odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sa žalobca podanou žalobou domáhal určenia pravosti žalovaným správcom popretých pohľadávok, pozostávajúcich z istiny 1 078 000 eur a zmluvnej pokuty 53 900 eur. Pohľadávky boli žalobcom v konkurznom konaní na majetok úpadcu uplatnené dňa 17.07.2019 prihláškami datovanými dňa 21.06.2019 a následne správcom zapísané v zozname pohľadávok pod poradovým č. 165 a č. 166. Právnym dôvodom pohľadávok je zmluva o dielo označená ako „Zmluva č. 2206/14 o dielo na uskutočnenie stavebno-montážnych prác“, uzatvorená dňa 28.05.2014 medzi úpadcom ako objednávateľom a spoločnosťou „OOO „Segata“, Nagornij projezd d.12, 117105 Moskva, Ruská federácia, IČO: 7726672245“ (ďalej tiež „Segata s.r.o.“) ako zhotoviteľom. Na zaplatenie ceny za vykonané práce vystavila Segata s.r.o. faktúru, ktorú úpadca neuhradil. Dňa 07.11.2014 uzatvorili Segata s.r.o. ako cedent a Fobos Intertrast s.r.o. (žalobca) ako cesionár, zmluvu o postúpení pohľadávky č. 01-2014 a zároveň toho istého dňa strany podpísali preberací protokol k predmetnej zmluve, čo
žalobcu znamená, že sa stal veriteľom pohľadávky z titulu ceny za vykonanie diela. Žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcu prihlásenú pohľadávku pozostávajúcu z istiny poprel čo do právneho dôvodu a výšky a pohľadávku pozostávujúcu zo zmluvnej pokuty poprel čo do právneho dôvodu, výšky a poradia, z dôvodu spornosti daných pohľadávok. Správca popretie odôvodnil tým, že iný veriteľ, Radoslav Jakub (ďalej tiež „veriteľ zistenej pohľadávky“), si uplatnil v konkurze na majetok úpadcu v základnej prihlasovacej lehote totožné pohľadávky, spolu v sume 1 131 900 eur (zapísané ako jedna pohľadávka v zozname pohľadávok pod por. č. 44), ktoré nepoprel žiadny iný veriteľ ani správca, a považujú sa preto za zistené v celom rozsahu. Žalobca tvrdil, že nadobudol pohľadávku od Segata s.r.o. o 23 dní skôr ako M. N. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2014, a preto sa M. N. nemohol stať veriteľom pohľadávky, nakoľko Segata s.r.o. v čase tohto postúpenia už nebola veriteľom a plnenie
tejto zmluvy by bolo
2 Občianskeho zákonníka nemožné. 3. V konaní nebolo
súdu prvej inštancie sporné, že žalobca do konkurzu na majetok úpadcu prihlásil po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty totožné pohľadávky ako veriteľ zistenej pohľadávky a že jediným dôvodom popretia pohľadávok žalobcu správcom bola skutočnosť, že tieto pohľadávky už boli v konkurze zistené, ako pohľadávky prihlásené iným veriteľom. Žalovaný správca v tejto súvislosti uviedol, že dal konateľom úpadcu po uplynutí základnej lehoty na prihlasovanie pohľadávok v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „ZKR“) možnosť zaujať stanovisko a uplatniť prípadné námietky k prihláseným veriteľom a ich pohľadávkam, pričom voči pohľadávkam nebola uplatnená žiadna námietka a správca konkurznej podstaty nemal dôvod pohľadávky poprieť. Ak teda nedošlo k popretiu pohľadávok, tieto sú zistené a dochádza k ich uspokojeniu v konkurznom konaní. Po prihlásení totožných pohľadávok žalobcom správca nemal inú možnosť ako ich poprieť, keďže išlo o pohľadávky duplicitné vo vzťahu k už zisteným pohľadávkam.
