Obsah (4)

§ 420§ 5§ 12§ 133

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/35/2023 Identifikačné číslo spisu: 6721202599 Dátum vydania rozhodnutia: 30.07.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 420písm.

1. f)CSP, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou SR. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae, teda odmietnutia spravodlivosti. Pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
2. f)CSP musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. 33. Žalobca namietal, že súd mal vyvíjať vlastnú dôkaznú aktivitu, a aj bez návrhu sporových strán nariadiť znalecké dokazovanie, ktoré by preukazovalo nesprávnosť záverov prvého znaleckého posudku, keďže sa jednalo o prípad, kde súd posudzuje otázku absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V tomto smere dovolací súd konštatuje, že súd môže vykonať len navrhované dôkazy a pokiaľ podstatné právne skutočnosti nie sú preukázané, žalobu zamietne bez toho, aby inštruoval strany k ďalšej dôkaznej aktivite. Je vecou strany sporu, aké dôkazy predloží na preukázanie svojich tvrdení, avšak v prípade, ak týmito nepreukáže tvrdené skutkové okolnosti prípadu, vystavuje sa riziku neunesenia dôkazného bremena, ktoré má v zásade za následok stratu sporu. Súd teda nemá povinnosť a ani nie je jeho úlohou vyzývať žalobcu na doplnenie dôkazov, ktorými podopiera svoj návrh, ak sú dôkazy vo vzťahu k žalobným tvrdeniam nedostatočné, a teda, že jeho prípadnú aktivitu, resp. neaktivitu má nahradiť súd, keďže v takomto prípade by sa prenášalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na súd, čo je v kontradiktórnom procese neprípustné. Takýto postup súdu, rozširujúci dokazovanie samotnou sporovou stranou (tu žalobcom) nenavrhované a v prospech argumentácie jednej zo sporových strán, by v civilnom sporovom procese vo výsledku narušilo rovnosť strán, a teda by viedlo k porušeniu princípu spravodlivého procesu. 34. Pokiaľ neboli žalobcom v konaní navrhované ďalšie dôkazy, súd o žalobe v kontradiktórnom konaní nemá povinnosť, a ani len možnosť vykonávať dokazovanie vo veci v širšom rozsahu, než navrhujú sporové strany, a to z dôvodu potreby zachovania zásady ,,rovnosti zbraní“, ktorá sa uplatňuje práve v sporovom konaní. Civilné sporové konanie nie je ovládané vyšetrovacou zásadou, v zmysle ktorej by sám súd bez samotnej dôkaznej iniciatívy a aktivity procesných strán mal vykonávať šetrenie a dokazovanie s výnimkou sporov uvedených v civilnom sporovom poriadku. Súd nemôže nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu, ktorý znáša dôkaznú povinnosť, ktorá zahrňuje povinnosť tvrdenia a povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia. Pokiaľ žalobca chcel, aby boli vykonané dôkazy k otázke preukázania neprimeranosti ceny nehnuteľnosti určenej tvrdeným alebo údajným pochybením znalca, ktorá by preukazovala, že cena bola stanovená v rozpore s vyhláškou o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, bolo z jeho strany potrebné takého dôkazy predložiť alebo označiť na súde prvej inštancie, a to do vyhlásenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené, k čomu však neprišlo. 35. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo povinnosťou súdu nahrádzať a vykonávať dokazovanie nad zákonný rámec. Nepriaznivé procesné dôsledky, neúspech v spore, stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno, neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané. Tu dovolací súd ešte uvádza, že systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových veciach, predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvej inštancie. Strana sporu musí predložiť alebo označiť všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia (akékoľvek tvrdenia, bez rozlišovania k akým procesným účinkom tieto majú viesť), pred súdom prvej inštancie najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Súd v odvolacom konaní nemôže na dôkazy predložené alebo označené neskôr prihliadnuť, len celkom výnimočne ich možno použiť za podmienok uvedených ust. § 366 CSP. Takáto dôkazná situácia v danom prípade nenastala. 