← Slovensko

zdržanie sa nekalosúťažného konania a iné

Obsah (6)§ 419§ 432§ 421§ 440§ 442§ 44

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/9/2023 Identifikačné číslo spisu: 1118210874 Dátum vydania rozhodnutia: 03.09.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 24. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP). 25.

§ 432ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 26.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 27.

§ 440CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

28.

§ 442CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

29. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP 30. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ vyvodzoval prípustnosť ako aj dôvodnosť dovolania výlučne z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.

  1. a)CSP. 31. V súvislosti s uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP, dovolací súd uvádza, že pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP, musí dovolateľ vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v § 432 ods. 1 a 2 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zároveň dovolací súd uvádza, že argumentácia dovolateľa musí byť prispôsobená tomu, že dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 432 CSP je zamerané výlučne na riešenie právnych otázok, ktoré sú významné aj pre rozhodnutie konkrétneho sporu, čo znamená, že nesmie ísť o otázky skutkové, hypotetické, prípadne akademické. 32. Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť, a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (k tomu viď R 83/2018).

  1. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je v zmysle citovaného ustanovenia § 421 ods. 1 CSP nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
  2. Prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm.

  1. a)CSP je daná len vtedy, ak sa odvolací súd pri vyriešení právnej otázky skutočne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 35. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 36. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje jeho prípustnosť a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017). 37. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného súdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky ani Európskeho súdu pre ľudské práva; pokiaľ sa riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odkloní od právnych záverov prijatých týmito súdmi, nemôže ísť o odklon relevantný v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (3 Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017). 38. „Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa viaže k ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s.1571). Taktiež podľa judikatúry ústavného súdu, „(u)stálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, je vhodné, aby ho publikoval v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 115/2020 zo 6. októbra 2020). 39. „Pojmy "vyriešená právna otázka", či "ustálená prax", musia byť zrejmé nielen dovnútra (že o nich vie najvyšší súd), ale aj (a najmä) navonok vo vzťahu k verejnosti.“ (I. ÚS 51/2020, ZSP 35/2020). 40. Dovolateľ k prípustnosti a dôvodnosti dovolania, v súvislosti s namietanou vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, naformuloval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, pri riešení ktorej sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd mal nesprávne právne posúdiť otázku, „či medzi stranami sporu existoval vzájomný súťažný vzťah“, pričom sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí najvyššieho súdu dovolateľom označenom sp. zn. 1 ObdoV 19/2007 a v rozhodnutí sp. zn. 1 Obo 239/2006. 41. Dovolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu týkajúce sa záveru o nedôvodnosti žaloby v časti uplatneného primeraného zadosťučinenia v peniazoch, a tiež posúdenia výrokov I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie ako formulačne vágnych a neurčitých. V tejto časti dovolateľ neformuloval žiadnu právnu otázku. 42. Dovolací súd po preskúmaní prípustnosti dovolania podaného dovolateľom, a to, pokiaľ dovolateľ prípustnosť dovolania výslovne vyvodzoval z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP, dospel k záveru, že dovolanie z týchto dôvodov prípustné nie je, keďže neboli splnené podmienky podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP. 43. Dovolateľ vymedzil právnu otázku zásadného významu pre vec samu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Taktiež z hľadiska tvrdeného odklonu v dovolaní označil (ako jediné relevantné) rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pri ktorom najvyšší súd konal a rozhodoval ako súd dovolací (uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ďalej tiež „ZSR“), a to rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 19/2007. Avšak prieskumom k tomuto rozhodnutiu dovolací súd zistil, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. februára 2008, sp. zn. 1 Obdo V 19/2007, bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) zo 7. júla 2009, č. k. II. ÚS 116/09-35. Na okolnosť neexistencie (zrušenia) dovolateľom označeného rozhodnutia nemá vplyv dôvod jeho zrušenia ústavným súdom, ani to, že toto rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7 ročník 2010 ako judikát R 15/2010 (takto je uvedený v knižnej publikácii Zborník Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Právne vety zo Zbierok rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky a Zbierok stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, 1993 - 2013, vyd. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Bratislava, 2013, s. 365), tiež v časopise Zo súdnej praxe 6/2008 pod č. 78/2008. V prípade, že došlo k zrušeniu dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. ústavným súdom), takéto rozhodnutie nemôže tvoriť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a preto je a priori vylúčený akýkoľvek odklon rozhodnutia odvolacieho súdu od už neexistujúceho (zrušeného) rozhodnutia dovolacieho súdu a jeho právnych záverov. Rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené ústavným súdom po tom, ako došlo k jeho zaradeniu do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, nie je možné (naďalej) považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Podmienka prípustnosti dovolania vo vzťahu k dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 432 ods. 1 a 2 v spojení s § 421 ods. 1 písm.
  4. a)CSP v súvislosti s dovolacím rozhodnutím zrušeným do momentu rozhodovania dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania tak nemôže byť splnená. 44. Pokiaľ ide o ďalšie rozhodnutie, uvedené z hľadiska namietaného odklonu v kľúčovej, dovolateľom formulovanej právnej otázke, v dovolaní označené sp. zn. 1 Obo 239/2006, tak presnejšie ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008, sp. zn. 1 Obo 239/2006, vydaný najvyšším súdom ako súdom odvolacím, ktorý nebol prijatý ako judikát do ZSR, a preto vo vzťahu k nemu neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm.
  5. a)CSP. 45. Dovolací súd napokon uvádza, že pokiaľ dovolateľ k námietkam uvedeným vo zvyšnej časti dovolania (k primeranému zadosťučineniu v peniazoch, k posúdeniu žalobcom navrhovaných a priznaných výrokov I. a II. v rozsudku súdu prvej inštancie ako vágnych a neurčitých), označil aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Obo) a Najvyššieho súdu Českej republiky, tak k tomu dovolací súd opakovane uvádza, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ani označené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v ktorých konal ako súd odvolací (žalobcom uvedené odvolacie rozhodnutia neboli prijaté a zaradené do ZSR). Ani v tejto časti tak a priori neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
  6. a)CSP, preto sa dovolací súd tvrdeným odklonom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu od týchto súdnych rozhodnutí nezaoberal. 46. Z vyššie uvedeného dovolací súd k tejto časti dovolania sumarizuje a konštatuje, že vo vzťahu ku pre vec samu kľúčovej právnej otázke dovolateľom tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý má predstavovať už zrušené rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 19/2007, nie je daný, v dôsledku čoho dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
  7. a)CSP nie je prípustné. 47. Dovolací súd v nadväznosti na vyššie uvedený záver ďalej vo vzťahu k obsahu dovolania a dovolateľom nastolenej právnej otázke, „či medzi stranami sporu existoval vzájomný súťažný vzťah“, a to v konkrétnych okolnostiach danej veci, sa v rámci dovolacieho prieskumu zaoberal tým, či sú dané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
  8. b)CSP. 48. Tento postup dovolacieho súdu, založený na materiálnom prístupe k ochrane práv v civilnom sporovom konaní (čl. 2 ods. 1, 2 CSP), vychádza z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej „(p)okiaľ dovolateľ v podanom dovolaní vymedzí právnu otázku (právne otázky) v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 421 ods. 1 a § 432 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, potom (za splnenia ostatných zákonných podmienok) je povinnosťou najvyššieho súdu meritórne sa podaným dovolaním zaoberať.“ (II. ÚS 342/2019, ZNaU 15/2020). 49. „Ústavný súd ... dáva do pozornosti svoju aktuálnu judikatúru (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019, I. ÚS 321/2023), podstatou ktorej je presadzovanie materiálneho prístupu pri posudzovaní dovolania. Ide o nachádzanie prieniku medzi požiadavkou na autentické porozumenie dovolateľa - jeho textu ako celku, a požiadavkou na nedotvárane veci na úkor protistrany. Inými slovami, nie je úlohou najvyššieho súdu hádať čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky. Najvyšší súd sa nemá striktne zameriavať len na to, či dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania formálne na konkrétnom riadku svojho podania. Je potrebné brať do úvahy aj dovolací dôvod (§ 432 CSP), vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť: (
  9. a)či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (
  10. b)či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen
  11. a)až
  12. c)v § 421 ods. 1 CSP. ... Každá z otázok zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa svojím spôsobom požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania je aj usmerňovanie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym výkladom právnych noriem (IV. ÚS 479/2020, ZNaU č. 14/2021).“ [nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 468/2023, bod 18, 20; ZSP 25/2024]. 50. Pojem ,,otázka vyriešená“ podľa § 421 ods. 1 písm.
