1 písm. c), d) Trestného zákona účinného v čase spáchania žalovaného skutku o dovolaní menovaného podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/45/2023, z 20. júna 2023 rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Q. J. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 9T/22/2018, z 11. januára 2023 bol obvinený Q. J. uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d) Trestného zákona účinného v čase spáchania žalovaného skutku, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že „v presne nezistenom čase si zadovážil a do 00.10 hod. 4. septembra 2017 v E. na ulici J. cesta, pred čerpacou stanicou E. neoprávnene u seba prechovával v 16-tich kusoch vreciek s tlakovým uzáverom kryštalický materiál, pričom
znaleckého posudku z KEU PZ Bratislava bolo zistené, že predložené vrecká obsahovali kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2 824 mg, ktorý obsahoval metamfetamín s priemernou koncentráciou 76,1 % hmotnostných (vyjadrené ako voľná báza) obsahujúce 2 149 mg absolútneho metamfetamínu, ktoré množstvo vzhľadom na celkovú hmotnosť zaistenej látky zodpovedá necelým 29 obvykle jednorazovým dávkam drogy, a to o celkovej cene na tzv. čiernom trhu v sume 112,96 EUR (vychádzajúc z verejne dostupných informácií Národnej protidrogovej jednotky ohľadne monitorovania cien drog na území Slovenskej republiky na čiernom trhu s omamnými a psychotropnými látkami, kedy psychotropná látka pervitín, t. j. metamfetamín, bola
zistení uvedenej protidrogovej jednotky v 3. štvrťroku 2017 v Trnavskom kraji o cene 40 EUR za 1 g), pričom metamfetamín je v zmysle zákona o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch (z. č. 139/1998 Z. z. v príslušnom znení) zaradený do II. skupiny psychotropných látok". Za to bol obvinenému Q. J. uložený
1 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu súd výkon trestu podmienečne odložil a
2 Trestného zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom vo výmere 1 (jeden) rok. Okrem toho mu súd
2 Trestného zákona, s poukazom na § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona uložil zákaz požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia ako aj povinnosť byť legálne pracovne/zárobkovo činný, či už skrze zamestnanecký pomer alebo inak a v prípade straty zamestnania, zamestnať sa v skúšobnej dobe, alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného rozhodol uznesením, sp. zn. 3To/45/2023, z 20. júna 2023 tak, že
J.. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený Q. J. prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
súdu, postavená daná trestná vec (hoci súd pripúšťa nezákonnosť iného/iných procesných úkonov hliadok). Výpovede týchto svedkov (členov posádok) sú plné podstatných rozporov, súdy tento rozpor opätovným predvolaním týchto svedkov a ich konfrontovaním s videozáznamom (príp. aj listinnými dôkazmi - zápisnicami), nepovažovali za potrebný, s čím nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť [...]. [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku]. S poukazom na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. III. ÚS 561/2021 - 57 z
všetkých dostupných skutkových okolností, v kontexte týchto tvrdení bolo nutné v konaní tieto preveriť, a aj zabezpečením obhajobou navrhovaného kamerového záznamu z obce Matúškovo a čerpacej stanice, a nie len výpoveďou dvoch svedkov (policajtov z policajnej hliadky 1). Súdy bez uvedenia relevantných argumentov vyhodnotili ich výpovede čo do uvádzania pomalej jazdy odsúdeným za dôveryhodné, a výpoveď odsúdeného za nedôveryhodnú, bez toho, aby podrobili výpovede svedkov (policajtov z policajnej hliadky 1) ďalšej logickej kritike. Máme zato, že súdy tak postavili vinu odsúdeného na základe nezákonne zabezpečených dôkazov, keďže nesprávne vyhodnotili zákonnosť zastavenia vozidla, na ktoré nadväzovali ďalšie nezákonné úkony (vrátane výzvy na vydanie veci a samotnej zápisnice o vydaní veci, zaistenia vecného dôkazu - sáčka s drogami, vypracovaný znalecký posudok...) na základe doktríny plodov z otráveného stromu, kedy neprípustným dôkazom sú aj ďalšie priame či nepriame dôkazy získané po (z) nezákonnom zastavení policajtmi. Vážený dovolací súd, z popisu vyššie uvedeného, poukazujúc najmä na videozáznam a úradný záznam zo 4. septembra 2017, ale aj jednotlivý sled udalostí a uvádzaný kontext tak, ako som si ho opätovne dovolil celý popísať, je zrejmé, že zistené a konštatované zákonné zastavenie vozidla pre pomalú jazdu nie je správne, a preto aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré nadväzovali na takto nezákonné zastavenie vozidla, je nutné vyhodnotiť ako nezákonné. Nezákonne získané dôkazy nemali byť v súdnom konaní vykonávané. V neposlednom rade súdy vinu zakladali aj na listine o dobrovoľnom vydaní veci (drog), podpísanej samotným odsúdeným, ktorému vydaniu veci malo predchádzať poučenie o právach obvineného. Tu chcem uviesť, že opäť ide o dôkaz získaný v rozpore so zákonom, nakoľko nielen že nadväzuje na nezákonné zastavenie vozidla (doktrína plodov z otráveného stromu), ale OČTK odsúdeného nepoučili. V tejto súvislosti, dovolím si poukázať na zákaz sebaobviňovania ako ústavný princíp: Ústavný súd pripomenul zákaz sebaobviňovania ako ústavný princíp vyplývajúci z čl. 47 ods. 1 ústavy. Obsahom tejto zásady je, že nikto nemôže byť nútený, aby obviňoval seba samého. ´Ani verejný záujem na odhaľovaní, stíhaní trestného činu a potrestaní páchateľa nemôže ospravedlniť taký postup, ktorý zasahuje do samotnej podstaty práva obvineného na obhajobu vrátane práva nebyť nútený obviniť sám seba (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Heaney a Mcguinness v. Írsko, sťažnosť č. 34720/97, Jalloh v. Nemecko, sťažnosť č. 54810/00 alebo Saunders v. Veľká Británia, sťažnosť č. 19187/91). ´Zo zákazu sebaobviňovania vyplýva požiadavka, ´aby policajt predtým, ako vyzve osobu na vydanie veci,
TP túto osobu poučil o zákonnej možnosti neobviňovať sám seba a neprispievať k vlastnému seba obvineniu z trestnej činnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tdo/11/2013). Postupom
TP bol policajt povinný poučiť sťažovateľa predtým, než vec vydal, o tom, že nemá povinnosť vec vydať, ak by si vydaním veci spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania (III. ÚS 522/2021)´. Ústavný súd SR následne rozviedol podstatu zákazu sebaobviňovania s tým, že je dôležité, aby policajt predtým, ako vyzve osobu na vydanie veci
Trestného poriadku, túto osobu poučil o zákonnej možnosti neobviňovať sám seba a neprispieť k vlastnému seba obvineniu z trestnej činnosti. O tomto mal policajt poučiť sťažovateľa predtým, než vec vydal, t. j. o tom, že nemá povinnosť vec vydať, ak by si vydaním veci spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania (nie až potom ako už bola vec vydaná). Pokiaľ totiž došlo k vydaniu veci bez tohto predchádzajúceho poučenia, ide o postup od počiatku nezákonný a zákonný podklad by nemalo ani vykonávanie akýchkoľvek ďalších úkonov zo strany orgánov činných v trestnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach, sp. zn. 3Toš/7/2008, 5Tdo/47/2010, 5To/21/2010, 1Tdo/13/2011, 2Tdo/37/2011. Policajná hliadka mala hneď potom, ako nadobudla dôvodné podozrenie, že v nimi zastavenom vozidle sa môžu nachádzať omamné a psychotropné látky ukončiť dopravnú kontrolu a svoj postup prispôsobiť požiadavkám TP adresovaným verejným autoritám na účely vyšetrovania trestnej činnosti vrátane zodpovedajúcich úkonov
predpisov o Policajnom zbore. Policajt, ktorý mal dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, mal sťažovateľa v zmysle Trestného poriadku riadne poučiť o možnosti zákazu sebaobviňovania
čl. 47 ods. 1 ústavy ešte pred samotnou výzvou na vydanie veci. V posudzovanej veci (ako to vyplýva aj zo zápisnice o výsluchu svedka) sa to tak neudialo a sťažovateľ bol o svojich právach poučený až následne pri podpise zápisnice o vydaní veci a následnom obmedzení osobnej slobody
Uvádzam, že v posudzovanej trestnej veci ide takmer o identický prípad (s tým rozdielom, že tu policajná hliadka 1 od prvého momentu vedela, komu patrí vozidlo a že ide o osoby z drogového prostredia), no pod zámienkou zastavenia pre pomalú jazdu, kontroly povinnej výbavy, išli odsúdeného zadržať a obviniť, bez dodržania príslušných ustanovení TP. Podotýkam, ani W., a ani O. nevedeli s istotou uviesť, kto poučoval odsúdeného o zákaze sebaobviňovania, čo je nutné vyhodnotiť ako ´v pochybnostiach prospech obvineného´, pretože nikto sa na poučenie v konkrétnosti nepamätal! Súd sa tak spoľahol na to, že ak to neurobil svedok W., tak to urobil svedok O., hoci títo sami o sebe vyslovili pochybnosť, pretože poučenie v zápisnici je, a túto obžalovaný podpísal. Súd nezohľadnil, že zápisnica bola spisovaná a podpísaná až po údajnom samotnom vydaní drog, na policajnej stanici, a poučenie má byť ešte pred samotným vydaním a nesmie ísť len o formálne poučenie, podozrivý mu musí porozumieť. Vážený dovolací súd, z popisu vyššie uvedeného, je zrejmé, že k riadnemu poučeniu o zákaze sebaobviňovania zo strany OČTK pred výzvou na vydanie veci nedošlo, a teda samotné vydanie veci bolo nezákonné. Nezákonne získané dôkazy nemali byť v súdnom konaní vykonávané. [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. V skutku popísanom v napádanom rozsudku OS GA (t. j. ´v presne nezistenom čase si zadovážil a od 00.10 hod. dňa....´) absentuje riadne vymedzenie znaku neoprávnene, pretože v ňom nie je zmienka, si bez povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, a teda drogu v 16tich kusoch vreciek, čím nemôže byť naplnený znak trestného činu
172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona". Obvinený Q. J. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona v jeho neprospech zrušil, z dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu ako aj rozsudok okresného súdu a prikázal, aby súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka, ktorá uviedla: ,,Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obhajca obvineného namieta predovšetkým zistený skutkový stav a spôsob, akým súdy prvého a druhého stupňa v napadnutom konaní vyhodnotili vykonané dôkazy v jeho neprospech a taktiež nevykonanie ním navrhovaných dôkazov, čím
jeho názoru došlo k porušeniu práva na obhajobu. Vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom rozsahu vykonáva v rámci konania pred súdom, a to príslušnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku. V prípade námietky obvineného ohľadne záverov o vine obvineného založenej na nezákonných dôkazoch, nevykonaní dôkazov, ako aj namietanú nezákonnosť zastavenia vozidla, je potrebné poukázať na konštantnosť rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
10 a ods. 11 Trestného poriadku, ako ani vlastné hodnotenie dôkazov
12 Trestného poriadku (uznesenie NS SR, sp. zn. 6Tdo/32/2015, z 18. mája 2016). Uvedené vyplýva z toho, že Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti. Ak by záver súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (primerane tiež R 7/2011, R 14/2015, ZSP 21/2010-II, ZSP 16/2013-II (uznesenie NS SR, sp. zn. 6Tdo/65/2019, z 1. decembra 2020). Jasnejšie povedané, vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv obvineného, nie je porušením jeho práva na obhajobu a v zmysle toho ani adekvátnym dovolacím dôvodom. Bližšie sa k jednotlivým námietkam týkajúcim sa zisteného a preukázaného skutkového stavu vo svojom rozhodnutí vyjadril prvostupňový aj odvolací súd, pričom tieto závery považujem za logické, správne a argumentačne dostatočne podložené. Pokiaľ ide o samotnú vinu odsúdeného, táto bola preukázaná dôkazmi vykonanými pred prvostupňovým súdom, pričom je nepochybné, že obvinený dobrovoľne, sám, po predchádzajúcom poučení o zákaze seba inkriminácie, vydal tašku s obsahom omamných a psychotropných látok, pričom procesnú zákonnosť uvedeného úkonu sám dobrovoľne na znak jeho súhlasu podpísal v spísanej zápisnici. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by zápisnica bola obvinenému podstrčená tak, ako uvádzal obvinený, tieto tvrdenia svedok Y. výslovne poprel a nie je možné sa stotožniť ani s argumentáciou obvineného, že prakticky nevedel, čo podpisuje. V zápisnici sa nachádzalo predchádzajúce poučenie o zákaze seba inkriminácie, a keďže obvinený túto dobrovoľne na znak súhlasu podpísal, nie je sporné, či poučený bol, alebo nebol, keďže uvedená skutočnosť z podpísanej zápisnice explicitne a bez akýchkoľvek pochýb vyplýva. Zákonnosť zastavenia vozidla bola preukázaná svedeckými výpoveďami a listinným dôkazom v rozsudku prvostupňového súdu, ktorý tieto dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov najprv jednotlivo, ako aj súhrnne v kontexte celého prejedávaného prípadu posúdil a vyhodnotil spôsobom, ktorý je v rozpore s predstavou odsúdeného. Uvedená skutočnosť však nemá žiadny vplyv na zákonnosť a správnosť vydaného rozsudku (následne v spojení s uznesením odvolacieho súdu). Obvinený bol hliadkou zastavený z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku na úseku plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky, teda zákonný dôvod na zastavenie vozidla, ktoré viedol obvinený bol objektívne daný, čo skonštatoval a náležite v odôvodnení rozsudku uviedol aj okresný súd (a krajský súd sa s uvedeným stotožnil). Námietka obhajcu spočívajúca v absencii uloženia sankcie za priestupok (z ktorej odvodzuje nezákonnosť samotného trestného stíhania z dôvodu údajného nezákonného zastavenia vozidla a všetkých následných procesných úkonov) je preto zjavne nedôvodná a opätovne vyjadruje len negatívny postoj odsúdeného ku skutkovým zisteniam súdu (súdov), s ktorými nesúhlasí. Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť ako dôvod dovolania
1 písm.
ktorého možno dovolanie podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Vo všeobecnej rovine je potrebné uviesť, že tento dôvod dovolania sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
Trestného poriadku alebo
osobitného zákona. Dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje predovšetkým k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Logicky však zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich súd na hlavnom pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Aby bol tento dovolací dôvod skutočne obsahovo naplnený, musí sa zároveň súdne rozhodnutie o nezákonné dôkazy aj reálne opierať. Zároveň však treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné štádium dokazovania - na hodnotenie dôkazov. Ako už bolo uvedené vyššie, v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.
nich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Platný Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Tu opätovne poukazujem na skutočnosť, že dôkazy v posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní získané a vykonané spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu fakticky zopakoval námietky, ktoré použil už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. S jeho námietkami sa dostatočne vysporiadal odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Polemika o vykonaných dôkazoch vedená obvineným v dovolaní, nie je sama o sebe spôsobilá preukázať nezákonnosť vykonania čo i len jediného dôkazu v predmetnej trestnej veci. Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c) Trestného poriadku (k tomu primerane uznesenie NS SR, sp. zn. 5Tdo/24/2017, z 25. mája 2017). Vzhľadom na uvedené hodnotím tento dovolací dôvod ako nedôvodný.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolacím dôvodom je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V danom prípade, krajský súd ako aj prvostupňový okresný súd rozhodli vo veci na správnom posúdení zisteného skutku ako aj pri správnom použití hmotnoprávnych ustanovení. Obhajcom uplatnená námietka v podobe absencie znaku ´neoprávnene´ v skutkovej vete rozsudku, odôvodňujúca naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je s ohľadom na uvedené zjavne neopodstatnená. V predmetnom prípade došlo k rozhodnutiu súdu na základe dôslednej právnej úvahy, s ktorým sa obvinený a jeho obhajca nestotožnili. Takýto dôvod však nie je zákonným dôvodom na podanie dovolania. Pre dovolací súd sú rozhodujúce skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, resp. súd druhého stupňa ako súd odvolací. Dovolací súd nie je oprávnený skúmať správnosť, úplnosť zisteného skutkového stavu a hodnotenie dôkaznej situácie, nakoľko ťažisko dokazovania a vyhodnotenie dôkazov je na súde prvého stupňa a jeho závery môže dopĺňať a korigovať či reparovať iba odvolací súd, ktorého stanoviskom je prvostupňový súd viazaný. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave procesných a hmotnoprávnych chýb uvedených v § 371 odsek 1 Trestného poriadku a nie je určené na revíziu skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdmi prvého a druhého stupňa. Podstatná časť dovolania sa však týka práve skúmania a vyhodnocovania skutkového stavu, ktorý bol správne a úplne zistený prvostupňovým súdom. V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
Mám za to, že obhajcom obvineného Q. J. podané dovolanie v skutočnosti neobsahuje žiadne argumenty vzťahujúce sa k uplatneným dovolacím dôvodom, a preto ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c) Trestného poriadku". Prokurátorka navrhla, aby dovolací súd
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe
Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. V spojitosti s právom na obhajobu je potrebné vnímať aj právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
l písm. c) Trestného poriadku argumentoval tým, že neboli vykonané určité dôkazy, ktoré navrhoval, a že súdy sa nimi vôbec nezaoberali. Táto argumentácia však nie je dôvodná. K tomu najvyšší súd uvádza. Právu obvineného spočívajúceho v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014). Nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku preto, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm.
3 Trestného poriadku (ktoré uznesenie sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku zrozumiteľným, úplným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Pre konanie pred odvolacím súdom platí, že tento nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania formálne rozhodnúť uznesením
3 Trestného poriadku, pretože „ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa
2 Trestného poriadku na verejné zasadnutie použijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy (o čom rozhodne súd, v odvolacom konaní odvolací súd) - nepoužijú sa pritom priamo, ale „primerane". „Z hľadiska zachovania práv obhajoby (čomu zodpovedá dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku) je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018). Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku súdu prvého stupňa alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Vyššie uvedený záver zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom, a síce dovolania podaného ministrom spravodlivosti na podklade podnetu oprávnenej osoby
3 Trestného poriadku. Pokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Najvyšší súd sumarizuje. Dôvod dovolania
1 písm.
3 Trestného poriadku - „ignoroval" ho a s návrhom na doplnenie dokazovania sa nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozhodnutia - § 168 ods. 1 Trestného poriadku, b) ak bol návrh na doplnenie dokazovania predložený až v odvolaní a odvolací súd sa s týmto návrhom nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej - „mlčal" a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Až za takéhoto stavu totižto dochádza k porušeniu práva na obhajobu, čo však nie je tento prípad. Najvyšší súd po oboznámení sa s dovolaním obvineného, rozsudkom súdu prvého stupňa a uznesením odvolacieho súdu môže skonštatovať, že obidva súdy sa dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom zaoberali navrhnutými dôkazmi (č. l. 414 - rozhodnuté
3 Trestného poriadku), pričom nevykonanie niektorých dôkazov bolo riadne odôvodnené. Na túto skutočnosť odkazujú konkrétne časti rozhodnutí súdov (viď str. 16 uznesenia krajského súdu, sp. zn. 3To/45/2023, z
1 písm. c) Trestného poriadku (ako ani žiaden iný z katalógu dovolacích dôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku). Detailným spôsobom koncipované odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu nepochybne spĺňajú požiadavku zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti, jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom trestného konania a zároveň z nich vyplýva vzťah medzi obsahom vo veci vykonaných dôkazov a deklarovanými skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Najvyšší súd preto nemá právomoc zasahovať do hodnotenia dôkazov vykonaného súdmi nižších stupňov. Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Pokiaľ obvinený v dovolaní tvrdí, že otázku zákonnosti zastavenia vozidla možno riešiť (posudzovať) len
dostupných skutkových okolností, a to nielen posúdením výpovedí dvoch svedkov ale aj preverením kamerového záznamu z obce a z čerpačky, dáva si tak sám odpoveď na to prečo dovolací súd nemôže akceptovať jeho argumentáciu - má to doslova zakázané. Obvinený totižto spochybňuje vykonané dôkazy - výsluchy policajtov a navrhuje ich prehodnotiť, a to aj s ohľadom na iné dôkazy. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm.
jeho názoru k nezákonnosti samotného úkonu vydania veci. Vo vzťahu k teórii „ovocia z otráveného stromu", na ktorú obvinený odkazuje, najvyšší súd uvádza, že sa jedná o angloamerickú doktrínu tzv. teórie „ovocia z otráveného stromu" („fruit of the poisonous tree doctrine"). Táto teória, ktorú po prvýkrát použil sudca Frankfurter vo veci Carbone contra US v roku 1939, rieši situáciu, keď dôkaz sám o sebe vykonaný zákonne bol objavený a zadovážený na základe iného dôkazu, ktorý však bol získaný alebo vykonaný nezákonne - „ak je nakazený strom, nemôže byť zdravé ani ovocie z neho pochádzajúce". Príkladom takýchto dôkazov sú skutočnosti získané zákonným výsluchom svedka, o ktorého identite sa polícia dozvedela na základe nezákonného vstupu do obydlia. Americká justičná prax absolútne odmieta takéto dôkazy. V európskom kontinentálnom justičnom systéme existujú z absolútneho odmietania takýchto dôkazov tri výnimky:
1 písm. g) Trestného poriadku sa nemožno účinne domáhať v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, no v konkrétnom prípade najmä hodnotenia z nich získaných výsledkov (tzn. hodnotenia dôkazov) nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Ak by aj najvyšší súd dotknutú námietku inak podradil príkladmo pod dôvod dovolania
písm. c) § 371 ods. 1 Trestného poriadku, platí naďalej už skôr vyslovený postulát, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). V súhrne preto platí, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku) či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Na základe vyššie uvedených skutočností najvyšší súd dospel k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, a preto nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä
1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Bezprostredným následkom uplatnenia nesprávnych dovolacích námietok je to, že podané dovolanie je v prevažnej časti len ďalším odvolaním a formulovaním obhajobných tvrdení, s ktorými sa tomu zodpovedajúcim spôsobom vysporiadali riadne a adekvátne už súd prvého stupňa v spojení s odvolacím súdom. Tým je súčasne vylúčená akákoľvek polemika viažuca sa k údajnej nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti dovolaním napadnutého rozsudku [viď úvahy najvyššieho súdu viažuce sa k obvinenou uplatnenému dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku]. Ak obvinený namieta absenciu riadneho vymedzenia znaku objektívnej stránky trestného činu (neoprávnene) v popísanom skutku rozsudku Okresného súdu Galanta, tak je potrebné uviesť, že dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku nemôže napĺňať ani poukaz na to, či bol, alebo nebol v konaní preukázaný niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu. Tu si treba uvedomiť, že zistenie a konštatovanie naplnenia, či nenaplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu patrí medzi okolnosti podliehajúce normám procesného práva a vykonáva sa v rámci dokazovania tak, ako predpokladá § 119 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Preto nemôže najvyšší súd v rámci už tretej inštancie preskúmavať, či bol, alebo nebol naplnený niektorý znak objektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania, jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov (R 3/2
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.