§ 326/1a,c Tr.zák.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Tdo/3/2024 Identifikačné číslo spisu: 4216010067 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Zeleňaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4216010067.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Dušana Szabóa, v trestnej veci obvineného D. G., pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.

1. a)Trestného zákona formou návodu podľa § 21 ods. 1 písm.
2. b)Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 25. júna 2024 v Bratislave, o dovolaní obvineného D. G. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 23. marca 2022, sp. zn. 1To/9/2022, takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
3. c)Trestného poriadku dovolanie obvineného D. G. odmieta. Odôvodnenie 1. Okresný súd Komárno (ďalej len „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 23. júna 2021, sp. zn. 3T/6/2016 uznal obvineného D. G. (ďalej len „obvinený" alebo „dovolateľ") vinným z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), písm.
4. c)Trestného zákona vo forme návodu podľa § 21 ods. 1 písm.
5. b)Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: „dňa 28. marca 2013 v čase okolo 21.45 hod. obžalovaný D. G., ako príslušník Policajného zboru v čase skutku mimo služby na podnet X. G. z bližšie nezisteného miesta telefonicky požiadal obžalovaného P. C. príslušníka Policajného zboru v tom čase vo výkone služby ako člen hliadky Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Komárno, aby nepostupoval v súlade so zákonnými predpismi pri vybavení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm.
6. j)zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch účinný v čase spáchania skutku, ktorý priestupok mal spáchať X. G., nar. X.X.XXXX, bytom Z. I., Q. ul. č. XXXX/XX tým, že dňa 28. marca 2013 v čase o 21.08 hod. ako vodič motorového vozidla zn. Audi A8 4,2 V8 TDI s evidenčným číslom B. na ceste z Komárna do Hurbanova, pri časti Zelený Háj prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť ustanovenú v § 16 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej o premávke") a následne nezastavil po zvláštnom výstražnom svetle doprevádzané zvláštnym zvukovým znamením, neposlúchol pokyn policajta na zastavenie svojho vozidla, čím porušil všeobecné povinnosti účastníka cestnej premávky, ktoré sú ustanovené v § 3 ods. 2 písm.
7. c)zákona o cestnej premávke s poukazom na ustanovenia § 137 ods. 2 písm. j/) toho istého zákona, konkrétne aby tento priestupok nezaevidoval na meno priestupcu a aby mu uložil ako sankciu len peňažnú pokutu v minimálnej výške, následne členovia hliadky v meste Hurbanovo v ten istý deň vo večerných hodinách priestupok vybavili v blokovom konaní, v rámci ktorého druhý člen policajnej hliadky Okresného dopravného inšpektorátu obžalovaný X. G. s dátumom 28. marca 2013 vystavil blok na pokutu na meno K. A., nar. XX.X.XXXX, bytom F. na zaplatenie 30 eur, čím pre priestupcu X. G. zabezpečili neoprávnený prospech spočívajúci v upustení od jeho priestupkového postihnutia, čím porušili základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 3 písm.
8. a)zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenie § 84 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov." 2. Spoluobvinených X. G. a P. C. uznal súd prvého stupňa na predmetnom skutkovom základe vinnými z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa § 326 ods. 1 písm. a), písm.
9. c)Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. 3. Obvinenému okresný súd podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 a § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výmere 500,- Eur s tým, že podľa § 57 ods. 2 Trestného zákona zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu. 4. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd" alebo „odvolací súd") rozsudkom z 23. marca 2022, sp. zn. 1To/9/2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok") na podklade odvolaní obvineného, spoluobvinených X. G. a P. C., ako aj na podklade odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor") podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm.
10. d)Trestného poriadku rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného uznal vinným z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.
11. a)Trestného zákona formou návodu podľa § 21 ods. 1 písm.
12. b)Trestného zákona a spoluobvineného X. G. vinným z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.
13. a)Trestného zákona na tom skutkovom základe, že: „po tom, čo obžalovaný D. G. telefonicky z miesta svojho bydliska v Z. I. dňa 28.03.2013 o 21.45 hod. požiadal P. C. v tom čase príslušníka policajného zboru zaradeného vo výkone služby ako člena hliadky Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Komárno vykonávajúceho službu na ceste I/64 z Mesta Komárno smerom na Obec Bajč, o uloženie najnižšej pokuty za priestupok, ktorý spáchal X. G., narodený dňa XX.XX.XXXX, ako vodič motorového vozidla značky Audi A8 4,2 V8 TDI s evidenčným číslom B v časti Zelený Háj, tým, že dňa 28.03.2013 o 21.08 hod. prekročil tam najvyššie povolenú rýchlosť a následne po prenasledovaní policajnou hliadkou zvýšil rýchlosť a tejto policajnej hliadke ušiel a po tom, čo člen policajnej hliadky obžalovaný X. G. získal túto informáciu dňa 28.03.2013, v Meste Hurbanovo, vybavil v blokovom konaní priestupok tak, že namiesto vodiča - priestupcu X. G. označil občana Maďarskej republiky K. A., čím obžalovaný X. G. porušil základnú povinnosť policajta uvedenú v ustanovení § 48 odsek 3 písmeno a/ zákona č. 73/1998 Z. z., o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície." 5. Za to krajský súd uložil obvinenému podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 56 ods. 1, ods. 2 a § 57 ods. 1 Trestného zákona peňažný trest 500,- EUR a zároveň podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. 6. Spoluobvineného P. C. krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 285 písm.