36. K námietke žalobcu, že predmetom prieskumu súdu bola otázka absolútnej neplatnosti právneho úkonu, tak k uvedenému dovolací súd uvádza, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada vždy len cez vedomosť o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania, nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán, nie je jeho úlohou vlastnými úvahami nahradiť vôľu strán, pokiaľ určité skutočnosti sami nerozporujú, prirodzene, pokiaľ nejde napr. o očividný postup zodpovedajúci obchádzaniu zákona alebo neplatnosť, ktorá je zjavná prima facie (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2018, sp. zn. 5Obdo/28/2017). 37. Keďže dôvody neplatnosti právnych úkonov sú rozmanité, v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh strany sporu, nie je povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť stranou sporu tvrdené (nedostatok vôle, rozpor s dobrými mravmi a pod.) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, spôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor zmluvy so zákonom a pod.). Súd najmä nie je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu dovolávajúceho sa neplatnosti právneho úkonu. Z hľadiska dôvodov neplatnosti, ktoré je súd povinný z úradnej povinnosti vždy skúmať, a to najmä nedostatok formy, neurčitosť, spôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozporu zmluvy so zákonom. Tu tvrdená absolútna neplatnosť má podľa žalobcu spočívať v neprimeranosti (kúpnej) ceny nehnuteľnosti určenej znalcom v prvom znaleckom posudku, ktorá mala byť v rozpore s vyhláškou o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, toto tvrdenie však žalobca neosvedčil. 38. Neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej možno interpretačne dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný. Úloha všeobecného súdu pri interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu a neumožňuje vyvodzovať jeho neplatnosť z okolností, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. (porov. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014, ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 132/2007; podobne aj Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1698). Aj podľa odbornej literatúry povinnosť súdu prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právneho úkonu ex offo neznamená, že strana sporu nemusí uviesť fakty, z ktorých neplatnosť vyplýva. Žalobca tvrdené dôvody absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy v spore nepreukázal, čím neuniesol svoju procesnú zodpovednosť (dôkazné bremeno) za výsledok sporu, a preto súd žalobu zamietol. 39. Žalobca vychádzal z toho, že oba následné znalecké posudky (znalecký posudok 2 a 3) uvádzali odlišnú cenu ako prvý znalecký posudok vypracovaný Ing. Pražmom, podľa ktorého bola následne stanovená cena pozemku v kúpnej zmluve. Treba zdôrazniť, že znalecký posudok vyhotovený Ing. Pražmom sa týkal stanovenia všeobecnej hodnoty pozemku parcely Q. č. XXX, v kat. úz. X., obec T., okres O., pre účely prevodu vlastníckych práv. Dátum vyžiadania posudku bol 5.11.2019 a vypracovaný bol k totožnému dňu, pričom aj pozemok bol ohodnotený k uvedenému dátumu. Predmetom ostatných dvoch znaleckých posudkov bolo taktiež stanoviť všeobecnú hodnotu totožného