  13. b)CSP treba vykladať ako ,,vyriešená ustálene“. Zmyslom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je umožniť dovolateľom obrátiť sa na najvyšší súd s požiadavkou o právny názor až dovtedy, dokým sa právny názor k danej otázke neustáli. Tento výklad má svoj racionálny základ, ktorý pramení z účelu dovolania, spočívajúci v požiadavke, aby najvyšší súd vlastným meritórnym rozhodovaním rozvíjal, zjednocoval a vytváral judikatúru slovenských súdov, a tak naplnil princíp právnej istoty ako jeden zo základných pilierov právneho štátu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 115/2020 zo 6. októbra 2020). 51. Pokiaľ teda dovolateľ formuloval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým došlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, v dovolaní uviedol právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uviedol tiež, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom nebolo zistené, že by išlo o právnu otázku, ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola vyriešená ustálene, považoval dovolací súd za splnené podmienky prípustnosti dovolania v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
  14. b)CSP. 52. Odvolací súd posúdil skutkový stav uzavretý pred súdom prvej inštancie, podradiac ho pod úpravu obsiahnutú v § 44 ods. 1 ObZ tak, že „v danom čase medzi žalobcom a žalovaným neexistoval vzájomný súťažný vzťah, konanie žalovaného tak nemožno posúdiť ako konanie v hospodárskej súťaži. Postavenie žalobcu bolo odvodené od postavenia žalovaného, ktorý bol výhradným dovozcom výrobkov značky CHI výrobcu Farouk Systems, Inc. pre územie Slovenskej republiky na základe zmluvy uzatvorenej priamo s výrobcom. Žalovaný ako výhradný dovozca dotknutých výrobkov zabezpečil ich predaj na území Slovenskej republiky prostredníctvom žalobcu. Medzi žalobcom a žalovaným teda existovala kooperácia a deľba činnosti pri predaji výrobkov CHI, pričom žalobca nebol počas trvania spolupráce konkurentom žalovaného, ale len jeho „spolupracovníkom“.“ Za nesprávny preto považoval názor vyjadrený v rozhodnutí súdu prvej inštancie, že „strany sporu vyvíjali súťažnú činnosť na trhu s kozmetickými výrobkami na území SR v snahe o dosiahnutie hospodárskeho prospechu, a teda boli v roku 2018 v súťažnom vzťahu.“ 53. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v namietanom prípade právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ide o odpoveď na otázku a jej správne vyriešenie, či v konkrétnych okolnostiach danej veci medzi stranami sporu existoval vzájomný súťažný vzťah, a teda ide zo strany dovolacieho súdu o posúdenie, či v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu došlo k vade spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci z hľadiska správnej interpretácie právnej normy, inak správne aplikovanej na súdom správne zistený skutkový stav. V danom prípade je touto normou ustanovenie § 44 ods. 1 ObZ. 54. Podľa § 41 ObZ, fyzické i právnické osoby, ktoré sa zúčastňujú na hospodárskej súťaži, aj keď nie sú podnikateľmi (ďalej len "súťažitelia"), majú právo slobodne rozvíjať svoju súťažnú činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu a združovať sa na výkon tejto činnosti; sú však povinné pritom dbať na právne záväzné pravidlá hospodárskej súťaže a nesmú účasť na súťaži zneužívať. 55. Podľa ust. § 44 ods. 1 ObZ, nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje. 56. Odvolací súd ustanovenie § 44 ods. 1 ObZ, týkajúce sa základnej úpravy (tzv. generálnej klauzuly) nekalej súťaže, citoval v napadnutom rozhodnutí a vo všeobecnosti správne pomenoval tri základné pojmové znaky, ktoré musia byť splnené kumulatívne (ods. 13 odôvodnenia rozsudku). Ide o a/ o konanie v hospodárskej súťaži, b/ ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a c/ je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Z týchto znakov sa zameral na prvý z nich, a to, či ide o konanie strán ako súťažiteľov v hospodárskej súťaži. 57. Dovolací súd vzhľadom na vyššie konštatovanú prípustnosť dovolania v predmetnej časti, s podradením dovolacích dôvodov pod ust. § 421 ods. 1 písm.
  15. b)CSP, týkajúcich sa uvedenej položenej právnej otázky, uskutočnil vo veci potrebný meritórny prieskum. 58. Dovolací súd z hľadiska východísk pri meritórnom prieskume, posúdení veci a vlastných právnych úvah, k samotnej úprave nekalej súťaže prvotne poukazuje na rešpektovanú odbornú literatúru k ObZ (edícia Veľké komentáre), v ktorej sa uvádza, že „(p)ri posudzovaní konania v rámci hospodárskej súťaže platí základné pravidlo (koncepcia všeobecnej a permanentnej platnosti generálnej klauzule):
  16. a)konanie, ktoré napĺňa znaky generálnej klauzule, je vždy považované za nekalosúťažné, a teda zakázané,
  17. b)ak konanie napĺňa niektorý z explicitne vyjadrených znakov vymedzených v ods. 2 a zároveň napĺňa základné znaky generálnej klauzule, pôjde o nekalosúťažné konanie, ktoré je zákonom zakázané. ... Konanie napĺňajúce znaky generálnej klauzuly, ako aj jednotlivých jej podstát vymedzených druhým odsekom má charakter civilného ohrozovacieho deliktu, pričom nie je potrebné, aby ujma vznikla, stačí objektívna hrozba vzniku ujmy či už materiálnej alebo imateriálnej... . Právnu kvalifikáciu nekalosúťažného konania v konečnom dôsledku v prípade sporov z takéhoto konania definuje súd, pričom to isté konanie môže napĺňať viaceré skutkové podstaty nekalej súťaže súčasne, nevynímajúc súbeh s generálnou klauzulou... .“ (Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 200). 59. Z uvedeného vyplýva, že nekalosúťažné konanie

§ 44ods. 1 Ob

Z alebo podľa špeciálnych skutkových podstát nekalej súťaže v ustanoveniach § 45 až 52 ObZ, je koncipované ako ohrozovací delikt. Subjekty nekalej súťaže sa tak môžu proti konaniu súťažiteľa domáhať ochrany už v čase, kedy jeho konanie môže ujmu spôsobiť, teda spôsobenie ujmy reálne hrozí. Generálna klauzula obsiahnutá v § 44 ods. 1 ObZ, je všeobecným ustanovením formulujúcim základné podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne, aby bolo možné konkrétne konanie súťažiteľa subsumovať pod niektorú z osobitných skutkových podstát nekalej súťaže. Zákonom vymedzené skutkové podstaty sú demonštratívnou enumeráciou (vyjadrenou slovom najmä) uvedené v § 44 ods. 2 ObZ a následne podrobne upravené v § 45 až 52 ObZ. Zároveň ustanovenie § 44 ods. 1 ObZ predstavuje tiež samostatnú skutkovú podstatu, teda samostatne aplikovateľné ustanovenie zákona. Na označenie konkrétneho konania súťažiteľa ako konania nekalosúťažného a jeho postih v takomto prípade postačí, ak dané konanie kumulatívne naplní tri vyššie definované podmienky. Pokiaľ ide o vymedzenie z pohľadu právnych noriem všeobecných a právnych noriem osobitných alebo špeciálnych, špeciálne skutkové podstaty iba dopĺňajú ustanovenie § 44 ods. 1 ObZ. Keďže sú uvedené demonštratívnym výpočtom, umožňujú „dotváranie“ práva proti nekalej súťaži súdnej judikatúre. To znamená, že osobitné skutkové podstaty nie sú voči generálnej klauzule vo vzťahu špeciality (lex specialis) a generálna klauzula nepredstavuje voči osobitným skutkovým podstatám ustanovenie lex generalis aplikované subsidiárne. Osobitné skutkové podstaty sú iba spresnením a príkladom typických nekalosúťažných konaní. Pokiaľ ide o samotný vzťah generálnej klauzuly nekalej súťaže a špeciálnych skutkových podstát, tento vzťah je možné chápať ako vzťah kumulatívny. Subsumovanie určitého konania pod niektorú špeciálnu skutkovú podstatu nekalej súťaže sa podmieňuje predchádzajúcim kumulatívnym naplnením všetkých troch znakov generálnej klauzuly nekalej súťaže, t.j. konanie v hospodárskej súťaži alebo hospodárskom styku, rozpor tohto konania s dobrými mravmi súťaže a jeho spôsobilosť privodiť ujmu inými súťažiteľom, spotrebiteľom alebo ďalším zákazníkom (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 2085/2007 zo dňa

