Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/38/2023 Identifikačné číslo spisu: 4309202092 Dátum vydania rozhodnutia: 26.09.2024 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 420písm.

1. f)CSP 29. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú namietanú procesnú vadu podľa § 420 písm.
2. f)CSP sú:
3. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
4. b)nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. 30. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 31. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm.
5. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). 32. Po preskúmaní veci dovolací súd uvádza, že v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu nezistil žiadnu tzv. vadu zmätočnosti (závažné procesné pochybenie odvolacieho súdu), spočívajúcu v tom, že by odvolací súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
6. f)CSP alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 33. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Žalobca pod dovolaciu námietku podľa § 420 písm.
7. f)CSP zaradil ignorovanie vykonaného dokazovania a nezákonné prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, v čom videl nesprávny procesný postup a porušenie jeho práva na spravodlivý proces. 34. Dovolací súd sa vzhľadom na obsahovú nejednoznačnosť žalobcovho dovolania, v ktorom miestami absentovalo konkrétne uvedenie námietky a dovolacieho dôvodu, pod ktorý mala byť námietka zaradená, rešpektujúc ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 344/2019, I. ÚS 115/2020, II. ÚS 277/2021, III. ÚS 252/2023), sa pokúsil z obsahového hľadiska porozumieť dovolateľovi. Dovolací súd má s prihliadnutím na uvedené a na obsah dovolania za to, že žalobca v tejto veci videl porušenie jeho práva na spravodlivý proces aj v podľa neho nedostatočnom, nepochopiteľnom a logicky rozpornom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. 35. K žalobcom namietanému ignorovaniu dôkazov najvyšší súd uvádza, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie nie je možná vo svetle skúmania skutkových otázok. Súčasne právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam (porovnaj I. ÚS 4/2011). Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (k tomu pozri 1Cdo/113/2012, 4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd k dovolateľom namietanému ignorovaniu dôkazov odvolacím súdom uvádza, že k zásahu do práva na spravodlivý proces a k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 431 CSP odkazujúc na § 420 písm.
8. f)CSP môže dôjsť len na podklade hodnotenia dôkazov, ktoré je možné označiť za arbitrárne, ktoré je bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu alebo ktorého odôvodnenie je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (k tomu pozri aj IV. ÚS 150/03, I. ÚS 200/2012, I. ÚS 51/2020). 37. Najvyšší súd konštatuje, že po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu, ani z ďalšieho obsahu spisu nezistil, že by bolo možné označiť rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti za arbitrárne alebo extrémne nelogické. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku (č.l. 870, č.l. 871) jasne uviedol, ktoré dôkazy ho viedli k záveru, že odstránenie železničnej vlečky nemalo vplyv na jej celkovú neupotrebiteľnosť a zrozumiteľne vysvetlil s odkazom na relevantné skutkové zistenia, z akých dôvodov vyhodnotil, že železničná vlečka bola už v čase jej odstránenia žalovaným poškodená. 38. Svoje skutkové zistenia odvolací súd v tomto smere odôvodnil príkladmo výpoveďou svedka A. H. B., z ktorého výpovede priamo citoval a tento dôkaz riadne hodnotil v kontexte ďalších zistení. Nie je dôvodné predpokladať, že by krajský súd pri skutkovom závere o celkovom poškodení železničnej vlečky v čase jej demontáže žalovaným vychádzal len z tvrdení žalovaného a ignoroval dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu. 39. Poškodenie železničnej vlečky, ako odvolacím súdom ustálený skutkový stav, nemožno označiť za svojvoľný, arbitrárny, ani extrémne nelogický, alebo neodôvodnený skutkový záver. Najvyšší súd v súvislosti so žalobcom namietanou citáciou rozsudku krajského súdu (str. 12 dovolania) poukazuje na to, že pokiaľ odvolací súd spomína nemožnosť ustálenia skutkového stavu ohľadne presného určenia stavu železničnej vlečky pred odstránením jej časti žalovaným, je evidentné, že odvolací súd má na mysli presný stupeň a mieru jej poškodenia a nie skutkový záver o tom, či vôbec bola poškodená. Jej poškodenie v istej miere považuje zjavne za preukázané a deklarovaná neistota súdu sa týka len konkrétnej miery poškodenia železničnej vlečky, ktorá nebola v konaní presne zistená. 