pozemku, pri druhom znaleckom posudku až ku dňu 26.4.2021 a u tretieho ku dňu 23.5.2021. Zároveň treba uviesť, že znalecké posudky 2 a 3, boli zamerané len na nové určenie kúpnej ceny pozemku, pričom ohľadom rozdielnosti východiskovej ceny tieto zohľadňovali iné posúdenie lokality - polohy pozemku nachádzajúceho sa v katastri mesta T. tak, že tento zaradili do spádovej oblasti mesta Zvolen, resp. zohľadnili umiestnenie pozemku v kúpeľnom meste a zaradiac ho do spádovej oblasti mesta Zvolen, ktorou skutočnosťou znalci odôvodňovali zvýšenie východiskovej hodnoty. Tieto znalecké posudky boli navyše vyhotovené v inom časovom období, cca jeden a pol roka od vyhotovenia spochybňovaného znaleckého posudku. Znaleckými posudkami 2 a 3, vypracovanými po podpísaní kúpnej zmluvy, nebolo preukazované, ani z nich nevyplynulo, pochybenie znalca Ing. Pražmu pri stanovení všeobecnej hodnoty majetku, čím by sa odôvodnil záver, že cena ním určená by bola cenou neprimeranou (resp. chybne znalcom určenou). Uvedené dodatočné dva znalecké posudky stanovovali hodnotu pozemku za použitia iných kritérií, v inom čase, avšak neriešili, či cena určená v prvom posudku bola stanovená v rozpore s vyhláškou. 40. Nemožno sa stotožniť ani s názorom žalobcu ohľadom tvrdenej nezákonnosti procesu predaja a následného uzavretia kúpnej zmluvy. Súdy vyhodnocovali súlad prevodu nehnuteľností so zákonom určeným postupom, posudzujúc aj to, či náležitosti kúpnej zmluvy boli riadne schválené v rámci inštitucionalizovaného procesu schvaľovania v rámci univerzity. Na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že proces predaja pozemkov bol transparentný, schvaľovaný a nenamietaný viacerými orgánmi univerzity, pričom k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v súlade s ustanoveniami zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnej inštitúcie, pričom dovolací súd v myšlienkovom postupe, úvahe súdov a celkovom vyhodnotení skutkového stavu nezistil žiadne pochybenie. 41. Dovolací súd má za to, že oba súdy jasne a logicky vysvetlili, že iba preukázanie nesprávneho postupu pri určení všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti by mohlo viesť k záveru, že cena nebola v zmysle § 5 ods. 9 zákona č. 176/2004 Z. z. primeraná. Podstatným pre rozhodnutie súdu bolo zistenie, že všeobecná hodnota majetku/cena bola určená spôsobom v súlade so zákonom, a bola cenou primeranou, tiež že postup žalobcu pri predaji pozemku bol zákonný, keď o tom rozhodoval orgán verejnoprávnej inštitúcie podľa § 5 ods. 8 zákona 176/2004 Z. z. Žalobca neporušil zákon o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a cena určená prvým posudkom nespôsobila neplatnosť kúpnej zmluvy. Záverom v tejto časti možno konštatovať, že súdy nižších inštancií správne postupovali a za správny možno považovať aj ich názor, že žalobca konkrétne skutočnosti týkajúce sa neplatnosti kúpnej zmluvy síce tvrdil, avšak v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, na základe ktorých by kúpna zmluva mohla byť neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. 42. Vo vzťahu k namietanému postupu súdov nižšej inštancie pri posudzovaní náležitostí znaleckých posudkov a spôsobu vykonávania znaleckého dokazovania, dovolací súd napokon len veľmi stručne odkazuje na publikovanú recentnú judikatúru, podľa ktorej „v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí do právomoci súdu rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná, a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých posudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Právo strany sporu predložiť súkromný znalecký posudok nie je podmienené predchádzajúcim nariadením znaleckého dokazovania zo strany súdu, keďže žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2022 sp. zn. 2Obdo/53/2021, uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2023). 43. Ak žalobca prípustnosť dovolania podľa tohto dovolacieho dôvodu (§ 420 písm.