2 CSP odkázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a považoval tak za správne dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol. K predmetu daného konania a rozhodovania vo veci, odvolací súd konštatoval, že sa odvíja práve od dôvodov popretia, ktoré vymedzujú zároveň aj predmet incidenčnej žaloby. Tu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) zverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2017 pod por. č. 63,
ktorého konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie a s poukazom najmä na § 32 ods. 16 ZKR konštatoval, že prihlásená pohľadávka veriteľa, ktorá popretá nebola, sa považuje za zistenú a bude predmetom uspokojenia na základe postupu
ZKR. Ďalej odvolací súd uviedol, že márne uplynutie lehoty na popretie pohľadávky, keď žiadny veriteľ a ani správca prihlásenú pohľadávku nepoprel, má za následok jej zistenie (§ 32 ods. 16 ZKR), ktoré je rovnocenné ako zistenie pohľadávky na základe právoplatného rozhodnutia súdu o určení pravosti popretej pohľadávky
18 ZKR. 6. K uvedeným záverom odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 409/2013-409 zo dňa 11.09.2014,
ktorého „účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Výklad,
ktorého by popretie v akomkoľvek rozsahu automaticky aktivovalo prieskumnú právomoc súdu konajúceho v incidenčnom konaní v celom rozsahu, by znamenalo podstatné znevýhodnenie veriteľov tých pohľadávok, ktoré boli popreté čo do dôvodu alebo vymáhateľnosti. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Z konštrukcie § 32 konkurzného zákona je zrejmé, že „rozhodnutie“ správcu o tom, že pohľadávka bude uspokojená v určitom rozsahu alebo poradí (teda uznanie prihlásenej pohľadávky), je v podstate konečné, keďže proti nemu v rámci konkurzného konania neexistuje žiadny prostriedok nápravy.“ (pozn. text zvýraznil najvyšší súd). 7. Odvolací súd uzavrel, že skôr prihlásená pohľadávka iného veriteľa nebola popretá správcom ani iným veriteľom, a preto sa v zmysle § 32 ods. 16 ZKR považuje za zistenú, čo je aj na základe vyššie citovaného rozhodnutia ústavného súdu konečný stav, ktorý nie je možné revidovať iným spôsobom v rámci konkurzného konania. Znamená to, že zistená pohľadávka veriteľa, prihlásená z toho istého dôvodu a v tej istej výške ako pohľadávka žalobcu (prihlásená až po tomto zistení), bude tou pohľadávkou, ktorá bude uspokojená v rámci konkurzného konania
ZKR. 8. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodzoval (súdiac
obsahu dovolania) z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 CSP a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania
f) CSP je
dovolateľa daná tým, že súd prvej inštancie nepostupoval v konaní správne, keďže sa nezaoberal dôvodmi žaloby, pretože vo vzťahu k predmetu konania neriešil otázky vymedzené v § 32 ods. 14 ZKR. Týmto postupom malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a dovolateľ v tejto súvislosti súčasne namieta aj vadu nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň namieta nevykonanie ním navrhnutého dokazovania výsluchom svedkov, ktorými mieni preukázať, že právny dôvod duplicitne prihlásenej pohľadávky svedčí výlučne dovolateľovi (žalobcovi). 10. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje aj
CSP, pričom nesprávne právne posúdenie veci má spočívať v tom, že súdy nižších inštancií nemali skúmať pohľadávky žalobcu v rozsahu dôvodov ich popretia žalovaným, ale mali rozhodovať o tom, čoho sa žalobca v žalobnom petite v súlade s § 32 ods. 14 ZKR domáhal, teda rozhodnúť o právnom dôvode žalobcom prihlásených pohľadávok, o výške týchto pohľadávok a o poradí, v akom sa majú počas konkurzu uspokojovať. 11. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ďalej tiež „dovolací súd“), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť [§ 447 písm. c), f) CSP]. K všeobecným podmienkam prípustnosti dovolania 12.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 v spojení s § 431 ods. 1 CSP a/alebo § 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 59/2017 z 8. júna 2017). K prípustnosti dovolania
f) CSP 15. Dovolanie
f) CSP je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.
1, 2 CSP, dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 17. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania primárne z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Pre naplnenie prípustnosti dovolania
dovolateľa tým, že oba súdy nižších inštancií nekonali v súlade s § 32 ods. 14 ZKR, ktorý
dovolateľa vymedzuje predmet daného konania, preto ani neposudzovali žalobný petit, čím v dôsledku nesprávneho procesného postupu porušili právo dovolateľa na spravodlivý súdny proces.
2 CSP, dovolací súd preskúmal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom nebola zistená vada zmätočnosti, ktorá by odôvodňovala prípustnosť a dôvodnosť dovolania
f) CSP. Predovšetkým, z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, z akých dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Oba súdy nižších inštancií okrem iného riadne odôvodnili svoj procesný postup pri vymedzení predmetu konania a ich meritórneho rozhodovania, a to aj s poukazom na pre vec relevantnú judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. Rovnako tak súdy nižších inštancií náležite vysvetlili dôvody, pre ktoré neboli akceptované dôkazné návrhy žalobcu na výsluch svedkov. Dovolací súd tu zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces síce vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán na vykonanie dôkazov, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (II. ÚS 410/06).