  1. júla 2008, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 139/2008 zo dňa
  2. apríla 2008). „Generálna klauzula je prostriedkom proti súťažným metódam porušujúcim dobré mravy, ktoré nemožno podriadiť pod niektorú zo špeciálnych skutkových podstát nekalosúťažného konania.“ (VOZÁR, Jozef. Reklama a právo.
  3. vyd. Bratislava: VEDA,
  4. s. 54). Generálna klauzula nekalej súťaže v § 44 ods. 1 ObZ ako právne záväzná legálna definícia tohto pojmu, charakterizuje nekalú súťaž ako konanie, pričom špecifikuje znaky, ktoré takéto konanie musí mať, resp. vykazovať. Ide taktiež o všeobecné zákonné ustanovenie, pod ktoré sa subsumuje určité konanie vykazujúce znaky v ňom ustanovené, pokiaľ toto konanie nie je možné kvalifikovať ako konanie podľa špeciálnej skutkovej podstaty nekalej súťaže.
  5. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že práve generálna klauzula určuje znaky každého nekalosúťažného konania.
  6. Pre posúdenie vznesených nárokov je primárne nevyhnutné vyriešiť, či existuje základný predpoklad protiprávnosti konania, a to konanie v rámci súťaže. Podmienka konania v hospodárskej súťaži predpokladá ako existenciu súťažného vzťahu, t.j. prítomnosť najmenej dvoch súperiacich subjektov, tak existenciu konania uskutočneného v rámci tohto súťažného vzťahu. Pojem „súťažný vzťah“ vychádza z koncepcie pojmu hospodárska súťaž, pričom hospodárskou súťažou rozumieme súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty a tým dosiahnuť hospodársky prospech (obdobne viď rozsudok najvyššieho súdu z
  7. augusta 2019, sp. zn. 5 Obo 20/2018).
  8. Pre naplnenie podmienok, ktoré vyžaduje generálna klauzula nekalej súťaže v § 44 ods. 1 ObZ, je nevyhnutné, aby medzi rôznymi súťažiteľmi bol aj vzájomný súťažný vzťah. Tento vzťah môže byť vymedzený okrem iného aj vecne, keď súťažitelia dodávajú na trh zhodné, porovnateľné, alebo svojou funkciou vzájomne zastupiteľné výrobky. Rozhodné z tohto hľadiska je, aby s nimi ostatní účastníci počítali ako s alternatívou. Ak je postavenie účastníkov konania na relevantnom trhu rozdielne a z tohto pohľadu nie je medzi nimi vzájomný súťažný vzťah, chýba jeden z predpokladov na vymedzenie nekalosúťažného konania (rozsudok najvyššieho súdu z
  9. mája 2011, sp. zn. 2 Obo 37/2011).
  10. Pre zodpovedanie otázky, či konanie žalovaného bolo konaním v hospodárskej súťaži, je určujúcim zistenie, či v konkrétnom prípade išlo o súťažný vzťah. Vo vzťahu hospodárskej súťaže podľa názoru dovolacieho súdu nie sú len priami súťažitelia, ale všetky subjekty, ktoré pôsobia v podobných hospodárskych činnostiach. Pre posúdenie, či konanie konkrétneho subjektu je konaním v hospodárskej súťaži (§ 44 ods.1 Obchodného zákonníka), nie je rozhodné, či ide o podnikateľa, rozhodné je to, či ide o konanie uskutočnené za účelom súťažného zámeru (rozsudok najvyššieho súdu z
  11. septembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 10/
  13. Z uvedeného a porovnajúc vo veci zistený skutkový stav s právnymi závermi odvolacieho súdu k zodpovedaniu právnej otázky podstatnej pre rozhodnutie sporu, vyplýva, že odvolací súd napadnutým rozsudkom nerozhodol vecne správne, ak nevyhovenie žalobe (okrem iného) založil na určujúcom závere, že vzťah medzi stranami nevykazuje znaky súťažného vzťahu. Hoci ide svojím charakterom o otázku primárne skutkovú - vždy je výsledkom dokazovania to, v akej oblasti (tvrdení) súťažitelia pôsobia a či možno ich obchodné aktivity považovať za také, ktoré vykazujú znaky súťaže - primárne treba uzavrieť, že ide o otázku právnu vo vzťahu k naplneniu hypotézy definície nekalej súťaž, t. j. posúdenie možnej aplikácie generálnej klauzuly na to ktoré konanie.
