1, ods. 4 Trestného zákona v znení účinnom do
1 Trestného poriadku dovolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky s a z a m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „súd I. stupňa") z 1. apríla 2022, sp. zn. 5T/121/2015, bol obvinený MUDr. G. H. (ďalej len „obvinený")
a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátorka"), podanej na súd I. stupňa 3. novembra 2015 pod č. 3Pv 453/12/4403, pre skutky v bodoch 1/ a 2/ obžaloby právne kvalifikovaných ako zločin neodvedenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona v znení účinnom do
Proti predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu podala na podnet generálneho prokurátora Slovenskej republiky z
tvrdenia súdu vyvracať výpoveď svedka T. H., trpí veľkým množstvom rozporov, s ktorými sa však súdy nevysporiadali. Čo sa týka svedka J. Ď., ten pracoval pre obvineného v jednej z jeho spoločností a z jeho výpovede vyplýva, že T. H. videl párkrát a so spoločnosťou H., s.r.o. nemal nič spoločné. Z výpovedí svedkov - pôvodných majiteľov pozemkov však vyplýva, že o predaji jednali s J. Ď., ktorý im pri podpise zmluvy vyplácal kúpne ceny za nehnuteľnosti. Rozpornosť a nedôveryhodnosť tohto svedka potvrdzujú jeho tvrdenia, keď na jednej strane uviedol, že nebol osobou, ktorá by spolupracovala so spoločnosťou H., s.r.o., resp. so svedkom T. H., na druhej strane však potvrdil, že práve on podpísal zmluvu o nenávratnom poskytnutí finančných prostriedkov medzi poskytovateľom spoločnosťou H., s.r.o. a prijímateľom Obecný úrad L. zo 17. augusta 2009 a 15. októbra 2009, vo výške 2.103,35 EUR. Spojitosť svedka J. Ď. s obchodom popísaným v skutku v bode 1/ potvrdzuje výpoveď svedka Y. W., ktorý ho opoznal na predložených fotografiách ako osobu, ktorá za ním bola v súvislosti s podpisom kúpnej zmluvy z 20. septembra 2009 na pozemku v Č.H., taktiež svedok Y. L.,
ktorého kúpnu cenu vo výške 250.000 Sk vyplácal Y. W. práve J. Ď.. Obaja svedkovia potvrdili, že J. Ď. pracoval pre obvineného. Spojitosť obvineného so spoločnosťou H., s.r.o. potvrdzuje výpoveď svedka Y. W., ktorý bol presvedčený, že zmluvu 20. septembra 2009 podpisuje so spoločnosťou patriacou obvinenému, ako aj výpoveď svedka Y. L., ktorý potvrdil, že nehnuteľnosť v Č. kupoval práve obvinený a ešte jeden chlap (nie T. H.). Najpodstatnejšie
názoru ministerky spravodlivosti je, že práve obvinený získal prospech v podobe vyplatenia nadmerného odpočtu celkovo vo výške 300.000 EUR. Súd I. stupňa vo vzťahu k obom skutkom konštatoval, že to, či k zaplateniu kúpnej ceny za nehnuteľnosti v L. a v Č. zo strany spoločnosti H. - G., s.r.o. skutočne došlo sa zistiť nepodarilo. V danom čase nebol v platnosti zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, v dôsledku čoho mohla byť kúpna cena zaplatená bezhotovostnou platbou, pričom spoločnosť H. - G., s.r.o.
