1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné, prejednal odvolanie prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a odvolania obžalovaných Ing. O. Ž. a právnickej osoby N., podaných proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/43/2019, zo 4. marca 2022 rozhodol: I.
1 písm. d), e) Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/43/2019, zo 4. marca 2022 v celom rozsahu. II.
O. Ž., nar. X. O. XXXX v G., trvale bytom N. - W., N. XXXX/XX, a obžalovaná právnická osoba, N., so sídlom N., IČO: XX XXX XXX, konateľ spoločnosti V. Y., B. Š., Č.. A.. XXXX/X, XXX XX A., Česká republika, u z n á v a j ú z a v i n n ý c h, ž e 1) dňa 26. 6. 2018 sa obž. Ing. O. Ž. dostavil na Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor, so sídlom Ružová Dolina 27, Bratislava, kde po zaplatení správneho poplatku za urýchlený vklad 2 x 266,- € podal dva návrhy na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, k čomu pripojil „kúpnu zmluvu uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov" medzi V. M., rodená M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom G. XX, D., bankové spojenie: IBAN Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ako predávajúcim a kupujúcim N., N., IČO: XXXXXXXX, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Z., v zastúpení konateľa Ing. O. Ž., o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX:
3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov rozhodol o povolení vkladu vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností v prospech spoločnosti N., v podiele 1/1, čím Ing. O. Ž. takto konajúc v mene a zároveň v prospech spoločnosti N., spôsobil poškodenej V. M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom W. XXXXX/XH, N. - F. škodu vo výške 7 115 000,- € predstavujúcu všeobecnú hodnotu uvedených nehnuteľností, 2) obchodná spoločnosť N., IČO: XX XXX XXX, so sídlom N., zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky vedenom Okresným súdom Bratislava I, vložka číslo XXXXXl/N., konajúc prostredníctvom konateľa O. Ž. dňa 25. 6. 2018 prostredníctvom svojho konateľa obv. O. Ž. za účelom nadobudnutia nehnuteľností v katastri mesta N. - D. O. bez toho, aby na financovanie kúpy nehnuteľnosti mala dostatok finančných prostriedkov, dňa 26. 6. 2018 na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, so sídlom Ružová Dolina 27, Bratislava, kde po zaplatení správneho poplatku za urýchlený vklad 2 x 266,- € podala dva návrhy na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, k čomu pripojil „kúpnu zmluvu uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov" medzi V. M., rodená M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom G. XX, N., bankové spojenie: IBAN Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ako predávajúcim a kupujúcim N., N., IČO: XXXXXXXX, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava 1, Z., v zastúpení konateľa Ing. O. Ž., o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX:
3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov rozhodol o povolení vkladu vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností v prospech spoločnosti N., v podiele 1/1, čím Ing. O. Ž. takto konajúc v mene a zároveň v prospech spoločnosti N., spôsobil poškodenej V. M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom W. XXXXX/XH, N. - F. škodu vo výške 7 115 000,- € (772 000 + 6 343 000), predstavujúcu všeobecnú hodnotu uvedených nehnuteľností, t e d a - v bode 1/ obžalovaný Ing. O. Ž. na škodu cudzieho majetku iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu, - v bode 2/ obžalovaná právnická osoba N., konaním jej štatutárneho orgánu v jej mene a v jej prospech na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu, č í m s p á c h a l i - v bode 1/ obžalovaný Ing. O. Ž.Á. zločin podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona - v bode 2/ obžalovaná právnická osoba N., zločin podvodu
1, ods. 4 písm.
4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a
1 Trestného zákona mu určuje skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky, obžalovaná právnická osoba N.:
a) s poukazom na § 12 ods. 1 zákona č. 91/2016 Z. z., o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov na trest zrušenia právnickej osoby. III.
Trestného poriadku odvolanie prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z a m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom (v poradí prvým) Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. BB-3T/43/2019, z 26. júna 2020 boli obžalovaní Ing. O. Ž. a právnická osoba N., oslobodení spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII/1Gv 174/18/1000, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalované subjekty ako fyzická osoba a ako právnická osoba stíhané. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
1 písm. c) Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. BB-3T/43/2019, z 26. júna 2020 v celom rozsahu a
1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne boli rozsudkom (aktuálnym - druhým v poradí) Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. BB-3T/43/2019, zo 4. marca 2022 obžalovaní Ing. O. Ž. a právnická osoba N., uznaní za vinných, menovaná fyzická osoba v bode 1/ zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a obžalovaná právnická osoba v bode 2/ z obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm.