3. f)CSP) čiastočne vyvodzoval aj z právnych záverov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP nezakladá (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva) to, že by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj judikát R 54/2012, ale aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej procesnej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením. Pokiaľ teda aj zvyšná časť námietok dovolateľa týkajúcich sa procesného postupu súdov v konaní smerovala v podstate k nesprávne zistenému skutkovému stavu a z neho vyplývajúcemu nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, tak dovolací súd uvádza, že v tejto časti dovolania nešlo o prípustné dovolacie dôvody. 44. Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nejde o taký prípad zmätočnosti ako namieta dovolateľ. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nezakladá vadu podľa § 420 písm.
5. f)CSP. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP ani podľa § 421 ods. 1 CSP. 45. Dovolací súd uzatvára, že na základe vyššie uvedených dôvodov boli vo vzťahu k tejto časti dovolania splnené podmienky pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm.
6. c)CSP ako podaného proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP) 46. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval zároveň aj z ust. § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 47. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). 48. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 písm.
9. b)CSP, musí mať charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Dôvodnosť prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
10. b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 49. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (R 54/2012). 50. Dovolací súd pri interpretácii ust. § 421 ods. 1 CSP zdôrazňuje, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je limitovaná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia určitej, dovolateľom formulovanej právnej otázky. Dovolateľ výslovne sformuloval dve právne otázky: 1. Je súd za účelom posúdenie otázky absolútnej neplatnosti právneho úkonu oprávnený/povinný nad rozsah procesného útoku a procesnej obrany, realizovať dokazovanie bez návrhu? 2. Je verejnoprávna inštitúcia oprávnená v zmysle ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. napadnúť žalobou neplatnosť prevodu vlastníctva (napr. k nehnuteľnosti) pred tým, než dôjde k vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy o prevode vlastníctva, resp. je takúto žalobu oprávnená podať až po tom, čo na základe zmluvy o prevode vlastníctva (k nehnuteľnosti) dôjde k povolenku vkladu vlastníctva v prospech kupujúceho? 51. Vo vzťahu k prvej žalobcom položenej otázke dovolací súd konštatuje, že ide o procesnú otázku týkajúcu sa dokazovania, ku ktorej sa dovolací súd vyjadril v rámci námietok k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 420 psím.
11. f)CSP. 52. Vychádzajúc z obsahu dovolania a k právnej podstate namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci dovolací súd vyvodil, že dovolateľ sa v zásade pýta, či má verejnoprávna inštitúcia v zmysle ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. len (prekluzívnu) lehotu 6 mesiacov na podanie žaloby o určenie neplatnosti prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti, a po uplynutí tejto lehoty jej možnosť namietať neplatnosť právneho úkonu zaniká. 53.

