie odmietnuť, príp. zamietnuť. Súčasne poukázal na to, že základ nároku pôvodného žalobcu bol právoplatne uznaný za daný medzitýmnym rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2007 č. k. 13Co/6/06-291. Žalovaný už z výzvy z 08. 08. 2001 a najneskôr zo žaloby doručenej súdu dňa 26. 07. 2001 musel mať vedomosť o tom, že pôvodný žalobca ho vyzval na náhradu škody a ušlého zisku. Skutočnosť, že žalovaný odmietal plniť a nereagoval na výzvy pôvodného žalobcu, nemôže byť na ťarchu žalobcu 2/, a preto mal odvolací súd v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka za deň splatnosti dlhu určiť deň nasledujúci po doručení výzvy z 08. 08. 2001, t. j. deň 09. 08. 2001, čo znamená, že žalovaný bol v omeškaní už počnúc dňom 10. 08. 2001 - pokiaľ sa odvolací súd od opísaného právneho posúdenia odchýlil, ide o rozhodnutie v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. B) Dovolanie žalobcu 1/: 30. Žalobca 1/ podal dňa 13. 05. 2021 (včas) dovolanie proti výroku III. a závislému výroku V. rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 420 písm.
2. f)CSP a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie žalobcu 1/ podľa § 420 písm.
3. f)CSP 31. K porušeniu práva uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
4. f)CSP, žalobca 1/ ako prvý dôvod namietol, že odvolací súd - nariadil odvolacie pojednávanie (na 23. 02. 2021 - poznámka dovolacieho súdu) s odkazom na § 385 ods. 1 CSP, a to na účel zopakovania dokazovania a zároveň, s poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č. 24/2021 Z. z. o vykonávaní pojednávaní, hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu, vyzval strany sporu na oznámenie, či súhlasia s pojednávaním v ich neprítomnosti, pričom vo výzve ich oboznámil so zamýšľaným rozsahom zopakovania dokazovania; - právny zástupca žalobcu 1/ listom z 19. 02. 2021 súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, nakoľko mal za to, že odvolací súd prejedná vec bez prítomnosti strán a ich právnych zástupcov. V súvislosti so svojím súhlasom na uskutočnenie pojednávania bez prítomnosti strán sporu sa totiž žalobca 1/ domnieval, že odvolací súd uskutoční pojednávanie bez prítomnosti strán sporu iba v prípade, ak budú súhlasiť s jeho uskutočnením všetky strany sporu. Žalobca 1/ by neudeľoval súhlas s vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti, ak by vedel, že odvolací súd uskutoční pojednávanie aj v prípade neudelenia súhlasu niektorej zo strán sporu s uskutočnením pojednávania v jej neprítomnosti; - uskutočnil pojednávanie za účasti právneho zástupcu žalovaného a žalobca 1/ nemohol na uskutočnenom pojednávaní reagovať na prednesené tvrdenia žalovaného, čím bola žalobcovi 1/ odňatá možnosť uplatňovať jeho práva v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku. 32. V tejto súvislosti dôvodil tým, že samotné tvrdenie odvolacieho súdu, že predmetná vec nezniesla odklad, a že preto neakceptoval odmietnutie udelenia súhlasu strany sporu na vykonanie pojednávania v neprítomnosti strán sporu, nemôže ospravedlniť jeho nesprávny a nezákonný procesný postup, keďže spor sa viedol viac ako 19 rokov a jeho odročenie o 1 - 2 mesiace by už (podľa žalobcu 1/) nezavážilo. 33. Ako ďalší dôvod dovolania podľa § 420 písm.
