Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/249/2021 Identifikačné číslo spisu: 1106216606 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Nevedelová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 17ods.

3 zákona č. 514/2003 Z. z. Aj uvedené je podľa dovolateľky dôvodom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa požiadavku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm.

1. f)CSP. 32. Na základe uvedeného dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v žalovanou napadnutom rozsahu (čo do uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.600 eur titulom trestného stíhania žalobcu a nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 82,84 %) v súlade s § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušil a vec vrátil príslušnému súdu na ďalšie konanie a zároveň žiadala, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. 33. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril. IV. 34. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné len čiastočne. 35. O návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia rozhodol najvyšší súd samostatným uznesením z 29. novembra 2021 sp. zn. 2Cdo/249/2021 tak, že vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie odložil. 36. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 37. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 38. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 39. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP je
4. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
5. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 40. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 41. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo riadili sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), ani právo na to, aby bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 42. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné takto vykladať aj za právnej úpravy CSP účinnej od 1. júla 2016. 43. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 44. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. 45. Dovolateľka namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku čo do zdôvodnenia, v čom je žalobcom pociťovaná ujma v súvislosti s trestným stíhaním v trvaní približne 10 mesiacov porovnateľná s poškodeným, ktorému bola trestným činom spôsobená smrť, prípadne s poškodeným, ktorý bol väzobne a trestne stíhaný omnoho dlhšiu dobu, a (ktorý) preukázal zásahy do

§ 17ods.

3 zákona č. 514/2003 Z. z. 46. Treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (napr. IV. ÚS 378/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. 47. Dovolateľka namietala absentujúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolaním namietanému výroku súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštančného konania. Túto dovolaciu námietku dovolací súd nepovažuje za dôvodnú. Obsah odvolacej námietky vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol (odsek 5., strana 11), pričom v ods. 8. rozsudku dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán sporu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie treba v napadnutej časti považovať za správne (§ 387 CSP). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti nároku na náhradu trov prvoinštančného konania odôvodnil rozsiahlo a zrozumiteľne. Keďže rozhodnutie a odôvodnenie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu treba posudzovať ako jeden kompletizujúci celok a odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie (v celej napadnutej časti, teda aj v časti výroku o náhrade trov konania) za správny, neuvedenie osobitných dôvodov k otázke náhrady trov konania zo strany odvolacieho súdu dovolací súd uvedenú dovolaciu námietku podľa § 420 písm.

1. f)CSP nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za vhodné poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018, v ktorom skonštatoval, že „zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu, absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku súdom nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“ Z toho dôvodu dovolací súd považoval dovolanie podľa § 420 písm.
2. f)CSP v tejto časti za nedôvodné. 48. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP, keď namietala odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení nastolenej otázky „primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy“ vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie. Súčasne namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku (§ 420 písm.
4. f)CSP) čo do zdôvodnenia, v čom je žalobcom pociťovaná ujma v súvislosti s trestným stíhaním v trvaní približne 10 mesiacov porovnateľná s poškodeným, ktorému bola trestným činom spôsobená smrť, prípadne s poškodeným, ktorý bol väzobne a trestne stíhaný omnoho dlhšiu dobu, a (ktorý) preukázal zásahy do

§ 17ods.