40. Absencia preukázania konkrétnej miery poškodenia železničnej vlečky nevylučuje preukázanie všeobecného (rozumej menej konkrétneho) poškodenia vlečky, na ktoré mal žalobca možnosť reagovať prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany tak, aby pred súdom presvedčivo vylúčil poškodenie železničnej vlečky. Je nesprávnym a nelogickým tvrdením žalobcu, že žalovaný bol povinný preukázať prostriedkami procesnej obrany do najmenších detailov konkrétnu mieru poškodenia vlečky a ak sa mu to nepodarilo, platí ním prezentovaný záver, že železničná vlečka poškodená nebola, nakoľko nedošlo k preneseniu dôkazného bremena na žalobcu a dôkazné bremeno stále spočívalo na žalovanom. Podľa dovolacieho súdu je tento právny názor v rozpore s princípom rovnosti strán sporu. V prípade jeho aplikácie by došlo k neprimeranému zvýhodneniu procesnej strany - žalobcu a mohlo by dôjsť k zásahu do práv žalovaného. 41. Logikou žalobcu by mu na úspech v spore postačovalo len spochybnenie tvrdení druhej strany sporu o poškodení železničnej vlečky bez predloženia akýchkoľvek dôkazov, kým druhej strane sporu by na úspech v spore nepostačovalo ani predloženie skutkových tvrdení podložených dôkazmi o poškodení vlečky s odôvodnením, že z dôkazov nevyplýva konkrétna (detailná) miera poškodenia vlečky. Podľa dovolacieho súdu je evidentné, že pokiaľ by v takomto prípade nedošlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu, vytváralo by sa neakceptovateľná nerovnosť medzi stranami sporu. 42. Najvyšší súd ďalej uvádza, že neobstojí ani žalobcov argument o zákaze negatívnej dôkaznej teórie. Za predpokladu, že súd vyhodnotil v procese voľného hodnotenia, že žalovaný podložil svoje tvrdenia o poškodení železničnej vlečky relevantnými dôkazmi, zákonným spôsobom sa prenieslo dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý nebol povinný preukazovať negatívne tvrdenie, ako on uvádza absenciu poškodenia, ale mal možnosť preukázať svoje pozitívne tvrdenia o železničnej vlečke, ktorá podľa neho mala byť v čase odstránenia jej časti žalovaným v prevádzkyschopnom stave alebo v stave len minimálneho poškodenia. 43. V súvislosti s namietaným prenesením dôkazného bremena na žalobcu najvyšší súd teda sumarizuje, že sa s touto námietkou dovolateľa v celom rozsahu nestotožňuje a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala, že by bolo do žalobcových práv zasiahnuté. Nemožno konštatovať, že by v tomto prípade nesprávnym procesným postupom došlo k namietanému nezákonnému presunu dôkazného bremena na žalobcu. Ak odvolací súd vyhodnotil, že žalovaný preukázal, že železničná vlečka poškodená bola (napriek tomu, že nebola preukázaná konkrétna miera poškodenia), bolo legitímnou úlohou žalobcu preukázať opak, t.j. prevádzkyschopnosť železničnej vlečky alebo jej minimálne poškodenie. 44. Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že z dovolania žalobcu v tejto časti je zrejmá v zásade len jeho nespokojnosť s rozhodnutím odvolacieho súdu. Samotná polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu a kritika jeho prístupu zvoleného pri hodnotení dôkazov, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 420 písm.
9. f)CSP, resp. § 432 ods. 1 CSP. Záver súdu o (väčšej) hodnovernosti niektorého z dôkazov, resp. niektorej výpovede, ktorý v prejednávanom prípade primerane vysvetlí, je prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia dôkazov a sám o sebe neindikuje možnosť vysloviť porušenie práv len z dôvodu, že sťažovateľ sa domnieva, že niektoré dôkazy mali byť hodnotené rozdielne (I. ÚS 275/2019).

