1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. e) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
1 písm. a), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
1 Trestného poriadku vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej tiež „špecializovaný trestný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 30. mája 2023, sp. zn. 15T/12/2022 uznal obžalovaného J. R. vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania
1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva
1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že - dňa
1 písm. a) Trestného zákona a bol mu udelený trest odňatia slobody podmienečne na 1 rok a 4 mesiace so skúšobnou dobou na 2 roky do 10. júna 2022. Za to mu špecializovaný trestný súd uložil
3 Trestného zákona s použitím § 36 písm.
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň súd prvého stupňa
2 Trestného zákona zrušil výroky o trestoch v rozsudku Okresného súdu Košice I, spisovej značky 6Tk/1/2020 z
4 Trestného zákona, a to i napriek existencii ustanovenia § 41 Trestného zákona a nutnosti uložiť trest odňatia slobody
trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného, s ohľadom na jeho vyhlásenie viny s tým, že ustanovenie § 39 ods. 4 Trestného zákona nevylučuje mimoriadne zníženie trestnej sadzby ani za takýchto podmienok. Namietal ďalej, že v prejednávanej veci bolo možné použiť aj ustanovenie § 44 Trestného zákona a upustiť od uloženia súhrnného trestu. V tejto súvislosti argumentoval tým, že trest vo výmere 15 mesiacov uložený mu rozsudkom Okresného súdu Bardejov, spisovej značky 2T/55/2022 vykonal k 7. júnu 2023, pričom trest uložený mu rozsudkom Okresného súdu Košice I, spisovej značky 6Tk/1/2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, spisovej značky 7To/1/2020 vo výmere troch rokov (vychádzajúci z najprísnejšej trestnej trestnej sadzby v rozmedzí od 3 rokov do 8 rokov) je podmienečný (so skúšobnou dobou na 5 rokov), a aj keď skúšobná doba mu počas výkonu trestu odňatia slobody neplynula, nič nebráni tomu, aby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody plynula ďalej. Odvolateľ ďalej vyjadril názor, že vykonaním 15-mesačného trestu odňatia slobody, došlo uňho k naplneniu účelu trestu a to tým, že mu bolo zabránené v páchaní ďalšej trestnej činnosti s ohľadom na skutočnosť, že obžalovaný má maloletého syna, s ktorým nebol počas pätnástich mesiacov, pritom sa chce oňho riadne starať, preto je nereálne, aby v páchaní ďalšej trestnej činnosti ďalej pokračoval. Poukázal na skutočnosť, že počas výkonu trestu odňatia slobody bol disciplinárne odmenený, dostal pochvalu, teda vykonaným trestom boli vytvorené podmienky aj na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, čo je umocnené potrebou a ochotou z jeho strany starať sa o maloletého syna a chorú manželku, ktorá je onkologickým pacientom, čo znamená, že celá starostlivosť o rodinu sa presunula na obžalovaného. V tejto súvislosti odvolateľ ešte poukázal na skutočnosť, že páchateľovi má byť uložený taký trest, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Obžalovaný ďalej argumentoval tým, že mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody so skúšobnou dobou na 5 rokov, čo mu tiež zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a napĺňa požiadavky ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona o zásadách pre ukladanie trestu, čo v jeho prípade odôvodňuje upustenie od uloženia súhrnného trestu. Namietal ešte, že zo strany Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod spisovou značkou 1T/5/2017 nakoniec nedošlo k premene trestu, čo tiež poukazuje na polepšenie obžalovaného, pričom došlo k predĺženiu skúšobnej doby, čo má tiež za následok, že odvolateľ nebude ďalej páchať trestnú činnosť. Záverom zdôraznil, že svoje konanie naďalej úprimne ľutuje a chce viesť riadny život, je si plne vedomý svojho konania, avšak uložený trest je,
jeho názoru, neprimeraný. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a upustil od uloženia súhrnného trestu. Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Na základe takto podaného odvolania postupoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie
1, alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku, zamerajúc svoju prieskumnú právomoc „len" na obžalovaným napadnutý výrok, teda výrok o treste a zistil, že konanie predchádzajúce výrokom napadnutého rozsudku trpí vadami porušujúcimi ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby s tým, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona, v dôsledku ktorých bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia, ako aj predloženého spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa uložil obžalovanému súhrnný trest na samej dolnej hranici trestnej sadzby za najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov za súčasného zrušenia výrokov o treste v rozsudku Okresného súdu Košice I, spisovej značky 6Tk/1/2020 a rozsudku Okresného súdu Bardejov, spisovej značky 2To/55/2022. Obžalovaný súc si vedomý toho, že trest mu bol uložený na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby za najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov sa v podanom odvolaní dožadoval buď použitia ustanovení o mimoriadnom znížení trestu
Trestného poriadku vzhľadom na skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine
1 písm. b) Trestného poriadku, alebo použitia ustanovenia § 44 Trestného zákona, teda upustenia od uloženia súhrnného trestu.
