Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/77/2023 Identifikačné číslo spisu: 4413225428 Dátum vydania rozhodnutia: 25.09.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 256ods.

1 CSP, pretože v tejto časti žalobkyňa zavinila zastavenie konania čiastočnými späťvzatiami žaloby; ani v jednom prípade nebolo dôvodom správanie sa žalovanej. V zastavujúcej časti tak žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100 %. O nároku na náhradu trov konania vo vyhovujúcej časti vo veci samej súd rozhodol podľa § 262 ods.

§ 255ods.

1 CSP a žalobkyni úspešnej v spore priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100 %. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie oboch strán sporu rozsudkom zo 16. novembra 2022 sp. zn. 5Co/105/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. až IV. a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 2.1. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na odvolacie dôvody strán sporu (§ 387 ods. 2 CSP) poukázal, že hoci v rámci exekučného konania EX379/02 pôvodne vedeného u súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka, bola uplynutím lehoty uvedenej v § 165 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 založená povinnosť vyplatiť rozvrhom rozvrhnuté peňažné prostriedky z exekučného výťažku, čo sa nestalo, táto povinnosť trvá aj naďalej a nemožno prehliadnuť, že peňažné prostriedky určené pôvodne na tento účel už viac u pôvodného súdneho exekútora, respektíve nového súdneho exekútora (náhradníka) neexistujú (okrem možných čiastkových plnení získaných neskôr), preto nie je možné nazerať na žalobkyňou zvolený postup podanej žaloby o náhradu škody voči štátu v tomto konaní za predčasný, alebo nesprávny. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade, hoci súdny exekútor sledoval svoje vlastné záujmy, keď zadržal peňažné prostriedky, nešlo celkom zjavne o exces, ktorý by zbavoval štát zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom, a to i s prihliadnutím na jeho predchádzajúce pochybenia v rámci výkonu exekučnej činnosti aj v iných prípadoch. 2.2. Konštatujúc správnosť záverov o dôvodnosti podanej žaloby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal, že žalobkyňa na podklade exekučného titulu iniciovala voči súdnemu exekútorovi exekučné konanie, v ktorom bola žalobkyni oznámená existencia stavu nevymožiteľnosti pre nedostatok majetku povinného, hoci čiastočné plnenia boli poukázané v prospech žalobkyne vo výške podľa zistení súdu prvej inštancie (porov. bod 4.5 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd uviedol, že vymáhateľnosť v sebe zahŕňa okrem kvality vymáhateľnosti čo do výšky aj vymáhateľnosti čo do času; v tomto prípade bola správne zistená ďalšia nevymáhateľnosť nárokov žalobkyne od pôvodného súdneho exekútora, ako aj poisťovne, tak ako to správne zistil súd prvej inštancie. Ďalej dôvodil, že zákon č. 514/2003 Z. z. nepredpokladá ako podmienku uplatnenia škody uplatnenie nároku poisťovne, preto nebolo možné uvažovať o nedôvodnosti podanej žaloby len na základe skutočnosti, že existoval iný právny vzťah vyplývajúci z poistenia. V tejto súvislosti navyše ani neboli zodpovedané otázky, čo bolo poistnou udalosťou z hľadiska porušenia právnej povinnosti súdneho exekútora, a či predmetné porušenie pokrývalo úmyselnú alebo nedbanlivostnú formu zavinenia. Aj keby taká poistná udalosť a povinnosť poisťovne bola založená a poisťovňa by z nejakého dôvodu neplnila, neexistovala by prekážka zodpovednosti súdnej uplatniteľnosti uplatneného procesného nároku žalobcu od štátu. 2.3. Odvolací súd ďalej v reakcii na konkrétnu odvolaciu argumentáciu žalovanej konštatoval správnosť záverov súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k priznanej časti nároku, ktorá sa týkala skutočnej škody v podobe trov právneho zastúpenia. Správne boli podľa odvolacieho súdu tiež závery súdu prvej inštancie o začiatku plynutia omeškania v súvislosti s uplatneným nárokom na zaplatenie úroku z omeškania; ak sa v konaní preukázalo že škoda bola spôsobená, nebolo možné dospieť k záveru, že až ustálením nevymožiteľnosti nároku vo vzťahu k priamemu škodcovi - súdnemu exekútorovi bolo možné považovať začiatok plynutia omeškania a nároku na úrok z omeškania. 2.4. Vzhľadom na odvolacie dôvody strán sporu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania odvolací súd uzavrel, že v danom prípade bolo možné o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť dvoma samostatnými výrokmi. Nešlo o separáciu zavinených trov, tak ako ju predpokladá § 256 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v danom prípade samostatne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, a § 256 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k zastaveniu konania správne konštatoval procesné zavinenie na strane žalobkyne; zo strany žalovanej nedošlo k čiastočnému plneniu, preto nebolo možné konštatovať procesné zavinenie zastavenia konania zo strany žalovanej. 2.5. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm.

