zákona č. 514/2003 Z. z.. Prvé rozhodnutie pod č. k. 7C/67/2018-155 bolo rozhodnutím KS Nitra pod č. k. 25Co/61/2020-188 zo dňa
a), písm. c ) zákona č. 514/2003 Z. z., § 2, § 3 ods. 1, 2 , § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody - náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2 910,29 eura a nemajetkovej ujmy v sume 25 000 eur na tom skutkovom základe, že voči nemu bolo vznesené obvinenie, bola podaná obžaloba. Z uznesenia KS TN pod č. k. 23Tov/1/2017-345 vyplýva, že bol oslobodený. Citoval zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého právnym záverom bol viazaný. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania posúdil ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V konaní musí byť konštatované nielen porušenie práva, ale aj vznik nemajetkovej ujmy, ak na jej uspokojenie nie je postačujúcim ospravedlnenie alebo iná forma satisfakcie. Ďalej uviedol, že žalobca preukázal výšku škody, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa nedá určiť odhadom, pričom je potrebné prihliadať k zákonnej požiadavke, aby vznik škody bol v príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, ako aj s jej presne verifikovateľnou výškou, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, ktoré nastali po nezákonnom rozhodnutí a v dôsledku nesprávneho úradného postupu v živote žalobcu s poukazom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne. 1.2. Žalobcovi priznal nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 5 ods.1 zákon č. 514/2003 Z. z.). Žiadal priznať (okrem iného) náhradu škody vo výške trov právneho zastúpenia v trestnom konaní zahŕňajúce účelne vynaložené náklady a odmenu za zastupovanie
tarifnej odmeny advokáta v sume 2 910,29 eura. Žalobca splnil zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody, trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Predložil špecifikáciu trov obhajoby s odkazom na vyčíslenie a uplatnenie trov obhajoby zástupcu žalobcu. 1.
1 CSP. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v sume 2 910,29 eura a nárok na nemajetkovú ujmu v sume 25 000 eur, nárok na náhradu trov tohto konania. Priznal mu nárok na náhradu škody v plnej sume 2 910,29 eura a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 000 eur. V konaní úspešná strana sporu si uplatnila nárok na náhradu trov konania a na základe uvedených súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že procesne úspešnej strane sporu, a to žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu vo výške 100 % v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Základ pre výpočet tejto sumy predstavuje jednak plný úspech v časti náhrady škody v sume 2 910,29 eura a vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy suma 2 000 eur aj keď v prevyšujúcej 2 000 eur žalobu zamietol. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je založený na voľnej úvahe súdu, a preto by bolo nepochybne skresľujúce z hľadiska náhrady trov konania, ak by priznal len tzv. čistý úspech, ktorý by v tomto prípade mohol byť kontraproduktívny, t. j. vyústiť do neúmerného finančného zaťaženia úspešnej strany, žalobcu. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom zo dňa 22. marca 2023 č. k.: 25Co/118/2022 - 456 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výroku v zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 4 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. (I. výrok) V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (II. výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. (III. výrok) 2.1. V odôvodnení uviedol, že v danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). Zákon č. 215/2006 Z. z. bol zrušený zákonom č. 274/2017 s účinnosťou 01. 01. 2018. Z ustanovenia § 35 citovaného zákona v prechodných ustanoveniach vyplýva, že konania začaté do účinnosti zákona sa dokončia
predpisov platných do 31.12.2017. V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
2 tohto zákona nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu
poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 2.2. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor,
ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). 2.3. V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018 a 7Cdo/100/2017 (priamo sa zaoberajúce vymedzenou právnou otázkou), bol opakovane potvrdený určitý právny názor, ktorý neskôr nebol prekonaný. Uvedený právny názor formuloval najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 nasledovne: „na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá - popri zákonných predpokladov a judiciálne ustálenej praxe - od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Vyplýva to predovšetkým z toho, že ustanovenie § 17 ods. 3 a 4 platného zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktorá tak prenecháva súdu, aby
svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, iba málo obmedzeného okruhu okolností. Závery súdov pri posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k prijatiu toho - ktorého rozhodnutia. 2.4. Žalobca nemajetkovú ujmu odvodzoval neúčasťou na misii, následným služobným rastom, zvyšovaním platu, hodnosti, nemožnosťou sa zamestnať, pretože sa musel zdržiavať v mieste pobytu a musel sa hlásiť nadriadenému, jeho rodinným životom. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho názorom o dopade trestného stíhania na rodinný život. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že k rozpadu manželstva a jeho rozvodu došlo pred začatím trestného stíhania. Žalobca žil v spoločnej domácnosti s družkou u jej rodičov, za bývanie a stravu neplatili. Po skončení trestného konania a jeho oslobodenia mu bola vyplatená náhrada mzdy, o ktorú mal znížený príjem. Podstatné je, či konaním žalovanej došlo k zásahu do profesionálneho života takým spôsobom, že mu bol znemožnený služobný postup, účasť na misiách a vyšší príjem s tým súvisiaci. Žalobca po oslobodzujúcom rozsudku nemal záujem zostať v služobnom pomere. Potvrdil to vo svojej výpovedi a potvrdila to jeho družka a sestra. Vo svojej výpovedi uviedol, že mal odpracovaných 19 rokov. Mal hodnosť desiatnika na 5 rokov, musel by požiadať o vyššiu hodnosť, ak chcel zostať v armáde, nepožiadal o ňu pre prebiehajúci spor. Nepožiadal o zvýšenie hodnosti na čatár, lebo sa mal zmeniť zákon o výsluhovom dôchodku. Služobný pomer skončil na základe svojho rozhodnutia. Bol dočasne prepustený zo služobného pomeru
1 zákona č. 346/2005 Z. z., pretože bol trestne stíhaný za prečin porušovania povinnosti dozornej služby
1 Trestného zákona. Personálnym rozkazom riaditeľa personálneho útvaru Ozbrojených síl SR č. 3857 zo dňa 06. 07. 2017
1 písm .m) zákona č. 281/2015 Z. z. bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v stálej službe
1 zákona č. 281/2015 Z. z., na základe čoho mu skončil služobný pomer z dôvodu uplynutia výsluhy v hodnosti
zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR. Jeho tvrdenie, že nemohol nastúpiť pre možnú šikanu, je hypotetické. Odišiel zo služobného pomeru preto, že mal odpracovaných 20 rokov a vznikol mu nárok na dôchodok. Rovnako je hypotetické, že by účasťou na cvičeniach bol zaradený na misie. Počas celého konania sa bránil oslobodzujúcim rozsudkom. Odvolací súd poukázal na to, že trestné konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania, zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie - prepustenie zo služobného pomeru. Správne orgány vo veciach služobného pomeru majú zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného, napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine, resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 296/2014 uviedol, že v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie pracovnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zrušil rozhodnutie NS SR 7MCdo/27/2012 zo dňa 19. 02. 2014, pretože sa nestotožnil s jeho právnym záverom o príčinnej súvislosti medzi oslobodzujúcim rozsudkom a rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru. Uviedol, že prípadný oslobodzujúci rozsudok neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej povinnosti alebo prísahy nemusí dosahovať intenzitu trestného činu. V danom prípade však personálnym rozkazom zo dňa 25. 07. 2017 pod č. 4835 bolo zrušené dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby žalobcu. Žalobca mohol nastúpiť a vykonávať službu. 2.5. Žalobca v konaní nepreukázal závažnosť následkov v rodinnom, súkromnom, spoločenskom, pracovnom uplatnení v ním požadovanom rozsahu. Bol rozvedený, žil s družkou u jej rodičov. Trestné konanie prebiehalo dlhšiu dobu, počas ktorej nemohol nastúpiť do pracovného pomeru. Je zrejmé, že počas doby pozastavenia výkonu činnosti bol obmedzovaný v pohybe, pracovnom zaradení. Malo to negatívny vplyv na jeho psychiku a zdravotný stav. Odvolací súd preto v súlade s rozhodnutím súdu prvej inštancie považoval jeho nárok za dôvodný. Nestotožnil sa so sumou vo výške 2000 eur, ktorú súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil. Preto rozsudok v zamietajúcej časti zmenil a priznal žalobcovi ešte 4000 eur. Spolu žalovaná vyplatí žalobcovi sumu 6000 eur v jeho zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil poukazom na § 420 písm.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
1 zákona č. 346/2005 Z. z., pretože bol trestne stíhaný za prečin porušovania povinnosti dozornej služby
1 Trestného zákona. Personálnym rozkazom riaditeľa personálneho útvaru Ozbrojených síl SR č. 3857 zo dňa 06. 07. 2017
1 písm .m) zákona č. 281/2015 Z. z. bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka v stálej službe
1 zákona č. 281/2015 Z. z., na základe čoho mu skončil služobný pomer z dôvodu uplynutia výsluhy v hodnosti
zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR. Jeho tvrdenie, že nemohol nastúpiť pre možnú šikanu, je hypotetické. Odišiel zo služobného pomeru preto, že mal odpracovaných 20 rokov a vznikol mu nárok na dôchodok. Rovnako je hypotetické, že by účasťou na cvičeniach bol zaradený na misie. Počas celého konania sa bránil oslobodzujúcim rozsudkom. Odvolací súd však poukazuje na jednotné stanovisko správneho kolégia NS SR, že trestné konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru sú dve odlišné konania, zverené zákonmi odlišným orgánom, upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie - prepustenie zo služobného pomeru. Správne orgány vo veciach služobného pomeru majú zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného, napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine, resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 296/2014 uviedol, že v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie pracovnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zrušil rozhodnutie NS SR 7MCdo/27/2012 zo dňa
pravidiel, sa každý výcviku zúčastniť musel, na základe čoho mohol byť následne vybratý. Svedok R. G. vo svojej výpovedi zo dňa 5. novembra 2021 (č. l. 286) uviedol, že vedomosť o potencionálnom vybratí žalobcu na misiu mal, avšak
jeho vedomostí sa na výcvik nedostal a pri každom výcviku sa vychádzalo z rezervy, t. j. nie každý sa na zahraničnú misiu po absolvovaní výcviku dostal. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd konštatuje že sa odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie, dostatočným, jasným a konzistentným spôsobom vysporiadali s predmetnou námietkou, nie však rozporuplne ako to dovolateľ namietal. Z obsahu spisu a ani svedeckých výpovedí svedkov R.D. G. a O. N. ani samotného žalobcu totiž nevyplýva, že by sa jednalo o nárokovateľnú účasť žalobcu na misii v Afganistane. To, že žalobca splnil jednu z formálnych náležitostí v podobe výcviku, ktorý je nevyhnutný pre možný výber profesionálneho vojaka na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky, ešte nezakladá jeho nárok na takúto účasť na mierovej, bojovej a inej misii. 12.5. Pokiaľ dovolateľ mal za to, že odvolacím súdom nebola zohľadnená výška dlhov vyplývajúca z nezaplateného výživného maloletého syna, ktoré bolo možné uhradiť až po poskytnutí plnenia zo strany bývalého zamestnávateľa, opätovne dovolací súd poukazuje na bod 11 a 12 rozhodnutia odvolacieho súdu a taktiež bod 52 rozhodnutia súdu prvej inštancie v ktorom je uvedené: „z výpovede bývalej manželky mal preukázanú skutočnosť, ktorú ani žalobca nepoprel, že mu vznikol nedoplatok na výživnom. Neplnenie si vyživovacej povinnosti mohlo zanechať negatívny odraz aj na jeho vzťahu so synom, ktorý túto informáciu mohol získať od svojej matky o obmedzených finančných zdrojoch rodiny, a ktorá skutočnosť umocnila možno aj zložitý vzťah syna k otcovi (nedostatok osobného kontaktu, neplnenie si vyživovacej povinnosti,...), čím žalobca stratil možnosť spolupodieľať sa na výchove, trávení času so synom a v dôsledku riadneho neplnenia si vyživovacej povinnosti možno predpokladať, že utrpel aj jeho kredit, otcovská autorita v očiach syna tým, že sa nemohol podieľať na úhrade hoci aj nevyhnutných majetkových potrieb porovnateľných s ostatnými spolužiakmi, rovesníkmi.“ Vzhľadom na uvedené po preukázaní zásahu do osobného, rodinného, pracovného života dospel súd prvej inštancie v spojení so súdom odvolacím k záveru, že nemožno dosiahnuť satisfakciu len ospravedlnením sa, ale je nevyhnutné priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedená ujma, ktorú utrpel žalobca
súdov nižších inštancií, nie je finančne vyjadriteľná ako v prípade náhrady škody, ale túto ujmu možno vyjadriť len ako nemajetkovú ujmu. V súhrne uvedené, pokiaľ žalobca namietal, že sa odvolací súd nevysporiadal s predmetnou námietkou, dovolací súd konštatuje, že sa odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s predmetnou námietkou. Taktiež sa vo vyššie citovaných bodoch vyporiadal i s tou skutočnosťou, že sa žalobca počas doby trestného stíhania nemohol uchádzať o iné zamestnanie, nakoľko bol povinný sa zdržiavať v mieste bydliska, a to počas pracovnej doby. 12.
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). 15. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 16. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP. Ako už bolo uvedené vyššie, za procesnú vadu konania
f) CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
predstáv dovolateľa. 17. Dovolateľ vyvodil tiež prípustnosť dovolania
ust. § 421 ods. 1 písm.
21. Dovolací súd rozhodol o trovách dovolacieho konania
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Súd prizná strane náhradu trov konania
pomeru jej úspechu vo veci. Žalovanej žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli, preto jej ich náhrada nebola priznaná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.