3 zákona č. 514/2003 Z. z. 49. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm.
3. c)CSP). 50. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 51. V rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 z 27. apríla 2006 o ochranu osobnosti a 3.000.000 Sk bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené, keď najvyšší súd v podstatnom konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Je zrejmé, že v uvedenom konaní sa neriešila otázka primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. 52. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/37/2012 z 31. júla 2012 o náhradu škody spôsobenú rozhodnutím štátu bolo najvyšším súdom rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť, pričom najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 (v prípade Winkler proti SR). Predmetným zrušujúcim rozhodnutím ale nebol vyslovený záväzný právny názor, pretože v ňom došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu pre jeho nepreskúmateľnosť, a teda je zrejmé, že sa v uvedenom konaní neriešila otázka primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. 53. Najvyšší súd v ďalšom žalovanou označenom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 30. septembra 2013 o náhradu za trestné stíhanie zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, keď dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého, v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Aj z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v ňom nebol vyslovený záväzný právny názor, a preto nedošlo k odklonu v zmysle uvedenej dovolacej vady podľa § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP. 54. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/19/2018 z 24. júla 2018 o náhradu škody a nemajetkovej ujmy bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom najvyšší súd medziiným uviedol, že zámerom okresného i odvolacieho súdu je určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemá byť vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, čo predstavuje 50-násobok minimálnej mzdy v SR. 55. Trestné stíhanie v teraz posudzovanom prípade sa začalo 17. 03. 2004, a to za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý žiadne obmedzenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nepoznal (viď nález ústavného súdu III. ÚS 754/2016). Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov SR až v súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009. 56. Podľa R 13/2009 (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. Najvyšší súd SR zdôraznil, že čl. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali absolútne neobmedzenú úvahu. 57. Na judikát R 13/2009 poukázalo aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/7/2017, v ktorom dovolací súd vo vzťahu k primeranosti náhrady skonštatoval: „Rozhodovacia prax súdov sa na priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v intenciách zákona č. 58/1969 Zb. ustálila po publikovaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (R 13/2009), podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/177/2005, 6Cdo/37/2012). Podľa judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). 58. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/112/2017 z 31. júla 2018 bolo zrušené napadnuté odvolacie rozhodnutie pre vadu zmätočnosti - nepreskúmateľnosť, keď sa súdy opomenuli vysporiadať s judikatúrou pre stranu sporu priaznivú, z čoho je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že predmetná argumentácia žalovanej v tomto smere nerieši otázku neprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. 59. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/25/2019 z 20. júna 2019 bolo zrušené napadnuté odvolacie rozhodnutie pre nesprávne právne posúdenie veci, pretože odvolací súd pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň túto neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu, čím sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu a rozhodol nesprávne. Podľa názoru dovolacieho súdu ani od tohto rozhodnutia sa v posudzovanej veci odvolací súd neodchýlil, keďže poukazoval v otázke určenia primeranej výšky nemajetkovej ujmy aj na iné právne predpisy vo väzbe na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 a rozhodovaciu prax v Českej republike, ESĽP a súdov iných európskych štátov. 60. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/112/2017 z 31. júla 2018 bolo zrušené napadnuté odvolacie rozhodnutie pre vadu zmätočnosti - nepreskúmateľnosť, keď sa súdy opomenuli vysporiadať s judikatúrou pre stranu sporu priaznivú, z čoho je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že predmetná argumentácia žalovanej v tomto smere nerieši otázku neprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. 61. Dovolací súd zároveň poukazuje na nález ústavného súdu z 24. januára 2017 III. ÚS 754/2016 (ďalej len „nález“), kde bolo konštatované, že právna úprava zák. č. 58/1969 Zb. nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V súčasnosti tieto kritériá určuje § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z. z., doplnené § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 215/2006 Z. z. Vzhľadom na to, že kritériá ustanovené v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., a že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 1. januárom 2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 1. januárom 2013), súdy týmito viazané neboli. 62. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/155/2021 z 13. 12. 2022 poukázal na to, že „otázka - aká má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či o vznesení obvinenia je vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia. Dovolací súd je navyše v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.“ 63. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že mal za to, že žalobca bol vnímaný veľmi pozitívne po osobnostnej ako aj odbornej stránke, a práve (iba) tieto jeho kvality mali za následok, že k odcudzeniu žalobcu vo vzťahu k najbližšiemu okoliu, k narušeniu, resp. pretrhnutiu jeho priateľských vzťahov nedošlo. Jeho trestné stíhanie však bolo vnímané v širšom okolí veľmi negatívne (bol zachytený na hraniciach s dokumentáciou vojenskej techniky), čo bolo spájané výrazne s jeho profesionálnym pôsobením, keď samotné vedenie trestného stíhania predstavovalo výrazný zásah do práv žalobcu, do jeho súkromného života a jeho povesti, najmä s poukazom na vecnú súvislosť vedeného trestného stíhania s jeho profesionálnym pôsobením. 64. Hoci odvolací súd v ods. 15. odôvodnenia jeho rozsudku uviedol, že „výrazný negatívny zásah do práv žalobcu, najmä do osobnej slobody, rodinného života, ako aj povesti žalobcu v dôsledku trestného stíhania preto správne“ (súd prvej inštancie) „považoval za preukázaný“ namietané zohľadnenie aj zásahu do osobnej slobody v dôsledku trestného stíhania do výšky nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie z odôvodnenia jeho rozhodnutia podľa názoru dovolacieho súdu vyvodiť nemožno. Odvolací súd totiž v rámci posúdenia samotnej výšky tejto náhrady uviedol : „Suma 32 eur za každý deň vedenia trestného stíhania je v danom prípade i podľa názoru odvolacieho súdu odrazom závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k jej vzniku došlo, keďže trestné stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol ako dovtedy bezúhonná osoba vystavovaný počas trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v trestnom konaní, pričom negatívne následky spojené s trestným stíhaním by tak pociťoval ako závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení. Na porovnanie odvolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR nepovažoval za neprimeranú za odškodnenie trestného stíhania sumu 620 eur mesačne vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním negatívne následky v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č. k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález č. k. II. ÚS 568/2017-42) sa ústavný súd vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a že ani prípadná kriminálna minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho osobnostných práv. Ani z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č. 255/1998 Z. z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu za prehnanú, keď v roku 2004, kedy bolo trestné stíhanie zastavené, bola minimálna mzda 215,76 eur, čo predstavuje 10.788 eur ako maximálny limit odškodnenia nemajetkovej ujmy spôsobenej trestnými činmi. Aj v uvedenom kontexte preto považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pretože vedenie trestného stíhania výrazne ovplyvnilo dovtedajší život žalobcu, a preto rozsahom následkov predstavuje značný zásah do jeho osobnostnej integrity. Pre úplnosť však odvolací súd poznamenáva, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy možno Zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi použiť len podporne, keďže podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité limitovať výšku náhrady porovnávaním výšky odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti, SSÚ a obetí trestných činov. Vzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z hľadiska komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov. Tomu, že odškodnenie obetí trestných činov je len čiastočnou a nie úplnou kompenzáciou, svedčí právna úprava odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z. z., podľa ktorej prílohy č. 1 možno SSÚ ohodnotiť maximálne počtom 8000 bodov (položka 60), čo pri