3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov rozhodol o povolení vkladu vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností v prospech spoločnosti N., v podiele 1/1, čím Ing. O. Ž. takto konajúc v mene a zároveň v prospech spoločnosti N., spôsobil poškodenej V. M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom W.Á. XXXXX/XH, N. - F. škodu vo výške 7 115 000,- € predstavujúcu všeobecnú hodnotu uvedených nehnuteľností, 2) obchodná spoločnosť N., IČO: XX XXX XXX., so sídlom N., zapísaná v Obchodnom registri Slovenskej republiky vedenom Okresným súdom Bratislava I, vložka číslo XXXXXl/N., konajúc prostredníctvom konateľa O. Ž. dňa 25. 6. 2018 prostredníctvom svojho konateľa obv. O. Ž. za účelom nadobudnutia nehnuteľností v katastri mesta N. - D. O. bez toho, aby na financovanie kúpy nehnuteľnosti mala dostatok finančných prostriedkov, 26. 6. 2018 na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, so sídlom Ružová Dolina 27, Bratislava, kde po zaplatení správneho poplatku za urýchlený vklad 2 x 266,- € podala dva návrhy na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, k čomu pripojil „kúpnu zmluvu uzatvorenú v zmysle ustanovenia § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov" medzi V. M., rodená M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom G. XX, N., bankové spojenie: IBAN Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ako predávajúcim a kupujúcim N., N., IČO: XXXXXXXX, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava 1, Z., v zastúpení konateľa Ing. O. Ž., o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX:
3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov rozhodol o povolení vkladu vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností v prospech spoločnosti N., v podiele 1/1, čím Ing. O. Ž. takto konajúc v mene a zároveň v prospech spoločnosti N., spôsobil poškodenej V. M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom W. XXXXX/XH, N. - F. škodu vo výške 7 115 000,- € (772 000 + 6 343 000), predstavujúcu všeobecnú hodnotu uvedených nehnuteľností. Za to bol obžalovanému Ing. O. Ž. uložený
4, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c), § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 10 mesiacov; so zaradením
2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanému uložený ochranný dohľad vo výmere 3 roky. Obžalovanej právnickej osobe N., bol
a) zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov uložený trest zrušenia právnickej osoby. Špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate nasledovne: „Na základe právne záväzného názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd vypočul svedkov G. a Z., pričom zároveň týchto svedkov konfrontoval s okolnosťami, na ktoré naozaj podrobne a logicky odkazuje odvolací súd. Výpovede týchto svedkov aj vzhľadom k dejovej línii, o ktorej hovorí odvolací súd, nijakým spôsobom nerozptýlili pochybnosti o tom, že išlo o fingovaný, respektíve kamuflovaný tok právnych úkonov, o ktorých zmysle sa obidva vecou sa zaoberajúce súdy vyjadrili tak, ako je to vyššie uvedené - teda, že išlo o chronologicky aj ekonomicky nezmyselný tok právnych úkonov, ktoré v konečnom dôsledku minimálne formálne a na istý čas pripravili o majetok nie malej hodnoty oprávneného a zákonného majiteľa viacerých nehnuteľností. Ako už bolo vyššie uvedené, nemôže byť sporu o tom, že takto zaranžovaný tok právnych úkonov má trestnoprávny dosah v zmysle tom, že každý, kto bol do tohto toku udalostí vedome zaradený, je trestnoprávne postihnuteľný. Aj
názoru prvostupňového súdu odvolací súd správne upriamil jeho pozornosť na okolnosti súvisiace s ďalším osudom predmetných nehnuteľností, pričom výpovede svedkov Z. a G. podozrenia vskutku nerozptýlili, skôr naopak. Obidvaja títo svedkovia totiž aj v rámci výpovedí na hlavnom pojednávaní zotrvali na odpovediach typu ‚neviem, nepamätám si, neviem, kto napísal zmluvu...' a neurčité boli i ich odpovede, pokiaľ ide o odpovede na otázky týkajúce sa toho, koho z vo veci vystupujúcich osôb títo svedkovia poznajú. To, že sa tieto osoby poznali, respektíve minimálne telefonicky sa viackrát kontaktovali, vyplýva aj z výpisov z evidencie telekomunikačnej prevádzky, pričom ani tieto kontakty vypočúvané osoby nevedeli, respektíve nechceli vysvetliť. Pritom nijako zvlášť nie je potrebné zdôrazňovať, že kúpa nehnuteľností o cene počítanej na stá tisíce EUR, žiadosti o financovanie takejto kúpy, a s tým spojené kroky