Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/171/2022 Identifikačné číslo spisu: 8717209505 Dátum vydania rozhodnutia: 28.08.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Alexandra Hanusová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 106OZ, a kde vzhľadom na deň nehody (21.

január 2015) a deň podania žaloby (4. október 2017), sa nárok žalobcov premlčal. Ako príklady odklonu od ustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu uviedol rozhodnutia z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/75/2019, z 29. apríla 2015 sp. zn. 4MCdo/13/2013, z 28. februára 2011 sp. zn. 4Cdo/152/2010 a z 29. októbra 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007. 4. Žalovaná 1/ k dovolaniu žalobcov uviedla, že podľa nej samotná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nepredstavuje nesprávne právne posúdenie a považuje ho len za vyjadrenie nespokojnosti s priznanou náhradou. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalobcov vyjadril tak, že v ňom opakovane a účelovo spochybňujú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a navrhol ho ako neprípustné odmietnuť. 5. Žalobcovia a ani žalovaný 2/ sa k dovolaniu žalovanej 1/ písomne nevyjadrili. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že žalobcovia a aj žalovaná 1/ dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), boli zastúpení v súlade so zákonom (§ 429 CSP), dovolanie podali v častiach, v ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané v ich neprospech (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. 7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 4/2011). 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 9. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03). 10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 11. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 12. Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 13. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 14. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázka relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). V prípade absencie vymedzenia právnej otázky preto nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. 16. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP je, že sa týka právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na takú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich právnych úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a zároveň, že pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (3Cdo/214/2018). 17. Dovolací súd pristúpil najprv k preskúmaniu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu na základe dovolania žalobcov, ktorí za spornú právnu otázku v podstate považovali to, či pri posúdení ich nároku na nemajetkovú ujmu odvolací súd dostatočne zohľadnil rozsah a intenzitu ujmy, ktorú utrpeli zásahom do ich nemajetkových práv a či mohol prihliadnuť na rozhodnutie o nároku ich sestry na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenom v inom konaní, nakoľko zásah do jej osobnostných práv bol podľa nich menej závažný. 18. V dovolaní žalobcovia uviedli, že judikatúra dovolacieho súdu je ustálená v tom, že výška náhrady za nemajetkovú ujmu zohľadňuje individuálne okolnosti charakterizujúce závažnosť vzniknutej ujmy ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a že aj keď stanovenie jej výšky je vecou voľnej úvahy, táto úvaha musí byť náležite odôvodnená a musí mať základ v takých skutkových zisteniach, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady, a teda že určenie jej výšky nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/15/2012). 19. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí k otázke výšky priznanej nemajetkovej ujmy uviedol, že v dôsledku úmrtia B. V. došlo k násilnému, nezvratnému pretrhnutiu väzieb žalobcov s matkou a prihliadal na vek žalobcov a na to, že boli odkázaní na matku ako jediného rodiča, pretože ich otec už predtým zomrel a že žalobkyne 2/ a 3/, ktoré boli v čase zásahu maloleté, museli zmeniť bydlisko a tým aj zázemie, ktoré mali vytvorené v domove s matkou. Zároveň však prihliadol aj na to, že rodinu s nimi tvorila aj staršia sestra, ktorá síce v čase smrti matky už bola dospelá a nebývala s matkou, ale do jej práv bolo v dôsledku dopravnej nehody tiež zasiahnuté a súdom jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 10.000 eur. Priznaním nemajetkovej ujmy žalobcov o polovicu vyššej ako ich staršej sestre odvolací súd zohľadnil práve tie rozdiely, ktoré predstavovali závažnejší zásah do ich osobnostných práv, na ktoré v dovolaní poukazovali žalobcovia a ktoré odôvodňovali priznanie vyššej náhrady v porovnaní s náhradou priznanou ich staršej sestre. 20. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov a jej dôsledky mal odvolací súd riadne preukázané výsledkami vykonaného dokazovania. Vzhľadom na intenzitu zásahu a jeho nenapraviteľné následky mal morálne zadosťučinenie za nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 a 3 OZ). Podľa názoru dovolacieho súdu je výška tejto náhrady, ktorú žalobcom priznal odvolací súd, primeraná všetkým relevantným okolnostiam, a aj keď je priznaná všetkým trom žalobcom v rovnakej výške, nie je paušalizovaná. Súd v nej zohľadnil osobitosti v dôsledkoch zásahu do práv každého zo žalobcov, nie je stanovená nad rámec bežného rozhodovania v obdobných prípadoch, odvolací súd ju prísne individualizoval vo vzťahu ku každému zo žalobcov a zohľadnil všetky okolnosti prejednávanej veci. Záver súdu o intenzite zásahu do práv pozostalých po obetiach dopravnej nehody nie je založený na aplikácii právnych noriem na zistený skutkový stav; spočíva na vyhodnotení skutkových podkladov, ku ktorým dospel súd v rámci dokazovania. Výsledkom tejto činnosti súdu nie sú závery právne, ale skutkové závery. Právnou otázkou tu je iba vymedzenie tých právnych skutočností, ktoré je potrebné pri jej zisťovaní zohľadňovať. Pri ich zisťovaní odvolací súd v danej veci, v súlade zo závermi vyjadrenými v rozhodnutiach dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/126/2007 a 7Cdo 180/2012 zohľadnil všetky podstatné okolnosti konkrétneho prípadu v záujme účinne zmierniť nepriaznivý následok zásahu do osobnostných práv žalobcov. 21. Z aspektu toho, čo sami žalobcovia uviedli v dovolaní (že napadnutý rozsudok nemá dostatočný podklad v relevantných skutkových zisteniach individualizujúcich osobitnosti ujmy v konkrétnej prejednávanej veci) je zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky vymedzenej v dovolaní žalobcami, dospel dovolací súd k záveru, že žalobcami prezentovaná dovolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nemohla založiť prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP. Dovolací súd preto dovolanie žalobcov 1/ až 3/ ako neprípustné podľa ustanovenia § 447 písm.
6. f)CSP odmietol. 22. Podľa dovolania žalovanej 1/ právo žalobcov priznávané na základe zákona č. 381/2001 Z. z. je aj pre účely premlčania potrebné považovať za škodu na zdraví, pri ktorej plynie výlučne subjektívna

§ 106OZ, a kde vzhľadom na deň nehody (21.

január 2015) a deň podania žaloby (

1. október 2017) sa právo žalobcov premlčalo.
2. Žalovaná 1/ namietala uplynutie premlčacej doby s tým, že išlo o škodu na zdraví, pri ktorej plynie výlučne subjektívna

§ 106OZ.

Konkrétne právnu otázku, ktorú podľa nej odvolací súd nesprávne právne vyriešil, keď sa odklonil od právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v rozhodnutiach z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/75/2019, z 29. apríla 2015 sp. zn. 4MCdo/13/2013, z 28. februára 2011 sp. zn. 4Cdo/152/2010, z 29. októbra 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007, zadefinovala tak, či sa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený proti poisťovni podľa § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. premlčuje ako nárok na náhradu za škodu na zdraví v premlčacej dobe podľa § 106 OZ. 24. Pre právnu otázku, podriaďovanú pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý zvolil odvolací súd. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Obsah tohto pojmu napĺňajú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Patrí do tohto pojmu ale aj prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/6/2017, sp. zn. 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017). Aby mala dovolateľom nastolená otázka relevantný význam v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP musí byť riešená odvolacím súdom a odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie. 25. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. V danom prípade žalovaná 1/ v dovolaní vymedzila právnu otázku, ktorá môže byť právne významná z hľadiska ustanovenia § 421 písm.
3. a)CSP. Išlo o posúdenie premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným obetí dopravnej nehody spôsobenej poistencom žalovanej 1/. Zostalo posúdiť, či ide o otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľka poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/75/2019, z 29. apríla 2015 sp. zn. 4MCdo/13/2013, z 28. februára 2011 sp. zn. 4Cdo/152/2010 a z 29. októbra 2008 sp. zn. 4Cdo/237/2007. 26. V uvedených rozhodnutiach, od ktorých sa pri riešení otázky premlčania odvolací súd podľa žalovanej 1/ odklonil, sa dovolací súd zaoberal premlčaním práva na náhradu škody na zdraví, v prípade rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/75/2019 premlčaním práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Otázkou „či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle ustanovení zákona č. 381/2001 Z..z. voči poisťovateľovi vo všeobecnej trojročnej lehote napriek zákonnému ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení“ sa ale už dovolací súd zaoberal, a to konkrétne v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/102/2017 a sp. zn. 7Cdo/252/2021 publikovaných v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 35/2020 a R 3/2022, v dôsledku čoho možno v nich uvedené právne závery o predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát preto skúmal, či napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od tejto rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP. 27. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/102/2017 (R 35/2020) konštatoval, že „ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. (ktoré má charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu škody, a ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia (bod 14 odôvodnenia) i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011, publikovaný pod R 58/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 8Cdo/24/2017, ale i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2013, sp. zn. IV. ÚS 542/2013-18). Inak povedané, uvedené ustanovenie upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu“. 28. Na uvedené rozhodnutie nadviazal najvyšší súd rozhodnutím z 31. marca 2022 sp. zn. 7Cdo/252/2021 (R 3/2022), v odôvodnení ktorého (ešte nad rámec) poznamenal, že ide o premlčanie priameho nároku poškodeného voči poisťovni (§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2000 Z. z.), ktoré sa však nedotýka povinnosti poisťovne poskytnúť poistné plnenie za poisteného (v mene poisteného) poškodenému (§ 4 ods. 2 písm.
5. a)zákona č. 381/2000 Z. z.), a to na základe rozsudku vydanému iba voči poistenému. Zároveň poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú zásahom do súkromného a rodinného života zavinením dopravnej nehody (§ 13 ods. 2 OZ) je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., a preto v takýchto prípadoch je potrebné prihliadať na § 104 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. 29. Pretože dovolací súd sa od uvedených právnych záverov nemá dôvod odchýliť, pri rozhodovaní vychádzal z toho, že právo poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. voči poisťovateľovi je právom majetkovej povahy a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pričom premlčacia doba začína plynúť za rok po poistnej udalosti. 30. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že odvolací súd sa pri riešení dovolacej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posúdenia premlčania uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/102/2017), práve naopak v plnom rozsahu ju rešpektoval. 31. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná 1/ neopodstatnene tvrdila dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP, a teda jej dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Dovolanie preto s poukazom na ustanovenie § 447 písm.
7. c)CSP odmietol. 32. O náhrade trov konania o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ rozhodol dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov konania, pretože výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinili žalobcovia (§ 256 ods. 1 CSP). V konaní o dovolaní žalovanej 2/ je rovnako výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu a zavinila ho žalovaná 2/, ale pretože žalobcom podľa obsahu spisu trovy nevznikli (R 72/2018), dovolací súd rozhodol, že nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.