2 písm. a),c),d) zrušil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/001123-003 zo dňa 06.02.2014, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej len „správny orgán 1. stupňa“) č. PPZ-HCP-BA6-Ž-309-38/2013-Ž/maz zo dňa 25.10.2013, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 435,66 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmaním vecí dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i jemu predchádzajúci postup sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, správne rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav pre posúdenie veci. Poznamenal, že jeho úlohou bolo vysporiadať sa aj so skutočnosťou, že žalobca bol dňa 20.11.2009 vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. p. UHCP-144-5IRHCP-BA-OCP-AV-2009 a v čase rozhodovania správneho orgánu sa nenachádzal na území Slovenskej republiky. Skúmal preto aj vplyv tejto skutočnosti na rozhodovanie žalovaného. Konštatoval, že v zmysle Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) majú členské štáty Rady Európy právo regulovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov. V článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa napriek tomu od členských štátov vyžaduje rešpektovať rodinný život a každý zásah do neho musí byť odôvodnený. Právo na rodinný život zostáva v zásade zachované aj vtedy, keď jeho oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôžu žiť spolu. Predovšetkým ide o prípady, keď v dôsledku rozhodnutia štátu musí jeden z oprávnených subjektov (manžel, manželka, druh...) žiť oddelene od svojej rodiny. K takýmto prípadom najčastejšie dochádza v súvislosti s trestnou a imigračnou politikou štátu. Vzhľadom na to, že v týchto prípadoch je zásadným spôsobom narušený jeden zo základných predpokladov rodinného života, a to právo žiť spolu, judikatúra ESĽP sa osobitne venovala samotnej podstate rodinného života.
ESĽP zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života článok
ESĽP majú členské štáty rady Európy právo regulovať vstup, pobyt a vyhostenie cudzincov. V článku 8 Dohovoru sa napriek tomu od členských štátov vyžaduje rešpektovať rodinný život a každý zásah do neho musí byt' odôvodnený. Krajský súd ďalej uviedol, že po preskúmaní skutkového stavu veci a záverov správnych orgánov zistil nesprávnu interpretáciu obsahu práva na súkromný a rodinný život v zmysle článku 8 Dohovoru. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že popri povinnosti štátu rešpektovať súkromný a rodinný život jednotlivca existuje negatívny záväzok nezasahovať do tohto práva garantovaného Dohovorom, ako aj pozitívna povinnosť štátu prijať také opatrenia, aby výkon práv bol efektívny. Žalovaný správne uviedol, že Dohovor zaručuje efektívne, nie iba teoretické užívanie práv. Nesprávne však vyvodil, že povinnosť štátu nezasahovať do výkonu tohto práva v tomto danom prípade nie je aplikovateľná, nakoľko reálne nedochádza k faktickej realizácií tohto práva žalobcom. Nenachádza sa totiž na území Slovenskej republiky a nežije so svojou družkou. Poukázal na skutočnosť, že Dohovor skutočne zaručuje efektívne, nie iba teoretické užívanie práv. Táto ochrana má byt' konkrétna a efektívna, zameraná viac na aktuálnu situáciu jednotlivca, ako na jeho formálny status v domácej právnej úprave. V tomto prípade treba chápať efektívny výkon práva žalobcu v kontexte skutočnosti, že od roku 2005 žil so svojou družkou a nachádzal sa na území Slovenskej republiky legálne na základe udeleného tolerovaného pobytu. Následne, aj po vyhostení žalobcu, deklarovala jeho družka Ing. U. D., že jej vzťah so žalobcom naďalej trvá napriek odlúčeniu, a že naďalej má so žalobcom v pláne rodinne žiť, perspektívne uzatvoriť s ním manželstvo. Skutočnosť, že žalovaný bol z územia Slovenskej republiky vyhostený pred tým, ako Krajský súd v Bratislave v konaní číslo 2S/174/2009 rozhodol o zrušení rozhodnutia správneho orgánu, ktorým neudelil tolerovaný pobyt žalobcovi na území Slovenskej republiky, nemôže byť dôvodom, pre ktorý správny orgán v novom konaní rozhodol o opätovnom zamietnutí žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu. Konštatoval, že skutočnosť, že žalovaný vyvodil z dôvodovej správy k zákonu č. 48/2002 Z.z., že tolerovaný pobyt môže byt' udelený iba cudzincovi, ktorý sa fakticky na území Slovenskej republiky nachádza, bez toho, aby skúmal podstatu a obsah práva na súkromný a rodinný život
článku 8 Dohovoru, zakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia žalovaného v zmysle § 250j ods. 2 písm.