nie sú každodennou súčasťou života ľudí, ktorí sa realitnými aktivitami inak nezaoberajú. Tu je potrebné zdôrazniť, že odpovede týchto svedkov zamerané na zistenia, čo bolo zmyslom ich aktivít, boli veľmi všeobecné, respektíve doslova žiadne (... neviem sa k tomu vyjadriť... nadobudnutie nehnuteľnosti sme ‚sprocesovali'... neviem či poznám - moment pozriem sa do telefónu...). Opäť najvýstižnejšie, hoci zjednodušene povedané, vysvetlenia zaangažovanosti týchto osôb do celého procesu boli nielenže nelogické, zrejme vedome zahmlievajúce, ale doslova nedôveryhodné. Je však pravdou, že o zaangažovanosti obžalovaného do celej tejto schémy a o jeho úlohe v nej títo svedkovia nepovedali, respektíve nechceli povedať nič. Bol to však sám obžalovaný, ktorý minimálne čiastočne v rámci obnoveného konania na prvom stupni priznal, že konal nie z vlastnej vôle, konal na požiadanie osoby, ktorej ‚veci nevedel odmietnuť', pričom identitu tejto osoby odmietol uviesť. Pripustil tak, že on ani ‚jeho firma' žiadne financie na kúpu nehnuteľností nemajú, pričom nemal vedomosť o tom, čo sa s týmito nehnuteľnosťami má ďalej stať - len predpokladal, že potom budú prevedené na osobu, ktorá ho o ‚službičku' požiadala. Za daného stavu možno jednoducho, ale bez pochybností predpokladať, že prejav jeho vôle smerujúci ku kúpe nehnuteľností nebol prejavom vážnym a iného teda evidentne uvádzal do omylu. Konal tak minimálne v nepriamom úmysle, nakoľko bol uzrozumený s tým následkom, že k zaplateniu kúpnej ceny nedôjde. Na tomto mieste je vhodné opätovne zdôrazniť všetky postrehy odvolacieho súdu súvisiace tak s chronológiou ako aj logistikou celého prípadu a v plnom rozsahu na ne odkázať ako na úvahy, ktorých logika bola preukázaná aj v rámci doplneného dokazovania. Nemôže byť pochybnosti o tom, že išlo o sériu kamuflovaných a fingovaných právnych úkonov, pričom po osvojení si názoru odvolacieho súdu a po vykonaní doplneného dokazovania tak prvostupňový súd mení svoj názor na subjektívnu stránku trestného činu, pokiaľ ide o zaangažovanie sa obžalovaného do priebehu udalostí - sčasti aj na základe toho, ako svoju intervenciu do priebehu udalostí opisoval po vrátení veci samotný obžalovaný (i keď v konečnom dôsledku v súvislosti s ukladaním trestu postoj obžalovaného ako priznanie súd nevyhodnotil). Prvostupňový súd zdôrazňuje, že v osobe obžalovaného v princípe nejde o osobu s nedostatočnými životnými či podnikateľskými skúsenosťami a pokiaľ takýto typ osoby sa do celej schémy zapojí spôsobom, ako je to vyššie popísané, tak nemožno mať pochybnosti o tom, že jednoducho ‚vie o čo ide'. Presnejšie, vie o tom, že niečo kupuje len formálne, ‚na papieri' dohodnutú sumu nezaplatí a ani neplánuje zaplatiť, pričom z pohľadu právnej kvalifikácie je potom irelevantné, či vie presne, aký je úmysel tých, ktorí predmetné kamuflujúce listiny pripravili. (Záver prvostupňového súdu o tom, že obžalovaný zrejme nie je konečným beneficientom celej série transakcií sa nemení ani po vykonaní doplneného dokazovania a samozrejme, zohráva potom úlohu pri vyhodnotení závažnosti protispoločenského konania obžalovaného) . Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, takisto nemožno mať pochýb o tom, že za daného stavu boli všetky znaky úmyselného trestného činu podvodu, nakoľko v bode 1) obžalovaný Ing. O. Ž. - na škodu cudzieho majetku iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu, v bode 2) spoločnosť N. - konaním štatutárneho orgánu právnickej osoby v jej prospech a v jej mene na škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu (viac ako päťstonásobok sumy 266 Eur). Súd nemal pochybnosti o správnosti vyčíslenia skutočnej hodnoty predmetných nehnuteľností, a to že v reále protiprávny stav trval len niekoľko týždňov, nič nemení na tom, že išlo o dokonaný trestný čin, ktorého páchateľom je i právnická osoba. Rovnako z hľadiska právnej kvalifikácie je irelevantné i to, že v konečnom dôsledku mal byť zrejme konečným beneficientom podvodu niekto úplne iný ako obžalovaný, s čím bol obžalovaný minimálne uzrozumený. To potom dôvodí fakt, že súd môže konštatovať u neho ‚len' nepriamy úmysel, čo v konečnom súhrne všetkých relevantných faktov v tomto prípade muselo mať a aj malo vplyv na nasledujúce úvahy o treste. Pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovanému, súd považuje za potrebné na úvod tejto časti odôvodnenia rozsudku zosumarizovať všetky základné pravidlá a zásady týkajúce sa ukladania trestov.
Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je ustanovené v Trestnom zákone. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti sú v Trestnom zákone taxatívne vymenované v ustanoveniach § 36 a § 37. V zmysle § 38 Trestného zákona na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd v zásade musí prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, a to v odsekoch 3 a 4 tohto ustanovenia Trestného zákona predpísaným spôsobom. V tomto prípade súd konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť - obžalovaný viedol pred spáchaním skutku riadny život, a tak sa horná hranica trestnej sadzby znižovala o jednu tretinu. V zásade možno konštatovať, že ani v jednom z uvedených prípadov (či už išlo o trestnú činnosť fyzickej osoby alebo trestnú činnosť osoby právnickej) nešlo v žiadnom prípade o banálnu trestnú činnosť, škoda sa počíta na milióny Eur, pričom tzv. základná trestná sadzba za trestný čin aktuálne prejednávaný v tomto konaní je v rozmedzí od desiatich do pätnástich rokov. Takáto sadzba trestu odňatia slobody je teda v konečnom dôsledku sadzbou, v rozmedzí ktorej sa súd musí pohybovať za zníženia jej hornej hranice o jednu tretinu, pričom zákonodarca v ustanovení § 39 Trestného zákona stanovuje jedinú ‚zmäkčovaciu' výnimku. Tu je uvedené, že ‚ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom'. Nemožno nevidieť, že v tomto prípade okolnosti prípadu sú vskutku špecifické a, ako to bolo vyššie už viackrát naznačené, obžalovaný zjavne a bez pochybností nebol strojcom celej kamufláže (to nespochybňuje ani prokurátorka a i ona navrhovala využiť zmierňujúce ustanovenie, pokiaľ ide o uloženie trestu). Najvýstižnejším pomenovaním jeho úlohy v celej schéme sa javí byť pomenovanie ‚nástroj' - teda osoba, na ktorú sa síce formálne mali podvodne previesť vlastnícke práva k predmetným nehnuteľnostiam, avšak nie on mal byť tým, ktorý z takéhoto prevodu mal užívať výhody, čo platí aj o podnikateľskom subjekte, ktorého bol obžalovaný štatutárom. To síce nič nemení na vyššie opísanom a vedomom zaangažovaní sa do celej podvodnej schémy, osobitnosť danej situácie sa však musí vyhodnotiť ako také okolnosti prípadu, ktoré odôvodňujú konštatovanie, že použitie tzv. základnej sadzby by bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Súd, sčasti berúc do úvahy aj vek obžalovaného a jeho doterajší spôsob života, v rámci ktorého doteraz neprišiel do rozporu so zákonom, sa potom v konečnom dôsledku ‚priblížil' k spodnej hranici upravenej sadzby
3 písm. c) Trestného zákona (päť rokov) a dospel k záveru, že na zabezpečenie potrebnej ochrany spoločnosti postačí uloženie trestu odňatia slobody päť rokov a desať mesiacov, pričom vzhľadom k situácii bol obžalovaný zaradený do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Je totiž zjavné, že nejde o tak kriminogénne závadnú osobu, na ktorú by bolo potrebné vplývať zaradením do ústavu s prísnejším stupňom ochrany. Súd v rámci tejto časti odôvodnenia rozsudku ešte zdôrazňuje, že celú vec posudzoval v kontexte - teda za situácie, kedy ku škodlivému následku v podstate v konečnom dôsledku aj za kooperácie obžalovaného (hoc je pravdou, že ku nej bol v podstate donútený objektívnym vyhodnotením situácie) nedošlo a trest postihol aj právnickú osobu zneužitú na podvodnú kúpu. Tej bol v zmysle vo výroku uvedeného ustanovenia zákona a v súlade s návrhom prokurátorky uložený v podstate kapitálny trest - trest zrušenia právnickej osoby. Súd pri tom bral do úvahy zásady ukladania trestov právnickým osobám (§ 11 a § 12 vo výroku citovaného Zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb) a okrem iného dospel k záveru, že najmä vzhľadom k výške spôsobenej škody možno konštatovať, že právnická osoby bola minimálne ‚prevažne využitá na páchanie trestnej činnosti'. Pokiaľ ide o ochranné opatrenie - ochranný dohľad, ten bol uložený v zmysle vo výroku uvedených ustanovení zákona obligatórne a vzhľadom na využitie ustanovení zákona umožňujúcich výrazné zníženie trestu, ochranný dohľad ako prostriedok predĺženia kontroly nad obžalovaným bol uložený v maximálnej možnej výmere. Vzhľadom k vyššie uvedenému potom súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku". Rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním napadla prokurátorka, ktorá uviedla nasledovné: „Odvolanie prokurátor podáva do výroku o treste uloženom obž. Ing. O. Ž., kým vinu obžalovaného, vinu a trest právnickej osoby odvolaním nenapáda. Trest odňatia slobody 5 rokov a 10 mesiacov uložený obž. Ing. O. Ž. za spáchanú a preukázanú trestnú činnosť považujem za neprimerane nízky, vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a postoj obžalovaného k nej, aj k procesu trestného konania. Súd v odôvodnení poukazuje na ‚prvý' oslobodzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. BB-3T43/2019, z
