Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/18/2023 Identifikačné číslo spisu: 1114235612 Dátum vydania rozhodnutia: 10.07.2024 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1114235612.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu G.. D. Q., narodeného S. proti žalovaným 1/ akad. maliarke Z. Q., narodenej S., zastúpenej advokátskou kanceláriou AKMK, s.r.o., Nitra, Farská 30, IČO: 36859061, 2/ X., narodenému S., 3/ R.., narodenému S., 4/ I., rod. N., narodenej S. (právni nástupcovia po pôvodnej žalovanej 2/ Q. N., narodenej S. zomrelej S., naposledy bytom A. o určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľovi Y. Q. a o vydanie vecí, vedenej na Okresnom súde Bratislava I (teraz Mestský súd Bratislava IV) pod sp. zn. 16C/218/2014, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2022 sp. zn. 14Co/192/2019, takto rozhodol: I. Dovolanie o d m i e t a. II. Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bratislava I (teraz Mestský súd Bratislava IV) (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 19. októbra 2017 č. k. 16C/218/2014-419, v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 14. decembra 2017 č. k. 16C/218/2014-437, určil, že do dedičstva po zomrelom akad. mal. Y. Q., zomrelom S., naposledy bytom E. H. XX, R. patria umelecké diela 1. obraz - „Mladý pár pri stole“, olej na plechu, rozmery 25x20cm, 17. storočie, flámsky maliar, 2. obraz - „Cesta do Emaus“, olej na dreve, rozmery 19x26cm, 17. storočie, bavorský maliar, 3. obraz - „Ženský akt“ olej na plátne, rozmery 43x86cm, rok 1945, autor Y. Q., 8. socha - „Madona s Jezuliatkom č. 2“, drevená socha, výške cca 110 cm, autor neznámy, 18. storočie, ide o postavu Madony, ktorá je v zlatom plášti na červených šatách so zlatými lúčmi vychádzajúcimi z poza postavy Madony, ktorá drží na ľavej ruke Jezuliatko, 9. socha „Jazdec na koni s kopijou“, bronz, výška cca 50 cm, jedná sa o zmenšenú kópiu sochy Sv. Václava z Prahy, 10. soška „Amoretko č. 1“ kľačiaca soška Amoretka z vysoko lešteného bronzu, ktorý dodáva soške aspekt pozlátenia, výška cca 20-25 cm (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), zastavil konanie v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej 1/ vydať žalobcovi ním špecifikované umelecké diela, ktoré si neoprávnene a nezákonne privlastnila a tým sa bezdôvodne obohatila na úkor svojich spoludedičov a tým umožnila, aby došlo ku rozdeleniu týchto umeleckých diel medzi všetkých zákonných dedičov v zmysle dedenia zo zákona (výrok III.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.). 1.1. Súd prvej inštancie, po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci, dospel k záveru, že žaloba žalobcu na určenie, že ním uvádzané umelecké diela patria do dedičstva po poručiteľovi akad. mal. Y., zomrelom S. je čiastočne dôvodná, a to v časti týkajúcej sa umeleckého diela 1. obraz - „Mladý pár pri stole“, 2. obraz - „Cesta do Emaus“, 3. obraz - „Ženský akt“, 8. socha - „Madona s Jezuliatkom č. 2“, 9. socha „Jazdec na koni s kopijou“, 10. soška „Amoretko č. 1“. Vo zvyšku súd musel žalobu zamietnuť, nakoľko žalobca nepreukázal, že ním uvedené umelecké diela 4. obraz - „Portrét pána Zoru - Salzera z Hurbanova“, 5. obraz - „Portrét pani Zorovej - Salzerovej z Hurbanova“, 6. obraz - „Kytica orgovánov“, 7. socha - „Madona s Jezuliatkom č. 1“, drevená socha, 11. soška „Amoretko č. 2“ z cínu boli vo vlastníctve poručiteľa v deň jeho smrti. Súd potom poukázal na to, že strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Pokiaľ išlo o časť žaloby, ktorej súd vyhovel a určil, že umelecké diela 1. obraz - „Mladý pár pri stole“, 2. obraz - „Cesta do Emaus“, 3. obraz - „Ženský akt“, 8. socha - „Madona s Jezuliatkom č. 2“, 9. socha „Jazdec na koni s kopijou“, 10. soška „ Amoretko č. 1“ patria do dedičstva po poručiteľovi akad. mal. Y. Q., zomrelom S., súd poukazoval na to, že žalobca