1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
2. a)a
3. b)CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne aby, ak to považuje za potrebné, zrušil i rozsudok súdu prvej inštancie. Súčasne navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP. Svoj návrh odôvodnila výškou priznaného plnenia v spojení s nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, ako i pomermi strán sporu a špecifickým postavením štátu, u ktorého nehrozí, že sa v budúcnosti stane platobne neschopným. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces a prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
4. f)CSP oprela žalobkyňa o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, osobitne uplatňujúc tento dovolací dôvod i vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania. Odvolací súd sa ani marginálne nezaoberal otázkou, že povinnosť poukázať prikázanú sumu oprávnenej osobe (§ 165 ods. 1 Exekučného poriadku) trvá aj naďalej vo vzťahu k nástupcovi pôvodného súdneho exekútora. Odvolací súd rovnako nereflektoval ani žalovanou prezentované námietky v otázke excesu bývalého súdneho exekútora, ktorý vylučuje zodpovednosť v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a to napriek skutočnosti, že bolo potrebné dôsledne vyhodnotiť, či ponechanie si vymožených peňažných prostriedkov exekútorom je exces z jeho úradných povinností, svojvôľa alebo len nesprávny úradný postup vychádzajúci z nesprávnej aplikácie jeho zákonných povinností. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania žalovaná v konaní namietala zmätočnosť postupu súdov oboch inštancií. V danom prípade bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že čiastočné späťvzatie žaloby je neúspechom žalobkyne. 3.2. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP žalovaná v dovolaní uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o nevymožiteľnosti pohľadávky žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia voči bývalému súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Vančíkovi. Akcentovala, že nárok na náhradu škody bol uplatnený predčasne; nie je možné vylúčiť realizáciu ďalších parciálnych úhrad v prospech žalobkyne, pretože tieto exekučné konania doteraz neboli právoplatne skončené a stále prebiehajú. Právna otázka konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ustálene vyriešená tak, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. V tejto súvislosti za predčasné žalovaná označila i závery odvolacieho súdu o nemožnosti plnenia v prospech žalobkyne zo strany poisťovne. 3.3. Podanie dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP žalovaná ďalej odôvodnila aj tým, že odvolací súd odignoroval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, že pri posudzovaní účelnosti trov právneho zastúpenia možno vychádzať výlučne z výšky tarifnej odmeny podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti žalovaná v priebehu celého základného konania poukazovala na potrebu skúmania nutnosti a účelnosti žalobkyňou uplatnenej majetkovej škody v podobe trov právneho zastúpenia, odkazujúc na § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom osobitne namietala, že žalobkyni by bolo (pri splnení ďalších podmienok) možné priznať výlučne náhradu trov právneho zastúpenia vynaložených v exekučnom konaní sp. zn. EX 379/02 vo výške zodpovedajúcej tarifnej odmene (teda nie v žalobkyňou uplatnenej výške zodpovedajúcej zmluvnej odmene). 3.4. Žalovaná dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci a prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP oprela aj o tvrdenie, že odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru aj pokiaľ ide o stanovenie začiatku plynutia omeškania žalovanej od 1. júna 2013. V nadväznosti na už skôr poukázanú subsidiaritu nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaná namietala, že primárnou povinnosťou žalobkyne bolo uplatniť svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo žalobkyňa aj urobila a na podklade exekučného titulu v roku 2015 iniciovala exekučné konanie voči súdnemu exekútorovi JUDr. Vančíkovi (sp. zn. EX 270/2015). Toto exekučné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, v prospech žalobkyne boli realizované viaceré čiastkové plnenia, navyše existuje možnosť plnenia v prospech žalobkyne aj zo strany poisťovne. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd aj v tejto otázke odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto nie je správny záver, že k omeškaniu malo dôjsť od 1. júna 2013. Žalovaná z procesnej opatrnosti v tejto súvislosti oprela prípustnosť podaného dovolania aj o ust. § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP, a to pre prípad že by dovolací súd v posúdení otázky začiatku omeškania žalovanej nevzhliadol odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu dosiaľ nebolo riešená, označila otázku, či súdy v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môžu určiť začiatok omeškania žalovanej strany v súvislosti s priznaným nárokom na náhradu majetkovej škody ku dňu uplynutia 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. ku dňu oznámenia, že nedôjde k uspokojeniu nároku na náhradu škody, a to napriek existencii čiastkových úhrad realizovaných počas trvania konania v prospech žalujúcej strany od priameho dlžníka z titulu existencie pohľadávky žalujúcej strany voči priamemu dlžníkovi (škodcovi) na vydanie bezdôvodného obohatenia. 4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu písomne vyjadrila; navrhla ho odmietnuť, resp. zamietnuť, považujúc ho za neprípustné resp. nedôvodné. V súvislosti s návrhom žalovanej na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poukázala na princíp právnej istoty; žiadala návrhu nevyhovieť. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľné a zmätočné. Žalovaná určuje medze svojej zodpovednosti svojvoľne a vôbec nereflektuje vývoj udalostí, ktorý predchádzal uplatneniu si práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom bývalého súdneho exekútora. Názor žalovanej, že jej zodpovednosť vylučuje stále trvajúca povinnosť v zmysle § 165 ods. 1 Exekučného poriadku, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. V konaní bolo jednoznačne zistené, že neexistuje možnosť prípadného ďalšieho plnenia súdnym exekútorom (jeho náhradníkom) v prospech žalobkyne, keďže peňažné prostriedky na tento účel neexistujú. Súdy v konaní tiež správne vyhodnotili a odôvodnili, že konanie bývalého súdneho exekútora je nesprávnym úradným postupom, nie excesom. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, súdy vec posúdili komplexne a čiastkové úhrady od súdnych exekútorov, ktoré viedli k čiastkovým späťvzatím žaloby, správne neposudzovali ako neúspech žalobkyne. Dovolanie nemôže byť prípustné ani podľa § 421 ods. 1 písm. a), resp.