5. f)CSP žalobca 1/ (podľa obsahu dovolania) namietal nesprávne vyhodnotenie dokazovania odvolacím súdom, keď odvolací súd
6. a)dospel k záveru, že stanovenie predpokladaného zisku žalobcov sa musí odvíjať od uzavretých zmlúv o budúcej výstavbe bytov, keďže pôvodný žalobca mohol počítať výlučne so ziskom, ktorý z predaja na základe takto uzavretých zmlúv získa,
7. b)neuveril tvrdeniu žalobcu 1/, že pôvodný žalobca mal v úmysle nebytové priestory prenajímať, keďže takúto skutočnosť v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal a takýto zámer nebol ani premietnutý v prvotných dokladoch týkajúcich sa výstavby,
8. c)prepočítal cenu spoločných priestorov bytov a nebytových priestorov v rozsahu 476,60 m2 sumou 5.660,40 Sk/m2, vychádzajúc z ceny takto určenej na spoločné priestory v zmluvách o výstavbe,
9. d)pri výpočte predpokladaného zisku sa odvolací súd oprel o prvotné vyčíslenie predpokladaných nákladov výstavby pôvodným žalobcom v podaní zo 14. 04. 2003 (č. l. 40), ktorým špecifikoval všetky svoje nároky; odvolací súd považoval za rozhodujúcu sumu, ktorú v rámci nákladov na výstavbu uviedol pôvodný žalobca vo výške 29.442.462 Sk k zastavanej ploche 2615 m2. 34. Žalobca 1/ namietal aj nedostatočné vykonanie dokazovania, resp. nesprávny procesný postup odvolacieho súdu pri zisťovaní predpokladaného zisku ako odbornej otázky, ktorá nemôže byť vypočítaná neodborným výpočtom súdu. Ak totiž odvolací súd dospel k názoru, že v konaní uskutočnené znalecké dokazovanie nariadené súdom ani iné znalecké a odborné výpočty a prepočty predkladané stranami sporu nie sú správne, v takom prípade mal uviesť - v čom vidí nesprávny znalecký výpočet ušlého zisku, - ktoré z tých skutočností, postupov alebo podkladov, z ktorých vychádzali pri svojich výpočtoch znalci, neboli použité správne a - aké skutočnosti, postupy alebo podklady mali byť pre určenie ušlého zisku použité - a vec mal vrátiť súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie vo veci. 35. Podľa žalobcu 1/ použiť na výpočet ušlého zisku laický a nesprávny výpočet ušlého zisku odvolacím súdom v tak zložitom a komplikovanom prípade, ktorým je nepochybne prejednávaná vec, je nesprávnym procesným postupom, lebo - ku dňu vzniku škody, ktorý bol ustálený právoplatným rozhodnutím súdov (napr. strana 7., siedmy odsek odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 8. februára 2007) na deň 05. 05. 2000, nemal pôvodný žalobca uzavretú žiadnu zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o výstavbe bytu v dome, pretože všetky dovtedy uzavreté zmluvy boli zrušené ešte v roku 1999 a zároveň boli v tomto období vrátené všetkým záujemcom o výstavbu bytov aj predtým uhradené zálohy (viď príjmové a výdavkové pokladničné doklady z apríla až novembra 1999 založené v súdnom spise); je teda zrejmé, že ku dňu vzniku škody nemal pôvodný žalobca uzavreté žiadne zmluvy, ktoré by mohli byť smerodajné a právne relevantné pre výpočet ušlého zisku k momentu vzniku škody; cena za meter štvorcový podlahovej plochy bytov v čase podpísania zmlúv o budúcich zmluvách a cena za meter štvorcový podlahovej plochy bytov v čase vzniku škody bola diametrálne rozdielna, nakoľko v predmetnom čase ceny bytov rapídne stúpali a menili sa každým mesiacom; - ďalším dôvodom nesprávneho postupu pre výpočet ušlého zisku na podklade zmlúv o uzavretí budúcich zmlúv o výstavbe bytu je tá skutočnosť, že pôvodný žalobca nezapočítal do výpočtu ušlého zisku aj nebytové priestory, ktoré boli v zmysle projektu súčasťou nadstavby bytového domu, a ktoré pôvodný žalobca nechcel predávať, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že na nebytové priestory nebola uzavretá ani jedna zmluva o výstavbe, resp. budúcom predaji; poukázanie odvolacieho súdu na to, že tento neuveril tvrdeniu žalobcu 1/ o tom, že pôvodný žalobca nechcel nebytové priestory predávať, ale chcel ich prenajímať, je len svojvôľou odvolacieho súdu, ktorého k takémuto záveru neviedol žiaden dôkaz vykonaný v tomto tak rozsiahlom dokazovaní a naopak neexistencia akéhokoľvek dôkazu o tom, že pôvodný žalobca nechcel nebytové priestory predávať, jednoznačne svedčí o jeho úmysle ponechať si nebytové priestory vo svojom vlastníctve a samozrejme z nich v budúcnosti profitovať, teda prenajímať ich; - v zmysle posudku Ing. Pelegrínovej číslo 5/2007 z 30. 