požadované určenie odôvodňoval tým, že tieto diela boli v deň smrti vo vlastníctve poručiteľa a nachádzali sa v jeho domácnosti. Žalovaná 1/ zase tvrdila, že tieto umelecké diela už neboli vo vlastníctve poručiteľa v deň jeho smrti, nakoľko boli v jej vlastníctve, keďže vlastníctvo k nim nadobudla darovaním od poručiteľa a v prípade umeleckého diela 2. obraz „Cesta do Emaus“, toto nadobudla darovaním od svojej matky, ktorej predmetný obraz daroval v rokoch 1977-1978 poručiteľ. Súd potom uviedol, že v konaní nebolo preukázané a žalovaná 1/ to ani netvrdila, že darovacia zmluva bola uzavretá v písomnej forme, naopak sama žalovaná 1/ uvádzala, že išlo o ústnu zmluvu. Vzhľadom na rozporné tvrdenia sporových strán súd vyhodnocoval výpovede sporových strán s ohľadom na ďalšie vykonané dôkazy oboznámením sa s existujúcimi listinnými dokladmi a následne posúdil, do akej miery jednotlivé tvrdenia strán sporu korešpondujú jednak navzájom, ako aj s ostatnými vykonanými dôkazmi. 1.2. Súd poukázal na to, že žalovaná 1/ uviedla v priebehu konania, že niektoré z umeleckých diel, v súvislosti s ktorými žalobca žiadal určiť, že patria do dedičstva po poručiteľovi, má vo vlastníctve, keď tieto jej poručiteľ za svojho života daroval. 1. obraz „Mladý pár pri stole“ jej daroval otec (poručiteľ) na Vianoce 2003, 2. obraz „Cesta do Emaus“ daroval poručiteľ jej matke pani M. niekedy v roku 1977 až 1978, pričom podľa vyjadrenia žalovanej 1/ mala tento obraz zdediť a neskôr sa vyjadrila, že obraz jej bol matkou darovaný, 3. obraz „Ženský akt“ jej bol darovaný v roku 2004, 8. socha „Madona s Jezuliatkom č. 2“ jej bola darovaná poručiteľom okolo roku 2000, 9. socha „Jazdec na koni s kopijou“ a 10. soška „Amoretko č. 1“ jej boli darované v roku 1995. Žalovaná 1/ však bližšie okolnosti ohľadne darovania uvedených umeleckých diel neuviedla, žalovanou uvádzané darovanie ostalo v štádiu tvrdenia bez predloženia akéhokoľvek relevantného dôkazu. Žalovaná 1/ platnosť darovania nijakým spôsobom nepreukázala, vykonať dokazovanie v tomto smere nenavrhla, obmedzila sa len na tvrdenie, že jej to ktoré umelecké dielo bolo poručiteľom v tom ktorom čase darované, a teda je v jej vlastníctve. Obraz „Mladý pár pri stole“, olej na plechu, rozmery 25x20cm, 17. storočie, flámsky maliar žalovanej 1/ podľa jej tvrdenia daroval otec (poručiteľ) na Vianoce 2003, obraz jej nedoniesol, lebo v tom čase už zle chodil. Podľa pôvodne žalovanej 2/ ju na obraz upozornila N., ktorá tvrdila, že obraz v dome poručiteľa videla ešte v decembri 2003 a ona sama predmetný obraz videla na dverách pri ateliéri v dome poručiteľa ešte v apríli 2004 (výpoveď v rámci trestného konania zo dňa 15. 08. 2005) a v tomto konaní uviedla, že obraz sa nachádzal ešte v marci 2004 v dome poručiteľa na svojom mieste na stene v ateliéri vedľa vstupu do sociálneho zariadenia. Obraz „Cesta do Emaus“, olej na dreve, rozmery 19x26cm, 17. storočie, bavorský maliar daroval podľa tvrdení žalovanej 1/ poručiteľ jej matke pani M. A. niekedy v roku 1977 až 1978. Uvedený obraz jej bol následne matkou darovaný, ona ho však nechala u matky v byte ako výzdobu bytu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že Galéria Umenia v Nových Zámkoch vydala v roku 1986 katalóg, ktorý obsahuje diela, ktoré boli pôvodne prisľúbené mestu Nové Zámky, ale v dôsledku nezhôd ich darovanie a odovzdanie nebolo zrealizované a v predmetnom katalógu je uvedený i obraz pod č. 12, a teda nebolo možné, aby bol matke žalovanej darovaný v rokoch 1977 až 1978. 1.3. N. Q., bývalá manželka poručiteľa, keď ich manželstvo sa v roku 1976 skončilo rozvodom, uviedla vo výpovedi ako svedkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C/54/2010 dňa 21. 05. 2012, že predmetný obraz je predmetom BSM. Obraz „Ženský akt“ olej na plátne, rozmery 43x86cm, rok 1945, autor Y. Q. jej bol podľa žalovanej 1/ darovaný v priebehu roka 2004. Podľa čestného prehlásenia pôvodne žalovanej 2/ zo dňa 14. 04. 2014, predmetný obraz tesne po smrti poručiteľa v jeho dome videla, a to na obvyklom mieste, pričom už o pár dní neskôr po pohrebe poručiteľa, obraz v dome nebol. 1.4. Z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 3 Pv 739/11-42 zo dňa 17. decembra 2013, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu v postavení poškodeného proti uzneseniu vyšetrovateľky Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I číslo konania ORP-1166/2-OVK-B1-2004 z 13. 11. 2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vedené vo veci krádeže podľa § 247 ods. 1, 5 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006 na tom skutkovom základe, že doposiaľ neznámy páchateľ v presne nezistenom čase do mesiaca máj 2004 v R. z rodinného domu poručiteľa odcudzil umelecké diela, vyplynulo, že v priebehu vykonaného vyšetrovania sa nepodarilo ustáliť, kde sa nachádza obraz „Akt ženy“, ktorý mal byť tesne pred smrťou v dome poručiteľa. Taktiež sa nepodarilo zistiť presný čas, kedy tam obraz ešte mal byť a kedy už nie, či ale najmä kto ho z domu poručiteľa odniesol, a prečo či ho poručiteľ ešte za života daroval niektorému zo svojich detí alebo inej osobe. 1.5. Z obsahu oznámenia Krajskej prokuratúry Bratislava zn. 1 Kpt 1064/12-29 zo dňa 31. 03. 2014 ohľadne podnetu žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu vyšetrovateľky PZ a dozorujúcej prokurátorky okresnej prokuratúry v trestnej veci OR PZ v Bratislave I, Odbor kriminálnej polície, 2. oddelenia všeobecnej kriminality sp. zn. ORP-1166/2-OVK-B1-2004 vyplynulo, že z vykonaného vyšetrovania ohľadne obrazu „Ženský akt“ vyplynulo len to, že tento obraz sa v dome poručiteľa nachádzal v čase Veľkonočných sviatkov, teda cca mesiac pred smrťou poručiteľa. Socha „Madona s Jezuliatkom č. 2“, drevená socha, o výške cca 110 cm, autor neznámy, 18. storočie, išlo o postavu Madony, ktorá je v zlatom plášti na červených šatách so zlatými lúčmi vychádzajúcimi z poza postavy Madony, ktorá drží na ľavej ruke Jezuliatko bola žalovanej 1/ podľa jej vyjadrenia darovaná poručiteľom v roku 2000. Soška bola dosť poškodená a tak ju dala zreštaurovať. Socha „Jazdec na koni s kopijou“, bronz, výška cca 50 cm, jedná sa o zmenšenú kópiu sochy Sv. Václava z Prahy bola podľa žalovanej 1/ jej darovaná poručiteľom okolo roku 1995. Žalobca predložil fotografiu podľa svojho tvrdenia z roku 1997, na ktorej je soška vyobrazená a tvrdil, že teda nemohlo dôjsť k jej darovaniu žalovanej 1/ v roku 1995. Soška „Amoretko č. 1“ kľačiaca soška Amoretka z vysoko lešteného bronzu, ktorý dodáva soške aspekt pozlátenia, výška cca 20-25 cm mala byť žalovanej 1/ darovaná poručiteľom okolo roku 1995, pričom nejde o vzácnu sošku, je to podstavec pod lampu. Žalobca predložil fotografiu, podľa jeho tvrdenia vyhotovenú v roku 1997, na ktorej je soška vyobrazená a tvrdil, že teda nemohlo dôjsť k jej darovaniu žalovanej 1/ v roku 1995. 1.6. Súd za skutkovej situácie, keď žalovaná 1/ tvrdila, že došlo k darovaniu uvedených umeleckých diel poručiteľom, pričom však na preukázanie tejto skutočnosti nepredložila žiadne dôkazy, mal za to, že žalovaná 1/ neuniesla dôkazné bremeno ohľadne existencie ústnej darovacej zmluvy k tomu ktorému umeleckému dielu. Žalovaná 1/, ktorú v tejto súvislosti zaťažovalo dôkazné bremeno nepreukázala, že došlo k platnému uzavretiu darovacích zmlúv medzi poručiteľom ako darcom a ňou ako obdarovanou, na základe ktorých by k predmetným umeleckým dielam nadobudla vlastníctvo darovaním. Súd v tejto súvislosti poukázal i na výpoveď žalovanej 1/ uskutočnenej v rámci trestného konania dňa 03. 07. 