názoru dovolacieho súdu nevykonaním navrhovaných dôkazov výsluchom uvedených svedkov nedošlo k postupu, ktorým by vo vzťahu k žalobcovi došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Tieto dôkazy majú evidentne väzbu na tvrdenia žalobcu a na zisťovanie takých okolností, ktoré súdy nižších inštancií, vzhľadom na charakter daného incidenčného konania a ním daný predmet posudzovania, nepovažovali za významné. Podstatné bolo, že tento svoj postup odvolací súd ako aj súd prvej inštancie, v napadnutom rozhodnutí dôkladne odôvodnili.
svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku.
ním doloženej zmluvy o cesii, je v danom štádiu konkurzného konania ako aj z hľadiska predmetného incidenčného konania, právne nepodstatné, keďže tomu bráni už uzavretý skutkový a právny stav zistenej pohľadávky. To, že ide o iného veriteľa než je žalobca, na účinky zistenia pohľadávky
16 ZKR, ako náležite vysvetlil odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, nemá právne podstatný vplyv, a preto ani tie dôkazy, ktorých nevykonanie dovolateľ vytýka obom súdom nižších inštancií, by nemohlo dovolateľovi ako žalobcovi priniesť lepší výsledok v incidenčnom konaní. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu taktiež vyplýva riadne odôvodnený záver, že daný typ incidenčného konania o určenie pohľadávky (§ 32 ods. 9, 14, 16, 18 ZKR) nemožno zamieňať s konaním v spore veriteľa proti dlžníkovi o pohľadávku samotnú, prípadne medzi dvomi veriteľmi tej istej pohľadávky o jej vlastníctvo. Pokiaľ sú splnené podmienky stanovené ZKR v ust. § 32 ods. 16, považuje sa pohľadávka za zistenú. V danom prípade ide o incidenčné konanie vyvolané konkurzom, preto je predmet sporu vymedzený rozsahom a dôvodmi popretia v konkurze. Pokiaľ dôvodom popretia správcu žalobcom prihlásených pohľadávok bola okolnosť predchádzajúceho zistenia totožných pohľadávok v zmysle § 32 ods. 16 ZKR, aj keď v prospech iného veriteľa, a teda duplicitné prihlásenie pohľadávok žalobcom, iné okolnosti už pre prejednanie a rozhodovanie v danom incidenčnom konaní neboli skutkovo ani právne významné. 26. Dovolací súd nepovažuje z hľadiska úpravy obsiahnutej v § 420 písm. f) CSP za opodstatnenú ani dovolaciu námietku, že súdy nižších inštancií v konaní nepostupovali procesne správne, keďže sa nezaoberali žalobou tak ako stanovuje § 32 ods. 14 CSP.
tohto zákonného ustanovenia, v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia a výšky pohľadávky, ďalej zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške. Tu však dovolateľ v skutočnosti zmiešava dovolacie dôvody týkajúce sa vád zmätočnosti z hľadiska procesného postupu v konaní, so svojimi výhradami voči meritórnemu rozhodnutiu samotnému, ktoré v sebe zahŕňa tak skutkové zistenia ako aj právne posúdenie veci. Je potrebné uviesť, že otázky týkajúce sa skutkových zistení a záverov sú z dovolacieho prieskumu vylúčené. Dovolací súd je totiž
Samotné právne posúdenie veci, a to aj keby malo byť nesprávne, rovnako netvorí vadu zmätočnosti z hľadiska procesného postupu súdu v civilnom sporovom konaní.
ktorého: „Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená“. Z uvedeného judikátu je zrejmá správnosť premisy, že práve úkon správcu, ktorým popiera pohľadávku prihlásenú do konkurzu, určuje predmet incidenčného konania. 29. V uvedenej súvislosti dáva dovolací súd do pozornosti aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/53/2020 z 24.02.2021,
ktorého súd v incidenčnom konaní je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku len z tých dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave. Nedostatok popretia pohľadávky, pre ktoré popretie nie je účinné, nie je možné odstrániť po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na popretie pohľadávky, z čoho je zrejmé, že po uplynutí tejto lehoty popretie pohľadávky nie je možné doplniť o nové dôvody popretia. Súd v incidenčnom konaní preto nebol oprávnený preskúmavať dôvody popretia pohľadávky správcom, uplatnené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na popretie prihlásených pohľadávok. Aj z uvedeného je možné dospieť k záveru, že predmet incidenčného konania je daný dôvodmi, pre ktoré správca poprie pohľadávku. Skutočnosť, že predmet incidenčného sporu je limitovaný popieracím prejavom správcu, konštatoval aj ústavný súd v uznesení sp. zn. IV. ÚS 145/2022 z 23. marca 2022. 30. Dovolací súd z vyššie uvedeného konštatuje, že súdy nižších inštancií v preskúmavanej veci nezaťažili konanie dovolateľom namietanou vadou zmätočnosti
f) CSP, svoje závery a zvolený procesný postup riadne odôvodnili. Pokiaľ sa uvedená argumentácia dovolateľa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, tak takáto námietka netvorí prípustný dovolací dôvod
f) CSP z hľadiska zmätočnostných vád v procesnom postupe súdov, ktorý nemožno stotožňovať s právnym posúdením veci. Dovolacím prieskumom v predmetnej veci preto nebol nezistený nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý by mal za následok znemožnenie uskutočňovania procesných práv dovolateľa, a to v intenzite predstavujúcej až vadu zmätočnosti konania, a tým nezákonného rozhodnutia. 31. Dovolací súd sumarizuje a konštatuje, že skutkové a právne závery súdov nižších inštancií, rozhodnutia ktorých z hľadiska ich odôvodnenia pri potvrdzujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, tvoria organický celok, nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 spojení s § 378 ods. 1 a § 393 ods. 2 CSP). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd nerozhodol a neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv žalobcu. 32. Dovolanie žalobcu preto z hľadiska ním namietaných vád zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP v tejto časti nie je prípustné a boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie
c) CSP (dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné). K prípustnosti dovolania
ust. § 421 ods. 1 CSP 33. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z ust. § 421 ods. 1 CSP. O tom, či je daná prípustnosť dovolania
CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v takom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
1 CSP, v podstate vyjadril len nespokojnosť s právnym posúdením veci zo strany oboch súdov nižších inštancií, a to v súvislosti s ust. § 32 ods. 14 ZKR.
názoru dovolateľa uvedené ustanovenie určuje predmet incidenčného konania a rovnako tak aj predmet dokazovania, ktoré mali súdy vykonať. Súdy nižších inštancií skúmali,
dovolateľa nesprávne, ním prihlásené pohľadávky len v rozsahu dôvodov ich popretia žalovaným správcom a nezaoberali sa žalobným petitom korešpondujúcim s § 32 ods. 14 ZKR. 36. Po preskúmaní obsahu dovolania z hľadiska jeho prípustnosti
1 CSP, dospel k dovolací súd k záveru, že dovolanie ani v tejto časti nie je prípustné. Dovolateľ na odôvodnenie prípustnosti dovolania
1 CSP nenaformuloval žiadnu právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ani nenaznačil, o ktorý prípad vymedzený písmenami
f) CSP.
názoru dovolacieho súdu takúto zákonnú fikciu zistenej pohľadávky nemožno následne prelomiť v incidenčnom konaní
9 ZKR, a to ani v prípade žaloby veriteľa o určenie totožnej pohľadávky prihlásenej do konkurzu po prihlasovacej lehote, popretej správcom ako duplicitne prihlásenej a už zistenej, hoci veriteľ popretej pohľadávky v žalobe tvrdí, že pohľadávku nadobudol skôr ako veriteľ zistenej pohľadávky. Predmet incidenčného konania je daný rozsahom a dôvodmi popretia správcom, tu duplicitou k už zistenej pohľadávke, a nie sporom medzi veriteľmi (postupníkmi) o vlastníctvo totožnej pohľadávky nimi nadobudnutej od rovnakého pôvodného veriteľa (postupcu) na základe dvoch rôznych právnych úkonov (zmlúv o postúpení). Naviac, incidenčný spor tu prebiehal len medzi veriteľom popretej pohľadávky voči správcovi (§ 32 ods. 9 ZKR), pričom v danom prípade nie je žalovanou stranou veriteľ zistenej pohľadávky. Preto by z hľadiska iného okruhu strán nebolo možné pred súdmi nižších inštancií v danom incidenčom konaní riešiť, a to ani prejudiciálne, otázku žalobcom tvrdeného vlastníctva popretej pohľadávky, či otázku neplatnosti cesie zistenej pohľadávky vo vzťahu k veriteľovi zistenej pohľadávky (čo by sa týkalo nielen postupníka ale aj postupcu). To, že pre takéto incidenčné konanie ZKR v § 32 ods. 14 stanovuje čoho, akého určenia sa veriteľ popretej pohľadávky v žalobe „môže domáhať“, neznamená, že konajúci súd žalobe musí vyhovieť, a teda popretú pohľadávku určiť. Regulárnym výsledkom konania o incidenčnej žalobe o určenie pohľadávky môže byť aj jej zamietnutie. 40.
c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 41.
f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. 42. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania
ust. § 420 písm. f) CSP, ani
ust. 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu
ust. § 447 písm.
ust. § 453 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 44. Rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.