písmeno j) Trestného zákona a ich prevahu
O. Ž. uložil trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 10 mesiacov. Uložený trest je zákonný, čo sa týka použitia zákonných ustanovení, ktoré prokurátor ani nenamieta, avšak je neprimerane, nespravodlivo nízky. Hoci sa aj horná hranica pod vplyvom prevahy poľahčujúcich okolností, novoutvorenej trestnej sadzby znížila, dolná hranica trestnej sadzby zostala stále 10 rokov a súd uložil trest až 50 mesiacov pod jej hranicu, pričom okolnosti prípadu ani postoj obžalovaného na takéto zníženie nedáva žiaden podklad. Postoj obžalovaného zostal aj po označení svojho konania ako ‚habaďúry' (
výkladového slovníka: lesť, pasca), do ktorej sa nechal naivne zatiahnuť, lebo, dobrák, nevie povedať nie, taký, že trestnú činnosť úprimne, nielen verbálne, neoľutoval a práve osoby, ktoré ho do konania zatiahli, sa rozhodol chrániť aj naďalej. Prokurátor neodmieta použitie zmierňujúceho ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona, znalý okolností prípadu takéto aj sám navrhol, avšak nie v takej miere ako mimoriadne zníženie trestnej sadzby ustálil súd. Trest len 10 mesiacov nad povinne uložený trest pri obzvlášť závažnom zločine
odsek 1, odsek 4 písmeno a) Trestného zákona 5 rokov, je nižší o 50 mesiacov, (4 roky, 2 mesiace) nižší od spodnej hranice trestnej sadzby 10 rokov. Prokurátor nemôže súhlasiť so zdôvodnením takéhoto trestu úvahami o ‚nástroji' v osobe obžalovaného, použitého na spáchanie trestného činu, pretože obž. Ing. O. Ž. je roky podnikateľ, disponujúci aj určitými životnými či podnikateľskými skúsenosťami, s už ustáleným hodnotovým systémom, ktorý by v jeho veku mal byt' dostatočný na odmietnutie takejto ‚ponuky' a zotrvanie v úlohe ‚nástroja' trestnej činnosti iných páchateľov nie len pri samotnom výkone trestnej činnosti, ale aj v priebehu vlastného trestného stíhania. Zhodne s úvahami Špecializovaného trestného súdu, obž. Ing. O. Ž. nebol iniciátorom trestnej činnosti, túto nevymyslel, ani nepripravoval, avšak vedome a dobrovoľne sa k takejto úlohe podujal, hoci vždy mohol odmietnuť, ako iné osoby vypočúvané teda len v pozícii svedka. Zhodnotiť takéto postavenie obž. Ing. O. Ž. mimoriadne zníženým trestom je správne, avšak s poukazom na výšku takéhoto zníženia, nie je spravodlivé jeho previneniu. Pripomínam, že spôsobená výška škody trestnou činnosťou bola 7 115 000,- €, a hoci prevádzané nehnuteľností boli napokon vrátené poškodenej V. M. a dnes je ich vlastníkom jej nevesta a manželka Q. M., nemožno túto skutočnosť interpretovať ako ‚škoda nevznikla', pretože táto vznikla a vlastník bol čo len na nejaký čas pozbavený svojho vlastníctva spáchaným trestným činom a ešte aj vystavený miernejším formám nátlaku pri riešení spôsobenej situácie a vrátení nehnuteľností. Ako vyplynulo aj z dokazovania, vrátenie nehnuteľností, nebola ani tak zásluha obž. Ing. O. Ž., ale iných osôb, ktoré sa následne po skorom, až predčasnom, odhalení prevodu sv. Q. M. a znemožnení ďalšieho predaja nehnuteľností, už financovaného finančnými prostriedkami banky, rozhodli radšej tento ‚projekt' stopnúť a odpísať. Preto navrhujem odvolaciemu súdu, aby
odsek 1 písmeno e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
odsek 3 Trestného poriadku na podklade správne zisteného skutkového stavu zmenil napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného Ing. O. Ž. a uložil mu pri rešpektovaní ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona, mimoriadneho zníženia trestu, prísnejší trest odňatia slobody pri zaradení do minimálneho stupňa stráženia a uložení ochranného dohľadu v trvaní 3 rokov". Následne prokurátorka doplnila svoje odvolanie v tom smere, že aj napriek novele Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. zotrváva na svojom pôvodnom odvolaní, pretože uložený trest považuje za neprimerane mierny. Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu podali odvolania i obžalovaný Ing. O. Ž. a obžalovaná právnická osoba N., prostredníctvom spoločne zvoleného obhajcu argumentovali takto: „Súd prvého stupňa po vrátení veci nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul svedkov M. Z. a Mgr. M. G. ako aj obžalovaného Ing. O. Ž.. Svedok M. Z. vypovedal, že bol len sprostredkovateľom hypotéky pre pána G., ktorého mu ako klienta odporučil pán A.. Všetky podklady pre vybavenie hypotéky vrátane návrhu kúpnej zmluvy a znaleckého posudku mu priniesol pán G.. Svedok Mgr. M. G. vypovedal vyhýbavo a v podstate na všetky otázky samosudcu i prokurátorky odpovedal, že si nepamätá. K osobe obžalovaného Ing. O. Ž. a k obžalovanej právnickej osobe N., uviedol, že ich nepozná. Obžalovaný Ing. O. Ž. zotrval na svoje predchádzajúcej výpovedi, ktorú doplnil v tom zmysle, že o to, aby kupované nehnuteľnosti ‚napísal na seba' bol požiadaný osobou, ktorej túto službu zo strachu nedokázal odoprieť. Bol však ubezpečený, že celý obchod je v poriadku a dotyčná osoba zabezpečí financovanie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd podrobne rekapituluje priebeh dokazovania na hlavnom pojednávaní i predchádzajúce rozhodnutia vo veci. Pokiaľ ide o úvahy, ktoré viedli súd k jeho rozhodnutiu, možno sa v podstate bezvýhradne stotožniť s tým, ako súd popísal podstatu veci (str. 7 napadnutého rozsudku), ktorá
neho ‚spočívala v posúdení toho, či obžalovaný je strojcom fingovania obžalobou opísaného právneho vzťahu, prípadne vedel o tom, že je súčasťou podvodného reťazca konaní, do ktorého bola zatiahnutá minimálne falošná V. M.. V prípade preukázania či už prvej alebo druhej alternatívy „v momente konaní" nemôže byť sporu o tom, že ide o konania s trestno-právnym následkom'. Na základe vykonaného dokazovania predchádzajúceho prvotnému oslobodzujúcemu rozsudku, ako aj dokazovania vykonaného po vrátení veci odvolacím súdom, však možno konštatovať, že vedomosť obžalovaného ‚v momente konaní' o tom, že ide o fingovaný právny vzťah, resp. o tom, že osoba, s ktorou odpisoval kúpnu zmluvu, nie je pravou V. M., nebola ničím preukázaná. Práve vo fingovaní identity predávajúcej pritom malo
obžaloby spočívať uvedenie do omylu pracovníčok notárskych úradov, vedúce k osvedčeniu podpisov predávajúcej na kúpnej zmluve. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania preto nie je možné súhlasiť s argumentáciou, ktorou súd vysvetľuje zmenu svojho právneho názoru na subjektívnu stránku trestného činu (str. 18 napadnutého rozsudku). V prvom rade nie je možné súhlasiť s názorom súdu, ktorý stotožňuje vážnosť prejavu vôle pri uzatváraní zmluvy s uvádzaním do omylu. Okrem toho, obžalovaný nikdy netvrdil, že nemal v úmysle kupované nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva a nezaplatiť za ne, z čoho by bolo možné
súdu vyvodzovať, že prejav jeho vôle nebol vážny. Automatické stotožňovanie toho, že niekto niečo kupuje len formálne ‚na papieri', so spáchaním trestného činu podvodu je zo strany súdu zatváraním očí pred realitou dnešnej doby. S evidenciou majetku na osobu rozdielnu od jeho vlastníka, či už za účelom ochrany tohto majetku, alebo za účelom utajenia identity skutočného vlastníka sa dnes stretávame úplne bežne. Na základe medializovaných informácií možno dokonca konštatovať, že sa takémuto postupu nevyhýbajú ani vrcholní predstavitelia exekutívy a justície. Čo je však najdôležitejšie, ako už bolo uvedené vyššie, omyl tvoriaci podstatu podvodného konania v danom prípade mal spočívať v totožnosti predávajúcej a nie vo vážnosti prejavu vôle kupujúceho. Konanie v prípadnom omyle o vážnosti prejavu vôle alebo o schopnosti zaplatiť kúpnu cenu, by nemohlo naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu aj z toho dôvodu, že medzi ním a vzniknutou škodou chýba akákoľvek príčinná súvislosť. K povoleniu vkladov do katastra nehnuteľností, a teda k dispozícii s majetkom poškodenej totiž nedošlo preto, že by sa pracovníčky katastra mylne domnievali, že kupujúci koná vážne, alebo že má k dispozícii dostatok finančných prostriedkov, ale preto, že konali v domnení, že kúpne zmluvy na strane predávajúcej podpísala skutočná vlastníčka nehnuteľností. Ku skutočnostiam, na ktoré poukázal odvolací súd vo svojom uznesení zo 16. novembra 2021, je potrebné uviesť, že všetky záznamy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke pochádzajú z obdobia viac ako dva mesiace po skutku, kedy už v podstate všetky komunikujúce osoby mali vedomosť o tom, že vo veci je vedené trestné stíhanie. Podobne aj výpovede svedkov L. R. a svedkyne Z. N., na ktoré odvolací súd poukazuje, vychádzajú len z informácií, ktoré títo svedkovia získali až po skutku, pričom ani jeden z týchto svedkov priamo pri skutku nebol. Ako najviac ‚podozrivá' zo všetkých skutočností, na ktoré odvolací súd poukázal, sa javí zhoda kúpnych zmlúv podpísaných obžalovaným s návrhom kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou N., a svedkom Mgr. M. G.. Práve objasnenie pôvodcu a okolnosti vzniku tohto návrhu, malo