2013, kedy v pozícii svedka - poškodeného okrem iného na otázku vyšetrovateľa, či môže uviesť vo vzťahu k zoznamu chýbajúcich umeleckých diel vypracovanom žalobcom, v ktorom sa nachádzali i umelecké diela, vo vzťahu, ku ktorým žalobca žiadal určiť, že patria do dedičstva v prejednávanej veci, kde sa tieto diela nachádzali v dome otca, kde sa tieto diela nachádzajú v súčasnosti a kto je ich majiteľom, uviedla, že ona sama nemá čo dokazovať, nech jej dokáže brat (žalobca), že tieto veci má a pokiaľ ich má, že jej ich otec nedaroval. Sumarizáciou uvedeného, keď žalovaná 1/ nepreukázala, že uvedené umelecké diela jej boli poručiteľom darované, nepreukázala existenciu darovacích zmlúv, súd vyhovel žalobe žalobcu o určenie, že umelecké diela špecifikované v I. výroku napadnutého rozsudku patria do dedičstva po poručiteľovi akad. mal. Y.. 1.7. Súd potom zamietol žalobu v časti o určenie, že umelecké diela 4. obraz „Portrét pána Zoru - Salzera z Hurbanova“, 5. obraz „Portrét pani Zorovej - Salzerovej z Hurbanova“, 6. obraz „Kytica orgovánov“, 7. socha „Madona s Jezuliatkom č. 1“, 11. soška „Amoretko č. 2“ z cínu patria do dedičstva po poručiteľovi, keď vyhodnotil, že žalobca v konaní nepreukázal, že tieto umelecké diela boli v deň smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, nepreukázal ani existenciu týchto umeleckých diel. Zo žiadnych listinných dokladov a ani výpovedí strán sporu a svedkov sa táto okolnosť nepreukázala. Žalobca rovnako nijakým spôsobom nepreukázal existenciu umeleckých diel socha „Madona s Jezuliatkom č. 1“ a soška „Amoretko č. 2“, keď neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by sa dal vyvodiť záver, že uvedené predmety boli v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve. K uvedeným umeleckým dielam sa v priebehu konania nevedeli vyjadriť ani žalované 1/, 2/, ich existenciu nepotvrdili a nevedeli sa vyjadriť, či tieto umelecké diela poručiteľ v čase smrti vlastnil. Vzhľadom k uvedenému súd žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol. Súd zastavil konanie v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej 1/ vydať žalobcovi ním špecifikované umelecké diela, ktoré si neoprávnene a nezákonne privlastnila a tým sa bezdôvodne obohatila na úkor svojich spoludedičov a tým umožnila, aby došlo ku rozdeleniu týchto umeleckých diel medzi všetkých zákonných dedičov v zmysle dedenia zo zákona, a to na základe účinného späťvzatia časti žaloby žalobcom, keď žalované 1/, 2/ s týmto čiastočným späťvzatím žaloby súhlasili. 1.8. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku teda podľa pomerného úspechu v spore, keď strany sporu mali vo veci úspech len čiastočný, a preto súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 1.9. Po podaní odvolania žalovanou 1/, pred predložením veci odvolaciemu súdu (avšak až po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie) pôvodne žalovaná 2/ zomrela (dňa 8. 2. 2018). Z týchto dôvodov súd prvej inštancie uznesením z 09. 04. 2019 č. k. 16C/218/2014-481 rozhodol o tom, že bude pokračovať v konaní na strane pôvodne žalovanej 2/ s jej dedičmi: W. N., narodeným S., P.., narodeným XS.. G., rod. N., narodenou S.. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“), na odvolanie žalovanej 1/ výroku I., rozsudkom z 15. novembra 2022 sp. zn. 14Co/192/2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením tohto súdu v napadnutom výroku I. potvrdil; a žalobcovi ani žalovaným 2/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že v prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že ním v žalobe označené umelecké diela existujú, a že tieto boli vo vlastníctve poručiteľa, (a to aj ku dňu jeho smrti). Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať existenciu týchto umeleckých diel a vlastníctvo poručiteľa k nim ku dňu smrti. Tieto skutočnosti (pokiaľ išlo o umelecké diela, vo vzťahu ku ktorým, súd žalobe vyhovel - napadnutý výrok I.) žalobca potom riadne preukázal, keďže v konaní nebola sporným samotná existencia týchto umeleckých diel (strany sporu vedeli identifikovať, o ktoré diela išlo), ani pôvodné vlastníctvo poručiteľa k nim (v prevažnom rozsahu išlo o diela vyhotovené samotným poručiteľom, ako ich autorom, teda vlastnícke právo poručiteľa k nim nikto nespochybňoval, pôvodné vlastnícke právo poručiteľa nebolo spochybnené ani k zvyšným dielam - napr. k soškám). Navyše žalobca v konaní preukázal i to, že tieto diela v súčasnosti zadržiava žalovaná 1/. Za daného stavu bolo potom potrebné vychádzať z toho (teda z predpokladu), že poručiteľ tieto diela vlastnil aj ku dňu svojej smrti (samozrejme iba za situácie, že by nebolo v ďalšom preukázané, že ich poručiteľ ešte za života previedol na tretiu osobu - napr. daroval žalovanej 1/). Žalobca však nebol povinný preukazovať prípadné scudzenie týchto diel poručiteľom za jeho života (toto ani netvrdil), ale správne vychádzal z toho, že nakoľko boli tieto diela počas života poručiteľa v jeho vlastníctve (ako už bolo uvedené ich prevažnú časť poručiteľ sám vytvoril), bol ich vlastníkom aj v čase jeho smrti, (a teda, že bez ďalšieho vlastnícke právo k nim nestratil, resp. stratiť nemohol). Ak potom žalovaná 1/ v konaní tvrdila opak, (t. j. že počas života poručiteľa ich tento daroval žalovanej 1/, a teda, že k nim vlastnícke právo neskôr stratil), z tohto jej tvrdenia práve jej vznikla dôkazná povinnosť túto skutočnosť riadne preukázať. Ako už bolo uvedené žalobca nemal v konaní povinnosť vyvraciať v tomto smere tvrdenia žalovanej 1/, a teda preukazovať, že diela počas života neboli poručiteľom darované (i vzhľadom k tzv. negatívnej dôkaznej teórii, podľa ktorej na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti), ale naopak, bola to žalovaná, ktorej svedčila táto dôkazná povinnosť. Ako už bolo uvedené, samotná skutočnosť, či sporová strana vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. 2.2. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Keďže samotné vlastníctvo poručiteľa k označeným umeleckým dielam bolo preukázané už len tým, že predovšetkým išlo o obrazy vyhotovené (namaľované) samotným poručiteľom (v konaní ani nebolo sporným, že poručiteľ bol pôvodne vlastníkom všetkých označených umeleckých diel), bez súčasného preukázania skutočnosti, že ich poručiteľ počas svojho života platne daroval inej osobe (predovšetkým žalovanej 1/), bolo potrebné potom vychádzať z toho, že bol ich vlastníkom aj v čase svojej smrti. Iba ak by sa preukázalo, že poručiteľ tieto diela počas života skutočne daroval (žalovanej 1/), až vtedy by bolo možné konštatovať, že ich vlastníkom už ku dňu smrti poručiteľ nebol (bez preukázania tejto skutočnosti však bolo teda potrebné poručiteľa považovať za ich vlastníka až do času jeho smrti). Túto skutočnosť však mala v konaní preukazovať práve žalovaná 1/, nakoľko ona z tohto svojho tvrdenia vyvodzovala pre seba priaznivú skutočnosť, a to svoje vlastnícke právo k týmto dielam. Žalovaná 1/ však tieto svoje tvrdenia v konaní riadne nepreukázala. To, že spochybňovala niektoré tvrdenia žalobcu ohľadne toho, či sa diela v čase smrti mohli/nemohli nachádzať v dome poručiteľa a pod. bolo vo veci irelevantným, nakoľko sa vychádzalo z premisy, že poručiteľ tieto diela skutočne vlastnil aj ku dňu svojej smrti (to, že ich pôvodne vlastnil sporným nebolo a pokiaľ sa nepodarilo preukázať, že ich daroval, tak treba vychádzať z toho, že ich vlastnil aj ku dňu svojej smrti). 2.3. Je potrebné si totiž uvedomiť, že žalobca nepreukazoval svoje vlastníctvo k nim, ale preukazoval len vlastníctvo poručiteľa k nim a toto sa prezumovalo už len tým, že tieto diela poručiteľ sám zhotovil ako aj tým, že sa nepreukázalo, že by vlastníctvo k nim poručiteľ za života previedol na iný subjekt (žalobca ani netvrdil, že by poručiteľ za života previedol vlastníctvo na inú osobu). Toto tvrdila žalovaná 1/ práve tým, že jej ich mal poručiteľ darovať, a preto ak potom chcela byť žalovaná v konaní úspešná, ona musela preukázať, že jej ich poručiteľ skutočne daroval. Písomná darovacia zmluva v