14. c)Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Komárno z 8. februára 2016, sp. zn. 2 Pv 654/14/4401-38 na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe, ktorý skutok bol vo vzťahu k spoluobvinenému P. C. právne kvalifikovaný ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 326 ods. 1 písm. a), písm.
15. c)Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal tento spoluobvinený. 7. Proti napadnutému rozsudku podal obvinený 30. októbra 2023 prostredníctvom obhajcu JUDr. Martina Gancznera dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
16. g)a písm.
17. i)Trestného poriadku. 8. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, nezákonný a nepreskúmateľný, pričom nepreskúmateľným ho robí nedostatočné odôvodnenie, a to aj preto, že sa súd náležite nevysporiadal so všetkými obhajobnými argumentmi dôležitými pre rozhodnutie vo veci, pričom poukázal na obsah písomného odôvodnenia svojho odvolania, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu. 9. Obvinený ďalej namietal zákonnosť vykonaného dokazovania od samotného počiatku, pretože uznesenie o začatí trestného stíhania zo 6. mája 2013, ČVS: SKIS-188/OISZ-V-2013 považoval za nezákonné, nakoľko nespĺňa náležitosti uvedené v § 199 ods. 3 Trestného poriadku. Predmetné uznesenie je, podľa názoru dovolateľa, nepreskúmateľné, pretože v ňom nie sú uvedené žiadne konkrétne a overiteľné skutočnosti, z ktorých by vyplývalo podozrenie zo spáchania konkrétnej trestnej činnosti a vyslovil názor, že bolo vydané len za tým účelom, aby bolo možné nezákonne sledovať a odpočúvať všetkých príslušníkov Krajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra. Za nezákonné považoval obvinený aj záznamy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky, na podklade ktorých bolo uznesením z 30. marca 2014, ČVS: SKIS-537/OISZ-V-2014 podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie. Dovolateľ vytýkal, že s ním namietanou nezákonnosťou sa odvolací súd v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a na spravodlivý proces, pričom argumentáciu okresného súdu k ním namietanej nezákonnosti nepovažoval za dostatočnú. V tejto súvislosti obvinený poukázal na článok sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Petra Šamka publikovaný na právnych listoch 6. septembra 2019, zaoberajúci sa nezákonnosťou uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci z dôvodu absencie náležitostí podľa § 199 ods. 3 Trestného poriadku. 10. Dovolateľ tiež poukázal na to, že aj podnet na trestné stíhanie z 9. apríla 2013 je nekonkrétny, z čoho potom vyplýva, že mohli byť a možno aj boli rozpracovaní, sledovaní a odpočúvaní všetci príslušníci Krajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra. 11. Podľa názoru obvineného súdy nedostatočne zistili skutkový stav, pretože nevykonali všetky dôkazy, ktoré vykonať mohli a mali pre objektívne a správne zistenie skutkového stavu a objasnenie veci, hoci ich navrhoval vykonať, v dôsledku čoho súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdili a rozhodli. Konaním súdu tak, podľa názoru obvineného, bolo porušené jeho právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že ide najmä o opätovný výsluch svedka X. G. k tomu, či bol vo vozidle sám, nakoľko o tejto skutočnosti sa dozvedel až po výsluchu menovaného svedka, ako aj o dotaz na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Komárne, okresný dopravný inšpektorát za účelom zaslania originálu fotografie z radaru v elektronickej forme za účelom zistenia, koľko osôb sa vo vozidle zn. Audi A8 nachádzalo v čase merania, keďže v spise nachádzajúca sa fotokópia výtlačku je nekvalitná. Obvinený ďalej vytýkal, že okresný súd nevzal do úvahy výpovede obžalovaných, ani výpoveď svedkov X. G. a T. a zistenia ohľadne skutočnosti, že vozidlo zn. Opel Astra v čase merania nebolo vybavené zariadením, ktorým by spoluobžalovaní mohli dať zákonný pokyn na zastavenie vozidla, pričom okresný súd svoj postup žiadnym spôsobom neodôvodnil. 12. Za nezákonný považoval dovolateľ aj postup krajského súdu, ktorý modifikoval skutkovú vetu, pretože obvineným sa podľa obžaloby, ako aj uznesenia o vznesení obvinenia kládlo za vinu iné konanie, než za aké boli odsúdení a v tejto súvislosti vytýkal, že krajský súd v skutkovej vete neuviedol, akého priestupku sa mal svedok X. G. dopustiť, čo považoval za vadu napadnutého rozsudku. 13. Obvinený upozornil na to, že podľa skutkovej vety mal na spáchanie trestného činu navádzať spoluobvineného P. C., ktorý však bol spod obžaloby oslobodený, pričom spoluobvinený X. G. mal podľa skutkovej vety spáchať prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa, ale iný, než na ktorý ho mal navádzať obvinený, z čoho potom obvinený vyvodzuje, že nemôže byť odsúdený ako účastník prečinu zneužitia právomoci verejného činiteľa spáchaného spoluobvineným X. G. ako návodca, pretože ho žiadnym spôsobom nenavádzal na to, aby ako priestupcu nezaevidoval svedka X. G., ale občana Maďarskej republiky K. A.. Doplnil, že so spoluobvineným X. G. žiadnym spôsobom nekomunikoval. 14. Za nesprávny záver napadnutého rozsudku považoval dovolateľ konštatovanie krajského súdu v predposlednom odseku na str. 8, kde odvolací súd uviedol, že z dokazovania možno ustáliť, že obvinený opakovane kontaktoval spoluobvineného X. G. a formou prosieb ho žiadal vybaviť priestupok X. G. miernejšie, pretože z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že spoluobvineného X. G. žiadnym spôsobom nekontaktoval. Konštatovanie krajského súdu v tom smere, že spoluobvinený X. G., na ktorého bola spoluobvineným C. prenesená informácia o prosbe obvineného, sa rozhodol samostatne vybaviť priestupok tak, že namiesto svedka X. G. v blokovom konaní uviedol meno K. A. považoval dovolateľ za zmätočné. 