názoru odvolacieho súdu oslabiť obhajobné tvrdenia obžalovaného. Ani výsluchmi svedkov vykonanými po vrátení veci sa však nepodarilo pôvod toho návrhu zmluvy ozrejmiť, a teda ani obranu obžalovaného vyvrátiť. Vzhľadom na zjavnú podobnosť textov týchto listín zostáva v rovine dohadov, či ich vyhotovila tá istá osoba, alebo osoba, ktorá vyhotovila návrh zmluvy medzi spoločnosťou N., a svedkom Mgr. M. G. sa len nechala inšpirovať textom predchádzajúcich zmlúv. Jednoznačne však možno konštatovať, že žiadny zo zabezpečených dôkazov nepotvrdzuje, že by mal obžalovaný s návrhom zmluvy medzi spoločnosťou N., a svedkom Mgr. M. G. čokoľvek spoločné. Napriek tomu, že konanie obžalovaného Ing. O. Ž. nie je v obžalobe, ani v napadnutom rozsudku právne kvalifikované ako spolupáchateľstvo, zo znenia skutkovej vety i zo zabezpečených dôkazov je zrejmé, že na celom konaní bolo zúčastnených viacero osôb (čo konštatuje i súd v napadnutom rozsudku), o činnosti ktorých nemusel mať obžalovaný Ing. O. Ž. vedomosť. Žiadny z obžalobou prezentovaných a na hlavnom pojednávané vykonaných dôkazov pritom nevyvracia obranu obžalovaného, že v čase skutku sám konal v omyle o pravej totožnosti ženy, ktorá na notárskych úradoch podpísala kúpne zmluvy ako predávajúca. S obhajobnými tvrdeniami obžalovaného napokon korešponduje aj skutočnosť, že potom, ako sa od syna poškodenej dozvedel o podvode, vykonal v rámci svojich možností všetko potrebné navrátenie veci do pôvodného stavu. Vychádzajúc z uvedených skutočností som toho názoru, že ani po vrátení veci odvolacím súdom a doplnení dokazovania nebolo úmyselné zavinenie obžalovaného Ing. O. Ž. bez akýchkoľvek pochybností preukázané, a preto Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhujem, aby na podklade tohto odvolania rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-T/43/2019, zo 4. marca 2022
ustanovenia § 321 ods. 1 Trestného poriadku zrušil a aby v súlade s ustanovením § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovaného Ing. O. Ž. a obžalovanú právnickú osobu N.,
c) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí". K odvolaniu prokurátorky sa vyjadril obžalovaný Ing. O. R.: „Prokurátorka v odôvodnení svojho odvolania nenamieta zákonné ustanovenia, ktoré súd použil pri ukladaní trestu, uložený trest je však
nej neprimerane nízky, a preto požaduje uloženie bližšie nešpecifikovaného prísnejšieho trestu odňatia slobody za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. V súvislosti s uloženým trestom je potrebné uviesť, že za žalovaný obzvlášť závažný zločin podvodu
1, ods. 4 písm.
1, ods. 4 písm. a) účinného Trestného zákona a uložiť podmienečný trest na dolnej hranici trestnej sadzby s určením primeranej skúšobnej doby. Verejné zasadnutie na rozhodnutie o odvolaní vykonal najvyšší súd v neprítomnosti zástupcu právnickej osoby, pretože upovedomenie ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a odvolanie prokurátorky boli právnickej riadne opakovane zasielané, avšak na oficiálnu a v spise uvedenú adresu sa jej nepodarilo doručiť. Bol preto aplikovaný postup
4 Trestného poriadku a súd vychádzal z fikcie doručenia. Zároveň prostredníctvom právnej pomoci boli rozsudok súdu prvého stupňa, odvolanie prokurátorky a upovedomenie opakovane zasielané i novému konateľovi obžalovanej právnickej osoby do Českej republiky. Tomu boli doručené do dátovej schránky
1 Trestného poriadku a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, avšak odvolania obžalovaných sú dôvodné, aj keď prevažne z iných dôvodov než sami uvádzali, a to predovšetkým s ohľadom na novelu Trestného zákona, vykonanú zákonom č. 40/2024 Z .z. A) Preskúmanie výroku o vine napadnutého rozsudku: Pri ustaľovaní viny Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, a to najmä zásady zákonného procesu (§ 2 ods. 7 Trestného poriadku), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) ako aj zásady rovnosti strán (kontradiktórnosti) tak, ako je táto obsiahnutá v § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých dôkazov dospel k záveru o vine obžalovaných. Najvyšší súd konštatuje, že Špecializovaný trestný súd vyhodnotil vykonané dôkazy súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému hodnoteniu z hľadiska pravidiel § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov Špecializovaného trestného súdu neodporuje základným princípom logického myslenia. Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi Špecializovaného trestného súdu nemôže sama o sebe viesť najvyšší súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených Špecializovaným trestným súdom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/2008, II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie otázky, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré ostali sporné, alebo ktoré sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, preskúmavaného v odvolacom konaní. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného Ing. O. Ž. a právnickej osoby N., najvyšší súd konštatuje: Obom obžalovaným sa kladie za vinu spáchanie trestného činu podvodu, pričom mali spôsobiť na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu. Z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu sa vyžaduje úmyselné zavinenie. V danej veci bola situácia taká, že súd prvého stupňa po osvojení názoru odvolacieho súdu a po doplnení vykonaného dokazovania, v intenciách nariadeného nového prejednania a rozhodnutia zo strany najvyššieho súdu, zmenil svoj názor na existenciu subjektívnej stránky trestného činu, a to pokiaľ išlo o zaangažovanie sa obžalovaného Ing. O. Ž. a prostredníctvom neho i obžalovanej právnickej osoby do priebehu udalostí. V časti aj na základe toho, ako tento obžalovaný opisoval svoju intervenciu do priebehu udalostí po vrátení veci. Súd prvého stupňa sa po doplnenom dokazovaní stotožnil s „postrehmi" najvyššieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí súvisiacimi tak s chronológiou ako aj logistikou celého prípadu a v plnom rozsahu s určitým doplnením na ne odkázal ako na úvahy, ktorých logika bola preukázaná aj v rámci doplneného dokazovania. Ako už uviedol najvyšší súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, sám obžalovaný Ž. potvrdil, že návrhy oboch kúpnych zmlúv na dotknuté nehnuteľnosti ako aj ich finálne znenie mali zabezpečiť osoby T. Q. a A. G. údajne oprávnené konať za osobu V. M. a on ich podpísal. Ako dôkaz bolo vykonané aj oboznámenie návrhu kúpnej zmluvy medzi obžalovanou právnickou osobou (ako predávajúcim) a svedkom Mgr. G.. Tento návrh zmluvy bol doložený ako príloha k žiadosti o poskytnutie hypotekárneho úveru pre svedka G. za účelom kúpy predmetných nehnuteľností na G. X.. Obžalovaný Ž. poprel, že by svedka poznal a uvedený návrh zmluvy videl prvýkrát až vo vyšetrovacom spise. Takisto svedok uviedol, že obžalovaného nepozná. Tak kúpna zmluva uzatvorená medzi obžalovanou právnickou osobou a osobou vydávajúcou sa za V. M. ako aj návrh kúpnej zmluvy medzi obžalovanou právnickou osobou a svedkom G. sú natoľko identické, že ich nepochybne musela vyhotoviť jedna osoba. To oslabuje vierohodnosť tvrdenia obhajoby o úlohách a „rolách" osôb T. Q. a A. G.. Z výpisov údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke pritom vyplýva, že svedok G. 9. júla 2018 zo svojho telefónu kontaktoval obžalovaného Ž., teda nie je pravdou, že sa nepoznajú. Zároveň bol svedok v inkriminovanom období telefonickom kontakte s M. Z. (spoločnosť T.), ktorý mu ako finančný poradca pomáhal s podaním žiadosti o hypotekárny úver na predmetné nehnuteľnosti a ktorý bol zároveň v častom telefonickom kontakte so svedkami A. a S.. Z uvedeného vyplýva určitá miera „prepojenosti" medzi týmito osobami, a to práve v súvislosti s prevodom daných nehnuteľností. Tiež z výpovede svedkyne Z. N. z prípravného konania (prečítanej z dôvodu odstraňovania rozporov na hlavnom pojednávaní) vyplynulo, že obžalovaný Ž. nebol iniciátorom prevodu opísaných nehnuteľností, ale vedel presne komu patria, vedel o všetkom „kto tam je a kto tam nie je" a vedel, čo robí.
svedkyne išiel do toho a napísal to na svoju firmu. Zároveň uviedla i to, že svedok A. mal svedkovi G. posielať na účet väčšie sumy peňazí, aby na neho a na firmu mohli „vybrať úver". Na hlavnom pojednávaní sa k svojej výpovedi z prípravného konania v podstate veľmi vyhýbavo vyjadrila v tom smere, že to vydedukovala z otázok vyšetrovateľa a mala na mysli to, že obžalovaný vedel komu nehnuteľnosť patrí. S výpoveďou svedkyne z prípravného konania pritom korešponduje i prepis záznamu z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky medzi ňou a svedkom A. (č. l. 503-508 spisu), keď mu svedkyňa uviedla, že vie aké „svinstvá" narobili na G. a že jej o tom písal aj obžalovaný. Zmysel tohto konštatovania následne dokresľujú aj skutočnosti získané z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.