danom prípade neexistovala, neexistoval ani iný písomný dôkaz o ich odovzdaní žalovanej 1/, ani svedok, ktorý by uvedené darovanie (odovzdanie daru darcom a jeho prevzatie obdarovanom v čase darovania) potvrdil, a preto za tohto stravu, bolo potom potrebné v konečnom dôsledku darovanie týchto diel žalovanej 1/ vyhodnotiť ako nepreukázanú skutočnosť. Ako potom správne poukázal súd prvej inštancie darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní (§ 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaná 1/ (ak teda tvrdila, že jej umelecké diela poručiteľ za života daroval) mohla túto skutočnosť preukazovať len: 1/ písomne uzavretou darovacou zmluvou, ak nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu umeleckých diel priamo pri darovaní, 2/ preukázaním odovzdania týchto diel pri darovaní (napr. výpoveďami svedkov, ktorí by boli prítomní pri odovzdávaní daru darcom). Žalovaná 1/ potom žiaden z takýchto dôkazov nepredložila. Ňou uvádzané skutočnosti, že jej poručiteľ za svojho života daroval obraz „Mladý pár pri stole“ na Vianoce 2003, obraz „Cesta do Emaus“ mal poručiteľ darovať jej matke niekedy v roku 1977 až 1978, a táto jej ho mala následne darovať, obraz „Ženský akt“ jej mal byť poručiteľom darovaný v roku 2004, socha „Madona s Jezuliatkom č. 2“ jej mala byť darovaná poručiteľom okolo roku 2000, socha „Jazdec na koni s kopijou“ a soška „Amoretko č. 1“ jej mali byť darované v roku 1995, tak zostali len v rovine (nepreukázaných) tvrdení. Tieto tvrdenia boli navyše i spochybnené (resp. bola spochybnená aj platnosť ich prípadného darovania), keď napr. obraz „Mladý pár pri stole“, ktorý jej mal poručiteľ darovať na Vianoce 2003, jej darca ani neodovzdal, lebo v tom čase už zle chodil, (a teda nielenže neexistovala o darovaní písomná darovacia zmluva k tomuto dielu, ale v tomto prípade ani nedošlo k preukázanému odovzdaniu tohto diela darcom pri darovaní a jeho prijatiu obdarovanou). Pokiaľ išlo o obraz „Cesta do Emaus“, tento mal poručiteľ darovať jej matke a táto ho následne mala darovať žalovanej 1/ (žalovaná ho však nechala u matky v byte ako výzdobu bytu). V tomto prípade bolo spochybnené nielen darovanie tohto obrazu matke žalovanej 1/, (keďže tento obraz sa ešte v roku 1986 nachádzal v katalógu Galérie umenia v Nových Zámkoch medzi obrazmi, ktoré boli pôvodne prisľúbené mestu Nové Zámky, a teda nemohol byť matke žalovanej darovaný ešte v rokoch 1977 až 1978, ale aj samotná matka žalovanej 1/ v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C/54/2010 tvrdila, že manželstvo s poručiteľom sa v roku 1976 skončilo rozvodom, pričom predmetný obraz označila ako predmet ich BSM, čo potom vylučuje jej výlučné vlastníctvo k nemu darovaním od poručiteľa - nebol potom v konaní predložený taký dôkaz, ktorým by bolo napr. preukázané, že matka žalovanej 1/ nadobudla tento obraz v rámci vyporiadania BSM s poručiteľom. Ak potom matka žalovanej 1/ nemala tento obraz vo svojom výlučnom vlastníctve, nemohla ho ani darovať žalovanej 1/ (navyše za stavu, kedy ani v tomto prípade neexistuje písomná darovacia zmluva, ani preukázanie odovzdania diela darkyňou a jej prevzatie žalovanou 1/, keď táto sama potvrdila, že obraz sa nachádzal u matky v byte ako výzdoba bytu). Pokiaľ išlo o obraz „Ženský akt“, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalovanej 1/ darovaný v priebehu roka 2004, aj tu existujú dôvodné pochybnosti o jeho platnom darovaní, keď podľa čestného prehlásenia pôvodne žalovanej 2/ zo dňa 14. 04. 