06. 2007 bol predpokladaný ušlý zisk z nájmu nebytových priestorov len za obdobie rokov 2000 až 2007 vo výške 648.811 eur, čo samotné niekoľkonásobne prevyšuje celý uplatnený nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu škody v tomto konaní; - výpočet predpokladanej odplaty za predaj nebytových priestorov na základe výpočtu odplaty vychádzajúc z ceny určenej na byty v zmluvách o výstavbe považuje za nesprávny postup, ktorý nevyplýva zo žiadneho dôkazu produkovaného v konaní, nevyplýva ani z rozhodovacej praxe súdov a nevyplýva ani z praxe developerov pri, resp. po výstavbe polyfunkčných budov; v prvom rade je potrebné poukázať na to, že nebytové priestory majú niekoľkonásobne vyššiu hodnotu kúpnej ceny, než za akú sa predávajú byty; je úplne samozrejmé, že nebytové priestory si developeri po výstavbe polyfunkčných domov ponechávajú vo svojom vlastníctve, ak im to dovoľujú ich finančné pomery, nakoľko profit z prenájmu týchto nebytových priestorov je v krátkom období niekoľkých rokov rovnajúci sa zisku z predaja bytov, a preto je nelogické, aby dochádzalo k odpredaju nebytových priestorov za cenu, za akú by sa mali predávať byty. Z vykonaného znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie v tomto konaní vyplynulo, že uplatnený nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu škody v tomto konaní v zmysle žalobného návrhu pôvodného žalobcu STAVREAL, spol. s r. o. nie je ním uplatnený ani v celej výške jeho oprávneného nároku, keďže v zmysle znaleckého posudku znalkyne Ing. Mandulovej bola stanovená výška ušlého zisku na sumu vyššiu, než akú si v konaní uplatnil svojou žalobou pôvodný žalobca; - použitie výpočtu predpokladaných nákladov v zmysle výpočtu pôvodným žalobcom je ďalším závažným pochybením odvolacieho súdu pri výpočte ušlého zisku; pôvodný žalobca vypočítaval predpokladané náklady na výstavbu na základe vloženia nepresných a neverifikovateľných údajov o rozsahu predpokladaného použitia materiálu na výstavbu danej stavby a ním predpokladaných údajov o rozsahu množstva práce potrebnej pre výstavbu danej stavby; žalobca 1/ si zabezpečil od bývalého konateľa pôvodného žalobcu prehlásenie o tom, že výpočet predpokladaných nákladov, ktorý pôvodný žalobca použil pri výpočte predpokladaného zisku bol realizovaný na základe zadávania jeho vstupných podkladov do necertifikovaného programu slúžiaceho pre jeho osobnú potrebu pri podávaní ponúk do výberových konaní, pričom predpokladané náklady na výstavbu obdobnej stavby, aká sa mala realizovať, sa mohli pohybovať v rozmedzí niekoľkých miliónov slovenských korún smerom nahor ale aj nadol, čo by mohlo byť ovplyvnené rozdielnym zadávaním vstupných podkladov týkajúcich sa použitého materiálu na výstavbu, technického vybavenia staviteľa, dĺžky realizácie výstavby, aktuálnej hodnoty cien materiálov v čase výstavby (teda nie v čase realizácie ponuky, ktorá bola určovaná v predstihu niekoľkých rokov - pozn. žalobcu 1/) a od mnohých ďalších premenných vstupných údajov, ktoré by bolo teoreticky možné pri tomto výpočte zadať a celkový výsledok takto upraviť; je teda zrejmé, že pre určenie výšky predpokladaných nákladov na výstavbu obdobnej stavby musí určiť ich výšku odborne oprávnená osoba, ktorá si je zároveň pochopiteľne vedomá následkov, ak by na ich určenie použila nesprávny výpočet; len takto určené predpokladané náklady môžu byť relevantne použité pre výpočet ušlého zisku; žalobcovi 1/ teda nie je zrejmé, prečo odvolací súd nepoužil pre stanovenie predpokladaných nákladov ich stanovenie z niektorého zo znaleckých posudkov, a to či už znaleckého posudku vypracovaného na základe požiadavky súdu, alebo znaleckého či odborného posudku vypracovaných na základe objednávky niektorej zo strán sporu. Dovolanie žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm.