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP 45. Dovolanie je ďalej odôvodnené § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 46. V prípade, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP) je vhodné, aby dovolateľ dovolací dôvod vymedzil označením rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd v riešenom spore odklonil. Tento dôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. 47. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 123/2020 zo dňa 15. apríla 2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia". 48. Najvyšší súd konštatuje, že dovolateľ konkrétne nevymedzil právnu otázku, pri ktorej sa mal dovolateľ odkloniť od rozhodovacej praxe, a preto sa v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (k tomu pozri napríklad I. ÚS 51/2020, III. ÚS 123/2020) preskúmaním argumentácie dovolateľa snažil zistiť, aké otázky by podľa žalobcu mali predstavovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 49. Z podaného dovolania sa dovolaciemu súdu javí, že žalobca kladie dovolaciemu súdu otázky, ktoré by mohli byť vzhľadom na argumentáciu dovolateľa formulované všeobecným jazykom nasledovne: 1) Je potrebné určiť výšku škody spôsobenej žalobcovi z hodnoty celej železničnej vlečky alebo len z hodnoty časti železničnej vlečky, ktorú žalovaný reálne odstránil? 2) Je možné stanoviť cenu železničnej vlečky na len základe interných účtovných dokladov? 50. Pre lepšiu prehľadnosť najvyšší súd poukazuje na to, že pre prípustnosť podaného dovolania je v súlade s § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP nevyhnutné naplnenie dvoch základných podmienok prípustnosti: 1. rozhodnutie musí závisieť od vyriešenia právnej otázky, 2. odvolací súd sa pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolací súd je povinný teda vždy po vymedzení otázky, ktorú dovolateľ v podanom dovolaní kladie, najskôr zhodnotiť, či sa jedná o právnu otázku, nakoľko výlučne právna otázka môže byť predmetom dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP. 51. Prvú otázku dovolací súd vyvodil z formulácii žalobcu v dovolaní „keďže bola znefunkčnená celá vlečka, tak by sa mohli brať do úvahy náklady na znovuvybudovanie v celej dĺžke XXX m" alebo „žalobca žiadal náhradu celej škody, ktorá vznikla na jeho majetku v dôsledku toho, že žalovaný zničil časť jeho železničnej vlečky priamo (XXX,X
5. m)a znemožnil žalobcovi používať železniční vlečku v celej jej dĺžke v súlade s jej funkčný určením (pôvodne XXX m). Svojím protiprávnym konaním žalovaný znefunkčnil celú vlečku ako železničnú stavbu." alebo „žalobca trvá na tom, že mu prináleží náhrada za celú železničnú vlečku v dĺžke XXX m". 52. K prvej otázke, ktorá vyplýva z argumentácie žalobcu, dovolací súd uvádza, že táto nemôže byť považovaná za právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Na určenie výšky náhrady škody majú v tejto veci rozhodujúci vplyv skutkové zistenia, ktoré nemôžu byť predmetom prieskumu v dovolacom konaní s poukazom na § 442 CSP. 53. Odpoveď na prvú otázku v tomto prípade závisí predovšetkým od ustálenia skutkového stavu v tom smere, či bola železničná vlečka v čase odstránenia jej časti žalovaným upotrebiteľná, alebo bola nefunkčná. Pokiaľ by konajúce súdy skutkovo ustálili, že železničná vlečka bola v čase odstránenia jej časti žalovaným ako celok upotrebiteľná, alebo funkčná, bolo by dôvodné požadovať náhradu škody za znemožnenie užívania celej železničnej vlečky, nakoľko by bola daná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a škodou v podobe absolútnej neupotrebiteľnosti železničnej vlečky ako celku v celej jej dĺžke. 54. Keďže však konajúce súdy skutkovo ustálili, že železničná vlečka bola poškodená a konštatovali, že vlečku nebolo možné riadne užívať, nie je dôvodné žiadať náhradu škody za celú železničnú vlečku, ale výlučne za tú jej časť, ktorú žalovaný skutočne odstránil. Najvyšší súd odkazuje na jasný záver odvolacieho súdu, že v takomto prípade nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a nefunkčnosťou celej vlečky (bližšie pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu č.l. 870). 55. Najvyšší súd sumarizuje, že odpoveď na prvú žalobcovu otázku nie je závislá od právneho posúdenia odvolacím súdom, ale od skutkových záverov, ktoré nie sú preskúmateľné v dovolacom konaní na podklade žalobcom označeného dovolacieho dôvodu. Dovolací súd sa preto touto otázkou, ktorej odpoveď je závislá od ustáleného skutkového stavu, nezaoberal a odkazuje v plnom rozsahu na hodnotenie skutkového stavu odvolacím súdom. Zároveň konštatuje, že keďže žalobcom namietaná vada konania nesúvisí s právnym posúdením, nie je dôvod na ďalšie skúmanie otázky a prípadného odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 56. Druhú otázku dovolací súd vyvodil z formulácií žalobcu „odvolací súd podľa žalobcu zámerne v napadnutom rozsudku neuviedol, že znalec sumou 13 014 eur stanovil evidenčnú hodnotu vlečky podľa interných dokladov určených na oceňovanie majetku inej spoločnosti" alebo „znalecký posudok č. 13/2015 určil hodnotu vlečky ... podľa účtovných dokladov použitých na ocenenie majetku Železničnej spoločnosti, a.s. ... Priznaná účtovná hodnota zjavne nie je trhovou cenou a ani cenou, ktorú by bolo potrebné vynaložiť na obnovenie pôvodného stavu" alebo „to, že pri stanovení škody nemožno vychádzať iba z účtovnej hodnoty, žalobca v konaní opakovane namietal a poukazoval pritom aj na judikatúru (R 27/1977)". 