zabezpečených bankových výpisov a daňových priznaní z príjmov disponovala dostatkom finančných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny. Uvedené považuje ministerka spravodlivosti za nesprávne skutkové zistenia, pretože
výpisov z účtu spoločnosti H. - G., s.r.o. v sledovaných obdobiach (september až október 2009 - skutkov v bode 1/) nebola uskutočnená platba, ani vybraté finančné prostriedky v takej výške. Súhrn čiastok, ktoré boli v danom období vybraté z účtu (38.500 EUR v septembra 2009 a 98.900 EUR v októbri 2009) nepredstavuje sumu, čo i len blížiacu sa ku kúpnej cene vo výške viac ako 330.000 EUR. Rovnako tak neobstojí ani záver o tom, že spoločnosť H. - G., s.r.o. disponovala s takými finančnými prostriedkami, aby bola schopná zaplatiť kúpnu cenu z tohto obchodu, pretože naposledy takou sumou disponovala v mesiaci máj 2009 a odvtedy sa zostatky na účte spoločnosti pohybovali v rozmedzí od 240 EUR do 94.000 EUR. Rovnako tak v apríli 2010 (skutok v bode 2/) nebola uskutočnená z účtu spoločnosti H. - G., s.r.o. žiadna debetná transakcia vo výške viac ako 1,6 mil. EUR pre spoločnosť H., s.r.o., a to ani v súhrnne transakcií, a neboli vykonané ani hotovostné výbery v takej výške. Ministerka spravodlivosti poukázala na to, že suma vo výške viac ako 1,5 milióna EUR nie je sumou, ktorú by ktorýkoľvek podnikateľský subjekt bežne prijímal v hotovosti, preto nepovažuje za reálne, aby spoločnosť H. - G., s.r.o. ceny z predmetných obchodov zaplatila v hotovosti, naviac v danom období nedisponovala finančnými prostriedkami v takej výške. Predmetné skutočnosti nasvedčujú skôr tomu, že v sledovaných obdobiach spoločnosť H. - G., s.r.o. neuskutočnila žiadne debetné, ani hotovostné transakcie vo výškach zodpovedajúcich uskutočneným obchodom, čo v plnej miere preukazuje, že táto spoločnosť reálne za nehnuteľnosti, tak v obci Č., ako ani v obci L. nezaplatila. Súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí opierali o skutočnosti konštatované Daňovým úradom Nitra l, resp. Topoľčany a o závery odborného stanoviska a výpovede znalca Ing. T. S. z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, v zmysle ktorej
príslušných ustanovení zákona č. 222/2014 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH") vo vtedajšom znení k zdaniteľnému plneniu došlo. V odbornom stanovisku však sám znalec konštatoval, že neposudzoval právnu stránku veci, ani splnenie povinností
iných právnych predpisov okrem zákona o DPH, vychádzal výhradne z listín, ktoré mal od objednávateľa, pričom tento mu neposkytol všetky potrebné faktúry. Uvedené výrazne znehodnocuje samotný znalecký posudok. Keby takýto znalecký posudok predložil prokurátor, súd by na neho pre neúplnosť relevantných podkladov nemohol prihliadať. Predmetný trestný čin je druh podvodu, čo vplýva z jeho pomenovania v súčasnom ustanovení § 277a Trestného zákona - daňový podvod, a jeho podstatou je uvedenie do omylu správcu dane. Omyl pritom spočíva práve vo fiktívnosti samotného obchodu, ktorý subjekt žiadajúci o vratku dane len predstiera. Trestný čin je spáchaný aj tým, že reálne k dodaniu tovaru (v danom prípade nehnuteľností) došlo (prepísaním na katastri), avšak kúpna cena reálne uhradená nebola (pretože išlo len o fiktívny obchod). Súdy sa zaoberali len otázkou plnenia zo strany spoločnosti H., s.r.o. a nezaoberali sa otázkou uhradenia kúpnej ceny zo strany spoločnosti H. - G., s.r.o. Konštatovanie o tom, že kúpna cena mohla byť zaplatená v hotovosti v danom smere nepostačuje, a to najmä s ohľadom na to, že zaplatenie kúpnej ceny pri oboch obchodoch
vykonaného dokazovania neprebehlo a išlo len o fiktívne obchody (resp. neukončené obchody) s cieľom uplatnenia si nároku na vrátenie DPH zo strany obvineného, a tým aj k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu
druhej aliney 277 ods. 1 Trestného zákona platného do dňa
názoru ministerky spravodlivosti závery súdov ku skutku v bode 1/ nemožno považovať za zodpovedajúce vykonanému dokazovaniu. Za nesprávne primárne považuje už konštatovanie, že protiprávne konanie obvineného by malo byť viazané až na obchod medzi spoločnosťou H., s.r.o. a spoločnosťou H. - G., s.r.o. Úmysel obvineného však začína už pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi svedkom Y. W. a spoločnosťou H., s.r.o., kedy došlo k uzavretiu fiktívneho obchodu. Pri uzatváraní zmluvy bol svedok Y. W. presvedčený, že sa jedná o spoločnosť obvineného, t. j. že uzatvára zmluvu s obvineným, na ktorej sa dohodli už v roku
