372/1990 Zb. o priestupkoch síce umožňujú zaviazať osobu, ktorá sa dopustila priestupku na náhradu trov konania, za ktoré sa v zmysle uvedených ustanovení považujú iba trovy spojené s prejednaním priestupku, pričom trovy odstránenia vozidla nemožno považovať za trovy spojené s prejednaním priestupku. Právo na odstránenie vozidla nemusí byť vždy spojené s priestupkovou zodpovednosťou (iba môže), pričom náhradu nákladov na odstránenie vozidla z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z.z. má povinnosť uhradiť prevádzkovateľ, čo je osoba, ktorá môže byť odlišná od osoby, ktorá spôsobila prekážku na ceste. Hoci odstránenie vozidla za podmienok uvedených v § 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z.z. je činnosťou, ktorá má verejnoprávny charakter, obec vykonávajúca túto činnosť nemohla podľa zák.č. 315/1996 Z.z. o tejto náhrade nákladov na odstránenie vozidla sama rozhodnúť. Bránila tomu absencia ustanovení zákona, ktoré by ju oprávňovali na vydanie takéhoto rozhodnutia. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za štátny orgán treba pritom považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc. Keďže zákon na jednej strane priznáva obci právo (nárok) na náhradu nákladov za odstránenie vozidla a na druhej strane neupravuje procesný postup, ako tak mohla dosiahnuť, treba tento vzťah posúdiť podľa ustanovení upravujúcich právomoc súdov. Za také právo bolo potrebné považovať aj právo vyplývajúce z § 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z.z. na náhradu nákladov za odstránenie vozidla. Navrhovateľ - Mesto K. mohlo realizáciou právomoci správcu komunikácie poveriť Mestskú políciu K., keďže táto bola 31. augusta 4 5 Cdo 148/2010 2001 (č.l. 59 spisu) splnomocnená, aby v súlade s § 3 ods. 6 a § 3d ods. 4 písm. b/ zákona č. 135/1961 Zb. v platnom znení vykonávala kompetencie správcu cesty v rozsahu stanovenom v § 40 zákona č. 315/96 Z.z. v platnom znení. Správca komunikácie si uplatnil voči žalovanému náhradu nákladov, ktoré vynaložil na odtiahnutie vozidla a súd prvého stupňa túto náhradu priznal v správnej výške, vychádzajúc i zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré nariadil v konaní. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a konanie zastaviť. Súčasne žiadal priznať náhradu trov celého konania. Prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
a/ O.s.p. Mal za to, že súd prejednal a rozhodol danú právnu vec, ktorá nepatrí do právomoci súdov, a nesplnil si tak procesnú povinnosť danú § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p., pretože nedostatok právomoci súdu má povahu neodstrániteľnej procesnej prekážky konania. Uviedol, že zákon č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách spadá do oblasti vereného (správneho) práva, preto nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií, vrátane odťahovania vozidiel správcom cesty, súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy, pričom správca cesty pri tejto činnosti vystupuje ako orgán verejnej správy. S poukazom na § 7 ods. 1 O.s.p. preto uplatnenie nároku na náhradu nákladov spojených s odstránením vozidla nepatrí do právomoci súdov. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odporcu ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 5 5 Cdo 148/2010 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V zmysle § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je premetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sume podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Občiansky súdny poriadok v § 238 ods. 5 vylučuje prípustnosť dovolania proti rozsudkom odvolacieho súdu aj keby predpoklady uvedené v § 238 ods. 1,2,3 boli splnené, ide tu o objektívnu neprípustnosť dovolania, ktorá má za cieľ v tzv. bagateľných sporoch zjednodušiť a zrýchliť civilný proces. Z uvedeného je zrejmé, že dovolanie odporcu proti rozsudku odvolacieho súdu, vzhľadom na to, že výška uplatneného peňažného plnenia nepresiahla trojnásobok minimálnej mzdy v čase podanie návrhu na súd, objektívne prípustné nie je. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 a § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád 6 5 Cdo 148/2010 vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci bolo konanie zaťažené vadou spočívajúcou v nedostatku právomoci súdu na prejednanie veci ( § 237a O.s.p.). Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci je daná, ak súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí prejednávanie a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, vyplývajúcich z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov. Iba výnimočne, ak osobitný zákon určí, že tieto veci prejednajú a rozhodnú iné orgány, sú tieto veci vyňaté z právomoci súdu. Ide o vzťahy súkromného práva, riadiace sa princípom rovnosti a vôľovej autonómie strán. Zákon nemôže obsahovať taxatívny výpočet právnych záležitostí, ktoré môžu civilné súdy prejednať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci je neodstrániteľná podmienka konania, ktorá má za následok zastavenie konania, pretože súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, a postúpenie veci inému, príslušnému orgánu. Pokiaľ však súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1, 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc zároveň čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí prejednať sám. Zisťovanie dannosti právomoci občianskoprávneho súdu sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do právomoci občianskoprávneho súdu alebo nie, závisí od obsahu daného právneho vzťahu (materiálnoprávny aspekt), nie od okolnosti, či predpis upravujúci vzťah je z legislatívneho hľadiska súčasťou toho či onoho súkromnoprávneho odvetvia (formálny 7 5 Cdo 148/2010 aspekt). Vadu nedostatku právomoci nemožno použiť, ak ide o vecnú alebo miestnu príslušnosť súdu. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom, ktorý v otázke právomoci súdu zaujal odvolací súd vo svojom rozsudku. Odvolací súd, ktorý sa touto skutočnosťou zaoberal ako námietkou v odvolacom konaní, správne dospel k záveru, že je daná právomoc civilného súdu na konanie vo veci peňažného plnenia – úhradu nákladov za odstránenie motorového vozidla. Nemožno súhlasiť s námietkou dovolateľa, že vzhľadom na skutočnosť, že obec vykonáva túto činnosť ako orgán verejnej správy, spadá i zaplatenie ceny za túto činnosť do oblasti správneho práva. Rozhodnutia o úhrade nákladov za odstránenie motorového vozidla zo dňa 14. apríla 2004, i vzhľadom na poučenie uvedeného v tomto rozhodnutí, nemožno považovať za relevantné rozhodnutie správneho orgánu v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na svoj obsah je len poukážkou na plnenie, ktorá nie je vykonateľným titulom, ako sa ostatne uvádza i v poučení na tejto listine v znení druhej vety : „V prípade neuhradenia nákladov v stanovenej lehote uplatníme svoj nárok v občiansko – právnom konaní na súde.“ Správne konštatoval odvolací súd, že zákon na jednej strane priznáva obci právo (nárok) na náhradu nákladov za odstránenie vozidla a na druhej strane neupravuje procesný postup, ako tak mohla dosiahnuť, a preto v danom prípade je daná právomoc súdu, na uplatnenie takéhoto nároku . Najvyšší súd Slovenskej republiky si otázku právomoci súdu na konanie o nárokoch na úhradu nákladov za odstránenie motorového vozidla vyriešil už i v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. septembra 2010 sp.zn. 3 MCdo 4/2010). Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/
5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však nepriznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 8 5 Cdo 148/2010 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.