15. Obvinený tiež namietal, že Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Úrad inšpekčnej služby nie je oprávnená vykonávať úkony podľa Trestného poriadku, v dôsledku čoho sú všetky úkony vykonané od začiatku trestného stíhania nezákonné a za nezákonné obvinený považoval aj záznamy uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky, ktoré boli vyhotovené na základe rozhodnutia sudcu Krajského súdu v Bratislave z 11. februára 2013, sp. zn. KSBA-V-258-1/2013-Ntt-6-167/2013, pretože boli vyhotovené v inej trestnej veci, pričom na podporu tohto záveru poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2To/5/2011. 16. Podľa názoru dovolateľa boli dôkazy v prípravnom konaní manipulované, čo preukazuje výpoveď svedka X. G. na hlavnom pojednávaní, ktorý uviedol, že aj v prvotnej výpovedi pred vznesením obvinenia vypovedal, že pokyn na zastavenie vozidla mu daný nebol, čo však vyšetrovateľ do zápisnice o jeho výsluchu nezapísal. 17. Obvinený ďalej namietal vylúčenie zákonného sudcu JUDr. Martina Ivana pre údajnú zaujatosť, hoci na vylúčenie tohto sudcu neboli splnené zákonné podmienky, navyše súd nedoručoval obvineným a najmä spoluobvinenému P. C. vznesenú námietku zaujatosti na vyjadrenie, čím bolo odňaté právo konať a právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti dovolateľ doplnil, že ak by oznámenie o zaujatosti bolo spoluobvinenému P. C. doručené, tento by vysvetlil, že sudcu JUDr. Martina Ivana nepozná a že došlo zo strany sudcu k nedorozumeniu, pričom sudca JUDr. Martin Ivan by ostal zákonným sudcom. Obvinený zdôraznil, že s touto jeho zásadnou argumentáciou sa okresný a ani krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, čím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a na spravodlivý proces. 18. Obvinený preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok, ako aj rozsudok okresného súdu. 19. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, ktorý k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
18. b)Trestného poriadku uviedol, že s námietkou obvineného voči vylúčeniu sudcu JUDr. Martina Ivana sa zákonne a dôvodne vysporiadal senát krajského súdu v uznesení zo 17. februára 2016, sp. zn. 1Nto/4/2016. 20. K ďalším dôvodom dovolania prokurátor uviedol, že orgány činné v trestnom konaní, ako aj okresný súd sa vyčerpávajúcim spôsobom a opakovane vysporiadali s otázkou zákonnosti a dôvodnosti začatia trestného stíhania, ako aj so zákonnosťou záznamov uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke. Prokurátor vyjadril názor, že obvinený v dovolaní neuviedol dôvody, pre ktoré by podľa jeho názoru vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby nebol oprávnený vo veci konať, a pokiaľ ide o nevykonanie dôkazov navrhnutých obvineným, išlo o dôkazy, ktoré priamo so skutkom nesúviseli, a preto ich vykonanie súd správne považoval za nadbytočné. 21. Vo vzťahu k ustáleniu viny obvineného prokurátor nepovažoval za relevantné, že spoluobvinený P. C. bol spod obžaloby oslobodený a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním spoluobvineného P. C. a konaním obvineného, pretože obvinený spáchal trestný čin už samotným návodom a nie je podstatné, či sa jeho obsah aj realizoval a rovnako je, podľa názoru prokurátora, bez významu, akého priestupku sa mal svedok X. G. dopustiť. Vo vzťahu k namietanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku prokurátor uviedol, že ide len o pisársku chybu, čo vyplýva zo znenia skutkovej vety a výhrada o manipulácii dôkazov vyšetrovateľom podľa prokurátora vyznieva účelovo bez akéhokoľvek dôkazného podkladu. 22. Prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa § 382 písm.
19. c)Trestného poriadku odmietol, pretože nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. 23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) skúmal splnenie procesných podmienok na podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm.
20. b)Trestného poriadku], proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm.
21. h)Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako obvinený využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa § 374 ods. 2 Trestného poriadku. 24. V prvom rade najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Dovolanie má byť skutočne len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd dokazovanie len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Trestného poriadku. Preto možnosti podania dovolania sú obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. 25. Inak povedané jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm.
22. a)až
23. n)Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie". (Primerane napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020). 26. Dovolací súd pri náprave namietaných pochybení preskúmava v zásade tie nedostatky, ktoré boli preskúmavané už v odvolacom konaní a neboli napravené odvolacím súdom [vždy však platí, ako to už bolo vyššie uvedené, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania preskúmava len tie najzásadnejšie chyby právneho charakteru, vymedzené v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
24. a)až
25. n)Trestného priadku, teda nie všetky chyby], ako aj pochybenia spôsobené odvolacím súdom. Tomu potom zodpovedá aj obmedzenie možnosti podať dovolanie v prípade, keď neboli využité riadne opravné prostriedky (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku) a povinnosť obsahovo namietať skutočnosti známe v pôvodnom konaní zakladajúce niektoré z dovolacích dôvodov najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Obsah konkrétne uplatnených vytýkaných chýb a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, by mal vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pričom v skutočnosti obsahuje argumenty a tvrdenia stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu alebo iného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm.