§ 5ods.

1 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, verejnoprávna inštitúcia môže predať nepotrebnú nehnuteľnú vec na základe obchodnej verejnej súťaže tomu, kto ponúkne najvyššiu kúpnu cenu. Kúpna cena v obchodnej verejnej súťaži nesmie byť nižšia ako primeraná cena, ak odseky 2 až 5 neustanovujú inak. Ak žiaden záujemca neponúkne v obchodnej verejnej súťaži za nepotrebnú nehnuteľnú vec kúpnu cenu najmenej vo výške primeranej ceny, je verejnoprávna inštitúcia povinná opakovať obchodnú verejnú súťaž. 54.

§ 5ods.

9 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, za primeranú cenu sa na účely tohto zákona pri prevode nehnuteľných vecí považuje všeobecná hodnota majetku podľa osobitného predpisu. 55.

§ 12ods.

3 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, právny úkon, na ktorý nebol daný predchádzajúci písomný súhlas podľa ods. 2, je neplatný. Neplatný je aj právny úkon, ktorý je v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitným zákonom. 56. Podľa § 16 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, ak pri prevode vlastníctva, nájme alebo výpožičke majetku verejnoprávnej inštitúcie boli porušené ustanovenia tohto zákona alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov, je prokurátor oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva, nájmu alebo výpožičky, ak tento návrh nepodala verejnoprávna inštitúcia, do šiestich mesiacov od zistenia takéhoto porušenia zákona. 57. Z prvej časti vety ust. § 16 zákona o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií možno vyvodiť, že uvedenú žalobu je prokurátor v mene prokuratúry oprávnený podať (s účinnosťou od 1. mája 2004) tak, že sa môže žalobou domáhať určenia neplatnosti prevodu, nájmu alebo výpožičky majetku verejnoprávnej organizácie, ak sa domnieva, že takýmto nakladaním bol porušený tento zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Zákon je formulovaný tak, že tu citované žalobné oprávnenie prokurátora (prokurátorská žaloba) je však subsidiárne a prokurátor ho môže využiť len v prípade nečinnosti verejnoprávnej inštitúcie. To znamená, že prokurátor je oprávnený žalobu podať, len ak túto nepodala samotná verejnoprávna organizácia v lehote šiestich mesiacov od zistenia nezákonnosti pri nakladaní s jej vlastníctvom. Táto lehota sa však týka oprávnenia prokurátora a nijako nelimituje samotnú verejnoprávnu organizáciu v tom, či takýto prevod v budúcnosti napadne osobitnou, samostatnou súkromnoprávnou žalobou, rozporujúc existenciu vlastníckeho práva domnelého vlastníka. 58. V tomto smere možno poukázať na nevhodnú formuláciu v zákonnom texte, ktorá by mohla viesť aj k takému výkladu, ktorý by šesťmesačnú lehotu chápal ako prekluzívnu vo vzťahu k podaniu žaloby prokurátorom. Takémuto gramatickému výkladu totiž nasvedčuje čiarka pred slovami „do šiestich mesiacov od zistenia takéhoto porušenia zákona“. Prednosť je však potrebné dať teleologickému výkladu, opierajúcemu sa aj o znenie dôvodovej správy, ktorá jednoznačne túto lehotu spája s nečinnosťou verejnoprávnej organizácie, a nie preklúziou vzťahujúcou sa na možnosť podania žaloby prokurátorom. Podľa znenia dôvodovej správy totiž: „Prokurátor bude oprávnený na podanie návrhu, ak do šiestich mesiacov od zistenia porušenia zákona nepodá návrh na neplatnosť prevodu, nájmu alebo výpožičky verejnoprávna inštitúcia.“. Teda ak verejnoprávna inštitúcia nepodá tento druh žaloby (o neplatnosť prevodu) do 6 mesiacov od zistenia nezákonnosti, môže žalobu podať subsidiárne prokurátor a to bez toho, aby bol limitovaný lehotou (obdobne pozri Fečík, In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, 2. vydanie. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 372). 59. Dovolací súd ma za to, že verejnoprávna inštitúcia môže podať takúto žalobu, keďže ide o absolútnu neplatnosť (§ 39 OZ), kedykoľvek. Dovolací súd tu nenachádza žiaden zákonom identifikovaný dôvod znevýhodňovať verejnoprávnu inštitúciu vo vzťahu k ochrane jej majetku. Zákonodarca prípadnú pasivitu verejnoprávnej inštitúcie v tomto smere spojil s možnou ingerenciou prokurátora, čo však v žiadnom prípade nemožno vykladať tak, že verejnoprávna inštitúcia by mala mať menšiu možnosť ochrany, než iný vlastník. Je teda zrejmé, že v ustanovení § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií nie je stanovená objektívna lehota časovo limitujúca možnosť napadnúť prevod majetku, ale subjektívna lehota, a to len pre prokurátora pri uplatnení takéhoto osobitného druhu prokurátorskej žaloby (po márnom uplynutí 6 mesiacov). Uvedené ustanovenie teda len rozširuje okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie žaloby, avšak neobmedzuje verejnoprávnu inštitúciu k možnosti podať žalobu podľa § 137 písm.