názoru ministerky spravodlivosti zrejmé, že obvinený podvodným spôsobom vylákal finančné prostriedky štátu vo forme neoprávneného nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, a to z fiktívnych predajov nehnuteľností cez spoločnosti H. - G. s.r.o. a H. s.r.o., v ktorej oficiálny konateľ bol len nastrčený biely kôň. Ministerka spravodlivosti navrhla Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd") aby
1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením odvolacieho súdu z
2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu I. stupňa zrušil, ako aj ďalšie rozhodnutia na ne obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad a
1 Trestného poriadku súdu I. stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Prokurátorka sa k dovolaniu ministerky spravodlivosti vyjadrila v podaní doručenom súdu I. stupňa
3 prvá a druhá veta Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia
odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. V zmysle citovaného ustanovenia je sudca dovolacieho súdu JUDr. Petr Kaňa, vzhľadom na svoju rozhodovaciu činnosť na súde nižšieho stupňa (odvolací súd) priamo zo zákona vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v prejednávanej trestnej veci. Senát 3T dovolacieho súdu preto
čl. XXV rozvrhu práce konal a rozhodoval v zložení predsedníčky senátu JUDr. Jany Kostolanskej a členov senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Dušana Krč-Šeberu. Prostredníctvom súdu I. stupňa bolo
názoru obvineného obžaloba prokurátorky nemala byť súdom I. stupňa vôbec prijatá, pretože skutková veta niesla znaky nepresnosti spočívajúce v tom, že niekedy v jesenných mesiacoch 2007 mal obvinený uzatvoriť dohodu s Y. W. (skutok v bode 1/), formou fiktívnych zmlúv nadobudnúť nehnuteľný majetok fyzických osôb spôsobom uvedeným v bode 2/, a to všetko sa malo udiať prostredníctvom osoby, ktorá u neho pracovala a ktorú tým mal poveriť. Obvinený ku skutku v bode 1/ uviedol, že s ním nemá nič spoločné, pričom poukázal na právo, nie povinnosť kupujúceho domáhať sa plnenia zo zmluvy o budúcej zmluve, čo vyplýva z civilného práva a nemá žiadne znaky trestnoprávneho konania. Navyše svedok Y. L. na súde vypovedal, že si nie je istý kto nehnuteľnosť kúpil, keďže Y. W. sa ju pokúšal predať viacerým osobám, čoho bol svedkom. Z obžaloby vyplýva, že prevody boli fiktívne, ak teda nadobudla spoločnosť H., s. r. o. nehnuteľnosť od Y. W., kto vystavil a podpísal fiktívnu zmluvu, ktorá prešla vkladovým konaním, v rámci ktorého sa preskúmavajú všetky aspekty riadneho prevodu. V bode 1/ firma obvineného nefiguruje, jednalo sa o prevod medzi vlastníkom Y. W. a kupujúcim - spoločnosťou H., s. r. o. Pokiaľ ide o skutok v bode 2/ obvinený sa pýta, kedy je možné považovať zmluvy za predstierané a fiktívne. Navyše v obžalobe chýba, v ktorom štádiu prevodu fikcia nastala. Jednalo sa o prevod nehnuteľného majetku z fyzickej osoby na spoločnosť H., s. r. o., ktorá v rámci spolupráce s obecným úradom prostredníctvom Ing. P. C. zmenili charakter z ornej pôdy na stavebné pozemky. Až následne prišli za obvineným s ponukou, či má záujem predmetné nehnuteľnosti odkúpiť. Uvedené bolo súdom precízne preskúmané, boli vykonané dôkazy, vrátane znaleckého vyjadrenia, ktoré nasvedčovali v jeho prospech. Je zrejmé, že medzi ním a Y. W. nedošlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, a pokiaľ existovala iba zmluva o budúcej zmluve, z tej mu vyplývali iba práva, nie povinnosti. Ohľadom nehnuteľností v obci L. obvinený uviedol, že s ich prevodom na spoločnosť H., s .r. o. nemá nič spoločné a upriamil pozornosť na výsluchy pôvodných vlastníkov, ktorí uviedli, že jeho ani spoločnosť H. - G., s. r. o. nepoznajú a potvrdili, že nehnuteľnosti predávali spoločnosti H., s. r. o., od ktorej preberali aj kúpnu cenu. Neexistuje žiadny priamy, ani reťazec nepriamych dôkazov, ktoré by ho usvedčovali, že s predajmi nehnuteľností mal niečo spoločné. Obvinený má za to, že v konaní nebol preukázaný jeho úmysel, ktorý je pre naplnenie subjektívnej stránky trestného činu neodvedenia dane a poistného
Trestného zákona nevyhnutný, ako ani spáchanie samotného skutku, keďže
jeho názoru nebola naplnená ani objektívna stránka skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Viackrát poukázal na výsluch pracovníčky poškodeného Daňového úradu v Nitre Mgr. J. X., ktorá
Zároveň je dovolanie jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, dovolací súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). Ministerka spravodlivosti uplatnila vo svojom dovolaní dovolací dôvod
3 Trestného poriadku.
3 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci. Z citovaného ustanovenia vyplývajú ministrovi spravodlivosti dve možnosti pochybení, ktoré je oprávnený v rámci predmetného dovolacieho dôvodu namietať a to, že na podklade dôkazov vykonaných súdmi v pôvodnom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav, alebo boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu. V posudzovanej trestnej veci ministerka spravodlivosti vo svojom dovolaní uplatnila prvú z uvedených alternatív, t. j. že rozhodnutia súdu I. stupňa a odvolacieho súdu vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený. Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že ministerka spravodlivosti namietala, že napriek vykonanému dokazovaniu dospeli súdy (súd I. stupňa a odvolací súd) k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a v súvislosti s tým potom nesprávne aplikovali zásadu in dubio pro reo.
10 vety prvej Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.
12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s námietkami vznesenými ministerkou spravodlivosti dovolací súd konštatuje, že jednou zo zásad dokazovania je zásada voľného hodnotenia dôkazov, keď po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Trestný poriadok pritom neurčuje, ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,
ktorých by sa malo postupovať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania, alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Všeobecné pravidlo určujúce rozsah dokazovania je v § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Z hľadiska hodnotenia dôkazov je rozhodujúcim pravidlom zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V tomto prípade dovolanie slúži na revíziu a nápravu skutkových zistení a preskúmavanie vykonaného dokazovania, ktoré môže spočívať v posudzovaní spôsobu hodnotenia dôkazov a záverov, ktoré z dokazovania súdy vyvodili, a ktoré sú podkladom na zistenie skutkového stavu. V prípade, ak súd vyhodnotí niektorý dôkaz, či dôkazy inak než
predstáv niektorej zo strán, nezakladá táto skutočnosť bez ďalšieho dôvod dovolania
3 Trestného poriadku. Okrem naplnenia tohto dôvodu dovolania sa na jeho použitie vyžaduje, aby zistené porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku). Vyššie citované ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyjadruje zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, ktorá v konaní pred súdom, pokiaľ sa koná na základe obžaloby, zaťažuje prokurátora ako nositeľa dôkazného bremena vo vzťahu k obžalobe aby preukázal, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa stal, je trestným činom, spáchal ho obvinený, na ktorého obžalobu podáva. Prokurátor je teda povinný súdu navrhovať a predkladať dôkazy na podporu tvrdení uvedených v obžalobe a obvinený má právo brániť sa voči obžalobe vlastnými dôkaznými návrhmi, v súlade s princípom kontradiktórnosti. Povinnosťou súdu je rozhodnúť o vine, resp. nevine obžalovaného na základe zákonne vykonaného dokazovania, zabezpečiť spravodlivý proces a pred ním vykonané dôkazy následne vyhodnotiť. Jeho úlohou nie je iniciatívne zisťovať skutkový stav. Naplnenie dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku teda nevychádza z toho, že orgány činné v trestnom konaní nezistili skutkový stav v prípravnom konaní v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ani že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno v súdnom konaní, pretože sa jedná o úlohy, splnenie ktorých je zverené práve orgánom činným v trestnom konaní, a z ich nesplnenia nemožno odvodzovať nesprávnosť rozhodnutia súdu, t. j. naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu. Rovnako tak si nemožno nesprávnosť zistenia skutkového stavu súdom zamieňať so stavom dôkaznej núdze vo vzťahu k akejkoľvek trestnoprávne relevantnej otázke, bez ohľadu na to, či stav dôkaznej núdze existuje aj po vykonaní všetkých dostupných dôkazov spôsobilých odstrániť akékoľvek pochybnosti. Dovolacia námietka ministerky spravodlivosti spočívajúca v pochybení súdov v tom, že vychádzali pri rozhodovaní z nesprávne zisteného skutkového stavu tak nemôže mať svoj pôvod v nedostatkoch zistenia skutkového stavu v činnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo v neunesení dôkazného bremena prokurátorom, ale musí vyplývať z toho, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z nesprávne zisteného skutkového stavu. Z uvedeného vyplýva, že ministerka spravodlivosti môže namietať nesprávnosť zisteného skutkového stavu z dôvodu neúplnosti jeho zistenia, pretože neboli vykonané všetky dôkazy, ktoré ku skutku vykonať mal a mohol. Podstatou dovolacej argumentácie tak je dožadovanie sa vykonania týchto dôkazov za účelom úplného zistenia skutkového stavu. Pochybenie súdu v tom zmysle, že vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu môže mať svoj základ aj v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Možno tak namietať proti spôsobu hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní. Dovolací súd je v takom prípade oprávnený vytknúť súdom nižšej inštancie nelogickosť, nejasnosť, neúplnosť, neexistenciu, alebo vnútornú rozpornosť ich úvah pri hodnotení dôkazov, a to aj vo vzťahu k otázke viny, nie je však oprávnený autoritatívne prikázať súdu nižšej inštancie ako v otázke viny rozhodnúť. Jedná sa o také nedostatky odôvodnenia v časti hodnotenia dôkazov, ktoré zjavne nezodpovedajú obsahu odôvodnenia rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Podstatou dovolacích námietok proti spôsobu hodnotenia dôkazov súdov však nemôžu byť námietky, ktoré sú svojou povahou len presadzovaním vlastného hodnotenia dôkazov dovolateľa spôsobom odlišným od ich hodnotenia súdmi, založenom na vlastnom vnútornom presvedčení, že hodnotenie dôkazov súdmi je nesprávne, a to napriek tomu, že spôsob hodnotenia dôkazov obsiahnutý v odôvodnení rozhodnutia netrpí vyššie uvedenými zásadnými nedostatkami. Už vyššie citované zákonné ustanovenia interpretujú zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je základným a nevyhnutným predpokladom riadneho zistenia skutkového stavu veci. Voľné hodnotenie dôkazov predstavuje také posudzovanie získaných a vykonaných dôkazov, ktoré nie je zákonom presne ohraničené a aplikuje sa vo všetkých štádiách trestného konania. Skutočnosti, ktorými súd odôvodňuje svoj rozsudok, sa musia opierať o dôkazy, ktoré sám vykonal a musia z nich logicky explicitne vyplývať. Záver sudcu o tom, či určitú skutočnosť vzal za pravdivú a dokázanú, alebo nepravdivú, sa musí zakladať na dôkladnom posúdení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne. Výsledkom uvedeného procesu je zistenie skutkového základu pre rozhodnutie. Uplatnením vyššie uvedených úvah dovolacieho súdu na posudzovanú trestnú vec musí dovolací súd konštatovať, že ministerka spravodlivosti sa vo svojom dovolaní v skutočnosti domáha len iného spôsobu hodnotenia dôkazov než ktoré vykonali súdy v pôvodnom konaní, pričom sa odvoláva na nesprávny záveru o tom, že nebolo dokázané, že sa skutok, pre ktorý bol obvinený stíhaný stal [§ 285 písm. a) Trestného poriadku]. Z dovolania je zrejmé, že námietky ministerky spravodlivosti nesmerujú proti neúplne zistenému skutkovému stavu, ale proti nesprávne zistenému skutkovému stavu, ktorý súdy ustálili, a ku ktorému dospeli nesprávnym vyhodnotením dôkazov týkajúcich sa otázky, či sa skutok stal, pričom nesprávne použili zásadu in dubio pro reo. Ministerka spravodlivosti vo svojom dovolaní nenavrhla akýkoľvek dôkaz, ktorý mal byť
jej názoru v pôvodnom konaní vykonaný (vyjmúc nevypočutie svedka JUDr. Y. T. na hlavnom pojednávaní, pričom zápisnicu o jeho výpovedi z prípravného konania súd I. stupňa postupom
1, ods. 2 Trestného poriadku so súhlasom prokurátora a obhajoby na hlavnom pojednávaní prečítal) a nesprávnym postupom súdov vykonaný nebol (napr. bezdôvodným odmietnutím jeho vykonania). Ministerka spravodlivosti vo svojej podstate namietala len logiku úvah, ktorými sa súdy v pôvodnom konaní riadili, a ktoré sú obsiahnuté primárne v odôvodnení rozsudku súdu I. stupňa a aj v uznesení odvolacieho súdu. Čo sa týka zákonnej požiadavky uvedenej v ustanovení § 371 ods. 5 Trestného poriadku, tá je nepochybne splnená, keďže sa ministerka spravodlivosti dovoláva odlišného hodnotenia záveru ohľadom otázky viny obvineného, ktoré by mohlo zásadne ovplyvniť jeho postavenie. Dovolací súd tak pristúpil k posúdeniu dôkazného stavu v trestnej veci a v zhode so závermi súdu I. stupňa, ako i odvolacieho súdu považuje usvedčujúce dôkazy, ktoré boli v predmetnej trestnej veci produkované, za nedostatočné na vyslovenie záveru o vine obvineného. Zároveň, a to najmä vzhľadom na vymedzenie dovolania ministerky spravodlivosti, ktoré je zamerané predovšetkým na hodnotenie vykonaných dôkazov súdom I. stupňa, dovolací súd uvádza, že súdy nižších stupňov (aj odvolací súd) pri hodnotení vykonaných dôkazov postupovali v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keď veľmi rozsiahlo a detailne zvážili všetky okolnosti prípadu jednotlivo a v ich súhrne, berúc do úvahy všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Náležite a dôkladne sa pri hodnotení zaoberali všetkými vykonanými dôkazmi, ktoré následne zohľadnili v odôvodnení svojich rozhodnutí. V dôsledku toho nimi ustálené vyhodnotenie dôkaznej situácie považuje dovolací súd za založené na logickom rozbore a komplexnom posúdení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne. V trestnej veci po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov došlo k situácii, kedy neboli spoľahlivo preukázané všetky okolnosti skutkov, na podklade ktorých bol obvinený trestne stíhaný, a nebola vylúčená možnosť akéhokoľvek iného záveru než toho, ktorý vyplýval z obžaloby. V súvislosti s dôkaznou situáciou, ktorá sa v posudzovanom prípade vyskytla poukazuje dovolací súd na zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) vyplývajúcu z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku, na ktorú v záveroch odkázali aj súdy v pôvodnom konaní, použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti trvajú aj po vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne a spravodlivé rozhodnutie. Skutočnosť, že ministerka spravodlivosti sa so skutkovými a právnymi názormi súdu I. stupňa a odvolacieho súdu nestotožňuje nemôže sama o sebe viesť dovolací súd k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Súd I. stupňa po vykonaní rozsiahleho dokazovania vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov súdom I. stupňa a prisvedčenie ich záverom odvolacím súdom neodporuje základným princípom logického myslenia. Ak súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
12 Trestného poriadku, odvolací súd a ani dovolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám, na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným, do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné rozsudku súdu I. stupňa vytknúť žiadne pochybenie v zmysle uvedených zákonných ustanovení. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti judikát R 45/2017, a to konkrétne právnu vetu v bode IV.,
ktorej ak minister spravodlivosti využije svoje oprávnenie podať dovolanie
3 Trestného poriadku pre nesprávne zistenie skutkového stavu v podstatných bodoch na základe vykonaných dôkazov, musí v dovolaní konkretizovať nesprávnosť úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dotknutých dôkazov (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľko len taká chyba môže byť v uvedenej situácii podkladom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom. Ak sa dovolateľ obmedzí na výpočet vykonaných dôkazov alebo uvedie len ich vlastné hodnotenie, dovolanie je zrejme nedôvodné [§ 382 písm. c) Trestného poriadku]. Zároveň dovolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej do základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky neprináleží povinnosť súdu vykonať stranou konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo strany konania vyjadriť sa k spôsobu akým súd hodnotí ňou navrhované dôkazy, eventuálne sa dovolávať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konaniapred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (II. ÚS 197/07, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Možno pripustiť, že zo zistených skutkových okolností vyplývajú isté náznaky nezákonného konania obvineného, avšak dovolací súd v zhode s názorom súdov nižších stupňom dospel k záveru, že na podklade získaných a vykonaných dôkazov nebol zistený taký skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Podstata trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený dopustiť, mala spočívať v uplatnení si nadmerného odpočtu DPH, a to spoločnosťou H. - G., s.r.o., ktorej bol konateľ, a to na základe fiktívnych zmlúv a faktúr uzavretých s nastrčenou spoločnosťou H., s.r.o. napriek tomu, že k zdaniteľnému plneniu medzi spoločnosťou H. - G., s.r.o. a spoločnosťou H., s.r.o. týkajúcej sa nehnuteľností, ktoré boli predmetom plnenia nikdy nedošlo. Takéto konanie obvineného sa však v trestnej veci nepodarilo preukázať, a to vzhľadom na vykonané dokazovania, v rámci ktorého boli predložené kúpne zmluvy, predmetom ktorých boli nehnuteľnosti v obciach Č. a L., a to jednak medzi pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností a spoločnosťou H., s.r.o., ktoré boli podpísané na notárskom úrade a podpisy na nich boli notársky osvedčené, ako aj medzi spoločnosťou H., s.r.o. a spoločnosťou H. - G., s.r.o. (podpisy na kúpnych zmluvách boli notársky osvedčené); faktúry, na základe ktorých fakturovala spoločnosť H., s.r.o. spoločnosti H. - G., s.r.o. sumu za nehnuteľnosť v obci Č., vkladové konania, záznam z inventarizácie majetku spoločnosti H., s.r.o., závery jednotlivých daňových kontrol, ako aj výsluchy svedkov, či už pôvodných majiteľov nehnuteľností, starostov obcí Č. a L., zamestnancov Daňového úradu Nitra, ale aj T. H. a J. Ď., ako aj ďalšie dôkazy podrobne popísané a vyhodnotené v rozhodnutiach súdov. Všetky uvedené dôkazy podrobne popísané v odôvodnení rozsudku súdu I. stupňa na str. 4 - 23, z ktorých je zrejmé, že k zdaniteľným plneniam medzi spoločnosťou H., s.r.o. a spoločnosťou H. - G., s.r.o., na podklade ktorých si spoločnosť H. - G., s.r.o. uplatnila nárok na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, skutočne došlo. Argumentu ministerky spravodlivosti ohľadom nepreukázania toho, či reálne došlo k vyplateniu kúpnych cien spoločnosťou H. - G., s.r.o. spoločnosti H., s.r.o., respektíve mala za to, že k nim vôbec nedošlo, nemohol dovolací súd prisvedčiť, pretože ako uviedli súdy nižších stupňov, ktoré sa s predmetnou námietkou vysporiadali, uvedené tvrdenie nemá podklad v dôkaznej situácii, a vzhľadom na skutočnosť, že vyplateniu finančných prostriedkov mohlo dôjsť v hotovosti, keďže v danom čase neexistoval zákon, ktorý by obmedzoval platby v hotovosti, nemožno uzavrieť, že by na základe získaných a vykonaných dôkazov bolo zrejmé, že k vyplateniu kúpnych cien nedošlo. Ďalšie námietky, na ktoré ministerka spravodlivosti vo svojom dovolaní poukázala, a ktoré majú potvrdzovať jej záver o naplnení dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku, t. j. na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený skutkový stav, a to konkrétne: - výpovede viacerých svedkov (pôvodných majiteľov nehnuteľností, starostov obcí Č. a L., ktorí pri predaji nehnuteľnosti komunikovali s obvineným alebo s jeho zamestnancom J. Ď., a nie s konateľom spoločnosti H., s.r.o. T. H., ktorý bol tzv. biely kôň, ktorý o ničom nevedel), - výpisy z účtov potvrdzujúce, že v rozhodnom období nebola uskutočnená platba ani vybratá čiastka z účtu vo výške kúpnej ceny, - pri daňových kontrolách nebola posudzovaná právna stránka veci, ale iba splnenie podmienok v zmysle zákona o DPH, - daňové priznanie spoločnosti H., s.r.o. za apríl 2010, v ktorom nie je evidovaná čiastka, ktorú jej mala za odkúpené nehnuteľnosti uhradiť spoločnosť H. - G., s.r.o., - faktúry vystavené spoločnosťami H., s.r.o. a H. - G., s.r.o. týkajúce sa predaja a kúpy jednej z nehnuteľností v obci L. s rozdielnymi dátumami splatnosti (
