← Slovensko

o určenie neplatnosti dohody o prevode členských práv a o vypratanie bytu

Najvyšší súd 6 Cdo 148/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne I. K., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Ivetou Balalovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Ruţová dolina 10, proti ţalovaným 1/ G. G., bývajúcej v B., 2/ Stavebnému bytovému družstvu Bratislava II, so sídlom v Bratislave, Strojnícka 8, o určenie neplatnosti dohody o prevode členských práv a o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 13 C 240/2002, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. októbra 2010 sp.zn. 8 Co 378/2009, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. októbra 2010 sp.zn. 8 Co 378/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II rozsudkom z
  3. júna 2009 č.k. 13 C 240/2002-195 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností uzavretej medzi ţalobkyňou ako prevodcom a ţalovanou 1/ ako nadobúdateľkou zo
  4. júna 2001 a uloţenia povinnosti ţalovanej 1/ vysťahovať sa z druţstevného bytu nachádzajúceho sa na prízemí v B. bez nároku na náhradný byt alebo náhradné ubytovanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti uvedenej dohody o prevode členských práv (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalobkyňa „oznámenie o odstúpení od všetkých prevodov bytov“ nedoručila ţalovanej 1/, ale ich adresovala len ţalovanému 2/. Účinky odstúpenia od zmluvy voči ţalovanej 1/ ako účastníčke dohody zo
  5. júna 2001 preto nenastali. Ţalobkyňa sa nedôvodne dovolávala relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu z dôvodu, ţe pri jej podpisovaní bola uvedená do omylu. Ţalobkyni pri prečítaní, podpísaní 2 6 Cdo 148/2011 a overení dohody musela byť známa skutočnosť, ţe prevádza členské práva k druţstevnému bytu na ţalovanú 1/ a bola uzrozumená s tým, ţe ak k výmene nedôjde, veci sa uvedú do pôvodného stavu, takţe omyl je vylúčený. Keďţe zamýšľaný stav výmeny bytov a domu nebolo moţné dosiahnuť (p. K. od výmeny ustúpila), spätný prevod zodpovedal aj vôli ţalobkyne tak, ako bol vyjadrený v potvrdení z
  6. marca
  7. Právny úkon teda nepovaţoval za neplatný ani z dôvodu nedostatku váţnosti vôle na strane ţalobkyni. Jej návrhu o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu preto nevyhovel. Za nedôvodný povaţoval aj jej návrh o vypratanie bytu, lebo ţalobkyňa ani nebola aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu, keďţe vlastníkom predmetného bytu je ţalovaný 2/. Právne vec posúdil podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 48 ods. 1 OZ v spojení s § 40a OZ a § 49a OZ. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej ţalovanej 1/ priznal náhradu trov konania v sume 423,61 Eur. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, rozsudkom z
  8. októbra 2010 sp. zn. 8 Co 378/2009 potvrdil rozsudok okresného súdu a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Za správny povaţoval právny názor súd prvého stupňa, podľa ktorého dohoda o prevode členských práv zo
  9. júna 2001 nie je neplatná v dôsledku omylu ţalobkyne pri jej uzatváraní v zmysle § 49a OZ. V súvislosti s platnosťou tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe na strane ţalobkyni chýbala váţnosť vôle a teda úmysel previesť uvedenou dohodu členské práva k druţstevnému bytu na ţalovanú 1/. Napriek tomuto záveru povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, avšak z iných dôvodov. Uviedol, ţe skutkové zistenia súdu prvého stupňa umoţňujú dospieť k záveru, ţe dohoda o prevode členských práv k druţstevnému bytu uzavretá medzi ţalovanou 1/ ako prevodcom a ţalobkyňou ako nadobúdateľkou dňa
  10. decembra 2000 bola simulovaným právnym úkonom, ktorým jej účastníčky chceli zastrieť iný právny úkon, a to zmluvu o výpoţičke predmetného druţstevného bytu za účelom získania obecného bytu na Š. Ich skutočná vôľa totiţ nesmerovala k vyvolaniu právnych následkov spojených s uzavretím tejto dohody v podobe trvalého (časovo neobmedzeného) prevodu členských práv a povinnosti k druţstevnému bytu zo ţalovanej 1/ na ţalobkyňu. Za neplatnú však povaţoval aj zmluvu o výpoţičke ako zastretý právny úkon, lebo neobsahovala zákonom poţadované náleţitosti (ţalobkyňa byt na M. nikdy neuţívala a teda nebola splnená podmienka prenechania veci do uţívania). Z uvedeného vyvodil, ţe ţalobkyňa, ktorá na základe dohody z
  11. decembra 2000 členské práva k predmetnému druţstevnému bytu patriace ţalovanej 1/ nikdy platne nenadobudla, nemohla tieto spätne platne previesť dohodou o prevode 3 6 Cdo 148/2011 členských práv zo
  12. júna 2001 na ţalovanú 1/. Aj z tohto dôvodu povaţoval ostatne uvedenú dohodu za právny úkon neplatný. Keďţe ţalobkyni nesvedčil ţiaden právny titul oprávňujúci ju k uţívaniu druţstevného bytu v B. dospel k záveru, ţe ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o prevode členských práv zo
  13. júna 2001 (vyhovením jej návrhu by sa jej právne postavenie k bytu nezmenilo) a nemôţe byť dôvodný ani jej návrh na vypratanie bytu. Právne vec posúdil podľa § 37 ods. 1 OZ a § 41a ods. 2 OZ v spojení s § 659 OZ. Rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým ţalobu zamietol, povaţoval preto (hoci z iných dôvodov) za vecne správny. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Dovolanie odôvodnila tým, ţe rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesúhlasila s právnym názorom odvolacieho súdu podľa ktorého medzi ţalobkyňou a ţalovanou 1/ malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o výpoţičke. Obidve účastníčky vedeli o tom, aký právny úkon a s akými právnymi následkami dňa
  14. decembra 2000 uzatvárajú. Ţalovaná 1/ mala úmysel vedome a dobrovoľne previesť členské práva druţstevného bytu na ţalobkyňu, čo aj platne urobila. V konaní bolo jednoznačne preukázané a potvrdil to aj odvolací súd, ţe dohoda o prevode členských práv uzatvorená
