Najvyšší súd 4 Cdo 19/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. T., bývajúceho v B., proti ţalovaným 1/ J. T., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. O.K., advokátkou v B., H. č.X., 2/ A. G., bývajúcej v B., 3/ M. T., bývajúcej v B., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 161/2005, o dovolaní ţalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- marca 2011 sp. zn. 15 Co 170/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovanej 1/ o d m i e t a . Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
- decembra 2008 č.k. 21 C 161/2005-109 určil, ţe dôvody vydedenia ţalobcu uvedené v listine o vydedení zo
- júla 2004 jeho otcom V. T., zomrelým X., nie sú dané, ţalovaným 1/ aţ 3/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 10 870,-- Sk (360,80 Eur) do 3 dní k rukám advokáta a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 595,-- Sk (19,75 Eur) na účet súdu do 3 dní. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe nebolo preukázané, ţe by ţalobca naplnil dôvody, pre ktoré ho poručiteľ vydedil, pretoţe pre platnosť vydedenia z dôvodu podľa § 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby sa poručiteľ ocitol v situácii, kedy potrebuje pomoc, nie je schopný pomôcť si sám a bez cudzej pomoci si obstarať základné ţivotné potreby a taká pomoc mu nebola poskytnutá. Poručiteľ sa však v takej situácii neocitol, pretoţe sa o neho starala jeho manţelka a o tom, ţe je poručiteľ v nemocnici, ţalobcu neinformovala. Za tejto situácie neexistoval dôvod, aby poručiteľ ţalobcu sankcionoval pre neposkytnutie pomoci v chorobe a starobe, vydedením. Za nepreukázaný povaţoval súd aj druhý dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/ 2 4 Cdo 19/2012 Občianskeho zákonníka, a to, ţe by ţalobca o poručiteľa trvalo, od roku 1977 neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by inak ako potomok prejavovať mal. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe medzi ţalobcom a poručiteľom dochádzalo k sporadickým stretnutiam na základe ich obojstranného vzájomného správania, nešlo o absolútny nezáujem od roku 1977 tak, ako to bolo uvedené v listine o vydedení. Takáto skutočnosť nevyplynula z výpovedí svedkov, ale ani z výpovede ţalovanej 1/. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom ţalobcu v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení. Na odvolanie ţalovanej 1/ do veci samej a odvolanie ţalovaných 2/ aţ 3/ do trov konania, Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- marca 2011 sp. zn. 15 Co 170/2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, jeho rozhodnutie povaţuje za vecne správne a preto sa v plnom rozsahu s ním stotoţňuje, keď aj odvolací súd vzťah medzi ţalobcom a poručiteľom hodnotil ako obvyklý vzťah medzi otcom a synom. Za správne povaţoval rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti týkajúcej sa trov konania, keď dôvody na pouţitie ustanovenia § 150 O.s.p. podľa jeho názoru neboli v prejednávanej veci dané. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Navrhla, aby dovolací súd oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, ţe v konaní došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a to tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania a tým jej neumoţnil, aby jej vec bola verejne prejednaná. Neakceptoval jej ţiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu ochorenia jej právnej zástupkyne a takéto konanie súdu jej znemoţnilo legitímne a riadne uplatniť svoje procesné práva a právom chránené záujmy, ktoré jej priznáva Občiansky súdny poriadok a Ústava Slovenskej republiky. Následkom takéhoto postupu odvolací súd nezistil skutočný stav veci a tieţ nesprávne právne vec posúdil. Namietala, ţe odvolací súd neskúmal naliehavý právny záujem ţalobcu na poţadovanom určení, ţe dôvod vydedenia nie je daný. Odvolací súd sa stotoţnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a preto vec nesprávne právne posúdil. Zároveň navrhla odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku. 3 4 Cdo 19/2012 Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok ako neprípustný odmietnuť, pretoţe dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku a k odňatiu moţnosti konať pred súdom ţiadnemu z účastníkov nedošlo. Ţalované 2/ a 3/ vyjadrenie k dovolaniu nepodali. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1, 3 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci ţalobca 1/ napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. 4 4 Cdo 19/2012 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Právne relevantné ale nie je tvrdenie dovolateľa, ţe k vade takejto povahy došlo, ale iba zistenie, ţe konanie je ňou skutočne zaťaţené. Dovolateľka netvrdila, ţe by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi 5 4 Cdo 19/2012 odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom takouto vadou nie je postihnuté. Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe odvolací súd postupoval nesprávne, keď rozhodol vec bez pojednávania, hoci pôvodne vytýčil dvakrát termín pojednávania, ktoré následne odročil a podľa jej názoru bolo potrebné dokazovanie doplniť, treba uviesť, ţe podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v znení účinnom od
- októbra 2008 na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované prípady), o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Zo znenia tohto zákonného ustanovenia nevyplýva, ţe by odvolací súd mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie vţdy, ak účastník trvá na nariadení pojednávania. V posudzovanej veci odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa zistil úplne skutkový stav veci a ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie doplniť o ďalšie dovolateľkou navrhované dokazovanie, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Nemoţno mu preto vyčítať, ţe jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, bol v rozpore so zákonom. 6 4 Cdo 19/2012 Dovolateľka v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, nezobrali do úvahy správu o zdravotnom stave poručiteľa, nevysporiadali sa s tým, ţe svedkovia nevypovedali pravdivo a nezaoberal sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je ale viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. Nevykonaním účastníkom navrhovaného dokazovania nedochádza k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 27/92 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nezakladá vadu v zmysle § 237 O.s.p. Treba poukázať aj na to, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rovnako je na tomto mieste potrebné uviesť, ţe procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá ani to, pokiaľ súdy svoje rozhodnutie zaloţili na neúplných skutkových 7 4 Cdo 19/2012 zisteniach. Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolateľka v dovolaní ďalej namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K odňatiu moţnosti dovolateľky pred súdom konať nemohli viesť ani právne závery, na ktorých súdy zaloţili svoje rozhodnutia, lebo ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe súd svojím rozhodovaním neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Či uţ teda súdy napadnuté rozhodnutia zaloţili na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací súd rozhodnutia z tohto aspektu neposudzoval), neodňali tým dovolateľke moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Keďţe v danom prípade nie je dovolanie dovolateľky podľa § 239 O.s.p. prípustné a nevyšla najavo procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- 8 4 Cdo 19/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- augusta 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová