Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/13/2016 Identifikačné číslo spisu: 8015200230 Dátum vydania rozhodnutia: 29.06.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8015200230.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: H. R. D., trvale bytom C., Vietnamská socialistická republika, prechodne bytom Z., štátna občianka Vietnamskej socialistickej republiky, právne zastúpenej JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, so sídlom Szakkayho 1, 040 01 Košice, proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, so sídlom Jarková 31, 080 10 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-275-004/2014 zo dňa 3. decembra 2014, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 13Scud/1/2015-57 zo dňa 6. novembra 2015 jednomyseľne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 13Scud/1/2015-57 zo dňa 6. novembra 2015 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-275-004/2014 zo dňa 03.12.2014 potvrdil rozhodnutie Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. PPZ-HCP-PO6-KP-463-011/2014 zo dňa 30.09.2014, ktorým podľa § 56 ods. 1 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) zrušil žalobkyni dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, pretože získala dlhodobý pobyt podvodným spôsobom. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že preskúmaním vecí dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol. Krajský súd konštatoval, že v danom prípade mali správne orgány nesporne za preukázané a tieto zistenia žalobkyňa žiadnymi relevantnými dôkazmi ani nevyvrátila, že k žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky predložila falošný výpis z registra trestov, čo bolo potvrdené odborným posúdením Oddelenia koordinácie a analýzy rizík a štatistík Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície (OKARŠ), Interpolom Hanoj a Národnou jednotkou boja proti nelegálnej migrácii (NJBPNM). V prípade, že žalobkyňa predložila takýto doklad pre účely žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky ako originálny a následne v dôsledku nepretržitého trvania takto udeleného prechodného pobytu získala dlhodobý pobyt, pričom predloženie originálneho výpisu z registra trestov bolo jednou zo zákonných podmienok pre udelenie prechodného pobytu, získala dlhodobý pobyt podvodným spôsobom a teda aj podľa názoru krajského súdu boli splnené všetky zákonné podmienky pre jeho zrušenie podľa § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. Krajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne, že správne orgány mali postupovať podľa § 50 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., pretože v danom prípade nejde o zrušenie trvalého pobytu podľa § 50 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., ale o zrušenie dlhodobého pobytu podľa § 56 zákona č. 404/2011 Z.z., ktorý na § 50 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., neodkazuje. Z uvedených dôvodov považoval krajský súd za nedôvodné aj všetky námietky žalobkyne, ktorými poukazuje na negatívny dopad na jej súkromný a rodinný život. Krajský súd zdôraznil, že preskúmavanými rozhodnutiami bol žalobkyni zrušený dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, rozhodnutiami správnych orgánov žalobkyňa nebola administratívne vyhostená, pričom podľa § 57 zákona č. 404/2011 Z.z.,, ak policajný útvar štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zamietne žiadosť o dlhodobý pobyt, zruší dlhodobý pobyt, alebo ak mu dlhodobý pobyt zanikne, ak tieto skutočnosti nemajú za následok administratívne vyhostenie alebo výkon trestu vyhostenia, je štátny príslušník tretej krajiny oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak spĺňa podmienky na pobyt podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Krajský súd ďalej uviedol, že nebol porušený ani čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže postup správneho orgánu sleduje ochranu verejného záujmu, ktorým je nepochybne ochrana zákonov Slovenskej republiky, v konkrétnom prípade zákona o pobyte cudzincov. Záverom krajský súd uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov sú jasné, zrozumiteľné, žalovaný v rozhodnutí reagoval na všetky odvolacie námietky žalobkyne, rozhodnutia vychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia, a preto krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. II. Odvolanie žalobkyne Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedla, že odvolanie proti napádanému rozhodnutiu podala z dôvodu, že konajúci súd nesprávne vec právne posúdil s tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav podľa § 221 ods. 1 písm.
- h)O. s. p. Žalobkyňa má za to, že odôvodnenie rozsudku ktorým bola zamietnutá žaloba neobstojí, nakoľko konajúci súd v žiadnom prípade nevyhodnotil skutočnosti, ktoré uvádzala žalobkyňa vo svojej žalobe. Podotýka, že konajúci súd bez toho, aby zdôvodnil predloženie dokladu o bezúhonnosti, toto predloženie bez právnej relevancie v celom rozsahu zamietol. V ďalšom poukázal, že neobstojí námietka žalobcu, t. j. že boli porušené základné právne normy týkajúce sa ochrany ľudských práv a práv dieťaťa, takáto konštatácia nebola zo strany súdu právne relevantne odôvodnená. V neposlednom rade sa krajský súd nevysporiadal s námietkou žalobkyne týkajúcej sa porušenia § 50 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko podľa jej názoru, toto ustanovenie je potrebné aplikovať pri každom zrušení pobytu, nakoľko zrušenie pobytu účastníka konania nesmie byť v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami a zrušenie pobytu musí byť dôvodné v prípade ohrozenia verejného poriadku, resp. bezpečnosť štátu (§ 54 ods. 2 písm.
- b)zákona č. 404/2011 Z.z., čo v danom prípade nebolo naplnené. Žalobkyňa v rámci tohto odvolacieho konania opätovne poukazuje na to, že zrušenie prechodného pobytu by bolo v rozpore so zásadami, ktoré sú uvedené v základných dohovoroch, ktoré upravujú základné ústavné práva občana ako aj základné ústavné práva dieťaťa. Žalobkyňa, tak ako uviedla v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, je matkou troch maloletých detí, z ktorých dve sa narodili na území Slovenskej republiky a riadne sa vzdelávajú a etablovali sa do sociálneho prostredia Slovenskej republiky. K tejto argumentácií poukazuje na skutočnosti, ktoré uviedol krajský súd v rozhodnutí č. k. 15Scud 15/2014, ktorý rozhodoval v obdobnej veci, kde je jednoznačne konštatované v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaní nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Ďalej žalobkyňa poukazuje na to, že zo strany krajského súdu došlo k porušeniu záväznej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že správne orgány v takomto prípade musia skúmať spravodlivú rovnováhu medzi ochranou verejného záujmu a dotknutými záujmami jednotlivca, t. j. rešpektovanie súkromného a rodinného života. Podľa jeho konštantnej judikatúry zásah do práv chránených Európskym dohovorom však musí byť vždy založený na naliehavej spoločenskej potrebe a najmä musí byť primeraný skúmanému legitímnemu cieľu. Štát má v zásade pri výbere prostriedkov, ktorými chce dosiahnuť legitímny cieľ možnosť uplatniť voľnú úvahu, pričom je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie vykoná len vtedy, keď je to nevyhnutné, alebo v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť. Slovo nevyhnutné v žiadnom prípade nie je synonymom takých slov ako potrebné, či užitočné. Štát sa nemôže legitímne dovolávať všeobecnej nevyhnutnosti ako dôvodu na obmedzenie práv a slobôd jednotlivca. Zároveň žalobkyňa poukazuje na to, že krajský súd nesprávne uprednostnil verejný záujem a dovolal sa všeobecnej nevyhnutnosti, ktorú odôvodnil samotnou skutočnosťou, že žalobkyňa predložila falošný výpis z registra trestov a tento skutok je kvalifikovaný ako trestný čin. Má za to, že takéto uprednostnenie je nepresvedčivé z dôvodu, že trestnosť skutku zanikla. Podľa názoru žalobkyne zákon o pobyte cudzincov ako dôvod zrušenia dlhodobého pobytu cudzinca uvádza objektívnu skutočnosť, a to predloženie falošného dokladu, ale zároveň správnemu orgánu ukladá v § 56 ods. 2 zákona skúmať dôsledky zrušenia prechodného pobytu a ich primeranosť, vo vzťahu k súkromnému a rodinnému životu príslušníka tretej krajiny. S týmto zákonným exklupačným dôvodom sa nevysporiadal tak žalovaný, ako aj krajský súd, nakoľko žalobkyňa ako príslušníčka tretej krajiny počas celého pobytu riadne vedie rodinný a verejný život, riadne si plní svoje odvodové povinnosti v súvislosti s podnikaním a jej deti sa bezproblémovo adaptovali do sociálneho prostredia v rámci Slovenskej republiky. V prípade, že by došlo k vycestovaniu celej rodiny mimo územia Slovenskej republiky, malo by to negatívne osobnostné následky pre deti z horeuvedených dôvodov a v neposlednom rade žalobkyňa za obdobie 6 rokoch stratila ekonomické a osobné väzby na krajinu pôvodu. Čiže stav vycestovania by mal pravdu povediac existenčné následky pre rodinu a predovšetkým pre maloleté deti, čiže by došlo k narušeniu ich fyzického a duševného vývinu. Žalobkyňa poukazuje aj na ďalšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá konštatuje, že pri aplikácii čl. 8 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd je potrebné vziať do úvahy prípadné exteritoriálne účinky tohto článku dohovoru, t. j. zaoberať sa otázkou, do akej mieri je cudzincovi znemožnený jeho rodinný, prípadne súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery prijímajúci štát - Slovenská republika práve z tohto dôvodu je povinný umožniť mu preniesť si svoj rodinný, resp. súkromný život na jeho územie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/16/2010). Žalovaný sa pri aplikácii čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dôsledkami zrušenia prechodného pobytu žalobcu na jeho súkromný a rodinný život exteritoriálnymi dôsledkami nezaoberal. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje, ako žalovaný posúdil charakter a pevnosť rodinných vzťahov žalobcu a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou pôvodu. Žalobkyňa je toho názoru, že je neprípustné, aby rozhodnutie súdu v demokratickej krajine pri formalistickom výklade zákona, resp. nerešpektovaní základných ústavných a morálnych princípov malo za následok rozvrat rodinných väzieb a ohrozenie osobného a duševného rastu maloletých detí, ktoré sa na území Slovenskej republiky etablovali a budú prínosom pre budúcnosť štátu. Vzhľadom na uvedené skutočností žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že trvá na skutočnostiach uvedených v ním napadnutom rozhodnutí č. PPZ-HCP-PO2-275-004/2014 zo dňa 03.12.2014 a v plnom rozsahu súhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým zamietol žalobu ako nedôvodnú. Preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. IV. Rozhodnutie žalovaného Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-275-004/2014 zo dňa 03.12.2014 rozhodol o odvolaní žalobkyne voči rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice č. PPZ-HCP-PO6-KP-653-019/2014 zo dňa 01.07.2014 tak, že rozhodnutie vydané prvostupňovým správnym orgánom č. p. PPZ-HCP-PO6-KP-463-011/2014 zo dňa 30.09.2014, ktorým bol v zmysle § 56 ods. 1 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. zrušený dlhodobý pobyt žalobkyne na území Slovenskej republiky na účel podnikania, potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. V. Právny názor Najvyššieho súdu SR Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-275-004/2014 zo dňa 03.12.2014 potvrdil rozhodnutie Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-KP-463-011/2014 zo dňa 30.09.2014, ktorým zrušil žalobkyni dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z.. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Podľa § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar dlhodobý pobyt zruší, ak zistí, že štátny príslušník tretej krajiny získal dlhodobý pobyt podvodným spôsobom. Podľa § 52 ods. 1 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobkyňa mala od 12.05.2008 povolený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania v zmysle § 19 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov. Dňa 24.05.2013 žalobkyňa podala žiadosť o dlhodobý pobyt v zmysle § 52 ods. 1 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Z dôvodu, že žalobkyňa k žiadosti doložila doklady v súlade s ustanovením § 53 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. a splnila podmienku oprávneného a nepretržitého zdržiavania sa na území Slovenskej republiky po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti v súlade s § 52 ods. 1 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO6-KP-788-013/2013 zo dňa 24.06.2013 udelilo dňom 24.06.2013 žalobkyni dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas. Podkladom pre začatie konania o zrušení dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky bolo odborné posúdenie Výpisu z registra trestov Vietnamskej socialistickej republiky vydaným Okresnou prokuratúrou Okresného národného výboru Bac Giang zo dňa 20.01.2008 pod ev. č. 6308/TP-LL TP Oddelením koordinácie a analýzy rizík a štatistík Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície, na základe ktorého bolo zistené, že sa jedná o falošný výpis z registra trestov Vietnamskej socialistickej republiky. Ako z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, žalovaný v priebehu konania o zrušenie dlhodobého pobytu zistil u príslušných orgánov Vietnamskej socialistickej republiky (nóta Ministerstva spravodlivosti Vietnamskej socialistickej republiky), že výpis z registra trestov Vietnamskej socialistickej republiky č. 6308/TP-LL TP zo dňa 20.08.2008 Správou spravodlivosti provincie Bac Giang nie je platný a nebol nikdy vydaný. Prvostupňový správny orgán na základe zistených skutočnosti začal správne konanie vo veci zrušenia dlhodobého pobytu a po vykonanom dokazovaní vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. zrušil žalobkyni dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky, nakoľko tým, že žalobkyňa k žiadosti o udelenie prechodného pobytu doložila falošný register trestov Vietnamskej socialistickej republiky získala prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania a následne po uplynutí piatich rokov nepretržitého prechodného pobytu získala aj dlhodobý pobyt, ktorý na základe zistených skutočností nie je možné považovať za oprávnený. Žalobkyňa tak podvodným spôsobom získala dlhodobý pobyt, čo bolo dôvodom na jeho zrušenie v súlade s § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. Žalovaný po podaní odvolania rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu preskúmal a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je potrebné zamietnuť a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu je potrebné potvrdiť. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či v danom prípade prichádzal do úvahy postup, ktorý zvolil správny orgán, keď zrušil žalobkyni dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobkyňou predložený doklad - výpis z registra trestov je falošným dokladom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa k žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania doložila falošný výpis z registra trestov Vietnamskej socialistickej republiky. Skutočnosť, že ide o falošný výpis z registra trestov bola preukázaná odborným posúdením OKARŠ, Interpolom Hanoj a NJBPNM. Cez Interpol Hanoj bolo zistené, že predmetný výpis z registra trestov nebol ani nikdy vydaný. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd stotožnil s názorom správnych orgánov ako aj s názorom krajského súdu, že boli splnené zákonné podmienky na zrušenie dlhodobého pobytu žalobkyne v súlade s § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z., nakoľko žalobkyňa získala dlhodobý pobyt podvodným spôsobom. Na námietku žalobkyne, že správne orgány mali postupovať podľa § 50 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. odvolací súd uvádza, že uvedenej námietke nie je možné vyhovieť, pretože v tomto prípade nejde o zrušenie trvalého pobytu podľa § 50 zákona č. 404/2011 Z.z., ale o zrušenie dlhodobého pobytu podľa § 56 zákona č. 404/2011 Z.z., ktorý sa na § 50 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. nevzťahuje a ani neodkazuje. Odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobkyne, týkajúcej sa nedostatočného zohľadnenia súkromného hľadiska pri strete dvoch práv, a to práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 8 Dohovoru) a práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods.2 Dohovoru). Odvolací súd uvádza, že súkromný záujem jednotlivca nemôže byť nadradený verejnému záujmu, keď správny orgán mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa k žiadosti predložila falošný výpis z registra trestov, čím závažným spôsobom porušila zákon o pobyte cudzincov, a preto jej súkromný záujem zotrvať na území SR je v rozpore s verejným záujmom, ktorým v danom prípade je zachovanie zákonnosti a verejného poriadku. Námietka žalobkyne, že zrušenie dlhodobého pobytu bude mať dopad na jej maloleté deti, pretože sa tým pretrhnú všetky sociálne väzby, ktoré si jej deti v priebehu pobytu na území Slovenskej republiky vybudovali, rovnako nemohla obstáť, pretože správnym orgánom nebolo možné vytknúť, že pri kolízii dvoch práv (práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 8 Dohovoru) a práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru) správne orgány nevyargumentovali uprednostnenie práva štátu na zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Naopak z rozhodnutí správnych orgánov je zrejmé, z akého dôvodu došlo k uprednostneniu práva štátu na zásah do práva žalobkyne garantovaného v čl. 8 Dohovoru, pričom aj podľa odvolacieho súdu ide o akceptovateľný zásah do tohto práva, pretože k nemu došlo v súlade so zákonom a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme verejného poriadku. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že otázka bezúhonnosti žalobkyne nebola v tomto konaní predmetom sporu a nebola ani dôvodom pre zrušenie dlhodobého pobytu žalobkyne. Žalobkyňa bola v podstate sankcionovaná za porušenie zákona o pobyte cudzincov - zrušením dlhodobého pobytu za to, že predložila falošný doklad v konaní o udelenie prechodného pobytu, a týmto konaním získala dlhodobý pobyt podvodným spôsobom. Námietku týkajúcej sa rešpektovania súkromného a rodinného života, kde žalobkyňa namietala, aby správny orgán zasahoval do týchto základných práv len v nevyhnutných prípadoch a na nesprávne uprednostnenie verejného záujmu odvolací súd uvádza, že v čl. 8 ods. 2 Dohovoru je uvedené, že štátny orgán nemôže do výkonu práva uvedeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Z dôvodu, že žalobkyňa získala dlhodobý pobyt podvodným spôsobom, tak bolo v súlade so zákonom, a teda aj v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, aby správny orgán rozhodol podľa § 56 písm.
- a)zákona č. 404/2011 Z.z. a zrušil žalobkyni dlhodobý pobyt. Pokiaľ teda krajský súd vyhodnotil námietky žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu žalobkyne podľa § 250j ods.1 O. s. p. zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie. O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože bola v konaní neúspešná. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.