1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z.z. treba posudzovať samostatne,
obsahu a v kontexte článku 8 Dohovoru a ustálenej judikatúry ESĽP. Ustálená judikatúra ESĽP v kontexte v článku 8 Dohovoru v spojení s migráciou jednoznačne smeruje k ochrane spolužitia, respektíve rodinného a súkromného života usadeného migranta. Okolnosti konkrétnej veci musí správny orgán spoľahlivo zistiť, pričom poukázal na rozhodnutie ESĽP Omojudi proti Spojenému kráľovstvu č. 1820108 z
informácií zo spisového materiálu, ako aj z evidencií Policajného zboru, preukázateľný súkromný a rodinný život žalobcu trval na území Slovenskej republiky od 12.11.2008 do 20.11.2009, kedy bol z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený, resp. od 06.06.2008, kedy žalobca prvý krát požiadal o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Súkromný a rodinný život chápe žalovaný v tomto prípade tak, že si žalobca našiel na území Slovenskej republiky partnerku, štátnu občianku Slovenskej republiky, s ktorou žil cca 5 mesiacov ako druh a družka. Z tohto vzťahu nepochádzajú žiadne spoločné deti. Bol toho názoru, že v tomto konkrétnom prípade ani nebolo potrebné skúmať súkromný a rodinný život žalobcu, ktorý na území Slovenskej republiky prakticky ani neexistoval a táto skutočnosť je zrejmá aj zo spisového materiálu. Tvrdenia žalobcu, ako aj jeho družky nepovažoval za také, ktoré by odôvodňovali zaoberať sa Dohovorom a naďalej tvrdil, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt z dôvodu rešpektovania súkromného a rodinného života. Pre doplnenie uviedol, že žalobcovi bolo udelené administratívne vyhostenie s uložením zákazu vstupu na päť rokov. Dôvodom bola skutočnosť, že sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Od 21.11.2014 mohol pricestovať územie Slovenskej republiky a akýmkoľvek spôsobom si zlegalizovať pobyt, čo však do súčasnej doby neurobil. Zároveň počas doby zákazu vstupu žiadnym spôsobom nepožiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o odpustenie, resp. zníženie dĺžky zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky.
názoru žalovaného je opätovné konanie o tolerovanom pobyte žalobcu nelogické a neefektívne, nakoľko sa podstatným spôsobom zmenil skutočný stav veci a súkromný a rodinný život žalobcu prakticky neexistuje. Zároveň opätovne poukázal na tú skutočnosť, že z partnerského zväzku žalobcu nepochádzajú žiadne deti (spoločné deti by mohli byť dôvodom na skúmanie dopadu tohto konania na súkromný a rodinný život žalobcu). V závere namietal, že advokátska kancelária, ktorá zastupuje cudzinca a je uvedená ako splnomocnený zástupca žalobcu aj v napadnutom rozsudku, už nemá oprávnenie zastupovať pred súdmi Slovenskej republiky, nakoľko od 15.01.2016 má pozastavený výkon advokácie
l písm. d) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii na vlastnú žiadosť. Žalovaný sa vo svojom odvolaní naďalej pridržiaval svojho stanoviska k žalobe č. p.: PPZ-HCP-BA2-2014/005495-005 zo dňa 22.05.2014, ktoré považuje za dostatočne vyčerpávajúco a relevantne odôvodnené. Navrhol, aby odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov vydal rozhodnutie, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu zruší, žalobu podanú žalobcom zamietne a napadnuté rozhodnutie žalovaného potvrdí. Zároveň navrhol, aby náhrada trov odvolacieho konania účastníkom nebola priznaná. III. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že sa s napadnutým rozhodnutím krajského súdu plne stotožňuje a a taktiež trvá na všetkých doteraz predložených skutočnostiach a vyjadreniach. S poukazom na čl. 7 ods. 5 zákona č. 460/1992 Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) uviedol, že sa stotožňuje s tvrdením krajského súdu, že právo na rodinný život ostáva zachované aj keď oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôžu spolu žiť. Dôvodom prečo nemohol viesť súkromný a rodinný život bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, neskôr zrušené pre nezákonnosť. Konštatovanie žalovaného o tom, že nebolo potrebné zaoberať sa v tomto prípade Dohovorom považoval za nezrozumiteľné. Žalovaný ako správny orgán je povinný aplikovať príslušné právne predpisy vrátane Dohovoru, ktorý má Ústavou SR zakotvenú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vzhľadom na zraniteľné postavenie cudzinca mal za to, že žalovaný má povinnosť zaoberať sa medzinárodnými zmluvami, ktoré zakladajú práva a povinnosti cudzincov a skúmať všetky okolnosti jeho pobytu na Slovenskej republike a nie iba svojvoľne posudzovať, či sa bude alebo nebude medzinárodnými zmluvami zaoberať, prípadne ich aplikovať. Navyše jeho aktuálna situácia bola spôsobená konaním správnych orgánov. Konanie zo strany žalovaného je nezákonné a v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tvrdenie žalovaného, že žalobca počas doby zákazu žiadnym spôsobom nepožiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o odpustenie, resp. zníženie dĺžky zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, považoval za irelevantné. Administratívne vyhostený bol z územia Slovenskej republiky na základe nezákonného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Táto nezákonnosť mu nemôže byť na škodu. Tvrdenia žalovaného o tom, že rodinný život žalobcu prakticky neexistuje, považoval za nezrozumiteľné. Ako vyplýva z dokazovania, on aj jeho družka dostatočne preukázali trvanie ich vzťahu a teda potrebu rešpektovania súkromného a rodinného života. Puto medzi nimi je o to silnejšie, že aj napriek rokom stráveným oddelene (kvôli nezákonnému rozhodnutiu), ich vzťah aj naďalej trvá a chcú ho rozvíjať. Mal za to, že z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že v danom prípade existuje potreba rešpektovania ich rodinného a súkromného života. Žalovaný už opakovane zamietol žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu žalobcu, pretože nepovažoval potrebu rešpektovania jeho rodinného a súkromného života za dôležitú a to ani natoľko, aby sa zaoberal aplikáciou čl. 8 Dohovoru. Rozhodnutie žalovaného preto nemôže obstáť. K oprávneniu zastupovať žalobcu v konaní uviedol, že plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu JUDr. Sabínou Hodoňovou, ako zvoleným zástupcom
1 písm.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
čl. 8 ods. l Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie.
čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zásahov okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajín predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv slobôd iných.
1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
l zákona č. 48/2002 Z. z. policajný útvar udelí povolenie na tolerovaný pobyt cudzincovi, a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia
,
3 cit. zák. policajný útvar udelí na žiadosť cudzinca povolenie na tolerovaný pobyt najviac na 180 dní
zistených skutočností, ktoré sú dôvodom na jeho udelenie, ak tento zákon neustanovuje inak. Policajný útvar vydá žiadateľovi v deň podania žiadosti potvrdenie o jej prijatí.
