8 zákona o bankách, a žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu uvedeného v tomto ustanovení, teda že spoločnosť K. ako veriteľ pohľadávky písomne vyzval žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a tento bol napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky banky voči dlžníkovi na tretí subjekt. 3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že
8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, lebo zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Tiež sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že vzhľadom k tomu, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva žalobca názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda by neporušil bankové tajomstvo aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Súd má za to, že takýto výklad opomína, že splnením podmienok podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom bankovú pohľadávku prevezme subjekt s rovnakým statusom. Tento svoj právny názor súd opiera o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. 03. 2018. 4. Žalobca síce spolu so žalobou ako aj na základe výzvy súdu predložil písomné oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vypracované K. adresované žalovanému, ktorým zároveň vyzvala dlžníka na splnenie svojho záväzku, avšak nepreukázal, že sa táto listina dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Nepredloženie výzvy s doručenkou, resp. nepreukázanie, že sa táto výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky E. v prospech žalobcu. 5. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom, a tento právny úkon je tak absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá je predmetom tohto konania, a na ktorú neplatnosť súd ex offo prihliada. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky je neplatným právnym úkonom, žalobca nie je veriteľom žalovaného, a preto súd žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v celom rozsahu zamietol. V tomto smere súd opätovne poukázal na právny názor a argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. 03. 2018, ako aj na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v rozsudku sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. 04. 2018. II. 6. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 23. septembra 2021 č. k. 8CoCsp/13/2021-250 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 7. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné, v celom rozsahu sa stotožniac s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP, keď v bode 8. odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, na zdôraznenie jeho správnosti, ďalšie dôvody: poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej sa vyžaduje, aby žalobca preukázal zaslanie písomnej výzvy dlžníkovi, čo v danej veci žalobca nepreukázal, a teda nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (preukázateľné zaslanie písomnej výzvy a následné nepretržité omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 dní). Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že nepretržité omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 dní začína plynúť na účely zákona o bankách od doručenia, resp. dôjdenia písomnej výzvy banky do dispozičnej sféry dlžníka, čomu nasvedčuje nielen výklad najvyššieho súdu, uvádzajúceho, že musí ísť o následné omeškanie dlžníka (teda omeškanie dlžníka nasledujúce po doručení písomnej výzvy), ale aj gramatický výklad § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách, ktorým možno dospieť k záveru, že podraďovacia spojka „napriek“ vyjadruje prípustkový vzťah, vyjadrujúci okolnosť nepriaznivú deju nadradenej vety, napriek ktorej sa však dej uskutočňuje, trvá alebo platí. Slovník slovenského jazyka III (1963, s. 586) „prípustku“ vymedzuje ako „skutočnú alebo možnú príčinu, ktorej očakávaný následok v danom prípade nenastáva“. Teda v danej veci očakávaný následok po doručení písomnej výzvy dlžníkovi nenastane, t. j. dlžník pohľadávku veriteľovi neuhradí a je v omeškaní, čo oprávňuje následne veriteľa - banku postúpiť pohľadávku aj na nebankovú spoločnosť bez súhlasu dlžníka. Vzhľadom na uvedené nebolo podľa odvolacieho súdu pravdivé tvrdenie žalobcu, že uvedený výklad z dikcie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva. Podľa odvolacieho súdu správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej zakladá už samotné nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto sa odvolací súd nezaoberal platnosťou mimoriadneho zosplatnenia úveru, nakoľko by to na jeho rozhodnutie nemalo žiadny vplyv. 8. Odvolací súd konštatujúc, že pokiaľ sa žalobca domáhal voči žalovanému uhradenia postúpenej bankovej pohľadávky, bolo jeho povinnosť nielen tvrdiť, ale aj preukázať splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, dospel k záveru, že aplikácia § 151 ods. 1 a 2 CSP bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená). Keďže žalobca sám nepreukázal splnenie povinnosti podľa § 92 ods. 8 CSP, nemohol súd prvej inštancie nekriticky prevziať žalobcom tvrdený skutkový stav a jeho žalobe vyhovieť. Keďže žalobca v danej veci nepreukázal zaslanie písomnej výzvy žalovanému pred postúpením pohľadávky, nebolo možné zhojiť neunesenie dôkazného bremena na jeho strane procesnou pasivitou žalovaného a mať tak len na základe jeho tvrdení preukázané splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky bankou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. III. 9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 420 písm.
B totiž pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Dovolateľ sa nestotožnil s právnym názorom súdov nižšej inštancie, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota mala začať plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. 17. Dovolateľ ďalej namietol, že postupca na základe Oznámenia o postúpení pohľadávky z 30. 06. 2017 podľa ustanovenia § 526 Občianskeho zákonníka oznámil žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. W. uzatvorenej dňa 23. 06. 2017 postúpil pohľadávku postupcu na postupníka - žalobcu. Žalovaný bol teda v súlade s ustanovením § 526 Občianskeho zákonníka upovedomený o tom, že od doručenia tohto oznámenia je povinný plniť svoj záväzok výlučne postupníkovi - žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4868/2009 a sp. zn. 32Cdo/4511/2009, v ktorých vyjadril názor, že ani prípadná (domnelá) neplatnosť postúpenia pohľadávky nemá vo vzťahu dlžník - veriteľ (postupník) žiadnu relevanciu a možno ho riešiť len medzi postupcom a postupníkom - keďže postúpenie pohľadávky nemá okrem zmeny veriteľa pre dlžníka prakticky žiadny význam. Podľa dovolateľa závery súdov konajúcich v prejednávanej veci sú s uvedenými závermi v rozpore. 18. Na podporu svojich tvrdení vo vzťahu k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca poukázal na rozhodovaciu prax krajských súdov v obdobných veciach. Podľa dovolateľa obdobie 90-tich kalendárnych dní nie je lehotou na dobrovoľné plnenie a súdy nižšej inštancie si § 92 ods. 8 zákona o bankách upravil nad rámec zákona (t. j. v rozpore s ustanovením § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy podľa názoru okresného súdu nenastáva omeškanie okamihom, kedy dlžník neplní svoj záväzok riadne a včas), resp. ho prakticky novelizovali, čo je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej (nie moci súdnej). 19. Podľa dovolateľa konajúce súdy svojimi rozhodnutiami docielili právnu neistotu dlžníka vo vzťahu k tomu, kto je jeho veriteľom a komu má dlh plniť - a to všetko za situácie, kedy platnosť pohľadávky nebola medzi stranami sporná otázka a za spornú ju považovali výhradne vo veci konajúce súdy. 20. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, resp. aby zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že zmení rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá a žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho, ako aj dovolacieho konania v plnom rozsahu. 21. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. IV. 22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. 23. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 24. V zmysle § 420 písm.
Zákona o bankách - poznámka dovolacieho súdu). 32. V súvislosti s namietanou prekvapivosťou rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd zdôrazňuje, že o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založil svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Žalobca v dovolaní neuviedol žiadne také skutočnosti nasvedčujúce nepredvídateľnosti a prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, preto v danom smere išlo o neprípustnú námietku. 33. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí procesnou vadou konania podľa § 420 písm.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. V odôvodnení rozsudku o. i. uviedol: „Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca v dovolaní poukazuje na judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR pod č. 119/2003, sp. zn. 4Obo/210/01, ktorého publikovaná právna veta znie: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Podľa názoru vec prejednávajúceho trojčlenného senátu sa jedná o judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa OZ obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia (§ 525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa. Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.“ 41. Dovolací súd sa nestotožnil s námietkou dovolateľa o rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu. Rozhodnutie sp. zn. 1Obdo/92/2018 je rozhodnutím v obchodnom spore z úverovej zmluvy medzi bankou a fyzickou osobou - podnikateľom, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia Civilného sporového poriadku o ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Naproti tomu druhé namietané rozhodnutie - rozsudok z 28. 03. 2018 sp. zn. 7Cdo/26/2017 - bolo vydané v spotrebiteľskom spore, kde jednou zo strán bola fyzická osoba ako spotrebiteľ. 42. Podľa právnej vety, vyplývajúcej z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021 sp. zn. 4Cdo/162/2020 (R 6/2022), ktoré rozhodnutie predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, „v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.“ 43. Za neprípustné považoval dovolací súd dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky, kedy dochádza k doručeniu poštovej zásielky (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie doručenia výziev postupcu z 25. novembra 2016 a 24. januára 2017, resp. oznámenia o postúpení pohľadávky. 44. Odpoveď na túto otázku možno nájsť v rozhodnutí najvyššieho súdu z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 publikovanom v Zbierke stanovísk NS SR pod R 4/2021, ktoré predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a v ktorom dovolací súd uviedol: „
1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta, či do jeho poštovej schránky, poprípade i vhodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahoch možno odporučiť dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to, ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom, z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje, a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné
, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ 45. V otázke povinnosti preukázať doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a okamihu doručenia sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. 46. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu vyplývajúce z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 CSP zamietol podľa § 448 CSP ako nedôvodné. 47. V dovolacom konaní súd žalovanému trovy dovolacieho konania nepriznal (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP) nakoľko žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, žiadne trovy nevznikli a žalobca úspech nemal. 48. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.