26. c)Trestného poriadku odmietnuť. 27. Zároveň je potrebné uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
27. c)Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (primerane rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012). 28. Najvyšší súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že obvinený môže podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku). Z ustanovenia § 374 ods. 1 Trestného poriadku zároveň vyplýva, že dovolanie už pri jeho podaní musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, pričom dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené (§ 385 ods. 1 Trestného poriadku). Inak povedané dovolacie konanie je výlučne návrhovým konaním (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 1/2010), je preto úlohou obvineného, kvalifikovane zastúpeného obhajcom, aby v podanom dovolaní vecne špecifikoval konkrétne chyby dovolaním napádaného rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu predchádzalo, pritom úlohou dovolacieho súdu nie je domýšľať si, či hľadať, v čom by mohli spočívať konkrétne dôvody obvineného námietok (primerane napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 518/2019) s tým, že je už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie (primerane už spomínané rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012). Z uvedeného potom vyplýva, že obvinený je povinný v dovolacom konaní ako konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku koncentrovať všetky svoje dovolacie námietky v písomnom dovolaní spísanom jeho obhajcom, pričom nemôže úspešne odkazovať na svoje iné písomné podania v rámci tzv. základného konania. Pokiaľ teda obvinený v dovolaní uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených v písomne vyhotovenom odôvodnení odvolania proti rozsudku okresného súdu, k tomu je potrebné uviesť, ako to už bolo vyššie konštatované, nie je úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať odvolanie obvineného, ale jeho dovolanie poukazujúce na tie najzávažnejšie pochybenia právneho charakteru súdov nižšieho stupňa podraditeľné pod dôvody dovolania plynúce z ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku a práve z tohto dôvodu je obvinený povinne zastúpený obhajcom, aby túto svoju povinnosť mohol splniť. Preto iné písomné podania obvineného zo základného konania sa nestávajú súčasťou argumentácie obvineného v dovolacom konaní, a to ani v prípade, pokiaľ na ne obvinený v dovolaní poukazuje. A pokiaľ obvinený výslovne v podanom dovolaní nezopakuje chybu namietanú v odvolaní, ktorú odvolací súd, podľa jeho názoru, neodstránil, dáva tým jednoznačne najavo, že nejde o chybu zásadnú, závažnú, pritom len také chyby môžu byť predmetom dovolacieho konania, preto aj z tohto uhla pohľadu niet dôvodu sa takouto chybnou v dovolacom konaní zaoberať. 29. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený okrem iného namietal nesprávnosť vylúčenia zákonného sudcu JUDr. Martina Ivana. 30. Podľa § 371 ods. 1 písm.
28. b)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Tomuto dôvodu dovolania zodpovedá aj prípad, keď bola vec prejednaná a rozhodnutá v inom personálnom obsadení, a to na základe vylúčenia sudcu, ktoré nebolo dôvodné. 31. Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že trestná vec obvinených napadla na okresný súd 8. februára 2016 a bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Martinovi Ivanovi. Dotknutý sudca 11. februára 2016 oznámil svoju zaujatosť s odôvodnením, že od obvineného v treťom rade P. C. pred troma rokmi kúpil osobné motorové vozidlo a od toho času sa stretávali aj súkromne, pričom v tejto súvislosti má o skutku a jeho okolnostiach osobné súkromné poznatky a informácie od menovaného spoluobvineného, vzhľadom na čo môžu vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti v predmetnej veci s ohľadom na pomer k menovanému spoluobvinenému, ale aj k samotnej veci. 32. O oznámení zaujatosti sudcu JUDr. Martina Ivana rozhodol krajský súd uznesením zo 17. februára 2016, sp. zn. 1Nto/4/2016 tak, že podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku je sudca JUDr. Martin Ivan vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3T/6/2016. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že krajský súd skutočnosti uvedené sudcom JUDr. Martinom Ivanom posúdil tak, že u menovaného sudcu možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k obvinenému P. C., ako aj pochybnosti pre jeho pomer k prejednávanej veci. 33. Najvyšší súd ďalej zistil, že v spomínanom spise (súdu prvého stupňa) je na č. l. 356 žurnalizované potvrdenie podateľne okresného súdu, z obsahu ktorého vyplýva, že trestná vec obvinených bola 22. februára 2016 pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Štefanovi Nagyovi. 34. Následne bola trestná vec spoluobvinených na základe opatrenia predsedu okresného súdu z 18. mája 2016 v uvedený deň pridelená náhodným výberom do registra „T" s vylúčením sudcu JUDr. Martina Ivana sudcovi JUDr. Imrichovi Hlavičkovi. 35. Vzhľadom na skutočnosť, že trestná vec obvinených bola ešte pred jej pridelením sudcovi JUDr. Imrichovi Hlavičkovi pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Štefanovi Nagyovi a z webovej stránky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky je zrejmé, že tomuto sudcovi výkon jeho funkcie zanikol, najvyšší súd vyzval okresný súd na vyjadrenie, kedy sa tak stalo, pričom z odpovede súdu prvého stupňa z 25. marca 2024 vyplýva, že výkon funkcie sudcu JUDr. Štefana Nagya zanikol 20. mája 2016. 