8. b)CSP, pre absenciu formulovania prípustných právnych otázok. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, spĺňajúca výnimku z povinného zastúpenia [§ 429 ods. 2 psím.
9. b)CSP], skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP); dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné ako neprípustné odmietnuť. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. 10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu. 11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. 12. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z § 420 písm.
10. f)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
11. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia ale nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade. 14. Ustanovenie § 420 písm.
12. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 14.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 14.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
13. f)CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné. 15. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
14. f)CSP a porušenie práva na spravodlivý proces oprela o tvrdenie, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a jeho rozhodnutie o trovách konania je zmätočné. 16. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
15. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k namietaným procesným vadám; tieto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil. K tomu uvádza nasledovné. 17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
16. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021). 18. K arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky; uviedol, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). Zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). 19. Arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách, ako procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna) svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). O arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 20. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP a § 393 CSP, preto ich nemožno považovať za neodôvodnené či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Potrebné je zdôrazniť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 21. Odôvodnenie rozsudkov súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu v posudzovanom spore zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a vyhodnotili. Ich argumentácia je koherentná a rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. 22. Obsah spisu v ničom nenasvedčuje tvrdeniu dovolateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd postupovali pri prejednaní sporu precízne a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnili. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že hoci povinnosť poukázať peňažného prostriedky žalobkyni ako oprávnenej osobe (§ 165 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017) prešla z bývalého súdneho exekútora na jeho nástupcu - JUDr. Jozefa Kapronczaia (a táto povinnosť aj naďalej trvá), v súvislosti so žalobkyňou uplatneným nárokom bolo potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť, že peňažné prostriedky určené na tento účel už neexistujú. Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie preto dáva žalovanej jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď, prečo súdy po komplexnom zohľadnení osobitostí danej veci dospeli k záveru, že zodpovednosť žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je daná. 23. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že v danom prípade neoprávnené nakladanie so získanými peňažnými prostriedkami je excesom súdneho exekútora, ktorý vylučuje zodpovednosť žalovanej, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, na základe čoho konanie JUDr. Emila Vančíka vyhodnotil ako nesprávny úradný postup z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z. (porov. bod 11. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). K tomu odvolací súd na zdôraznenie správnosti zrozumiteľne doplnil, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie jednoznačne vedú k záveru o porušení povinností súdneho exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov. 24. Je zrejmé, že súdy za nesprávny úradný postup bývalého súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka považovali to, že nerešpektoval svoju povinnosť uvedenú v § 165 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31. marca 2017 a v stanovenej lehote žalobkyni ako oprávnenej osobe nepoukázal prikázané peňažné prostriedky, hoci mu táto povinnosť vznikla na základe právoplatného uznesenia o schválení rozvrhu výťažku. To je zásadný rozdiel oproti situácii, ktorou argumentovala žalovaná poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp. zn. 5Cdo/133/2021, keď v tam prejednávanom prípade síce súdny exekútor pochybil, keď nedisponoval peňažnými prostriedkami vymoženými v exekučnom konaní, avšak v exekučnom konaní nedošlo k vydaniu rozvrhu výťažku z dražby, ktorý by bol schválený exekučným súdom. 25. Žalovaná, považujúc rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania za nedostatočne odôvodnené, za nesprávny procesný postup z hľadiska § 420 písm.