1. d)CSP. 60. Podľa dovolacieho súdu možnosť verejnoprávnej inštitúcie dovolať sa neplatnosti prevodu podľa ust. § 16 zákona č. 176/2004 Z.z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií nie je ohraničená dobou 6 mesiacov pre prípady absolútnej neplatnosti úkonov, ktoré mali dať základ namietanému prevodu vlastníckeho práva (t. j. naplniac tak podstatu absolútne neplatného právneho úkonu formulovanú § 39 OZ). Vo vzťahu k plynutiu času je lehota uložená len vo vzťahu k prokurátorovi, nie samotnej inštitúcii, a pokiaľ v procese prevodu vlastníckeho práva došlo k nezákonnému postupu, alebo samotná kúpna zmluva by bola absolútne neplatná, potom sa verejnoprávna inštitúcia môže domáhať buď určenia neplatnosti právnej skutočnosti procesne postupujúc podľa § 137 písm.
2. d)CSP (tu s odkazom na § 16 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií), a teda platnosť úkonu rozporovať aj v čase pred zavkladovaním do katastra nehnuteľností, alebo žiadať určenie vlastníckeho práva postupom podľa § 137 písm.
3. c)CSP, po vykonaní vkladu do katastra nehnuteľností. Možno uzavrieť, že verejnoprávna inštitúcia (ako aj akýkoľvek iný právny subjekt), nie je časom limitovaná v uplatňovaní práva pre prípady absolútnej neplatnosti úkonov, ktoré dali základ prevodom vlastníckeho práva (t. j. pre rozpor s § 39 OZ). 61. Dovolací súd tu podporne poukazuje, zdôrazňujúc právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), na rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 56/2021, podľa ktorého „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“. 62. Hoci odvolací súd vo svojom rozhodnutí uvádza (v bode 61 napadnutého rozhodnutia, a len ako obiter dictum, pričom jeho záver nemá žiaden vplyv na následnú potrebu potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie), že „V tejto súvislosti je nutné zohľadniť skutočnosť, že samotný prevod vlastníctva žalobca ani netvrdil, keďže sám žalobca správne poukázal na skutočnosť, že k zavkladovaniu vlastníckeho práva v prospech žalovaného pred rozhodnutím okresného súdu nedošlo. Pokiaľ však v konaní pred súdom prvej inštancie, ani nebolo sporné, že k prevodu nehnuteľnosti nedošlo (pretože nebol realizovaný vklad prevodu do katastra nehnuteľností), v dôsledku čoho vlastníkom nehnuteľnosti bol naďalej žalobca, nemohla byť žaloba o určenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti v čase rozhodovania okresného súdu úspešná. Nemôže byť neplatným prevod, ku ktorému nedošlo.“, tento jeho záver nemožno hodnotiť ako nesprávny, alebo vedúci k takému nesprávnemu právnemu posúdeniu, ktoré má za následok nesprávne posúdenie veci ako celku. Tu podstatnou je potvrdzujúca úvaha krajského súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu ako skutkového, tak právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, kde primárnym bol záver o platnosti kúpnej zmluvy ako základného obligačnoprávneho nástroja na dosiahnutie zápisu vecnoprávnych účinkov do katastra nehnuteľností, a to v kontexte priebehu zákonom danej povinnosti realizácie verejnej súťaže. Súdy teda správne posúdili kúpnu zmluvu samotnú a ich závery dovolací súd považuje za správne. 63. Platnosť písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností a ani jej účinnosť nie je podmienená zápisom jej vecnoprávnych účinkov do katastra nehnuteľností (R 59/2007, rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 184/2005 a sp. zn. 2 Cdo 124/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe, č. 1/2006; pozri aj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Euroiuris, 2011, s. 379, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 331/1998 z 12. júna 2006), hoci tento výklad nie je jediným možným výkladom a aj iný výklad môže spĺňať podmienky ústavne udržateľného odôvodnenia (porovnaj IV. ÚS 66/2012). Zároveň podľa prevažujúceho názoru právnej praxe tak obligačnoprávne následky zo zmluvy o prevode nehnuteľnosti vznikajú bez ohľadu na zápis jej účinkov v katastri nehnuteľností a iba jej vecnoprávne účinky sú týmto zápisom podmienené. Rovnako ani skutočnosť, že určitá listina nie je vkladuschopná, teda nespĺňa podmienky vyžadované právom na vyvolanie zmeny v katastri nehnuteľností, nevedie sama osebe k záveru o neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností. Platnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa posudzuje autonómne aj od rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/95 publikovaný pod č. 39 v časopise Zo súdnej praxe, č. 4/1998, s. 77). 64. Zmluva je platná a účinná dňom jej podpisu a rozhodnutie o vklade nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal účinnosť zmluvy. Je potrebné rozlišovať medzi obligačnoprávnymi a vecnoprávnymi účinkami kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti a taktiež tej časti, že kúpna zmluva nadobúda platnosť a účinnosť dňom jej podpisu, ak sa zmluvné strany nedohodli inak, alebo ak tak neustanovuje zákon. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008 sp. zn. 8 Sžo 41/2008, tento uviedol, že zmluva je platná po podpísaní všetkými jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti). Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra. Najvyšší súd SR v inej veci (rozsudok z 28. februára 2006 sp. zn. 2 Cdo 184/2005, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 59/2007) konštatoval, že rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu

§ 133ods.

2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch. Zo zmluvy, pokiaľ bola uzavretá platne, vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky - obsah zmluvy sa pre nich stáva záväzným.

1. V uvedenom kontexte dovolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie ako skutkových, tak právnych záverov v prejednávanej veci, bolo podstatné to, že konajúce súdy žalobu zamietli, keď dospeli k záveru, že napadnutá zmluva je platná, ako aj, že proces jej uzatvárania bol v súlade so zákonom. Z ich odôvodnenia zjavné, že sa zaoberali aj vznesenými tvrdeniami a dôkazmi a skutkovými okolnosťami súvisiacimi s podstatnými námietkami žalobcu, tieto vyhodnotili, a napokon dospeli k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, keďže neboli naplnené predpoklady unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k napadnutému tvrdenému nedostatku kúpnej ceny (jej rozporu so zákonom).
2. Záverom k námietke ohľadom nepripustenia zmeny žaloby dovolací súd uvádza, že neprípustnosť dispozície so žalobou v rámci odvolacieho konania je daná tým, že vec sa nachádza v opravnom konaní, cieľom a úlohou ktorého je prieskum rozhodnutia a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, teda sa jedná o skúmanie správnosti konania o tom predmete, ktorý bol vymedzený v čase vydania odvolaním napadnutého rozsudku. Nie je preto namieste pripustiť, aby v rámci odvolacieho konania došlo k zmene žaloby, čím by sa stal irelevantným celý doterajší procesný postup. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, tu s poukazom na ust. § 371 CSP, že žalobu v odvolacom konaní nemožno meniť. Uvedené súvisí aj s tým, že v zmysle § 383 CSP odvolací súd je a priori viazaný skutkovým stavom uzavretým pred súdom prvej inštancie, pokiaľ nie sú splnené podmienky pre opakovanie alebo doplnenie dokazovania, čo v danom prípade nenastalo.
3. Ohľadom novôt dovolací súd uvádza, že právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). K prípadným novotám, ktoré nebolo možné uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie je možné prihliadnuť, iba ak sú uplatnené najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Tu dovolací súd uvádza, že odvolací súd neprihliadol k novotám, nakoľko tieto boli z jeho strany produkované až v jeho vyjadrení k duplike žalovaného. Z tohto dôvodu odvolací súd nemohol na takto uplatnené novoty prihliadnuť.
4. Podľa ust. § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.
5. Dovolanie žalobcu bolo preto z vyššie uvedených dôvodov tejto časti posúdené ako nedôvodné. Z tohto záveru, v spojení s predtým konštatovanou neprípustnosťou dovolania z hľadiska dôvodov v zmysle § 420 písm. f) CSP [§ 447 písm. c) CSP], dovolací súd vo výsledku rozhodol meritórne o zamietnutí dovolania podľa § 448 CSP.
6. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP), preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453 ods. 1 CSP vo väzbe na § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
7. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.