10. a)CSP 36. V nadväznosti na vyššie uvedené je právne posúdenie výpočtu ušlého zisku odvolacím súdom podľa názoru žalobcu 1/ dehonestovaním práce a úsilia niekoľkých odborne spôsobilých osôb. V nadväznosti na vyššie uvedené je zarážajúce a až nepochopiteľné to, že ak by na výpočet ušlého zisku mohol byť použitý spôsob výpočtu ušlého zisku realizovaný odvolacím súdom a to z podkladov, ktoré boli súdu prvej inštancie známe už v roku 2002, kedy bola podaná žaloba, prečo rozhodovanie o jeho výške od potvrdenia medzitýmneho rozsudku vo februári 2007, ktorým bola potvrdená dôvodnosť nároku žalobcov v konaní, trvalo viac ako 14 rokov, pričom jeho určenie odvolacím súdom trvalo len niekoľko mesiacov a pre samotný výpočet ušlého zisku nebol použitý ani jeden dôkaz, ktorý by nebol súdom známy, resp. prístupný už pri podaní žaloby v roku 2002. Niekde sa asi stala chyba a žalobca 1/ sa dôvodne domnieva, že chyba sa stala pri právnom posúdení spôsobu určenia výpočtu ušlého zisku odvolacím súdom, čím je daná dôvodnosť jeho dovolania. 37. Podľa žalobcu 1/ je preto dovolanie prípustné aj podľa § 421 ods. 1 písm.
11. a)CSP. Za právnu otázku, vyriešenú odvolacím súdom nesprávne a odlišne od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď sp. zn. 3Cdo/513/2014, 4MCdo/23/2008, 4Cdo/319/2008, 1Cdo/76/2008, 5Cdo/195/2015), označil otázku: „Či sa na určenie výšky náhrady škody (ušlého zisku) musia použiť dôkazné prostriedky vyžadujúce špecifické odborné znalosti, alebo sa na jej určenie môžu použiť aj odborne neverifikované listinné dôkazné prostriedky.“ 38. Podľa názoru žalobcu 1/ výpočet ušlého zisku predstavuje odbornú otázku, ktorá nemôže byť vykonaná neodborným výpočtom súdu. V prípade, ak mal odvolací súd názor, že v konaní uskutočnené znalecké dokazovanie nariadené súdom nie je správne a správne nie sú ani iné znalecké a odborné výpočty a prepočty predkladané stranami sporu, mal uviesť, v čom vidí nesprávny znalecký výpočet ušlého zisku, ktoré z tých skutočností, postupov alebo podkladov, z ktorých vychádzali pri svojich výpočtoch znalci, neboli použité správne, a aké skutočnosti, postupy alebo podklady mali byť pre určenie ušlého zisku použité a vec mal vrátiť súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie vo veci. 39. Použitie laického a nesprávneho výpočtu ušlého zisku odvolacím súdom v tak zložitom a komplikovanom prípade, akým je nepochybne prejednávaná vec, možno označiť ako svojvôľou odvolacieho súdu, ktorého k takémuto záveru neviedol žiaden dôkaz vykonaný v rozsiahlom dokazovaní a naopak neexistencia akéhokoľvek dôkazu o tom, že pôvodný žalobca nechcel nebytové priestory predávať, jednoznačne svedčí o jeho úmysle ponechať si nebytové priestory vo svojom vlastníctve a samozrejme z nich v budúcnosti profitovať, teda prenajímať ich. 40. Z vykonaného znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie vyplynulo, že použitie výpočtu predpokladaných nákladov v zmysle výpočtu pôvodným žalobcom predstavuje ďalšie závažné pochybenie odvolacieho súdu pri výpočte ušlého zisku. Ich výšku musí určiť odborne oprávnená osoba, ktorá si je zároveň pochopiteľne vedomá následkov, ak by na ich určenie použila nesprávny výpočet; len takto určené predpokladané náklady môžu byť relevantne použité pre výpočet ušlého zisku. Žalobcovi 1/ teda nie je zrejmé, prečo odvolací súd nepoužil pre stanovenie predpokladaných nákladov ich stanovenie z niektorého zo znaleckých posudkov. 41. Z uvedených dôvodov žalobca 1/ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 42. K dovolaniu žalobcu 1/ sa vyjadril žalobca 2/, ktorý dovolanie považuje za dôvodné a v celom rozsahu sa s ním stotožnil. C) Dovolanie žalobcu 2/: 43. Žalobca 2/ podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v rozsahu zmeny rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, ktorou rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok III.) a tiež závislom výroku V. o nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodov podľa § 420 písm.
12. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
13. a)CSP. Dovolanie žalobcu 2/

§ 420písm.

1. f)CSP 44. Za vadu nesprávneho procesného postupu podľa § 420 písm.
2. f)CSP označil žalobca 2/ posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti - ustálenie výšky škody a ušlého zisku odvolacím súdom, bez prihliadania na závery vykonaného znaleckého dokazovania, príp. bez nariadenia (kontrolného) znaleckého dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd pristúpil k vlastnému prepočtu zisku, čo považuje žalobca 2/ za neprípustné. Takýto postup je podľa neho nepresvedčivý a v hrubom rozpore s procesným postupom podľa § 206 a nasl. CSP. Pokiaľ súd považoval znalecký posudok za nepoužiteľný, mal sám nariadiť (kontrolné) znalecké dokazovanie za účelom posúdenia výšky škody a ušlého zisku a následne sa mal s prípadným rozporom medzi znaleckými posudkami náležite vysporiadať. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces poukázal na závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/320/2009, 6Cdo/26/2017, 2Cdo/92/2018. 45. Pokiaľ odvolací súd nepostupoval v súlade s § 206 a nasl. CSP a predložený znalecký posudok č. 18/2009 Ing. Mandulovej vyhodnotil ako nepoužiteľný a následne skutočnosť, na ktorú je potrebné odborné znalosti (určenie výšky ušlého zisku) posúdil sám, ide o nesprávny procesný postup súdu predstavujúci porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj ústavnoprávneho rámca. Vo výsledku je rozsudok odvolacieho súdu arbitrárny, založený na svojvôli súdu. Pri rozhodovaní o náhrade škody a ušlého zisku môže súd posudzovať iba otázku právnu, t. j. či boli splnené predpoklady vzniku nároku, nemôže však zastúpiť úlohu predloženého znaleckého posudku v spore a výšku ušlého zisku vypočítať sám. Strany sporu v takom prípade nemajú možnosť akokoľvek vyjadriť sa, a/alebo namietať výšku takto určenej škody a ušlého zisku. 46. Žalobca 2/ považuje rozsudok odvolacieho súdu aj za prekvapivý, pretože je založený na odlišných právnych záveroch ako rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súd neumožnil stranám sporu vyjadriť sa k odlišným právnym záverom pokiaľ ide o otázku ustálenia dňa, od ktorého je žalovaný povinný úrok z omeškania platiť a výšky úroku z omeškania. Odvolací súd síce zaslal právnemu zástupcovi žalobcu 2/ výzvu spolu s predvolaním na pojednávanie, táto výzva však neobsahovala žiadne konkrétne informácie a závery, ohľadom akého právneho posúdenia sa má žalobca 2/ vyjadriť k odvolacím súdom vymenovaným dôkazom. V súvislosti s uvedenou námietkou poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 736/2016. Dovolanie žalobcu 2/

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP 47. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP vzhliadol žalobca 2/ v nesprávnom zodpovedaní právnej otázky týkajúcej sa určenia dňa, od ktorého mu patrí úrok z omeškania, keď odvolací súd za deň, od ktorého patria žalobcovi 2/ úroky z omeškania namiesto dňa nasledujúceho po dni, v ktorý bol žalovaný vyzvaný na plnenie ustálil až deň, kedy pôvodný žalobca konkretizoval svoje nároky v prebiehajúcom spore, inak povedané, až odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa žalovaný dozvedel o procesne správne uplatnenom nároku na súde. Uvedené právne posúdenie nenachádza oporu v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (rozsudok NS SR sp. zn. 7MCdo/15/2011 a stanovisko NS SR zverejnené pod číslom 4 v zošite 5/2002), podľa ktorej pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Keďže žalovaný už z