  14. Dovolací súd tu akcentuje, že odvolací súd vyslovil záver o tom, že medzi stranami sporu neexistuje súťažný vzťah (vo vzťahu ku tvrdenému skutku porušenia zákazu nekalej súťaže). Dovolateľ v tejto súvislosti k namietaným právnym záverom odvolacieho súdu primárne tvrdil, že nimi vybočil zo správnej aplikácie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 19/2007 z
  15. februára
  16. Aj keď, ako už bolo uvedené vyššie, ide o zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré tak netvorí jeho ustálenú rozhodovaciu prax, je zrejmé, že pokiaľ ide o jeho právne závery, tieto sú kontinuálne ako všeobecne rešpektované a akceptované, citované aj v recentnej odbornej literatúre (viď napr. Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár.
  17. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 210 [tu pod nepresným označením sp. zn. 1 Obdo 19/2007; pozn. najvyššieho súdu]. V publikácii Fedor, A. Judikatúra vo veciach práv duševného vlastníctva. Prvé vydanie. Wolters Kluwer SR s.r.o., február 2024, s. 141 - 142, sa v poznámke 4/ a 5/ pod čiarou uvádza, že hoci uvedený rozsudok bol neskôr zrušený nálezom ústavného súdu, „ale názory vyjadrené v tejto právnej vete neboli predmetným nálezom dotknuté. V ZSP bolo predmetné rozhodnutie publikované pod číslom 78/2008 s právnou vetou: „Nedovolené obmedzenie hospodárskej súťaže, konštatované v rozhodnutí správneho orgánu, automaticky neznamená, že išlo aj o nekalosúťažné konanie vymedzené v ustanovení v § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pre naplnenie pojmových znakov nekalosúťažného je nevyhnutné, aby medzi rôznymi súťažiteľmi bol aj vzájomný súťažný vzťah.“ Rovnako znejúcu právnu vetu (čiastočne odlišnú od právnej vety publikovanej v ZSR č. 7/2010; pozn. najvyššieho súdu), uvádza aj Veľký komentár k Obchodnému zákonníku.
  18. Dovolací súd uvádza, že v prípade riešenom uvedeným rozhodnutím (sp. zn. 1 Obdo V 19/2007) skutkovo nejde o situáciu totožnú s tu posudzovanou vecou, keďže postavenie výrobcu a distribútora ako typicky vertikálny vzťah čo do posudzovania súťažnosti vzťahu, nie je v danej veci použiteľný. Avšak analogicky je možné zohľadniť právne závery citovaného rozhodnutia v tom smere, že prioritne je nevyhnutné posudzovať potenciálnu súťažnosť vzťahu pre záver o tom, či konanie subjektu na trhu je možné vyhodnotiť ako konanie napĺňajúce znaky zakázaného konania v právnej úprave nekalej súťaže. Vždy je nevyhnutné najskôr skutkovo vymedziť charakter pôsobenia na relevantnom trhu, ktorý má dať základ posudzovanému konaniu, a následne sa zaoberať možným prekrývaním záujmov subjektov na takomto trhu. Vždy ide o dôsledné posúdenie charakteru konania na danom trhu a vždy výlučne vo vzťahu k tvrdeným súťažiteľom.
  19. Pre daný prípad je vzhľadom na závery odvolacieho súdu podstatné to, či v danom prípade išlo o vzťah kooperujúci, a či v takom prípade možno dospieť k záveru, že išlo o konanie nekalosúťažné, teda také, ktoré zo svojej samotnej povahy zakladá naplnenie generálnej klauzuly z dôvodu, že medzi stranami ide o vzájomnú súťaž a snahu na istom trhu získať prevahu.
  20. „Súťažný vzťah v posudzovanom prípade nikdy nemožno hodnotiť len podľa rozsahu predmetu činností, ktoré majú subjekty zapísané v obchodnom registri. ... pre posúdenie konania súťažiteľa ako konania v hospodárskej súťaži je podstatné posúdenie, či je možné v jeho konaní badať súťažný zámer, či konaním súťažiteľa sú objektívne sledované konkurenčné ciele a predovšetkým, či konanie jedného súťažiteľa zasahuje do sféry činnosti druhého súťažiteľa.“ (Zlocha, Ľ., Strémy, J. Nekalá súťaž. Generálna klauzula, menej tradičné prípady a zahraničné právne úpravy. Bratislava: C. H. Beck, 2023, s. 25).
  21. V preskúmavanej veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vychádzal zo skutkového stavu uzavretého v konaní pred súdom prvej inštancie, z ktorého nepochybne vyplýva, že po určitú dobu medzi žalobcom a žalovaným existoval vzťah kooperujúci, keďže žalobca na základe objednávok odoberal (kupoval) dotknuté výrobky od žalovaného ako ich výhradného distribútora na trhu v SR. V tomto ohľade však odvolací súd v rozhodnej dobe nesprávne nepovažoval samotný vzťah žalobcu a žalovaného za horizontálny, keď uviedol, že „postavenie žalobcu bolo odvodené od postavenia žalovaného“. Zo skutkového stavu vyplýva, že obchodný vzťah strán mal záväzkový charakter, pričom išlo po určitú dobu o jednotlivé obchody na zmluvnom základe (podľa objednávok žalobcu). Toto ani odvodene nemožno stotožňovať so vzťahom medzi (monopolným) výrobcom a distribútorom výrobkov ako v prípade riešenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/
  22. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným existovala kooperácia a deľba činností pri predaji výrobkov, pričom „žalobca nebol počas trvania spolupráce konkurentom žalovaného, ale len „spolupracovníkom“.“ Z tohto dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s posúdením veci súdom prvej inštancie, podľa ktorého „strany sporu vyvíjali súťažnú činnosť na trhu s kozmetickými výrobkami na území SR v snahe o dosiahnutie hospodárskeho prospechu, a teda boli v roku 2018 v súťažnom vzťahu“. Tu však odvolací súd nezohľadnil, že ku konaniu žalovaného, ktoré má predstavovať konanie v nekalej súťaži, došlo až po tom, ako žalobca listom z
  23. apríla 2018 oznámil žalovanému ukončenie spolupráce so žalovaným. Uvedená okolnosť „ukončenia spolupráce“ per se indikuje absenciu závislosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému pri odoberaní predmetných výrobkov. Odvolací súd však pri rozhodovaní zjavne nezobral do úvahy túto okolnosť, a to najmä z časového hľadiska, keďže k vytýkanému konaniu žalovaného, podľa žalobcu nekalosúťažnému, došlo až po ukončení spolupráce (kooperácie) strán, konštatovanej odvolacím súdom.
  24. Z hľadiska charakteru pôsobenia žalobcu a žalovaného na relevantnom trhu, ktorý má dať základ posudzovanému konaniu, nebolo v konaní skutkovo sporné, že žalobca bol dodávateľom dotknutých kozmetických výrobkov spoločnosti DM do siete jej predajní v SR. Žalovaný bol pre trh v SR výhradným dovozcom dotknutých výrobkov od výrobcu a následným distribútorom (dodávateľom) dotknutých kozmetických výrobkov. Žalobca v dobe do
  25. apríla 2018 odoberal tieto výrobky od žalovaného a následne ich predával spoločnosti DM. V tejto súvislosti sa potom ako málo zrozumiteľné javí konštatovanie odvolacieho súd, že „z hľadiska hospodárskej súťažnej konkurencie by vo vzťahu k žalobcovi ako súťažitelia na českom trhu prichádzali do úvahy iný dodávatelia pôsobiaci na území Slovenskej republiky, ktorí by sa na jeho úkor pokúšali stať priamymi subdodávateľmi žalovaného. Naopak, žalobca by bol považovaný za súťažiteľa v hospodárskej súťaži, t.j. na relevantnom trhu voči žalovanému, ak by mu konkuroval v boji o pozíciu predajcu na slovenskom trhu u výrobcu produktov značky CHI.“ Keďže z uvedenej chybnej úvahy odvolací súd vyvodil záver, že postavenie žalobcu a žalovaného je na relevantnom trhu rozdielne a „z tohto pohľadu nie je medzi nimi vzájomný súťažný vzťah, chýba jeden z predpokladov na vymedzenie nekalosúťažného konania“, tak podľa dovolacieho súdu takéto právne posúdenie veci, tiež v súvislosti s ukončením odoberania (nákupu) dotknutých výrobkov žalobcom od žalovaného v dobe po