  15. júna 2001 bola neplatná pre nedostatok váţnosti vôle v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Navrhla preto, aby dovolací súd rozsudok krajského zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaný 2/ rovnako navrhol dovolanie ţalobkyne ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Z § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Prípustnosť dovolania a súčasne aj jeho dôvodnosť zakladá tieţ procesná vada uvedená v § 237 O.s.p.; dovolací súd je v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. povinný vţdy skúmať, či v konaní nedošlo k takejto vade konania. 4 6 Cdo 148/2011 Medzi vady vymenované v § 237 O.s.p. patrí aj prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vo všeobecnosti pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Medzi takéto práva patrí napr. právo zúčastniť sa pojednávania, podávať návrhy, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, právo, aby o jeho návrhu, resp. odvolaní príslušný súd rozhodol a pod. Súdna prax povaţuje za odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom aj situáciu, ak odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
  16. októbra 2008, aby sa vyjadril k moţnému pouţitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce ( R 33/2011). Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci práve o takýto prípad ide. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Ustanovenie § 213 Občianskeho súdneho poriadku je ustanovením upravujúcim procesný postup odvolacieho súdu a súčasne určujúcim, či v konkrétnej veci je alebo nie je zabezpečený spravodlivý súdny proces. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od
  17. októbra 2008 vyţaduje v odvolacom konaní dať moţnosť účastníkom konania vyjadriť sa vţdy, ak odvolací súd uvaţuje, ţe svoje rozhodnutie zaloţí na iných právnych dôvodoch, ako to urobil súd prvého stupňa. Účelom prijatia tejto novely bolo, aby sa v praxi zabránilo vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí tým, ţe účastník bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia na zistený skutkový stav. Predmetná novela teda posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastníkovi umoţňuje aţ po samotné rozhodnutie adekvátne argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. 5 6 Cdo 148/2011 V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobkyňa sa neopodstatnene dovolávala relatívnej neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností druţstevného bytu zo
  18. júna 2001 z dôvodu, ţe pri jej podpisovaní bola uvedená do omylu, ţe tento právny úkon nie je neplatný pre nedostatok váţnosti vôle na strane ţalobkyni a ţe účinky odstúpenia od tohto právneho úkonu nenastali. Vec posudzoval len vo vzťahu k vyššie uvedenej dohode a na vec aplikoval ustanovenia § 37 ods. 1 OZ, § 48 ods. 1 OZ v spojení s § 40a OZ a § 49a OZ. Odvolací súd síce na vec vzťahoval zhodne, ako súd prvého stupňa, ustanovenie § 37 ods. 1 OZ (tu dospel k opačnému názoru neţ súd prvého stupňa), za určujúce pre svoje rozhodnutie vo veci však povaţoval iné právne dôvody ako súd prvého stupňa, pričom v súvislosti s platnosťou dohody o prevode členských práv a povinností zo
  19. júna 2001 prejudiciálne posudzoval aj platnosť dohody o prevode členských práv a povinností k tomu istému bytu z
  20. decembra
  21. Na rozdiel od súdu prvého stupňa na vec aplikoval ustanovenie § 41a ods. 2 OZ v spojení s ustanovením § 659 OZ. K záveru o neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností zo
  22. júna 2001 dospel z dôvodu, ţe ţalobkyňa na základe dohody z
  23. decembra 2000 členské práva k predmetnému druţstevnému bytu patriace ţalovanej 1/ nikdy platne nenadobudla a preto nemohla tieto spätne platne previesť dohodou o prevode členských práv zo
  24. júna 2001 na ţalovanú 1/. Ide teda o prípad právneho úkonu urobeného v rozpore so zásadou, ţe nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ sám má, ktorý treba povaţovať za neplatný v zmysle § 37 ods. 2 OZ. Odvolací súd aj toto zákonné ustanovenie, hoci ho necitoval, na vec nepochybne aplikoval. Ustanovenia §§ 41a ods. 2 OZ, 659 OZ a 37 ods. 2 OZ, ktoré odvolací súd povaţoval pre rozhodnutie vo veci za určujúce, pri dovtedajšom rozhodovaní veci súdom prvého stupňa neboli pouţité. Odvolací súd mal preto v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. účastníkov konania vyzvať, aby sa k ich moţnému pouţitiu vyjadrili. Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a ţalobkyni nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup treba preto hodnotiť ako nesprávny, vykazujúci znaky vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie ţalobkyne je teda prípustné a zároveň tieţ dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O.s.p.). Pre ďalšie konanie sa poznamenáva, ţe naliehavý právny záujem ţalobcu na poţadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. je podmienkou úspešnosti určovacej 6 6 Cdo 148/2011 ţaloby. Ak dôvodom zamietnutia ţaloby je nedostatok naliehavého právneho záujmu ţalobcu na poţadovanom určení, súd uţ neposudzuje vecnú opodstatnenosť určovacej ţaloby (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006). Odvolací súd preto nepostupoval správne, ak sa najskôr zaoberal určovacou ţalobou po vecnej stránke a po jej vyriešení dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení a pre tento nedostatok napokon ţalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu nevyhovel. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  25. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  26. augusta 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.