výzvy z 8. augusta 2001 a najneskôr zo žaloby doručenej súdu dňa 26. februára 2002 musel mať vedomosť o tom, že pôvodný žalobca ho vyzval na náhradu škody a ušlého zisku, mal byť žalobcovi 2/ priznaný úrok z omeškania odo dňa, kedy bol žalovaný požiadaný o plnenie v súlade s § 563 OZ. Z uvedených dôvodov žalobca 2/ navrhol, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil v rozsahu, v ktorom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a tiež v rozsahu výroku o náhrade trov konania, a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 48. K dovolaniu žalobcu 2/ sa vyjadril žalobca 1/, ktorý sa s dôvodmi uvedenými v dovolaní stotožnil a žalovaný. 49. Z vyjadrenia žalovaného vyplývajú pochybnosti o hmotnoprávnej a procesnoprávnej subjektivite právneho predchodcu žalobcu 2/ a dovolacie dôvody považuje za neprípustné, keďže žalobca 2/ namieta hodnotenie dôkazov ohľadom skutkového stavu, preto navrhol dovolanie žalobcu 2/ odmietnuť, príp. konanie zastaviť. IV. 50. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady jeho prípustnosti. 51. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). 52. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 53. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
3. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
4. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
5. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
6. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
7. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
8. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 54. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona, teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. 55. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
9. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019), alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie. 56. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. 06. 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). 57. Dovolací súd pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy. Prieskum skutkových zistení dovolacím súdom nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má teda dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
10. f)CSP. 58. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 59. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. 60. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 61. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu, rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
11. f)CSP. 62. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
12. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
13. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
14. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). 63. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). K dovolaniu žalovaného podľa § 421 ods. 1 písm.
15. b)CSP a k dovolaniu žalobcu 2/

§ 421ods.

1 písm. a) CSP:

1. Žalovaný v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to vo vzťahu k splatnosti nároku na náhradu škody - ako dňa rozhodujúceho pre vznik nároku na úroky z omeškania.
2. Pokiaľ argumentoval tým, že odvolací súd na jednej strane dôvodil, že mal plniť už v roku 2003 (sumu 676.112,82 eur, t. j. 20.368.575 Sk), avšak sám odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný mal platiť ušlý zisk iba 253.390,49 eur; pre žalovaného pritom možnosť dobrovoľného plnenia neexistovala a v dôsledku nesprávneho a nespravodlivého právneho záveru odvolacieho súdu by bol ako škodca nútený obratom zaplatiť čokoľvek, čo mu poškodený vyčísli (v rozpätí od 32.232 eur do 825.777 eur) - táto argumentácia sa vzťahuje len na dôsledky vyriešenia právnej otázky ohľadom splatnosti škody odvolacím súdom; sama osebe nespĺňa kritériá vyža