57. Najvyšší súd dáva do pozornosti žalobcu, že sa taktiež nejedná o právnu otázku, ktorá by zakladala dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení. Ide opätovne o otázku, ktorá sa týka skutkového stavu a hodnotenia dôkazov, v tomto prípade hodnotenia znaleckých posudkov a ich podkladov. Dovolací súd odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú vyššie a dopĺňa, že sporové konanie vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. V preskúmavanej veci nemal dovolací súd za preukázané, že by sa týmto postupom pri hodnotení znaleckých posudkov odvolací súd neriadil. Aj znalecké posudky musí súd hodnotiť voľne, v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a z hľadiska ich vnútornej logiky. 58. Súd nemôže hodnotiť, a v prejednávanej veci správne ani nehodnotil, správnosť odborných záverov vyjadrených znalcom. Voľné hodnotenie dôkazov v súvislosti so znaleckými posudkami znamená hodnotenie ich záverov vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov (Winterová, A. a kol. Civilní právo procesní. 6. aktualizované a doplněné vydání. Praha: Linde, 2011, s. 249). Na základe vyššie uvedeného, z obsahu spisu, ako i v tejto časti z kvalitne a systematicky odôvodneného rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom sa vyjadril jednotlivo ku všetkým znaleckým posudkom, jednoznačne vyplýva jeho zákonný postup tak v procese dokazovania, ako i hodnotenia dôkazov a následného rozhodnutia, ktoré bolo riadne odôvodnené ustálenými skutkovými zisteniami odvolacieho súdu (č.l. 872-875). 59. Najvyšší súd len v krátkosti v súvislosti s namietaným znaleckým posudkom č. 13/2015 a jeho podkladmi uvádza, že jeho pozornosti neušlo, že tvrdenia žalobcu v tejto časti dovolania možno považovať do istej miery za zavádzajúce a nepresné. Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd pri stanovovaní výšky náhrady škody vychádzal z komplexného znaleckého posudku znalca v odbore Stavebníctvo, odvetvia Pozemné stavby, Dopravné stavby. Podkladom znaleckého posudku č. 13/2015 nebol výlučne namietaný materiál Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity; tento bol len jedným z viacerých podkladov. Vzhľadom na uvedené je nepresné namietať, že odvolací súd pracoval pri stanovení výšky náhrady škody len s účtovnou hodnotou, a tým sa dostal do rozporu s rozhodnutím R 27/1997. 60. Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že za predpokladu, že by hypoteticky došlo k situácii, že by konajúci súd vyvodil výšku náhrady škody z dôkazu, ktorý by preukazoval len účtovnú hodnotu veci, dovolací súd by stále nemohol bez ďalšieho len z takejto skutočnosti vyvodiť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. V takomto prípade by sa síce súd mohol dostať do rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, avšak stále by išlo o vec hodnotenia skutkového stavu, a nie o právnu otázku (hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu). Najvyšší súd opakuje, že hodnotenie dôkazov a namietanie skutkových zistení je napadnuteľné v súlade s ustálenou judikatúrou výlučne pod dovolacím dôvodom podľa § 420 písm.
6. f)CSP, aj to len za predpokladu, že ide o extrémne nelogický alebo arbitrárny postup konajúceho súdu.

§ 421ods.

1 písm.

1. c)CSP 61. V dovolaní bolo poukázané aj na dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
2. c)CSP, teda tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom najvyšší súd udáva, že dovolateľ v podanom dovolaní neidentifikoval žiadnu otázku, ktorá by mala byť dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, ani nepoukázal na žiadne rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré by mali preukazovať naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Dovolací súd sa preto dovolacím dôvodom nezaoberal, keďže nebol vymedzený v súlade s § 432 ods. 2 CSP. 62. Keďže vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dovolanie žalobcu podľa § 420 písm.
3. f)CSP, ani podľa § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP prípustné a dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
5. c)nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 447 písm.
6. c)a
7. f)CSP odmietol. 63. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný mal v konaní plný úspech, avšak z dôvodu, že si trovy konania neuplatnil, súd mu ich nepriznal. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd ďalej neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.