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd. Súd I. stupňa v závere svojho odôvodnenia uviedol dôkazy, z ktorých vyplynula istá indícia o fiktívnom predaji nehnuteľnosti z dôvodu obohatenia sa o vratku DPH obvineným, avšak dospel k záveru, že aj napriek takýmto pochybnostiam nedošlo k vytvoreniu ucelenej reťaze, ktorá by v plnom rozsahu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokazovala vinu obvineného. Rovnako tak odvolací súd poznamenal, že napriek indíciám o nezákonnom konaní obvineného neboli obžalobou predložené také usvedčujúce dôkazy, ktoré by nesporne preukazovali, že skutky sa stali, sú trestnými činmi a spáchal ich obvinený. Dovolací súd konštatuje, že súdy sa vysporiadali ako s dôkazmi svedčiacimi v prospech obvineného tak aj v jeho neprospech a dospeli pritom k logickým a presvedčeným skutkovým zisteniam. Zaoberali sa jednotlivo s namietanými dôkazmi, ako aj z nich plynúcou možnosťou o tom, či sa stali tak, ako ich opísala prokurátorka vo svojej obžalobe, pričom však nepovažovali tieto skutočnosti za jednoznačné pre rozhodnutie o tom, že sa vôbec stali. Dovolací súd sa s ich závermi stotožnil a ako už vyššie uviedol, súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Ministerka spravodlivosti sa vo svojom dovolaní v podstate dožaduje, aby dôkazy, ktoré vykonal súd I. stupňa, boli prehodnotené v neprospech obvineného. Dovolací súd je však toho názoru, že dôkazy vykonané v pôvodnom konaní preukazujú, že kúpne zmluvy medzi pôvodnými majiteľmi nehnuteľností v obciach Č. a L. a spoločnosťou H., s.r.o. a následne medzi uvedenou spoločnosťou a spoločnosťou H. - G., s.r.o. boli uzatvorené, na ich základe boli nehnuteľnosti prevedené najskôr na spoločnosť H., s.r.o. následne na spoločnosť H. - G., s.r.o., boli vystavené faktúry, prebehli vkladové konania, po uplatnení si nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty spoločnosťou H. - G., s.r.o. prebehli u predmetnej spoločnosti daňové kontroly, na podklade ktorých jej boli tzv. vratky vyplatené, pričom všetky uvedené skutočnosti potvrdzujú vykonané dôkazy a s dôkazmi svedčiacimi v neprospech obvineného sa súd I. stupňa a odvolací súd riadne vysporiadali. Z uvedeného, ale aj zo všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že obžalobe sa nepodarilo predložiť súdu také dôkazy, z ktorých by bolo možné urobiť jednoznačný záver bez akýchkoľvek pochybností o tom, že by obvinený ako konateľ spoločnosti H. - G., s.r.o. neoprávnene vylákal od štátu vyplatenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie október 2009 a apríl 2010, a to na základe fiktívnych zmlúv a faktúr uzatvorených s nastrčenou spoločnosťou H., s.r.o., a to napriek tomu, že k zdaniteľnému plneniu týkajúceho sa nehnuteľností v obci Č. a L. nikdy reálne nedošlo, a preto sa dovolací súd stotožnil s rozhodnutiami súdov nižších stupňov. Dovolací súd v závere svojho rozhodnutia dodáva, že pochybnosti ministerky spravodlivosti o nevine obvineného si uvedomovali aj súd I. stupňa a odvolací súd, pričom v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa s poukazom na zásadu in dubio pro reo odvolávali na nedostatok nesporných usvedčujúcich dôkazov, ktoré by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokazovali, že sa skutky stali a že ich spáchal obvinený. Zásada prezumpcie neviny znamená povinnosť štátu dokázať vinu páchateľovi, nie povinnosť obvineného dokazovať vlastnú nevinu. Nepriame indície o fiktívnom predaji nehnuteľností z dôvodu obohatenia sa o vratku dane z pridanej hodnoty v sebe nevyhnutne neobsahuje záver o dokázaní, že sa skutok stal. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti nemožno súdom nižších stupňov vytknúť, že sa pri hodnotení dôkazného stavu v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov priklonili v zmysle zásady in dubio pro reo k najpriaznivejšie možnému hodnoteniu pre obvineného a dôkazný stav vyhodnotili ako neumožňujúci vysloviť nepochybný záver, že obvinený na základe fiktívnych zmlúv a faktúr uzatvorených s nastrčenou spoločnosťou H., s.r.o., vyláka od štátu vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty napriek tomu, že zdaniteľné plnenie medzi spoločnosťami H., s.r.o. a H. G., s.r.o. neprebehlo. Uvedené závery v konečnom dôsledku zodpovedajú aj už vyššie citovanému judikátu R 45/2017. Dovolací súd tak konštatuje, že v posudzovanom prípade ministerkou spravodlivosti uplatnený dovolací dôvod
3 Trestného poriadku nebol preukázaný, preto jej dovolanie
1 Trestného poriadku zamietol. Rozhodnutie prijal senát dovolacieho súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.