2014, táto predmetný obraz tesne po smrti poručiteľa v jeho dome videla, a to na obvyklom mieste, pričom už o pár dní neskôr po pohrebe poručiteľa, obraz v dome nebol (ani tu nedošlo k uzavretiu písomnej darovacej zmluvy alebo k preukázaniu jeho odovzdania darcom žalovanej 1/ pri darovaní), pričom i Krajská prokuratúra Bratislava na základe vykonaného dokazovania potvrdila, že tento obraz sa v dome poručiteľa nachádzal ešte v čase Veľkonočných sviatkov, teda cca mesiac pred smrťou poručiteľa. Pokiaľ išlo o sochy „Madona s Jezuliatkom č. 2“, „Jazdec na koni s kopijou“, „ Amoretko č. 1“ ani v týchto prípadoch žalovaná 1/ hodnoverne nepreukázala ich nadobudnutie darovaním od poručiteľa (znova bez existencie písomnej darovacej zmluvy, pričom i ich prípadné odovzdanie darcom a prevzatie žalovanou 1/ pri ich údajnom darovaní zostalo takisto sporným, keď žalovaná 1/ napr. nepreukázala ňou tvrdené reštaurovanie sochy „Madony s Jezuliatkom č. 2“, darovanie sochy „Jazdec na koni s kopijou“, ku ktorému malo podľa tvrdenia žalovanej 1/ dôjsť ešte v roku 1995 vylučovalo jej súčasné vyzobrazenie na fotodokumentácii interiéru domu poručiteľa z roku 1997, pričom uvedené sa rovnako týkalo aj sošky „ Amoretko č. 1“, k darovaniu ktorej rovnako malo dôjsť ešte v roku 1995, avšak na uvedenej fotodokumentácii z roku 1997 bola naďalej vyzobrazená v rámci interiéru domu poručiteľa. Žalovaná 1/ potom v celom obsahu svojho odvolania iba spochybňuje preukazovanie skutočností žalobcom (ako nesplnenie si primárnej dôkaznej povinnosti žalobcu preukázať vlastníctvo poručiteľa k dielam), avšak ako už bolo uvedené, tu bolo potrebné vychádzať z toho (z premisy), že poručiteľ bol ich vlastníkom, (a to aj v čase jeho smrti), avšak už neposkytla taký dôkaz, ktorým by preukázala práve svoje tvrdenie o ich darovaní poručiteľom (čo bola rozhodujúca skutočnosť, ktorá mala byť v konaní preukazovaná). Teda nie žalobca, ale žalovaná mala preukazovať, že jej diela poručiteľ za života platne daroval a táto potom svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere neuniesla. 2.4. Možno teda zhrnúť, že odvolanie žalovanej 1/ nebolo dôvodným najmä preto, že celé odvolanie žalovanej 1/ bolo zamerané k tomu, že žalobca v konaní nepreukázal, že by bol poručiteľ v čase smrti vlastníkom označených umeleckých diel a následne, že žalobca nevyvrátil tvrdenia žalovanej (jej účinnú obranu) o platnom darovaní týchto diel poručiteľom za jeho života žalovanej 1/. Ako však už uviedol odvolací súd vyššie, na preukázanie žalobcových tvrdení stačilo, že v konaní bolo preukázané, že poručiteľ ešte za života bol pôvodným vlastníkom týchto diel (čo vyplývalo nielen z toho, že väčšinu z týchto diel sám vytvoril, ale jeho pôvodné vlastníctvo k nim žiadna zo strán ani nespochybnila), a teda bolo potrebné vychádzať z toho, že ich vlastníkom (pokiaľ by sa ďalej nepreukázalo, že ho scudzením stratil) bol aj ku dňu svojej smrti. Keďže scudzenie týchto diel tvrdila len žalovaná 1/, (t. j. že jej boli poručiteľom za života darované), žalobca nebol povinný túto skutočnosť preukazovať, (keďže ju on sám netvrdil), ani inak toto tvrdenie žalovanej 1/ vyvracať, ale práve naopak bola to žalovaná, ktorá bola povinná v tomto smere uniesť dôkazné bremeno, nakoľko ona z tejto skutočnosti vyvodzovala pre seba priaznivé následky. Žalovaná 1/ potom bez akýchkoľvek pochybností tieto svoje tvrdenia nepreukázala. Ani podané odvolanie nesmerovalo k preukazovaniu vlastníckeho práva žalovanej 1/ k týmto dielam darovaním (ako už bolo uvedené viac menej smerovalo k údajnému neuneseniu dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k vlastníckemu právu poručiteľa k týmto dielam v čase jeho smrti). Samotné tvrdenia žalovanej 1/, kde sa diela v čase smrti poručiteľa nachádzali/nenachádzali a pod. však nie sú dôkazom o ich platnom darovaní (napr. tvrdenie, že sa dielo nachádza v domácnosti žalovanej 1/ nie je súčasne dôkazom o jeho platnom darovaní). 2.5. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil (ne)splnenie si dôkaznej povinnosti žalovanou 1/, a preto dospel k správnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného bremena žalovanou 1/ (o darovaní týchto umeleckých diel poručiteľom) s následkom znášania pre ňu nepriaznivého rozhodnutia, t. j. vyhoveniu žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo i zrejmé, ako súd hodnotil jednotlivé dôkazy, výpovede strán, svedkov a pod., riadne uviedol, prečo niektoré z navrhovaných dôkazov nevykonal a rovnako bolo z neho zrejmé i to, prečo vo vzťahu k niektorým dielam rozhodol tak, že tieto patria do dedičstva po poručiteľovi a u iných diel, že do dedičstva nepatria. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak možno považovať za preskúmateľné, keď i sama žalovaná závery súdu prvej inštancie napadla obsahovo rozsiahlym odvolaním, v ktorom súdu vytýkala ním prijaté konkrétne závery (čo zároveň vylučuje nepreskúmateľnosť rozsudku). 2.6. Napokon odvolací súd považoval za potrebné okrajovo sa vyjadriť aj k argumentácii žalovanej 1/ o prípadnom nadobudnutí vlastníckeho práva k týmto dielam ich vydržaním, keď s takýmto posúdením odvolací súd nesúhlasí, nakoľko pre vydržanie vlastníckeho práva nestačí iba uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby (v danom prípade 3 ročnej), ale sa vyžaduje aj dobromyseľný titul nadobudnutia týchto vecí vydržiteľom, čo v danom prípade absentovalo. Na to, aby vydržiteľ (v danom prípade žalovaná 1/) nadobudol vec do vlastníctva vydržaním je potrebné, aby k tejto veci mal tzv. uchopovací vydržací titul (napr. zmluvu, na základe ktorej by sa chopil držby veci) a bol s ohľadom na všetky okolnosti veci (teda objektívne, nielen zo subjektívneho hľadiska) i v dobrej viere, že skutočne na jeho základe vec nadobudol do svojho vlastníctva. V danej veci však žalovanej 1/ takýto dobromyseľný uchopovací titul, o ktorom by bola s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že bol platným nadobúdacím titulom, chýbal. Týmto titulom malo byť darovanie, avšak žalovaná 1/ v konaní nepreukázala ani len jeho samotnú existenciu (nieto ešte aj dobrú vieru v jeho prípadnú platnosť). Bez preukázania darovania, žalovanej potom chýbal akýkoľvek nadobúdací titul k týmto dielam, a preto u nej nemohla začať plynúť ani vydržacia doba (a nemohlo dôjsť ani k samotnému vydržaniu týchto veci do jej vlastníctva). Ak by aj bol v danom prípade tento titul preukázaný, tento by zjavne (vzhľadom na všetky okolnosti) nemohol byť ani platným titulom, nakoľko znenie § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka muselo byť zrejmé aj samotnej žalovanej1/, a teda i žalovaná 1/ si musela byť vedomá, že k platnému darovaniu by mohlo v danom prípade dôjsť buď len na základe písomne uzavretej darovacej zmluvy (ak by pri darovaní súčasne nedošlo i k odovzdaniu a prevzatiu daru), alebo darovacej zmluvy síce neuzavretej v písomnej forme, avšak za súčasného preukázania odovzdaniu daru darcom a jeho prevzatia obdarovanou, (a to v čase samotného darovania). Keďže ani jedna z týchto skutočností v danom prípade nenastala (nebola preukázaná), išlo by o darovanie neplatné (pričom táto neplatnosť bola s ohľadom na jasnú právnu úpravu darovania v Občianskom zákonníku každému zrejmá), čo by opätovne vylučovalo nadobudnutie vlastníckeho práva k takejto veci vydržaním. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku (výroku I.), stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie, uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 2.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Hoci bol žalobca v odvolacom konaní (vo vzťahu k žalovanej 1/) úspešný, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 1/ nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd (bez ohľadu na výsledok odvolacieho konania) nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ani zvyšným žalovaným (2/ až 4/), keď títo odvolaním rozsudok nenapadli a takisto im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli (a keďže žalobcovi žiadne trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, nemohol ich náhradu odvolací súd priznať ani voči žalovaným 2/ až 4/). 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.