  26. apríli 2018, nie je možné považovať za súladné s § 41 a § 44 ods. 1 ObZ. Posudzovaná súťažnosť strán v rozhodnej dobe, ku ktorej sa viaže vytýkané deliktuálne konanie zo strany žalovaného, sa totiž netýka postavenia žalovaného na trhu v SR vo (vertikálnom) vzťahu k výrobcovi dotknutých kozmetických výrobkov, ale výhradne v (horizontálnom) vzťahu medzi stranami pri predaji dotknutých kozmetických výrobkov v SR.
  27. V tejto súvislosti nie je relevantná ani argumentácia žalovaného, že „žalobca predáva kozmetické a drogistické výrobky rôzneho sortimentu od rôznych výrobcov výlučne spoločnosti DM. Naopak, žalovaný predáva úzko špecializovaný sortiment profesionálnej vlasovej kozmetiky od jedného výrobcu profesionálnej klientele, akou sú kaderníctva, obchody s kaderníckymi potrebami, prípadne aj sieť parfumérií, v ktorých si ich môžu zakúpiť spotrebitelia. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca a žalovaný nedodávajú na trh zhodné, porovnateľné alebo svojou funkciou vzájomne zastupiteľné výrobky, s ktorými ostatní účastníci môžu počítať ako s alternatívou. Žalobca a žalovaný teda nie sú vzájomnými konkurentmi a nepôsobia v podobných alebo navzájom substituovateľných odboroch alebo hospodárskych odvetviach, ani neponúkajú výrobky alebo služby vzájomne zameniteľné.“ Spoločným a relevantným pre súťažnosť strán je totiž podľa dovolacieho súdu v danom prípade okolnosť dodávania (aj totožných) kozmetických výrobkov odberateľom v SR, pričom nie je podstatné, či sa tieto výrobky, v konečnom slede určené pre spotrebiteľov, k nim dostanú prostredníctvom vybranej siete predajní (DM) alebo služieb (napr. kaderníctva). Určujúce je, že predmetom posudzovania je okolnosť takého, žalobcom napádaného konania žalovaného, ktoré vo svojej podstate predstavuje vybočenie zo samotným žalovaným tvrdeného stavu, že výhradne „predáva úzko špecializovaný sortiment profesionálnej vlasovej kozmetiky od jedného výrobcu profesionálnej klientele, akou sú kaderníctva, obchody s kaderníckymi potrebami, prípadne aj sieť parfumérií, v ktorých si ich môžu zakúpiť spotrebitelia“. Tento exces, v dobe po ukončení zmluvnej spolupráce strán (od
  28. apríla 2018), potenciálne zasahujúci priamo do sféry pôsobenia žalobcu na obdobnom trhu distribúcie/predaja kozmetických výrobkov v SR, predstavovaný ponukou (návrhom) žalovaného adresovanou spoločnosti DM, že je pripravený dotknuté kozmetické výrobky (CHI) predávať priamo (čo významovo môže znamenať aj „nahradiac doterajšieho dodávateľa“), založil konkurenčný, a teda súťažný vzťah strán. Uvedené platí, aj keby išlo o jednotlivý prípad (tu predovšetkým list žalovaného z
  29. apríla 2018), keďže aj podľa doktríny môže dôjsť k hospodárskej súťaži medzi subjektami, ktoré nie sú priamymi konkurentmi, prípadne medzi tzv. súťažiteľmi ad hoc. „Čo sa týka vzájomného súťažného vzťahu a postavenia medzi súťažiteľmi, požiadavky na ich obsah sú minimálne. Nie

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.