17. f)CSP v dovolaní označila, že odvolací súd svojvoľne a v rozpore s § 255 ods. 1, 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania dvoma samostatnými výrokmi a čiastočné späťvzatia žaloby nepovažoval za procesný neúspech žalobkyne. 26. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania. Aj procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade s obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.). 26.1. Podľa ústavného súdu môže otázka trov konania nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu v prípade postupu všeobecného súdu, ktorý je založený na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona upravujúcich trovy konania, v ktorom sú obsiahnuté črty svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), a taktiež v prípade, ak je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o trovách konania celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné (pozri nález z 21. marca 2023 sp. zn. IV. ÚS 4/2023, m. m. napr. IV. ÚS 348/2011, IV. ÚS 341/2012, II. ÚS 837/2015). 27. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP), ktorá je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade ustáliť, že úspech vo veci sa vo všeobecnosti stotožňuje s meritórnym „víťazstvom“ v spore, pričom porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy víťaznej strane. Úspech môže byť plný (a to či už na strane žalobcu alebo žalovaného), resp. čiastočný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom v jeho poslednej uplatnenej verzii (t.j. po zohľadnení všetkých potenciálnych kvantitatívnych i kvalitatívnych zmien žaloby). Žalobca je v konaní plne úspešný, ak sa žalobe vyhovelo v celom rozsahu. 28. Od náhrady trov konania založenej na zásade úspechu vo veci (§ 255 CSP) je ale potrebné odlišovať situácie, keď procesná strana zaviní, že konanie musí byť, hoc i sčasti zastavené (§ 256 ods. 1 CSP). 29. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyplývajúca z § 256 CSP je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Uplatňuje sa pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo konanie zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. 29.1. O otázke, či strana sporu zavinila, že konanie bolo zastavené, možno uvažovať len z hľadiska procesného; dôvodnosť žaloby súd nemá skúmať z hľadiska hmotného práva. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že rozhodnutie o trovách konania nemá byť výsledkom mechanického posudzovania zavinenia či úspechu v procese, ale celkovým zhodnotením okolností prípadu (Zo súdnej praxe 4/2021, č. 34, IV. ÚS 480/2018). 30. V danom prípade súd prvej inštancie po komplexnom zhodnotení konkrétnych okolností prípadu rozhodol o nároku na náhradu trov konania dvoma samostatnými výrokmi, odôvodnenie ktorých zodpovedá požiadavkám na kvalitu odôvodňovania súdnych rozhodnutí (§ 220 CSP). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil i odvolací súd (§ 387 ods. 2 CSP), je zrejmé, že vo vzťahu k zastavujúcej časti priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania uplatniac zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zásadu úspechu vo veci aplikoval len vo vzťahu k vyhovujúcej časti, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalobe (v rozsahu jej čiastočných späťvzatí) bolo v celom rozsahu vyhovené; žalobkyni bola priznaná celá ostatná časť ňou požadovaného nároku. Je preto potrebné dôsledne rozlišovať procesný neúspech žalobcu ako dôsledok úspešnej procesnej obrany žalovaného (zamietnutie žaloby celkom alebo sčasti) od výsledku konania v príčinnej súvislosti so „zavineným“ správaním strany sporu, teda v danom prípade od zastavenia konania v časti v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby. 31. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolaciemu súdu z obsahu preskúmavaného rozhodnutia nevyplynula taká interpretácia ustanovení § 255 a § 256 CSP, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, či zásad, na ktorých stojí rozhodovanie o trovách konania, alebo ktorá by zakladala extrémny rozpor s princípom spravodlivosti. Navyše, námietky žalovanej treba z hľadiska obsahového považovať za námietky netýkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle procedúry prejednania veci); ide tu o námietky týkajúce sa právneho posúdenia (právnych záverov súdov), na ktorom súdy založili svoje rozhodnutie. Skutočnosť, že žalovaná sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Napokon je potrebné uviesť i to, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
18. f)CSP nezakladá (napr. R 24/2017). 32. Berúc do úvahy vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľkou namietané vady konania v zmysle § 420 písm.