36. Najvyšší súd zároveň vyzval sudcu JUDr. Martina Ivana, aby sa vyjadril ku skutočnostiam uvádzaným obvineným P. C. a aby zároveň predložil kúpnu zmluvu, ktorou od menovaného obvineného nadobudol osobné motorové vozidlo, pričom z vyjadrenia sudcu JUDr. Martina Ivana z 2. apríla 2024 vyplýva, že tvrdenia obvineného P. C., podľa ktorých ho menovaný obvinený nepozná, žiadne motorové vozidlo mu nepredal a ani s ním nebol v žiadnom kontakte, sú pravdivé. K uvedenému dotknutý sudca (JUDr. Martin Ivan) doplnil, že až po doručení výzvy najvyššieho súdu zistil svoje pochybenie, ku ktorému došlo v dôsledku jeho omylu spočívajúceho v zámene priezviska obvineného P. C. s priezviskom predávajúceho Ing. E. C., od ktorého nadobudol osobné motorové vozidlo, a ktorý je zhodou okolností tiež príslušníkom Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne. Sudca JUDr. Martin Ivan ďalej uviedol, že predmetný skutok sa mal stať 28. marca 2013 a následne malo prebiehať vyšetrovanie zo strany Inšpekčnej služby Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom s Ing. C. o tomto vyšetrovaní súkromne príležitostne hovorili, keďže sa to dialo na útvare, na ktorom bol Ing. C. služobne zaradený a zároveň v čase, keď ešte nebol ustálený okruh obvinených, v dôsledku čoho mal vedomosť o tomto skutku, ako sa mal údajne stať, a ako mala údajne pri vyšetrovaní postupovať Inšpekčná služba, a ako to malo byť v skutočnosti. Po podaní obžaloby v roku 2016 vzhľadom na odstup času a takmer identické priezviská, ako aj s poukazom na obsah skutkovej vety dospel k záveru, že by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti pre pomer k obžalovanému, ako aj pre pomer k veci samotnej. 37. Sudca JUDr. Martin Ivan uznal spoje pochybenie a omyl v osobe obvineného, pokiaľ ide o jeho vtedajšie tvrdenie o možnej pochybnosti o jeho zaujatosti pre pomer k stranám, avšak pokiaľ ide o jeho pomer k veci samotnej na obsahu svojho oznámenia zaujatosti zotrval, pretože mal o predmetnej trestnej veci poznatky získané inak ako z vyšetrovacieho spisu a následne podanej obžaloby. K svojmu vyjadreniu dotknutý sudca pripojil kópie technického preukazu vozidla pred a po jeho predaji, keďže kúpnu zmluvu s Ing. E. C. uzavrel ústne. 38. Najvyšší súd následne preveroval skutočnosti týkajúce sa služobného zaradenia Ing. E. C. v Policajnom zbore, pričom zo správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne z 12. apríla 2024 vyplynulo, že Ing. E. C. bol v rokoch 2014 až 2016 v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru a bol zaradený vo funkcii starší referent pre riadenie referentov Oddelenia výkonu služby Okresného dopravného inšpektorátu v Komárne, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne. 39. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci"), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. 40. Podľa § 32 ods. 1, veta prvá, Trestného poriadku Ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte. 41. Vylúčenie sudcov, orgánov činných v trestnom konaní a iných osôb z vykonávania úkonov trestného konania predstavuje základný inštitucionálny mechanizmus na zaistenie nestranného rozhodovania v trestných veciach. Nestranné rozhodovanie je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát. Za nestranné rozhodovanie sa považuje také rozhodovanie, ktoré vykonala úradná osoba nezaujatá, neutrálna a objektívna. 42. Právo na nestranný súd je chránené najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta") a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava"). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") považuje nestrannosť súdu za jednu z nevyhnutných podmienok toho, aby súdy požívali dôveru vo verejnosti, čo je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (Piersack v. Belgicko z 1. októbra 1982). Takúto dôveru by mali súdy a sudcovia vzbudzovať aj u obvinených (De Cubber v. Belgicko z 26. októbra 1984). ESĽP pod nestrannosťou súdu rozumie absenciu jeho predsudku či zaujatosti (Morice v. Francúzsko z 23. apríla 2015). 43. Nestrannosť konkrétneho sudcu sa podľa judikatúry ESĽP posudzuje v dvoch krokoch, a to prostredníctvom subjektívneho testu nestrannosti a objektívneho testu nestrannosti. 44. Subjektívnym testom nestrannosti sa zisťuje, aké je osobné presvedčenie, predsudok alebo záujem konkrétneho sudcu v danom prípade, čiže jeho skutočná zaujatosť (Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005). V rámci subjektívneho testu sa uplatňuje vyvrátiteľná domnienka nestrannosti sudcu - prezumpcia nestrannosti (Le Compte, Van Leuven a De Meyre v. Belgicko z 23. júna 1981, Hauschildt v. Dánsko z 24. mája 1989, Micallef v. Malta z 15. októbra 2009). Znamená to, že na účely subjektívneho testu je sudca považovaný za nestranného dovtedy, kým nie je preukázaný opak (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July v. Francúzsko z 22. október 2007). Domnienku subjektívnej nestrannosti možno vyvrátiť len objektívnym spôsobom. Ide o náročné skúmanie osobného vnútorného presvedčenia sudcu, stavu jeho mysle, najčastejšie na základe jeho výrokov (napr. diskriminačných) a správania sa, napr. snaha z osobných dôvodov prideliť prípad sebe (Boeckmans v. Belgicko z 17. februára 1965). 45. V rámci objektívneho testu nestrannosti sa podľa tzv. objektívnych syndrómov skúma, či existujú skutočnosti vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti sudcu. Ide o okolnosti, ktoré by mohli (ale nutne nemusia) spôsobovať nedostatok nestrannosti. Sudca sa môže cítiť zo svojho subjektívneho hľadiska úplne nestranný, existujú však objektívne okolnosti, ktoré na neho v očiach účastníka konania alebo verejnosti vrhajú pochybnosti o jeho nestrannosti. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán (justice must not only by done, it must also be seen to be done, teda spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či je obava zo zaujatosti objektívne oprávnená. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996). 46. Najvyšší súd ďalej uvádza, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, pričom v súlade s týmto ústavným princípom možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci iba celkom výnimočne a iba z vážnych dôvodov, ktoré zákonnému sudcovi celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, nezaujato a spravodlivo. Skutočnosťou, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú, je existencia určitého právne významného pomeru sudcu k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Právo na zákonného sudcu je ústavnou zárukou každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov ad hoc (m. m. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07, II. ÚS 560/2018). Každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí pritom vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 345/09). 47. Z vyjadrenia sudcu JUDr. Martina Ivana vyplýva, že dôvody na pochybnosti o jeho nezaujatosti nemohli vyplývať z jeho pomeru k osobe obvineného P. C.. Pokiaľ ide o argumentáciu menovaného sudcu, ktorou vysvetľuje svoj omyl v osobe obvineného najvyšší súd môže len konštatovať, že zo strany sudcu JUDr. Martina Ivana ide o hrubú nedbalosť, ktorú nie je možné obhájiť „podobnosťou priezvisk". 48. Pokiaľ však ide o pomer sudcu k prejednávanej veci je potrebné so sudcom JUDr. Martinom Ivanom súhlasiť v tom, že získanie informácií o skutku v rozsahu ako sa mal skutok údajne stať, ako mala údajne pri vyšetrovaní postupovať Inšpekčná služba a „ako to malo byť v skutočnosti" tohto sudcu vylučujú z prejednávania predmetnej veci. Samotná informácia týkajúca sa skutku, pre ktorý je na súd podaná obžaloba získaná mimoprocesným spôsobom sama osebe bez ďalšieho síce ešte nemôže byť skutočnosťou vzbudzujúcou oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcu, avšak v prejednávanom prípade sudca JUDr. Martin Ivan také informácie od Ing. C. získaval opakovane pri viacerých stretnutiach, pričom išlo o informácie o prebiehajúcom vyšetrovaní takpovediac „zvnútra" prostredia, v ktorom vyšetrovanie prebiehalo a navyše od osoby, ktorá bola v danom čase kolegom neskôr obvinených osôb, potom uvedené skutočnosti v ich súhrne objektívne vyvolávajú dôvodné pochybnosti o nestrannosti sudcu JUDr. Martina Ivana pre jeho pomer k prejednávanej veci. 49. Zhrnúc uvedené najvyšší súd uvádza, že k vylúčeniu sudcu JUDr. Martina Ivana z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvinených krajským súdom v konečnom dôsledku došlo v súlade s ustanoveniami § 31 a § 32 Trestného poriadku, preto dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
29. b)Trestného poriadku nie je daný. 50. Nad rámec uvedeného, pre úplnosť však najvyšší súd dodáva, že podľa § 30 ods. 1, veta prvá, zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, označenom ako Základné povinnosti sudcu, V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Namietaný sudca JUDr. Martin Ivan bol teda povinný pri prvom náznaku charakteru informácií poskytovaných Ing. E. C. upozorniť ho na nevhodnosť získavania vyššie uvedených informácií takýmto mimoprocesným spôsobom a urobiť všetko preto, aby dostál svojej povinnosti zdržať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v jeho nestrannosť, vrátane získavania informácií, a to aj pasívne, mimo procesného spôsobu, o veciach, ohľadom ktorých prichádza do úvahy, že by mu mohli byť pridelené ako zákonnému sudcovi. Porušenie vyššie uvedenej povinnosti pritom môže predstavovať disciplinárne previnenie, či vzbudzovať pochybnosti o sudcovskej spôsobilosti dotknutého sudcu. Najvyšší súd však nie je oprávnený v dovolacom konaní takéto otázky riešiť. 51. Obvinený v podanom dovolaní taktiež namietal zákonnosť vykonaného dokazovania od samotného počiatku, pretože považoval uznesenie o začatí trestného stíhania zo 6. mája 2013 pod ČVS: SKIS-188/OISZ-V-2013 za nezákonné, nakoľko, podľa jeho názoru, nespĺňa náležitosti uvedené v § 199 ods. 3 Trestného poriadku. 52. Takto formulovanú námietku najvyšší súd posúdil ako námietku, ktorá by mohla zakladať dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
30. g)Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. 53. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020-I). 54. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri získaní alebo vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
31. g)Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
32. d)Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko­ - rozsudok ESĽP z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v. Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára 2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie). Najvyšší súd zároveň poznamenáva, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
33. g)Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). 55. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
34. g)Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
35. g)Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
36. g)Trestného poriadku (primerane uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. mája 2023, sp. zn. 1Tdo/20/2023). 56. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
37. g)Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania dovolací súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov, okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. 57. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom právoplatnosti rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu, alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov (primerane uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júla 2019, sp. zn. 3Tdo/29/2019). 58. Podľa § 199 ods. 3 Trestného poriadku Uznesenie o začatí trestného stíhania musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, o aký trestný čin v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona. Uznesenie neobsahuje odôvodnenie. 59. Z uznesenia vyšetrovateľa Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby - západ zo 6. mája 2013, sp. zn. ČVS: SKIS-188/OISZ-V-2013 (ďalej len „uznesenie o začatí trestného stíhania") vyplýva, že ním podľa § 199 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku bolo začaté trestné stíhanie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.
38. a)Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm.
39. b)Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť príslušníci Policajného zboru zaradení na rôznych súčastiach Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre na tom skutkovom základe, že: „najmenej od 01.11.2012 do súčasnosti, na presne nezistených miestach v územnej časti obvodu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, najmä v okrese Nové Zámky a Komárno v súvislosti s vykonávanou služobnou činnosťou pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky v čase výkonu služby ako aj počas služobného voľna po zistení spáchania priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke podľa § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a následnom oznámení priestupku priestupcovi a ukladaní sankcií za zistené priestupky proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke, po predchádzajúcom telefonickom dohovore medzi jednotlivými príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky a priestupcami dochádza zo strany službukonajúcich príslušníkov Policajného zboru k znižovaniu, neukladaniu sankcií, alebo ukladaniu sankcií v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ako i k vykazovaniu sankcií na inú osobu, ako je v skutočnosti zistená osoba priestupcu." 60. Poukazujúc na vymedzenie skutku v uznesení o začatí trestného stíhania najvyšší súd konštatuje, že sa s výhradou obvineného nemôže stotožniť. V predmetnom uznesení je uvedené miesto spáchania trestného činu, ktoré je vymedzené nasledovne: „v územnej časti obvodu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, najmä v okrese Nové Zámky a Komárno", ďalej čas spáchania skutku spojením „najmenej od 01.11.2012 do súčasnosti" a uvedené sú aj okolnosti, za akých k nemu došlo, a to spojením „...v súvislosti s vykonávanou služobnou činnosťou pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky... po zistení spáchania priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke... a následnom oznámení priestupku priestupcovi a ukladaní sankcií za zistené priestupky... po predchádzajúcom telefonickom dohovore medzi jednotlivými príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky a priestupcami dochádza zo strany službukonajúcich príslušníkov Policajného zboru k znižovaniu, neukladaniu sankcií, alebo ukladaniu sankcií v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch... ako i k vykazovaniu sankcií na inú osobu, ako je v skutočnosti zistená osoba priestupcu". 61. Uznesenie o začatí trestného stíhania ďalej obsahuje označenie trestného činu, a to tak jeho zákonným pomenovaním, ako aj uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona. 62. Ďalej je potrebné uviesť, že v uznesení o začatí trestného stíhania je do určitej miery prípustný výskyt nejasných či nepresných formulácií, čo je možné vyvodiť zo vzájomného porovnania inštitútov uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia. 63. Podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku Ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1 alebo 2, policajt začne trestné stíhanie bez meškania, najneskôr však do 30 dní od prijatia trestného oznámenia, ak ho treba doplniť. Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia. Ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne policajt trestné stíhanie vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Po ich vykonaní vyhotoví ihneď uznesenie o začatí trestného stíhania, v ktorom uvedie, ktorým z týchto úkonov už bolo začaté trestné stíhanie. O začatí trestného stíhania policajt upovedomí oznamovateľa a poškodeného. Policajt doručí také uznesenie prokurátorovi najneskôr do 48 hodín. 64. Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku Ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o vznesení obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia bez meškania. 65. Účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku je, aby orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku) mohli vykonávať procesne použiteľné úkony podľa Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 19/2016). 66. Zhrnúc uvedené najvyšší súd uvádza, že z obsahu uznesenia o začatí trestného stíhania nie je možné vyvodiť dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
40. g)Trestného poriadku. 67. Pokiaľ ide o výhradu obvineného spočívajúcu v tom, že aj podnet na trestné stíhanie z 9. apríla 2013 bol, podľa jeho názoru, nekonkrétny, táto nenapĺňa žiadny dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Podnet na začatie trestného stíhania bol vypracovaný 9. apríla 2013 Sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Úradom inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby - západ na podklade výsledkov operatívno-pátracej činnosti. Podnet ako taký nie je dôkazom, ale slúži ako prípadný podklad na postup podľa § 199 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého Policajt postupuje primerane podľa odseku 1, ak sa o skutočnostiach odôvodňujúcich začatie trestného stíhania dozvie inak ako z trestného oznámenia. V prejednávanej veci sa táto skutočnosť prejavila tým, že uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané aj podľa cit. ustanovenia Trestného poriadku. 68. Najvyšší súd ďalej uvádza, že nevzhliadol ani obvineným namietanú nezákonnosť záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré boli vyhotovené na základe rozhodnutia sudcu Krajského súdu v Bratislave z 11. februára 2013, sp. zn. KSBA-V-285-1/2013-Ntt-6-167/2013. Dôvod nezákonnosti predmetných záznamov a v dôsledku toho aj dôvod nezákonnosti uznesenia o začatí trestného stíhania a zároveň vznesení obvinenia z 30. marca 2015, sp. zn. ČVS: SKIS-537/OISZ-V-2014 obvinený vzhliadol v tom, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli vyhotovené v inej trestnej veci. 69. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 17. júna 2020, Tpj 46/2020, na zjednotenie výkladu ustanovenia § 115 ods. 7 Trestného poriadku (a tiež ustanovení § 113 ods. 9, § 114 ods. 7 a § 118 ods. 7 Trestného poriadku), upravujúceho možnosť použitia získaných informácií (ako dôkazu) aj v „inej" trestnej veci (publikované v Zbierke pod číslom 22/2020), podľa ktorého ustanovenie § 115 ods. 7 Trestného poriadku vyžaduje na použitie záznamu telekomunikačnej prevádzky ako dôkazu v inej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, ako jedinú podmienku iba to, aby aj v tejto inej trestnej veci bolo vedené trestné konanie pre niektorý z trestných činov predpokladaných v § 115 ods. 1 Trestného poriadku (tzv. vecná súvislosť), t. j. pre niektorý z trestných činov (príp. viaceré), ktoré zákonodarca určil ako tie, ktoré odôvodňujú taký závažný zásah do práv dotknutých osôb, akým odpočúvanie nepochybne je (princíp proporcionality). Slovo „súčasne" použité v ustanovení § 115 ods. 7 Trestného poriadku sa viaže výlučne k Trestným poriadkom „požadovanej" právnej kvalifikácii a nie k okamihu získania či použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky, čo znamená, že taká kvalifikácia konania, aká sa vyžaduje pre vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku, sa súčasne (zároveň) požaduje aj v inej trestnej veci, v ktorej taký príkaz vydaný nebol a v ktorej odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nebol vykonávaný, avšak v ktorej sa legálnym spôsobom, pri dodržaní zákonom stanoveného postupu, získané informácie majú použiť. 70. Z predmetného stanoviska ďalej vyplýva, že rovnaké kritériá, ako v predchádzajúcich právnych vetách, sa uplatnia aj vtedy, ak sa majú v trestnom konaní použiť ako dôkaz informácie získané použitím informačno-technického prostriedku podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších zmien a doplnkov. Aj v tomto prípade je použitie takto legálne získaných informácií ako dôkazov v trestnom konaní podmienené „iba tým", že toto konanie je vedené pre taký trestný čin, v konaní o ktorom Trestný poriadok použitie takých informačno-technických prostriedkov, ktorými boli informácie podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním získané, pripúšťa; to platí aj v situácii, keď sa informácie získané použitím informačno-technického prostriedku podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedené v žiadosti (§ 7 ods. 2, veta druhá, zákona o ochrane pred odpočúvaním). 71. Z rozhodnutia sudcu Krajského súdu v Bratislave z 11. februára 2013, sp. zn. KSBA-V-285-1/2013-Ntt-6-167/2013 v spojení so žiadosťou o vydanie predmetného rozhodnutia z 8. februára 2013, sp. zn. SKIS-V-125-61/2012-IS-OISZ-A vyplýva, že toto bolo vydané v trestnej veci vedenej pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.
41. a)Trestného zákona. 72. Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona je uvedený v ustanovení § 115 ods. 1 Trestného poriadku vo výpočte trestných činov, v trestnom konaní, o ktorých je za splnenia zákonných podmienok možné vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. 73. Keďže vecná súvislosť v zmysle citovaného stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu bola zachovaná, najvyšší súd ani v tomto prípade dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
42. g)Trestného poriadku nevzhliadol. 74. V podanom dovolaní obvinený ďalej namietal odmietnutie jeho návrhov na doplnenie dokazovania, čo by mohlo založiť dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
43. c)Trestného poriadku, v zmysle ktorého dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, avšak len za predpokladu, že by išlo o dôkazy podstatné pre rozhodnutie a súd by návrh obvineného na ich vykonanie ponechal nepovšimnutý, resp. by svoje rozhodnutie o odmietnutí takých návrhov riadne neodôvodnil. 75. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
44. c)Trestného poriadku najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu podľa tohto ustanovenia, preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
45. c)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
46. i)Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (uznesenie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011). 76. Vo vzťahu k rozsahu dokazovania, vo všeobecnosti, treba zdôrazniť i to, že súd vykonávajúci dokazovanie nie je viazaný návrhmi strán či ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom, súdy v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotia podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Treba zdôrazniť, že žiaden dôkaz nemá zákonom predpísanú dôkaznú silu a je len na hodnotiacej úvahe súdu, ako sa s dôkaznou hodnotou jednotlivých dôkazov vysporiada, ktoré bude považovať za relevantné a ktoré naopak za menej podstatné. Ak teda súdy nižšieho stupňa vyhodnotili výsledky dokazovania v zmysle zákona, v rozsahu a spôsobom, ktorý však nie je súladný s predstavami obvineného, nemožno takýto postup považovať za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
47. c)Trestného poriadku ani žiadneho iného dovolacieho dôvodu. 77. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
48. c)Trestného poriadku. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného obdobne intenzívnym spôsobom, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. 78. Právu na obhajobu nezodpovedá povinnosť konajúceho súdu v trestnej veci vykonať všetky obžalovaným navrhované dôkazy. Súd v trestnom konaní podrobuje vyvíjajúcu sa dôkaznú situáciu permanentnému hodnoteniu a na dôkazné návrhy strán konania reaguje vždy v závislosti od konkrétnej fázy tohto kontinuálne prebiehajúceho procesu. Nadväzne je dôležitou povinnosťou trestného súdu objasniť, z akého dôvodu neakceptoval dôkazné návrhy strán procesu. Podoby splnenia tejto povinnosti môžu byť rozmanité. Dôležité je, aby ich spájal spoločný menovateľ, ktorým je preskúmateľnosť, teda ich spätná konfrontovateľnosť s ostatnými okolnosťami prejednávanej veci. Len tak možno spoľahlivo vyhodnotiť, či postup objasňovania skutkového stavu veci nevykazuje známky svojvôle, a tým de facto zneužitia moci, ktorou súd pri usmerňovaní dokazovania disponuje. Preskúmateľnosť je kvalita adresovaná v prvom rade účastníkovi konania - v trestnom konaní obžalovanému. On je adresátom rozhodnutia, jeho sa budú právne o faktické účinky rozhodnutia bezprostredne dotýkať. Preto práve on je prvoradým nosit