1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
4 Trestného zákona v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov. Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest
2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny
1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu [stanovisko najvyššieho súdu publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 44/2017]. Z vyššie citovaných ustanovení, ako aj ustálenej súdnej praxe plynie, že na mimoriadne zníženie trestu nemá obžalovaný automaticky nárok, a to ani v prípade, ak u neho nastane okolnosť, ktorá by mohla byť ako dôvod pre mimoriadne zníženie trestu použitá. Aj v takýchto prípadoch totiž súd skúma, či trest pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby bude spĺňať svoj účel vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov s tým, že trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Aj keď pomerne stručne súd prvého stupňa dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu v prípade obžalovaného nepoužil poukazujúc pritom na to, že okolnosť, ktorú by bolo možné považovať za dôvod pre mimoriadne zníženie trestu (vyhlásenie o vine) pôsobiacu v smere zníženia dolnej hranice trestnej sadzby, v prípade obžalovaného vyvažujú (v negatívnom, opačnom smere) tie skutočnosti, že obžalovaný sa dopustil stíhanej trestnej činnosti v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného prepustenia, ide o trest súhrnný za tri jeho protiprávne konania v období rokov 2018 až 2022, navyše v prípade obžalovaného nemožno prehliadnuť ani jeho „bohatú" trestnú minulosť, čo skôr nasvedčuje neschopnosti alebo neochote obžalovaného z uložených trestov sa poučiť. Preto záver súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti použitia ustanovenia § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu je správny.
1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest
zásad na uloženie úhrnného trestu.
1, veta prvá, Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest
toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný.
2, veta prvá, Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Pre rozhodnutie o uložení súhrnného trestu (
zásad pre úhrnný trest) však súd prvého stupňa nemal dostatočný podklad, nevykonal v tomto smere dokazovanie vyčerpávajúcim spôsobom, navyše už doposiaľ vykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že špecializovaný trestný súd pri ukladaní súhrnného trestu porušil ustanovenie § 42 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň je v tejto súvislosti nutné uviesť, že povinnosť náležitého zistenia skutkového stavu umožňujúceho súdu spravodlivé rozhodnutie sa vzťahuje nielen na výrok o vine, ale aj výrok o treste. Pri uložení úhrnného trestu zvažuje súd všetky okolnosti pre stanovenie trestu rozhodujúce a v uloženom treste vyjadruje celkové hodnotenie prejednávaných trestných činov toho istého obžalovaného (primerane R 13/1963). Pri ukladaní súhrnného trestu odňatia slobody zruší súd, rozhodujúci neskôr, výrok o treste, vyslovený skorším rozsudkom a uloží trest nový. Z toho vyplýva, že postupuje ohľadne všetkých trestných činov, za ktoré ukladá súhrnný trest, a teda hodnotí okolnosti rozhodujúce pre ukladanie trestu nielen u tých trestných činov, u ktorých vyslovil výrok o vine, ale aj u tých trestných činov, ohľadom ktorých bolo o vine rozhodnuté v predchádzajúcom rozsudku (a ohľadom ktorých boli výroky o treste zrušené) - primerane II/
článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, pričom nesprávnym uložením súhrnného trestu, a to najmä nepodmienečného trestu odňatia slobody vo vyššej výmere, než aká mala byť v súlade so zákonom uložená, by mohlo dôjsť k porušeniu tohto práva, preto je povinnosťou súdu toto právo obvineného aj v trestnom súdnom konaní rešpektovať a v prípade ukladania súhrnného trestu, aj za situácie, že prokurátor zastáva nečinný, si podklad pre svoje rozhodnutie zabezpečiť, teda pripojiť do úvahy prichádzajúce súdne spisy a prečítať ich podstatný obsah, čo mu napokon ustanovenie § 2 ods. 11 Trestného poriadku umožňuje (súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli). Navyše už doposiaľ vykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že súd prvého stupňa uložil súhrnný trest obžalovanému v rozpore s ustanovením § 42 ods. 1 Trestného zákona. Z citovaného ustanovenia ako aj vyššie naznačenej ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že súhrnný trest možno uložiť len za zbiehajúce sa trestné činy, teda také, ktorých zbiehanie nie je prerušené vyhlásením odsudzujúceho rozsudku (prípadne vydaním trestného rozkazu) za iný trestný čin obžalovaného. V prejednávanej veci sa obžalovaný dopustil stíhaného trestného činu
2 Trestného zákona, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od jedného do troch rokov a prečin nebezpečného vyhrážania
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od šiestich mesiacov do troch rokov, čo znamená že špecializovaný trestný súd bude vychádzať z trestnej sadzby v rozmedzí od jedného roka do troch rokov s tým, že nesmie uložiť miernejší trest ako nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere pätnástich mesiacov, čo je pre obžalovaného
názoru najvyššieho súdu priaznivejšie. Samozrejme, definitívny záver v tomto smere bude možné urobiť až potom, čo súd prvého stupňa si vyžiada, k spisu pripojí a na hlavnom pojednávaní prečíta podstatný obsah vyššie uvedených troch spisov. Bez doplnenia dokazovania v naznačenom smere, prípadne vykonania aj dôkazov ďalších, vykonanie ktorých sa ukáže byť potrebným, a bez odstránenia vyššie naznačených nedostatkov, nebude možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste postupom
1 písm. a), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, pričom senát najvyššieho súdu rozhodol jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok prípustný nie je.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.