19. f)CSP nezistil, preto je dovolanie žalovanej v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm.
20. c)CSP. 33. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm.
21. f)CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska žalovanou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm.
22. a)a
23. b)CSP. 34. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
24. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
25. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
26. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 35. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 36. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm.
27. a)CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. 36.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
28. a)CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm.
29. a)CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018). 37. Žalovaná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
30. a)CSP a dovolací dôvod v zmysle § 432 CSP odôvodnila tým, že odvolací súd v spojení so súdom prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku konkurencie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď prijal predčasný záver o nevymožiteľnosti pohľadávky žalovanej z titulu bezdôvodného obohatenia a na to nadväzujúci záver o existencii skutočnej škody, za ktorú zodpovedá žalovaná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. 38. Podľa názoru žalovanej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v ktorej je táto otázka ustálene vyriešená, a to tak že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. V tejto súvislosti v dovolaní označila rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/37/2020, 1Cdo/128/2019, 8Cdo/88/2017, 6Cdo/9/2016, 6Cdo/27/2016, 4MCdo/3/2014, 7Cdo/16/2011, 4Cdo/199/2005 a rozsudok Najvyššieho súdu SSR zo 16. apríla 1985 sp. zn. 4Cz/110/8. 39. Keďže odvolací súd sa zaoberal otázkou vzájomnej konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie vo veci samej, dovolací v ďalšom primárne skúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení. V tejto súvislosti bol oprávnený posúdiť aj tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľka neoznačila (k tomu pozri I. ÚS 51/2020). 40. Poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax dovolací súd zistil, že uvedená právna otázka už bola dovolacím súdom ustálene vyriešená, a to tak, že právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky či právna teória; v tejto súvislosti dovolací súd v podrobnostiach odkazuje na závery vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu z 30. marca 2020 sp. zn. 1Cdo/128/2019 bod 20. až 23., ktorý v dovolaní označila aj samotná žalovaná. 41. V danom prípade odvolací súd ako aj súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založili práve na závere, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie jednoznačne konštatoval, že kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Vychádzajúc z uvedenej premisy následne na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že hoci žalobkyňa disponuje voči bývalému súdnemu exekútorovi exekučným titulom z konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého nútený výkon je predmetom exekúcie sp. zn. EX 270/2015, žalobkyni bola oznámená existencia stavu nevymožiteľnosti tohto exekučného titulu pre nedostatok majetku povinného, a to aj napriek niekoľkým čiastočným plneniam v rozsahu ktorých bola žaloba vzatá sčasti späť. Za týchto okolností po komplexnom zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba o náhradu škody nebola zo strany žalobkyne podaná predčasne. Správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie bola konštatovaná aj odvolacím súdom. 42. V kontexte vyššie uvedeného nemožno v intenciách dovolacej argumentácie žalovanej konštatovať nesprávnu aplikáciu právnej normy na zistený skutkový stav, preto ak žalovaná namietala, že odvolací súd sa pri posúdení právnej otázky konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, robí tak neopodstatnene. 43. Je potrebné uviesť, že žalovaná v súvislosti s tvrdeným odklonom vo svojom dovolaní namietala správnosť záverov o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škodu spôsobenej výkonom verejnej moci, považujúc záver o nevymožiteľnosti pohľadávky z bezdôvodného obohatenia za predčasný. Poukázala na súbežnú existenciu dvoch exekučných titulov (jedného z titulu bezdôvodného a druhého z titulu náhrady škody), ako aj potenciálnu možnosť krytia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z poistnej zmluvy. 44. Z takto vymedzeného dovolacieho dôvodu dovolaciemu súdu vyplynulo, že žalovaná nesprávne právne posúdenie veci v skutočnosti odôvodnila spochybnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že táto v dovolaní nastolená otázka, ktorá má skutkovú (nie právnu) povahu, nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.
31. a)CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle tohto ustanovenia. 44.1. Uvedené odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a samotná polemika dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods.

§ 432ods.

2 CSP. K tomu dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok. Preto námietky dovolateľky týkajúce sa spochybňovania skutkových zistení a skutkových záverov považuje dovolací súd za neopodstatnené. Navyše, úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho konania nie je riešenie skutkových otázok, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 45. Dovolací súd pripomína, že súdy na základe vykonaného dokazovania (správnosť záverov ktorého dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať - § 442 CSP) dospeli k záveru o reálnej nevymožiteľnosti pohľadávky žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné nad rámec poukázať i na vyjadrenie žalobkyne k dovolaniu, z ktorého vyplýva, že bývalý súdny exekútor zomrel, čo vylučuje akýkoľvek predpoklad ďalšieho vymáhania nároku v exekučnom konaní sp. zn. EX 270/2015, v dôsledku čoho argumentácia žalovanej v tomto smere stratila akékoľvek opodstatnenie, a to aj pokiaľ ide o potenciálne plnenie z poistnej zmluvy. 46. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovanej v tejto časti nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, lebo skutková otázka nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalovanej v zmysle tohto ustanovenia. 47. Vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP žalovaná v dovolaní ďalej namietala aj právne závery odvolacieho súdu v otázke výšky majetkovej škody v podobe účelne vynaložených trov konania. Argumentovala, že odvolací súd žalobkyni priznal ako súčasť nároku na náhradu škody aj náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia vo výške zodpovedajúcej zmluvnej odmene a priznal jej aj také nároky, ktoré nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom. Tým sa odvolací súd podľa žalovanej odklonil od záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu z 28. apríla 2016 sp. zn. 6Cdo/402/2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 17/2018), lebo takýto postup je v rozpore s § 18 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedla, že v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže súd priznať len náhradu účelne vynaložených trov, vzniknutých v príčinnej súvislosti s titulom, na základe ktorého sa poškodený subjekt domáha náhrady škody, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase realizácie úkonov. 48. Dovolací súd cez prizmu takto žalovanou nastolenej právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v ďalšom skúmal, či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia. 49. Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 17/2018, na ktoré poukazovala žalovaná, riešil otázku výšky majetkovej škody v podobe trov právneho zastúpenia vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní; jeho závery sa týkajú nároku uplatneného podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Vyslovil, že aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb., súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov. 50. Rozhodnutie R 17/2018 bolo podrobené aj ústavnoprávnemu prieskumu (porov. I. ÚS 543/2016) a jeho závery boli nasledované aj v ďalšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (napr. uznesenie z 19. marca 2018 sp. zn. 3Cdo/198/2017, uznesenie z 30. septembra 2019 sp. zn. 7Cdo/202/2018, uznesenie z 30. marca 2019 sp. zn. 1Cdo/7/2018, uznesenie z 24. januára 2024 sp. zn. 2Cdo/12/2022). 51. V posudzovanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že rozhodujúcim momentom pre možnosť uplatnenia si hmotnoprávneho nároku na náhradu škody spôsobenú majetkovou ujmou v podobe trov konania bolo obdobie, kedy súdny exekútor nesprávnym úradným postupom nevyplatil exekučne vymoženú sumu oprávnenej osobe - žalobkyni. Z uvedeného pohľadu bolo podľa odvolacieho súdu možné konštatovať, že aplikácia ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa vzťahovala k zneniu ustanovenia účinného do 31. decembra 2012, podľa ktorého súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. 52. V tejto súvislosti dovolací súd, poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax, poukazuje na uznesenie z 30. marca 2019 sp. zn. 1Cdo/7/2018, v ktorom dovolací súd posudzoval otázku výšky účelne vynaložených trov konania podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012. Vyslovil, že ak závery uvedené v R 17/2018 platia v prípade uplatnenia nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb., o to viac by mali platiť v prípade jeho uplatnenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012. 53. Vymedzením pojmu „účelnosti“ sa najvyšší súd zaoberal už v uznesení 29. septembra 2015, sp. zn. 4MCdo/16/2014; uviedol, že je nevyhnuté ho chápať ako určitú poistk