ods. 4 policajný útvar môže tolerovaný pobyt aj opakovane predĺžiť; pritom je povinný skúmať, či dôvody, pre ktoré bol cudzincovi povolený, naďalej trvajú. Na tento účel je oprávnený od cudzinca vyžadovať preukázanie trvania prekážky vycestovania. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo
2 písm. a),c),
článku 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb ale právnických osobou a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom majú prednosť pred zákonmi. Dohovor ako záväzný medzinárodný právny akt má v zmysle citovaného čl. Ústavy SR prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky. Tým že žalovaný orgán Dohovor priamo neaplikoval, nesprávne právne vec posúdil. Žalovaný správny orgán nemôže svojvoľne posudzovať, či sa bude alebo nebude zaoberať medzinárodnými zmluvami a či ich bude aplikovať. V § 3 ods. 1 Správneho poriadku je zakotvená zásada zákonnosti, ktorá sa vzťahuje nie len na celý priebeh správneho konania, ale aj na vydané rozhodnutie a v zmysle ktorej správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie, alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do 1. decembra 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy. S poukazom na uvedené, vnútroštátne orgány, vrátane súdov musia starostlivo posúdiť,
kritérií aplikovaných ESĽP, či ich rozhodnutím nebude porušené právo na súkromný a rodinný život. V opačnom prípade ich konaním dôjde k porušeniu čl. 8 Dohovoru. Žalovaný taktiež nesprávne aplikoval § 44 zákona č. 48/2002 Z.z. na prípad žalobcu, nakoľko § 44 zákona č. 48/2002 Z.z. sa uplatňuje iba v prípadoch, keď už cudzincovi bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt, konkrétne ods. 1 sa uplatňuje v prípade zániku dôvodu, pre ktorý bolo udelené povolenie, ods. 2 a 3 upravuje zrušenie udeleného povolenia a ods. 4 upravuje zánik už udeleného povolenia. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom krajského súdu, že žalovaný nesprávne vychádzal z dôvodovej správy k § 44 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z. a svoje rozhodnutie nesprávne právne odôvodnil, keď poukázal na to, že tolerovaný pobyt možno udeliť iba cudzincovi, ktorý sa na území SR fakticky nachádza, a to bez toho, aby skúmal obsah a podstatu čl. 8 Dohovoru, čo bolo jedným z dôvodov zrušenia rozhodnutia žalovaného zo strany krajského súdu. Tvrdenie žalovaného, že je nanajvýš sporné uvažovať o naplnení súkromného a rodinného života, keď dĺžka odlúčenia je cca 7 rokov, z partnerského zväzku nepochádzajú žiadne deti a preto nebolo potrebné skúmať rodinný a súkromný život žalobcu, považuje odvolací súd za irelevantné. Taktiež je nedôvodná námietka, že opätovné konanie o tolerovanom pobyte žalobcu by bolo nelogické a neefektívne. V zápisniciach o podaní vyjadrenia zo dňa 12.12.2011, 24.01.2013 a 24.10.2013 družka žalobcu opakovane uvádzala, že ich vzťah so žalobcom naďalej trvá, je s ním stále v kontakte prostredníctvom internetu a mobilného kontaktu, nakoľko iný kontakt zatiaľ nebol možný aj preto, že má dve zdravotne ťažko postihnuté dcéry a nemohla kvôli nim vycestovať. So žalobcom si volajú každý deň, resp. každý druhý deň. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/209) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Odvolací súd rovnako ako krajský súd poukazuje na to, že v zmysle ESĽP právo na rodinný život zostáva zachované aj vtedy, keď oprávnené subjekty proti svojej vôli nemôžu spolu žiť, pričom najčastejšie k týmto prípadom dochádza v súvislosti s trestnou a migračnou politikou štátu, keď v dôsledku rozhodnutia štátu musí jeden z oprávnených subjektov žiť oddelene od svojej rodiny. Dlhoročné odlúčenie žalobcu a jeho družky preto nemôže byť dôvodom pre záver o neexistencii rodinného života, nakoľko k ich nedobrovoľnému odlúčeniu došlo na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/73/2010 zo dňa 24.08.2010 zrušené. Efektívny výkon práva na rodinný život sa v tomto prípade chápe ako právo žalobcu a jeho družky na spoločný život, na rozvíjanie ich vzťahu a prípadne následné uzavretie manželstva. V zmysle ustálenej judikatúry: „Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu trov odvolacieho konania,
vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vo výške 151,58 Eur titulom trov právneho zastúpenia. Náhrada trov konania pozostáva z náhrady za 1 úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolania žalovaného) 1x 143 Eur, 1x 8,58 Eur režijný paušál, spolu 151,58 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.